Preklady fanfiction Harryho Pottera

Strechy

Hermiona vedela o Dracovej opustenosti. Dopekla, videla ju na vlastné oči. Ale nikdy ju necítila. 'Až doteraz...' pomyslela si cestou na Obranu proti čiernej mágii. Ron a Ginny ju od víkendu ignorovali. Luna a Neville sa pripojili k nim a hoci na ňu nehľadeli otvorene nepriateľsky ako Weasleyovci, ich pohľady v sebe niesli zmes rôznych emócií – zvyčajne zvláštnu kombináciu súcitu, sklamania a hnevu.

'A to je, ak je to vôbec možné, ešte horšie,' pomyslela si smutne.

Bol utorok a už jej chýbala spoločnosť priateľov. Bolo zvláštne, že sa nemala s kým porozprávať. Dokonca aj ľudia z iných fakúlt, s ktorými si bežne dobre rozumela, váhali, či sa s ňou dať do reči. Ak ju aj oslovili, bolo to len preto, aby sa opýtali na domáce úlohy. Kedykoľvek sa Hermiona pokúsila rozvinúť rozhovor, vymysleli si nejakú výhovorku, rýchlo odišli za svojimi priateľmi a pritom si šepkali spoza ruky, hádžuc po nej nenápadné pohľady cez plece.

'Možno mal Malfoy pravdu,' pomyslela si skľúčene pri večeri. Pozrela na tanier a zamyslene posúvala studené zelené fazuľky vidličkou. 'Možno som tým, že som urobila správnu vec, vlastne urobila niečo zlé...'

Znepokojená sa rýchlo postavila od stola. 'Musím o tom popremýšľať,' pomyslela si zúfalo. Žiaden z jej priateľov si jej odchod nevšimol, alebo sa oň nestaral. Pravdepodobne si mysleli, že ide do knižnice. Keď prechádzala okolo Draca pri odchode z Veľkej siene, zistila, že sa mu nedokáže pozrieť do očí. Kráčala ďalej na jediné miesto, kde mala istotu, že bude sama – na strechu.

****

Keď sa Hermiona odmietla stretnúť s Dracovým pohľadom, jeho srdce pokleslo. 'Začína pochybovať.' Každý, kto sa pridal na jeho stranu, skôr či neskôr začal pochybovať – tak to jednoducho chodilo a nič sa na tom nemalo meniť.

'Aspoň nie k lepšiemu,' pomyslel si, keď sa rozhliadol po Veľkej sieni. Stovky očí sa naňho upierali naraz. Naplo ho pod ich kritickými pohľadmi, a hoci mal chuť prekliať ich všetkých do budúceho týždňa, rezignoval a rozhodol sa ich ignorovať. Čo iné mu ostávalo? Posadil sa na najvzdialenejší koniec stola a v tichosti jedol.

Jedol pomaly a s istou dávkou uspokojenia sledoval, ako sa pozornosť od neho postupne presúva späť na bežné tínedžerské záležitosti. Keď dojedol, väčšina študentov už bola preč, rovnako aj všetci profesori. Jedinou nepríjemnosťou bola skupina piatich šiestakov z Bystrohlavu. Počas celej večere naňho hádzali nevraživé pohľady a keď sa Veľká sieň vyprázdnila, ich pohľady ešte potemneli.

'Možno by som mal hneď odísť…' pomyslel si a nenápadne skĺzol pohľadom na stôl. Všetci piati chlapci naňho teraz upierali pohľad bez prestávky.

Draco sa postavil a vykročil k východu, pričom jeho uši zachytili škrípanie lavice po kamennej podlahe. Bystrohlavskí chlapci sa postavili tiež.

Prižmúril oči a pozrel sa hore k stropu, akoby sa obracal k vyššej moci s nemou otázkou: 'Prečo?' Prinútil sa neobzrieť sa. Počul, ako zrýchlili krok, a musel sa ovládnuť, aby sa nerozbehol. Keď mu na rameno dopadla veľká ruka, Draco si takmer želal, aby bol predsa len začal utekať.

Keďže nebol ochotný sa tak ľahko vzdať kontroly, podarilo vytrhnúť sa z pevného zovretia. Otočil sa a ocitol sa tvárou v tvár niekomu len matne známemu. Bol približne rovnako vysoký ako Draco, s tmavohnedými vlasmi a prenikavými modrými očami. Už podľa jeho postavy mu bolo jasné, že hrá metlobal, a podľa výrazu jeho poskokov bolo zjavné, že sú doslova jeho najväčšími fanúšikmi.

„Chad, však?“ Draco preskočil zdvorilosti. „Nie si náhodou v metlobalovom tíme Bystrohlavu?“

Prekvapený Dracovou nečakanou priamočiarosťou na okamih zaváhal, než sa opäť spamätal. „Hej!“ povedal. „Hej, som!“

„A čo si si myslel o zápase minulú sobotu?“ opýtal sa Draco ležérne, akoby sa len zaujímal o počasie. Postrehol, že ho tým neuveriteľne rozčuľuje, a v duchu si poznamenal, že by mal nonšalanciu využívať častejšie.

„Radšej sa neopováž vyrukovať znova s niečím takým,“ varoval ho Chad tónom, ktorý mal znieť hrozivo. V skutočnosti to celé bolo dosť smiešne.

„Vyrukujem s tým, čo chcem. Nie je moja vina, že váš stíhač nestíha,“ natiahol Draco.

„Ja som ich stíhač!“ odsekol chlapec výhražne.

„No tak potom,“ Draco sa uškrnul a premeral si ho pohľadom. „Niet divu, že nechceš, aby som zase fejkoval vývrtku. Nikdy by si sa z nej nevyrovnal.“

Štvorica chlapcov stojaca za Chadom sa pohla dopredu v jednoliatej hrozivej vlne. Draco sa pobavene zasmial. 'Asi si to nacvičovali,' pomyslel si, keď Chad vystrel ruky, aby svojich kumpánov zastavil. Chad naňho zlovestne zazrel. Draco mu pohľad s úsmeškom opätoval.

„Tento rok je pre teba iný, však, Malfoy?“ spýtal sa Chad s predstieranou ľahkosťou. Dracovi sa napli svaly. „Nemysli si, že sme si to nevšimli,“ pokračoval Chad. „McGonagallová a tá Grangerová, čo ťa sledujú na každom kroku… tvoji slizolinčania, ktorí sa na teba vykašľali… Ó áno, všetci sme si to všimli. Zavraždil si riaditeľa a odvtedy sa všetko rúca.“

Dracova čeľusť sa napla. „Bol som zbavený obvinení,“ precedil pomedzi zuby.

„Zbavený obvinení neznamená nevinný, Malfoy. My poznáme pravdu – celá škola ju pozná.“

Dracovi sa na chvíľu stiahlo hrdlo. 'Potter rozprával?'

„Zabil si ho,“ pokračoval Chad a Dracove obavy sa zmiernili. „A všetci ťa za to nenávidíme.“

„Bol to bláznivý starý cvok,“ vyštekol Draco impulzívne, odmietajúc sa nechať zastrašiť. „Bol to hlupák; škole je bez neho lepšie. Urobil som svetu láskavosť!“

V Chadových očiach sa v tme zablesklo. „To oľutuješ, ty bastard,“ zašepkal nebezpečne.

Draco nestihol odpovedať – Chadova päsť sa mihla vzduchom a tvrdo dopadla na jeho čeľusť. Draco sa zapotácal dozadu a narazil do chladnej kamennej steny. Opatrne si ju nahmatal a ticho zasyčal od bolesti. Nič nebolo zlomené, ale sakra, to bolelo.

„A to bol len začiatok.“ V Chadovom hlase počul pobavený úsmev. „Ideme, chalani.“

Draco cítil, ako okolo neho prešli, no ostal ešte chvíľu opretý o stenu, masírujúc si čeľusť. Keď konečne mohol zatvoriť ústa bez toho, aby zaškrípal zubami od bolesti, odlepil sa od kamenného múru.

Nevydal sa však do podzemia k slizolinskej klubovni. Pomalým krokom začal stúpať po dlhom schodisku – smerom na jediné miesto, kde mal zaručené súkromie.

****

Hermiona sa oprela o kamenné zábradlie siahajúce po pás a zadívala sa na jazero. Vyzeralo ako povrch mysľomisy. Hmlistá sivá voda matne odrážala tenké, rozvírené oblaky na oblohe. Jemne sa vlnila, nepochybne vďaka obrovskej chobotnici, ktorá žila v jej chladných hĺbkach. Jazero sa na horizonte ohýbalo a akoby sa nekonečne tiahlo ďalej. Zachvela sa, keď sa okolo nej prehnal chladný vánok. Ťažko si povzdychla, v myšlienkach zaťažená Dracom.

'Urobila som správnu vec,' pomyslela si s predstieranou istotou. 'Bolo správne postaviť sa za neho, ochrániť ho. Aj ja by som chcela, aby niekto urobil to isté pre mňa… Nie že by to on urobil,' zamračila sa. 'Je mu to jedno. Vždy mu to bolo jedno. Vždy mu to bude jedno. Záleží mu len na sebe a nemala by som očakávať, že sa to niekedy zmení, zvlášť pokiaľ ide o mňa.'

Trochu sa pousmiala – smutne, túžobne. 'Ale priala by som si, aby mu záležalo. Keď sa so mnou nikto z priateľov nerozpráva…' Pravdou bolo, že Hermiona sa cítila neuveriteľne osamelo. Pripomenulo jej to jej prvý rok v Rokforte a tie dva príšerné mesiace pred októbrom – pred známym incidentom s trollom, ktorý spečatil jej priateľstvo s Harrym a Ronom.

Ešte pred Rokfortom bola považovaná za inteligentnú. V škole dosahovala výborné výsledky, ale nikdy nemala skutočných priateľov. Lenže vtedy na tom nezáležalo, však? Mala rodičov – milovali ju. A mala knihy, ktoré ju nikdy neopustia, ani nezradia. Nebolo to dosť?

V Rokforte však rodičia neboli a knihy nestačili – potrebovala ľudí. Uvedomila si už prvý týždeň - vďaka Snapeovým veľmi subtílnym metódam - aké odpudivé môže byť, keď je niekto príliš múdry. Samozrejme, nemienila svoju brilantnosť potláčať, ale uvedomila si, že ju musí aspoň trochu tlmiť. Harry a Ron ju to naučili. Každý rok sa v tom zlepšovala a oni ju po celý čas nevedomky usmerňovali. Boli takou veľkou súčasťou jej života, a teraz…

Utrela si zatúlanú slzu. „Tento rok bude neuveriteľne ťažký,“ zašepkala smerom k jazeru.

„Áno, bude,“ ozval sa hlas po jej boku. Hermiona vykríkla a odskočila od zábradlia, inštinktívne tasila prútik na osobu, ktorá sa k nej zakrádala.

„Pokoj, Grangerová,“ ozval sa Dracov hlboký hlas s náznakom pobavenia.

Zahanbená schovala prútik. „Prepáč,“ zamumlala a položila si ruku na prudko sa dvíhajúci hrudník. „Vystrašil si ma.“

„To robím v poslednej dobe často,“ poznamenal ironicky. Vyhupol sa na zábradlie, čím od Hermiony vyvolal tichý zalapanie po dychu a ustarostený pohľad. „Budem v poriadku, neboj sa,“ povedal, akoby jej čítal myšlienky.

Pozrela naňho skepticky; nemohla si pomôcť, ale mala oňho obavy. „Len buď opatrný.“

Hermiona sa znovu zahľadela na krajinu a na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. Vietor sa naďalej jemne pohrával s jej šatami a vlasmi. Zrazu ticho prerušila, keď prudko zalapala po dychu.

„Pozri,“ vydýchla.

Draco sa vedľa nej mierne posunul a zhlboka sa nadýchol. Hermiona sa naňho na okamih pozrela. Svetlooranžové svetlo splnu osvetľovalo jeho pokožku, dodávajúc mu teplejší vzhľad. Zapadajúce slnko stmavilo jeho zvyčajne platinové vlasy. Tiene mu prehĺbili oči, ktoré vyzerali unavené a vpadnuté, no jeho ústa rozprávali iný príbeh – drobný úsmev.

„Chodím sem rozmýšľať už od piateho ročníka,“ povedal, stále uprene hľadiac na mesiac. „A presne kvôli tomuto.“

„Je to nádherné,“ priznala Hermiona a opäť sa zahľadela na krajinu. Slnko zapadalo za les, žiariac brilantnou oranžovou proti čiernej oblohe. Nad stromami poletovali netopiere, nemotorne sa vrhali dolu za večernou korisťou.

„A tak pokojné,“ dodal Draco. „Je to jediné miesto, kam môžem ísť, keď chcem byť sám.“

V tom okamihu Hermiona pocítila bodnutie v srdci. „Tak ja teda pôjdem,“ povedala.

„Čože?“ otočil sa k nej Draco s prekvapeným výrazom.

„Chceš byť sám. To je v poriadku. Uvidíme sa v klubovni,“ povedala s bolestným výrazom a otočila sa na odchod.

„Počkaj, Grangerová.“ Zastala a otočila sa k nemu. „Nemusíš ísť,“ povedal. „Ja… Dnes mi nevadí spoločnosť.“

Zaváhala a potom sa vrátila na svoje miesto na kamennom múriku, s malým nesmelým úsmevom. Opäť nastalo príjemné ticho, ktoré po chvíli prerušila Hermiona.

„Objavila som toto miesto na konci minulého roka, po… tom všetkom… Ani si nepamätám, ako som ho našla, len som potrebovala byť niekde, kde budem od všetkého preč. Je to také prirodzené. Mám pocit, že tu môžem proste byť, vieš? Bez pravidiel, bez povinností.“ V periférnom videní si všimla, ako Draco prikývol. Pokračovala: „Ako si povedal, je to skvelé miesto na rozmýšľanie.“

Znova sa rozhostilo ticho.

„Viem, nad čím si premýšľala,“ zašepkal Draco. Hermiona naňho zmätene pozrela. Ich pohľady sa stretli.

„Keď si odišla z Veľkej siene počas večere. A aj teraz, tu hore. Myslela si na mňa. Teda… na to, že si mi pomohla,“ dodal s náznakom rumenca. „Či to bolo správne, alebo nie.“

Teraz sa zatvárila znepokojene ona. „Ako… ako si to vedel?“ spýtala sa váhavo.

„Pretože to je to, na čo myslia všetci, ktorí sa teraz postavia na moju stranu. Nechcú byť so mnou… spájaní. Ani s mojou… povesťou.“

V tej chvíli sa Hermiona rozhodla. „Neľutujem to, vieš,“ povedala pevne a zadívala sa mu do očí.

Draco si odfrkol a neveriacky zašepkal: „Jasné, určite.“

„Naozaj nie.“ Jej čokoládové oči boli vážne, rovnako ako jej hlas. Hovorila pravdu.

„Som rád, že si to urobila,“ povedal takmer nečujne.

Tma okolo nich sa takmer úplne zahalila do nočnej čiernoty. Mesiac bol jediným zdrojom svetla, zatienil hviezdy svojím mliečne bielym svitom. Obklopoval svet alabastrovou žiarou, no napriek tomu akoby všetko nežne zjemňoval.

Hermiona si povzdychla. Všetko bolo také neisté. Mala pocit, že jej život sa vymyká spod kontroly; akoby letela a stratila držanie na metle, teraz sa rútila k zemi voľným pádom, ktorý nemohla zmeniť ani zastaviť. Čo sa stane, keď narazí? Ticho si posmrkla, slzy jej pálili v očiach.

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa potichu.

„Dúfam, že nečakáš odpoveď,“ odvetil Draco, „pretože žiadnu nemám.“

„Nečakala som… a nemám ju ani ja. Ja len… Bože, len si prajem, aby som ju mala.“ Slzy sa jej bez varovania začali rinúť dolu tvárou a sklonila hlavu, snažiac sa ich pred ním ukryť.

Úplne márne.

„Hej,“ oslovil ju Draco mäkko a zoskočil zo zábradlia. „Hej,“ zopakoval jemne, „je v poriadku, že nevieme, čo ďalej.“ Končekmi prstov jej nadvihol bradu a donútil ju zdvihnúť uplakanú tvár do mesačného svetla. Skúsil sa na ňu mierne usmiať. „Je to v poriadku.“

Ako jej jemne pohladil bradu, niečo sa zmenilo – v jeho očiach, vo vzduchu medzi nimi. Akoby sa všetko pohybovalo spomalene, sklonil hlavu a oprel si čelo o jej. Pozrel sa jej hlboko do očí a prstami stále držal jej bradu, nakláňal jej tvár, jej pery, smerom k tým svojim. Hermiona sa zachvela a privrela oči.

Bol taký pokúšaný poddať sa tomu, nájsť v Hermione to pohodlie, ktoré mu tak dlho chýbalo. Chcel cítiť jej pery na svojich, vedieť, že je prijatý, že je milovaný, že je hodný, hoci len na jediný okamih.

Ale nemalo sa to stať.

S perami sotva na vlas vzdialenými od jej vlastných sa zastavil.

„Mali by sme ísť dnu,“ zašepkal do priestoru medzi ich takmer spojenými perami. Ruka mu ochabla a pomaly ju spustil z jej brady. S nevôľou sa odtiahol od jej hrejivého tela. Hermiona pomaly otvorila oči a zavrela mierne pootvorené pery. Cez Draca prebehol chvenie túžby – okamžite svoje rozhodnutie oľutoval.

Jej jemné hnedé oči ostali ešte chvíľu rozmazané, stále sa spamätávala z toho, čo sa práve stalo. Alebo skôr z toho, čo sa takmer stalo.

Pozrela naňho zvláštne a bez slov prikývla. Spoločne sa vydali späť do klubovne. Ticho, ktoré bolo na streche príjemné, sa pri ceste chodbami hradu zmenilo na nepríjemne napäté. Keď sa dostali k portrétu, obaja sa cítili nanajvýš rozrušení, ich tváre horeli rozpáleným rozpakom.

Keď k nim prehovorila Helga, nehodila na nich žiadnu zo svojich typických poznámok. Namiesto toho sa len tajomne usmiala a predniesla hádanku:

„Čo ak tak, čo ak onak… na tom už nezáleží, šancu si mal. No váhavosť vládla a teraz si uviazol medzi tým, čo bolo a čo je, bez šťastia. A tak sa ťa držím, nemôžeš ďalej, nútim ťa vracať sa k tomu, čo je dávno preč. Čo som?“

Hermiona na portrét pozrela spýtavo.

Videla, ako Draco prevrátil oči k nebu a ústa mu skrivil horký úsmev.

„Ľútosť,“ povedal drsným, kajúcim tónom. „Je to ľútosť.“

Hermiona naňho prekvapene pozrela a zistila, že sa na ňu díva. Ich pohľady sa stretli a vzplanul medzi nimi horúci záblesk. Rýchlo odvrátila zrak, líca jej horeli.

Obaja rýchlo vstúpili do klubovne a zamierili do svojich izieb, obťažkaní ťaživými myšlienkami o tom, čo sa odohralo na streche.