Názov: Averzia voči zmene
Originálny názov: An Aversion to Change
Autorka: Misdemeanor1331 (Mel88)
12. Vlk
Po tom, čo Hermiona odpovedala na Godrikovu hádanku, Draco vošiel do svojej izby a vyčerpaný sa zvalil na posteľ. 'Dnešok bol... znesiteľný', pomyslel si, 'hoci určite nie dobrý podľa akýchkoľvek kritérií.' Celé dopoludnie si všetci študenti neustále šepkali, ukazovali si a odvracali zrak, kedykoľvek sa priblížil. Bol takou istou celebritou, akou kedysi býval Harry Potter, ale namiesto cností bol známy svojou hanebnosťou. Vzdychol si. 'Aspoň mám za sebou svoju fakultu... zatiaľ.'
Spomenul si na svoj krátky obed so slizolinčanmi a zhrozene sa zachmúril. Objavovali sa znepokojivé náznaky, ktoré znamenali, že Dracova autorita nie je taká pevná ako predtým...
„To je absurdné,“ zastonal, keď sa s taškou prehupol na obede k slizolinskému stolu.
„Ja viem! Ako chcú, aby sme za dva dni napísali jeden a pol stopy pergamenu?“ zakňučala Pansy.
Draco sa jej hlúposti uškrnul. Blaise mu ušetril úlohu uraziť ju.
„To nie, ty hlupaňa. Keby si dokázala na chvíľu odtrhnúť oči od seba, všimla by si si, čo sa tu celý deň deje!“
Pansy vyzerala šokovane. „Čo sa deje?“
Draco prevrátil oči a gestom naznačil Blaisovi, aby pokračoval.
„Všetci sa väčšinu dňa úplne sústredili na Malfoya, ty hlupaňa. Ty si si nič nevšimla?“
„Nie,“ odtušila. „Prečo by ti venovali pozornosť, Draco?“ Jej zelené oči boli široké a prázdne.
Musel sa ovládnuť, aby nekričal. Namiesto toho prehovoril s maximálnym odporom. „To ti nič neprenikne do tej tvojej hrubej lebky, Parkinsonová? Pamätáš si niečo z toho, čo sa stalo minulý rok? Smrťožrútov v škole? Smrť toho blázna Dumbledora? Moja účasť?“
Na Pansyinej tvári zažiarilo uvedomenie. „Ach áno. Teraz si už spomínam! Ale prečo by ich to ešte malo zaujímať?“
„Pretože som tam bol!“ zasyčal. „A celá študentská obec do troch mesiacov nezabudne na vraždu svojho riaditeľa, ani na ľudí, ktorí sa na nej podieľali!“
Pansy sa odmlčala, akoby sa zamyslela, alebo niečo, čo sa tomu podobalo, pretože Draco tušil, že nie je schopná takejto elementárnej funkcie. Obrátil sa k Blaiseovi a prevrátil oči v stĺp.
„Tak aký je plán na tento rok, Malfoy?“ spýtal sa, keď sa načiahol po stehno.
Draco sa tejto otázky obával už od vlaku. Kúsok kuracieho mäsa v jeho ústach akoby sa zmenil na vatu, keď sa snažil vymyslieť odpoveď.
Samozrejme, povedať pravdu neprichádzalo do úvahy. Po zvýšených bezpečnostných opatreniach, ktoré McGonagallová aktívne prijímala, boli očakávania slizolinčanov od jeho plánu ešte väčšie. Sklamať ich by nebol dobrý nápad. 'Ale akékoľvek vysvetlenie, ktoré im dám, podnieti ich podozrenie, ak nie hnev. Som prekliaty, ak to urobím, som prekliaty, ak to neurobím,' uvedomil si.
Blaise naňho so záujmom pozrel. Dokonca aj Crabbe a Goyle prestali napchávať svoje tváre na dosť dlho, aby si vypočuli, čo sa Draco chystá povedať. Počuteľne prehltol a pustil stehno na tanier. Schválne si utrel prsty do obrúska s úmyslom odkladať to čo najdlhšie.
„No, tento rok...“ Draco sa odmlčal a pozrel do Blaiseových očakávaných a lesklých modrých očí. Chvíľka váhania; jeho rozhodnutie padlo. „Tento rok bude dobrý.“ Draco videl, ako sa na Blaiseovej tvári objavil zriedkavo vídaný úsmev, rovnako ako na prázdnych tvárach Crabbeho a Goyla. Sklopil zrak, nehanbil sa za tú lož, ale okamžite ju oľutoval.
„Tak čo?“ vyzvedal Blaise. „Čo to bude?“
„Ešte som to všetko nedomyslel,“ zahmlieval Draco. Udržal Blaiseov pohľad, ale nervózne sa pohrával s obrúskom. „Hneď ako to urobím, dám vám všetkým vedieť.“
„Ako dlho to bude trvať?“
„Ehm, pravdepodobne niekoľko týždňov.“
„Môžeš nám to aspoň naznačiť? Koho sa to týka? Sú to príkazy od samotného Temného pána?“
„Nemôžem povedať nič viac, Zabini. Povedal som ti, že keď to budem vedieť, dozvieš sa to. Tak to nechaj tak.“
„Áno, ale...“
„Povedal som, aby si to nechal!“ vyštekol autoritatívne Draco. Oceľové oči sa mu podráždene zablysli. Celým Blaiseovým telom prešiel rýchly záblesk emócií: Draco videl, že je napätý. Trvalo to však len chvíľu, kým sa Blaise zatváril rezignovane a zamrmlal rýchle „Dobre“, než si odhryzol zelenú fazuľku.
Draco si vzdychol, keď vytiahol knihu elixírov. 'Nemôžem uveriť, že som si stanovil termín. Musím buď vymyslieť plán, ktorý ich uspokojí, alebo sa priznať. Ako som mohol byť taký hlúpy?' Ešte niekoľko minút si potichu nadával a s pribúdajúcim časom bol čoraz nahnevanejší.
'To, čo sa stalo pri vchode do portrétu, tomu určite nepomohlo...' hundral si. 'Hlúpa humusáčka, ktorá sa pred tým hlúpym obrazom predvádzala. A pochopil som jeho narážku. Tá hádanka bola namierená na mňa! Niekto rovnocenný. Pcha. Nie je mi rovnocenná a nikdy mi nebude. Krv je nezameniteľná. Hoci to jej nezabráni myslieť si, že je taká vznešená a mocná...'
Draco si spomenul na ich rozhovor, keď vošli do portrétového otvoru, a takmer zlomil brko.
Vtedy unavene vykročil cez portrét a plánoval ísť rovno do svojej izby, no zistil, že nemôže urobiť viac ako pár krokov vpred. Stála tam Hermiona s rukami prekríženými na hrudi a tvárila sa veľmi nahnevane.
„Čo zas?“
„Vieš čo, Malfoy. Tvoj postoj ku Godrikovi. Bol si naozaj hrubý.“
Draco zdvihol jedno blonďavé obočie. „Je to portrét, Grangerová. Na tom nezáleží.“
Odfrkla si. „Nezáleží... Portrét ovláda, či sa dostaneme do našej izby, alebo nie. Ak sa rozhodneš niektorého z nich naštvať, všetci nás môžu nechať celú noc trčať na chodbe!“
„Nebuď pochabá, Grangerová. McGonagalka by nikdy nedovolila, aby sa takto správali obyčajné portréty,“ odvetil sebavedomo.
„Z nejakého dôvodu si myslím, Malfoy, že by to urobila. Ak si si nevšimol, toto nie je 'obyčajný' portrét. Je to portrét zakladateľov Rokfortu, nie portrét Tučnej dámy alebo sira Cadogana. A je očarovaný viac ako ostatné, ktoré tu visia. Mám pocit, že postavy na tomto obraze majú väčšiu autoritu, než im pripisuješ.“
„To je jedno, Grangerová. Nepotrebujem teraz počúvať tvoje blbé prednášky.“ Prestrčil sa okolo nej, vraziac jej do ramena. Ignoroval jej rozhorčené odfrknutie a vyšliapal po schodoch do svojej izby.
'Vynadala mi!“ pomyslel si, rozhorčenie ho zasiahlo až teraz.
'Tá drzosť! Akoby bola moja matka...' Vtom sa Dracove myšlienky prudko obrátili. 'Moja matka...' Strašne mu chýbala. Jeho myšlienky sa ponárali čoraz hlbšie do čierneho, keď sa Draco na chvíľu spamätal. 'Toto nemôžem robiť,' pomyslel si. 'Nemôžem si dovoliť oplakávať niekoho, kto možno ani nie je mŕtvy.'
Zbavil sa všetkých skľúčených myšlienok a obrátil sa k svojej knihe elixírov. Musel napísať tri zvitky pergamenu, nehovoriac o jeho výskume na transfiguráciu, ktorý mal byť hotový o dva dni.
Po troch dlhých hodinách práce Draco zdvihol brko z pergamenu a prezrel si jeden a pol zvitku, ktorý napísal.
'Nie je to najlepšie,' pomyslel si a prešiel si prstami zafarbenými atramentom po brade, 'ale zatiaľ to stačí. Zvyšok napíšem po večeri a potom si možno v spoločenskej miestnosti urobím transfiguráciu.'
Zdvihol hlavu a zacítil, ako mu praskajú kĺby na krku. Natiahol si chrbát a ruky a cítil, ako sa v nich uvoľňuje napätie, ktoré sa v nich zauzlilo. Ľahostajne sa vybral z izby dolu k večeri, pričom cestou nestretol ani Hermionu, ani postavu z portrétu.
Spokojný, že nemusí znášať kňučanie ani jedného z nich, Draco sa vybral do Veľkej siene a zaujal svoje zvyčajné miesto pri slizolinskom stole. Crabbe a Goyle už boli zakliesnení na svojich miestach a vyzerali, akoby jedli už dvadsať minút. Draco vedel, že kým doje, neprejavia žiadne známky spomalenia.
Jedol v relatívnom tichu a po skončení večere zamieril späť do svojho internátu. Veril, že Crabbe a Goyle sa ešte stále napchávali.
Keď došiel k portrétu, so zdesením zistil, že ho momentálne nikto neobýva. Pozrel sa na ostatné portréty vľavo i vpravo, aby zistil, či sú na návšteve, ale, žiaľ, nič nevidel.
'To je blbosť. Nemienim tu čakať, kým sa niektorá z týchto potrhlých portrétnych postáv rozhodne ukázať. Čo mám dovtedy robiť?' Chvíľu nad touto otázkou rozmýšľal. 'Nepamätám si, že by som Grangerovú videl pri večeri. Možno je ešte stále dnu.'
Malfoy začal búchať na portrét. „Grangerová!“ zakričal. „Grangerová! Otvor ten portrét. Zakladatelia utiekli. Grangerová? Grangerová!“ Zakričal hlasnejšie a zaklopal naliehavejšie.
'Je to zbytočné,' pomyslel si a klesol na podlahu k portrétu. Zrazu pocítil prudký úder do zátylku.
„Au!“ vykríkol a pretrel si hlavu.
„Haló?“ ozval sa Hermionin neistý hlas zvnútra portrétového otvoru. „Kto je tam?“
„Kto myslíš?“ povedal Draco a zdvihol sa z podlahy. Hermiona sa pri pohľade naňho viditeľne uvoľnila, čo mu prišlo veľmi zvláštne. Draco si uložil podozrenie do úzadia a spýtal sa: “Čo ti trvalo tak dlho?“
„Nevedela som, čo počujem. Myslela som si, že som blázon, keď počujem klopanie a svoje meno...“
„Len myslela?“ zamrmlal Draco, prešiel okolo Hermiony a vošiel do spoločenskej miestnosti. Vyšiel po schodoch, aby si vzal učebnicu transfigurácie, a potom opäť zišiel dolu, aby si našiel pohodlné miesto na pohovke, kde si mohol čítať.
Nanešťastie pre Draca mu plány trochu prekazila skutočnosť, že Hermiona ovládla celý gauč a stôl pred ním. 'Perfektné,' pomyslel si. 'Proste skvelé.'
Svoju nespokojnosť dal Draco najavo tým, že si sadol do kresla, ktoré bolo najbližšie k ohňu, a musel sa uspokojiť s použitím malého stolíka. Nespokojne si vzdychol, čím si bezpochyby vyslúžil Hermionin pohľad, a zahĺbil sa do knihy, snažiac sa vybrať svojho dokonalého animágusa.
Prešli dve hodiny.
„Vôbec netuším, na aké zviera sa chcem premeniť,“ prehodila Hermiona. Draco prešiel očami po tých istých riadkoch aspoň dvadsaťkrát bez toho, aby ich vstrebal, čím sa jeho myseľ stala úplne nepoužiteľnou a nesmierne ho frustrovala. Vzhliadol, nebol si istý, či Hermiona oslovuje jeho alebo nie. Tá neprítomne hľadela do plameňov a ničomu inému okolo seba nevenovala pozornosť. Vrátil sa k svojej knihe.
„Je tu toľko možností! Všetky sa zdajú byť dobré.“ Draco opäť zdvihol zrak, ale Hermiona sa naňho stále nepozerala v očakávaní odpovedi. Minútu po tom, čo sa vrátil k čítaniu, opäť prehovorila.
„Už máš nejaký nápad?“
Draco, dôkladne rozčúlený tým, že ho toľkokrát prerušila, vyštekol: „Nie, Grangerová, nemám. A neviem, ako očakávaš, že nejaký dostanem, keď neustále rozprávaš!“ Pozrel na ňu dosť dlho, aby videl jej rozrušený výraz, a rýchlym trhnutím hlavy sa vrátil ku knihe.
Neprečítal ani slovo, keď znova prehovorila. „Len som sa chcela spýtať,“ povedala. „Merlin, upokoj sa.“
„Som pokojný, Grangerová,“ povedal hlasom s vysokým napätím. Pozerala naňho pohľadom, ktorý akoby hovoril: „Áno, to určite.“
„Napadlo ti niekedy, že by som mohol mať ten istý problém?“ odsekol.
„No a aké sú tvoje možnosti?“ spýtala sa.
Draco sa pozrel na hodiny a rozhodol sa, že je príliš unavený na to, aby urobil sarkastickú poznámku. Namiesto toho si pretrel čelo a unavene jej odpovedal. „Ani neviem. Rozmýšľal som o svojom patronusovi - samozrejme, drakovi -, ale to je príliš nepohodlné, príliš nápadné. Musí to byť niečo, čo je vidieť každý deň.“
„Mal si na mysli nejaký druh, napríklad cicavca, plaza, vtáka alebo...?“
„Určite cicavca.“
„A čo veľkosť?“
„Strednú až veľkú.“
„Chceš, aby si mohol splynúť s okolím, alebo chceš vyniknúť?“
„Väčšinou chcem vyniknúť. Chcem byť divoký cicavec, niečo dravé, s pazúrmi a ostrými zubami.“
Hermiona prevrátila očami. „Chalani...“ zamrmlala. Draco po nej strelil pohľadom. „A čo nejaký druh mačky?“
„Mačka? Fuj, ani náhodou.“
„Fajn. A čo nejaký pes?“
„Pes? To je ešte horšie! Máš hrozné nápady, Grangerová.“
„Pes neznamená domáce zvieratko, Malfoy. Mohol by si byť vlk alebo niečo podobné.“
To zachytilo Dracovu pozornosť, ktorá sa mu opäť zatúlala ku knihe. „Hovoríš, že vlk?“
„Áno, vlk. Existuje niekoľko rôznych druhov,“ povedala. „Tu v tejto knihe je ich vymenovaných dosť veľa.“ Posunula sa na pohovke a Draco si sadol vedľa nej. Podala mu knihu. Listoval v nej a napoly počúval, kým rozprávala. „Kojot je jeden z tých menších a je tu aj vlk červený, ale vlk lesný, alebo sivý, ten je najúhľadnejší.“
„Čím je taký výnimočný?“ Draco sa spýtal a odvrátil zrak od knihy k Hermioninej tvári, v ktorej sa zračilo čosi podobné obdivu.
„Sivý vlk je najväčší z vlčej rodiny a najnebezpečnejší. Zvyčajne žijú celkom spokojne vo svorkách, ale raz za čas sa z niektorého vlka stane vyvrheľ. Žije dobre samostatne aj spoločensky, vďaka čomu je mimoriadne prispôsobivý.“
'Hm, vlk...' Draco sa zamyslel. Skúmal obrázok lesného vlka, ktorý sa plahočil okolo napoly zamrznutého potoka a hľadal potravu. Pozoroval, ako šelma vyrušila zajaca, na ktorého sa takmer okamžite vrhla. Draco videl, ako sa mu pod srsťou vlnia svaly, a dobre si prezrel jeho ostré rezáky, skôr než sa zabodli do jemného králičieho mäsa. Takmer počul, ako chrupkajú kosti.
Draco na sebe cítil Hermionin pohľad. „Tak,“ spýtala sa, “čo si myslíš?“
„Myslím, že vlk by sa hodil.“
„Dobre,“ prikývla a usmiala sa.
„Vskutku,“ povedal a zdvihol sa z pohovky. Pozbieral veci, ktoré nechal na stole, a zamieril na poschodie.
„Hej, počkaj,“ zavolala naňho Hermiona.
Draco sa otočil. „Čo chceš?“ spýtal sa podráždeným tónom.
Hermiona zvraštila obočie, čo si Draco vysvetlil ako zmes zmätku, podráždenia a hnevu.
„Nič,“ povedala nespokojným tónom. „Absolútne nič.“
Hermiona bez ďalšieho pohľadu otočila hlavu späť ku knihe. Draco sa na ňu ešte chvíľu pozeral, uvažoval, prečo sa, do čerta, cíti tak previnilo, striasol zo seba nezvyčajné emócie, padol do postele a o pár minút zaspal.