Preklady fanfiction Harryho Pottera

Vianoce

„Injekcie, Hermiona?“ spýtal sa Harry neveriacky.

„Prečo by boli dole injekčné striekačky?“

„Už po milióntykrát, neviem, Ron,“ povzdychla si Hermiona a posadila sa na Harryho posteľ. „Dúfala som, že vy dvaja budete mať nejaké nápady.“

„Nemyslíš si, že Rád…“ začal Ron, no nedopovedal. Každému v miestnosti bolo jasné, čo tým naznačuje.

„Nie,“ povedal Harry rozhodne. „Určite nie.“

„Ale nemôžeme to vylúčiť,“ povedala Hermiona, vždy hlas rozumu. „Nezabúdajte, že Rád je starý. Kto vie, aké mali vtedy praktiky? A ak sa niektoré z nich používajú dodnes…“

„Nikdy by netýrali ľudí, Hermiona!“ vyprskol Harry nahnevane. „Viem, že nie!“

Hermiona naňho vrhla pohľad, no ďalej to nerozoberala. V miestnosti zavládlo ticho, keď sa všetci traja snažili prísť na iné vysvetlenie. K Harryho a Hermioninmu prekvapeniu ho prerušil Ron.

„Myslím, že zabúdame, kto tu kedysi býval,“ povedal.

„Sirius?“ spýtal sa Harry, okamžite sa brániac.

„Nie, nie!“ uistil ho Ron. „Sirius odtiaľto odišiel, keď bol ešte dieťa. Myslel som rodinu Blackovcov všeobecne. Pozrite sa na to takto: vieme, že to bola čistokrvná rodina a oddaní podporovatelia Veď-Viete-Koho. Čo ak preňho robili špinavú prácu a mučili ľudí, aby získali informácie?“

„Alebo len tak pre zábavu,“ doplnil Harry, ktorý sa očividne stotožnil s Ronovou teóriou. „Vôbec by ma to neprekvapilo.“

„A možno aj tajne!“ pokračoval Ron. „Sirius by o tom vôbec nevedel. Možno o tom nevie ani Rád!“

„To je rozhodne ďalšia teória,“ uznala Hermiona opatrne, „ale myslím, že nemôžeme robiť žiadne závery. Ale tiež je dole Malfoy…“

„Och, a na tom záleží prečo, Hermiona?“ prerušil ju Ron, ktorého nálada sa zmenila z nadšenia na podráždenie. „Nemôžeš to proste nechať tak?“ spýtal sa dôrazne.

„Nechať tak čo, Ronald? Len teraz som ho spomenula!“

„No, vieš, nás to nezaujíma. A ak si si nevšimla, veľmi ho v láske nemáme!“

„Spomenula som ho len ako premostenie!“ povedala podráždene. „Ale aby som sa dostala k veci… myslím, že tam dole niečo je.“

„Ako čo?“ spýtal sa Harry.

„Duch alebo nejaký druh ducha, neviem. Ale keď som tam s ním bola, niečo som videla. A viem, že on to videl tiež. A teraz tam dole spí… s čímkoľvek to bolo!“

„Prečo ťa to zaujíma?“ spýtal sa Harry, pričom Hermiona zažila silný pocit déjà vu.

„Nezaujíma,“ povedala obranným tónom. „Len som to spomenula…“

Viac však už povedať nestihla. Pani Weasleyová zavolala na večeru zo spodku schodiska a všetci traja sa doslova vrhli dole, aby si dopriali jej preslávené jedlo.

****

Draco sa po večeri nechcel vrátiť do pivnice. Bol tam sám len pár hodín, ale už to bolo priveľa. Bola temná. Bola zatuchnutá. Bola pochmúrna. A predovšetkým bola desivá. Zo všetkých strán sa ozývali čudné zvuky a dlhé tiene, ktoré vrhali sviečky, jeho strach nijako nezmiernili. Rozhodol sa teda ísť radšej po jedle von.

Nepovažoval za potrebné niekomu oznámiť, kam ide. ‘Aj tak by si to nikto nevšimol a keby áno, nezaujímalo by ich to,’ pomyslel si, keď si obliekal kabát. Čiapku a rukavice nechal v izbe. ‘A dole nepôjdem skôr, než budem musieť,’ pomyslel si a hodil pohľad na chodbu vedúcu k jeho podzemnému príbytku.

Obišiel ľudí upratujúcich kuchyňu a otvoril zadné dvere. Prudký poryv ľadového vetra mu okamžite zmrazil uši a nos. Na okamih zaváhal, či by predsa len nemal zostať vo vnútri. No potom sa obzrel cez plece: Fred a George, ktorí prišli, keď bol Draco dole, hádzali po sebe zvyšky zemiakovej kaše, pričom ako štíty používali taniere. Draco potlačil smiech, keď videl, ako Harry dostal plnú dávku do tváre.

‘O chvíľu by som bol do toho zapletený aj ja,’ pomyslel si Draco, keď sa slizká masa rozpleskla o stenu. Rýchlo sa vyhol hnedej lepkavej tekutine a vybehol do hustého sneženia.

Rýchlo prešiel okolo stekajúcej hnedej látky a vybehol do hustého sneženia. Palec či dva čerstvého prašanu, ktorý už napadal, sa pod jeho váhou zhutnil. Ďalší krok spravil znova až keď ďalší sneh zaplnil miesto jeho stopy a účinne ju zakrylo.

Obloha mala sivasto-fialový odtieň, ktorý poskytoval aspoň trochu svetla. Draco sa prechádzal po rozľahlej záhrade, popri plote a okraji lesa. Hlavu mal sklonenú a ruky hlboko vo vreckách, aby sa zohrial. Pri chôdzi kopal do snehu, bezmyšlienkovite a frustrovane.

„Do riti,“ zahundral sám pre seba. „Celé je to len sprostosť.“ Pozrel sa hore na oblohu a na jeho blond mihalniciach pristáli snehové vločky. Z nejakého dôvodu mal chuť kričať. Chcel kričať tak silno, až by mu roztrhlo hlasivky. Chcel sa zrútiť na zem a tĺcť päsťami do ľadovej pôdy, vytrhať si vlasy od zúrivosti, vybiť zo seba všetku frustráciu, až by nakoniec ležal bezvládne v snehu.

Ale neurobil to.

Namiesto toho sklonil hlavu a pokračoval v chôdzi. Po dvoch kolách okolo záhrady sa vrátil dovnútra. Tvár mal červenú a dobitú vetrom. Pozrel na hodiny.

‘Polnoc,’ pomyslel si. V dome bolo ticho. ‘Všetci už asi spia. Skvelé. To znamená, že sa musím vrátiť do tej prekliatej pivnice sám. A ak tam umriem, nikto ma nenájde skôr ako ráno, ak vôbec.’

S trpkým úsmevom odsunul knihu, ktorou podopieral dvere, aby sa vyhol opakovaniu incidentu z rána, a pomaly schádzal dole, jeho zmysly boli napäté na maximum a srdce mu búšilo ako nikdy predtým.

***

Počas týždňa pred Vianocami Draco upadol do rutiny, ktorá sa len mierne menila zo dňa na deň. Vstával skoro ráno, dychtivý opustiť pivnicu. Niekoľkokrát tam dole cítil niečo zvláštne, akúsi prítomnosť… Nazvite to akokoľvek, ale s tou pivnicou nebolo niečo v poriadku. Bol to len pocit, a tak sa rozhodol nehovoriť o tom. Komu by to aj tak povedal?

Svoje dni trávil osamote v jednej z opustených miestností domu, čítaním, precvičovaním kúziel alebo skúšaním vymyslieť nejaké vlastné. Niekoľko dní našiel útočisko v salóniku. No aj ten bol neskôr obsadený, keď Hagrid priniesol sedem stôp vysoký smrek. Celý dom sa nahrnul do tej malej miestnosti, aby ho ozdobili ligotavými ozdobami, blikajúcimi svetielkami a striebornou girlandou.

Draco s odporom odišiel zo salónika do ďalšej zadnej miestnosti. Bohužiaľ, aj tá bola obsadená. Zjavne Hagrid priniesol ďalší strom špeciálne pre Harryho, Rona, Hermionu a Ginny – bol celý ozdobený vo farbách Chrabromilu. Draco len s námahou potlačil nutkanie zapáliť ho a rozhodol sa pre jemnejší spôsob sabotáže. Namieril na strom prútik a mierne upravil ozdoby. Teraz, ak sa na strom pozrelo pod určitým uhlom, objavili sa slizolinské ozdoby a strom bol oveľa vhodnejšie ozdobený striebornou a zelenou. Spokojne sa uškrnul, keď videl Lupina, ako sa na strom pozorne zahľadel, a rýchlo si schoval prútik do vrecka, odchádzajúc s úsmevom na tvári.

Jeho dni boli naplnené štúdiom a noci prechádzkami. Po večeri okamžite opustil kuchyňu a šiel sa prejsť – niekedy zostával len na dvore, inokedy preliezol plot a odvážil sa ísť tak ďaleko, ako si trúfol. Nikto ho nikdy na týchto prechádzkach nesprevádzal a, pokiaľ vedel, nikto si ani nevšimol, že je preč. Premýšľal o všetkom aj o ničom, bol rád, že má pokoj, a zároveň ho deprimovalo, že nikomu na ňom nezáleží. Takmer každý deň uvažoval, aké jednoduché by bolo, keby opustil Rád, svoje povinnosti a celý čarodejnícky svet. Ale každú noc, namiesto toho, aby utiekol Merlin vie kam, sa vrátil k svojej predstieranej existencii. Vrátil sa do pivnice, ktorej sa bál, do domu, ktorý nenávidel, k ľuďom, ktorými opovrhoval.

‘Všetko ide úplne do riti,’ pomyslel si, keď si na Štedrý večer položil hlavu na vankúš.

****

Hermiona sa v spánku otočila, napoly pri vedomí, ale stále príliš ospalá na to, aby sa chcela prebudiť. Aj keď boli Vianoce, práve teraz si užívala spánok. Alebo presnejšie povedané, užívala si svoj sen. Detaily sa strácali v zlatistom opare, ale niekde tam bol Draco a ona bola zvláštne rada, že ho vidí.

Zrazu mala ten najostrejší pocit, že ju niekto sleduje. Pomaly otvorila oči a stretla sa s párom prenikavých modrých očí. Okamžite ich spoznala.

„Ron,“ povedala ospalo a potlačila zívnutie. „Čomu vďačím za tú česť?“

„Vianociam, samozrejme! Vstávaj, sú darčeky a mama varí. Harry budí Ginny.“

Hermiona pozrela na posteľ svojej kamarátky. Spôsob, akým ju Harry budil, zostal mimo jej pohľadu, ale mala celkom jasnú predstavu, čo by to mohlo zahŕňať. A Ron sa červenal, čo znamenalo, že myslel na to isté. Hermiona sa uškrnula a otočila sa k nemu.

„No tak poďme!“ povedala hlasno.

Ron pochopil narážku a rýchlo dodal: „Áno, o chvíľu z tejto izby odídeme.“ Hermiona pretočila očami a nechala sa vytiahnuť z postele. Harry vstal spolu s Ginny a pozrel na Rona.

„Dáme si preteky dole?“ vyzval ho.

Ron okamžite vyštartoval k dverám; súťaž sa začala.

„Niekedy sa nad nimi fakt zamýšľam,“ povedala Hermiona a pokrútila hlavou.

„Ja tiež,“ usmiala sa Ginny. Dve dievčatá sa na seba pozreli a atmosféra sa zmenila – zvážnela.

„Hermiona…“ začala Ginny. Vyzerala rozpačito, akoby to, čo sa chystala povedať, bolo veľmi ťažké. „Je mi to ľúto.“

Hermiona si pomyslela, že by si Ginny zaslúžila poriadnu výčitku za to, že jej to trvalo tak dlho, ale ten pocit zmizol za zlomok sekundy. Boli príliš dobré kamarátky – rozumeli si takmer dokonale. A keď sa Hermiona pozrela do Ginniných očí, uvedomila si, že jej chýbala oveľa viac, než si myslela. Srdce jej takmer prasklo od radosti.

„Aj mne!“

Dve uplakané dievčatá sa objali a po chvíli smiechu nad vlastnou hlúposťou sa otočili, keď na ne Harry a Ron zavolali zdola.

Ginny mykla plecami a Hermiona sa zasmiala, potom sa spoločne pobrali dole drevenými schodmi pridať sa k sviatočnému rozruchu. Pod chrabromilským stromčekom, ktorý sa na okamih zaligotal v zeleno-strieborných odtieňoch, sa kopili darčeky rôznych tvarov a veľkostí, všetky nádherne zabalené a previazané mašľami.

Darčeky si rozdelili a postupne ich otvárali. Harry aj Ron jej kúpili knihy, pričom Ron ju prekvapil muklovským románom Jana Eyrová od Charlotte Brontëovej, ktorý si už dávno chcela prečítať. Pani Weasleyová jej uštrikovala tmavomodrý sveter a Ginny jej darovala súpravu nádherných sponiek do vlasov. Na jej kope sa ocitlo aj nehorázne množstvo sladkostí a Hermiona sa usmiala, keď rozbalila Čokoládové žabky a sledovala, ako ostatní otvárajú svoje darčeky.

Harry bol nadšený z knihy kúziel, ktorú mu Hermiona darovala, a Ron sa široko usmial pri pohľade na súpravu na opravu metiel. Ginny si ihneď nasadila nové náušnice a všetci sa chvíľu rozprávali, pričom skúšali rôzne príchute fazuliek každej chuti, až kým ich pani Weasleyová nezavolala na raňajky.

Skupina sa usadila okolo stola, pričom weasleyovské dvojičky sa hrdo pýšili smiešnymi novými pletenými čiapkami, ktoré im zjavne uštrikovala ich matka. Spod rukáva pána Weasleyho sa zablysli nové hodinky a Tonksová mala na tvári tajomný úsmev – nepochybne vďaka diamantovému náhrdelníku, ktorý Hermiona zazrela na jej krku. Všetci sa usmievali a smiali, naplno si užívajúc fantastické jedlo, ktoré im pani Weasleyová pripravila.

Jeden človek však vianočných osláv evidentne nebol súčasťou. Draco nikde nebol. Hermiona pozrela na vešiak na kabáty a videla, že jeho tam opäť chýba.

‘Určite je zase na prechádzke,’ pomyslela si a už po niekoľkýkrát ju zaujímalo, kam sa na týchto osamelých potulkách vyberá.

Nikto iný si jeho neprítomnosť nevšimol, a tak sa rozhodla mlčať. Namiesto toho sa snažila vyhnať ho z mysle a užívať si deň tak, ako mala – so svojou rodinou a priateľmi.

****

Draco sa rozhodol osláviť Vianoce po svojom. Premiestnil sa do Londýna a usadil sa k stolu v Deravom kotlíku. Strávil tam celý deň – pochopiteľne radšej trávil sviatok s ostatnými osamelými dušami v krčme než s tou bandou na Grimmauldovom námestí. Objednal si ďatelinové pivo, no po jednom dúšku ho sladká, upokojujúca chuť omrzela. Zavolal si čašníka a objednal si ohnivú whisky s jasným príkazom, aby mu ich nosil jednu za druhou.

Prešiel takmer celý deň. Draco popíjal pohár za pohárom v tmavom kúte krčmy, no alkohol mu nijako nezlepšoval náladu. Po istom čase mu výčapník odmietol naliať ďalší pohár a namiesto toho mu podal až príliš známy elixír proti opici. Draco tam ešte dve hodiny sedel s hlavou v dlaniach, úplne ponorený do svojich myšlienok.

Pozrel na hodinky. ‘Takmer jedenásť,’ zamrmlal potichu. ‘Všetko by už malo byť väčšinou pokojné… Malo by byť bezpečné vrátiť sa.’ 

Veľkoryso nechal výčapníkovi prepitné a vybral sa von. Na svoje prekvapenie zistil, že alkohol z jeho tela vyprchal pomerne rýchlo – cítil len mierne otupenie.

Draco sa premiestnil späť na Grimmauldovo námestie a unavene si zavesil kabát. Potichu, ako len mohol, otvoril dvere a zišiel po schodoch. Prezliekol sa do pyžama – natiahol si iba tepláky a hore ostal bez trička –, umyl sa a práve keď sa chystal vliezť do postele, začul klopanie na dvere.