Preklady fanfiction Harryho Pottera

8. Reakčný čas

Podľa Moodyových slov listy prišli na druhý deň sovou poštou. Hermiona nedočkavo roztrhla svoj list, ktorý bol približne rovnako hrubý ako Dracov. Túžila si dokázať, že Moody hovorí pravdu, a prečítala si list, ktorý jej oznamoval, že sa má stať hlavnou prefektkou.

Keď sa dostala k poslednej vete listu, čo bolo ťažké pre slzy šťastia, ktoré jej zakrývali zrak, na stole sa zhmotnil lesklý zlatý odznak. Pustila list a s úctou odznak zdvihla. Snažila sa nezamazať dokonalý zlatý lesk, ktorý mal pri odrážaní svetla. Široko sa usmievala, keď prijímala gratulácie od členov Rádu.

Draco vošiel do šťastnej scény so zachmúreným výrazom. Okamžite si všimol zlatý odznak v Hermioninej ruke a už sa chystal utrúsiť nepeknú poznámku o tom, že je to humusácka vševedka, keď si všimol desať ozbrojených členov Rádu, ktorí stáli okolo nej.

'Možno neskôr,' pomyslel si prezieravo.

Videl, že aj Ron číta svoj list, ale všimol si, že nemá odznak. 'Niet divu,' pomyslel si Draco s úsmevom. 'Ako prefekt bol takmer nepoužiteľný...'

„Tu je tvoj list, Malfoy,“ povedala Hermiona. Strčila mu pod nos hrubú obálku a o krok ustúpila. „Otvor ho,“ povedala nezvyčajne tichým a takmer vystrašeným hlasom.

Strelil po nej zvedavým pohľadom a vzal list do rúk. Zdal sa mu ťažší ako zvyčajne. To a Hermionino zvláštne konanie v ňom vyvolalo podozrenie.

„Tento rok do Rokfortu nepôjdem, Grangerová,“ povedal samozrejmým tónom. Hodil list na stôl a obrátil sa na odchod.

„Ale áno, ideš, synak,“ povedal Moody, ktorý sa zrazu vynoril priamo pred Dracom.

Zvedavo sa na bývalého aurora zahľadel.

„Nie, nejdem,“ povedal prísne. „Budem robiť prácu tu v Ráde - pokračovať v tom, čo už robím. V žiadnom prípade sa nevrátim.“

„Dumbledorova dohoda sa nevzťahovala na školský rok, chlapče. Buď sa vrátiš alebo budeš na ulici. A nemyslím si, že by si zbeh od Voldemorta počínal sám veľmi dobre. Takže pôjdeš, či sa ti to páči, alebo nie,“ povedal Moody. Neobťažoval sa maskovať svoj výhražný tón.

Draco sa nad Moodyho slovami zamyslel. 'Do pekla. Má pravdu. Potrebujem tu zostať, alebo byť aspoň pod ich dohľadom. Do riti,' potichu si odfrkol.

Draco bez slova roztrhol obálku. Prvý list, ktorý dostal, bol napísaný McGonagallovej ostrým písmom.

Vážený pán Malfoy,

S potešením vám oznamujem, že Vám bola na tento rok zverená prestížna zodpovednosť hlavného prefekta.

Pozícia hlavného prefekta si vyžaduje oveľa väčšiu zodpovednosť, ale má aj dosť výhod. Teraz si môžete požičiavať knihy v oddelení s obmedzeným prístupom v knižnici, máte k dispozícii polohu a heslo do školskej kuchyne, predĺženú večierku a zdieľate internát s hlavnou prefektkou. Viac inštrukcií dostanete v prednom kupé Rokfortského expresu.

Blahoželám vám a som si istá, že túto funkciu budete vykonávať čo najlepšie.

S pozdravom,

riaditeľka Minerva McGonagallová

Na kuchynskom stole sa zhmotnil zlatý odznak, takmer identický s tým, ktorý držala Hermiona. Draco sa naň pozrel v zdesenom úžase.

„To je omyl,“ povedal potichu a stále s vytreštenými očami hľadel na odznak. „To musí byť omyl.“

„Žiaden omyl, pán Malfoy,“ povedal Moody. „Tento rok ste hlavným prefektom.“

„Ja nemôžem... ja... ja nemôžem,“ zakoktal sa. Tvár mal bledšiu ako zvyčajne a oči rozšírené od šoku.

„Nemáte na výber,“ povedal Moody s definitívnou platnosťou. „O niekoľko dní pôjdeme na Šikmú uličku po vaše potreby.“ Múdro prikývol a vyšiel z miestnosti, očividne spokojný, že Malfoy prijal správu bez toho, aby niečo alebo niekoho rozstrieľal na kúsky.

Draco prvýkrát od prijatia listu zdvihol zrak. Stretol sa s obviňujúcimi a chladnými pohľadmi Hermiony, Rona a Harryho.

'Myslím, že mi bude zle,' pomyslel si.

Ako v tranze potichu vyšiel z kuchyne do svojej izby.

****

Trojica číhala pred Malfoyovou izbou. Mali mu povedať, že sa podáva obed, ale ani jeden z nich nechcel zaklopať na jeho dvere. Tie dvere čneli pred nimi ako úplne nepreniknuteľná bariéra, o ktorej prekročení nikto z nich nechcel ani len uvažovať.

„Ako si myslíte, že sa mu darí?“ spýtala sa Hermiona.

„Koho to zaujíma?“ povedal Ron. „Ten bastard si zaslúži všetko, čo dostane.“

„Celá študentská obec bude proti nemu, Ron.“ 

„Nikto zo Slizolinu, to je isté.“

„To je pravda,“ pripustila Hermiona, “ale aj tak. Zvyšok školy... profesori... Bude mať hrozný rok.“

„Zdá sa, že si zabudla na to peklo, ktorému nás šesť rokov vystavoval, Hermiona,“ povedal Harry. „Nám bolo kvôli nemu mizerne. Teraz je rad na ňom.“ Pozrel na dvere a stále premýšľal. „Ale prečo sa vôbec staráš? K tebe sa správal najhoršie!“

Jeho naznačené obvinenie postavilo Hermionu do defenzívy. „Ja sa nestarám!“ odsekla. „Ale stále s ním musím bývať. Mne bude kvôli nemu mizerne.“

"Pššt, stlm sa!" zasyčal Harry.

„Tak ho ignoruj,“ navrhol Ron, pokračujúc v ich rozhovore.

„Ako ho mám ignorovať, keď ho mám špehovať, Ron?“ spýtala sa sotva počuteľným tónom.

„Nepýtaj sa ma,“ vystrelil. „Moja úloha to nie je.“

Zaostrila naňho pohľad, ale rozhodla sa, že sa nebude hádať.

Všetci na chvíľu zmĺkli a pozerali na dvere. „Jeden z nás ho musí zohnať,“ povedala napokon Hermiona.

Ron na ňu pozrel so zdvihnutým obočím. „Nech sa páči.“

Odfúkla si a vykročila dopredu, neisto zaklopala na dvere. „Malfoy?“ povedala do rámu. Žiadna odpoveď. „Malfoy,“ zopakovala. „Obed je na stole.“ Stále odmietal otvoriť dvere.

Hermiona prudko prikývla. „Dobre, poďme.“ Začala si raziť cestu chodbou, keď počula Harryho hlas.

„Ale čo Malfoy?“

„Pozrime, kto sa teraz stará,“ strelila po ňom Hermiona s hravým úsmevom na tvári.

Harry si vymenil s Ronom diabolský pohľad. „Za to zaplatíš, Hermiona. Že áno, Ron?“

„Ach áno,“ povedal Ron s hravým úsmevom.

Súčasne sa po nej obaja chlapci rozbehli a Hermiona sa pri tom šialene rozosmiala. Portrét pani Blackovej v reakcii na to obscénne vykríkol.

****

Draco počul ich slová zvnútra svojej izby. Bol predsa len na druhej strane dverí. Počul, ako sa o ňom rozprávajú, Harry a Ron s pomstychtivosťou, Hermiona s niečím, čo sa podobalo súcitu. Bolo mu zle z humusáčkinej ľútosti, ale vedel, že všetko, čo povedala, bola pravda.

Draco sa úprimne bál vrátiť na Rokfort. Vedel, že tento rok bude jeden z najťažších, aké kedy bude musieť zažiť, a vôbec sa naň netešil.

'Celá študentská obec ma bude nenávidieť,' - pomyslel si s hlavou v dlaniach. Posledné dve hodiny premýšľal nad touto myšlienkou v rovnakej polohe: chrbtom opretý o dvere, kolená na hrudi, hlavu v dlaniach. 'To ja som zodpovedný za Dumbledorovu smrť. Vpustil som smrťožrútov do školy. Ja som ten, kto urobil Rokfort nebezpečným.' Premýšľal, či sa do školy vráti rovnako veľa študentov.

Potom Dracovi napadla myšlienka, ktorá mu predtým nenapadla. 'Myslia si ľudia, že som ho zabil?' Ministerstvo, ktoré Harryho vtedy vypočulo, vydalo oficiálne vyhlásenie, v ktorom vyhlásilo Snapea za oficiálneho vraha. Ľudia však napriek tomu vedeli, že Draco bol tam hore tiež. Koniec koncov, vybehol von so Snapom. 'Určite som bol zapojený do jeho smrti. Vinný z účasti na vražde, však?'

Dracovi sa srdce zovrelo hlbšie do hrude, keď si pomyslel, aká intenzívna bude vlastne nenávisť študentov. 

'Aj profesorov,' uvedomil si. 'Ľudia, na ktorých sa spolieham kvôli známkam.' Draco bol šikovný študent a dostával známky, aké si zaslúžil, ale teraz existovala možnosť, že profesori nebudú spravodliví. Striaslo ho pri pomyslení na predsudky, ktoré by mohol zažiť v triede.

'Aspoň budem mať stále na svojej strane slizolinčanov. To je možno jediná pozitívna stránka. Trochu sa usmial, keď si predstavil, ako šéfuje Crabbemu a Goylovi a pri sexe, ktorý určite bude mať s Pansy. Jeho úsmev sa rozšíril, keď si predstavil metlobal. 'Dobre, dve pozitívne stránky,' pomyslel si. 'Nemajú žiadny dôvod nepustiť ma do tímu. S potešením zatvoril oči, keď si spomenul na ten nával, keď uvidel zlatonku, na beztiažový stav pri náhlom obrate, na rýchlosť pri náhlom stočení nadol. Predstavoval si, ako hrá a skutočne raz porazí Chrabromil, keď jeho myšlienky hrubo prerušilo zaklopanie na dvere.

Počul, ako Hermiona ticho vyslovila jeho meno. Nemal chuť odpovedať a dúfal, že jednoducho odíde. Znova vyslovila jeho meno a pripomenula mu obed.

Ešte stále mu bolo mierne nevoľno z vyhliadky, že bude hlavným prefektom, ale ignoroval ju. Nakoniec pochopila narážku a vzdala to. Ucukol, keď počul, ako vykríkla od smiechu, a zamrmlal pri zvuku troch bežiacich krokov, ktoré sa rozliehali po chodbách.

Uškrnul sa nad ich veselosťou. „Z čoho sa majú tešiť?“ zamrmlal si pre seba. „Ich vodca je mŕtvy, ich spasiteľ je slabý. Prehrajú tento boj. Mali by sa utápať vo svojom smútku, a nie sa navzájom radovať.“

Srdce mu zvieral chlad a oči sa mu naplnili sklamanými slzami. „Všetci zomrú tým najstrašnejším spôsobom, ale oni sa stále usmievajú, stále sú šťastní, stále objímajú svoje životy. Hlúpi tínedžeri plní nádeje.“

Draco sa teraz postavil, nahnevaný na nič. Začal sa prechádzať po miestnosti.

„Viem, aký je život v skutočnosti,“ povedal nahlas. „Prežil som jeho realitu, nie chránenú, bezpečnú verziu, ktorej boli vystavení celý život! Život je plný chýb a sklamaní. Je plný zlyhaní a klamstiev. Život je nešťastný a beznádejný. Hlúpi blázni,“ odpľul si. „Nemajú v čo dúfať, nemajú sa na čo usmievať, nemajú sa čoho chytiť... okrem seba navzájom.“

Prestal sa prechádzať a s očami plnými sĺz pozrel na strop. Chcel, aby sa nerozliali, ale túžba bola slabá. Z oceľových očí sa mu roztiekli drobné sklenené guľôčky a stekali mu po bledom líci.

'Majú jeden druhého,' pomyslel si. 'A koho mám ja?'

Odpoveď poznal. So slzami, ktoré mu stále stekali po tvári, sa Draco oprel o okno a pozrel do hlbokého dvora. 

'Nikoho,' povedal mu v duchu malý démon. A Draco vedel, že má pravdu.