Názov: Averzia voči zmene
Originálny názov: An Aversion to Change
Autorka: Misdemeanor1331 (Mel88)
11. Usporiadanie
Hermiona sa rozhliadla po spoločenskej miestnosti. Do zariadenia boli zakomponované slizolinské aj chrabromilské farby. Steny boli sýto bordové a pohovky z čiernej kože. Všetko vyzeralo ako nové. Ale ako zistila, keď sa posadila na nadýchanú koženú pohovku, mala pocit, akoby sa nábytok používal už roky, dokonale vynovený a diabolsky pohodlný. Schúlila sa ešte viac do podušiek a zadívala sa do ohňa, ktorý vytrvalo horel v rošte na druhej strane miestnosti. Zavrela oči a vdychovala nádhernú a prirodzenú vôňu kože a horiaceho dreva a povzbudzujúcu vôňu starobylosti, ktorá bola výsostne rokfortská. Spokojne si zhlboka vzdychla.
'Milujem to tu.'
Mierne nadskočila, keď sa jej hrubá srsť obtrela o ruku. „Krivolab,“ zavrčala a nabrala si oranžového kocúra do náručia. S potešením zavrel oči, keď ho roztržito hladila.
'Toto nebude také zlé,' pomyslela si. 'Malfoy išiel rovno do svojej izby. Možno ma tento rok nebude vôbec obťažovať. To by síce moje špehovanie sťažilo trochu viac, než som predpokladala, ale ak ma to ušetrí od toho, aby som sa s ním musela stretávať...' Tvár sa jej podvedome zvraštila do výrazu odporu už len pri pomyslení naňho. 'Hlupák.'
Nástenné hodiny, ktoré si cestou dnu nevšimla, odbili jedenásť ťažkých úderov. Hermiona ako na zavolanie zívla, cítila sa mimoriadne unavená.
„Je čas ísť spať, Krivolab.“ Pustila kocúra z kolien a vyšla po drevených schodoch do spální. Pozrela sa doľava, potom doprava. Dvere boli rovnaké.
Sklopila pohľad na kocúra a premýšľala, či jej dá odpoveď, ktoré dvere sú jej. Namiesto toho jej venoval jediný pohľad svojimi veľkými žltými očami a pustil sa do upravovania.
„Nuž, ty si fakt užitočný,“ napomenula ho Hermiona so škádlivým úsmevom. „Fajn, vyzerá to tak, že sa rozhodnem staromódnym spôsobom: tipnem si.“ Ešte raz sa pozrela na každé dvere, a keď usúdila, že logika jej pri výbere nijako nepomôže, pokrčila plecami. „Sú to tie dvere napravo.“
Zaklopala a pre istotu priložila ucho k dverám. Vedela si predstaviť, že by vošla k Dracovi v sprche... Pri tej myšlienke sa zachvela. No keď nepočula žiadnu odpoveď, otočila kľučkou a vstúpila do svojej izby pre tento rok.
Bolo to ako vstúpiť do rozprávky. Pred ňou bola pripravená Hermionina ideálna izba - všetko, čo si kedy mohla želať, mala, zdá sa, na dosah ruky. V strede stála obrovská posteľ so štyrmi stĺpikmi a karmínovou a zlatou prikrývkou. Nádherne sýte čerešňové drevo zvýrazňovalo karmínovú farbu posteľných obliečok. Efekt by bol úplne ohromujúci, keby nebolo svetlej krémovej farby stien a dvojitých širokých okien, ktoré jej poskytovali úžasný výhľad na Zakázaný les z kamenného balkóna.
Kúpeľňa bola rovnako nádherná: krémové úžitkové predmety celé zvýraznené zlatom. To, čo by zvyčajne pôsobilo nevkusne, vyzeralo namiesto toho nádherne. Na stenách viseli decentné umelecké diela v ozdobných rámoch, nie portréty, ale krajinky z ďalekých miest. Sprchovací kút bol dosť veľký aspoň pre troch ľudí a bol doplnený desiatimi rôznymi kohútikmi a, ako si Hermiona s úsmevom všimla, niečím, čo vyzeralo ako muklovské nastavenie vírivky. Udivene pokrútila hlavou: Rokfort sa každým rokom zlepšoval.
Po hraní sa s kohútikmi a masážnymi nastaveniami sa Hermiona usadila do vane a takmer zaspala. Voda bola taká teplá a uvoľňujúca... nebyť odbíjania starých hodín o polnoci, Hermiona by pokojne mohla stráviť celú noc ponorená vo vode. Neochotne sa vytiahla von, osušila sa a spokojne sa zababušila do karmínových obliečok svojej neuveriteľne pohodlnej postele.
'Toto bude dobrý rok,' pomyslela si. 'Iný, ale dobrý.' Rýchlo zaspala a na tvári sa jej vyčaril úsmev.
Na druhý deň jej budík zazvonil jasne a skoro. Mäkké ranné slnko preniklo cez čiastočne poodhrnuté krémové závesy a udrelo ju do očí. Zastonala a lenivo si prehodila ruku cez oči. Spoliehajúc sa výlučne na hmat, zašmátrala po budíku a zúfalo hľadala tlačidlo na odloženie budenia.
Jej nemotorné prsty ho napokon stlačili a bolo jej dopriate ďalších sedem minút blaženého spánku. Znova zazvonil - tentoraz jej prsty našli tlačidlo rýchlejšie. Ďalších sedem minút, ďalšie stlačenie tlačidla.
Hermiona stratila pojem o tom, koľkokrát sa jej ruka vymrštila spod prikrývky, aby stlačila stále viac návykové tlačidlo na zdriemnutie, ale kým sa odhodlala vstať, bolo už pol deviatej.
Čas sa jej v mysli nezaregistroval počas celej minúty. '8:31...' Jej hnedé oči sa zrazu zmenili z ospalých na panické. '8:31! O štrnásť minút mám hodinu! Vydala zo seba výkrik, doslova vyletela z postele a začala sa prezliekať.
„Vďaka Merlinovi za uniformy,“ zamrmlala Hermiona, keď si obliekala sukňu, košeľu a kravatu. O chvíľu neskôr si Hermiona zviazala vlasy, pripevnila sponky, naniesla si riasenku a už bola na ceste von. Jej ranný rituál trval päť minút - nový rekord.
'Mám desať minút na to, aby som prešla pätnásťminútovú cestu odtiaľto do žalárov,' pomyslela si, keď prechádzala portrétovým otvorom. 'To je nemožné.' Postava na obraze musela zachytiť jej myšlienky, pretože sa ozvala práve vtedy, keď sa začala ponáhľať chodbou.
„Nie je to tak,“ ozval sa muž na portréte. „Je tu skratka. Je to priamo cez tamtú stenu, rovno dole chodbou, potom doprava. Tá vás dovedie do miestnosti s elixírmi. Len si dávajte pozor, aby vás nevideli.“
„Ďakujem, pane. Je mi ľúto, že nemôžem zostať a porozprávať sa.“
„Dnes tu budem aj neskôr. Zatiaľ dovi, slečna.“
Hermiona sa na portrét narýchlo usmiala, prešla cez stenu a nasledovala pokyny portrétu. Verná jeho slovám viedla cesta takmer priamo do podzemia s elixírmi. Do začiatku hodiny jej ostávali ešte tri minúty.
'Musím mu neskôr nezabudnúť obšírnejšie sa poďakovať. A spýtať sa ho, či sú v škole aj iné chodby, ktoré by som mohla využiť.'
Narovnala si habit a zhlboka, upokojujúco sa nadýchla a vošla do triedy, akoby sa nič nedialo. Dve hlavy sa otočili, keď si všimli jej vstup. Obe si ju prekvapene prezerali, Ron s úsmevom, Draco s úškrnom. Usmiala sa na Rona, sadla si vedľa neho a vysvetlila mu svoje meškanie ešte skôr, ako sa stihol spýtať.
****
'Ako sa sem, dočerta, mohla dostať tak rýchlo?' divil sa Draco, keď Hermiona vošla do dverí. 'Ja som to sotva stihol, a to som odišiel o pätnásť minút skôr!' Z konca jeho prútika otrávene vystrelili iskry. 'Ona vie zase niečo, čo ja nie... Skvostné.'
Skutočnosť, že Hermiona prišla na hodinu načas, Dracovi len zhoršila náladu. Nielenže sa tiež zobudil neskôr, ako mal v úmysle, a preto zmeškal raňajky, ale celú cestu do triedy naňho zazerali. Študenti, ktorých nikdy predtým nevidel, sa oňho teraz zvrátene zaujímali a buď nenormálne zmĺkli, alebo prepukli v hlasný šepot, keď prechádzal okolo.
Za normálnych okolností by sa Draco tešil z tejto pozornosti a možno by ju aj využil. Ale teraz už nie. Teraz sa snažil nevšímať si ich obviňujúce pohľady a nie veľmi nenápadne namierené prsty, ale videl ich všade. Draco videl strach v očiach niektorých, nenávisť a opovrhnutie v pohľadoch iných.
'Nie tí, čo sa ma boja, mi robia starosti...', pomyslel si. 'Problémy spôsobia tí, ktorí ma nenávidia. Určite sa čoskoro stane niečo, čo proti mne poštve celú školu. Je to len otázka času...'
Povzdychol si a zapísal si ingrediencie na elixíry a inštrukcie, ktoré Slughorn pripravil na tabuľu. Poslal Blaisea, aby zozbieral prísady, zatiaľ čo založil oheň. Kým čakal, skĺzol pohľadom na Hermionu, ktorá sedela po jeho pravici. Sústredila sa na oheň, ale musela vycítiť jeho pohľad, pretože chvíľu po tom, ako na ňu upriamil pozornosť, vzhliadla.
****
Hermiona vycítila na tvári Dracov pohľad, z ktorého jej brnela pokožka. Otočila hlavu, aby sa naňho uprene pozrela. Prižmúril na ňu oči, nie v obvyklej nenávisti, ale v zriedkavo videnom zmätku.
'Zaujíma ho, ako som sa sem tak rýchlo dostala,' pomyslela si s istotou.
Samoľúbo sa usmiala a trochu sa uškrnula. Jej povýšenecký pohľad sa zmenil na spokojný úsmev, keď videla, ako Draco očervenel a vrátil sa k opatrovaniu svojho ohňa, ktorý z nejakého dôvodu začal vypúšťať kúdoly čierneho dymu.
'Možno ho portrét nemá až tak rád,' usúdila. 'Čo je, samozrejme, pochopiteľné, ale nemyslela som si, že si vyberú strany. Ha, no dobre. Nič viac, než si zaslúži.'
Pokrčila plecami a začala opatrne krájať prísady, ktoré Ron priniesol na ich pracovné miesto.
Napriek tomu, že jej ráno začalo veľmi búrlivo, zvyšok dňa si naozaj užívala. Jej trieda transfigurácie na úrovni MLOKov bola začiatkom procesu, v ktorom sa mala stať animágom, čo bol cieľ profesorky McGonagallovej pre tento rok. Ich prvou úlohou bolo urobiť výskum o tom, na aký druh zvieraťa sa chcú premeniť. Preto Rona vôbec neprekvapilo, keď Hermiona zhltla jedlo a zamierila do knižnice.
Známymi chodbami prechádzala bez rozmýšľania; v knižnici bola tak často, že jej táto trasa bola druhou prirodzenosťou - mohla by ju prejsť aj v spánku.
'Čo by to malo byť?' pýtala sa samej seba. 'Aké zviera by bolo pre mňa ideálne?'
Zamyslela sa nad svojím patronusom. 'Páči sa mi vydra. Myslím, že ma dokonale vystihuje: je múdra a inteligentná, ale stále hravá. Nehovoriac o roztomilosti!' Zasmiala sa sama pre seba a pokrútila hlavou nad svojou tichou márnivosťou.
Hermiona si neuvedomila ženu, ktorá z nej za posledné dva roky vykvitla. Vlasy sa jej konečne ustálili do jemných hnedých prstienkov, ktoré väčšinu času ľahko zvládala. Stratila svoju knihomoľskú auru v prospech tichej, dôstojnej inteligencie zmiešanej s dobrodružným duchom tínedžera.
Dozrelo aj jej telo. Mala štíhle, tvarované nohy a vyšportovanú postavu. Tvár mala prirodzene peknú, nepotrebovala ju vylepšovať žiadnym mejkapom ani kúzlami, ktoré mali typy ako Levanduľa Brownová v obľube. Ešte príťažlivejšie ako jej telo bolo sebavedomie, s ktorým sa niesla. Pri chôdzi držala hlavu vztýčenú a často sa usmievala napriek bremenu blížiacej sa vojny. Hermiona bola vzorom toho, aká by mala byť dospievajúca čarodejnica, a videli to všetci okrem nej.
Došla do knižnice a kývla na madam Pinceovú, s ktorou mala pochopiteľne priateľský vzťah. Prezerajúc si mohutné a starodávne zväzky na vysokých policiach si Hermiona vybrala niekoľko kníh o animágoch a magických zvieratách všeobecne.
Vliekla knihy do svojej izby a opäť sa motala chodbami. Na čele sa jej leskol pot, keď prechádzala hradom. „Prečo dali hlavných prefektov tak ďaleko od všetkého?“ ticho zavrčala. „To je smiešne. Z môjho internátu do učební musí viesť viac ako jedna chodba.“
„Máte pravdu, slečna Grangerová,“ ozval sa hlas od steny. Hermiona si ani neuvedomila, že sa už dostala ku svojej izbe, vyskočila a prekvapene pustila knihy. Portrét sa ticho rozosmial. „Ospravedlňujem sa.“
„Ach, to je úplne v poriadku,“ povedala Hermiona, zatiaľ čo sa zohla, aby zdvihla svoje knihy. Keď ich zdvihla do náručia, mohla si poriadne prezrieť obraz, s ktorým viedla konverzáciu.
Bol to vznešene vyzerajúci muž so špinavými blond vlasmi a hustým obočím rovnakej farby. Jeho oči boli mäkko zlatisté, s hnedými škvrnami. Jeho tvár bola sympaticky ošľahaná vetrom, s vráskami smiechu okolo kútikov pier a očí. Kráľovsky sa usmieval na Hermionu, keď reagoval na jej myšlienky. „Áno, slečna Grangerová. Volám sa Godric Chrabromil. Je mi cťou, že vás spoznávam. A dovoľte mi, aby som využil túto príležitosť povedať, že som veľmi hrdý na to, že vás mám vo svojej fakulte.“
„Ďakujem, pane,“ povedala Hermiona s polichoteným úsmevom. „A ďakujem vám aj za to, že ste ma dnes ráno viedli tou chodbou. Bez toho, aby som ju poznala, by som sa nikdy nedostala na hodinu načas. Ale musím sa spýtať, či existujú ešte nejaké ďalšie chodby, ktorými by som sa mohla dostať na vyučovanie? Je to dosť dlhá cesta...“
„Áno, slečna Grangerová, sú. Ale radšej by som vám o nich nepovedal.“ Hermione pri Godrikových slovách trochu poklesla tvár. „Namiesto toho by som bol radšej, keby ste ich zistili sami, najlepšie so svojím náprotivkom, hlavným prefektom. Takto môžete obaja vedieť, ktoré chodby kam vedú, a zároveň si užiť dobrodružstvo v tej časti Rokfortu, ktorú videl len málokto.“
„A čo ak toto dobrodružstvo nechceme?“ ozval sa za Hermionou ťahavý hlas. Zdalo sa, že Draco sa v okamihu zhmotnil po jej boku.
„Pán Malfoy,“ oslovil ho Godrik trochu chladným tónom. „Áno, Salazar bol celkom hrdý, keď ste vstúpili do jeho fakulty: rod Malfoyovcov sa opäť vrátil do jeho prítomnosti. Trúfam si povedať, že ste doteraz preukázali všetky vlastnosti, ktoré si môj spolužiak u študentov cenil, pričom niektoré z nich nie sú až také príkladné.“ Draco sa hrdo vztýčil napriek poznámke Godrika, ktorý sa snažil potlačiť zazeranie. „Aké šťastie, že ste sa dostali do dvojice so slečnou Grangerovou. Možno vám... rozšíri obzory.“ Zdvorilo sa usmial a ignoroval Dracov úškrn.
Hermiona vycítila, že Draco sa chystá povedať niečo na oplátku a že to nebude v slušnom jazyku. Prerušila ho tesne predtým, ako začal hovoriť. „Preskúmame zadné chodby, len čo budeme mať čas. Ale ak vám to nevadí, tieto knihy sú dosť ťažké.“
„Ach áno, samozrejme. Toto je moja hádanka: Boh sa s ním nestretne, kráľ s ním stretne len zriedka. Denne sa s ním stretávajú bežní ľudia, ale často si to neuvedomujú. Čo je to?“
Hermiona sa usmiala. „Túto som už počula. Poznáš odpoveď, Malfoy?“ Ostro sa naňho pozrela. Pozeral na ňu chladným a povýšeneckým pohľadom, akoby bol nad takéto hádanky povýšený. Po niekoľkých sekundách ticha bolo zrejmé, že Draco sa nechystá odpovedať.
„Niekto rovnocenný,“ oznámila so zanieteným pohľadom.
Hermiona prisahala, že videla, ako Dracov výraz mierne ochabol. Poďakovala Godrikovi a zľahka vykročila do spoločenskej miestnosti, Draco ju nasledoval.
Mimo témy: Nemôžem si pomôcť, ale láka ma znova si prečítať Gravidy a Trial Vyvoleného (Skúška... čo nie je najpresnejší preklad). Ako vyhral Voldemort, Draco skončil takmer bez mágie... Robil otrokára so škriatkami, ak sa nemýlim. Ak ste to ešte nečítali, odporúčam. Neviem si vybaviť tú časť, keď boli na škole resp. pred víťazstvom Voldyho. Ale fenomenálny návrat Rona (? dvojčiat ?) považujem za jednu z najlepších FF scén. Škoda, že mi zlyháva pamäť... Opäť, táto poviedka vznikla dávno pred érou či obľúbenosťou klasickej zápletky hlavných prefektov. Jimmi