Preklady fanfiction Harryho Pottera

Nevinní

Hermiona robila čo najviac hluku. Dupala na schody tak silno, ako jej bosé nohy dovolili, ba dokonca predstierala zakopnutie, aby mohla vykríknuť a hlučne sa chytiť zábradlia. Bohužiaľ, táto posledná časť hereckého výkonu prinútila Channinga položiť jej ruky na pás, aby ju zachytil, ale nežiadaný dotyk stál za to – aspoň Dracovi naznačila, že niečo nie je v poriadku.  Ak mal Draco akékoľvek pochybnosti o tom, či sa niečo deje, teraz si to určite uvedomil. Dúfala len, že sa rozhodne zostať v úkryte a nechá ju situáciu vyriešiť samotnú. Pri svojom boku si nenápadne skrížila prsty a druhou rukou pevne uchopila prútik.

„Lumos,“ zašepkala a jej prútik okamžite osvetlil priestor pred ňou. O sekundu neskôr zaznelo druhé Lumos, tentoraz od Channinga.

Na jeho naliehanie vykročila doľava, smerom k zvláštnej a desivej miestnosti, ktorú preskúmala s Dracom pri ich príchode do tohto domu. Nemohla sa otočiť, nemohla mu ukázať chrbát, a tak jej neostávalo nič iné, len sa predierať cez polorozpadnutý nábytok, kým sa neocitla pri oceľovom stole.

„Vidíš niečo?“ spýtal sa Channing.

„Nie,“ odpovedala, pričom sa snažila zakryť tras v hlase. „Nie, dole nič nie je. Evidentne som sa len prepočula. Mali by sme sa vrátiť hore.“ Hovorila rýchlo, s nádejou v očiach, no odpoveď, ktorú dostala, ju znepokojila ešte viac.

V Channingových hnedých očiach sa na sekundu mihol zvláštny kovový lesk.

„Prečo?“ zopakoval jej slová posmešným tónom. „Bojíš sa?“

Neobťažovala sa odpovedať na jeho otázku a namiesto toho len povýšene zdvihla bradu.

„Nie je tu nič, čoho by si sa mala báť, Hermiona,“ prehovoril znova a uchopil ju za lakeť, vedúc ju ešte bližšie k stolu.

Celé telo sa jej začalo neovládateľne triasť. Snažila sa to zastaviť, ale bolo neskoro – Channing si to všimol.

„Sadni si na stôl,“ prikázal jej.

Hermiona na neho vyvalila oči, akoby sa zbláznil. A možno aj zbláznil, prebleslo jej mysľou, keď v slabom svetle prútika zazrela jeho úsmev – krutý a maniakálny.

„Nie,“ odvetila pevným hlasom. „Radšej nie.“

Nazbierajúc odvahu, vykročila okolo neho. „Vlastne,“ pokračovala, „myslím, že odchádzam.“

Nebola ani dva kroky od neho, keď na ňu zavolal.

„Vieš, prečo je ten stôl tu, však?“

Jeho hlas sa niesol temnotou a Hermiona v duchu zahrešila. Musela mu to uznať – Channing vedel, ako upútať jej pozornosť. Ak existovala jediná vec, ktorá by ju prinútila zostať v pivnici, bolo to získanie odpovedí o tomto mieste.

Napriek sebe samej sa zastavila a otočila. Jej túžba po vedomostiach len tesne prevážila nad strachom.

„Prečo?“ spýtala sa.

Channing sa mierne usmial. „Čo myslíš?“

Zamračila sa, v hlave jej bežali desiatky scenárov. Akoby riadené vlastnou vôľou, jej nohy ju zaviedli ešte bližšie k starému zariadeniu. Channing ju nasledoval, jeho hlas hlboký a takmer hrozivý.

„To, čo poviem, ťa prekvapí, ale žiadam ťa, aby si ma vypočula. Kedysi fungoval Rád veľmi podobne ako smrťožrúti. Nepochybne bojovali za dobro. Neúnavne sa stavali proti Temnému pánovi, odovzdávali zajatých smrťožrútov a podozrivých z vrážd ministerstvu... hneď, ako s nimi skončili,“ povedal tajomne.

Hermiona mimovoľne pohladila kožené popruhy na kovovom stole, v mysli sa jej mihol obraz krvou zmáčanej ruky, ktorá sa márne snažila vyslobodiť.  Prudko zalapala po dychu a začula Channingov tlmený smiech.

„Fénixov rád, rovnako ako každá iná organizácia, sa na začiatku staral predovšetkým o vlastné prežitie. Aby uspel, potreboval informácie… informácie, ktoré ministerstvo nemalo. A existoval len jeden spoľahlivý spôsob, ako ich získať: mučenie,“ prehovoril hlasom tichým ako šepot. „To presne robili. Omnoho nezvyčajnejšie než Cruciatus – preto všetky tie muklovské mechanizmy. Striekačky nad nami… každá naplnená iným jedom, každá s iným účelom: aby prinútila k priznaniu, aby spôsobila bolesť, aby omráčila, priviedla k šialenstvu… aby zabila. Kto vie, koľko ľudí trpelo pod rukami mučiteľa? A koľko nevinných?“

Hermiona sa prudko otočila. „To nie je pravda,“ vyprskla nahnevane, v jej hlase už nebolo ani stopy po strachu. „To nemôže byť pravda. Dumbledore by nikdy… nikdy by niečo také nedovolil! A ostatní členovia Rádu… Moody, Longbottomovci, Harryho rodičia! Nikdy by s niečím takým nesúhlasili!“

„Nikdy som nepovedal, že to bola verejne známa praktika,“ pokarhal ju jemne. „Iba najdôveryhodnejší členovia Rádu mali prístup k tejto mučiarni – a aj to len v sprievode niekoho, kto mal na duši škvrnu. Dvere by sa inak neotvorili. Ale postav sa k tomu čelom, Hermiona,“ zasyčal a pevne uchopil jej ramená. Prudko ju pritlačil k stolu. Chladná oceľ sa jej oprela o chrbát, po tele jej prešli zimomriavky. „Si už dosť stará na to, aby si poznala pravdu. Rád nebol vždy taký, ako si myslíš. Má svojich kostlivcov… strašných kostlivcov. Ľudia tiež nie sú vždy takí, za akých ich považuješ…“

Sklonil hlavu tesne k jej tvári a zašepkal jej priamo do ucha. Hermiona sa striasla, keď sa jeho telo pritlačilo na jej. Silno ju pritlačil k stolu, jej boky a chrbtica sa bolestivo vryli do ocele. Jeho ruky sa presunuli z jej ramien na tvár, otočili ju nabok a odhalili jej krk. „Musíš byť opatrná,“ zašepkal, zatiaľ čo jeho jazyk jemne prešiel po jej ušnom lalôčiku. Hermiona sa zachvela odporom a potlačila vystrašený vzlyk. „Nikdy nevieš, čo sa stane ďalej…“

Práve keď mal sklonené pery k jej krku, miestnosť za jej chrbtom zalial jasný záblesk bieleho svetla. Privrela oči proti oslnivému jasu a rukami si chránila hlavu. Svetlo zmizlo tak rýchlo, ako sa objavilo. Keď znova otvorila oči, uvidela Channinga opretého o stenu na opačnej strane miestnosti. Divoko hľadel za ňu. Hermiona bola príliš vydesená, aby sa pohla.

Pomaly sa narovnal, oči stále upreté na niečo za jej chrbtom. „Dávaj si pozor, komu dôveruješ,“ boli jeho posledné slová. Otočil sa a rýchlo vybehol po schodoch, nechávajúc Hermionu osamote. Alebo aspoň v to dúfala.

Nech akokoľvek silná táto nádej bola, Hermiona vedela, že nie je sama. Cítila prítomnosť niekoho za sebou – na druhej strane stola, alebo možno dokonca priamo na ňom. Nechcela sa však otočiť a čeliť tomu, kto tam stál. Aj keď ju tá bytosť zachránila, stále netušila, aké má úmysly.

'Ale raz sa musím pohnúť…' pomyslela si a konečne dokázala znova dýchať. Pomaly ustúpila od stola a pevnejšie zovrela prútik. Hoci bojovať proti duchovi bolo zbytočné, predsa len sa otočila a namierila ho na prízrak.

Duch ženy, ktorá pred ňou stál, sa pozoruhodne podobal na Lunu Lovegoodovú. Bola vysoká. Dlhé vlnité vlasy jej siahali až k pásu a veľké oči sa upierali na Hermionu. Na sebe mala nenápadné šaty, ktoré jej splývali až k nohám. Napriek ich jednoduchosti však pôsobila desivo a divoko. Hoci ju smrť zbavila tela, jej myseľ ostala nedotknutá.

„Kto si?“ opýtala sa Hermiona tichým hlasom.

„Na tom nezáleží,“ odpovedala bytosť a priblížila sa k nej priamo cez stôl. „Ja viem, kto si ty. Ale vieš to aj ty?“

„Áno,“ odpovedala váhavo, „viem.“ Hoci bola odpoveď jednoduchá, Hermiona netušila, kam duch svojimi slovami mieri.

„Tým si nie som taká istá,“ povedal prízrak a odvrátil pohľad. Hermiona sa zamračila a pozorovala ženu pred sebou. Vyzerala znepokojene, akoby niečo očakávala. Mlčala, čím Hermione poskytla priestor na poďakovanie.

„Nestojí to za reč,“ odvetil duch a mávol rukou. „Aj tak ho nemám rada.“

'Tak to sme dve,' pomyslela si Hermiona.

Nastalo dlhé ticho. „Zomrela si tu?“ opýtala sa Hermiona náhle, ukazujúc na chladný oceľový stôl potiahnutý kožou.

Duch sa na ňu pozorne zadíval, jeho bledé oči nebezpečne zažiarili.

„Áno,“ prikývla, „na tomto stole, v časoch tvojich predkov.“

„Bolo to…“ Hermiona chcela otázku dokončiť slovom „mučením“, ale prízrak ju prerušil.

„Áno,“ povedal, „bolo to všetko, čo ten muž tvrdil. Mnoho ľudí – vinných aj nevinných – tu zažilo horšie veci ako smrť. Ale Rád sa zmenil,“ dodal. „Videla som ho meniť sa.“

Duch, ktorý sa doteraz len čiastočne sústredil na Hermionu, zrazu stratil všetku pozornosť.

„Musím ísť,“ povedal rýchlo. „Niekto sa blíži. Nech bol ten človek akokoľvek príšerný, vezmi si jeho slová k srdcu. Dávaj si pozor, komu dôveruješ. Ľudia nie sú vždy takí, akými sa zdajú byť. A práve tí, ktorí sú ti najbližší, môžu ublížiť najviac.“

Skôr než Hermiona stihla povedať jediné slovo, duch zmizol.

„Hermiona!“

Strhla sa a prudko sa otočila. Draco sa k nej rýchlo blížil. Pevne ju objal, pritisol si jej hlavu k hrudi. No tentoraz sa do jeho náruče nedokázala ponoriť ako zvyčajne. Channingove slová – a ešte viac slová ducha – jej stále zneli v hlave.

Dávaj si pozor, komu dôveruješ… Tí, čo sú ti najbližší, ti môžu ublížiť najviac…

Odtisla sa od neho, ale on ju nepustil.

„Čo sa stalo, Hermiona?“ spýtal sa a uchopil jej tvár do dlaní. „Počul som, ako schádzaš dole, a počul som aj niekoho iného…“

„Áno,“ prikývla. „Išla som dole za tebou, ale v kuchyni bol Channing. Povedala som, že som počula nejaký zvuk, a on ma donútil ísť to skontrolovať. Som len rada, že si nevyšiel von.“

„Nie, bol som podozrievavý. Aj keď som mal vyjsť – ak ten 'bastard' bol s tebou dole…“ Dracova jemná tvár sa skrivila zlosťou a znechutením.

„Povedal mi niečo… o tom stole… o Ráde…“ Draco prestal upierať prázdny pohľad do diaľky – nepochybne premýšľajúc nad nespočetnými spôsobmi, ako Channinga zavraždiť – a teraz venoval Hermione plnú pozornosť. „Mali sme pravdu. Kedysi tu mučili ľudí. Rád ich tu mučil.“

„Všade sú tajomstvá,“ poznamenal Draco. Hermiona k nemu náhle zdvihla hlavu a skúmavo sa naňho zahľadela. Prižmúrila oči v zamyslení. Podivne na ňu pozrel. „Čo je?“ A zrazu sa naliehavo spýtal: „Hermiona? Čo sa stalo? Urobil ti niečo?“

„Nie,“ odpovedala. „Pokúsil sa, ale nie, nič sa nestalo.“ Počula Draca hlasno vydýchnuť, a keď cítila, ako sa jeho telo uvoľnilo, vedela, že jej uveril.

„Čo ho zastavilo?“

Hermiona chvíľu premýšľala, než odpovedala. Slová toho ducha jej šepotali v mysli. „Vyľakal sa,“ povedala tónom, o ktorom dúfala, že bude presvedčivý. „Myslel si… že niečo videl.“

Draco sa na ňu skepticky zadíval, jedno obočie mu vystrelilo nahor. Vydržala jeho pohľad a donútila sa potlačiť previnilý rumenec, ktorý sa jej snažil vyfarbiť líca. Musela ho presvedčiť, že hovorí pravdu. Alebo aspoň jej časť. Po chvíli sa zdalo, že sa uspokojil. Alebo aspoň v to dúfala.

„Som rád, že si v poriadku,“ povedal a sklonil sa k bozku. Vyhla sa jeho perám a ponúkla mu iba líce. Okamžite sa odtiahol a prebodol ju pohľadom.

„Draco, prepáč, ale ja nemôžem… nie dnes v noci,“ povedala, hádžuc pohľad cez plece k oceľovému stolu. „Ja… jednoducho nemôžem.“

****

'Niečo sa stalo', pomyslel si Draco. S prižmúrenými očami sledoval Hermionu, ktorá stále hľadela na ten prekliaty stôl. Bol skúsený klamár a poznal všetky známky zahmlievania. Hermiona v tom však nikdy nebola dobrá. Vzdialenosť, koktanie, váhanie, rumenec na tvári… Evidentne niečo skrývala. 'Ale čo? '

„Dobre,“ povedal tónom, v ktorom sa miešala podráždenosť so smútkom. Odprevadil ju ku schodom. „Uvidíme sa zajtra.“ Hermiona prikývla a potichu vykročila nahor. Draco za ňou hľadel, až kým nezmizla z dohľadu, potom sa otočil späť do svojej izby.

„To bolo zvláštne,“ zamrmlal. „Veľmi zvláštne.“

Vliezol späť do postele a ľahol si na chrbát, ruky založené za hlavou. Hľadel na strop s čudným výrazom. Nedokázal sa zbaviť podozrenia, že mu klamala. „Zdalo sa, že sa… uzavrela…“ zašepkal sám pre seba. „Ale prečo by sa mala?“

„A prečo si myslíš, mladý muž?“ ozval sa prísny ženský hlas z pravej strany izby.

Draco vykríkol od prekvapenia a prudko sa posadil, pričom sa mu lebka s tupým buchnutím odrazila od čela postele. Podoprel sa rukami a odtiahol sa od prítomnosti hrozivo vyzerajúcej ženy s dlhými vlasmi a hlboko vsadenými, širokými očami.

Chystal sa niečo povedať – alebo možno zakričať, sám si nebol istý –, ale duch pred neho vystrel ruku a tým ho účinne umlčal.

„Neprerušuj ma, len počúvaj,“ prikázala. „Počujem všetko, čo sa dá počuť. Vidím to, čo sa predo mnou zjaví, aj to, čo sa skrýva v ľuďoch. Hoci nemám pokožku, cítim všetko, čo sa dá precítiť. Pravdu a spravodlivosť rozoznám jediným pohľadom. Nikdy som sa nemýlila.“

Hovorila to všetko veľmi rýchlo, no stála úplne nehybne. Draco si myslel, že tak aj zostane, no nemal také šťastie. Začala sa k nemu približovať, bez námahy prešla cez posteľ.

„Ale ty, mladý muž, ty mi stále unikáš. Na tvojej duši je neodstrániteľná čierna škvrna,“ Draco si kŕčovito stisol ľavé predlaktie, „ale snažíš sa ju zakryť.“ Pozrela na jeho ruku, ktorú pevne zvieral. „Čo však nedokážem rozlíšiť, je to, či tá zlatá farba, ktorou sa tak usilovne natieraš, vydrží, alebo je to len dočasný lak na zakrytie tvojich skutočných úmyslov.“

Hovorila záhadne; Draco sa snažil pochopiť význam jej slov. Možno vedela, že sa v nich stráca.

„Ak si skutočne tým hadom, za akého ťa všetci považujú,“ spresnila, „prehovor teraz, aby som mohla zabrániť niečomu strašnému.“ Teraz už bola priamo pred ním, jej perleťová postava tak blízko, že by mohol cez ňu prestrčiť ruku.

„Povedz mi pravdu,“ naliehala. „Čo sa chystáš urobiť?“

Draco neodpovedal.

Duch sa zopakoval: „Čo sa chystáš urobiť? Čie rozkazy poslúchaš? Aké sú tvoje úmysly?“

V tejto chvíli už takmer kričala, jej rozhorčenie bolo zjavné. Draco uznal za rozumné odpovedať a starostlivo volil slová.

„Robím to, čo musím, aby som prežil. Nič viac, nič menej.“

Hoci sa mu triaslo celé telo, jeho hlas bol pevný. To ho prekvapilo. Zdalo sa, že aj ju – trochu cúvla.

„To... to nemôže byť správne... Ty musíš... Musí existovať...“ Jej hlas po prvý raz zaváhal.

„Prežitie,“ zopakoval s väčším presvedčením. „To je všetko.“

Prízrak vyzeral neisto. Draco prižmúril oči. Prvotný šok pominul, strach ustúpil a nahrádzala ho podráždenosť.

‘Čo do pekla robí táto besná striga v mojej izbe uprostred noci? A kto dočerta je ona, že spochybňuje moje úmysly, keď ja nepoznám ani jej vlastné? Je hlboká noc a zajtra odchádzam. Toto je absurdné.’

„Odíď,“ povedal Draco.

Duch, ktorý sa doteraz neprítomne díval do prázdna, rýchlo zdvihol hlavu a prebodol ho pohľadom.

„Prosím?“ zavrčala výhražne.

„Odíď,“ zopakoval Draco a vystrel sa na posteli. „Choď. Tvoja úloha – predpokladám, že bola súdiť a urážať ma – je splnená.“

Tvár ženy, ktorá už aj tak pôsobila desivo, sa pri jeho slovách zmenila na čistú zúrivosť. Jej oči sa rozžiarili bielym svetlom, vlasy sa jej rozleteli, akoby ich strhol neviditeľný vietor. Vykríkla od hnevu a vrhla sa naňho, tvár sa jej znetvorila v krutej grimase, bledé oči sa zúžili.

Skôr než Draco stihol reagovať, preletela cez neho s nečakanou silou. Vzduch mu vyrazilo z pľúc a hlava mu znova narazila do čela postele.

Z jeho vedomia sa ozval šepot, plazil sa mu po mysli ako had, drásal jeho rozum ako mačka ostriaca si pazúry. Chytil sa za hlavu.

„Vypadnite, vypadnite, vypadnite,“ šepkal.

Hlasy sa okolo neho zhromaždili, teraz už fyzicky, ako tiene so slovami ostrými ako čepele, ktoré mu prenikali do mysle a vyciciavali z nej rozum. Stávali sa hlasnejšími a hlasnejšími, až sa ich krik blížil k vrcholu.

„Vypadnite. VYPADNITE! VYPADNITE!“ kričal.

Šepoty náhle ustali.

Zatvoril oči a bolestne zastonal. Druhý úder do hlavy spolu s kakofóniou tichého hluku mu spôsobili príšernú bolesť. Minútu len sedel a snažil sa popadnúť dych. Potom sa uložil, hlavu si schoval do ohybu ruky.

Bez ďalšej myšlienky na slová prízraku zaspal.