Preklady fanfiction Harryho Pottera

Nočné prieskumy

Večera skončila a cez rachot riadu a dupot Harryho a Rona, ktorí sa pretekali k východu, sa rozľahol hlas pani Weasleyovej.

„Ukľudnite sa, chlapci, a počkajte chvíľu!“ zakričala cez ich ťažké kroky. „Prázdniny skončili a je čas, aby ste sa všetci vrátili k práci.“ Ich simultánne stony plne ignorovala. „Veľmi dobre viem, že máte školské povinnosti, najmä s blížiacimi sa skúškami na MLOKy. Každý z vás na hodinu do svojej izby! Otvorte si knihy a nechcem počuť ani jedno slovo sťažnosti!“

„Ale mami, Harry nemá žiadne učenie!“ namietol Ron.

To sa však pre pani Weasleyovú až príliš podobalo na sťažnosť, takže svojho syna obdarila podráždeným pohľadom. „Má dosť práce pre Fénixov rád,“ povedala nekompromisne. „Ty ideš za Moodym, Harry, drahý. Ostatní do svojich izieb. No šup-šup!“ Vyhnala nespokojné osadenstvo z kuchyne hore schodmi, pričom pozorne počúvala, či sa za nimi zavrú štyri dvere. Až keď sa tak stalo, vrátila sa späť k práci v kuchyni, zapla rádio a potichu si začala spievať.

Ako obvykle, na Draca pri jej príkazoch nikto nemyslel. Obliekol si zimné oblečenie a s väčšou opatrnosťou ako predtým sa vykradol von. Bol už v polovici svojej obvyklej trasy, keď z domu začul svoje meno.

„Draco, počkaj!“ ozval sa za ním Hermionin hlas.

Zastavil a pozrel sa späť, poslušne čakajúc, kým ho dobehne.

„Vyhýbaš sa domácim úlohám? To sa na teba vôbec nepodobá,“ podpichol ju s povytiahnutým obočím, ktoré trčalo spod jeho čiapky.

„Už som ich dokončila,“ priznala sa s previnilým úsmevom.

„Aha, už spoznávam Hermionu, ktorú poznám,“ poznamenal sucho. Vyplazila na neho jazyk a on sa ticho zasmial, pokračujúc vo svojej prechádzke po dvore.

„Ako si vedela, že idem von?“ spýtal sa.

„Viem to od prvého momentu, keď si to spravil,“ odpovedala, akoby to bola tá najjasnejšia vec na svete.

„A pripojila si sa ku mne práve teraz, pretože…?“

„Chceš, aby som sa vrátila dnu?“ opýtala sa hraným urazeným tónom. Draco nič nepovedal, len pretočil očami a zadíval sa na cestičku pred nimi.

„Chcela som sa s tebou porozprávať,“ povedala váhavo, „o včerajšej noci.“

Jeho oči – chladná oceľ v rýchlo sa strácajúcom zimnom svetle – sa stretli s jej pohľadom. „Ospravedlňujem sa za to,“ povedal ticho. „Nechcel som… stratiť kontrolu. Pochopím, ak to chceš povedať McGonagallovej. Ja len…“ odmlčal sa a pozrel sa na ňu neistým pohľadom. Jej hnedé oči – zvyčajne také výrečné – boli tentoraz nečitateľné. Keď jej už dlhšie nedokázal hľadieť do očí, sklopil zrak k snehu.

„Rozumiem,“ povedala Hermiona, „ale priala by som si, aby sme neprestali.“

V jej hlase sa ozýval jemný tras – no nebolo to chladom.

Draco sa prudko zastavil a šokovane sa na ňu pozrel. V tom momente prestal existovať v akomkoľvek biologickom zmysle. Jeho srdce sa zastavilo, všetok vzduch sa mu vytlačil z pľúc a celé telo sa mu zrútilo na bezcenný obal chladnej schránky. Jeho emócie však vybuchli v zmätku.

Hermionine jednoduché slová ho takmer poslali do kolien.

****

Hoci Dracov svet sa možno zastavil, Hermionin sa pohyboval ďalej. Stála vo víriacom snehu a čím dlhšie tam mlčky stáli, tým viac ju prikrýval biely závoj. Bolo to desivé, neznesiteľné ticho. Prvýkrát v živote dovolila, aby ju viedlo srdce namiesto rozumu. A teraz, prvýkrát v živote, začala ľutovať, čo povedala.

Tvár jej očervenela od rozpakov a nepohodlne sa ošila v snehu. Práve keď sa chystala otočiť späť k domu, so slzami hanby a hnevu v očiach, Draco prehovoril. Alebo presnejšie – pohol sa.

Krátku vzdialenosť medzi nimi prekonal jediným krokom a o chvíľu už boli jeho ruky omotané okolo nej a jeho pery na jej. Svet sa okolo nich roztočil, keď sa v tme bozkávali. Čas sa zastavil a ich chvíľa trvala večne, nesmrteľná v závane snehu a ľadu, ktorý ich spájal. Príroda bola jediným svedkom spojenia dvoch spriaznených duší – nikdy nezabudne na kúzlo tohto okamihu.

Keď sa od seba odtiahli, Hermione sa zatočila hlava. Zhlboka sa nadýchla, snažiac sa popadnúť dych. Zdalo sa, že Draco má rovnaký problém. Opieral si čelo o to jej, oči napoly zatvorené v extáze.

„Chcem byť s tebou,“ vydýchol na jej pery. Teplo jeho dychu bolo sladkým kontrastom k mrazu. No oveľa radšej by na jej perách cítila jeho pery než len jeho dych. A tak ho pobozkala – čím mu dala najavo, že cíti to isté.

Keď sa znovu odtiahli, obaja sa usmievali. Ich úsmevy sa zmenili na tiché chichotanie, až napokon na smiech, ktorý sa v jasnej noci rozliehal ako melódia. Draco ju objal, zdvihol a zatočil sa s ňou vo vzduchu. Vykríkla a smiala sa pri jeho bláznovstvách.

Ich radosť pretrvávala počas celej prechádzky, aj keď to, o čom hovorili, nebolo práve veselé.

„Nikto o tom nesmie vedieť,“ povedala Hermiona vážne a preplietla si s ním prsty.

„Viem,“ prikývol Draco. „Ale keď sa nad tým zamyslíš, bude prekvapivo jednoduché to udržať v tajnosti.“

„Aspoň v škole. Ale čo budeme robiť po zvyšok prázdnin?“ Hermione to nevyslovila nahlas, no predstava, že by ho nevidela a nemohla byť pri ňom, bola pre ňu neprijateľná.

„Bude to ťažké. Ale ak chceš, môžeš za mnou chodiť dole v noci, keď všetci budú spať. Môžeme byť spolu vtedy.“

„A len vtedy,“ povzdychla si Hermione. Tajomne dodala: „Sme spolu len v tme. Škoda, že to musí byť takto.“

Draco si nevšímal podivný pocit nepokoja, ktorý sa mu usadil v srdci pri jej slovách. Namiesto toho len ticho povedal: „Aj mne je to ľúto,“ a pevne si ju pritiahol k sebe. Zastavili sa a Draco ju nežne pobozkal, jeho jazyk sa krátko zdržal v jej ústach, vychutnávajúc si jej chuť.

Nakoniec dorazili k domu. Hermione vošla prvá, aby sa uistila, že je vzduch čistý. Nemusela si robiť starosti – spodné poschodie bolo opustené. Odložili si zimné oblečenie a Draco sa pozrel na hodiny.

„Len sedem hodín,“ zamrmlal. „To je strašne dlhé čakanie.“ Jeho ruka sa ovinula okolo jej bokov a pritiahla si ju bližšie. Druhou rukou jej jemne prehrabol vlasy a pohrával sa s ich kučerami.

****

„Draco!“ zašepkala Hermiona a opatrne sa pozrela cez jeho plece. „Čo sme si práve povedali?“ Napriek sebe samej sa chichotala, keď jej Draco jemne hrýzol pokožku na krku.

„Viem, viem,“ povzdychol si, „ale teraz, keď ťa mám, nechcem ťa pustiť.“

Položila mu ruky na hruď a mimovoľne mu uhládzala košeľu. „Dnes v noci,“ povedala a vtisla mu krátky bozk na pery. „O jednej. Potom ma môžeš mať tak dlho, ako len chceš.“ S úsmevom ustúpila dozadu a vyšla s maniakálnym úsmevom po schodoch až do svojej izby.

****

Verná svojmu slovu Hermiona o jednej ráno jemne zaklopala na Dracove dvere. Myšlienky plné šialených obáv jej vírili hlavou, takmer ju prinútili otočiť sa a utiecť späť hore. ‘Čo ak si robil iba žarty? Čo ak je to len pasca?’ Jej obavy však okamžite zmizli, keď Draco prudko otvoril dvere a vtiahol ju do sladkého objatia. Usmiala sa proti jeho perám a s rukami okolo jeho krku sa priznala: „Myslela som si, že to, čo sa stalo dnes, bol len sen. Bála som sa, že keď sem prídem, všetko bude ako predtým.“

Pohladil ju palcom po čeľusti a pobavene sa usmial. „A keďže to tak nie je?“ spýtal sa Draco.

„Som asi desaťkrát šťastnejšia,“ zašepkala a opäť ho pobozkala.

Presunuli sa na posteľ a po chvíli nežných bozkov len tak ležali vedľa seba, spokojní v spoločnej prítomnosti.

„Nemôžem uveriť, že sa to deje,“ povedala Hermiona nahlas.

„Ani ja nie,“ priznal Draco. „Na začiatku roka by mi nikdy nenapadlo, že sa niečo takéto môže stať. Stále ma to prekvapuje.“

„Tak to sme dvaja,“ prikývla Hermiona. „Po všetkom, čo sa stalo…“ Ťažko si povzdychla a pritúlila sa k nemu ešte viac, vdychujúc jeho ostrú, čistú vôňu.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal náhle Draco. Hermiona naňho prekvapene pozrela.

„Za všetko,“ pokračoval. „Za urážky, hádky, bolesť…“

Jeho úprimnosť sa jej dotkla. Nikdy si nemyslela, že by sa jej Draco za čokoľvek ospravedlnil, nieto ešte za všetko, čo medzi nimi bolo. Zvláštne ju potešila myšlienka, že to ľutuje.

„Odpúšťam ti, Draco,“ povedala jemne. „A aj mne je to ľúto. Ani ja som ti tento rok veľmi neuľahčila a už aj tak bol dosť ťažký.“

„No teraz, keď viem, že mám na svojej strane aspoň jednu osobu, sa môj rok zlepšil asi desaťnásobne. A fakt, že si to práve ty, ho robí nekonečne lepším.“

Hermiona sa zasmiala, no potom stíchla. Ešte ďalšiu hodinu len tak ležali, až kým nezačala cítiť, ako jej očné viečka oťažievajú a telo sa ponára do príjemnej únavy.

Zaspať v jeho náručí by bolo také ľahké – cítila sa tam tak prirodzene! – ale vysvetlenie, ktoré by musela ráno podať, by bolo o čosi zložitejšie.

„Mala by som ísť,“ povedala ospalo. Aj keď nenávidela myšlienku, že ho musí opustiť, nakoniec sa predsa len zdvihla z postele a Draco ju nasledoval.

„Zajtra v rovnaký čas?“ spýtal sa s ospalým, spokojne spokojný úsmevom.

„Znie to dobre,“ prikývla.

Po jednoduchom bozku na dobrú noc sa potichu vytratila po schodoch do svojej izby, pričom sa snažila zo všetkých síl nezobudiť Ginny.

****

Posledný týždeň prázdnin pokračoval ich tajný vzťah. Bolo to ťažšie, než si obaja predstavovali. Celý deň túžili byť spolu, ale s celým Rádom, ktorý sa nekompromisne staval proti všetkému, čo malo čo do činenia s Dracom, to bola krutá nemožnosť. No vynahrádzali si to v noci, často zostávali spolu až do svitania.

Podľa ich vedomostí nikto ani len netušil, čo sa deje. Hermiona svoju únavu ospravedlňovala stresom zo štúdia. Dracova zdanlivá vyčerpanosť nikoho nezaujímala. A tak mohli pokračovať v tajomstve, oddávajúc sa svojej vášni a túžbe po sebe.

V poslednú noc prázdnin ležala Hermiona v posteli, netrpezlivo čakajúc, kedy sa na hodinách objaví 01:00. Pre prípad, že by zaspala, mala nastavené kúzlo, ktoré spôsobilo, že sa jej prútik zahrial ako tichá pripomienka ich stretnutia. Znovu sa pozrela na hodiny, potom na strop a netrpezlivo si krútila pramienok vlasov medzi prstami.

‘Tridsať minút sa zdá ako celá hodina,’ pomyslela si s povzdychom. ‘Ale on za to stojí.’ Usmiala sa pri predstave Dracových rúk na jej tele, jeho pier na jej pokožke. Pri tej myšlienke sa zachvela očakávaním a opäť pozrela na hodiny. ‘Dvadsaťpäť minút,’ uvažovala. ‘Som si istá, že mu nebude vadiť, ak prídem trochu skôr…’

S úsmevom sa ticho vykradla z postele a naaranžovala prikrývky tak, aby to vyzeralo, že tam stále leží. Potichu sa vydala po chodbe, sústrediac sa len na svoje okolie.

Vtom sa z kuchyne ozval tichý hrmot. Hermiona sa strhla, rýchlo sa pritlačila k stene a snažila sa byť čo najnenápadnejšia. Zostala úplne nehybná, načúvajúc ďalším zvukom.

Podlahové dosky zavŕzgali a celý dom sa sťažka ozýval pod náporom vetra zvonka. Potrubie v stenách zavibrovalo a niekde v diaľke tiekla voda. No v kuchyni sa už nič viac nepohlo.

Potichu vydýchla a odlepila sa od steny. Snažila sa čo najrýchlejšie prejsť okolo kuchynských dverí.

No nebolo to dosť rýchlo.

Z tieňa vystrelila ruka a pevne ju chytila za rameno, pritiahla ju k postave skrytej v tme. Hermiona sa chystala vykríknuť, no silná dlaň jej rýchlo zakryla ústa. V panike sa začala zúrivo brániť.

„Ššš, Hermiona,“ ozval sa jej pri uchu známy hlas. „To som ja… Channing.“

Napriek svojim inštinktom prestala bojovať. Pomaly ju pustil, no jeho ruky zotrvali na jej tele o sekundu dlhšie, než by bolo potrebné.

„Prepáč,“ povedal, poškriabal sa na zátylku a mierne sa usmial. „Nechcel som, aby si vykríkla a zobudila celý dom.“

Hermiona len mlčky prikývla, snažiac sa upokojiť srdce, ktoré jej splašene búšilo v hrudi. Channing si teda vybral dosť neobvyklý spôsob, ako zabrániť scéne.

„Čo tu vlastne robíš uprostred noci?“

Hlavou jej prebleskli desiatky výhovoriek. Našťastie, boli celkom presvedčivé.

„Bola som smädná,“ odpovedala rýchlo, „a myslela som si, že som niečo počula.“

Channing sa na ňu prenikavo zadíval a Hermiona si okamžite spomenula na svoje lekcie oklumencie. Udržala jeho pohľad len krátky okamih, no to stačilo – nenarazil na nič podozrivé.

Buď bol spokojný, alebo podozrievavý, no rozhodol sa pokračovať v rozhovore.

„A kde si ten zvuk počula?“

Prvá vec, ktorá jej prišla na myseľ, vyletela z jej úst skôr, než to stihla premyslieť.

„V pivnici.“

Okamžite to oľutovala.

„Keď o tom hovoríš, myslím, že som tam tiež niečo počul,“ povedal falošne uvažujúcim tónom. „Poďme sa tam pozrieť.“

„Och, som si istá, že to nič nebolo,“ snažila sa zahovoriť. „Asi som len počula teba.“

„Nie, nie,“ trval na svojom, „myslím, že by sme to mali aj tak skontrolovať. Budeš pokojnejšia, keď budeš vedieť, že tam nič nie je. Poď, Hermiona.“

Uchopil jej ruku a jemne ju potiahol smerom k pivničným dverám.

Nemala na výber.

Channing ju viedol k temným schodom a s úsmevom sa na ňu otočil.

„Dámy majú prednosť,“ povedal s pobaveným úškrnom.