Preklady fanfiction Harryho Pottera

Zaujímavá mylná predstava

Oheň hlasno zapraskal. Zvuk prekvapil Hermionu, ktorá odtrhla oči od knihy a rozhliadla sa po miestnosti. Na rozdiel od toho, čo očakávala, nevidela nikoho. Napriek tomu, že bola zabalená v teplej vlnenej deke pred krbom, zachvela sa. Oprela si hlavu o gauč a zavrela oči, nasávajúc teplo miestnosti.

'Zaujímalo by ma, ako dnes dopadol Malfoyov zápas,' pomyslela si neprítomne, neuvedomujúc si, že bol preč už päť hodín. 'S kým vlastne hrali? S Bystrohlavom? Myslím, že sú to ľahkí súperi. Či nie?' Ticho si odfrkla pobavením. 'Ha, akoby som to mohla vedieť.' Vrátila sa pohľadom do stránok knihy, ale teraz, keď bola jej pozornosť odvedená, zistila, že sa nedokáže sústrediť.

'Mala by som začať premýšľať nad tým, čo mu poviem,' pomyslela si Hermiona. 'Nesmie ma rozhnevať. Musím zostať pokojná a rozumná. Musí vidieť, že jeho pitie je problém a že mu chcem pomôcť.'

Začala si v hlave prehrávať možné rozhovory. 'Malfoy, posaď sa, musíme sa porozprávať. Nie, to je hlúpe. Viem o tvojom pití, Malfoy, a myslím, že by si mal prestať... Pretože to nie je pre teba zdravé, preto... Viem, že ti na tom nezáleží, ale mne áno. Ach nie, to je príliš presladené. Malfoy, máš problém a ty...'

Zatúlala sa hlbšie do svojich myšlienok. Pánty portrétového otvoru zavŕzgali a upozornili ju na Dracovu prítomnosť.

'Tak a je to tu,' pomyslela si. Hermiona vstala a nervózne si žmolila ruky; nebola na tento rozhovor vôbec pripravená. Jej oči sa rozšírili šokom, keď krvavá ruka uchopila vnútorný rám portrétu. Hermiona stuhla a ustúpila, srdce jej búšilo. Akoby v spomalenom filme sa za portrétom objavilo zvyšok Dracovho tela.

Rovnako ako jeho ruka, aj zvyšok tela bol podobne zohavený. Krv mu zlepila vlasy a mal rozbitú peru. Jeho nos vyzeral takmer úplne zlomený; Hermiona videla, že silne krvácal. Niečo, čo ju však neprekvapilo, bola prítomnosť napoly plnej fľaše ohnivej whisky, ktorú zvieral v ruke. Prepadol cez portrétový otvor, takmer sa zrútil na tvár.

„Draco,“ vydýchla a ponáhľala sa k nemu, aby ho podoprela, keď sa pokúšal postaviť rovno. Ovinul si ruku okolo jej pleca a oprel sa o ňu, takmer ju stiahol na zem svojou váhou.

„'Ermiona...“ zahundral. „Nepotrebujem tvoju pomoc. Pusť ma.“

„Poďme na gauč, Draco, dobre? Dokážeš so mnou teraz ísť?“ povedala jemne.

„Nie,“ povedal pevne. „Nepotrebujem gauč. Nepotrebujem nič. Okrem tejto steny... tu,“ povedal a oprel sa o ňu. Dlhým glgom si potiahol z fľaše whisky. Zasyčal, keď alkohol prenikol do otvorenej rany, no pil ďalej.

„No tak,“ povedala Hermiona jemne. „Čo keby si mi dal tú fľašu, dobre, Draco?“ Natiahla sa opatrne ku sklu, ale on ju vytrhol z jej zovretia.

„Nie, nájdi si vlastnú.“

„Draco, ukáž mi tú fľašu.“ V šikovnom manévri prešla rukou cez jeho hruď, uchopila jednu z jeho rúk a vytiahla fľašu z jeho tvrdohlavých prstov. Znehybnel pod jej dotykom, čo jej umožnilo vziať fľašu a položiť ju na stôl. Stretla sa s jeho pohľadom a v jeho očiach sa mihol zvláštny výraz. Bolo to niečo ako hanba a túžba, ale bolo to niečo, čo sa váhala zisťovať.

Bez slova privolala balzam zo skrinky a začala ho nanášať na jeho rôzne rany. Opravila mu zlomený nos a musela si priznať, že odviedla celkom dobrú prácu. Keď bol nakoniec bez krvi a bolesti, Hermiona ticho prehovorila.

„Vieš, že s tým musíš prestať, však?“

Z jej tónu vytriezvel. Dracove oči sa priostrili a pozrel na ňu nebezpečne.

„Prestať s čím?“ odsekol.

„Vieš s čím,“ povedala vážne. „Týmto… pitím. Nie je to zdravé, Draco. Nepotrebuješ to.“

„A čo ty môžeš vedieť o tom, čo potrebujem a čo nie?“ zakričal. „Nevieš nič! Netušíš, čím som si tento rok musel prejsť, čo som zažil...“

„A kto si myslíš, že bol ten, kto to všetko upratoval?“ Hermiona sa snažila udržať hlas na uzde, no nedokázala skryť naliehavú úprimnosť v každom slove. Pozrela naňho prosebne, jej hnedé oči sa leskli v tlmenom svetle. „Bola som tu celú dobu. Videla som, čo sa s tebou deje, a nepýtala som sa na to.“

„Nie je to tvoja vec!“

„Začína to byť moja vec. Draco, porozprávaj sa so mnou. Čo sa deje?“ Vyzeral nerozhodne. Jej hlas zjemnel a povzbudivo mu položila ruku na rameno. „Prosím.“ Prekvapilo ju, že to zabralo.

Draco na ňu pozrel takmer triezvymi očami, jeho ústa sa zvraštili do grimasy. „Blaise, Crabbe a Goyle,“ vypľul. „To oni to robia.“

„Celý čas?“ spýtala sa neveriacky. Prikývol.

„Ale prečo? Ako?“

„Tento rok sa držím v ústraní, čo nebolo niečo, čo chceli počuť. Nemal som žiadny plán a nahnevali sa. A tak toto robia.“ Pokrčil ramenami bez záujmu.

Hermiona bola nebezpečne blízko k slzám. Akoby mu to bolo jedno. Jeho priatelia, alebo aspoň tí najbližší, sa obrátili proti nemu. A na rozdiel od Hermiony, Dracovi na tom vôbec nezáležalo. Jeho ľahostajnosť ju frustrovala.

„Prečo nebojuješ tiež?“

Jeho odpoveď potvrdila jej obavy. „Aký to má zmysel? Sú traja a ja som sám.“

„Ale očividne si lepší kúzelník,“ povedala Hermiona. „Určite by si sa dokázal brániť!“

„Načo by to bolo!“ Draco rozhodil rukami do vzduchu. „Len by som sa dostal do problémov. Nič by sa tým nezmenilo. Len by sa to zhoršilo.“

Hermiona naňho pozrela zmätene a pokrútila hlavou. „Kto si?“

Draco na ňu pozrel, akoby bola blázon. „Prosím?“

„Kto si?“ zopakovala a čoraz viac sa rozčuľovala. „Nie si ten istý človek. Kedysi si bol namyslený, sebavedomý, prefíkaný... Ovládal si všetkých okolo seba. A hoci to bolo neuveriteľne frustrujúce, myslím, že táto apatia je ešte horšia. Čo sa, dopekla, stalo?“

„Čo sa stalo?“ Draco sa odrazil od steny a priblížil sa k nej, gestikulujúc nahnevane.

„Pomohol som zabiť Dumbledora! Ušiel som pred Temným pánom a svojou rodinou priamo do náručia Rádu! Odcudzil som si jediných ľudí, ktorí ma tolerovali! Zničil som si šance na prežitie na tejto škole! To som spravil! Tieto veci ma zmenili, Grangerová!“

V tom momente si vymenili pozície. Hermiona mala teraz chrbát opretý o stenu a Draco blokoval všetky možnosti úniku.

Na chvíľu zostala ticho. „Stále nechápem, prečo nebojuješ späť,“ povedala potichu, ale s jasnou zlosťou.

Draco si vzdychol frustrovane. „Zaslúžim si to, dobre?“ Udržiaval s ňou očný kontakt, aj napriek smútku, ktorý sa leskol v jeho búrkovo sivých očiach. „Zaslúžim si všetko, čo tento rok dostanem,“ povedal a jeho hlas sa ticho zlomil. „A je mi ukradnuté, či proti tomu budem niečo robiť.“

Hermionu pálili oči. Dotkla sa jej surová emócia v jeho hlase. Ovládol ju inštinkt. Urobila jedinú vec, ktorá sa zdala prirodzená: objala ho.

Kedykoľvek inokedy by ju Draco pravdepodobne odstrčil so znechutením, možno by na ňu dokonca zoslal kliatbu. Ale alkohol ho urobil precitliveným. Uvoľnil sa v jej objatí, ovinul okolo nej ruky a zaboril hlavu do jej ramena. Cítila, ako sa jeho telo chveje nevyjadrenými emóciami.

Zdalo sa, že tak zostali celé hodiny. Hermiona nemyslela na nič, sústredila sa len na to, aby do tohto zlomeného chlapca vniesla všetku útechu a nádej, akú mohla. Nakoniec sa od nej odtiahol a pozrel na ňu s ľútostivými očami, jeho ruky podvedome hladili jej pás.

„Nemusíš to robiť,“ povedal potichu.

„Musím,“ odpovedala. Položila mu ruku na líce a jemne sa naňho usmiala. „Nemusíš byť na to sám, Draco. Môžem ti pomôcť.“

Jeho oči zostali bez výrazu, pery stisnuté, ale prikývol.

Usadilo sa medzi nimi ticho. Rýchlo sa stalo trápnym.

„Mal by si si trochu pospať,“ zašepkala Hermiona, keď sa to ticho stalo neznesiteľným.

Dracove ruky klesli z jej pása; Hermiona si okamžite všimla ich neprítomnosť a pocítila malé sklamanie. „Áno, asi by som mal.“

„Dobrú noc.“

Zostala opretá o stenu, zatiaľ čo sa Draco pohol k schodom. Videla, ako najmenej trikrát zakopol a raz sa zachytil zábradlia. Keď sa bála, že spadne, zavolala naňho.

„Počkaj.“ Draco sa neisto otočil a pozrel na ňu zmätene. V okamihu bola pri jeho boku a pevne mu chytila ruku. Draco prevrátil oči a takmer spadol. Hermiona mu silnejšie stisla ruku a vytiahla ho do vzpriamenej polohy, pričom sa nevedomky zasmiala. Draco sa na ňu v odpovedi uškrnul. Spoločne kráčali hore schodmi k Dracovej izbe. Chytila prázdnu modrú fľašu na jeho nočnom stolíku.

„Idem to doplniť, zatiaľ sa prezleč,“ povedala.

Draco prestal prehrabávať svoj komodu a pozrel na ňu. „To ty mi to dávaš?“

„Čo si si myslel, že to je? Kúzlo?“ podpichla ho. Draco znova prevrátil oči. „Prezleč sa,“ zasmiala sa. „Hneď som späť.“

Po doplnení elixíru, vďaka kotlíku, ktorý mala uložený v rohu svojej izby, zaklopala na Dracove stále zatvorené dvere.

„Ďalej,“ povedal.

Stál uprostred izby, oblečený len v nohaviciach od pyžama, ktoré mu nízko sedeli na bokoch. Hermiona očervenela a snažila sa udržať si pokoj. Nechcela nechať svoje oči skĺznuť dolu na jeho bledú hruď. Ako sa však k nemu približovala, pokušenie bolo čoraz silnejšie.

Jej oči na chvíľu zablúdili na jeho trup, no ten okamih ju takmer poslal k zemi. Jeho hruď bola štíhla a dobre svalnatá, s jasne definovanými „šiestimi tehličkami“ a tvarom V, ktorý zvýrazňoval jeho panvu. Hrubá jazva, ktorá sa mu tiahla cez hruď, mu neškodila na vzhľade, skôr mu dodávala charakter – príbeh. Robila ho ešte zaujímavejším… ešte opojnejším. Hermiona zadržala dych a prudko zodvihla hlavu. Počula, ako sa ticho zasmial.

Strčila mu elixír do ruky, pričom sa pozerala na všetko ostatné v izbe, len nie na neho. Pomalým pohybom si ho od nej vzal, pričom jej prsty zámerne pohladil svojimi.

'To nie je fér,' pomyslela si, keď potlačila chvenie. Nevedela, či elixír vypil, alebo nie, ale počula, ako fľaštičku položil na stôl. Keď zdvihla hlavu, aby skontrolovala, ocitla sa tvárou v tvár Dracovej dobre tvarovanej kľúčnej kosti. Pozrela sa na neho a stretla jeho pohľad.

Dracove oči sa mierne zúžili. „Vyzeráš povedome...“ zamumlal, akoby hovoril viac sám pre seba než s Hermionou. „Tak veľmi povedome…“ Natiahol ruku a dotkol sa jej tváre. Hermiona mala chuť sa odtiahnuť, ale jeho oči ju držali na mieste.

Pomaly a neisto sklonil hlavu a pobozkal ju. Nebolo to nič zložité, ale zjavne to stačilo. Keď sa odtiahol, pozrel jej do polozavretých očí, svoje zúžil v zamyslení a znovu ju pobozkal, tentoraz hlbšie. Otvoril ústa a jazykom jemne prešiel po jej spodnej pere.

Napriek sebe samej Hermiona podľahla. Pritlačila sa na jeho nahú hruď a obmotala ruky okolo jeho krku. Cítila, ako mu ruky kĺžu po jej chrbte až na boky, ktoré si pritiahol k sebe.

Implikácie tohto gesta Hermionu vrátili späť do reality. Zalapala po dychu a spustila ruky, aby sa od jeho hrude odstrčila. Pomaly cúvla, pozerajúc na neho, akoby bol cudzinec.

„Ja – ja… Toto nie je správne. Si opitý,“ vyčítala mu. „Nevieš, čo robíš... Musím ísť.“ Rýchlo sa otočila a ušla z izby, nechávajúc Draca uprostred miestnosti veľmi rozrušeného a veľmi osamelého.

****

Draco sledoval, ako odchádza, ani jej to nevyčítal, len preklínal svoje telo a nedostatok kontroly, ktorú nad ním očividne stratil.

'Je vystrašená,' pomyslel si Draco, stále pozerajúc na dvere. 'Do pekla, aj ja som…'

Po sprche a postaraní sa o potrebné záležitosti si ľahol do postele. Prevalil sa na bok a pozrel na nočný stolík. Mesačné svetlo jemne osvetľovalo modrú fľaštičku, ktorá bola prázdna odvtedy, čo mu ju Hermiona podala.