Preklady fanfiction Harryho Pottera

„Tak čo, si pripravená zavesiť tanečné topánky na klinec a vyraziť späť do klubovne?“ spýtal sa Harry, možno až príliš veselo. Rozumel Hermione dosť na to, aby vedel, že ten zvláštny rozhovor s Malfoyom ju vyviedol z rovnováhy. Väčšina ľudí by neuhádla, že pod jej navonok radostným nadšením z toho, že ju vyhlásili za hlavnú prefektku, sa jej v hlave rojilo milión nezodpovedaných otázok. Ako jej najlepší priateľ si Harry neprial nič iné, než aby mohol všetko zahnať, aby si mohla užiť svoju chvíľu slávy. Ako chlapec, ktorý ju miloval, túžil po jedinom – vytiahnuť Malfoya von a poriadne ho zmlátiť za to, že zatienil ich oslavu temným mrakom.

Harry si neuvedomil, ako veľmi túžil počuť svoje meno, kým ho profesor Dumbledore nevyhlásil. Pozrel dolu na svoj habit, aby videl, ako sa trblietavý odznak leskne v svetle sviečok. Keď viedol Hermionu v jednoduchom valčíkovom kroku, jej odznak mu veselo odleskoval späť. Dievča, ktoré miloval, bude hlavnou prefektkou k jeho hlavnému prefektovi... presne ako jeho mama a otec. Všetko malo byť dokonalé. Ale nebolo.

Hermiona sa naňho usmiala, no ani to nedokázalo zahnať melancholický opar, ktorý sa skrýval za jej teplými očami. Uplynuli už mesiace od jej rozchodu s Malfoyom, ale jeden jeho dotyk ju stále dokázal ovplyvniť. Napriek všetkému. Možno Malfoyovi nikdy neodpustí, ale zabudnutie potrvá ešte dlhšie. Tak veľakrát Harry túžil znovu ju pobozkať, tak ako na Astronomickej veži. Po nociach ležal bdelý, prehrával si to v mysli stále dokola a predstavoval si, aké to bude, keď znovu pocíti jej pery na svojich. Ale jej rany boli stále príliš čerstvé. Keď za ním raz príde – musel veriť, že sa to jedného dňa stane – bude to bez tieňa Draca, ktorý by ju prenasledoval.

„Naozaj si myslíš, že by sme mali odísť tak skoro, Harry?“ odpovedala. „Nebude to spoločenské faux pas, ak by sme odišli po len pár tancoch, keď budeme budúci rok hlavným prefektom a prefektkou?“

Jeho ústa vyčarovali úsmev na jej slová. „Stále tomu nemôžem uveriť. Som na teba taký hrdý.“ Prudký záchvat spontánnosti ho premohol a Harry ju schytil pevne do náručia a zatočil s ňou v širokom kruhu.

Zasmiala sa jeho výstrelkom; cítil jej smiech na svojej hrudi a bol to dobrý pocit. „A ja som hrdá na teba,“ usmiala sa na neho úprimne, so skutočným úsmevom na perách. Objala ho ešte pevnejšie a potom otočila hlavu, aby mu na líce vtisla rýchly, jemný bozk. Priateľský bozk. Nič viac. On ju objal o trochu pevnejšie než zvyčajne, užívajúc si každý dotyk jej tela na svojom.

Keďže vedel, že ju nemôže držať pri sebe príliš dlho, zhlboka sa nadýchol a pustil ju. „No poď,“ povzdychol si. „Ron už určite šplhá po stenách a rozmýšľa, kde sme. Som si istý, že o tom už celý Chrabromil vie, takže môžeme ísť hore a začať párty. Niežeby nás potrebovali, aby začali párty na našu počesť, samozrejme.“

„Máš pravdu. Čím skôr to začne, tým skôr to skončí, a my máme ešte veľa práce pred odchodom po zajtrajšej hostine. Dúfam, že naši spolužiaci nevyužijú túto príležitosť ako výhovorku na úplné ignorovanie školských pravidiel v poslednú noc tu.“

„O to by som sa nebál. Podľa mojej skúsenosti chrabromilčania nikdy nepotrebujú výhovorku na porušovanie pravidiel – jednoducho ich porušujeme.“ Harry jej jemne stisol ruku. „Choď už hore,“ povedala. „Ja prídem o chvíľu. Sľúbila som rodičom, že im pošlem sovu, aby som im dala vedieť, čo sa stalo.“

„Si si istá?“ opýtal sa, cítiac, že viac ako čokoľvek iné potrebuje trochu času pre seba, keďže zajtra svojich rodičov uvidí.

„Som si istá,“ uistila ho.

****

„Teraz sme sami. Čo ti povedal profesor Snape o oznámení hlavného prefekta? Bude vyšetrovanie?“ spýtal sa Draco, keď prešiel cez prázdnu učebňu, snažiac sa medzi sebou a Luciusom vytvoriť čo najväčší odstup. Niečo nebolo v poriadku. Veľmi, veľmi nebolo v poriadku.

Po tom, čo ho Lucius odchytil na ceste k stolu s tekvicovým džúsom, mladého slizolinčana už nepustil z dohľadu. Spoločne obchádzali miestnosť, rozprávali sa s elitou Rokfortu, až kým neuplynula dostatočne dlhá doba. Navonok nič nenaznačovalo nespokojnosť, žiadne zjavné známky, ale Draco cítil z Luciusa zvláštne vibrácie. V hlave mu zazvonil varovný zvonček. Skôr než mohol upútať Dumbledorovu pozornosť alebo dosiahnuť bezpečné útočisko, kde by Lucius nebol, starší muž ho nenápadne vytlačil z Veľkej siene a zaviedol do prázdnej učebne kúziel.

Lucius ignoroval Dracove otázky. „Čo si spravil?“ spýtal sa pomaly, každé slovo nasiaknuté kontrolovanou zlobou. Nasadený, povýšenecký úsmev, ktorý Lucius nosil počas rozhovorov s hosťami, zmizol ako popol vo vetre. Lucius Malfoy zvyčajne dbal na to, aby ani ten najpozornejší divák nezaznamenal prefíkané manévre jeho šikovnej mysle. Ak ho niekto videl, ako si z kabáta zmietol nitku, bolo to iba preto, že Lucius mu to dovolil. Teraz však upieral na svojho jediného syna zúrivý pohľad, ruky zovreté do pästí tak silno, až sa triasli od hnevu. Draco nevedomky ustúpil o krok dozadu. Nikdy predtým nevidel Luciusa takého. Nahnevaného. Zúrivého. Explozívneho. Bez toho, aby prerušil pohľad, Lucius prudko vytiahol prútik z habitu a zamkol dvere kúzlom, ktoré Draco až príliš dobre poznal: „Obsignar tacite.“ Nebolo to len zamykacie kúzlo, no nepatrilo ani k temnej mágii. Poskytovalo kúzelníkovi voľnosť kričať a rozčuľovať sa akokoľvek hlasno a vášnivo, pričom ostatným to znelo ako pokojný, tichý šepot. Lucius toto kúzlo často používal na domácich škriatkov – alebo na svojho syna – keď potreboval verejne udeliť dôrazné napomenutie. Fungovalo kdekoľvek, bez toho, aby bystré uši počuli čokoľvek iné, než zdvorilú, racionálnu diskusiu za zatvorenými dverami. Draco absolvoval dostatok takýchto rozhovorov, keď bol ešte mladý a idealistický, a ako rástol, vytrvalo sa vyhýbal situáciám, ktoré by mohli Luciusa primäť použiť toto kúzlo na „lekciu“.

A keďže to nebolo temné kúzlo, nikto na Rokforte nebude vedieť, čo sa v učebni kúziel skutočne odohráva.

„Čo si spravil?“ zopakoval Lucius, vyprskol slová prudko, jeho hlas na konci stúpol, až takmer kričal.

„Ja neviem, o čom...“ začal Draco, no Lucius plynulým pohybom zdvihol prútik, nasmerujúc ho priamo na jeho hruď.

„Žiadne ďalšie lži,“ prerušil ho Lucius. Pristúpil bližšie, prútik stále namierený na Dracov stred. „Dám ti ešte jednu šancu priznať sa, Draco.“ Nerozviedol to, nechal nevypovedanú hrozbu visieť medzi nimi ako horiacu zápalku nad sudom dynamitu. V jeho očiach Draco videl pravdu. Takmer sa mu podlomili kolená. Ten skurvený, klamársky, imbecilný starý idiot. Dumbledore ho zradil, a teraz bolo všetko stratené.

Fajn, do čerta s riaditeľom. Mesiace ochraňoval Hermionu, vytváral štít pred nebezpečenstvom a strašnými trápeniami. Niesol to bremeno sám, neodvážil sa nikomu prezradiť pravdu pre nevysloviteľné okolnosti. Teraz musel zachrániť, čo sa dalo... bez ohľadu na cenu.

Draco otvoril ústa, aby prehovoril, aby poprel akúkoľvek pravdu, ktorú Lucius odhalil, no vážnu napätú atmosféru prerušil rachotivý zvuk pri dverách. Lucius sa otočil cez plece k rušivému momentu, zatiaľ čo Draco uprel pohľad na dvere.

Niekto na druhej strane otáčal kľučkou a snažil sa vojsť.

Lucius si prehliadol podlahu. Pri nohe jednej z lavíc si všimol malý, vzdušný chumáč prachu. Namieril prútik a zašepkal: „Exciper imago.“ Nevinný chumáč prachu sa na okamih vplával pod dverami, než sa vrátil späť. Lenže teraz mal bledý, takmer priesvitný ružovkastý nádych. Luciusove tenké, chmúrne pery sa sotva pohli, keď zamrmlal: „Ostender imago.“ Chumáč prachu sa začal rýchlo krútiť dokola, víriac ako káča. Keď explodoval do zahmleného oblaku trblietavého ružového popola, Draco pocítil, ako mu s desivou predtuchou kleslo srdce. Očarované častice ani nemuseli dokončiť svoju prieskumnú misiu; s nepríjemným pocitom v žalúdku Draco vedel, koho obraz odhalia.

Hoci sa to zdalo ako mučivo dlhá večnosť, celý proces trval menej než pätnásť sekúnd. Ale Lucius čakal, kým sa posledná častica neusadila v konečnom obraze, ktorý odhalil totožnosť ich nečakaného návštevníka.

****

Prázdnou chodbou sa ozývalo mäkké, pomalé klip klap Hermioniných topánok na podpätkoch. Jej rodičia predtým spomenuli, že by chceli vedieť, či ju vymenovali za hlavnú prefektku, no vedela, že môžu počkať, kým im to povie osobne. Keďže však Harrymu povedala, že potrebuje ísť do soviarne, cítila povinnosť tam naozaj zamieriť. Takto technicky vlastne neklamala svojmu najlepšiemu priateľovi. Bola vďačná, že ju Harry nenútil prezradiť skutočný dôvod, prečo sa jej nechcelo hneď zapojiť do hlučnej oslavy Chrabromilu. Čo by mu vlastne povedala? Ani sama nevedela.

Keď Dumbledore oznámil jej meno, pocítila takú radosť a hrdosť, že šesť rokov tvrdej práce a odhodlania sa konečne vyplatilo. Hermiona Grangerová – špinavá humusáčka, strapatá vševedka, príliš otravujúca svojimi názormi... hlavná prefektka. Bolo to jedno z jej najhlbších prianí už dlho, ale neuvedomila si, ako veľmi to chce, kým takmer nepreplávala k čelu Veľkej siene ako balón, ktorý sa uvoľnil, aby tancoval vo vetre. Jej pocity ohľadne toho, ktorý chlapec by mal byť vybraný, aby s ňou spoločne viedol študentské spoločenstvo, boli nepríjemne sebecké, ako nerada priznala. Harry bol jej najlepší priateľ; vždy spolu dobre spolupracovali a jeho tichá vodcovská povaha by z neho urobila obdivovaného a rešpektovaného hlavného prefekta. A hlavne to nebol Draco. Hermiona nedokázala zaprieť, dokonca ani pred sebou, že hlavným dôvodom, prečo tak zúfalo držala palce Harrymu, bolo, že si nedokázala predstaviť realitu spolupráce s Dracom – nie potom, čo sa jej konečne podarilo dať za minulosťou bodku. Ostane ako prefekt Slizolinu budúci semester, ale s tým sa jej psychika dokáže vyrovnať.

Pri všetkom tomto... Draco by bol vynikajúcim hlavným prefektom. Mal v sebe potenciál byť nielen dobrý, ale skvelý. Za posledné tri mesiace sa nevrátil k svojmu starému ja; pracoval rovnako tvrdo na tom, aby bol najlepším, čo Slizolin ponúka... len už s ňou nemal nič spoločné. Nemohla si pomôcť, obdivovala muža, ktorým sa stával. Aj najlepší muži robia v mladosti hlúpe chyby. Bohužiaľ, ona bola jednou z jeho.

Ale čo mal znamenať ten stisk ruky? pýtala sa sama seba, keď sa pomaly vracala k veži. Jasne jej dal najavo, že aj on chce všetko nechať za sebou. Prečo ju teda zámerne vyhľadal? A prečo sa na ňu pozeral tým spôsobom? Jeho hlas na ňu a Harryho chrstol bolestivé a zlomyseľné poznámky, ale Dracove nepokojné oči nič z toho neodrážali. Vyzeral utrápený, takmer zúfalý. Ale zúfalý kvôli čomu? Myslela si, že všetky otázky týkajúce sa Draca Malfoya si zodpovedala už pred mesiacmi.

Tlmené, sotva počuteľné zvuky z jednej z učební prerušili jej nekonečný prúd otázok. Nikto by tam nemal byť, pomyslela si. Skúšky sú za nami a všetci učitelia sú na bále. Na moment ju zaskočila myšlienka, že by to mohli byť dvaja mladí milenci, ktorí si dopriali posledné stretnutie pred odchodom na prázdniny. Ihneď zbledla, pripomenúc si posledný raz, keď vyrušila podobné rande. Chcela sa vrátiť do bezpečia chrabromilskej klubovne, ale namiesto toho ju nohy viedli bližšie k učebni. Aj keď táto chodba určite nebola na ceste k jej klubovni, niečo ju k tým dverám priťahovalo. Najskôr si myslela, že si chcela iba predĺžiť cestu, ale keď stála pred zatvorenými dverami, pod ktorými presvitali svetlo a tiene, vedela, že ju sem pritiahlo niečo za nimi. Jemne zaklopala, no nízke hlasy pokračovali. Chlpy na zátylku sa jej postavili varovaním. Skúsila otočiť kľučkou, no bolo zamknuté. V zhone s ňou začala triasť naliehavejšie. Nepovolila. Na chvíľu jej preblesklo hlavou, že by mala zavolať profesora Flitwicka, keďže to bola učebňa kúziel, alebo hocikoho z vedenia, no tie myšlienky odsunula nabok a vytiahla prútik. Skúsila niekoľko základných odomykacích zaklínadiel, keď sa kľučka pohla. Ale jej kúzlo to nespôsobilo.

****

„Tušil som, že nás tvoj domáci maznáčik bude sledovať, ale prekvapuje ma, že sa nechala chytiť tak skoro. Nie že by mi to, samozrejme, vadilo.“ Jeho chladný pohľad sa presunul na novoprišlú osobu. „Pravdupovediac, dúfal som, že ma nenecháš dlho čakať, humusáčka, ale myslel som, že prejavíš aspoň trocha rozumu a zdržíš sa. Koniec koncov, oklamala si dosť ľudí v tejto škole, aby si mysleli, že si inteligentná.“

Nie tak veľmi samotné Luciusove slová Hermionu zasiahli – hoci jeho ostré poznámky štípali – ako spôsob, akým ju urážal. Jeho hlas bol chladný a povýšenecký, akoby napomínal vzdorovité dieťa alebo domáceho škriatka. Alebo, inými slovami, presne ako jeho obvyklé, pompézne ja. No jeho tvár – už to ani nevyzeralo ako tvár, len ostré, hranaté črty prerážajúce cez tiene a svetlo. Dokonca aj v zlatistom svetle sviec si Hermiona všimla nezvyčajnú červeň na jeho lícach, spôsobenú jeho silne rozrušeným stavom. To bolo na tom najznepokojivejšie – Lucius Malfoy nikdy nedával najavo svoje rozrušenie.

Z druhej strany miestnosti k nej zaznel známy hlas. „Zmizni odtiaľto, Grangerová. Toto sa ťa netýka.“ Pozrela na Draca a zbadala napätie v jeho postoji a takmer prosebný pohľad v očiach. A navyše, nazval ju „Grangerová“. Aj po tom, ako sa k nej správal odpudivo, ju stále oslovoval krstným menom. Nemusel ani hovoriť, rozumela tomu, čo si netrúfol vysloviť: „Si v nebezpečenstve. Utekaj.“

Ale Hermiona neutiekla. Lucius Malfoy mohol byť najpanovačnejší, bezcitný a autoritatívny otec, no ak sa niečo naučila o Dracovom živote, tak to, že česť a povinnosť k menu Malfoyovcov prichádzajú pred všetkým ostatným. Len pred pár hodinami sledovala otca a syna; všetko sa zdalo byť v poriadku. Prežila už príliš veľa dobrodružstiev s Harrym a Ronom, aby teraz Draca opustila.

„Nebuď taký hrubý, Draco,“ napomenul ho Lucius. „Očividne tvoja špinavá malá štetka nemôže bez teba vydržať ani pár minút. Bolo by neslušné žiadať ju, aby teraz odišla, najmä vzhľadom na to, akí ste si blízki.“

Hermione za jej chrbtom prudko tresli dvere, ktoré sa okamžite zamkli kúzlom. Draco sa na ňu nahnevane pozrel a potom obrátil svoj pohľad na Luciusa. „Nemá s tým nič spoločné. Pusti ju.“

Starší Malfoy pokrútil hlavou a tlmene sa zasmial. „Myslel som, že sme už o tomto hovorili, Draco. Ja od teba rozkazy neprijímam; ty poslúchaš mňa. Myslel som, že si sa túto lekciu už naučil.“ Jeho tvrdý pohľad sa presunul na Hermionu. „Ale zrejme nie.“

Hermiona pocítila mierny závrat, neistá, do akého rodinného sporu sa zamotala, no Lucius očividne veril, že ona a Draco sú stále spolu. Možno Draco už nebol na jej zozname vianočných pohľadníc, no nechcela, aby bol potrestaný za niečo, čo už dávno neexistovalo. Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila. „Pán Malfoy, myslím, že ste zle informovaný.“

Na jej prekvapenie odpovedal: „To veru som.“

Jej slová sa na chvíľu zasekli pri jeho zvláštnej reakcii. „Medzi mnou a Dracom... už celé mesiace spolu nie sme. Ak sa naňho hneváte za to, že so mnou chodil, nemáte na to dôvod.“

Skúmavo si ju prehliadal, až kým jej tvár nezapálil jeho prenikavý pohľad. „Takmer znieš presvedčivo, štetka, akoby si naozaj verila tým klamstvám, ktoré vypúšťaš. Netušil som, že tvoje talenty siahajú aj k herectvu.“

„Hovorí pravdu, presne tak, ako som ti to povedal už pred mesiacmi. Hermiona zistila, že som sa tajne stretával s Lissanne Sheldonovou. Spýtaj sa kohokoľvek z mojej fakulty, môžu ti to potvrdiť. Ešte pred pár týždňami sme s Liss boli spolu. Dopekla, vedela o tom celá škola. O ničom inom sa nehovorilo celé týždne.“

Dvaja muži, ktorí vyzerali ako mladšia a staršia verzia tej istej osoby, si uprene hľadeli do očí. Hermiona bola presvedčená, že sa deje niečo viac, ale netušila, čo.

„Som si istý, že by som našiel desiatky ‚svedkov‘, ktorí by potvrdili tvoj dôkladne naplánovaný podvod, no to z neho robí pravdu. Mal si vedieť, že svoje klamstvá predo mnou dlho neukryješ, Draco. Mal si vedieť, rovnako isto, ako že moja krv koluje v tvojich žilách, že tvoju zradu odhalím.“

„Aké klamstvá?“ odfrkol Draco. „Ja som ti neklamal. Urobil som, čo si mi prikázal. Napriek všetkému som urobil presne to, čo si chcel.“ Jeho zanietený hlas sa zlomil. Hermiona si v mysli prehrávala stovky scenárov a snažila sa uhádnuť, o čom hovoria. Aj keby sa spýtala, nevysvetlili by jej to. Zjavne na jej prítomnosť zabudli.

„Ha!“ Lucius zvolal. „Nepamätám si, že by som ti prikázal pošpiniť meno Malfoyovcov, zničiť si celú budúcnosť a priniesť nám všetkým hanbu a skazu len preto, že si stále posadnutý tou humusáckou štetkou.“

Hermiona zalapala po dychu. Nebolo to nahlas ani nápadné, ale stačilo to na pripomenutie, že v miestnosti je tretia osoba. Draco sa pozrel na ňu a späť na otca. Zhlboka sa nadýchol. „Neviem, s kým si hovoril, ale čokoľvek ti povedali, je to lož,“ vyhlásil pevne a neochvejne. „Urobil som presne to, čo si chcel. Ako vždy. Hermiona o ničom nevie. Nechaj ju odísť.“

Obaja muži stáli s chrbtami vystretými, takmer si pozerali do očí. Lucius bol o niečo vyšší, ale nie o veľa. Niekoľko dlhých okamihov si len nehybne hľadeli do očí. Potom sa Luciusove ústa skrivili do krutého úškľabku. Zdvihol ruku, aby Draca udrel do tváre. Hermiona čakala ostrý, tvrdý úder. Nepočula ho. Draco zdvihol ľavú ruku a zablokoval otcovo gesto.

Kým Lucius zlostne hľadel na Draca, Hermiona využila príležitosť, aby ho odzbrojila. Rýchlejšie ako čerstvo vypustená zlatonka Lucius vystrel ruku, namieril prútik na Hermionu a zvolal: „Ani na to nemysli, štetka.“ Potom zakričal: „Expelliarmus!“ a šikovne ju odzbrojil skôr, než stihla ukryť prútik do habitu. Chytil ho do rúk a prelomil napoly o koleno.

S hrôzou a zúfalstvom sledovala, ako deväťpalcový prútik z tisu s jadrom z jednorožca dopadol v roztrieštených kúskoch na zem. Jej prútik už dávno nebol len obyčajný čarodejnícky nástroj potrebný na učenie – stal sa predĺžením jej vlastného tela, cez ktoré prúdila jej mágia, aby vytvárala úžasné veci. Teraz sa cítila, akoby jej odrezali končatinu. Hoci už vyše šesť rokov vedela, že je čarodejnica, občas si len tak v súkromí pohrávala s hladkým, dobre vylešteným prútikom v rukách, fascinovaná nečakaným zvratom vo svojom živote od chvíle, keď dostala svoj prvý list z Rokfortu. Lucius bezmyšlienkovito a bezohľadne zničil jej súčasť, aby uspokojil svoju pomstychtivosť. Hnev v nej narastal, keď zdvihla pohľad zo zeme na jeho tvrdú tvár. Znechutená tým, že mu dovolila vyhrať nad ňou prvé kolo, vyprskla vzdorovito: „Prestaňte ma tak volať.“

„Ako? Štetka?“ vysmial sa Lucius. „Jednou byť musíš, keď si dokázala poštvať moju vlastnú krv proti mne a všetkému, k čomu bol vychovaný. A zrejme si v tom aj dobrá. Nikdy by som to nepovedal, súdiac podľa tvojho nevinného výrazu. Ale vy, humusáci, ste zvláštne plemeno.“

„Otec, nechaj ju na pokoji,“ prerušil ho Draco a pritom na seba strhol jeho horúci, zúrivý pohľad. Po prvýkrát od Hermioninho príchodu Draco zdvihol prútik na vlastného otca. Hermiona si uvedomila, že to bolo pravdepodobne prvýkrát vôbec, okrem tréningu. Ak Draco cítil nejaký strach či váhanie, nedával to najavo. Jeho ruka sa ani nezachvela.

Lucius však jeho činom nebol zjavne nijako ovplyvnený. Zdalo sa, že muž bol za hranicou bežných emócií. „Uvedomuješ si, syn môj, že to je prvýkrát po týždňoch – možno mesiacoch – čo si ma nazval ‚otec‘? Ani v listoch si to nenapísal. Ani dnes večer, keď sme spolu sedeli pri večeri.“ Pomaly sa pohol k svojmu synovi, hoci Draco naďalej mieril prútikom na jeho hruď. „Mal som si uvedomiť, že to bol prvý znak tvojej zrady. Som si istý, že keď sa obzriem späť, objavia sa ďalšie stopy. Známky tvojej deviácie a klamstva, všetko pre lásku k tamtej štetke.“ Hermionine nohy pod ňou takmer vypovedali službu.

„Pýtal si sa ma, aké lži mi ľudia povedali, aby ma upozornili, že niečo nie je v poriadku. Nikto. Bol si to ty. Len ty. Videl som to na tvojej tvári, keď si sa dnes večer v strede Veľkej siene držal za ruky s tou špinavou humusáckou handrou. Mal si byť opatrnejší, keď si svojou úbohou šteňacou láskou dával najavo svetu, čo k nej cítiš.“

Hermiona, stále nevediac prečo, sa prudko rozbehla k obom mužom. „Nemali sme čo dávať najavo. Potriasol mi rukou a urážal Harryho.“ V mysli jej prebleskli Dracove ustarostené oči, keď jej stískal ruku. Niečo v jeho pohľade ju zmiatlo. Jej istota sa zachvela. „Nič to neznamenalo.“

Lucius sa znechutene uškrnul. „Beriem späť. Si mizerná herečka.“ Obrátil prútik na Draca. „Povedz mi, ako si to sabotoval. Ako sa oddaný syn dopustil zrady vlastnej krvi.“ Pri Dracovom zaváhaní Lucius namieril prútik na Hermionu. Draco zreteľne zbledol. „Hovor.“

„Nechaj Hermionu najprv odísť a ja ti poviem, čo chceš vedieť,“ vyjednával Draco. Prsty na prútiku zovrel ešte pevnejšie, akoby mu to mohlo dodať viac sily.

„Aby mohla utekať a prezradiť Dumbledorovi a jeho stúpencom, kde sme? Tvoja posadnutosť ňou ti naozaj zahmlila mozog. Nie, humusáčka tu zostane. Zdá sa to spravodlivé, nemyslíš? Zničila môjho syna a môj život. Je len správne, aby som jej to oplatil.“

Hermiona si nevšimla červené svetlo, ktoré ju zasiahlo priamo do hrude, a dokonca ho ani veľmi necítila. Keď však jej telo prudko narazilo do steny za ňou, celá drvivá sila jej stlačila vnútornosti dokopy. Rýchlo sa zosunula na zem, lapajúc po dychu. Keď zdvihla pohľad, výjav Luciusa ju vydesil. Mohol byť nočnou morou, ktorou sa deti v spánku zdesene prebúdzajú.

Nakláňal sa nad ňou, jeho telo pôsobilo obrovské. Jeho zvyčajne upravené vlasy viseli voľne na pleciach a vyzerali zľahnuté a neupravené. Sviečky vrhali ostré tiene na jeho tvár, niektoré jej časti zahalené v tme, iné osvetlené. Ústa mal skrivené do prísneho úškrnu, jeho dlhé, kostnaté prsty pevne zvierali vystretý prútik. Tesne predtým, než znovu vyslovil kliatbu, jeho tieňový, mrazivý pohľad zažiaril zúrivou silou. Bez zaváhania znova vystrelil červené svetlo, tentoraz narazilo Hermioninu hlavu o kamennú stenu. Videla iné farby prelietať nad jej hlavou, ale Lucius ich zručne odrážal.

Dracove zúfalé pokusy o odzbrojenie svojho otca alebo zastavenie jeho kliatob zlyhávali. Hoci sa snažila prekonať neustále pískanie v ušiach, zachytila Dracov emóciami naplnený hlas nad vysokým škripotom kliatob:

„...Všetko ti poviem, len ju už prestaň ubližovať. Nič neurobila, prisahám!“

„Skloň prútik,“ prikázal Lucius smrteľne pokojne. Draco zaváhal, prechádzajúc pohľadom medzi Hermionou a starším čarodejníkom. Sotva ho videla cez tanec škvŕn pred očami, no cítila z neho napätie a úzkosť. Jeho nerozhodnosť sa mu stala osudnou. Lucius jediným rýchlym pohybom vyrazil prútik z Dracovej ruky tým, že do nej kopol, až ten odletel na druhý koniec miestnosti a zastal pod Flitwickovým stolom. Skôr než sa Draco stihol vrhnúť, aby ho získal späť, Lucius vyčaroval spútavacie kúzlo, ktoré ho pevne priviazalo k jednej zo stoličiek.

Draco hlasno zaklial, keď sa zúfalo snažil vymaniť zo svojich pút, ale bolo už príliš neskoro. V miestnosti zostal len rozzúrený, bezohľadný šialenec. Hermiona hľadala spôsob, ako z tejto katastrofy uniknúť, no jej zatemnená myseľ nedokázala pracovať dostatočne rýchlo. Vtom pocítila na tvári horúci dych a počula nenávistný hlas. Lucius sa sklonil priamo pred ňu. Prudko jej potiahol za vlasy a zdvihol jej tvár tak, aby sa musela pozrieť priamo do jeho očí. Hermiona sa strhla, keď zbadala prázdne, chladné čierne diery, ktoré sa do nej zabodávali.

„Počuješ svojho milenca, ako prosí o tvoj život, akoby mal nejakú cenu?“ zasyčal Lucius. „Šestnásť rokov som vychovával svojho syna, aby sa stal veľkým čarodejníkom, aby slúžil svojmu pánovi a zaujal svoje miesto medzi elitou čarodejníckej spoločnosti. Ty si zničila dielo môjho života.“

Práve keď si myslela, že jej život ukončí, Lucius ju surovo odstrčil a elegantne sa postavil. „Draco, môj drahocenný syn,“ zamračil sa. „Odpovieš mi na každú otázku pravdivo, a ak sa mi tvoje odpovede nebudú páčiť, tvoj trest si odnesie tvoja štetka.“

Hermionine pulzujúce bolesti hlavy jej prehlušovali slová. Keď sa zosunula na podlahu v snahe odpočinúť si od mučivého tlaku, Luciusova noha ju prudko zastavila a surovo ju posunul späť hore. Z vrecka vytiahol malú fľaštičku a prinútil ju, aby ju vypila. Hermiona sa pokúsila nápoj vypľuť, ale jeho prsty pevne zvierali jej čeľusť ako zverák. Podľa chladnej, mentolovej chuti spoznala jednoduchý regeneračný elixír.

„Ešte nie je čas na spánok, dievčatko,“ poznamenal s úškľabkom. „Myslel som, že rada poznáš všetky odpovede. Toto je tvoja šanca.“

Dracove oči sa stretli s jej pohľadom, cez miestnosť plnú napätia. V jeho pohľade zúrili búrkové mraky, odrážajúce divoký vnútorný boj. Medzi nimi stál len Lucius, no jeho prítomnosť napĺňala miestnosť ako horľavý plyn – jeden chybný krok a všetko exploduje.

Lucius sa rozosmial bez štipky radosti. „Teraz, keď sme všetci pohodlne usadení, môžeme začať. Osobne dúfam, že opäť počujem tvoje detinské klamstvá, Draco. Nikdy ma neomrzí sledovať, ako sa humusáčka zvíja na zemi.“

„Ako dlho pracuješ proti mne?“ pokračoval. „Si zradca len pár mesiacov, alebo si prebehol už dávno?“

Draco spočiatku neodpovedal, no keď videl, ako jeho otec znova pomaly dvíha prútik, akoby išlo o hru, konečne prehovoril. Jeho hlas znel, akoby ho každé slovo bolelo. „Vždy som ti bol verný.“

Skôr než stihol pokračovať, Hermiona dostala krátky úder. Bolestivo zastonala, kým Draco zvýšil hlas, aby ho bolo počuť ponad jej výkrik. „Až keď si ma donútil k tomu ultimátom, rozhodol som sa ti postaviť.“

„Rozhodol si sa mi postaviť,“ zopakoval Lucius s miernym smiechom. V jeho úsmeve sa zračilo víťazstvo. „A kedy to bolo?“

„Keď si mi dal to ultimátum po metlobalovom ihrisku,“ priznal Draco.

Napriek bolesti v hrudi, ktorá jej sťažovala aj samotné dýchanie, Hermiona dokázala zamumlať: „Aké ultimátum?“

Lucius prešiel pohľadom medzi oboma študentmi. „Aké zvláštne,“ poznamenal ľahostajne. „Začínam mať podozrenie, že tvoja štetka naozaj netuší, o čo ide.“

„Veď to sa ti celú dobu snažím povedať!“ vybuchol Draco nahnevane.

„Aká škoda, že dievča, čo vždy pozná všetky odpovede, nemá ani jednu správnu,“ odpovedal Lucius takmer ospravedlňujúco. Opäť sa sklonil k Hermione. „Chcela by si vedieť, slečna Grangerová? Rada by si si vypočula príbeh o tom, ako sa z najmilovanejšieho syna stal zbabelý slaboch?“

Nečakal na jej odpoveď. „Keďže si vyrastala medzi muklami, pokúsim sa to povedať tak, aby to pochopila aj tvoja malá, obmedzená predstavivosť.“

„Bolo raz jedno chlapča, ktorého rodičia od neho očakávali veľké veci,“ začal Lucius, jeho hlas chladný ako zimný vietor. „Dali mu to najlepšie zo všetkého a vychovávali ho, aby prekonal všetky očakávania. Rodina toho chlapca prisahala vernosť veľkému a mocnému čarodejníkovi, ktorého nikto nedokázal poraziť, hoci sa o to mnohí pokúšali. Vďaka chlapcovým talentom a schopnostiam si ho jeho pán všimol a naplánoval pre neho skvelú budúcnosť. Mal zaujať významné miesto v škole, kde by získaval dôležité informácie a odovzdával ich ďalej, aby zabezpečil pád dobrosrdečných vládcov.“

Luciusov pohľad potemnel, keď pokračoval: „Chlapcov otec bol veľmi hrdý a očakával, že jeho syn bude tiež hrdý, keď sa dozvie o veľkom pláne, ktorý pre neho pán pripravil. Potom však prišla zákerná, špinavá bosorka, ktorá zviedla chlapca na svoju stranu a nakazila ho svojimi lžami a propagandou. Prinútila ho, aby sa do nej zamiloval, a tým obetoval svoju budúcnosť aj česť svojej rodiny. Otec chlapca videl kúzlo, ktoré táto lišiačka utkala okolo jeho milovaného syna, a snažil sa ho presvedčiť, aby sa spamätal. Ale bolo príliš neskoro. Jed bol už príliš dlho v jeho žilách, a tak sa dopustil najväčšej zrady voči svojej rodine.“

Luciusove ruky sa začali triasť od hnevu, keď sa zahľadel na svojho syna. „Otec chlapca sa veľmi, veľmi nahneval a hoci to nechcel urobiť, musel potrestať svojho syna za jeho prehrešky. A tým sa príbeh končí.“

Draco sa znechutene zasmial. „Aký dojemný príbeh, otec. Ale vynechal si časť, kde opisuješ, ako si presvedčil svojho syna.“

„Urobil som jediné, čo bolo treba, Draco. Bol si zaslepený svojou úbohou oddanosťou dievčaťu, ktoré je a vždy bude ďaleko pod tebou. Moje činy boli oprávnené.“

Draco si odfrkol s očividným opovrhnutím. „Ak nejakým zázrakom považuješ vyhrážky vyvraždením celej Hermioninej rodiny za oprávnené, potom naozaj žijeme v rôznych svetoch.“

Miestnosť zaplnilo ťaživé ticho. Hermiona zalapala po dychu, keď Dracove slová naplno prenikli do jej mysle. Vyvraždenie celej Hermioninej rodiny. Nedokázala pochopiť tie štyri slová.

Lucius sa chladne uškrnul. „Ďalšia otázka: Prečo nebolo tvoje meno oznámené ako nového hlavného prefekta? Ako si dokázal zmeniť rozhodnutie bez toho, aby o tom výberová komisia vedela? Môj drahý priateľ Maximilian ma uistil, že si vyhral jasnou väčšinou.“

Hermione sa z toho všetkého krútila hlava. Príliš veľa neuveriteľných vecí sa odrazu odhaľovalo, no niekde hlboko vo vnútri vedela, že sú všetky pravdivé.

„Kto ďalší ti pomohol?“ dožadoval sa Lucius.

„Pred dnešným plesom som šiel do Dumbledorovej pracovne,“ priznal Draco, jeho hlas získavajúci novú silu. „Povedal som mu všetko. O Voldemortovi, o jeho plánoch, keď sa stanem hlavným prefektom... o tvojich hrozbách voči Grangerovcom. Vie všetko, otec. A ako ho poznám, protiopatrenia sa už určite zavádzajú.“

Lucius sa ani nepohol, len sa spýtal poslednú otázku: „Prečo? Po všetkom, čo som ti dal, po tom, ako som ti položil svet k nohám. Ako si mohol urobiť takú hanebnú, žalostnú vec?“

Draco na chvíľu zavrel oči, akoby zbieral všetku silu. Keď ich znovu otvoril, jeho hlas bol pevný a nezlomný. „Pretože milujem Hermionu.“

Lucius zostal stáť bez pohnutia, akoby bol skamenený. Miestnosť pohltilo napäté ticho. Hermiona počula len svoj vlastný prerývaný dych a Dracovo občasné namáhavé lapanie po vzduchu. Cítila sa ľahká a malátna, ale vedela, že to nie je len kvôli zraneniu hlavy.

Draco ju miloval.

Hermiona len ťažko dokázala uveriť, že slová, o ktorých si už dávno myslela, že ich od Draca nikdy nepočuje, skutočne vyslovil. A urobil to v prítomnosti svojho otca, keď bola reálna šanca, že tento priestor nikdy neopustia.

„To je celá pravda, otec. Pustíš teraz Hermionu? Môžeš ma potrestať akokoľvek si želáš.“

Hermiona sa prinútila zostať pri vedomí, napriek bolestiam a závratom. Vedela, že musí Dracovi pomôcť, hoci ešte netušila ako.

Lucius sa k Dracovi pomaly priblížil a s chladnou ľahostajnosťou zrušil kúzlo, ktoré ho držalo spútaného. Draco si okamžite začal trieť zápästia, na ktorých sa začínali objavovať fialové podliatiny. Lucius sa však k nemu naklonil, ruky mu položil na plecia a jemne ho zdvihol na nohy. Draco sa pri tom dotyku strhol.

Lucius mu vtlačil bozk na každé líce a potom mu tichým, skoro zasneným hlasom pošepol: „Neoslovuj ma otec. Nemám syna. Pre mňa si mŕtvy.“

Vzápätí Lucius vytasil prútik, a v miestnosti sa zablyslo jasné modré svetlo. Draco odletel cez celú miestnosť a s ťažkým buchotom dopadol na zem. Lucius sa k nemu pomaly priblížil a kopal ho nohou, kým Draco neležal chrbtom na zemi.

Bez akýchkoľvek emócií Lucius jasne vyslovil zaklínadlo, ktoré Hermiona spoznala, no nedokázala si spomenúť, čo presne znamená. Myseľ jej zúrivo prechádzala všetkými kúzlami, ktoré sa naučila na hodinách Obrany proti čiernej mágii, zúfalo sa snažiac vybaviť si jeho význam. Medzi čírym desom a úsilím spomenúť si to však nedokázala.

Snažila sa pohybovať nenápadne a rýchlo, aby sa dostala k Dracovej strane, no vlastné zranenia ju výrazne spomaľovali. Navyše, ani si nebola istá, čo by urobila, keď by sa tam dostala, ale nemohla len tak sedieť a pozerať sa, ako Lucius mučí Draca.

Čím bližšie sa dostávala, tým hlasnejšie počula Dracove namáhavé lapanie po dychu. Zovieral si hruď, jeho oči sa vystrašene vyliezali z jamiek, zatiaľ čo sa zúfalo snažil dostať do pľúc aspoň trochu vzduchu. Pot na jeho tvári a krku sa leskol v zlatistom svetle sviec, no Hermiona si všimla, ako sa jeho tvár rýchlo pokrýva nezdravo bledým odtieňom. Bolo to, akoby z neho niekto násilne vysával životnú silu.

A práve vtedy si spomenula. O tom zaklínadle sa prvýkrát učila v tejto istej učebni počas jednej z hodín liečiteľstva. Toto kúzlo sa používalo na ľudí so silným krvácaním, aby sa zastavil prudký tok krvi do srdca. Mali ho však vykonávať iba skúsené odborné ruky, pretože pri nesprávnom prevedení mohlo úplne zastaviť prietok krvi, čím by pacienta zabilo.

Zdalo sa však, že presne to sa Lucius Malfoy snažil urobiť.

Prúd energie a odhodlania zaplavil Hermionine žily. Dracov prútik ležal príliš ďaleko, na druhej strane miestnosti pod Flitwickovým stolom, a Draco nemal veľa času, kým sa zastaví prísun krvi a kyslíka do jeho srdca. Ignorujúc neistotu vo svojich nohách, keď sa ťažko postavila, pohla sa rýchlo za Luciusov chrbát.

Spomenula si na dávno prebratú lekciu z jej muklovských kurzov sebaobrany – vycentrovala tela a pokrčila kolená. So všetkou silou, ktorú dokázala zmobilizovať, vykopla nohou v širokom oblúku a zrazila Luciusa Malfoya na zem. Ozval sa ťažký buchot a prekvapený výdych vzduchu. V nečakane nemotornom výjave sa tento na vzhľade si zakladajúci čarodejník ocitol na svojom egoistickom zadku. A jeho prútik mu vypadol z rúk.

Pri počúvaní Dracovho ťažkého, prerývaného dýchania sa Hermiona vrhla na zem a začala sa zúfalo plaziť k Luciusovmu prútiku, aby ho získala skôr, než by mohol on.

V priebehu pár sekúnd pevne uchopila teplý, dokonale vyleštený ebenový prútik. V ošiali triumfu sa dotackala k Dracovi, pričom kopla Luciusa rovno do čeľuste, keď sa jej snažil chytiť nohy a stiahnuť ju späť na zem. Lucius bolestivo zafučal, keď sa ostré body jej podpätku zaryli do jeho čeľuste.

Dracove oči sa pretočili dozadu, jeho lapavé dýchanie sa zmenilo na slabé chrčanie. Hermiona napriahla prútik a z plných pľúc zakričala: „Finite incantatem! Finite incantatem!“

Nič sa nestalo.

Z prútika nevyleteli žiadne iskry, žiadne jemné šumenie magickej energie jej nepreniklo cez prsty... a Dracovo dýchanie sa nevrátilo do normálu.

S výkrikom neveriaceho desu sa Hermiona zrútila na kolená vedľa svojej prvej lásky. Každé ďalšie zaklínadlo, ktoré skúsila, bolo bezvýsledné. Započula za sebou nízky, zlomyseľný smiech.

Pomaly sa otočila a uvidela Luciusa Malfoya, ktorý sa znovu postavil a teraz sa nad nimi týčil ako anjel smrti. „Hlúpa štetka,“ vyprskal, pričom na ňu dopadli kvapky jeho slín ako jedovatý dážď. „Môj prútik je začarovaný tak, aby fungoval len v mojej ruke a na moje hlasové príkazy. Tvoj milenec zomrie rovno pred tvojimi očami a ty s tým nič nezmôžeš.“

Surovo ju chytil za vlasy a zdvihol na nohy. „Netráp sa. Nebudeš za ním dlho meškať.“

Jeho ruky sa jej zovreli okolo krku ako zveráky, stláčajúc tak silno, že cítila, ako sa jej hlasivky bolestivo tlačia proti zadnej strane hrdla. Zúfalo škrabala a búchala do jeho paží, snažiac sa uvoľniť jeho zovretie, no zdalo sa, že jeho sila iba rastie. Jej nohy sa odlepili od zeme, keď ju zdvihol celým telom, divoko s ňou triasol vo svojom zovretí.

Keď sa jej pohľad stretol s jeho čiernymi očami, vedela, že sa díva priamo do tváre čistého zla. Z jeho pier uniklo divoké, neskrotené zavrčanie, zatiaľ čo jej zúfalé zápasenie postupne slablo. Mohli to byť minúty, mohli to byť sekundy, ale začala strácať cit v rukách a nohách. Ostrá bolesť po márnych pokusoch o vdýchnutie neexistujúceho vzduchu sa otupovala, zatiaľ čo sa závrat stupňoval. Videla, ako jej ruky stále pomaly mávajú, no necítila, či narážajú do niečoho pevného.

Nakoniec, v okamihu úplnej jasnosti, keď vedela – jednoducho vedela – že toto bude jej posledný nádych, za Luciusom vybuchlo oslnivé biele svetlo, ktoré ho obkreslilo do nádhernej, zlatej žiary. Tmavé tiene zmizli a odhalili jeho nenávistné rysy a zlovestné oči v celej ich desivej nahote. Číra zloba, ktorá vyžarovala z každého póru jeho tela, jej spôsobovala bolesť, keď ho sledovala.

Nakoniec sa ťažké, dunivé pulzovanie v jej hlave stalo neznesiteľným. Zatvorila oči a dovolila, aby ju obklopila jemná, pokojná čierňava.

Pokračovanie nabudúce...

12028