Preklady fanfiction Harryho Pottera

Vždy budeme mať Paríž

Kapitola 17

(záverečná kapitola)

Zdravím, priateľu môj

Konečne sme sa stretli,

Už sme sa dlho nevideli,

Tak s čím by sme začali?

— „My Sacrifice“ od Creed

Otvorili sa dvere a do miestnosti prenikli neskoré letné slnečné lúče a veselé šumivé rozhovory. Zo svojho kresla mal na dvere dokonalý výhľad, takže sa nemusel otáčať, aby zistil, kto sú noví návštevníci. Bohužiaľ, jeho pohľad sa stretol s jedným z posledných ľudí, ktorých by si želal vidieť, keď sa pokúšal relaxovať a vychutnávať si noviny. A ten druhý tam bol tiež, ústa mu viseli v buranskej ohromenosti. Obaja mali na tvárach rovnaké zaskočené výrazy, keď ho uvideli v Deravom kotlíku, čo Draca v skutočnosti rozosmialo. Weasleyho ústa sa niekoľkokrát otvorili a zavreli ako ryba, ktorá sa snaží nadýchnuť. Draco si vždy užíval udržiavať Rona Weasleyho v neistote. Potterove oči prebleskli prekvapením, no jeho reakcia bola oveľa tlmenejšia než u jeho vysokého, ryšavého tieňa. Toto nebolo nič výnimočné v porovnaní s mnohými ich predchádzajúcimi stretnutiami – až na to, že zvyčajne zamračené výrazy tentoraz chýbali.

Draco naklonil hlavu na pozdrav a potom sklonil pohľad späť k Dennému prorokovi na stole pred sebou. Prinútil svoje telo zostať ľahostajné a nereagovať na ich príchod, ale vo vnútri zúril. Ak jeho dvaja najväčší nepriatelia neboli dostatočne pohoršení jeho nečakanou prítomnosťou, ako ho prijmú ostatní spolužiaci? Čo si všetci museli myslieť? Vedel, že jeho prvý výjazd do Šikmej uličky od Toho škandálu bude náročný, a preto prišiel skoro, aby sa znovu aklimatizoval a čelil šepotom a súcitným pohľadom. Po štyroch týždňoch v nemocnici na Novom Zélande, ktorá mala najlepší medicínsky tím na liečbu jeho obzvlášť ťažkých zranení, a dvoch týždňoch stretnutí s ministerskými úradníkmi a aurormi ohľadom Luciusovho pripravovaného procesu, si Draco nebol celkom istý, či má dosť síl na návštevu Šikmej uličky. Ale ona na tom trvala a neprijala nič iné ako odpoveď „áno“.

A tak tu sedel, čakal na jej príchod a teraz musel čeliť nehanebnému zízaniu tých dvoch prekliatych chrabromilčanov. Cítil ich pohľady na svojej sklonenej hlave. Tá prekliata tvrdohlavá čarodejnica.

Zdvihol šálku čaju k perám, aby si odpil. Keď tiene dopadli na jeho stôl, neobťažoval sa zdvihnúť pohľad. „Predpokladám, že bolo príliš naivné očakávať, že sa budete tváriť, že ste ma nevideli, a pokojne si pôjdete svojou cestou,“ povzdychol si potichu.

„Počul som, že tvojho otca držia vo väzení Ruthven. Nič lepšie sa tomu chlapíkovi nemohlo stať,“ začal priateľsky Weasley, ktorý sa zvalil na stoličku oproti Dracovi a posunul sa, aby urobil miesto Potterovi. A to napriek tomu, že Draco ich k tomu nevyzval. Základy slušnosti boli pre Weasleyho očividne neznámym pojmom. „Ako to tam dole vlastne vyzerá? Už si Tallulah obľúbila tvojho starého?“

Tallulah bola, samozrejme, najznámejšou strážkyňou Ruthvenu. Väzenie sa nachádzalo pod veľkým vodným útvarom v Škótsku, čo robilo úteky náročnými. Väznicu riadili aurori a slúžila na držanie najnebezpečnejších a najmocnejších zločincov z čarodejníckych komunít z celého sveta. Vzhľadom na Luciusove kontakty, postavenie a sprisahanie, na ktorom sa podieľal, nebolo jeho uväznenie v Ruthvene žiadnym prekvapením. Vzhľadom na to, že väzenie bolo podvodnou pevnosťou, jazero okolo strážil morský had, aby sa uistil, že ak by sa niekto natoľko zbláznil, aby sa pokúsil o útek, nedostal by sa ďaleko. Tallulah zazreli muklovia už niekoľkokrát, no tajomstvo väznice sa pred muklovskými očami zatiaľ podarilo uchovať.

Draco zdvihol pohľad a pozrel sa na dvoch chrabromilčanov. „Len si pokojne spravte pohodlie,“ prehodil sarkasticky. „Čo sa týka Ruthvenu, nemám ani poňatia, ako to tam vyzerá, keďže som nemal dôvod tam ísť. Na rozdiel od toho, čo si vy chrabromilčania myslíte, samotná príslušnosť k Slizolinu z vás automaticky nerobí zločinca.“

„Chceš povedať, že si nešiel navštíviť svojho otca?“

„Prečo by som chcel navštíviť Luciusa? Keby bolo na mne, nechal by som ho tam hniť, nech si s ním robia, čo chcú.“

Potter naňho hľadel prenikavo, otvorene skeptický k Dracovým slovám.

„Je to tvoj otec, Malfoy. Muž, ktorého si sa celý život snažil napodobniť,“ povedal neveriacky.

„Je to tiež muž, ktorý sa snažil pripraviť o život mňa a...“ Zastavil sa, neistý, či chce o nej s nimi vôbec hovoriť. Zhodnotil pohľadom tých dvoch čarodejníkov, neprekvapený ich intenzívnym skúmaním. „No, to každopádne poskytne človeku nový pohľad na veci.“

Skoro to povedal. Celý čas premýšľal, ako dlho potrvá, kým jeden z nich spomenie ju. Sledoval, ako si jej dvaja najlepší priatelia vymenili pohľady v tej nevyslovenej reči, známej len chrabromilskému Triu, a vedel, že premýšľali o tom istom. Napäté ticho sa na niekoľko dlhých chvíľ natiahlo, kým ho Draco nakoniec neprerušil.

„Takže, ako sa má?“

„Kto?“ opýtal sa Weasley, oprel sa ležérne na stoličke.

„Tvoja prastará mama, ty hlupák. Koho si myslíš, že myslím?“ odsekol Draco netrpezlivo. Zhlboka sa nadýchol a zatvoril oči. „Ako sa má Hermiona?“

Keď oči znovu otvoril, zavŕtaval sa do neho Potterov jasne zelený pohľad. „Má sa dobre,“ odpovedal a na chvíľu sa odmlčal, než dodal: „Teraz už áno. Tvoj otec jej vážne poškodil hrtan a hlasivky, takže pár dní zostala na ošetrovni v Rokforte, kým sa nezahojili. Najskôr si neboli istí, či jej mozog nebol príliš dlho bez dostatku kyslíka podobne ako...“

Potter prerušil vetu v polovici, akoby si uvedomil, že práve vypustil z úst niečo, čo nemal. Čo, samozrejme, urobil. Keby niektorí z najlepších medičarodeníkov zo Sv. Munga nenavštívili záverečný bál so svojimi siedmackými synmi a dcérami, Draco by teraz mal mentálne schopnosti dorážačky.

Nad stolom sa na niekoľko mučivých sekúnd vznášal nepríjemný mrak. Draco niekde v mysli vedel, že by bolo slušné pomôcť bezradnému chrabromilčanovi preklenúť trapas, ale nemohol sa k tomu prinútiť. Pravda, ani sa veľmi nesnažil. Okrem toho, vždy sa rád díval, ako sa veľký a mocný Harry Potter nepohodlne vrtí na stoličke. Draco sa uškrnul, no Potter aj tak pokračoval.

„Hermiona nebola v bezvedomí dlho, takže jej zranenia sa obmedzili na krk a hrdlo.“

„Mala aj dosť vážny otras mozgu, ale madam Pomfreyová to vyliečila okamžite,“ doplnil Weasley. „Hermionine hrdlo sa však hojilo pár dní. Prvých štyridsaťosem hodín jej nebolo dovolené hovoriť, aby liečivý elixír mohol vyliečiť pomliaždené miesta. Hermiona to, samozrejme, znášala dosť zle. Stále sa o to pokúšala, až ju Pomfreyová musela umlčať kúzlom Silentus.“ Weasley sa pri tej spomienke trpko usmial a Draco sa nemohol nezasmiať tiež. Musieť zostať na ošetrovni a mlčať celých štyridsaťosem hodín? Musela sa cítiť ako mačka uväznená v klietke. „Po tom mala chvíľu chrapľavý hlas, ale fyzicky nemá žiadne trvalé následky.“

Draco prikývol a trochu sa na stoličke uvoľnil. Vedel, že keby Hermiona utrpela akékoľvek trvalé poškodenie kvôli tomu, čo musela zniesť, jej priatelia by mu to dali ihneď vedieť, keďže vina ležala na jeho pleciach. Pravdepodobne by nasledovala nejaká forma odplaty – s najväčšou pravdepodobnosťou trápna.

„Samozrejme, to by si všetko vedel, keby si sa s ňou obťažoval spojiť,“ povedal Potter s viac než náznakom výčitky. „Zabudol si, ako sa používa brko a pergamen? Za celý ten čas iba jeden list... a ty si už z nemocnice preč celé týždne.“

Na jazyku mal ostrú odpoveď, ale zadržal ju. Títo dvaja dotieraví tupci nepotrebovali vedieť, aké fyzické a psychické úsilie ho ten jeden jediný list stál. Jeho matka vybavila všetky ďakovné sovy za darčeky a karty, ale Draco trval na tom, že list Hermione napíše sám. Jeho motorické schopnosti a sústredenie boli útokom vážne poškodené. Prvý týždeň sa nevedel ani sám postaviť z postele a keď konečne začal chodiť, prakticky sa to musel učiť odznova. Našťastie bola kúzelnícka terapia oveľa vyspelejšia než tá muklovská, takže vďaka správnym elixírom, kúzlam a najlepším fyzioterapeutom na Novom Zélande sa Dracovo telo dalo do poriadku. Kúzelnícka medicína dokázala obnoviť poškodené nervové dráhy pri ťažkých poraneniach mozgu a novozélandskí čaromedici patrili v tomto výskume k špičke. Akonáhle to Draco zvládol, napísal Hermione krátky ospravedlňujúci list a poďakoval jej za trilógiu kníh o hobitoch, čarodejníkoch a elfoch, ktoré mu poslala na zotavenie. Ale toto všetko nebolo vecou jej priateľov.

„Moja korešpondencia nie je vaša starosť.“

„Je, keď kvôli tomu Hermiona ešte viac trpí po všetkom, čo sa stalo,“ vyštekol Weasley. „Do kelu, Malfoy, Hermiona chcela ísť až na Nový Zéland, aby sa na vlastné oči presvedčila, že si v poriadku.“

Draco sa nepohodlne zavrtel na stoličke, no vzápätí zdvihol vzdorovito bradu. „To som nevedel. Predpokladal som, že vzhľadom na to, čo sa jej stalo kvôli mne, budem posledný, koho by chcela vidieť alebo na koho by chcela myslieť.“

„To len ukazuje, ako málo ju poznáš,“ odsekol Potter, naklonil sa dopredu a oprel lakte o stôl. „Hneď, ako nabrala vedomie, začala sa na teba pýtať, chcela vedieť, kde si a či si v poriadku. Myslím, že práve preto Pomfreyová použila Silentus, aby bolo na ošetrovni aspoň trochu ticho.“ Odmlčal sa, zatiaľ čo si roztržito uhládzal obrúsok pod rukami. „Tvoja matka ťa už presunula na Nový Zéland skôr, než Hermiona odišla z Rokfortu a mohla ťa navštíviť v Sv. Mungovi.“

Draco pokrútil hlavou. „Aj tak by ma nemohla vidieť. Pravidlo bolo, že návštevy sú iba rodina, a moja matka sa postarala, aby sa to striktne dodržiavalo.“

Draco si prial, aby matkina neoblomnosť pramenila zo starosti o synovo zdravie, no vedel lepšie. Nechcela, aby niekto videl jej syna v takom stave, do ktorého ho dohnali ruky jej vlastného manžela. Nie že by jej to Draco vyčítal. Jej manžela práve vzali do väzby za to, že sa pokúsil zabiť vlastného syna a budúcu hlavnú prefektku Rokfortu, a reportéri obliehali nemocnicu ako hladní supy. Ako správna Malfoyová zareagovala disciplinovane a zachovala rodine dôstojnosť. Popravde, Draco bol za jej rozhodnutie vďačný. Nevedel si predstaviť, že by ho Hermiona videla v tých prvých týždňoch, keď sa zotavoval. Ani Lissanne, ktorá bola starou rodinnou priateľkou, ho nevidela, kým sa nevrátil do Anglicka.

„To nevysvetľuje, prečo si sa jej neozval, odkedy si sa vrátil do Anglicka. Ani najmenej ťa nezaujímalo, ako sa jej darí?“ spýtal sa Weasley rozhorčene.

„Nemusím ti zdôvodňovať svoje činy,“ odvetil Draco stroho. „Moje dôvody sú moje. Okrem toho, ministerstvo odporučilo, aby sa naša rodina s ňou už nekontaktovala kvôli súdnemu procesu. A ja nechcem, aby niečo pokazilo snahu udržať od nej Luciusa čo najďalej.“ Jeho náhly výbuch emócií prekvapil nielen Weasleyho, ale aj jeho samého. Draco však svoje pocity rýchlo potlačil a pokračoval už uvoľnenejším tónom. „Každopádne som vedel, že sa zotavuje.“

„Ako?“

Draco váhal niekoľko okamihov, kým si vybral slová. „Máme pár spoločných priateľov.“ Tým to uzavrel.

Čarodejníci oproti nemu si vymenili ďalší pohľad. Draco sa zamyslel, či je vyčerpávajúce deliť sa o mozog s inou osobou. Tentoraz hovoril za nich Potter. „Ak ti na nej skutočne záleží, mal by si jej to dať vedieť. Doteraz si už mohol pochopiť, že pred Hermionou sa nedá nič utajiť. Pravdu zistí tak či tak.“

„Ja si nemyslím, že –“

„Nezáleží na tom, čo si myslíš ty,“ prerušil ho Potter, rozhadzujúc rukami v frustrácii. „Ak si dostatočne zdravý na to, aby si prišiel do Šikmej uličky, tak si rozhodne dostatočne zdravý na to, aby si s ňou prehovoril. Súd začína budúci týždeň. Nebolo by lepšie si to vyjasniť skôr, ako ju stretneš na súde?“

Kým Draco o týchto slovách premýšľal, „Pán osvietený“ pokračoval v svojom príhovore, tentoraz trochu tichším hlasom. „Malfoy, rozumiem, prečo si urobil, čo si urobil.“ Draco naňho zdvihol obočie. „Keby som bol na tvojom mieste a musel čeliť rovnakej dileme, akú naplánoval tvoj otec s Voldemortom, pravdepodobne by som konal rovnako. Dôležitejšie je, že to chápe aj Hermiona.“

Draco sa pozrel na Rona, akoby hľadal potvrdenie. „Má pravdu, ty hlupák,“ uistil ho Weasley svojim obvyklým, ach-tak-jemnocitným spôsobom. „Urobil si, čo si musel, aby si ochránil Hermionu a jej rodinu. Tvoje metódy mohli byť zákerné, vypočítavé, bezcitné a...“

„Ron...“ varoval ho Potter.

„...ale tvoje úmysly boli... čestné.“ Weasley neochotne priznal pravdu, pričom sa zaškeril. „A Hermiona to vie tiež.“

„Nevidím, ako by malo požehnanie Dynamického dua niečo meniť.“ Napriek tomu, nejako to zmenilo jeho pocity. Povzbudzovali ho Harry Potter a Ron Weasley, aby sa snažil o ich najlepšiu kamarátku? Ak áno, ako to menilo situáciu?

„Je nám jedno, ako sa cítiš, Malfoy,“ vysvetlil Potter. „Len nechceme, aby si spôsobil Hermionu ešte väčšiu bolesť, keď ju znovu stretneš.“

Na stole zavládlo napäté ticho, keď všetci traja premýšľali nad tým, čo bolo povedané... a čo zostalo nevypovedané. Harry narušil ticho, keď siahol do jednej z tašiek pri stole a začal v nej niečo hľadať. Vytiahol malú štvorcovú krabičku a posunul ju po stole k Dracovi. „Skôr, ako zabudnem, mám niečo, čo patrí tebe.“

Draco nedokázal potlačiť ironický úškrn. „Ak to otvorím, neznamená to, že spolu začíname chodiť, však?“

Potterovi sa na tvári objavil krivý úsmev a prikývol na krabičku. „Len to otvor.“

Draco siahol po krabičke opatrne, dobre si vedomý Weasleyových bratov a ich záľuby v žartoch. Keď sa však ani jeden z nich nezohol pod stôl ani nezačal smiať, posunul si krabičku bližšie a otvoril ju. Pri pohľade na jej obsah ostal v úprimnom úžase, kým v ňom nevzbĺkol hnev. Jeho tvár očervenela od podráždenia, prudko zaklapol veko a hodil krabičku späť cez stôl. Prekvapený Harry ju pohotovo chytil jednou rukou.

„O čo ide, Potter? Je to nejaký chorý vtip?“ spýtal sa Draco nahnevane. Teraz už chápal všetky tie predchádzajúce reči. Chceli ho zmanipulovať, aby poľavil v obrane, a potom zasadili úder.

Harry pokojne položil krabičku späť pred Draca. Pokrútil strapatou hlavou. „Nie je to vtip. Patrí to tebe, nie mne.“

Úprimnosť v Potterovom hlase a ten jeho známy pohľad, ktorý akoby hovoril neviem klamať, Draca zastavili. Možno to bolo naozaj pravé. Potter nikdy nebol príliš dobrý v intrigách. Dracova ruka sa mierne zachvela, keď druhýkrát otvoril krabičku.

Stále to tam bolo.

Lesklý, dokonale leštený odznak hlavného prefekta žiaril na čiernom zamatovom vankúši. Ligotal sa pod sviečkami a akoby prosil Draca, aby ho jemne pohladil. Úctivo natiahol prst a prešiel po chladnom kove, pričom si dal záležať, aby ho nepoškvrnil odtlačkami prstov.

Weasley ten moment zničil. „No teda, Malfoy, je to len odznak. Máme ťa nechať, aby si si ho mohol v pokoji pohladkať?“

Draco ho ignoroval a zahľadel sa na druhého čarodejníka, pričom tvrdo prehltol. „Čo tým myslíš, že patrí mne? Na Rozlúčkovom plese teba vyhlásili ako hlavného prefekta.“

Samozrejme, musel by poslať sovu profesorom Dumbledorovi a Snapovi, aby zistil, či by Harry mohol len tak odovzdať pozíciu hlavného prefekta. Ak by to bolo možné, Draco a Hermiona by museli počas väčšiny nadchádzajúceho školského roka úzko spolupracovať. Táto predstava ho nadchýnala – a zároveň desila.

Harry sa oprel na stoličke a pokrčil plecami. „Nie, nevyhlásili. Bol som v nemocničnom krídle s Grangerovcami, keď profesor Dumbledore vysvetľoval, čo sa stalo. Ty si nový prefekt, Malfoy. Férovým spôsobom.“ Keď sa na Draca zahľadel s intenzitou, ktorá ho doslova prikovala k stoličke, jeho zelené oči sa doňho zabodli. „A nebudem nad tebou vyhrávať len z titulu náhody… či kvôli niekomu.“

**** 

„Je tak dobré byť späť v Šikmej uličke! Už sú to roky, čo som navštívila Anglicko na viac ako len návštevu príbuzných alebo sprevádzanie môjho otca na nejakú nudnú diplomatickú cestu.“ Izabela Duprisová doslova sršala nadšením. Nadšene sa otočila k svojej spoločníčke. „Ešte raz ti ďakujem, Hermiona, že si ma pozvala stráviť niekoľko týždňov s tvojou rodinou, kým začne semester v Beauxbatons. Som si istá, že získam na budúci rok najlepšie hodnotenie v projekte na tému moderného života muklov. Vďaka všetkým materiálom, ktoré som získala vo vašej miestnej knižnici, a informáciám z vášho internetu, bude môj projekt o starovekých Rimanoch magnifique.“

Natiahla sa a chytila Hermionu za ruku, zatiaľ čo kráčali preplnenou ulicou počas rušnej soboty smerom k Deravému kotlíku na obed. Hermiona sa rozosmiala nad svojou francúzskou priateľkou a jej prehnaným chválením. „Boli sme radi, že si prišla, Izabela. Vieš, ako veľmi si mi chýbala, a tešiť sa na tvoju návštevu mi pomohlo, aby prázdniny v Amerike rýchlo ubehli.“

Izabela sa rýchlo obzrela cez plece a potom pošepkala: „Myslím, že tvoj otec bude rád, že dostane späť svoj počítač. Netušila som, že burza a finančné portfóliá sú také fascinujúce.“

Obe dievčatá sa začali smiať. „Nezabúdaj na jeho hlúpu fanúšikovskú ligu rugbyovskej únie,“ podpichla Hermiona.

Za nimi sa Hermionin otec zastal svojej obľúbenej hry. „Vyhral som viac ako dve tisíc libier v tej ‚hlúpej lige‘, aby ste vedeli.“

Jej matka sa zasmiala s jemným náznakom irónie. „Prestaň si uťahovať z otca, Hermiona. Nepamätáš si, ako v ôsmom týždni spravil tú vec s tým Jasonom, ako sa volá?“ Žmurkla na dievčatá. „To bol celkom odvážny ťah.“

„Bol to transfer a jeho meno je Jason Koumas. A áno, bolo to odvážne. Prečo, ja...“

„Ocko, dnes naozaj nechceme počúvať o tvojej lige,“ prerušila ho Hermiona s úsmevom, ale so znudeným tónom. „Izabela sa čoskoro vracia do Francúzska.“ Obrátila sa na Izabelu a pozrela na ňu. „Tvoja návšteva bola presne to, čo mi pomohlo, aby posledné týždne prázdnin rýchlo ubehli,“ priznala Hermiona s úsmevom. „A bavilo ma pomáhať ti s tvojím výskumom a chodiť s tebou do knižnice. Poriadne ma to navnadilo na návrat do knižnice na Rokforte a hľadanie doplnkových materiálov, ktoré budem potrebovať na Pokročilé elixíry.“

Hermionin otec jej položil ruku na plece. „Naše malé dievčatko nikdy nebolo veľmi naklonené tomu, aby si odpočinulo od štúdia na dlhý čas. Už od malého dievčatka vždy chcela byť v škole,“ povedal hrdým tónom.

Izabela jej stisla ruku a venovala jej vševediaci pohľad, keď pokračovali v chôdzi. Naklonila sa a ticho povedala: „Napadlo mi tiež, že ti prospeje uvidieť na budúci týždeň v dave priateľskú tvár.“

Hermiona sa na ňu vďačne usmiala. Budúci týždeň začne Luciusov proces. Ministerstvo uistilo jej rodinu, že to bude priamy a viac-menej formálny postup, pretože v ten osudný večer Lucius v hneve prakticky priznal svoje nekalé činy každému v miestnosti. Navyše prehliadka jeho domu odhalila dôkazy vrátane spisov o rodine Grangerovcov a zoznamu kontaktov, ktoré plánoval použiť, ak by sa rozhodol pokračovať vo svojich plánoch. Hermiona však musela čeliť svojmu útočníkovi na súde, aby podala svoje svedectvo... a čeliť Dracovi.

Pravdu povediac, skutočnosť, že od Draca celé leto dostala správu len raz, ju bolela. Najmä vzhľadom na to, že jednou z posledných vecí, ktoré od neho počula, bolo vyznanie lásky. Presnejšie – lásky v prítomnom čase. Tak prečo jej nenapísal, keď sa vrátil do Anglicka?

Jeho list z Nového Zélandu ju príjemne prekvapil. Madam Pomfreyová jej vysvetlila závažnosť Dracových zranení a to, že jeho zotavovanie bude bolestivé a pomalšie ako jej. Podľa písma na obálke mohla povedať, že ho napísal sám, a nie že ho nadiktoval svojej matke alebo zdravotnej sestre, ako to bolo pri listoch, ktoré dostávala Izabela, kým sa Draco zotavoval. Jeho rukopis vyzeral trasľavejšie ako jeho obvyklé pevné písmo, ale bol jeho. Nespomenul, čo povedal v noci na plese, iba sa ospravedlnil za činy svojho otca a zaželal jej, aby sa zotavovala.

A potom už nič. Izabela od neho dostala niekoľko listov, rovnako ako Lissanne Sheldonová. Hermiona si ešte stále v duchu povzdychla nad trápnym stretnutím so slizolinskou dievčinou pred kanceláriou ministerstva krátko po tom, ako sa ona a jej matka vrátili z Ameriky. Hermiona tam musela ísť, aby odpovedala na ďalšie otázky týkajúce sa prípadu, a keďže Lissanne bola svedkyňou Dracových činov, bola tam z rovnakého dôvodu. Hoci Hermiona teraz už rozumovo vedela, že v skutočnosti nenarazila na Lissanne a Draca pri ničom inom, len pri predstieraní dôvernosti, pohľad na druhé dievča stále spôsobil, že sa v Hermioninej krvi objavil pocit zrady. Úprimne povedané, Lissanne v ten deň vyzerala dosť zle, ale práve skončila svoje stretnutie a Hermiona sa s ňou dokázala stotožniť. Podivnosť tej situácie ňou otriasla už niekoľkokrát.

Lissanne vyjadrila obavy o Hermionino zdravie a o to, či jej zranenia nezanechali trvalé následky. Samozrejme, neospravedlnila sa, ale Hermiona to ani nečakala. Vedela, že Lissanne urobila to, čo považovala za správne, a tiež si všimla určitú nevôľu v jej očiach, akoby to bola Hermionina vina, že Lucius Malfoy je násilný a pomstychtivý šialenec. Avšak Lissanne sa podľa Hermioninho názoru usmiala trochu príliš triumfálne, keď zistila, že Hermiona dostala od Draca len jeden list, zatiaľ čo slizolinské dievča dostalo aspoň pol tucta.

Keď Hermiona počula o Dracových motiváciách jeho činov a o skutočnom príbehu za ich rozchodom, cítila sa trochu... neistá. Trvalo jej mesiace a neuveriteľnú podporu jej priateľov, aby sa cez túto katastrofu s Dracom dostala, a vyšla z toho múdrejšia a opatrnejšia, pokiaľ išlo o jej srdce. Začala sa tešiť na svoj výlet do Ameriky s matkou, na stretávanie nových ľudí a na to, že vzťah s Dracom nechá ešte ďalej za sebou. Potom však prišla noc Rozlúčkového plesu. Zmenili tieto odhalenia niečo? Mali by? Povedal, že ju miluje... ale nedôveroval jej natoľko, aby jej povedal pravdu. Povedal, že to urobil, aby ju ochránil... ale manipuloval s jej láskou a pochybnosťami, aby to dosiahol. Takmer zomrel, keď sa ju pokúšal zachrániť... ale ani jej neposlal sovu, aby jej dal vedieť, že je späť v krajine. V priebehu niekoľkých chvíľ sa na povrch vynorili dlho potlačované city k nemu, zaplavili jej zmysly.

Hermiona bola skutočne šťastná, že Izabela bola minulý týždeň v dome. Predtým, ako Hermiona a jej matka odišli do Ameriky, rodičia ju veľmi rozmaznávali, ale vždy sa starali o svoje jediné dieťa. Hermiona chcela zostať, ak by sa Draco vrátil, aby s ním mohla hovoriť, alebo ak by ministerstvo potrebovalo ďalšie odpovede, ale jej rodičia trvali na tom, aby svoje letné plány nemenila. Vzhľadom na to, ako sa veci vyvinuli, a na mediálny cirkus, ktorý vypukol po Luciusovom zatknutí a uväznení, im bola vďačná za ich predvídavosť.

Hermiona nikdy predtým nebola v Amerike, a tak navštívila toľko pamiatok okolo školy pre zubárov, koľko sa dalo, kým jej matka učila. Navštívila miestnu knižnicu a muklovské kníhkupectvá, aby dohnala čítanie pre potešenie. A samozrejme, listovala si v učebniciach na ďalší ročník, pretože človek nikdy nemohol byť príliš pripravený na skúšky z MLOKov. Harry a Ron sa opäť ukázali ako veselí korešpondenti a Ginny, ako vždy, písala pravidelne. Hermione však chýbal otec a bola rada, že je späť, napriek tomu, že bude musieť byť o pár dní v jednej miestnosti s Luciusom Malfoyom. Izabelin entuziazmus a vitalita sa ukázali ako vítané rozptýlenie od toho, čo malo prísť.

Čo sa týkalo Draca... Hermiona si nebola vôbec istá, čo urobí alebo povie, keď ho budúci týždeň uvidí na ministerskom súde. Existuje vôbec spôsob, ako sa psychicky pripraviť na také stretnutie? Izabela pomohla Hermionine myšlienky odpútať od Draca a blížiaceho sa súdu. A za to bola Hermiona najviac vďačná.

„Je niečo v neporiadku?“ Izabelin jemne akcentovaný hlas prerušil Hermionine rozjímanie. „Máš ten pohľad ‚Opäť premýšľam až príliš‘. Nevieš, že ti to spôsobuje vrásky na čele? A na to si príliš mladá, Hermiona.“

Ľahké podpichovanie vyvolalo u Hermiony jemný smiech. „Nie, všetko je v poriadku. Iba... premýšľam.“

„Lucius Malfoy bude odsúdený a na mnoho rokov uväznený. Neboj sa. Už ti nebude môcť ublížiť,“ uistila ju Izabela. Úprimnosť v jej tóne Hermionu dojala a zároveň prekvapila, pretože to nebol Lucius, kto Hermionine myšlienky zamestnával.

„Viem. V skutočnosti sa o to príliš nebojím. Myslela som na iné veci, školské záležitosti,“ dodala rýchlo, aby Izabela neskúšala pátrať ďalej.

Izabela sebavedomo prikývla. „Samozrejme, že áno,“ povedala s neveriacim polovičným úsmevom. Skôr ako Hermiona mohla protestovať, sa Izabela pozrela dopredu a prikývla. „Ach, pozrite, konečne sme tu.“

Keď prechádzali cez ulicu a blížili sa k Deravému kotlíku, Hermiona si na niečo spomenula. „Úplne som ti dnes ráno zabudla niečo povedať, keďže sme vstali neskoro a trvalo ti večnosť, kým si našla odtieň ružového laku na nechty, ktorý presne ladil s tvojimi šatami.“ Bolo dobre, že Hermiona zdieľala internát s Parvati a Lavender šesť rokov, inak by ju Izabeline skrášľovacie rituály mohli priviesť do šialenstva.

„Na čo si zabudla?“

„Dostala som sovu od Rona, kým si bola v sprche. Weasleyovci a Harry sa s nami stretnú na obede, takže spoznáš mojich priateľov.“ Ron poslal Hermione sovu pred týždňom, že jeho rodina a Harry sa chystajú na svoju každoročnú návštevu Šikmej uličky, aby si kúpili všetky školské potreby na nadchádzajúci rok. Keďže plánovala zobrať Izabelu tam aj tak, zdalo sa jej to ako ideálna príležitosť na to, aby jej najlepší priatelia spoznali Izabelu. Ron však čakal do poslednej chvíle, aby poslal svoju odpoveď, že sa môžu stretnúť na obede. Hermiona to skôr Izabele nespomenula, pretože ak by sa Weasleyovci rozhodli ísť v iný deň, nechcela Izabelu zbytočne nadchnúť stretnutím s Harrym, aby jej potom nesklamala očakávania. Koniec koncov, Hermiona si stále pamätala, že Izabela mala záujem stretnúť plachého chrabromilčana.

Izabelina reakcia na odhalenie totožnosti ich obedových hostí nebola presne taká, akú by Hermiona očakávala. Vedela, že Izabela stretla mnoho dôležitých a vplyvných ľudí vďaka postaveniu svojho otca, takže predpokladala, že hoci stretnutie so slávnym Harrym Potterom by mohlo byť vzrušujúce, určite by na tú myšlienku nereagovala s takou hrôzou. Namiesto radostného úsmevu sa Izabela napäla v pleciach a pri chôdzi stratila rovnováhu.

„Weasleyovci a Harry Potter prídu sem? Teraz?“ zvolala blondínka vysokým tónom.

Hermiona sa pozrela na hodinky. „Vlastne, možno už na nás čakajú vo vnútri.“

„To je hrozné,“ zastonala Izabela.

Keďže Hermiona predpokladala, že Izabela ľutuje, že si na dnešný deň neobliekla svoje obľúbené šaty, snažila sa ju utešiť. „Neboj sa. Sú to len dvaja tínedžerskí čarodejníci, a ty vieš, ako si s nimi poradiť. Navyše, už o tebe počuli veľa a ty si počula o nich, takže to bude, akoby ste sa už poznali,“ uistila ju Hermiona.

Izabela tieto obavy odsunula mávnutím ruky. „To nie je ono, Hermiona. To je... no, nemá zmysel si teraz robiť starosti. Čo sa stalo, stalo sa. Pozri, už sme tu.“ Stáli pred dverami Deravého kotlíka, ktorého zlaté písmená sa leskli na slnečnom svetle.

Hermiona sa zastavila a položila ruku na Izabelino rameno, aby ju zadržala. Jej rodičia ich obišli, keďže boli len pár metrov od dverí. Hermiona sa vážne pozrela do očí druhej dievčine, ktorých pohľad bol neposedný. Predpokladala, že Izabela je oveľa nervóznejšia zo stretnutia s Harrym, než bola ochotná priznať. „Izabela, prvá vec, ktorú si musíš o Harrym zapamätať, je, že je rovnaký ako každý iný sedemnásťročný čarodejník, ktorého poznáš. Nebuď nervózna. Už si stretla dôležitých ľudí so svojím otcom, však? Stavím sa, že ešte slávnejších ako Harry.“

Izabela prikývla. „Máš pravdu.“ Nespokojne si však hrýzla spodnú peru. „Len nechcem, aby si bola... na mňa nahnevaná.“

Hermiona sa zamračila. „Nahnevaná? Prečo by som mala byť nahnevaná?“

Izabela opäť Hermionine otázky odsunula bokom. „Ach, len ma ignoruj. Ledva dokážem rozmýšľať aj v dobrý deň, a teraz mám stretnúť Harryho a tvojho ďalšieho najlepšieho priateľa, takže som trochu viac vystresovaná než zvyčajne.“ Izabela ju chytila za ruku, a na chvíľu Hermiona zbadala úzkostný, takmer vystrašený pohľad, ktorý preletel krásnou tvárou jej kamarátky. Izabela sa naklonila a rýchlo ju objala. Hermiona si myslela, že počula, ako druhé dievča zamrmlalo niečo ako „odpusť mi“, keď sa objímali, ale šum okoloidúcich to prehlušil. Keď sa odtiahli, Izabela sa na ňu usmiala. Natiahla ruku a uhladila Hermionine vlasy po stranách. Spod habitov vytiahla prútik a namierila ho na Hermioninu tvár. Potichu zamrmlala kúzlo na doplnenie rúžu tej farby, ktorú Hermiona ráno vybrala.

Hermiona sa zasmiala na svojej priateľke a pokúsila sa jej odtlačiť ruku. „Čo to robíš? Ideme len stretnúť Harryho a Rona, a ver mi, ani jeden z nich si nevšimne, či mám rúž, alebo nie.“

Izabela pokrčila ramenami. „Nie je nič zlé na tom, keď chceš vyzerať dobre, nech ideš stretnúť kohokoľvek.“ Prehodila si svoje dlhé, medovo zlaté vlasy cez rameno. „A čo ja? Vyzerám dobre?“

Hermiona pretočila očami. „Si ohromujúca a ty to vieš. Takmer mi je ľúto Rona a Harryho. Nebudú z teba môcť spustiť oči. Poďme dovnútra, som hladná.“

Hermionini rodičia na ne čakali pri dverách Deravého kotlíka. Jej otec vystúpil dopredu a otvoril im dvere. Matka vošla a Hermiona ustúpila, aby Izabela mohla ísť prvá, než za nimi zavrela dvere.

Otočila sa, aby sa spýtala, či Harry a Ron už dorazili. No vtedy sa zarazila. Obaja tam boli. Sedeli za stolom.

S Dracom.

Vzduch z miestnosti akoby zrazu zmizol a Hermiona zistila, že nedokáže dýchať ani jasne myslieť. Okamžite jej hlavou preletel obraz z posledného razu, čo ho videla: ležal na podlahe, mŕtvy, zatiaľ čo sa ho neúspešne snažila oživiť. A on bol mŕtvy. Takmer osem a pol minúty.

Trvalo to chvíľu presviedčania, ale madam Pomfreyová nakoniec povolila a povedala Hermione, čo sa stalo. Nechcela to urobiť, ale keď bolo zrejmé, že Hermiona nedokáže nájsť pokoj, kým nezistí, čo sa stalo Dracovi, zdravotníčka z Rokfortu nakoniec podľahla.

Draco bol mŕtvy celých osem a pol minúty. Hermiona tomu stále nemohla uveriť. Ironicky to bolo kúzlo, ktoré Lucius použil na to, aby vyhasol život svojho jediného syna, čo ich nakoniec zachránilo. Beatrice MacGillapatricková, siedmačka z Bifľomoru, sa na bále zúčastnila so svojimi rodičmi. Jej otec bol liečiteľ v Sv. Mungovi a počas bálu mal pohotovosť. Mnoho liečiteľov a liečiteliek začalo v poslednej dobe nosiť očarované zariadenia, ktoré ich upozornili, ak boli v nemocnici potrební. V tú noc sa zariadenie Dr. MacGillapatricka aktivovalo, aby ho upozornilo na núdzovú situáciu – ale nie v Sv. Mungovi, ale na Rokforte. Podobne ako ministerstvo sleduje používanie mágie maloletými čarodejníkmi mimo školy, Sv. Mungo vyvinul systém na sledovanie používania nelegálnych liečiteľských kúziel alebo zneužitia špecializovaných zaklínadiel.

Dr. MacGillapatrick okamžite dostal správu, že na hrade bolo zistené nadmerné použitie kúzla proti krvácaniu. Kvôli všetkým ochranným bariéram na Rokforte zariadenie nedokázalo určiť presné miesto. Ihneď vyhľadal madam Pomfreyovú a vysvetlil jej situáciu; vedela totiž vykonať lokalizačné kúzlo, ktoré obchádzalo ochranné vrstvy, a často ho používala na hľadanie študentov v núdzi.

Profesor Snape stál neďaleko a očividne sa obával, že niektorí študenti zašli so svojím žartíkmi na poslednú noc pred prázdninami príliš ďaleko. Zamrmlal nejakú poznámku o tom, ako sú deti pohromou, ale madam Pomfreyová Hermione nepovedala, čo presne povedal. Trojica odišla do jednej z tichých miestností vedľa Veľkej siene, kde Pomfreyová vykonala lokalizačné kúzlo. To odhalilo, že jedna osoba bola v triede čarovania a ďalšia bola v stave núdze. Niečo v triede však tlmilo jej čítania, takže z miestnosti nezistila viac.

Ponáhľali sa do miestnosti, ale našli ju zamknutú veľmi silným kúzlom. Pomfreyová použila kúzlo Exciper imago, zatiaľ čo dvaja čarodejníci s ňou sa snažili otvoriť dvere. Zdravotníčke sa zarosili oči, keď sa dostala k tejto časti príbehu. Chytila Hermioninu ruku a stisla ju. „Keby nebolo pohotového myslenia profesora Snapea...“ Pomfreyová vetu nedokončila.

Profesora Snapea nezastavilo hlúpe zamykacie kúzlo. Najmä nie potom, čo kúzlo Exciper imago ukázalo desivý obraz toho, čo sa dialo za dverami. Keď uvidel Luciusovu vražednú grimasu, Snape namieril prútik na stenu a vyčaroval do nej dieru. Svetlo z chodby zalialo temnú miestnosť, odhaľujúc Luciusove zločiny. Bol taký pohltený škrtením Hermiony, že si ani nevšimol, keď sa Snape priblížil priamo k nemu. Snape sa ho pokúsil omráčiť, ale Luciusovo adrenalínové vzrušenie kúzlo odpudilo ako vodu, takže Snape použil silnejšie kúzlo. Nakoniec Lucius padol. Madam Pomfreyová sa ponáhľala k Hermione, ale rýchlo sa ukázalo, že práve Draco je v ohrození života.

Hermiona si pamätala iba útržky toho, čo sa dialo potom, než ju niekto odniesol na nosidlách do nemocničného krídla. Pamätala si, ako jej profesorka McGonagallová držala ruku, pričom tiché slzy jej dusili hlas. Už vtedy Hermiona vedela, že niečo je veľmi, veľmi zlé. Zúfalý pohyb ľudí v rohu, kde naposledy videla Draca, ju mátal, pretože sa všetci pohybovali príliš rýchlo a hovorili príliš nahlas. Ale skôr, než dokázala pochopiť, čo sa okolo nej deje, opäť stratila vedomie. Keď sa prebudila, Draco už bol prevezený do Sv. Munga.

Naposledy, keď stála v jednej miestnosti s Dracom Malfoyom, povedal, že ju miluje, a potom zomrel. Sledovala bez dychu, ako vstal od stola a postavil sa vedľa neho. Vyzeral chudší, jeho tvár bola trochu vyčerpanejšia ako zvyčajne. Pod očami mal tmavé kruhy a vyzeral unavený. Viac než unavený. Ale pohľad na neho jej stále spôsoboval zvláštne chvenie vo vnútri. Nepohol sa k nim, a keď sa oprel o stôl, Hermiona pocítila záblesk závisti. Ako veľmi by si želala, aby mala pri sebe niečo pevné, o čo by sa mohla oprieť, pretože si bola istá, že jej kolená sa každú chvíľu podlomia. Jeho jasné šedé oči zachytili jej pohľad cez miestnosť a držali ho. Úžas v nich pravdepodobne odrážal ten jej vlastný. Aké nečakané prekvapenie vidieť ho tu, práve teraz.

Alebo možno až také nečakané nie.

Dokončenie kapitoly a poviedky nabudúce

PS. Nepomýlila som sa. For almost eight and a half minutes.