Názov: Averzia voči zmene
Originálny názov: An Aversion to Change
Autorka: Misdemeanor1331 (Mel88)
Prepadnutie zo zálohy
O niekoľko dní po tom, ako poslala svoj list Harrymu a Channingovi, dostala odpovede od oboch. Harryho list bol jednoduchý. Ako vždy, písal, že si nemôže dovoliť zachádzať do detailov ohľadne svojej misie hľadania viteálov, ale pokrok sa dosahuje. Pripomenul jej, aby bola opatrná, a znova ju varoval, aký nebezpečný Draco je.
Akoby som to už nevedela, pomyslela si, prevracajúc očami a usrkávajúc z tekvicového džúsu.
Potom otvorila Channingov list, pričom sa jej oči rozšírili, keď čítala jeho dokonalé blokové písmo.
Hermiona, ďakujem ti za doterajšiu prácu. Aj keď si ešte nič nenašla, som presvedčený, že sa ti to čoskoro podarí. Premýšľal som, či by si súhlasila s tým, že ma navštíviš počas svojho výletu do Rokvillu: čisto pracovné stretnutie, aby sme prediskutovali tvoju misiu. Dovtedy budem mať tému lepšie premyslenú a pripravím pre teba niekoľko nápadov. Čo povieš u Madam Puddifootovej okolo jednej? Pošli sovu s odpoveďou. S prianím všetkého dobrého – Channing Orman
Hermiona pri Channingovej zvláštnej žiadosti prižmúrila oči. U madam Puddifootovovej? Zo všetkých miest!
Napriek svojim pochybnostiam rýchlo načarbala odpoveď na druhú stranu pergamenu a pripevnila ju na nohu upišťanej sovy, ktorá vzlietla v oblaku pier. Musela vyzerať stále zmätene, pretože Ron po nej z druhej strany stola hodil kúsok sušienky.
„'čo ta 'pi, 'rmiona?“ spýtal sa s plnými ústami klobásy.
Roky praxe uľahčili dešifrovanie Ronovej reči. Napriek tomu na neho vrhla podráždený pohľad a s nechuťou si oprašovala sušienkové omrvinky z habitu.
„Len premýšľam, to je všetko.“
Ron na ňu podozrievavo pozrel, ale potom mykol plecom a nabral si na vidličku vajíčka. Bola rada, že nechal tú tému tak; nebola si istá, ako by Ron prijal správu, že sa s ňou chce Channing stretnúť u Madam Puddifootovej...
Bohužiaľ, tej témy nebola ušetrená veľmi dlho. S Ronom mali hodinu Kúziel, keď s tým začal.
„Takže k Rokville tento víkend. Luna chce, aby sme sa stretli pri Škriekajúcej búde okolo obeda. Niečo o hľadaní biotopu nejakého Yarsarata...“ Hermiona naňho pozrela zvláštnym pohľadom – o Yarsaratovi nikdy predtým nepočula. Ron iba mykol plecom. „Je to Luna,“ povedal na vysvetlenie. Hermiona s chápavým prikývnutím nechala Rona pokračovať.
„Každopádne, myslel som, že by sme mohli skočiť do Troch metiel na maslový ležiak, keď Luna začne byť úplne mimo, a potom možno ku Zonkovi. A je tam aj nový...“
Prerušila ho.
„Rada by som, Ron, ale mám musím mať službu.“ V duchu sa zamračila; nikdy nebola dobrá klamárka a nerada to robila, zvlášť voči Ronovi. Napriek tomu vytrvala.
„Vieš, zvýšená bezpečnosť a podobne...“
Možno to nebola úplná pravda, ale bolo to dostatočné. Ron sa zmohol na toľko, aby vyzeral sklamane.
„No dobre, tak dúfam, že ťa tam uvidím.“
„Pravdepodobne,“ odvetila. Ale dúfam, že nie s Channingom, dodala v duchu. To by bola hádka, ktorú rozhodne nechcem zažiť.
****
Nasledujúce dni boli pre Draca strašné. Tlak zo zdanlivo milióna rôznych zdrojov ho takmer doháňal k hranici únosnosti. Musel znášať Hermionine ostražité pohľady a jej myknutie zakaždým, keď sa v jej blízkosti pohol príliš rýchlo. Zabini bol stále jeho partnerom na elixíry, takže sa v každej hodine obával, že vyletí do vzduchu. Náhodné skupiny slizolinčanov sa ho pokúšali prepadnúť na chodbách, no dokázal svojich útočníkov odradiť trestami a odpočtami bodov Slizolinu.
Mal kopu esejí z elixírov na dopísanie, kúziel na zapamätanie a transfigurácie na animága na precvičenie. Všetko sa stávalo neuveriteľne únavným, a to veľmi rýchlo. Jediné, na čo sa tešil, boli tréningy metlobalu a Rokville túto sobotu.
Čas počas jeho hodín akoby šiel dozadu. Počas transfigurácií, jeho poslednej hodiny dňa, mal chuť si vytrhať vlasy od frustrácie.
Keďže stať sa animágom bolo nesmierne náročné, McGonagallová sa veľmi aktívne zapájala do ich výučby.
Každého spárovala, aby si mohli precvičovať správnu výslovnosť, čo používala ako predbežnú hodnotiacu techniku: tí, ktorí sa zdali, že chápu koncepty ľahko, mohli pokračovať v práci na neverbálnej technike ako na samostatnom projekte. Tí, ktorým sa to nedarilo, mali jednoducho postupovať podľa osnov. Samozrejme, Dracovou partnerkou bola Hermiona. Neustále ho karhala za nedostatok sústredenia, zatiaľ čo on fascinovane hľadel na hodiny.
„Ešte päť minút,“ zašepkal. Pozrel na Hermionu, ktorá naňho zazerala s prekríženými rukami. Chcel byť prvý, kto vyjde na metlobalové ihrisko. To by mu umožnilo aspoň niekoľko minút samoty. Znovu sa pozrel na hodiny.
„Ešte štyri a pol minúty.“
Nič iné už nezvládol. McGonagallová im dovolila pokračovať v procese, ale nebolo prekvapením, že im pridelila ďalší tréning navyše. Rýchlo sa pobral k dverám, vyhol sa Hermione, ktorá už mala otvorené ústa, aby mu zrejme uštedrila nejakú nahnevanú poznámku. Či niečo povedala alebo nie, to už nevnímal, pretože sa rýchlo stratil v chodbách smerom na metlobalové ihrisko.
Zmizol v šatni, zúrivo sa prezliekol do metlobalového habitu, privolal si metlu a v priebehu asi dvoch minút vyletel do vzduchu.
Prúd chladného vetra mu bičoval tvár, pričom mu srdce vystrelilo do hrude. Radostne vykríkol a sklonil sa k elegantnej drevenej rukoväti, zrýchľujúc, až kým sa prázdne sedadlá štadióna nerozmazali do hnedej šmuhy. Po niekoľkých kolách začal pracovať na formáciách. Z prudkého deväťdesiatstupňového ponoru sa vytiahol len pár centimetrov od zeme. Krúžil a točil sa vo vzduchu, stúpajúc stále vyššie a vyššie, až kým takmer nestratil vedomie z nedostatku kyslíka. Užíval si každú chvíľu pod bezoblačnou modrou oblohou skorého jesene.
Jeho radosť však trvala len niekoľko ďalších minút, keď na ihrisko vošlo šesť postáv v zelených habitoch s metlami v rukách. Jeho srdce kleslo rovnako ako jeho výška, keď jemne pristál na zemi pred svojím tímom nespokojencov. Ignoroval ich kyslé výrazy a spustil svoj predsezónny prejav.
„Po prvé,“ povedal nekompromisným tónom, „je mi jedno, čo sa deje na hodinách, ale všetci necháte svoje postoje v šatni. Na tomto ihrisku nebudem tolerovať žiadne násilie medzi členmi tímu. Inak skončíte skôr, ako stihnete povedať zlatonka. Je to jasné?“
Jeho oči boli chladné a tvrdé ako oceľ, keď sa pozrel do očí každého jedného člena tímu. U niektorých videl úplnú poslušnosť. U iných neochotné prijatie. Ale žiadne oči nevyjadrovali vzdor, za čo bol vďačný. Pokračoval.
„Tento rok máme skutočne šancu vyhrať. Potter tu nie je, aby udržal svoj tím v hre, a vieme, že oboch Weasleyovcov na metle ľahko prekonáme. Chrabromil už nie je náš najväčší súper. Ak zostaneme silní a budeme hrať ako tím, nemám pochýb o tom, že získame metlobalový pohár.“
Hovoril s takým nasadením a úprimnosťou, že ho neprekvapilo, keď videl oči svojich spoluhráčov žiariť očakávaním. Vedel, že ich inšpiroval, čo presne potreboval.
„Tak poďme do vzduchu!“
Tím takmer naraz vyskočil na svoje metly. Draco riadil tréning z výšky, neprejavujúc žiadne zľutovanie. Cvičili formácie jednu za druhou, kým ich nezvládli, a individuálne pomáhal tým, ktorí to potrebovali. Drilloval ich tvrdšie, než kedykoľvek predtým, a po štyroch hodinách tréningu, keď sa slnko začínalo skláňať k obzoru, ich prepustil.
V dobrej nálade pristáli a s úsmevom sa rozprávali, keď odchádzali do šatne. Draco zostal pozadu a sledoval, ako sa jeho spoluhráči vzďaľujú. Stál uprostred ihriska a pozrel hore. Usmial sa na všetko, čo videl: tri metlobalové obruče, vysoké drevené tribúny, obrys Zakázaného lesa, tmavý kameň hradu a v diaľke jemný lesk jazera.
„Milujem to tu,“ povzdychol si.
Mysliac si, že je bezpečne, vybral sa do šatne.
Uložil svoj habit a zamkol metlu do skrinky. Keď sa otočil a zamieril späť k hradu, zbadal postavu, ktorá sa k nemu približovala. Načiahol sa po prútik, no ten mu vyletel z vrecka, len čo spustil ruku.
Sakra, pomyslel si so zaťatou čeľusťou, toto znova nie.
Zo šera sa vynoril Blaise, jeho modré oči temné a výstražné.
„Zabini,“ pozdravil Draco hladko. „Užil si si dnešný tréning?“
„Povedal si, nech emócie necháme mimo ihriska. Keby bolo po mojom, zabil by som ťa vo vzduchu.“
Draco zdvihol obočie. „Myslel som, že skoro ma dostať počas elixírov ti bude stačiť…“
Blaise sa temne zasmial. „Tak ľahko sa neuspokojím.“
„Evidentne,“ povedal Draco. Pozrel na zapadajúce slnko, znudený konverzáciou. Vedel, kam jeho ďalšia poznámka povedie, no aj tak mal nutkanie ju vysloviť. Čím skôr ukončia túto frašku, tým skôr sa dostane do postele.
„Vieš, že by som ťa zvládol,“ povzdychol si.
Blaise ignoroval jeho naučený tón. Luskol prstami a ako psi sa objavili Crabbe a Goyle, zablokujúc Dracovi všetky únikové cesty.
„Traja na jedného? A ty ma máš poraziť?“
Blaise sa zlovestne usmial, odhaľujúc rad oslnivo bielych zubov. „Myslím, že mám dobré šance.“
Skôr než Draco stihol utiecť, Crabbe a Goyle mu chytili ruky, prišpendlili ho medzi svoje mohutné telá. Zúfalo sa proti nim bránil. Jeho noha tvrdo pristála na Crabbeho chodidle, čo spôsobilo, že jeho stisk na chvíľu povolil. Draco využil príležitosť. Jeho päsť sa prudko zrazila s Crabbeho čeľusťou, posielajúc veľkého chlapca k zemi.
Len čo Dracova ruka smerovala k Goylovi, z Blaiseovho prútika vyšľahol prúd fialového svetla. Na Dracovej hrudi sa objavila obrovská rana, ktorá silno krvácala. Toto bolo presne to, čo Crabbe potreboval, aby znovu chytil Draca. Blaise sa kruto zasmial, keď Dracov odpor začal slabnúť.
„Vzdaj to, Malfoy,“ poradil Blaise a zapraskal kĺbmi. Potom spustil ďalšiu sériu úderov. Dracovo len nedávno zahojené telo sebou trhalo pod Blaiseovými tvrdými ranami. Jeho žalúdok aj tvár boli v agónii. Ostré päste mu udierali hlavu, hviezdičky mu tancovali pred očami a krv mu stekala hrdlom a vytekala z úst.
Blaise na chvíľu prestal. Draco vypľul veľkú dávku krvi na jeho dokonale vyleštené topánky.
„Nie si veľmi kreatívny, však?“ zachrapčal, čím si nepochybne ešte viac zhoršil situáciu. Ale Draco sa jednoducho nedokázal zastaviť. Jeho ľavé oko bolo opuchnuté natoľko, že ho sotva dokázal otvoriť, no aj tak na Blaisea hľadel s výhražným pohľadom.
„Nikdy ťa táto hlúposť neunaví?“
Blaise zdvihol hlavu do vzduchu, pyšne sa vystrel a z výšky sa zahľadel do Dracových matných šedých očí.
„Nie,“ odpovedal jednoducho.
S posledným úderom do Dracovho žalúdka dal Blaise Crabbeovi a Goyleovi pokyn, aby odišli. Tí ho pustili na zem a jeho prútik mu hodili k hlave. Bez jediného pohľadu späť sa vzdialili, nechajúc ho zakrvaveného a zlomeného na chladnej tráve školských pozemkov.
****
Hermiona zdvihla hlavu od knihy. Niečo nie je v poriadku. Obzerala sa po miestnosti, či je všetko na svojom mieste. Nič sa nezmenilo. Nevedela, čo jej navodilo tento pocit, no bol tam – neodbytný ako mucha na pikniku. Možno oheň na chvíľu prestal praskať. Možno hodiny vynechali jeden úder. Možno ho vynechalo jej srdce. Nech už bol dôvod akýkoľvek, jej myseľ naplnil nepokoj. Čoskoro sa už nedokázala sústrediť.
Vstala zo stoličky a prešla sa po miestnosti. Keď sa uistila, že všetko je tam, kde má byť, chystala sa znova si sadnúť, keď sa zrazu ticho cez stenu prehnalo strieborné zviera. Vykríkla a vytiahla prútik. Práve sa chystala vyčarovať milión rôznych zaklínadiel, keď si uvedomila, čo to strieborné stvorenie vlastne je – Patronus.
„Drak,“ zašepkala a s úžasom hľadela na vznášajúce sa okrídlené stvorenie. Bol to divoký tvor s dlhými ostrými ostňami tiahnucimi sa po celej chrbtici. Pozeral na ňu nehybne inteligentnými, no zároveň prázdnymi očami. Drak otvoril čeľuste, akoby chcel zarevať, odhaľujúc všetky svoje dvojpalcové tesáky. Namiesto ohlušujúceho revu však zaznel zvuk tak jemný, že si nebola istá, či vôbec niečo počula.
„Pomôž.“ Prosba bola jednoduchá, ale účinná. Telom jej prešla vlna energie, no zostala prikovaná na mieste. Chcela sa pohnúť, rozbehnúť sa k nemu, no jej nohy odmietali poslúchať jej rozum.
Prosba zaznela opäť, tentoraz slabšia. „Pomôž.“ Jeho hlas bol taký slabý…
Nepriehľadný drak ju ešte raz skúmavo pozrel a potom zamieril k oknu. Hrozba jeho odchodu Hermionu prebudila z jej strnulej nehybnosti.
„Počkaj,“ zakričala na draka. Nespomalil. „Počkaj! Počkaj! Kde je?“ Jej hlas znel zúfalo, kroky boli čoraz naliehavejšie.
Nasledovala draka k oknu, kde ľahko prenikol cez stenu. Zúfalo zakričala a slabo udrela do kameňa, no oči stále nespúšťala z takmer neviditeľného tvora. Ten preletel cez pozemky až k miestu blízko okraja Zakázaného lesa, kde sa rozplynul v obláčiku dymu.
Hermiona len ledva stihla zazrieť, ako sa strieborný dym rozplýva vo vánku. V panike začala pobehovať po spoločenskej miestnosti, obúvala si topánky a obliekla plášť, schmatla prútik a núdzovú lekárničku, ktorú kúpila spontánne na Šikmej uličke. Vybehla zo svojej izby a tak ticho, ako len vedela, sa ponáhľala k východu. Aj keď bola prefektka, mohla dostať trest za to, že bola vonku po zotmení.
Schovala sa za stĺp, aby sa vyhla Filchovi, a pokračovala, len čo bol vzduch čistý.
Keď vyšla z hradných dverí, spomalila.
Musím sa zorientovať. Videla som, ako Patronus zmizol... týmto smerom, pomyslela si a otočila sa k Temnému lesu. Slnko bolo takmer úplne za obzorom, tma už prekrývala východnú oblohu. Zachvela sa pri pohľade na tú desivú scenériu.
Pevne zovrela čeľusť a vybrala sa smerom k lesu, potláčajúc strach, ktorý sa jej zakrádal do hrude. Cesta sa zdala nekonečná. Keď sa priblížila k okraju lesa, zastavila sa a zahľadela sa do ponurých stromov.
Ten patronus sa nestratil v lese, však? Snažila sa spomenúť si, ale vo svojom zhone si nedokázala vybaviť presné miesto. Ovládla ju nervozita. Zhlboka, trhane sa nadýchla a práve keď sa chystala vstúpiť do nebezpečného lesa, niečo upútalo jej pozornosť: tlmené zastonanie naľavo od nej.
Vytiahla prútik a prudko sa otočila, pripravená čeliť útočníkovi. Jej oči však nevideli nič. Stonanie sa ozvalo znovu, zvuk znel, akoby prichádzal zo zeme. Pozrela sa a tam bol – ležal pred ňou tvárou dole.
„Malfoy!“ zvolala, šokovaná na najvyššiu mieru. Rozbehla sa k nemu a otočila ho na chrbát. Bol na nepoznanie. Jeho tvár bola dobitá a krvácajúca, takmer úplne zohyzdená. Hlinu zmiešanú s krvou mal vlepenú do vlasov. Hermione sa zaliali oči slzami pri pohľade na tú žalostnú scénu.
Jemne sa dotkla jeho ruky a upokojujúco k nemu prehovorila. „Som tu.“ Malfoy pomaly otvoril oči; jeho obvyklý bystrý pohľad nahradila zakalená a bolestná výrazná únava. „Postarám sa o teba, dobre?“ pokúsila sa udržať svoj hlas stabilný, ale vedela, že sa jej to príliš nedarilo.
Otvorila lekárničku a pustila sa do práce. Odstránila krv a špinu z jeho tváre a naniesla hojivú masť. Podala mu elixír na zmiernenie bolesti a obviazala rezné rany, ktoré dokázala. Potom si všimla veľké množstvo krvi na jeho hrudi a váhavo mu nadvihla košeľu. Na hrudi sa mu tiahla dvojpalcová hlboká rana od ramena po bedro; musela si zakryť ústa, aby nezakričala od hrôzy. Lekárnička bola určená na ošetrovanie malých zranení… nič podobné tomu, čo Malfoy utrpel.
Neistá, čo má robiť, vyčarovala gázu a čo najlepšie mu ranu obviazala. „Madam Pomfreyová sa o to postará lepšie ako ja,“ zamrmlala si pre seba, pričom jej hlas sa stále triasol.
Slnko zmizlo za obzorom, keď dokončila liečenie väčšiny jeho rán. Les bol čierny ako uhoľ a lístie šušťalo pod vplyvom neznámeho tvora s úmyslami zahalenými tajomstvom.
Nervózne pozrela na kolísajúce sa stromy. „Malfoy,“ zašepkala, snažiac sa ho prebrať. „Malfoy, musíme teraz ísť, dobre? Musím ťa dostať na ošetrovňu.“
Oči otvoril poriadne prvýkrát, odkedy prišla. „Nie,“ zaškrípal slabým a praskajúcim hlasom. „Žiadna ošetrovňa.“
„Teraz nie je čas na hádky. Máš rozrezanú hruď a krvácaš ako šialený. Neviem zvládnuť takéto zranenie – musím ťa dostať k madam Pomfreyovej.“
„Nie!“ povedal. Jeho hlas získal trochu na sile, ale pohľad bol taký ostrý, že nepatrne cúvla. „Žiadna ošetrovňa,“ zopakoval cez zaťaté zuby.
Trasenie v Zakázanom lese narástlo a niekoľko neľudských cvaknutí zaznelo hlasno medzi stromami. Čokoľvek tam bolo, určite zacítilo Malfoyovu krv. Pozrela z temného lesa na Draca.
„Žiadna ošetrovňa,“ povedala nakoniec s panikou v hlase. „Žiadna Pomfreyová. Dobre. Ale prosím, musíme ísť.“ Z kútika jej oka zazrela chlpatú, kĺbovitú nohu, ktorá vyčnievala zo skupiny stromov. Jej hnedé oči sa rozšírili od strachu: akromantuly. „Hneď,“ naliehala prudko.
Draco, ktorý tiež zaregistroval hrozivú nohu, len zamrmlal na znak súhlasu a nechal sa postaviť na nohy. Jeho hruď sa znovu roztrhla; krv opäť začala stekať, kvapkajúc na tmavozelenú trávu ako strašidelná farba. Rovnako ako predtým si prehodil ruku cez Hermionine plecia, zatiaľ čo ona opatrne podopierala jeho hruď. Ponáhľala sa s ním preč z lesa, možno v úplne poslednej chvíli.
Spolu sa ťažkopádne dostali späť k hradu. Po nekonečnej chôdzi a s Helgou, ktorá im otvorila portrét bez hesla, uložila Draca na gauč.
Úplne vyčerpaný zavrel oči a jeho dýchanie sa ustálilo; vyzeral, akoby zaspal. Stála nad ním, obavy hlboko vpísané do jej čŕt.
„Prečo sa ti toto stále deje?“ zašepkala, zatiaľ čo jej pohľad skĺzol na jeho nehybnú postavu.