Preklady fanfiction Harryho Pottera

Dávanie a prijímanie

Najprv si Draco myslel, že si to klopanie na dvere iba predstavuje. Keď sa však o chvíľu ozvalo znova, vedel, že je skutočné. Neistý, čo má očakávať, sa pomaly pohol smerom k hluku. Jednou rukou opatrne uchopil kľučku, druhou sa priblížil k prútiku a prudko otvoril dvere.

Bola to Hermiona. Mala na sebe pyžamo – tepláky a prekvapivo priliehavé tričko – a vyzerala, akoby práve vyskočila z postele, keď sa dopočula, že je doma. Draco nedokázal skryť prekvapenie ani v očiach, ani v hlase.

„Grangerová? Čo tu robíš?“

„Kde si dnes bol?“ opýtala sa, ignorujúc jeho otázku.

„V Deravom kotlíku. Nemal som chuť byť tu,“ povedal, čím jej zrejme rovno odpovedal aj na ďalšiu otázku.

Zvažovala jeho odpoveď. Po chvíli sa opýtala: „Môžem ísť dnu?“

„Uh, jasné.“

„Vďaka,“ povedala s badateľnou úľavou. „Tá chodba ma desí…“

„Poznám ten pocit…“ zamrmlal Draco a zamračene sa pozrel do tmavej chodby, kým ho Hermiona minula, prinášajúc so sebou jemnú vôňu teplého kokosu a niečoho neznámeho, ale nádherného. Draco privrel oči a zhlboka sa nadýchol, potom sa spamätal a nasledoval ju do izby. „Posaď sa,“ ponúkol a ukázal na posteľ.

Poslúchla a on si sadol vedľa nej.

„Mrzí ma, že si nemal pekné sviatky,“ začala. „Viem, že si asi zvyknutý na niečo úžasné a veľkolepé a…“

„Vlastne, Grangerová,“ prerušil ju, „ani si nepamätám, kedy som naposledy zažil dobré sviatky. Toto boli jedny z tých lepších.“

Bol vďačný, že sa ďalej nevypytovala, ale mierne ho rozčuľoval súcitný pohľad, ktorým ho obdarila. Ignorujúc jeho podráždený výraz sa Hermiona usmiala a vytiahla niečo z vrecka.

Takmer inštinktívne odhadla jeho otázku. „Napadlo mi, že tento rok nedostaneš žiadny darček, tak som chcela, aby si aspoň niečo dostal.“ Vrazila mu škatuľku do prekvapených rúk a rýchlo ucukla, očividne v rozpakoch.

Draco s otvorenými ústami civel na zelenú zamatovú krabičku. Bola veľká asi ako jeho dlaň a veľmi ľahká. Ako vždy, mala pravdu – nič nečakal. O to väčší šok bol fakt, že mu niečo dala práve Hermiona.

‘Po tom všetkom, čo som jej tento rok urobil… po tom, čím som ju prinútil prejsť…’, pomyslel si ohromene.

Trvalo to len sekundu ticha, no v kombinácii s jeho neveriacim pohľadom to zjavne stačilo na to, aby sa Hermiona začala cítiť ešte nepohodlnejšie. Ak nebola v rozpakoch predtým, teraz určite bola – prudko sčervenala a takmer vyskočila na nohy.

„Je to hlúposť… Nič to nie je…“ vyhŕkla, uhýbajúc pohľadom. „Prepáč… Nemala som, ale… Och, len to neotváraj, kým neodídem.“

Spravila rýchly krok k dverám, ale ďalej sa nedostala – Draco pevne uchopil jej zápästie. Pozeral na ňu, akoby sa zbláznila, no jeho tón bol jemný.

„Zostaň, Hermiona.“

Zdalo sa, že práve to potrebovala počuť. Mechanicky, nervózne sa vrátila na svoje miesto. Bola celá napätá – stuhnutá ako doska, no zároveň sa mierne triasla a uprene hľadela pred seba. Draco sa pri pohľade na ňu tiež napäl.

Pomaly otvoril zamatovú krabičku. Strieborný drak sa vinul okolo zeleného kameňa, ktorý visel na striebornej retiazke. Detaily boli úžasné – každá šupina draka bola samostatný kúsok kovu, pričom celé dielo pôsobilo ako jeden celok. Krídla a chvost boli dlhé a ostré. Keď sa dotkol chrbtových výbežkov, zistil, že sú rovnako ostré, ako vyzerali.

„Je to pre šťastie a ochranu,“ povedala Hermiona skôr, než sa Draco stihol opýtať. Jej hlas bol pevný, keď odriekala fakty. „Zelený kameň v strede je serpentinit, ktorý prináša šťastie a úspech. Oči sú z ónyxu, ktorý má množstvo významov.“

„Ako napríklad?“ spýtal sa Draco a pozrel sa na dračie oči. V mihotavom svetle sa jagali, akoby sa každú chvíľu mohli pohnúť.

„Napríklad ochranu a schopnosť robiť dobré rozhodnutia. Ale tiež pomáha prekonať pocity osamelosti a odcudzenia. Pomáha zahnať smútok.“ Jej hlas o oktávu klesol a sklopila pohľad. „Po všetkom, čo sa tento rok stalo, som… som si myslela, že by sa ti zišiel,“ dodala potichu.

Draco na ňu hľadel, akoby ju videl po prvý raz. Táto roztrasená čarodejnica, sediaca na jeho posteli v nočnom úbore o pol jednej ráno, mu práve niečo darovala. Ale nebol to len obyčajný dar – bolo to niečo, čo mu mohlo pomôcť, niečo, čo potreboval. Bolo to premyslené, naplánované a úprimné. A ani to nebola obyčajná čarodejnica! Bola to Hermiona Grangerová – tá istá osoba, ktorú Draco šesť rokov nenávidel, to isté dievča, ktoré neúnavne šikanoval a ponižoval, tá istá humusáčka, ktorá ho prekonala v takmer každom predmete. Bola špinou na jeho topánkach – ešte menej než to. Bola jeho úhlavným nepriateľom!

‘Alebo aspoň mala byť,’ pomyslel si ohromene, všimnúc si niekoľko prameňov vlasov, ktoré sa jej uvoľnili z gumičky a padli jej do tváre. ‘Toto už nie je tá istá osoba.’

Zadržal nutkanie odhrnúť jej tie pramienky a vytrhol sa z myšlienok. Hermiona bola stále napätá a on na ňu civel ako nevďačný idiot.

„Ďakujem, Hermiona,“ povedal úprimne. Zavesil si prívesok na krk a okamžite pocítil, ako mu telom prebehlo teplo.

‘To musí byť mágia’ pomyslel si a opatrne prešiel prstami po prívesku.

„Je nádherný,“ dodal.

Hermiona sa nesmelo usmiala a konečne sa uvoľnila. „Som rada, že sa ti páči.“

Sedeli chvíľu mlčky, až kým Hermione neprehovorila. „No, asi by som už mala ísť spať, takže...“ Postavila sa, aby odišla, no Draco ju chytil za ruku, jeho prsty sa mimovoľne preplietli s jej dlaňou. So stiahnutým žalúdkom si uvedomil, že či už vedome alebo nie, aj ona stisla jeho ruku.

„Aj mám niečo pre teba,“ odkašľal si. Pozoroval, ako jej ústa zostali pootvorené, keď vstal a zamieril k nočnému stolíku. Otvoril zásuvku a vytiahol čierne zamatové vrecúško.

„Nemusel si...“ začala.

„Chcel som,“ povedal a jemne jej vrecúško vložil do dlaní. Neposkytol jej žiadne ďalšie vysvetlenie.

Hermionine hnedé oči sa zaleskli, keď vrecúško otvorila. Jemne ho naklonila, aby jeho obsah vykĺzol do jej dlane, pričom kov vydal tiché cinknutie. V tlmenom svetle sviečok sa zablysol jemný strieborný náramok s príveskami. Retiazka bola tenká, no Hermione akosi vedela, že je pevná; tento náramok jej vydrží navždy.

Z neho viseli dva prívesky – lev a fénix.

„Vyrobili ho raráškovia,“ poznamenal Draco s náznakom hrdosti v hlase. Hermiona naňho pozrela šokovane – muselo to stáť celé imanie! Jej pohľad však ignoroval. „Myslím, že sme mali podobné myšlienky,“ povedal Draco s úsmevom. „Pýtal som sa ženy, ktorá mi ho predala... Lev je pre ochranu, a zároveň predstavuje tvoj Chrabromil. Fénix symbolizuje večnosť a dlhý život.“

S úsmevom povedala: „Ďakujem, Draco. Naozaj sa mi páči.“

„Poď sem,“ povedal a načiahol sa po náramok. Obratne jej ho pripol na zápästie, pričom sa úmyselne prstami obtrel o jej pokožku. Pocítil, ako sa zachvela – či už to bolo kvôli mágii náramku, alebo kvôli nemu, aspoň v to dúfal.

Nervózne sa usmiala a sklonila pohľad k zápästiu, kde sa jemne pohrávala s príveskami, pri čom náhodne (alebo možno nie až tak náhodne) zavadila o jeho prsty.

‘Alebo možno vôbec nie náhodne,’ pomyslel si, keď sa im stretli pohľady. Vyzerala nervózne, vzrušene a nesmierne krásne v tlmenom svetle sviečok. Rozhodol sa. Pomaly sa načiahol, pritiahol si jej tvár k sebe a jemne zachytil jej pery v nežnom, opatrnom bozku, čakajúc na odpoveď, ktorá by mu napovedala, čo má urobiť ďalej.

K jeho obrovskému potešeniu a prekvapeniu ho Hermione pomaly objala okolo krku a pritiahla sa o niečo bližšie. Draco nepotreboval ďalšie povzbudenie. Pritiahol si ju úplne k sebe, až kým sa ich telá nepritlačili jedno k druhému. Teraz sa bozkávali vášnivo, jej prsty sa preplietli s hodvábnymi prameňmi jeho platinových vlasov, jeho ruky ju pevne držali za chrbát. Tlačil pery na jej s väčšou intenzitou, túžiac prekročiť hranicu medzi sebou a ňou.

Ich bozk trval len minútu, no bola to najlepšia minúta jeho života. Celé jeho telo zahorelo a zachvel sa, keď mu jemné prsty pohladili líniu vlasov. Keď sa Hermione odtiahla, Draco cítil, že mu to nestačí; chcel viac a bol ochotný urobiť čokoľvek, aby to získal.

„Hermiona,“ zašepkal jej do ucha. Jemne doň zahryzol a presunul sa na jej krk, kde sa prisal a mierne hrýzol citlivú pokožku.

„Draco,“ vydýchla v odpovedi, jej jemné prsty sledovali línie jeho hrude. „Draco, čo to robíme?“

„Nemám ani potuchy,“ priznal sa úprimne pomedzi jemné uhryznutia. Hermione ticho zastonala a zaklonila hlavu.

„Toto nemôžeme,“ povedala o čosi rozhodnejším, no stále zadychčaným hlasom, pričom mu pevne položila ruky na hruď, prsty rozprestreté na jeho svaloch. Pocit jej rúk na jeho tele bol neporovnateľný. Nechtiac mu myšlienky zablúdili k tomu, aké by boli na iných, oveľa dôležitejších miestach jeho tela...

„Viem,“ zopakoval, pričom odhrnul látku jej pyžamového vrchu, aby odhalil kľúčnu kosť. Jemne ju pobozkal a cítil, ako sa pod jeho dotykom zachvela. Bol to opojný pocit. Jeho teplé prsty sa začali pomaly posúvať nižšie pod jej tričko – jej pokožka bola taká hebká! – a na okamih si myslel, že mu podľahne. Z úst sa jej vydral tichý povzdych a oprela sa oňho, ponúkajúc mu viac zo svojho krku a kľúčnej kosti.

V tej chvíli sa v ňom prebudila číra vášeň, myseľ ho opustila – až kým nezacítil Hermionine ruky na tých svojich.

„Draco,“ povedala vážne a pozrela mu priamo do očí. „Nemôžeme.“

Jeho mozog odmietol spracovať odmietnutie.

„Hermiona,“ zašepkal a znovu sa naklonil, aby ju pobozkal.

Či sa pokúsila uhnúť, bolo v tej chvíli nepodstatné – jeho pery našli tie jej. Bol to len krátky dotyk, pretože len čo sa ich ústa stretli, Hermione sa takmer okamžite odtiahla. Kým jeho pohľad bol stále zahmlený túžbou, v jej očiach sa začali tieto črty pomaly vytrácať.

„Nie, Draco,“ povedala pevne a položila mu ruku na hruď. „My… ja nemôžem.“

Závan chladného vzduchu zasiahol jeho nahú hruď, keď sa Hermiona vzdialila. Cúvala z miestnosti, s nečitateľným výrazom v tvári. Otupene sledoval, ako odchádza. Chvíľu zostal sedieť na posteli a civel na zatvorené dvere, snažiac sa znovu nájsť stratený rozum. Keď sa mu to nepodarilo, vzdal to a jednoducho si ľahol.

Na rozdiel od iných nocí, keď zaspával ihneď, ako sa mu hlava dotkla vankúša, tentoraz sa dve hodiny prevaľoval a márne sa snažil nemyslieť na Hermionu.

****

Hermiona sa nedokázala prestať triasť. Pevne sa chytila zábradlia, keď vystupovala po dvoch poschodiach. Kľučka v jej ruke sa zatriasla a vydala taký hlasný zvuk, že si myslela, že zobudí Ginny. Našťastie, ryšavka len niečo nezrozumiteľne zamrmlala – znelo to ako „Harry“ – a otočila sa na druhý bok.

Hermiona sa rýchlo zvalila do postele, skrútila sa do klbka a zabalila sa do prikrývok v snahe nájsť trochu tepla a útechy.

Bola v pokušení rozplakať sa, no okamžite sa zahriakla. ‘Hermiona Jean Grangerová, správaš sa absurdne. Nemáš absolútne žiadny dôvod prehnane reagovať, a presne to teraz robíš. Spomaľ, nadýchni sa a zamysli sa nad tým, čo sa práve stalo. Určite to dokážeš pochopiť. Tak premýšľaj!’

A tak premýšľala. Lenže jasná odpoveď bola zrejme ďalej, než si myslela, pretože čím viac nad tým dumala, tým bola zmätenejšia.

‘Ako sa to mohlo stať? Vždy som ho nenávidela! Vždy! A teraz mi dá darček a všetko sa zmení? Celá tá myšlienka je jednoducho absurdná. Nemôžem dovoliť, aby sa to stalo. ’

‘Ale,’ ozval sa jej diabolský vnútorný hlas, ‘nešlo len o ten darček, však? Počas tých mesiacov, keď ste spolu bývali, ste si vytvorili zvláštne puto. Bol sám, a istý čas si bola sama aj ty. Našli ste sa v tom. Bolo by prehnané nazvať vás priateľmi, ale dobre vieš, že medzi vami môže vzniknúť priateľstvo… alebo aj niečo viac.’

Hermiona potichu odfrkla, neschopná uveriť vlastným myšlienkam. Ona teraz vážne ospravedlňuje to, čo sa stalo?

‘Zmenil sa, Hermiona. To, čo sa stalo minulý rok… dôvod, prečo odišiel… to, čo sa teraz deje v škole… nevidíš to?’

Prekvapilo ju, keď si uvedomila, že jej racionálny hlas a ten pokušiteľský sa teraz zliali do jedného.

‘Draco je iný. Samozrejme, stále má v sebe kúsky svojho starého ja. Stále je drzý, namyslený a občas úplný hlupák, ale zároveň ho osud poriadne uzemnil. Už vie, kedy prijať pomoc. Stále ju nevyhľadáva, ale práve na to si tu ty.’

Hermiona sa široko usmiala, pretočila sa na druhý bok a objala prikrývky. Zrazu nemala žiadne pochybnosti. Dokonca ju trochu lákalo vrátiť sa späť do jeho izby.

Keď však pozrela na hodiny, rozhodla sa, že to radšej nechá tak.

‘Máme pred sebou ešte veľa času,’ pomyslela si a upadla do nádherne pokojného spánku.

****

Musela čakať celý deň, kým s ním bude môcť hovoriť. Vážila si čas strávený so svojimi priateľmi, no keď už desiatykrát za hodinu pozrela na hodiny, priala si, aby sa deň pominul rýchlejšie.

‘Chcem sa k nemu dnes v noci pridať na prechádzke,’ pomyslela si, zatiaľ čo si zamyslene krútila v rukách brko. Pri ďalšej myšlienke ňou prešla vlna tepla. ‘Chcem byť s ním.’

Z chodby začula kroky a vzápätí sa vo dverách objavila Harryho hlava. „Večera, Hermiona,“ zašepkal.

Pozrela naňho so zdvihnutým obočím. „Prečo šepkáme?“

„Aby nás nepočul Ron,“ vysvetlil Harry. „Každý deň ma dole predbehne pri stole. Ale dnes nie.“

Hermiona zazrela záblesk mrkvových vlasov priamo za Harrym. Musela si zahryznúť do jazyka, aby sa nerozosmiala.

„Dnes ho porazím,“ vyhlásil Harry odhodlane, v očiach tvrdý pohľad. „Porazím ho a nikdy mu na to nedám zabudnúť.“

„No,“ ozval sa Ronov hlas hneď za ním, „to sa teda poriadne zapotíš!“

Hermionin smiech napokon vypukol, keď Ron surovo strčil Harryho do jej izby a vyrazil dole po schodoch.

„Ako dlho tam stál?“ spýtal sa Harry rezignovane, už vediac, že jeho plán je odsúdený na neúspech.

„Aspoň minútu,“ zachichotala sa Hermiona.

Harry pretočil očami, predstierajúc podráždenie, a zamieril k dverám.

„Možno nabudúce,“ povzbudila ho Hermiona, keď sa za ním pobrala von.

Ron sa na nich od ucha k uchu uškŕňal spoza stola, keď sa Harry, Hermiona a za nimi Ginny usadili na svoje miesta. Hermiona si všimla, že sa Draco objavil až tesne pred tým, ako sa začalo servírovať jedlo. Nenápadne naňho pozrela ponad stôl.

‘Vyzerá zmätene… frustrovane… nešťastne…’ premýšľala. Mal opretú hlavu o ruku, lakeť položený na stole. S vidličkou sa bezmyšlienkovite pohrával s hráškom, pričom niekoľko kúskov nechtiac rozsypal na stôl.

‘Na čo myslí? ’ pýtala sa v duchu, aj keď odpoveď tak trochu tušila.