Preklady fanfiction Harryho Pottera

Naprávanie a ničenie

Draco mal chuť vraždiť. Absolútnu chuť vraždiť. Channing Orman – ten slizký, ničomný, podozrivý, chlípny darebák – zašiel príliš ďaleko. Oveľa, oveľa ďalej, než mal. V októbri, keď Channing Hermionu pobozkal na ošetrovni, to bolo niečo úplne iné. Vlastne bol Draco presvedčený, že to Hermiona iniciovala takúto náklonnosť (hoci predstava jej pier na tom nehodnom idiotovi bola dosť na to, aby ho zároveň rozbesnila a súčasne mu obrátila žalúdok naruby). Vtedy však Draco ešte nemal dôvod podozrievať niečo nekalé. Prečo by mal?

Ale po tom, čo videl tie modriny… Ormanove úmysly boli teraz jasné a Draco prial tomu prefíkanému bastardovi to najhoršie. Hoci si mohol užívať predstavy o mučení, ktoré by mu nabudúce pripravil, boli tu naliehavejšie záležitosti, ktorým sa musel venovať – najmä Hermiona. Tá sedela na gauči, predklonená, hlava takmer opierajúca sa o kolená, pričom prstami roztržito hladkala čerstvé a citlivé modriny.

S pevne zovretými perami Draco privolal škriatka a požiadal o čaj. O tridsať sekúnd sa objavil ten istý škriatok s čajovým podnosom. Ďalší škriatok ho nasledoval s tanierom maslových sušienok. Položili ich na stôl, uklonili sa a začervenali, keď sa Hermiona prebrala z rozjímania a poďakovala im.

Draco jej pripravil čaj (s mliekom a jedným cukrom – túto vedomosť mal akosi takmer inštinktívne) a podal ho dievčaťu, ktoré vyzeralo opotrebovane. Hermiona ho pomaly upíjala a pozerala do ohňa.

Následky toho, čo sa stalo v Rokville, viseli vo vzduchu ako ťažké mračno. Chvíľu vládlo nepríjemné ticho. Draco stále nepoznal slová útechy či súcitu, tak urobil to najlepšie, čo mu napadlo: zmenil tému. „Takže o akých misiách Orman hovoril?“

Toto, ako sa dalo očakávať, nebol správny spôsob. Hermiona zdvihla zrak od čaju a prebodla ho ľadovým pohľadom. „Odpočúval si. To bol súkromný rozhovor, Malfoy.“

„Bol na verejnom mieste, Grangerová,“ okamžite jej odsekol.

Ignorovala ho. „Nie je to tvoja vec,“ povedala. „Nie si členom Fénixovho rádu a ani nikdy nebudeš.“

„Takže ma budete držať mimo všetkého?“ spýtal sa Draco trochu hlúpo. „Čo ak vám môžem pomôcť?“

„Pokiaľ nepriznáš, že pracuješ pre Voldemorta, nie si mi na nič,“ odvetila Hermiona.

„To bola jedna z tvojich misií?“ ostro usúdil Draco. „Získať odo mňa informácie?“

„Áno,“ odpovedala. „Ale nikam som sa nedostala, tak mi pridelili inú úlohu.“

„Akú?“ spýtal sa rýchlo Draco.

„Do toho ťa nič,“ odpovedala Hermiona prísne a znovu si odpila z čaju.

„Stále mi neveríš?“

„Neurobil si nič, čím by si si získal moju dôveru, Malfoy,“ povedala frustrovane. „Čo si odvtedy, čo som tu, urobil? Urážal ma? Napadol ma? Zbil ma? Áno, máš pravdu. Určite by som ti mala po tom všetkom dôverovať,“ povedala sarkasticky.

Každé obvinenie Draca zasiahlo do hĺbky. Bola to pravda. Všetko bola pravda. Ale rovnako tak aj mnoho iných aspektov ich spolužitia, ktoré nemohli byť ignorované. „Je jasné, že sme sa cez to už preniesli, Grangerová,“ vyhŕkol.

Zdvihla obočie. „Naozaj?“ spýtala sa prekvapene.

Dracovi stačila chvíľa na odpoveď. „Áno,“ povedal. „Určite.“ Klamstvo by bolo ľahké, ale toto bola pravda – a to ho prekvapilo, aj potešilo.

Hermiona sa oprela o gauč a povzdychla si do šálky.

„Tak mi to povieš?“ spýtal sa Draco.

Pozrela na neho pokojne. „Nie.“

Draco frustrovane zastonal. „Fajn. Ale nečakaj odo mňa žiadnu pomoc, keď ju budeš potrebovať.“

„Nečakám,“ povedala chladne.

Ich rozhovor sa na celých desať minút skončil. Sedeli v tichu, ktoré nebolo ani nahnevané, ani zmierlivé, pričom každý upíjal čaj a pozeral sa všade inde, len nie na toho druhého. Napriek mlčaniu a nečinnosti ani jeden z nich neopustil gauč. Hermiona si povzdychla a prerušila ticho.

„Prečo myslíš, že to urobil?“

Draco zdvihol platinové obočie. „Prečo si myslíš ty, že to urobil?“

„Nie som si istá,“ povedala Hermiona a vytrhla sa zo zamyslenia. Zadívala sa do ohňa a odpovedala potichu, akoby hovorila skôr sama pre seba než k Dracovi. „Je členom Fénixovho rádu a je odo mňa skoro o desať rokov starší. Nemôže chcieť vzťah. Nedáva to zmysel.“

„Zranil ťa,“ povedal Draco prísne. „Nemyslím si, že hľadá vzťah.“

Hermiona sa na neho prázdno pozrela.

Draco si odfrkol. „Ale no tak, Grangerová. Nezahrávaj sa so sebou. Vieš presne tak dobre ako ja, čo vlastne chce.“

Zatriasla hlavou, hnedé kučery jej poletovali, buď odmietajúc uveriť alebo uznať túto možnosť. „Nedáva to zmysel!“ tvrdohlavo trvala na svojom.

„Dáva to perfektný zmysel!“ Draco rozhodil rukami do vzduchu. Skôr než sa stihol zastaviť, vyhŕklo z neho: „Si mladá, krásna a naivná! Kto by ťa nechcel?“

Uvedomiac si, čo práve povedal, Draco nahnevane vyskočil z gauča a vybehol hore schodmi. Hermionino šokované ticho prerušilo len buchnutie jeho dverí a tiché praskanie ohňa.

****

Temný pán sedel pred ohňom, jeho dlhé biele prsty vytvárali špičku, ktorá spočívala na jeho vysokom čele. Jeho prefíkané uši počúvali praskanie a pukot ohňa. Zlovestne sa usmial popod prsty.

„Od tvojho posledného hlásenia prešlo už príliš veľa času,“ prehovoril hlasom hladkým ako med a smrteľným ako arzén. „Predpokladám, že máš pre mňa významné informácie.“

„Dosiahli sme pokrok, môj pane,“ povedala tvár v ohni.

„Zlomil si ju?“

„Nie, môj pane.“

Voldemortova zdržanlivá tvár sa pri tomto priznaní rozpadla na výbuch zlosti. Zreval od hnevu a zúrivo udieral do opierky svojho kresla.

„Nebudem čakať večne, otrok. Ak nie si schopný získať informácie, ktoré potrebujem, potom nie si potrebný vôbec!“

„Povedal som vám, môj pane, pokrok bol dosiahnutý. Dnešok bol veľmi... vplyvný.“

Voldemort, ktorý sa obrátil od ohňa v znechutení, zastal a pozrel cez plece. „Vplyvný, hovoríš? Rozpovedz mi to.“

Príbeh dňa bol zreferovaný a Voldemortov výraz sa stával stále prefíkanejším.

„Aspoň nie si úplná strata môjho času,“ povedal s malým úsmevom hrajúcim na jeho bledých perách, „ale veci sa nehýbu dostatočne rýchlo. Potrebujeme informácie, ktoré tá špinavá humusáčka môže vlastniť. Ale vedz toto: nie si jediný, kto ich môže získať.“

Postava v ohni zachytila skrytú hrozbu. „Nesklamem vás,“ vyhlásil.

„To radšej nesklam,“ zasyčal Voldemort. „A teraz zmizni z môjho dohľadu.“

Bez ďalšieho slova oheň znovu zapraskal a postava zmizla.

Temný pán sa zlovestne zachichotal v tlmenej šedi jaskyne. „Čoskoro bude jeho,“ pomyslel si. „A keď bude moja ona, Potter bude tiež!“

****

Spočiatku si myslela, že si to len predstavila, že ju Draco nazval krásnou, ale keď sa jej niekoľko dní nedokázal pozrieť do očí, uvedomila si, že ho počula správne.

'Takmer si prajem, aby som ho nikdy nepočula,' pomyslela si uprostred hodiny elixírov. Zamračila sa, keď pozerala na jemne bublajúci kotlík. Pozrela na Draca, ktorého výraz bol veľmi podobný jej: zmes hnevu, zmätku a sústredenia. 'Život bol oveľa jednoduchší, keď ma nenávidel,' pomyslela si. 'A dokonca aj nevedieť, na ktorej strane stojí, bolo mätúce, ale v poriadku. Ale teraz…'

Hermiona nadskočila, keď časovače po miestnosti nahnevane zabzučali. Pridala do elixíru kožu z pijavíc a sledovala, ako farba prešla zo sivej na jasne červenú, presne ako uvádzali pokyny. Usmiala sa nad svojím úspechom a zo zvedavosti znovu pozrela na Draca, ktorý vyzeral presne rovnako ako pred pridaním kože. Bola zaskočená, keď sa Draco otočil a pozrel na ňu nečitateľnými striebornými očami. Jej srdce vynechalo úder a úsmev jej okamžite zmizol z tváre, nahradený červeňou podobnou farbe elixíru.

O pár dní neskôr počas raňajok dorazila sovia pošta v obvyklom víre peria. Amaris, ktorá sa posledné dni neukazovala, pristála priamo do jej taniera so smaženými paradajkami.

„Pekne, Amaris,“ povedala so smiechom sove, ktorá na ňu previnilo pozrela. Hermiona sa usmiala a odviazala list z jej nohy. Sova sa vyšplhala na Hermioninu ruku a akoby čítala ponad jej plece.

List bol od Moodyho. Písalo sa v ňom, že sa počas vianočných prázdnin vráti na Grimmauldovo námestie a že by mala byť opatrná vzhľadom na Dracovu reakciu na túto správu. Hermiona položila pergamen na stôl a začula, ako jej Amaris nízko zahúkala do ucha. Ponúkla trpezlivej sove kúsok slaniny, ktorý sova s radosťou uchmatla do svojho krátkeho zahnutého zobáka. Po pár hltoch Hermioninej vody sa Amaris opäť vyšplhala na jej ruku, stisla ju láskavo svojimi pazúrmi a s vírom peria odletela preč. Hermiona sa usmiala, keď ju sledovala odlietať.

Povzdychla si a pozrela späť na list, keď niečo malé zrazu narazilo do stola, rozprskávajúc naokolo žlté kúsky vajec a chrumkavé kúsky toastu.

„Kvík!“ pokarhal ho Ron, načahujúc sa za maličkou sovou veľkou ako zlatonka, ktorá sa snažila spamätať z pádu. Ronovi od hanby sčerveneli uši a Hermiona sa nemohla ubrániť malému chichotu. Zjavne nebol až taký malý. Po prečítaní listu, ktorý mal Kvík priviazaný na nohe, sa na ňu Ron pozrel výrazom, ktorý nebol čistým podráždením. Jeho modré oči zmäkli a na tvári sa mu usadil bolestný výraz. Hermionin úsmev zmrzol na perách a jej tvár zostala bez výrazu. Odvrátila oči od Rona a pozrela na hodinky.

'Musím ísť na hodinu,' pomyslela si. Zobrala si knihy a ponáhľala sa do učebne aritmancie, potom na kúzla.

Neskôr v ten deň, keď kráčala smerom do Veľkej siene, začula, ako niekto kričí jej meno. Zastavila a otočila sa, aby zistila, kto ju volá. Ron sa k nej rozbehol.

„Hermiona,“ povedal trochu zadýchaný. „Všade som ťa hľadal.“

Jeho tón v nej vyvolal obavy. „Prečo?“ spýtala sa kontrolovane, ale s nádychom naliehavosti. „Stalo sa niečo?“

„Nie,“ odvetil Ron. Mávol rukou, akoby odháňal nepríjemný zápach. „Len som s tebou chcel hovoriť.“

„Ach,“ povedala pohoršene, „teraz chceš so mnou hovoriť? Po dvoch mesiacoch ticha? Teraz sa rozhodneš napraviť to?“

„Pozri, je mi to ľúto, dobre?“ povedal a ignoroval jej podráždenosť. „Bol som len nahnevaný, a mal som na to právo.“ Hermiona otvorila ústa, aby namietala, ale Ron ju zastavil krátkym gestom ruky. „Ale,“ pokračoval, „nemal som na teba byť naštvaný tak dlho. Nebolo to fér. A ospravedlňujem sa.“

Hermionine oči sa rozžiarili: prečo bola niekedy taká mäkká? „Odpúšťam ti, Ron,“ povedala a pevne ho objala. „Len prosím, už to nikdy neurob. Chýbali mi moji priatelia.“

Ron ju objal a pohladil ju po chrbte. „Nebudem,“ povedal. „Bolo to mučenie učiť sa od Nevilla a Luny.“

Zasmiala sa a pretočila očami. „Sú na mňa ešte stále nahnevaní?“ spýtala sa opatrne.

„Úprimne, nemyslím si, že vôbec niekedy boli,“ povedal s úsmevom. „Myslím, že sa len báli so mnou o tom hovoriť.“ Sebavedomo sa usmial a hrdo sa vystrel. Hermiona sa zasmiala a hravo ho buchla do brucha, čím mu spľasla ego.

„To je dobré vedieť,“ povedala Hermiona. „A Ginny?“

Ronova tvár trochu potemnela. „Je tvrdohlavejšia než ja, ak sa tomu dá uveriť,“ povedal Ron. „Aj keď jej hnev trochu vyprchal, stále to nemôže pustiť z hlavy. Ale nakoniec to pustí,“ dodal, keď si všimol Hermionin drobný zamračený výraz. „Vždy to urobí.“

Hermiona prikývla a medzi nimi na chvíľu zavládlo ticho. Potom Ron povedal s úsmevom: „Počula si, že na Vianoce všetci pôjdeme na Grimmauldovo námestie?“

Tak začal rozhovor, ktorý pokračoval celú večeru. Keď Hermiona sedela a rozprávala sa so svojimi priateľmi, mala pocit, akoby nikdy neodišla. Neville stále miloval svoje rastliny, Luna bola stále taká zvláštna ako vždy a Ron bol tým istým trápnym, ale milým chalanom. Hermiona si všimla Ginnyino nezvyčajné ticho, ale spomenula si na Ronove slová.

'Potrebuje len čas,' pomyslela si Hermiona. Nachytala Ginny, ako na ňu pozerá, a jemne sa usmiala. Ginny, uvedomiac si, že ju prichytila, na ňu okamžite vrhla pohŕdavý pohľad a vrátila sa k svojmu pyré. 'Len čas,' Hermiona sa usmiala.

****

Draco sledoval všetko z výklenku tajnej chodby, ruky prekrížené na hrudi a jeho blond vlasy mu padali do očí. Zlostne sa pozeral na chrabromilský stôl a uškrnul sa, keď videl, ako Hermiona hravo sotila Rona.

'Takže, tá ich snová partička je zase spolu... Nech je to ako chce, dobré pre nich. Aspoň mi tá humusáčka dá pokoj... Bola to kráľovská otrava mať ju stále pri sebe...' Draco si odfrkol, keď si spomenul, aké príjemné bolo mať ju pri sebe za posledné mesiace.

'Nebudem musieť znášať jej neznesiteľné káranie. A tie jej hlúpe cvičenia... konečne mi dá pokoj. Budem môcť stráviť prázdniny úplne sám vo svojej izbe a cvičiť kúzla. Teraz, keď sa s nimi udobrila, bude to pre mňa len lepšie.'

Napriek svojej sebaistote cítil, ako sa v jeho srdci usadil červ pochybností. Spustil ruky vedľa tela a oprel si hlavu o chladný čierny kameň chodby. Jeho telo otriasol povzdych. Neochotne sa otočil chrbtom k celému Rokfortu a vykročil späť do svojej izby.