Preklady fanfiction Harryho Pottera

Za uplynulých osem týždňov sa Draco a Hermiona zblížili, napriek ich počiatočnému neľahkému začiatku počas štedrovečernej večere. Netrávili spolu každú minútu, hoci Draco si nemyslel, že by mu prekážalo tráviť čas s jeho inteligentnou, vtipnou a zábavnou chrabromilčankou. Obaja však boli príliš ambiciózni a usilovní, aby dovolili ich vzťahu zasahovať do štúdia alebo povinností prefektov. Napriek ich nabitým rozvrhom a výrazne odlišným okruhom priateľov si však našli čas jeden na druhého.

Draco sa na chvíľu oprel o zárubňu a obdivoval pohľad pred sebou. Hermiona sedela v jednom z pohodlných kresiel vo svojej malej miestnosti na učenie v knižnici. Jej školský plášť bol prehodený cez operadlo kresla a nohy mala prekrížené v členkoch, vyložené na stole pred ňou. Stále mala na sebe sukňu z uniformy, no – pohltená čítaním – si neuvedomovala, že sukňa sotva zakrýva jej hladké, pevné stehná. Oči mala prilepené k otvorenej knihe, jej myseľ bola úplne zahĺbená do sveta vytvoreného slovami na stránkach. Draco ju pozoroval, ako si nevedomky zmyselne oblizne prst pred tým, než otočí stránku, čo v ňom okamžite zvýšilo teplotu. Keď si rukou poškrabala malé miesto nad kolenom, sukňa sa jej posunula ešte vyššie, a to Draca prinútilo konať. Nedokázal byť tak blízko nej a ešte chvíľu sa jej nedotýkať.

Bez jediného zvuku vkĺzol do miestnosti, opatrný, aby ju neupozornil na svoju prítomnosť. Obkrúžil stoličku, aby sa dostal za jej chrbát a mohol nazrieť cez jej plece. S úsmevom na perách sa naklonil ponad stoličku, aby zistil, čo ju tentoraz tak veľmi zaujalo... Staroveké runy, Transfigurácia, Obrana proti čiernej mágii? Prekvapivo sa zdalo, že to bola muklovská kniha, nie učebnica zo školy. 

"Bola biela a zviedla černocha. Urobila niečo, čo je v našej spoločnosti nepredstaviteľné: pobozkala černocha. Nie starého ujka, ale silného mladého černocha. Kým porušila nepísaný zákon, žiadny pre ňu neexistoval; ale potom sa všetko na ňu zrútilo."

„Slečna Grangerová, to rozhodne nevyzerá ako niečo z knižnice Rokfortu. Čítate tu muklovský kontraband?“ spýtal sa Draco, čím efektívne vystrašil svoju priateľku. Hermiona pevne objala knihu oboma rukami a vyskočila na stoličke. 

„Draco, nezakrádaj sa takto za mnou. Vystrašil si ma na smrť.“ Prižmúrila na neho oči, no dlho sa naňho nedokázala hnevať. „Ty si naozaj zlý.“ 

Draco sa škodoradostne zaškeril na peknú chrabromilčanku a postavil sa pred jej stoličku. „Viem, že som.“ Sledoval, ako sa jej do líc pomaly vracala farba po tom, čo ju vyľakal. Zložil si plášť a prehodil ho cez operadlo pohovky. Uvoľnil si zeleno-striebornú pruhovanú kravatu a stiahol si ju z krku. Stále sa usmievajúc, oprel ruky o opierky stoličky a naklonil sa, aby ju pobozkal na líce. „Nemohol som si pomôcť. Vyzerala si tak neodolateľne, keď si sedela v stoličke, úplne pohltená svojou knihou.“ 

Natiahol k nej ruku a pomohol jej vstať. Keď sa presunuli k pohovke, Hermiona položila knihu na roh stola pred nimi.

Pritúlila sa k jeho boku, zatiaľ čo Draco jej omotal ruku okolo pliec. „Stále to bolo zlé, a ty to dobre vieš,“ povedala, no v jej tóne nebola žiadna zlosť ani pohŕdanie. Jemný úsmev sa jej začínal objavovať na perách, a Draco jej k tomu „pomohol“ tým, že jej jemne pohladil stehno. 

Zostali tak pohodlne pár chvíľ, až kým sa Draco nepozrel na knihu položenú na stole. „Čo si to vlastne čítala? Nevyzeralo to ako domáca úloha z Transfigurácie, o ktorej som si myslel, že si sem na nej prišla potajomky pracovať dopredu.“ 

„Muklovskú klasiku: Ako zabiť vtáčika.“ 

„Ako zabiť vtáčika?“ zopakoval s predstieranou hrôzou. „A ja som si celý čas myslel, že si ochrankyňa práv zvierat. Čo by si o tom pomysleli všetci tvoji dobrácki priatelia, keby vedeli, že čítaš návod na vraždenie chudákov bezbranných stvorení?“ 

Prevrátila očami a venovala mu šibalský úsmev. „Nie je to o zabíjaní vtákov. Je to o predsudkoch a nebezpečenstve stereotypov.“ 

„A načo to vlastne čítaš? Len tak na odľahčenie? Znie to ako niečo veľmi vtipné,“ podpichol ju. 

„Je to veľmi dobré,“ obhajovala sa. „Je to nesmierne dobre napísané a má čo povedať na mnohých úrovniach.“ Naklonila sa, aby knihu vzala zo stola. „Chcem, aby si si prečítal tento prejav od Atticusa Fincha. Je to jeden z najvýrečnejších v literárnej histórii.“ 

Rozosmial sa, keď sa načiahla po knihu. Mal dlhšie ruky než ona a dostal sa k nej prvý. „Nie, ďakujem. Neznie to ako kniha, ktorá by ma držala v napätí,“ povedal so smiechom.

„Draco, vráť mi ju,“ prosila Hermiona, načahujúc sa, aby knihu vytrhla z jeho pevného zovretia. „Nie je moja; patrí Ginny. Potrebovala na Štúdium muklov pomôcť s esejou o nej, tak sa tu zastavila po svojej poslednej hodine. Trochu som jej pomohla, ale keď odišla na večeru, zostala som tu a čítala ďalej.“ Mierne sa začervenala. „Nemohla som si pomôcť; je to jedna z mojich obľúbených kníh.“ Vyrazila vpred, no opäť minula. 

Obaja sa smiali, zatiaľ čo zápasili o muklovskú knihu. Tesne predtým, ako ju Hermiona stihla vytrhnúť z jeho rúk, Draco využil príležitosť a začal ju štekliť po boku, čím si zabezpečil víťazstvo. 

„Ach! To nie je fér!“ vykríkla Hermiona. 

„Kto kedy povedal, že hrám fér?“ zavrnel Draco, než si ľahol na pohovku a stiahol Hermionu so sebou. Zdvihol ruku nad hlavu a držal knihu mimo jej dosahu, zatiaľ čo druhú ruku zasunul za Hermioninu hlavu, aby si ju pritiahol bližšie. S ďalším pobaveným úsmevom ju pobozkal na plné pery, začal pomaly, no prehĺbil bozk, keď mu ho horlivo opätovala. Hermiona mu položila ruky na tvár, jemne ju držala, kým sa snažila nájsť na ňom pohodlnejšiu polohu. Potom posunula ruky dopredu, rozopla mu horné gombíky na košeli a odtiahla golier, aby mohla presunúť svoje bozky na jeho krk. Keď jej vlasy štekli jeho hrdlo, Draco sa posunul hlbšie na pohovku, pripravený na ďalšiu opojne uspokojujúcu chvíľu s Hermionou. 

Hermiona ho bozkávala hlboko, naplno si užívajúc jeho reakcie na svoje pohyby. Za posledných osem týždňov strávili veľa večerov práve takto, niekedy celé hodiny, a nikdy ju to neomrzelo. Ak niečo, túžila po ešte viac. No najskôr ho potrebovala trochu poučiť. Keď Draco natiahol ruku, aby položil knihu za seba, Hermiona využila príležitosť. Rýchlo sa načiahla, uchmatla ju, elegantne sa od neho odvalila a zoskočila z pohovky jedným plynulým pohybom. 

Keď sa pozrela na zmäteného a sklamaného Draca, potmehúdsky sa usmiala. „Aj ja viem hrať túto hru,“ odvetila s koketným žmurknutím.

Keď si uvedomil, že prehral, Draco zastonal a zakryl si oči rukami. „Ach! Ty malá potvora. Nemôžem uveriť, že si ma tak pobozkala len preto, aby si dostala nejakú knihu.“ Opierajúc sa o lakte, našpúlil pery. „Cítim sa tak zneužito.“ 

Hermiona prevrátila očami, potom našla svoju stránku v knihe a vložila do nej záložku. „Ale prosím ťa. Ty si sa nikdy necítil neužito. A nie je to len ‚nejaká kniha.‘ Už som ti povedala, že je to klasika.“ 

„Žiadna kniha nemôže byť taká dobrá, aby si vynechala mäsový koláč na večeru a melasové karamelky ako dezert,“ uškrnul sa, zosunul nohy z pohovky a posadil sa, aby jej uvoľnil miesto. 

Hermiona vyzerala zdrvená, keď sa znovu zrútila vedľa neho na pohovku. „Dočerta, zabudla som! Sú moje obľúbené.“ 

„Ja viem,“ uškrnul sa a jemne ju uhryzol do krku. „Preto ma prekvapilo, že som ťa nevidel na večeri.“ 

„Ako si vlastne vedel, že som tu? Myslela som si, že máš dnes večer tréning metlobalu.“ 

Draco ukázal na svoje ešte stále vlhké vlasy. „Nie si práve najpozornejšia, však? Mali sme len ľahký tréning, pretože zajtra hráme zápas proti Bystrohlavu. Len sme si precvičili pár taktík,“ vysvetlil. „Na ceste späť do hradu som stretol Weasleyovú. Povedala mi, že ťa naposledy videla tu a že si bola vo svojom ‚Hermioninom režime‘, takže si pravdepodobne zabudla, že mimo stien knižnice vôbec niečo existuje.“ 

Obaja sa rozosmiali nad jeho jemným doberaním. 

„Kde si ju videl? A mimochodom, má aj meno, vieš?“ 

„Viem,“ zaškeril sa. „Len ťa rád dráždim.“ Využil jej úsmev na to, aby ju rýchlo pobozkal. „Ginny...“ zdôraznil meno druhej dievčiny, aby dokázal, že ho pozná, „šla asi od Hagrida. Myslím, že sa vracala na vašu veľkú večernú babskú akciu.“ 

„Nie sú to len baby, vieš. Harry, Ron a ešte nejakí chlapci sú tam tiež,“ opravila ho Hermiona. 

Draco sa šibalsky uškrnul. „Viem. Všetkých ich považujem za súčasť ‚babskej partie.‘“ 

Hermiona ho za jeho poznámku o jej priateľoch prudko pichla prstom do rebier, čo ho prinútilo trochu vykríknuť. „Poviem im, že si to povedal,“ zavtipkovala. 

Za normálnych okolností trávili piatkové večery so svojimi priateľmi a sobotné večery spolu. Draco bol najskôr presvedčený, že Hermionini priatelia tento čas využijú na to, aby ju otočili proti nemu, ale nakoniec sa ukázalo, že to bol dobrý nápad. Nech ho to akokoľvek veľmi iritovalo, Hermiona bola naozaj dosť naviazaná na Pottera, Weasleyho a svojich ďalších chrabromilských priateľov. Trávenie času s nimi jej pomáhalo udržiavať určitú úroveň normálnosti v období, ktoré bolo pre ňu aj Draca plné zmien. 

Aj pre Draca to nakoniec prinieslo výhody. Ako prefekt potreboval byť v obraze, čo sa deje v jeho vlastnej fakulte, a zároveň mu to dalo priestor stráviť čas s niektorými jeho spolužiakmi. Spočiatku sa snažili vytiahnuť z neho, aký má „plán,“ ale Draco rýchlo uťal také reči tým, že im jasne a bez okolkov vysvetlil, že jeho vzťah s Hermionou je skutočný. A ak by niekto chcel otestovať jeho úprimnosť, rýchlo by zistil, aké to je byť premenený na fretku.

„Asi by som mala ísť. Budú na mňa čakať,“ povedala Hermiona a natiahla sa po svoj habit, aby si ho obliekla. Skôr než si však stihla zasunúť ruku do rukáva, Draco ju chytil za ruku a stiahol si ju na kolená.  „Uvoľni sa, máme ešte chvíľku, než si ťa na večer ukradnú,“ zamrmlal a objal ju jednou rukou okolo chrbta, zatiaľ čo druhou sa posunul k jej krku a začal ju bozkávať. Venoval jej také isté „mučivé“ bozky, aké mu predtým dopriala ona. 

Pokračoval v bozkoch pozdĺž jej krku, sem-tam si dovolil jemne hryznúť alebo pohrýzť kožu medzi bozkami. „Čo vlastne chrabromilčania robia pre zábavu? Sedia okolo krbu, držia sa za ruky a spievajú duchovne povzbudivé piesne? Pravdepodobne ešte aj...“ 

„Mlč,“ podpichla ho Hermiona. „Aspoň je to lepšie ako vytrhávanie nôh pavúkom alebo odtrhávanie krídiel muchám.“ 

„Hej, to ma uráža. To slizolinčania pre zábavu nerobia,“ bránil sa Draco pevne. Po chvíli však dodal: „Aspoň nie slizolinčania nad tretí ročník.“ 

„A čo teda plánujete ty a tvoji priatelia na dnešný večer?“ spýtala sa. 

„Keď odtiaľto odídem, mám sa stretnúť s Liss, aby som jej pomohol s kúzlami,“ odpovedal nenútene.

Hermiona sa naňho pozrela, akoby to bol žart. „To nemyslíš vážne. Lissanne potrebuje pomoc s kúzelnými formulami? Jasné. Ešte mi povedz, že Snape chce pripraviť Nevilla na post majstra elixírov, keď odíde do dôchodku.“ 

Po Harryho vlažnej reakcii na Lissanne počas fiaska na štedrovečernej večeri sa zdalo, že si slizolinská pokušiteľka opäť vyhliadla Hermioninho priateľa. Samozrejme, nikdy neurobila nič otvorené, na čo by Hermiona mohla ukázať prstom ako na dôkaz, že Lissanne túži dostať sa pod Dracov habit, ale Hermiona to vedela vo svojej duši. 

Lissanne sa vždy správala dokonale milo, zdvorilo a priateľsky, no Hermiona bola bystré dievča. Videla, že Lissanne sa snaží prepracovať do Dracovho srdca. Draco však situáciu vnímal inak; stále si myslel, že Lissannine flirtovanie je len neškodný školácky rozmar. Hermiona sa mu to párkrát pokúsila naznačiť, ale vždy to odbil alebo povedal niečo ako: „Lissanne je veľmi dotyková osoba. Ty ju nepoznáš tak ako ja. To je proste jej spôsob. Časom si na to zvykneš.“ 

Hermiona však pochybovala, že by si na to niekedy „zvykla.“ Nechcela však situáciu vyhrocovať tým, že by pôsobila príliš žiarlivo alebo majetnícky. Navyše, Draco bol pre ňu spoľahlivý a to bolo to najdôležitejšie. Nedal jej žiadny dôvod pochybovať o jeho vernosti a nedokázala si predstaviť, že by niekto venoval toľko úsilia vzťahu, ak by tajne chodil s niekým iným. 

Draco stisol pery a takmer na ňu zazrel. „Učia sa očarovať predmety kúzlami, ktoré ovplyvňujú náladu, a ona má trošku problém s tými šťastnejšími náladami.“ Cítil, že Hermiona má na jazyku nejakú poznámku, a tak rýchlo dodal: „Pre tvoju informáciu, Liss nie je prvá slizolinčanka, ktorá má problémy zvládnuť tieto konkrétne kúzla. Máme sklony vyhýbať sa šťastie navodzujúcim objektom, takže nám to nejde tak ľahko ako napríklad...“ 

„...zlé, zákerné a zlomyseľné nálady,“ dokončila zaňho Hermiona so šibalským úsmevom. 

„Takže sa zase môžem uraziť ja, keď pomáhaš Potterovi, Ochrancovi všetkého dobrého na svete, s obranou proti čiernej mágii?“ spýtal sa, aby dal veci do perspektívy. 

Hermiona vedela, na čo naráža, a okamžite odpovedala: „To je úplne iná situácia. Harry a ja spolupracujeme na všetkých predmetoch už od prvého ročníka, a nikdy sme neboli nič viac ako dobrí priatelia.“ 

Draco si odkašľal a zdvihol obočie. „Musím ti pripomínať záležitosť tvojich viac než priateľských citov k Okuliarnikovi pred pár mesiacmi?“ uškrnul sa, očividne nad situáciou už v minulosti premýšľal. „To je jedna z mála vecí na Potterovej neschopnosti vidieť zjavné, za ktorú som vďačný, pretože skôr či neskôr si uvedomí, že si nechal prekĺznuť pomedzi prsty tú najúžasnejšiu, najkrajšiu a najinteligentnejšiu dievčinu.“ 

Začervenala sa pri jeho komplimentoch, stále si nezvykla na to, že ju tak štedro chváli, a nakoniec sa naklonila, aby ho poriadne pobozkala. Po pomerne dlhej chvíli sa odtiahla a opatrne sa opýtala: „Keď už hovoríme o Harrym, bol on alebo Ron s Ginny? Zvyčajne chodí za Hagridom len vtedy, keď je s ňou aspoň jeden z nich.“ 

Prikývol, zatiaľ čo jemnými kruhmi pohyboval rukou na spodnej časti jej chrbta. „Áno, Zázračné duo tam bolo tiež.“ 

„A ako to išlo?“ Hoci sa veci medzi Dracom a jej priateľmi za posledných osem týždňov vyvíjali o niečo hladšie, nikdy nepovažovala prímerie za samozrejmosť. Neustále sa obávala, že stačí jediné slovo alebo pohyb, aby všetko vybuchlo ako domček z karát. Mali za sebou niekoľko mierne úspešných študijných stretnutí, kde boli prítomní Draco, niektorí slizolinčania a pár chrabromilčanov. Obvyklé výmeny uštipačných poznámok a dobromyseľných urážok síce nechýbali, no zdalo sa, že všetci sa aspoň snažia vychádzať… alebo aspoň neublížiť si. Napriek tomu si Hermiona nerobila ilúzie. Bola len rada, že sa zatiaľ nikto nevrátil na ošetrovňu.

„Ach, veď vieš, to obvyklé,“ odpovedal Draco ležérne. „Pár kliatob, veľa nadávok, sem-tam nejaká tá päsť. Ten Weasley fakt dosť krváca.“ Hermionin zhrozený výraz vydržal asi dve sekundy, kým si neuvedomila, že si z nej rád uťahuje. 

„Si naozaj nenapraviteľný, vieš o tom?“ usmiala sa. 

„Viem,“ odpovedal, no jeho tón sa zrazu stal vážnejším. „Ale chcela by si ma iného?“ 

Hoci Hermiona nikdy nenaznačila, že by chcela, aby sa Draco kvôli nej zmenil, odkedy boli spolu, a rovnako ani on nežiadal, aby sa menila ona, bolo nepochybné, že je úplne iný ako ktokoľvek z jej priateľov alebo spolužiakov z Chrabromilu. Dokonca niekoľkokrát opustila bezpečie svojej útulnej chrabromilskej klubovne a vkročila do "hadieho hniezda," aby pomohla niektorým hráčom slizolinského metlobalového tímu s ich úlohami z Transfigurácie. Samozrejme, najprv si z nej uťahovali, ale Hermiona sa nikdy nevzdávala; pomáhala jeho spoluhráčom rovnako, ako by pomohla každému inému študentovi, ktorý sa trápil s jedným z najťažších predmetov na Rokforte. 

Nebolo to veľa, ale znamenalo to veľký pokrok oproti ohromeným tváram a nemým údivom, ktorým čelil v sizolinskej klubovni, keď jeho spolužiaci zistili, že jeho vzťah s Hermionou je skutočný a nie nejaký plán, ako sa dostať k Potterovi. Niektorí ho samozrejme stále ignorovali – najmä Pansy a jej partia – ale Draco si z jej názoru veľa nerobil. Fakt, že bol stíhačom ich tímu, mu pomáhal; musel tráviť hodiny tréningami so svojimi spoluhráčmi a vždy medzi nimi existovalo určité puto a spojenie, ktoré iní členovia fakulty nemohli narušiť. Počas šiestich rokov si získal určitú mieru rešpektu a všetci vedeli, že nie je niekto, komu sa dá ľahko odcudziť.

„Nezmenila by som na tebe ani jedinú vec, Draco Malfoy … a nikdy by som sa o to ani nepokúsila,“ uistila ho úprimne a vzala jeho tvár do svojich rúk. „Mám ťa rada presne takého, aký si.“ 

Položil ruku na jej koleno a jemne masíroval jej hladkú pokožku. Pomaly začal posúvať ruku vyššie po jej nohe pod školskou sukňou. Draco si ju pritiahol bližšie k sebe a opäť sa oprel dozadu, pričom ju vzal so sebou, aby si ľahla vedľa neho na pohovku. Keď ich bozky naberali na intenzite, jeho ruka zamierila k jej červeno-zlatej chrabromilskej kravate, ktorú uvoľnil a zložil z jej krku. Vyvliekol jej blúzku zo sukne a jeho ruka vkĺzla dnu, aby pohladila jej jemnú pokožku. Vždy, keď sa jeho prsty dotkli jej kože, jej telo sa zachvelo, čo ešte viac rozpaľovalo Dracovu túžbu. Hermiona odtrhla pery od jeho. 

„Draco, dvere nie sú zamknuté. Čo ak niekto príde?“ 

Umlčal ju ďalším božským bozkom. „Hermiona, je piatok večer. Nikto okrem teba by nebol v knižnici v piatok večer.“ 

Spokojná s jeho odpoveďou – alebo skôr neschopná nájsť vôľu odtiahnuť sa od neho, aby našla svoju prútik a vykonala zaklínadlo na uzamknutie dverí – opäť sa nechala uniesť Dracovým čarom. Ale nezáležalo jej na tom. Všetky tie pocity, ktoré zažívala, keď bola s Dracom, boli oslobodzujúce a zároveň desivé. Niekde počas tej cesty sa doňho beznádejne zamilovala. Bola si tým taká istá, ako bola istá vlastným menom. No ešte mu o tom nič nepovedala. Bola na lásku ešte príliš mladá, však? Cítil to isté? Zdalo sa, že áno, ale čo ak to boli len hormóny šestnásťročných? Čo ak mu to povie a on sa zasmeje? Nechcela ho vystrašiť. A čo ak idú príliš rýchlo?

Cítila, ako jej rukou kĺže po chrbte a rozopína jej podprsenku. Keď sa jeho ruka presunula dopredu, aby ju pohladila, pocítila teplo, ktoré jej sálalo po celom tele. Už sa jej takto dotýkal aj predtým, ale zakaždým to bolo ako po prvý raz. Bol taký jemný a trpezlivý. Vedela, že s inými dievčatami zašiel oveľa ďalej, ale nikdy sa nerozčuľoval, ak ho požiadala, aby prestal, a to ju desilo viac než čokoľvek iné. Čo by sa stalo, keby nechcela, aby prestal?

Ale vedela aj to, že je to ešte ďaleko; ešte nebola pripravená zájsť tak ďaleko. Koniec koncov, mala len šestnásť rokov. Táto triezva myšlienka ju zvyčajne vrátila do reality. Nechcela sa s ním pohnúť príliš rýchlo a nakoniec zničiť to skvelé, čo sa medzi nimi dialo.

Bolo ťažké udržať si takéto racionálne myšlienky, keď ju takto bozkával... akoby bola jediným dievčaťom na svete, akoby ho jej bozky podporovali, akoby ju naozaj miloval. Ale jej rozumný racionálny hlas sa akosi ozýval a nedovolil jej, aby sa v jeho rukách premenila na úplnú kaluž kaše.

O neurčitý čas neskôr sa Dracova ruka opäť presunula na jej nohu a pomaly stúpala ďalej po sukni až k hornej časti stehien. Nijako sa neponáhľal, vychutnával si každú chuť, ston a chvenie, akoby to bol vzduch, ktorý dýchal. Dostali sa aj do tohto bodu, ale hlások vzadu v Hermioninej hlave jej začul šepkanie: „Upokoj sa, na to bude čas neskôr. Pomaly.“

Ešte chvíľu ten hlas umlčala a vychutnávala si pocit jeho dlhých prstov, ktoré sa jej zľahka dotýkali pokožky. Ale keď sa pohli, hladkajúc vnútornú stranu jej stehien, ako sa neustále posúvali nahor, keď počula, ako sa z hĺbky jeho hrdla ozýva tichý, zmyselný ston, keď cítila, ako sa jeho telo rytmicky kolíše o jej, zastavila jeho ruku svojou. Prerušila ich bozk a s námahou zašepkala: „Počkaj, Draco. Mali by sme prestať.“

Keď sa na ňu pozrel svojimi iskrivými, žiadostivými sivými očami, tancujúcimi od vzrušenia z ich bozku, na pár sekúnd si želala, aby ho nezastavila. Vedela však, že ešte nie je pripravená na takúto fyzickú aktivitu. Hrudník sa dvíhal a klesal s jeho ťažkými nádychmi, Draco si oblizol pery a odhrnul jej vlasy z očí. „Máš pravdu. Mali by sme prestať,“ vydýchol.

„Naozaj?“ spýtala sa, odvrátila od neho pohľad a sklonila hlavu.

„Naozaj,“ vyhlásil, uistil ju a zdvihol jej tvár k sebe, aby jej na čelo zasadil dlhotrvajúci bozk.

Poškrabkala sa na nose. „Ale ja ťa frustrujem, však?“ spýtala sa.

Uchechtol sa a oprel si hlavu o vankúš za sebou. „Tak to je ale poriadne zákerná otázka, ak som niekedy nejakú počul.“ Keď zdvihol hlavu, vyčkávavo naňho hľadela, jej veľké jantárové oči nemrkli. „Chceš ma prinútiť, aby som na ňu odpovedal, však?“

Takmer neznateľne mu prikývla a nervózne si hrýzla spodnú peru. „Viem, že si chodil s mnohými dievčatami, Draco, a že si asi zvyknutý...“

Podoprel si hlavu rukou, zhlboka sa nadýchol a umlčal jej výčitky hlbokým bozkom. „Nič z toho ma nezaujíma, ani žiadna z nich. Nezáleží mi na nich.“ Rukou jej prešiel po ramene a potom sa natiahol, aby ju pohladil po líci. Hlboko sa jej zahľadel do očí a snažil sa jej vdýchnuť toľko úprimnosti a hĺbky citu, koľko cítil. „Teraz si pre mňa jediná, na ktorej mi záleží, Hermiona.“

Naklonila sa dopredu, aby ho znova pobozkala, a zavrela oči, aby sa v ňom znova stratila, pretože tam sa cítila šťastnejšia ako kdekoľvek inde. Dokonca aj uprostred všetkého toho šialenstva, keď Draco koval prímerie s Harrym a Ronom, keď sa snažila žonglovať s priateľmi, frajerom a školskými úlohami, si Hermiona nepamätala, že by sa niekedy cítila šťastnejšia než odvtedy, čo s Dracom tancovali na Vianočnom plese. Ani sa jej nechcelo veriť, že to bolo len pred ôsmimi týždňami. Teraz sa jej všetko zdalo také iné.

„Hermiona, ešte stále čítaš tú knihu? Myslela som, že ťa Draco príde nájsť....“ Ginny sa vytratil hlas, keď otvorila dvere do malej izby a zbadala Hermionu a Draca pevne obtočených okolo seba na pohovke. „Ehm, tipujem, že ťa našiel.“ Keď sa tí dvaja od seba odtrhli, Ginny si zakryla oči a úpenlivo sa ospravedlnila: „Je mi to tááák ľúto, Hermiona. Myslela som si, že mal na mysli, že ťa bude hľadať neskôr,“ zakoktala sa. „Nechám vás dvoch na pokoji.“

Keď sa obrátila na odchod, Hermiona na ňu zavolala: „Gin, počkaj!“ Vyskočila z pohovky, stiahla si sukňu a bojovala s rumencom. Potom si spomenula, že Draco jej rozopol podprsenku, a začervenala sa ešte viac. „Do prdele!“ Rozpačito zamrmlala, keď si ju šmátrala za chrbtom, aby si ju zapla. Po dokončení tejto úlohy sa opäť obrátila na svoju priateľku. „Len si vezmem svoje veci a vrátim sa s tebou.“

Draco sa tiež postavil, elegantne si prešiel prstami po jemných vlasoch, úplne v pohode pred Ginny, košeľu mal rozopnutú a zapnutú len do polovice. Presunul sa ku okraju pohovky, aby si vzal habit, keď sa Ginny pomaly otočila tvárou k nim. Niečo na Hermione upútalo Dracov pohľad, ale nemal čas ju na to upozorniť. Otvoril ústa, ale Ginny sa k slovu dostala prvá.

„Merlinove fúzy, Hermiona,“ zalapala po dychu Ginny. „To musí byť ten najväčší cucflek, aký som kedy videla.“

Draco sa uškrnul, keď Hermiona začala naberať niekoľko odtieňov ružovej. Rukami si zakryla krk a ponáhľala sa k taške, aby v nej našla malé zrkadlo. Sánka jej klesla, keď zbadala hlbokú fialovú modrinu vo veľkosti galeónu tesne pod kľúčnou kosťou. Keď začula Dracoho pobavené chichotanie, otočila sa k nemu. Mal prekrížené ruky a jednou rukou si len sotva zakrýval pobavený úsmev. 

„Myslíš si, že je to smiešne?“ 

Odstránil ruku a prikývol. „Celkom.“ 

Prevrátila očami. „To je všetko, čo na to povieš?“ 

Pristúpil k nej a ovinul jej pás rukami. „Tak dobre, čo takto: Mala si pravdu, Hermiona. Mali sme zamknúť dvere?“ Skôr ako mohla čokoľvek odvetiť, naklonil sa k nej a prikryl jej pery svojimi. 

Na niekoľko sekúnd mu hlboko odpovedala bozkom, no potom položila ruky na jeho hruď a jemne ho odtlačila. „Moment, pán SuperCuc, najmenej, čo by si mohol urobiť, je odstrániť svoj odtlačok z môjho krku, než sa pokúsiš urobiť ďalší.“

„Odstrániť ho?“ spýtal sa, predstierajúc zranené city a pohoršenie nad jej požiadavkou. „Som urazený. Chceš vymazať malfoyovskú značku zo svojho tela?“ Pokrútil hlavou s predstieraným zármutkom. „Úprimne, som zdrvený.“ 

Natiahla sa za ním a vzala jeho prútik zo stola. Keď mu ho podávala, pozrela na neho s patronizujúcim pohľadom. „Môžeš sa tváriť urazene a zdrvene až zajtra večer?“ Pritom mu vtisla rýchly bozk na nos. „Harry a Ron ma čakajú v chrabromilskej veži a ty máš rande so slizolinčankou.“ 

„To nie je rande.“ 

„Len sa uisti, že to pochopí aj ona,“ napomenula ho, no jej tón nebol tvrdý ani rozkazovačný. Potom na neho prevrátila očami. „A ešte predtým, ako ťa pošlem späť do hadieho hniezda, by si mohol aspoň odstrániť tú vec.“ 

Ginny si nepríjemne odkašľala. „Ehm, ja vás tu asi nechám osamote. Uvidíme sa hore, Hermiona.“ 

Draco si Hermionu pritiahol k sebe na posledný bozk. „Počkaj, Ginny. Slečna Grangerová ti bude hneď v pätách.“ Zdvihol prútik a jemne ho priložil k Hermioninmu krku. Špička prútika sa rozžiarila modrou farbou a cucflek zmizol, zanechajúc za sebou jemnú, nepoškvrnenú pokožku.

Ginny sa zastavila a rozpačito sa usmiala na svoju kamarátku a prekvapivo šarmantného slizolinčana. Nikdy nevidela Hermionu takú šťastnú a uvoľnenú, ako keď bola s Dracom. Hoci Ron a Harry – najmä Harry – pri tej predstave stonali, Hermiona a Draco boli jeden pre druhého dobrí; boli spolu skutočne šťastní. Ginny si povzdychla nad tým, ako Hermionine oči žiarili, keď rozprávala o Dracovi, a bola presvedčená, že ten zvyčajne rezervovaný čarodejník sa usmieval iba vtedy, keď bola Hermiona nablízku. Napriek počiatočnému odporu voči ich vzťahu sa zdalo, že títo dvaja mladí zaľúbenci našli spôsob, ako to zvládnuť. 

Hermiona si upravila oblečenie a skontrolovala zrkadielko, aby sa uistila, že po malfoyovskej značke nezostala ani stopa, a potom si obliekla habit. „Dobrý výkon, Malfoy. Zdá sa, že si na hodinách kúziel dával pozor, keď profesor Flitwick preberal základné liečiteľské zaklínadlá,“ podpichla ho. 

„Je to užitočné kúzlo,“ súhlasil Draco, keď si zapínal kravatu. „A dúfam, že ho budem mať príležitosť čoskoro opäť použiť.“ 

„Ale nie dnes večer,“ povedala Hermiona s náznakom sklamania v hlase, keď podávala Ginny knihu Ako zabiť vtáčika a prehodila si tašku cez plece. 

„Máš pravdu,“ uznal Draco. „Musím si šetriť energiu na zajtrajší metlobalový zápas. Musím sa postarať, aby som nechytil zlatonku príliš skoro, aby naši strelci mali čas nazbierať veľa bodov.“

Ginny si odkašľala, aby zakryla chichotanie. „Ehm, Malfoy, po spektakulárnom víťazstve Chrabromilu nad Bystrohlavom pred dvoma týždňami by váš tím musel zajtra proti Bystrohlavu skórovať viac ako štyristo bodov, aby sa vôbec priblížil k remíze. A ich strážca nie je žiadne béčko.“ 

Draco sa uškrnul: „Netráp sa o nás, malá Weasleyová. Naša stratégia bude oveľa efektívnejšia ako Potterova rutina Stratil-som-zlatonku-v-slnku. To bolo tak priehľadné.“

Ginny okamžite vyskočila na obranu svojej fakulty: „Harry ju naozaj stratil na slnku ... a nie je jeho vina, že sa neukázala ďalšie štyri hodiny.“ Na chvíľu sa odmlčala, uvažujúc, či má pokračovať. „Navyše, stíhači Bystrohlavu lepšie ovládajú metly a majú rýchlejšie ruky, takže ich prihrávky sú presnejšie.“ 

Draco na mladšiu dievčinu vyvalil oči, no Hermiona bola pokojná; vedela, že Ginny o metlobale vie viac než dosť. Draco sa oprel na jednu nohu a zdvihol obočie. „Tak? A odkiaľ toho vieš toľko o metlobalovej stratégii?“ 

Ginny ho odmávla upokojujúcim gestom ruky. „Prosím ťa ... mám šesť starších bratov. Čo si myslíš, že rozoberajú pri večeri? Naučila som sa dávať pozor.“ 

Hermiona zakročila skôr, než by sa z toho stala ďalšia nudná diskusia o metlobale, kde by rozoberali všetko od metiel hráčov až po odpor vzduchu. „Dobrú noc, Draco,“ prerušila ich a naklonila sa k nemu pre sladký bozk. „Veľa šťastia zajtra. Uvidíme sa po zápase.“ 

Draco preplietol svoje prsty s jej a zadržal ju pri sebe aj po tom, čo odtiahla svoje pery. „Tak teda po zápase,“ súhlasil jeho hlboký, chrapľavý hlas, ktorý vyslal Hermionine telo do príjemného brnenia až po končeky prstov na nohách. S posledným stiskom jeho ruky sa otočila a odišla, aby strávila večer so svojimi priateľmi. 

****

Metlobalový zápas trval len necelé tri hodiny. Ukázalo sa, že Ginny mala pravdu; Bystrohlav využil svoje prednosti a dal Slizolinu poriadne zabrať. Bystrohlavskí stíhači predvádzali skvelé výkony a vybojovali pre svoj tím vedenie 280-270. Slizolinská stratégia nazbierať čo najviac bodov pred chytením zlatonky, aby prekročili potrebných štyristo bodov a mohli znížiť náskok Chrabromilu, tak nefungovala tak, ako si predstavovali. Po vyhlásení oddychového času sa rozhodli zmeniť plán a ukončiť zápas skôr, než prehrajú, keďže Draco bol najlepší stíhač na ihrisku. 

Keď sa zlatonka znova objavila, slizolinskí odrážači urobili Dracovi priestor, a ten neváhal ani chvíľu a zmocnil sa zlatého krídlatého pokladu. Keď zosadol na zem, povzbudený tvrdým, ale zaslúženým víťazstvom, tľapkal svojich spoluhráčov po pleciach a prijímal ich gratulácie. Slizolin teraz mal šancu dostať sa na čelo tabuľky, keďže Chrabromil ešte musel čeliť silnému tímu Bystrohlavu, zatiaľ čo Slizolin mal na rozvrhu už len Bifľomor. 

Ale keď zosadol z metly, jeho oči nehľadali triumfujúce pohľady spoluhráčov ani uznané prikývnutia divákov. Hľadal jedinú usmiatu tvár. Takmer okamžite ju zbadal – Hermionu – medzi davom študentov, ktorí sa valili na ihrisko. Keď sa k nemu rozbehla, jej tvár žiarila nadšením za neho. Dracovi sa zdalo, akoby jeho srdce vyskočilo na metlu a vzlietlo ešte raz. 

„Draco, to bolo brilantné! Hral si úžasne,“ rozplývala sa, objala ho okolo pliec a zasypala ho bozkami na spotené líca. Cítila, ako sa okolo nej Dracove ruky inštinktívne zovreli a silno ju stisli. Skôr než si uvedomila, čo sa deje, jej nohy opustili zem a Draco sa s ňou točil. Bola taká zaujatá tým okamihom, že slová z nej vykĺzli tak prirodzene, akoby mu ich hovorila každý deň, a nie len cítila. „Milujem ťa,“ povedala so širokým úsmevom a ruky jej pevne viseli okolo jeho krku.

Krútenie sa zastavilo.

Každý zvuk na ihrisku akoby odnieslo preč pri Hermioniných slovách. Povedala práve to, čo si myslel, že povedala?

Draco naozaj dúfal, že to povedala. „Čo - čo si povedala?“ spýtal sa, pochybujúc o svojich ušiach.

Vykĺzla z jeho objatia a hlboko sa mu zahľadela do očí. Videl, ako sa v jej bystrej mysli otáčajú kolieska a rozmýšľa, ako odpovedať. Plytko sa nadýchla, ale nevydýchla. „Povedala som, že ťa milujem, Draco.“

Po šestnástich rokoch vyrastania v dome, kde sa rodinná česť cenila viac ako sentimentalita, si Draco myslel, že už prekonal svoju hlboko zakorenenú túžbu počuť, ako mu niekto hovorí, že ho miluje. Koniec koncov boli to len slová - slová, ktoré počúval každý deň v mnohých súvislostiach. Nikdy by ho nenapadlo, že keď mu ich Hermiona povie v jednej vete, ovplyvní ho to tak zásadne.

Ale stalo sa.

Naklonil sa a hlboko ju pobozkal, dúfajúc, že do bozku dokáže vložiť všetky radostné emócie, ktoré práve cítil. Najprv mu bozk opätovala len váhavo, takmer nervózne, no keď jej vplietol prsty do vlasov a ich pery ostali spojené, uvoľnila sa. Jeho telo bolo stále plné adrenalínu zo zápasu a z Hermioniných slov o láske, a vychutnával si, ako sa pod jeho dotykom topí. 

Odtiahol sa od nej, obaja lapali po dychu. Hermiona odvrátila pohľad, nervózna. Nikdy nemala v úmysle vyznať mu lásku uprostred metlobalového ihriska, no zdalo sa to také prirodzené, také správne. Nechcela, aby jej to opätoval z povinnosti; uvedomovala si, že to preňho mohlo byť dosť šokujúce. Len dúfala, že ho tým príliš nevystrašila. Racionálne uvažovala, že na to všetko potrebuje čas, no jej emocionálne srdce sa nemohlo ubrániť úzkostnému chveniu. Ešte stále nič nepovedal. Je pravda, že ten bozk cítila až k trasúcim sa kolenám a mravčiacim prstom na nohách, ale keď sa jej zadíval do očí, jej žalúdok sa prevrátil neistotou. 

Draco sa zhlboka nadýchol. „Hermiona…“ začal, no Hermiona ho prerušila, mylne si vykladajúc jeho váhanie ako znak nepohodlia. 

„Draco, nemusíš mi to povedať tiež; chcela som len, aby si vedel, ako sa cítim.“ Pár pramienkov vlasov si nervózne zastrčila za uši a zrazu sa začala uprene dívať na slizolinský erb na jeho metlobalových habitoch. 

Položil jej jemne ruku pod bradu a zdvihol jej tvár, aby sa na neho pozrela. Rozpačito sa na ňu usmial. „Necháš ma niečo povedať, Grangerová?“ Oboch ich to rozosmialo; svoje priezviská už nepoužívali s opovrhnutím, teraz to bolo len priateľské podpichnutie. Jeho úsmev zjemnel. „Hermiona, ja…“ Niečo, čo sa zalesklo v slnečnom svetle za jej ľavým ramenom, upútalo jeho pohľad a na sekundu ju prestal vnímať. 

Tá sekunda všetko zmenila. 

Hermiona sledovala, ako spokojný výraz na jeho tvári mizne, ako sa jeho iskrivé oči menia na tmavé oblaky a svaly na sánke sa mu napínajú v znepokojení. „Čo je?“ spýtala sa, ale vyzeralo to, že si ani neuvedomuje, že tam ešte stojí. Namiesto toho stále upieral pohľad ponad jej rameno na niečo za nimi. Otočila sa, znepokojená touto náhlou zmenou v jeho správaní. 

Kráčal k nim Lucius Malfoy, vyzeral taký povýšenecký a samoľúby, ako si ho pamätala. 

****

Koniec kapitoly.

Poznámky autorky:

• Pokračovanie nabudúce …

• Ak chcete viac informácií o Luciusovom postoji k Voldemortovi, muklom a podobne, pozrite si kapitolu 4 z WAHP. Je to kapitola, kde Draco spomína na rozhovor s Luciusom po Trojčarodejníckom pohári.
• Odkaz na „malú šibalku“ (little minx) je pocta mnohým skvelým poviedkam zo sveta Severus/Hermiona, kde Severus vždy volá Hermionu „malá šibalka“. Tento názov som vždy milovala a chcela som, aby jej ho niekto povedal aj v tejto poviedke.
• Ako zabiť vtáčika (To Kill a Mockingbird) je jedna z mojich najobľúbenejších kníh všetkých čias. Dôrazne odporúčam každému, aby si ju prečítal (alebo znovu prečítal, ak je to ten prípad) a nechal sa uchvátiť pocitmi a emóciami, ktoré sú vpletené do každej vety.
• Pesnička od Sarah Maclachlan na začiatku je taktiež zo seriálu Roswell. Viete pomenovať epizódu a scénu, v ktorej hrala? Plumeria to uhádla správne do niekoľkých minút po tom, ako som jej poslala kapitolu. Seriál Roswell síce zrušili, ale zanechal vo mne veľký dojem, takže dúfam, že vás paralely nezačnú nudiť.

Mimochodom, ďalšia kapitola bude krátka (len asi 10-12 strán, ak vôbec toľko), takže dúfam, že ju budem mať čoskoro hotovú. Ďakujem, že čítate a ďakujem všetkým, ktorí stále píšu recenzie! Vaše názory si veľmi cením. Aj keď nemusia meniť dej, používam ich ako ukazovateľ, ako mám prispôsobiť tóny a emócie, ktoré treba objasniť v budúcich kapitolách. Ste ako ľudské fanfiction barometre!

PP: To Kill a Mockingbird  vyšla v slovenskom vydaní ako Nezabíjajte vtáčika. Viem o tom, ale rozhodla som sa použiť český, bežnejší názov.

54874