Názov: Averzia voči zmene
Originálny názov: An Aversion to Change
Autorka: Misdemeanor1331 (Mel88)
Jemné zmeny
Je pravda, že Draco už zažil väčšiu bolesť: prekonal najhoršie kliatby Cruciatus, aké dokázal udeliť len Temný Pán, a jeho otec bol… nuž, jeho otec. Ale keď teraz ležal bezvládne na pohovke, balansujúc na hranici vedomia a bezvedomia, prežíval muky horšie než kedykoľvek predtým: poníženie. Absolútne a úplné poníženie. Nielenže sa oňho staral niekto s podradnou krvou, ale ešte aj zámerne od seba odohnal svojich priateľov – ak vôbec niekedy mal to privilégium nejakých mať. Dokonca aj metlobal, jeho jediný únik, bol teraz poznačený hrozbou toho, čo ho môže čakať mimo ihriska.
Draco si to všetko premietal v hlave so zavretými očami, chrániacimi ho pred tlmeným svetlom spoločenskej miestnosti. Myšlienky mu vírili hlavou a trhali mu srdce. Zrazu pocítil v očiach nepríjemné teplo. Otvoril ich, aby zahnal ten zvláštny pocit – a uvidel Hermionu. Sedela s prekríženými nohami na konferenčnom stolíku. Na kolenách mala otvorenú medicínsku knihu. Vedľa nej ležala jej prútik. Na druhej strane sa kopila hromada zakrvavených obväzov. Ale namiesto čítania sa naňho uprene dívala.
Bolestivo sa vykrútil do sedacej polohy. Hruď mu stiesňoval pocit úzkosti: hlboká rana, ktorá mu poznačila vypracované telo, sa teraz zmenila na hrubú ružovú jazvu. Odtiahol pohľad od rany a stretol sa s jej očami. Jej súcitný pohľad v ňom vyvolal silné rozpaky. Jej hnedé oči boli teplé a hlboké, preniknuté symfóniou emócií, z ktorých väčšina mu bola úplne cudzia.
‚Zaslúžim si to,‘ pomyslel si Draco s istotou, keď sa pozrel na dievča, ktorému zámerne robil zo života peklo posledných sedem rokov. ‚Zaslúžim si to všetko.‘
****
Ticho prerušil Hermionin hlas. Bol neistý, váhavý.
„Snažila som sa čo najlepšie ju zaceliť, ale ešte nikdy som neliečila takú hlbokú ranu…“ Vyzerala úplne zdrvene, jej hnedé oči sa leskli od zadržiavaných sĺz. „Je mi to tak ľúto… že tam zostala jazva,“ zašepkala úprimne.
Draco opäť pocítil to nepríjemné pichanie – tentoraz ešte silnejšie. Horká slza mu skĺzla po hladkej, bielej tvári. Bez akéhokoľvek výrazu na tvári odvrátil hlavu od Hermiony, nezniesol predstavu, že bude svedkom aj niečoho takéhoto.
Začul pohyb pri stole a vzápätí pocítil jej prítomnosť hneď vedľa seba; kľakla si na podlahu vedľa neho.
„Draco,“ oslovila ho ticho. Jej ruka sa zľahka dotkla jeho predlaktia. Teplo jej dotyku ním prebehlo ako vlna a vyvolalo v ňom triašku. Opäť povedala jeho meno, takmer nečujne, len ako slabý výdych. Neochotne sa jej pozrel do očí. A vtom, bez varovania, položila hlavu na jeho ruku, tak aby mu videla do tváre.
Draco na okamih zmeravel, jeho telo sa naplo. Potom, pomaly, ignorujúc stuhnutosť v končatinách, podoprel jej hlavu druhou rukou. Oprel sa o vankúše a zhlboka sa nadýchol, cítiac, ako sa jej telo pohybuje spolu s jeho. Zavrel oči a začal sa hrať s jej vlasmi, jemne si omotávajúc mäkké hnedé pramene okolo prstov. Z nejakého dôvodu mu to pripadalo úplne prirodzené. A hoci to bolo zvláštne a nečakané, hoci to odporovalo všetkému, čo kedy cítil a čomu kedy veril, Draco si želal, aby to nikdy neskončilo.
****
Hermiona netušila, aký duch ju posadol, že si dovolila spočinúť na Dracovej ruke, ale neľutovala to. Vyzeral tak neuveriteľne zúbožene. Jeho oceľové oči, zvyčajne také nečitateľné ako kov, ktorý pripomínali, teraz horeli intenzitou. A potom, keď odvrátil pohľad, aby skryl slzy... jej srdce sa roztrieštilo na kúsky.
A teraz, keď utešovala chlapca, ktorého celé roky nenávidela, cítila niečo úplne iné. Po prvý raz v živote pocítila voči nemu súcit.
Vždy sa zdal taký silný, pomyslela si. Jej pohľad zostal upretý na jeho tvrdo nehybnú tvár, ktorú prezrádzala len jediná slza, ktorá unikla spoza väzenia jeho očí. Ale je v ňom aj niečo, čo mi doteraz unikalo... čo nám všetkým unikalo...
Prvýkrát si dokázala predstaviť, aké je to byť na jeho mieste – a to, čo videla, sa jej vôbec nepáčilo. Oči sa jej opäť naplnili smútkom, keď pomyslela na všetky hrôzy, ktorými si musel prejsť. A čokoľvek sa dnes stalo, určite to len zhoršilo, pomyslela si.
Zostali tak ešte chvíľu, v tichu, ktoré prerušovalo len praskanie ohňa. Potom Draco vzdychol. Prestal sa hrať s jej vlasmi a trochu sa narovnal. No namiesto toho, aby ukázal čo i len náznak vďačnosti či jemnejšieho citu, zlostne sa na ňu zamračil.
Jeho hlas bol plný jedu. „Toto nič nemení, Grangerová. Nič.“
Hermiona zostala zarazená. No namiesto toho, aby sa s ním pustila do hádky, zadržala ostrú odpoveď, zhlboka sa nadýchla a mlčky prikývla.
Draco pokračoval. „Ak sa o tomto niekto dozvie, zabijem ťa.“
Snažila sa udržať si kamennú tvár. Hoci hrozba bola vyslovená jasne a s očividným zámerom zastrašiť ju, skutočný dôvod bol oveľa menej zrejmý – Draco sa zúfalo snažil zachrániť posledné zvyšky svojej hrdosti. A tak to, čo sa Hermiona snažila skryť v očiach, nebol strach, ale súcit, ktorý by ho len ešte viac zranil.
„Nikomu to nepoviem,“ povedala ticho. „Sľubujem.“
„Dobre. Teraz zmizni.“
Vstala, keď sa pokúsil zdvihnúť z pohovky. „Počkaj,“ povedala a natiahla ruku smerom k nemu. „Nechaj ma pomôcť…“ „Nie!“ vyštekol. „Daj mi pokoj.“ Odohnal jej ruku prudkým pohybom.
Bolestný výraz sa jej mihol na tvári len na zlomok sekundy, než ho nahradila maskou hrdosti. Atmosféra v miestnosti sa citeľne zmenila.
„Fajn,“ odvetila Hermione chladne a otočila sa na odchod. „Len ti donesiem pár prikrývok a vankúš.“
Draco, ktorý sa stále márne pokúšal postaviť, na ňu zazrel. „Čože?“
Hermiona, už v polovici schodov, pretočila očami. „Očividne dnes večer nikam nejdeš, Malfoy. Ledva stojíš. Ak sa o to pokúsiš, roztrhneš si ranu a ja nechcem mať na kobercoch tvoju krv.“
Otvoril ústa, aby niečo povedal, no Hermione ho okamžite prerušila. „Ani sa nesnaž hádať. Vieš rovnako dobre ako ja, že mám pravdu. Tak sklapni a ľahni si. Hneď som späť.“
Videla, že sa chystá protestovať.
„Teda…“ začala pomaly, „ak dokážeš stáť, pokojne môžeme ísť za madam Pomfreyovou…“
Bol to risk, ale Hermione si bola takmer istá, že to zaberie. Vedela, že Draco sa snažil svoje časté zranenia udržať v tajnosti. Návšteva u Pomfreyovej, najmä takto neskoro večer, by vzbudila priveľa otázok.
Draco chvíľu premýšľal, potom si s porazeným povzdychom opäť ľahol.
Hermione spokojne prikývla a zamierila do jeho izby. Vzala prikrývku a vankúš, ale jeho pyžamo ignorovala.
Aj tak sa doň sám neprezlečie. A rozhodne to zaňho neurobím.
Keď sa vrátila, Draco už bojoval so spánkom. Položila mu vankúš pod hlavu, prikryla ho dekou a ani nestihla zaželať „Dobrú noc“, než upadol do bezvedomia.
Hermiona ho chvíľu pozorovala, ako spí. Keď si uvedomila, čo robí, začervenala sa a v rozpakoch rýchlo odvrátila pohľad. Potichu sa vybrala do svojej izby a ľahla si do postele, no celú noc sa len prevaľovala, myšlienky jej v hlave vírili ako rozbehnutý vlak.
Keď sa na druhý deň zobudila, cítila zvláštny pocit očakávania. Prvý októbrový víkend, pomyslela si s úsmevom. A to znamená výlet do Rokville.
Osprchovala sa a obliekla si niečo vhodné na stretnutie s Channingom.
Prečo sa so mnou chce stretnúť práve u madam Puddifootovej, to mi stále nejde do hlavy, pomyslela si, zatiaľ čo si jemne nanášala špirálu. Ale asi má na to dôvod...
Zišla dolu schodmi, pričom ju nasledoval Krivolab. Keď prechádzala okolo pohovky, zazrela Dracovu mierne podliatu ruku, ktorá bezvládne visela cez okraj čiernej koženej sedačky. Už-už ho chcela len tak obísť, keď ju dobehlo svedomie.
Nemôžeš ho tu len tak nechať, Hermiona, šepkalo jej v hlave.
Môžem a aj to urobím, odsekla v duchu. Celú noc premýšľala o jeho správaní, a to mu teraz rozhodne nepomohlo. Po tom, ako sa ku mne včera správal… po tom všetkom, čo som preňho urobila! Myslí si, aký je silný… tak nech sa o seba postará sám.
Pokračovala smerom k dverám, hrdá na to, že sa jej podarilo prekonať ten otravný pocit súcitu. Vtom však začula jeho hlasné zastonanie.
Vidíš? ozvalo sa jej svedomie tónom plným škodoradostného uspokojenia.
S obrovským povzdychom hodila tašku na stôl a neochotne zamierila späť k nemu. No akákoľvek zlosť, ktorú v sebe mala, sa okamžite vytratila, keď ho uvidela.
Modriny, ktoré včera v tme ledva videla, teraz v dennom svetle vyzerali oveľa horšie. Boli to obrovské, opuchnuté škvrny všetkých možných odtieňov – fialová, modrá, zelená, žltá – ktoré posiali jeho zvyčajne bezchybnú alabastrovú pokožku.
Toto by nikto nemal zažívať, pomyslela si zachmúrene.
„Malfoy,“ zašepkala, keď sa k nemu ticho sklonila.
Pri zvuku jej hlasu sa mu prudko otvorili oči a na chvíľu v nich zahorela panika.
„To je v poriadku, v poriadku,“ upokojovala ho. „Zostaň tu, dobre? Si celý doráňaný – neprekvapilo by ma, keby si sa ani nemohol pohnúť. Domáci škriatkovia ti prinesú jedlo a niečo proti bolesti. Mal by si si vypýtať aj hojivú masť.“
„Kam ideš?“ opýtal sa slabým hlasom.
„Do Rokville,“ odpovedala, vstávajúc na nohy.
„Do riti.“ Draco sa tiež pokúsil vstať, čo Hermionu prekvapilo.
„Malfoy, čo to, pre Merlina, robíš?“ spýtala sa, pričom mu položila ruku na hruď, aby zastavila jeho už aj tak bolestivo pomalý pohyb.
„Idem do Rokville. A teraz zo mňa daj tie ruky dole.“ Pokúsil sa odtlačiť jej ruku, no podarilo sa mu ju posunúť sotva o milimeter.
„Ledva sedíš,“ povedala vecne. „Ako chceš chodiť?“
„Sedel by som, keby si zo mňa dala preč tie svoje špinavé ruky,“ zasyčal zlovestne. „Zvyšok vyriešim neskôr. Teraz ma pusti. McGonagallová ma zabije, ak nebudem hliadkovať.“
„Poviem jej, čo sa stalo. Alebo aspoň to podstatné,“ opravila sa, keď si všimla jeho letmý úzkostný pohľad. „Pochopí to. Len dnes zostaň a odpočívaj.“
Už sa chystal znova protestovať, no Hermiona ho prerušila. „Prosím, nebuď tvrdohlavý, Malfoy. Naozaj ťa nechcem prekliať.“
Či už si uvedomil reálnu hrozbu jej slov, alebo bol jednoducho príliš unavený na ďalší boj, Draco nakoniec kapituloval.
Hermiona spokojne prikývla – podarilo sa jej vyhrať ďalší spor. Aspoň budem mať viac času na rozhovor s Channingom, pomyslela si. Keby musela s Dracom hliadkovať v uliciach Rokville, bolo by ťažké nenápadne sa vytratiť bez toho, aby v ňom vzbudila podozrenie. Ale teraz, keď je „pekne odložený“... Usmiala sa, keď vkĺzla do tajnej chodby vedúcej k východu do Rokville. Dnešok by mohol byť zaujímavý.
Keď Hermiona vstúpila do čajovne madam Puddifootovej, už pevne zvierala tri malé tašky. Potrebovala si dokúpiť pergamen a atrament, ako aj niekoľko nových bŕk zo Scriptusovej predajne. V Spoločenských úboroch si kúpila nové rukavice a v Medových labkách si zaobstarala sladkosti – väčšina z nich bola pre Harryho.
Prebehla pohľadom gýčovo vyzdobenú miestnosť a snažila sa nájsť Channinga. Práve naťahovala krk, aby videla na zadné stoly, keď zrazu pocítila, ako sa niekto pritlačil na jej chrbát.
„Hľadáš niekoho?“ ozval sa pri jej uchu hlboký hlas.
Hermiona vydesene vykríkla a odskočila. Muž za ňou sa rozosmial a keď sa otočila, s úľavou sa usmiala.
„Pán Orman!“ vyhŕkla prekvapene a pritlačila si ruku na hruď.
„Channing, prosím, Hermiona,“ opravil ju s pobaveným leskom v očiach a ukázal rad dokonale bielych zubov. „Nájdeme si stôl?“
Hermiona sa usmiala a prikývla, keď jej Channing jemne položil ruku na kríže a viedol ju k zadnému stolu. So zreteľným pocitom vďaky sa posadila, uložila si tašky pod stoličku a sledovala, ako Channing objednáva čaj a koláčiky.
Pokojne sa rozprávali o počasí a Hermioniných hodinách, kým im neprišiel čaj. Hermiona sa načiahla po šálku, no Channing jej ju vytrhol z ruky.
„Nie,“ povedal s podlizovačným úsmevom, „dovoľ mi.“
Hermiona sa rozpačito usmiala a sklopila pohľad. Keď pred ňu položil šálku, ich bežná konverzácia sa obrátila k vážnejšej téme.
„Takže si sa v tom svojom zadaní nikam neposunula?“
„Bohužiaľ nie,“ priznala trochu zahanbene. „Prehľadala som jeho izbu, ale nič som nenašla.“
„Hľadala si všade?“
„Úplne.“
„Hm, ak by niečo skrýval, fyzický dôkaz by pravdepodobne nenechal len tak ležať.“
Tak na čo som sa tam vôbec hrabala? pomyslela si Hermione, rozladená, že sa tak zbytočne prehrabávala v Malfoyovom živote.
„Informácie, ktoré potrebujeme, sú teda najskôr v jeho hlave. Nenaučila si sa cez leto niečo, čo by ti v tom mohlo pomôcť?“
„Naučila som sa trochu Legilimenciu, ale som si dosť istá, že Malfoy je schopný oklumentik. A ja nie som až taká dobrá v oklumencii – všetko, čo by som sa pokúsila urobiť jemu, by mi mohol vrátiť. Takže touto cestou by som z neho nič nedostala.“
To všetko zo seba vychrlila tak rýchlo, že si ani neuvedomila, čo povedala, kým nebolo neskoro.
Oči sa jej rozšírili a musela sa ovládnuť, aby si nezakryla ústa rukou. Prečo som mu to, do pekla, povedala? V hrudi sa jej rozliehal panický výkrik. Moody mi predsa výslovne povedal, že o tých lekciách nikomu nemám hovoriť!
Channingov hlas ju vytrhol zo špirály paniky.
„Oh, naučila si sa legilimenciu?“ povedal tónom, v ktorom sa podľa nej len ledva skrývalo prekvapenie. „To je… zaujímavé. Veľmi zaujímavé…“ odmlčal sa a chvíľu sa nad niečím zamýšľal. Hermiona okamžite zbystrila.
„Zaujímavé,“ pokračoval napokon, „ale nemal som na mysli práve to.“
Nenápadne sa rozhliadol po kaviarni a keď videl iba zaláskované páry, sklonil sa k nej a tichým hlasom povedal:
„Hovoril som skôr o… prefíkanejších spôsoboch, ako získať informácie.“
Hermiona zamračene nadvihla obočie.
„Myslím, že ti nerozumiem.“
„Si predsa výborná v elixíroch, nie? Určite by pre teba nebolo ťažké pripraviť dávku Veritaséra.“
Hermiona zalapala po dychu.
„To by som nikdy nespravila! To je podlé a nečestné!“
Channing sa prefíkane usmial, krátko pozrel na jej šálku s čajom, potom sa znova ovládol.
„Ale prečo nie?“ opýtal sa skúmavým pohľadom, jeho nevýrazné hnedé oči sa zabodli do jej vlastných.
Skôr než mohla vymyslieť prijateľnú odpoveď, pravda jej bez varovania vykĺzla z úst:
„Pretože si už prešiel toľkým… Nepripadá mi správne nadrogovať ho.“
Channing sa mierne naklonil dopredu.
„Chceš tým povedať, že ti na ňom záleží?“
„Áno,“ odpovedala okamžite.
Jej oči sa rozšírili prekvapením.
„Nie,“ spamätala sa. „Nie, nezáleží mi na ňom,“ zopakovala dôrazne Channingovi.
„Prečo som potom, dočerta, povedala áno?“ zamrmlala pre seba.
Channing si povzdychol.
„Mal som to tušiť. Hermiona, si teraz súčasťou Rádu. Musíš nechať svoje pocity ísť.“
„Nemám žiadne poc-“
„Nezáleží na tom, či ich máš, alebo nie,“ prerušil ju. „Len sa uisti, že ich do tejto misie nezapletieš. Nezabúdaj, čo ti urobil… čo urobil Harrymu.“
V mysli sa jej mihli spomienky na uplynulých šesť rokov – ale aj na včerajšiu noc. Jej srdce sa nebezpečne zmäkčilo.
„Takže si si naozaj istá, že si nič nenašla?“
„Ani len stopu,“ odpovedala úprimne.
„Dobre, verím ti.“
Channing sa natiahol cez stôl a vzal Hermioninu ruku do svojej.
„Si naozaj silná, že to robíš, Hermiona,“ povedal hlasom o oktávu nižším než zvyčajne. Jemne jej palcom prechádzal po chrbte ruky. „Väčšina žien v tvojom veku by sa pod takýmto tlakom zlomila. Ale ty si taká silná…“
Cítila, ako sa jeho noha pod stolom nepatrne dotkla tej jej… zámerne.
Atmosféra stretnutia sa prudko zmenila. Kde predtým panovala profesionálna, hoci trochu nepríjemná nálada, teraz zavládlo napätie. Hermiona sklopila pohľad k jeho ruke, snažila sa nedávať na tvári najavo zmätenie, a pomaly sa odtiahla.
„Ďakujem,“ povedala váhavo a nasadila úsmev, ktorý len slabo maskoval jej nepokoj.
Channing sa usmial a pozrel na hodinky.
„Musím už ísť, Hermiona,“ povedal, keď vyšli k dverám. „Ďakujem, že si si na mňa našla čas. Rád som ťa videl.“
Hermiona mu venovala ďalší neistý úsmev.
„Áno. Ďakujem za čaj.“
Keď vyšla do chladného októbrového vzduchu, mykla sebou.
Nečakane ju Channing objal.
Strnula, keď si ju pevne pritisol k hrudi a obtočil okolo nej ruky.
„Dávaj na seba pozor,“ zašepkal a jemne ju ešte raz stisol.
„Dobre,“ odvetila a ustúpila dozadu, aby sa vymanila z jeho objatia.
„Musím už ísť,“ dodala neisto. Otočila sa a pokojným krokom sa vydala ulicou preč.
Keď sa po chvíli obzrela a videla, že ju stále sleduje, zrýchlila.
Odbočila za prvý roh len preto, aby sa stratila z jeho dohľadu.
Oprela sa o stenu úzkej uličky a vydýchla si, jej dych sa mierne triasol.
„Čo to, dopekla, bolo?“