Preklady fanfiction Harryho Pottera

Zjavný problém

Draco sa vrátil na internát okolo tretej ráno, zvierajúc fľašu ohnivej whisky. Potreboval ju. Zúfalo.

Po tom, čo ho jeho krásna partnerka úplne zmiatla, vytiahol prútik a ponoril sa do rýchlo sa rozchádzajúceho davu. Slizolinčania sa rozutekali, keď zbadali prichádzajúcich profesorov. Keďže polovica zamestnancov sa pokúšala chytiť utekajúcich narušiteľov a on sám bol v ideálnej pozícii, aby ho chytili a zo všetkého obvinili, uznal za rozumné nepozorovane sa vytratiť. A myslel si, že sa mu to podarilo – až kým sa na jeho rameno nezachytila kostnatá ruka. Bola to McGonagallová.

„Pán Malfoy,“ zasyčala, oči nebezpečne prižmúrené. „Máte čo vysvetľovať.“

Dve hodiny sedel Draco v jej kancelárii. Grilovala ho o tom, čo sa stalo, o jeho podiele a o tom, čo ďalšie možno plánuje na tento rok. Bránil sa, ale márne.

„So slizolinčanmi už ani nehovorím! Nehovorím s nimi celé týždne! To ste si museli všimnúť.“

„Nie je našou úlohou zasahovať do toho, kto s kým hovorí, pán Malfoy.“

„Blbosť,“ zamrmlal si popod nos.

„Prosím?“ pozrela naňho výhražne.

Nahnevane si vzdychol. „Nič som s tým nemal,“ zopakoval už po neviem koľký raz.

„Tak to určite máte svedka,“ navrhla McGonagallová s povytiahnutým obočím. „Niekoho, kto môže potvrdiť, kde ste boli počas celého večera?“

„Áno,“ odpovedal Draco, šťastný, že konečne dostal možnosť uniknúť. „Áno, bol som celý čas s jedným dievčaťom. Potvrdí to.“

„A kto to je?“

Dracovi sa rozšírili oči a jeho nádej sa vytratila. Nikdy jej nevidel tvár. Hneď ako odbila polnoc, začal útok. A čo som spravil namiesto toho, aby som zistil, kto to je? vyčítal si. Pobozkal som ju. Jeho telo zaplavilo teplo pri tej spomienke, no McGonagallová ho rýchlo vrátila do chladnej a krutej reality.

„No?“ povedala netrpezlivo.

„Nevidel som jej tvár,“ povedal rezignovane. Ale možno ak by ste mi dovolili pobozkať všetky dievčatá v škole…

„To sa ale hodí, však?“ spýtala sa McGonagallová sarkasticky, čím ho vytrhla z jeho príjemných predstáv.

Naježil sa. „Neviem, kto to je, ale nemal som s tým nič spoločné!“

McGonagallová chvíľu mlčala, zrejme premýšľajúc nad tým, aký najzaujímavejší spôsob vylúčenia ho čaká. Ale to, čo povedala nakoniec, ho prekvapilo. „Keďže nemôžem dokázať ani vašu vinu, ani nevinu, pustím vás, ale nie bez trestu.“

„Práve ste povedali, že nie som vinný!“

„Povedala som, že vám vinu nemožno dokázať, pán Malfoy, a to je dosť veľký rozdiel! Odslúžite si mesiac trestov so mnou. A slečna Grangerová…“

Skôr než mohla pokračovať, Draco ju prerušil. „Grangerová neprišla na ples,“ vyhlásil. „Dokonca ani neopustila svoju izbu. Nemala by byť za to potrestaná.“

Znovu prižmúrila oči, zrejme podozrievajúc jeho správanie. Sakra, aj on sám bol podozrievavý voči sebe. „Slečna Grangerová bude informovaná o tom, čo sa stalo, a o možnosti vášho zapojenia. Ak sa bude cítiť ohrozená alebo zastrašená, bude mať právo zbaviť vás funkcie hlavného prefekta a aby jej bol pridelený osobný strážca.“

„Osobný strážca?“ spýtal sa neveriacky. „Čo si, dopekla, myslíte, že by som jej urobil?“

Zazrela naňho. „Poznám vašu tendenciu k násiliu, pán Malfoy, a nehodlám kvôli tomu vystaviť život jednej z najlepších študentiek, aké Rokfort kedy videl, riziku. A teraz mi zmiznite z očí.“

Draco sa uškrnul a vyrazil z jej kancelárie smerom do kuchýň, kde si vzal fľašu alkoholu. Do internátu ho pustili bez hesla, čo ho priviedlo do aktuálneho stavu: popíjal ohnivú whisky, zatiaľ čo nervózne prechádzal pred krbom. Zahľadel sa do plameňov a pil, utápajúc svoje mizerné šťastie.

Popíjal alkohol a premýšľal. 'Vedenie mi neverí... Moji priatelia sú proti mne... Nemám žiadnu rodinu...' Začal whisky hlasne chľastať, čoraz viac premýšľajúc nad svojou mizériou. Nebol si istý, čo presne mu spôsobovalo nevoľnosť. Nakoniec prudko odtiahol fľašu od pier. 'A ani som jej nevidel tvár!'

Hodil takmer prázdnu fľašu do ohňa a vychutnal si zvuk rozbíjajúceho sa skla o kameň a pocit, ako sa plamene na chvíľu rozhoreli jasnejšie. Jeho ústa sa skrútili do zúrivej grimasy a ostré svetlo ohňa prehĺbilo tiene na jeho tvári. Keby niekto tú scénu videl, určite by vykríkol – Draco vyzeral ako sadistická, zlovestná, takmer neľudská bytosť.

„Dofaka,“ zašepkal do tmy. Nikto neodpovedal. „Dofaka!“ zakričal znova, no opäť sa mu dostalo len ticha. Zvrátil hlavu dozadu v porážke, no okamžite to oľutoval – miestnosť sa začala divoko točiť. S bolestným povzdychom si zaboril prsty do platinových vlasov.

Neistým krokom sa vydal hore do svojej izby, kde sa zvalil na posteľ bez toho, aby sa obťažoval prezliecť. Takmer okamžite odpadol. Tú noc sníval o známych hnedých očiach a neznámych mäkkých perách, ktoré v ňom vyvolali túžbu, akú ešte nikdy tak intenzívne nezažil.

Ako týždne plynuli, Draco čoraz častejšie navštevoval kuchyne. Domáci škriatkovia, aj keď veľmi dobre vedeli, čo má za lubom, mu ochotne poskytovali toľko ohnivej whisky, koľko si zažiadal, pretože neposlušnosť nebola v ich povahe. Každú druhú noc sa Draco potácal späť do izby neskôr než zvyčajne, pričom pri svojich pokusoch byť ticho robil grandiózny hluk.

Cesty do kuchyne pribúdali s príchodom polovice novembra a blížiacim sa ďalším zápasom metlobalu, tentokrát proti Bystrohlavu.

'Ten zápas dáme bez problémov', pomyslel si a odpil ďalší dúšok ostrej pálenky. Skĺzla mu hrdlom ako oheň, no bol zvyknutý: dávno už nemal dáviaci reflex a jeho chuťové bunky boli imúnne voči odpornému chuti.

'Bez problémov.'

****

'Štvrtýkrát tento týždeň', pomyslela si Hermiona, jej pery sa skrútili do znepokojeného úškľabku. 'Toto je vážny problém.'

Zvyčajne skrytá na schodisku sledovala Draca. Kľačala na studenej drevenej podlahe a opierala si hlavu o zábradlie. Prsty si obmotala okolo dreva a vzdychla. Pozorovala ho ešte niekoľko minút, pričom sa strhla, keď hlasný treskot rozbitého skla a syčanie ohňa zaplnili miestnosť.

'Zajtra má zápas', pomyslela si. Striasla sa, keď zakopol na schodoch a tvrdo si narazil kolená o drevo, no ani sa nepohla, aby mu pomohla alebo sa ukryla. S ťažkosťami sa vyškriabal hore schodmi a venoval Hermioniným dverám len krátky pohľad, než sa tackavo presunul do svojej izby. Počula, ako sa zvalil na posteľ a začal hlasno chrápať. Počkala päť minút, potom vstala, aby ho skontrolovala.

Rovnako ako noci predtým, jemne pootvorila dvere a najprv nakukla, či naozaj spí. Spal. Hermiona sa bleskovo pustila do práce. Bolo dosť náročné prevrátiť Draca na ľavý bok, ale zvládla to bez väčších protestov z jeho strany. Jeho hlavu nasmerovala k podlahe pre prípad, že by začal vracať, a doplnila zásobu Elixíru po opici na jeho nočnom stolíku. Cúvla, aby zhodnotila svoje dielo, a keď bola spokojná, konečne nechala zmiznúť svoju starosť.

'Teraz môžem spať', pomyslela si s úľavou.

Ľahla si do postele, pričom jej Krivolab spokojne spočíval na hrudi. Bezmyšlienkovite ho hladkala, kým premýšľala. 'Musím s tým niečo urobiť. Musím sa s ním porozprávať. Urobím to zajtra, po zápase. Dúfam, že príde rovno sem. Potrebujem, aby bol pri zmysloch, ak mám mať nejaký vplyv.'

'A čo ak nebude pri zmysloch?' ozval sa otravným tónom jej vnútorný hlas skeptika.

'Porozprávam sa s ním aj tak. Alebo sa aspoň pokúsim. Vôbec sa nesnaží skrývať, čo robí. Určite vie, že to viem, takže by nemal byť prekvapený, keď ho s tým konfrontujem. Hoci... môže sa nahnevať...'

S touto myšlienkou Hermiona upadla do nepokojného spánku, ktorý nepríjemne narúšali záblesky ohňa a kovu.

****

Štvrtýkrát tento týždeň sa Draco zobudil na pohľad a zápach svojich zvratkov na podlahe. S odporom sa strhol a zamračil sa na odpornú hnedastú kaluž. Ruka sa mu pomaly vymotala spod prikrývky a nešikovne trasúcimi sa prstami uchopila prútik. Malým švihom kaluž zmizla, rovnako ako ostrý, nevoľnosť vyvolávajúci zápach. Pálenie v hrdle však zostalo.

Draco sa prevrátil na chrbát a chytil si hlavu. Ostrá bolesť sa mu preháňala mozgom – prvé varovanie pred nepríjemnou opicou. Bez toho, aby sa pozrel, zašmátral po nočnom stolíku a uchopil malú modrú fľaštičku. Dával si pozor na etiketu (veď už ho toľkokrát takmer otrávili, že taký detail nemohol prehliadnuť), a vypil mierne slaný elixír. Trochu studenej vody, chvíľa ležania v pokoji a ticho… Tento recept na zotavenie nikdy nezlyhal; Draco sa začal cítiť takmer okamžite lepšie.

Keď už bol schopný aspoň čiastočne racionálne uvažovať a pohybovať sa presne, vstal a začal sa pripravovať na dnešný metlobalový zápas. Čokoládu si zobral na balkón, kde podmienky neboli práve priaznivé. Obloha bola pokrytá sivými mrakmi a studený, ostrý vietor vial zo západu. Draco cítil vo vzduchu náznak zrážok, no či to bude dážď, sneh alebo obávaná zmes oboch, nebolo isté.

'Čokoľvek to bude, dnes nebude lietanie zábava', pomyslel si, hľadiac na zvíjajúce sa mraky. 'Ale aspoň to bude jednoduchý zápas. Bystrohlav nebude veľký problém.'

Prezliekol sa do teplého spodného oblečenia a opustil svoju izbu. Hodil pohľad na Hermionine dvere a na chvíľu zvažoval, či ju nezobudiť. No sotva mu tá myšlienka napadla, zmizla.

'Nenávidí lietanie. Nenávidí metlobal. Ešte viac nenávidí mňa. Jej tím dnes ani nehrá... Jediný dôvod, prečo vôbec chodí, je ten Weasley. Nie,' pokrútil hlavou, znovu mysliac na nepríjemné počasie, 'nechám ju spať.'

Nerád si to priznával, ale keď sa blížil k ihrisku na zápas o štvrtej popoludní, jeho srdce trochu pokleslo. Fakt, že takmer celé publikum by ho bez výčitiek rado videlo rozpľasnutého o stenu tribúny, mu ťaživo ležal v mysli. Jeho náladu ešte viac pokazila zmes dažďa a snehu, ktorú naňho obloha hádzala.

„Do riti,“ zamrmlal pod nosom, keď vošiel do šatne. Jeho spoluhráči museli myslieť na to isté – kamkoľvek sa pozrel, videl pochmúrne tváre a zúfalé pokrúcanie hlavami.

'Nech sa cítim akokoľvek, nemôžem dovoliť, aby môj tím vyšiel na ihrisko v takomto stave.'

Jeho ostrý, vynútený smiech prerušil ticho. „Sme lepší tím, a cítime sa takto... Predstavte si, čo sa musí diať v hlavách Bystrohlavu.“ Dokončil výrok s diabolským úškrnom a nechal tím zamyslieť sa nad pravdivosťou jeho slov. O chvíľu sa na ich tvárach objavili zlomyseľné a súťaživé úsmevy. Draco dokončil svoju krátku motivačnú reč práve včas – madam Hoochová zavolala tímy na ihrisko a sedem zelených rozmazaných šmúh vystrelilo zo šatne, preletelo okolo štadióna a pristálo na ihrisku.

Draco stál pred madam Hoochovou, čakajúc na štandardné predzápasové formality, keď začul pristátie kapitána Bystrohlavu.

„Draco,“ ozval sa známy hlas z dažďa.

Draco zdvihol pohľad a uškrnul sa. „Chad,“ pozdravil rovnako chladným tónom.

„Dobre by si urobil, keby si si zapamätal moju... radu.“ Draco predpokladal, že to mala byť hrozba.

„To sa ešte uvidí,“ odvetil ľahostajne. Chad sa chystal odpovedať, no madam Hoochová ich prerušila. Vysvetlila pravidlá a obaja kapitáni si podali ruky tvrdšie, než bolo potrebné. Vyleteli do vzduchu. Zlatonka a dorážačky boli vypustené a prehadzovačka vhodená. Zápas začal.

Draco sa vzápätí vyšvihol nad ostatných a začal čo najrýchlejšie hľadať zlatonku. Vietor a dážď mu nepríjemne bodali do líc, akoby mu do každej odhalenej časti kože vrážali maličké ihličky.

'V týchto podmienkach nevydrží ani jeden tím dlho. My len musíme vydržať dlhšie.'

Otočil sa a pozrel cez plece – Chad bol za ním a očividne sledoval nielen Draca, ale aj možné záblesky zlatonky.

'Nemôže robiť obe veci perfektne, pomyslel si Draco. Musí si vybrať, čo je dôležitejšie. A ja viem presne, ako ho prinútiť rozhodnúť sa.' Uškrnul sa, pritlačil sa bližšie k metle a nabral rýchlosť v prudkom vetre.

Chad napodobnil jeho pohyb a zrýchlil. Istý si tým, že je lepší letcom, Draco vletel do stredu zápasu. Vyhol sa dorážačke a takmer dostal do hlavy úder prehadzovačkou. Začul tlmený rev rozhorčenia, keď Slizolin strelil prvý gól. Náskok však nebude nič znamenať, ak budú pokračovať v tomto počasí. Draco preletel po ihrisku, kľučkoval medzi bránkovými tyčami a prudko sa vrátil späť nad chaos práve včas, aby Slizolin skóroval opäť.

Spomalil a pozrel cez plece. Chad stále za ním.

'Výborne', pomyslel si Draco. 'Je odhodlaný vydržať do konca.'

Nasledujúcich päť hodín Bystrohlav strelil jedenásť gólov. Slizolin odpovedal trinástimi. Mali výhodu, no zápas bol stále tesný. Počasie sa, ak to bolo vôbec možné, zhoršovalo a hráči boli čoraz unavenejší.

To málo svetla, čo zostávalo, takmer úplne zmizlo po západe slnka. Bolo čoraz ťažšie vidieť, čo sa potvrdilo, keď sa zospodu ozval odporný chrumkavý zvuk a výkrik bolesti.

'Určite dorážačka', pomyslel si Draco, dúfajúc, že postihnutým hráčom nie je nikto z jeho tímu. 'Musím byť opatrný.'

Ako čas plynul, Draco si všimol, že väčšina divákov už nesledovala hru pod ním. Namiesto toho sledovali jeho. Snažil sa ich ignorovať, no cítil nenávisť, ktorá prenikala jeho habitom a vrývala sa mu do kože. Mal by byť na to zvyknutý, áno, ale ten nepríjemný pocit nemohol potlačiť.

'V tom dave nie je ani jedna priateľská tvár,' pomyslel si, letmo si obzerajúc rozmazané tribúny. Vzdychol si. 'Aspoň im dám niečo, za čo si zaplatili.'

Skontroloval Chadovu pozíciu – stále za ním. Vzniesol sa vyššie do vzduchu, otočil metlu o celých deväťdesiat stupňov a rútil sa k zemi. Vietor mu svišťal okolo uší, takže nepočul kolektívny nádych publika ani ich následný výkrik. V poslednej sekunde sa z vývrtky vymanévroval, pričom znova dokonale fejkoval. Keď sa mu sluch vrátil, počul hlas komentátora.

„... prekvapivé víťazstvo nad Slizolinom! Bystrohlav vyhráva 260 ku 150!“

Draco pristál so zadunením na zemi, oči rozšírené šokom. Jeho spoluhráči pristáli okolo neho, niektorí odchádzali so sklonenými hlavami. Aj v prítmí videl Zabiniho, Crabbea a Goyla, ako naňho vrhajú vražedné pohľady. Pomaly sa od neho odvrátili a vybrali sa do šatne, hlavy naklonené blízko pri sebe.

Dve slová sa Dracovi ozývali v hlave a prenikali do každého kúta jeho mysle, keď videl, ako tí traja kujú plány: Panenka skákavá.