Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 9  

Ráno sa usmieva ako tvár novorodenca, nevinná a neznajúca.

Koniec zimy sľubuje dávno strateného priateľa.

Pohodlím sa mi prihovára.

Ale obávam sa, že nemám čo dať.

Na tomto osamelom mieste tak veľa môžem stratiť.

Prepletená v tvojom objatí.

Nič by som nechcela radšej než sa zamilovať.

Ale obávam sa, že nemám čo dať.

-- Strach od Sarah Maclachlan

Ak je to sen, nechcem sa prebudiť. Bol to skôr pocit ako myšlienka, pretože Hermionina myseľ ich v tej chvíli nebola schopná formulovať. Ale presne toto dokázalo s dievčaťom spraviť pevné zovretie v objatí Draca Malfoya, ktorého pery boli jemnejšie ako hladký zamat. Keď ju Draco bozkával, mala zavreté oči a bála sa, že sa všetko rozplynie, len čo sa jej viečka rozlepia. Nebola pripravená, aby sa to skončilo... ešte nie.

Jeho pery sa jemne pohybovali po jej lícach a nadol krkom, občas sa zastavil, aby ju okusoval na ušných lalôčikoch, a občas sa vrátil k jej vlastným ústam a zachytil jej pery v hlbokom intenzívnom bozku. Jeho ruky sa pevne ovinuli okolo jej pása a pritiahli ju tak blízko, že ledva lapala po dychu, ale bolo jej to jedno. Pevne mu vtlačila prsty do chrbta a silno ho zovrela, akoby mohla spadnúť, keby ho pustila. Ani jeden z nich neprehovoril, aspoň nie slovami. Už viac ako päť rokov používali ústa ako zbraň, pľuli údery a uštipačné poznámky, aby sa pokúsili jeden druhému ublížiť. Zdalo sa im prirodzené, že chceli preskúmať všetky skryté miesta a tajomstvá výzbroje, s ktorou sa toľkokrát stretli v boji. Sebemenšie slovo jedného z nich mohlo zničiť ich vysnívaný svet a to ani jeden z nich nechcel.

Netušila, ako dlho sa bozkávali; zdalo sa jej, že minúty sa míňajú ako padajúce hviezdy a zároveň stoja na mieste. Jediným ukazovateľom toho, ako dlho sa bozkávali, bolo to, že ju od ich horúčkovitej činnosti začala bolieť čeľusť a pery jej znecitliveli od toho, ako tak tesne priliehali k jeho. Potom pocítila, ako jeho ruky jemne spočinuli na jej bokoch a jeho palce sa pohybovali v malých kruhoch, zatiaľ čo ju držal pri sebe. Jeho srdce jej zúrivo búšilo do hrude a ona cítila, ako v nej horí túžba, o ktorej sa jej ani nesnívalo... A bolo to príjemné.

Pomaly sa jedna z Dracových rúk začala pohybovať smerom nahor, jeho prsty prechádzali po boku jej tela a zľahka ju šteklili. Usmiala sa, pohla perami, aby sa zdržala na jeho krku, keď jeho ruky konečne dosiahli svoj cieľ a jemne spočinuli na jej mäkkom prsníku. Stále však neotvárala oči, nechcela sa zobudiť zo sna. Neodstrčila jeho ruku, keď jej jemne stláčal prsia, zatiaľ čo druhou rukou sa načiahol, aby ju chytil za krk a znova si pritiahol jej ústa k sebe. Namiesto toho sa naklonila k jeho rukám, chcela viac a premýšľala, ako jej jeho ruky dokážu spáliť pokožku cez hrubé šaty. Cítila, ako jej všetkými časťami tela, od hlavy až po prsty na nohách, preniká mravčenie.

Nechcela, aby prestal.

Toto uvedomenie si ju prebralo do reality. Oči sa jej bleskurýchle otvorili, hlava sa jej zatočila od šoku, že je ťahaná z neba. Slabo zalapala po dychu, čo spôsobilo, že aj Dracovi sa otvorili oči. Boli plné rovnakého šoku a zmätku, aký cítila ona, a čudovali sa, ako sa veci mohli tak rýchlo vystupňovať za taký krátky čas.

Jeho ruka ju okamžite prestala hladiť, ale ruku spoza jej krku preč nedal. Mierne sa odtiahol a jeho sivé oči ju prebodávali takými surovými emóciami, až sa jej v hrudi zatajil dych. Keď prehovoril, jeho hlas bol tichý a chrapľavý, ale pretkaný obavami. „Si v poriadku? Neublížil som ti?“ Nemal v úmysle nechať sa tak uniesť.

„Nie,“ vydýchla. „Som v poriadku. To len...“ Hlas sa jej vytratil, ale Draco zrejme pochopil bez toho, aby povedala niečo viac.

Nemusela to hovoriť, pretože to cítil aj on. Ani jeden z nich nečakal, že pocíti takú emocionálnu reakciu. Neplánovali to. Siahalo to ďaleko za hranice možností a viedlo to na neprebádané územie pre nich oboch. Vydýchol a mierne prikývol: „Ja viem.“ „Viem,“ zopakoval. Keď od nej odstúpil, zarazil ho zvláštny pocit, že je taká zima, že pri výdychu vidí svoj dych, ale telo má stále ako v ohni. Sledoval, ako sa načiahla za seba, aby sa niečoho chytila, aby sa udržala; ruka jej pristála na kľučke dverí, ale neotvorila ich. Zdalo sa, že zastala na mieste.

Zhlboka sa nadýchla a snažila sa vrátiť dych do normálu: „Možno by sme mali ísť dovnútra. Začína tu byť zima.“ Otočila za sebou kľučkou a dvere sa s tichým cvaknutím otvorili.

„To je asi dobrý nápad. Zajtra nás čaká náročný deň.“ Zastavil sa, jeho oči pátrali po jej spod štítu strapatej ofiny. „Budeme späť na Rokforte. Naspäť k mojim priateľom... a tvojim.“ Vstúpil do izby, dusivé teplo bolo v ostrom kontraste s horkým chladom. Hermiona vkĺzla za ním, keď jej podržal dvere. Zavrel ich, keď sa k nemu otočila a otvorila ústa, aby niečo povedala, ale jej plášť sa zachytil vo dverách a zastavil ju. Rýchlo sa pohol, aby ju uvoľnil, a povedal: „Je mi to ľúto.“

Jej oči sa pátravo zahľadeli do jeho. „Skutočne?“ spýtala sa a jej oči sa zaujímali o niečo úplne iné.

Pred odpoveďou zaváhal, ale skôr než stihol povedať „nie“, otvorili sa dvere do VIP miestnosti a dovnútra vošla profesorka McGonagallová, čím túto chvíľu prerušila. Draco bol taký zaujatý Hermionou, že úplne zabudol na udalosti, ktoré predchádzali ich aktivitám na terase. Jeden pohľad na McGonagallovej prísnu tvár mu to pripomenul lepšie ako Nezabúdal.

Prekvapivo namiesto toho, aby ich poučovala alebo potrestala Draca za útok na Filipa, bola napodiv pokojná. Spýtala sa, či si Draco nepotrebuje ošetriť rany alebo modriny, ktoré mohol mať z potýčky, ale o žiadnych následkoch alebo trestoch za bitku s iným študentom sa nezmienila. Draco bol z jej správania vyvedený z miery; lepšie poznal ľahko vznetlivú McGonagallovú, nie zdržanlivú čarodejnicu, ktorá mu bez slov a nežne odčarovala modriny na kĺboch prstov. Po tom, čo ich obdarila zopár zvedavými pohľadmi, poznamenala: „Zajtra nás čaká náročný deň, takže navrhujem, aby sme sa všetci uložili na noc.“

Obaja študenti z jej tónu vedeli, že je to skôr rozkaz než obyčajný návrh, a tak si Draco a Hermiona posledným pohľadom popriali dobrú noc s trpkým vedomím, že búrlivý večer nie je to jediné, čo sa končí.

****

McGonagallová nežartovala, mali naozaj rušné ráno. V skutočnosti bolo také rušné, že Hermiona sotva mala šancu sa na Draca čo i len pozrieť, a už vôbec nie trápiť sa snahou rozlúštiť jeho pocity po bozkoch z predchádzajúcej noci. Na poslednú chvíľu si musela zbaliť veci, potom sa naraňajkovali v jedálni, kde sa rozlúčili s mnohými spolužiakmi z Beauxbatons. Vrcholom raňajok bolo, keď k ich stolu pristúpil hlboko pokorený Filip a pred celou školou sa ospravedlnil Hermione. S niekoľkými poslednými objatiami od Izabely a sľubmi, že si budú často písať, sa vydali na cestu na sever vlakom, ktorý ich mal odviezť až do Rokville - späť do ich životov.

****

„Pán Malfoy, rada by som s vami prehodila pár slov, prosím.“ Profesorka McGonagallová sa uprene pozrela na Hermionu a bez slov naznačila mladej chrabromilčanke, aby opustila vagón.

Hermiona zalapala po dychu a nervózne sa medzi nimi pozrela. Bez hádky však vyhovela a nechala Draca s profesorkou McGonagallovou osamote.

Draco sa tejto scény obával. Predchádzajúcu noc a celé ráno sa mu zdala byť výnimočne vyrovnaná. Vedel, že je len otázkou času, kedy naňho vypustí svoj hnev. Izabela ho predtým pri raňajkách informovala, že všetci učitelia boli oboznámení s Filipovým „plánom“ a že McGonagallová sa zdala byť viac rozrušená Filipovým konaním ako jeho a Dracovou hádkou. Draco sa tak cítil o niečo pokojnejší, čo sa týka prípadných následkov... ale nie o veľa.

Keď sa zástupkyňa riaditeľa usadila na sedadlo oproti nemu v ich vlakovom kupé, Draco sa cítil trochu malátne. Každý vedel, že McGonagallová sa pevne drží školského pravidla „žiadne bitky“. Zdalo sa, že zľavuje len u tých dobrých chrabromilčanov, ale aj tí dostávali časté tresty za porušenie pravidiel. Strnulo sedel na svojom mieste, pripravený čeliť kritike; jednému alebo dvom trestom za to, že poslal Filipa „Kreténa“ Hasleyho do nemocničného krídla. Jediné, čo ho mrzelo, bolo, že to neurobil skôr.

McGonagallová si zložila klobúk, položila ho na sedadlo vedľa seba a potom si odkašľala. „Pán Malfoy,“ zopakovala, „myslím, že musíme prediskutovať záležitosť ohľadne vášho pästného súboja s pánom Hasleyom.“ Zhlboka sa nadýchla a ponad okuliare sa zahľadela na hrdého mladého čarodejníka pred sebou. Nenašla na ňom ani stopu po nevôli, odpore či zvyčajnej samoľúbosti. Zvyčajne, keď mal byť Draco Malfoy potrestaný, vzbudzoval rozruch alebo sa z toho snažil vykľučkovať, no jeho dnešný postoj nevykazoval ani jednu z týchto vlastností. Namiesto toho sa jej len pozeral priamo do očí, jeho ruky pevne zvierali opierky vedľa neho a trpezlivo čakal, kým mu udelí trest. Čaká ho prekvapenie, usmiala sa v duchu.

Minerva McGonagallová bola hrdá na svoju povesť spravodlivej a čestnej učiteľky. Pravidlá neohýbala často, ale keď urobila výnimku, bolo to z oprávneného dôvodu. Toto bola jedna z takýchto príležitostí. Keď ju Izabela Duprisová informovala o dôvodoch Dracovho útoku na Filipa, prvým impulzom strnulej profesorky bolo, aby sa sama rozbehla do nemocničného krídla a dala hulvátskemu francúzskemu stíhačovi lekciu, na ktorú nikdy nezabudne. Našťastie udržala svoj hnev na uzde a podarilo sa jej upokojiť všetok povyk v  profesorskom zbore Beauxbatons, z ktorého mnohí vyjadrili rozpaky a pobúrenie nad tým, ako sa pán Hasley správal k slečne Grangerovej. Po tom, čo rozohnali dav prizerajúcich sa, sa učitelia vybrali do nemocničného krídla, aby si vypočuli vysvetlenie pána Hasleyho ohľadne jeho konanie. Najviac ju potešilo, keď videla, ako jeho tučná pera a dve čierne oči už celkom pekne opúchajú. Potešilo ju aj to, že podobne ako na Rokforte, aj v Beaubatons bolo proti pravidlám magické ošetrovanie všetkých zranení, ktoré vznikli pri bitke; namiesto toho sa používali staromódne muklovské metódy.

Hoci si myslela, že Draco dal Filipovi presne to, čo si zaslúžil, nebolo by od zástupkyne riaditeľky múdre verejne schvaľovať osobný útok, bez ohľadu na to, ako pyšná sa cítila. Draco Malfoy bránil čarodejnicu narodenú u muklov, keď nemal čo získať a mohol toho tak veľa stratiť. Svedčilo to o tom, ako veľmi dospel z ufňukaného spratka, ktorého spoznala v prvom ročníku, na inteligentného, občas očarujúceho čarodejníka, o ktorom vedela, že sa skrýva za jeho oceľovo sivými očami. Domnievala sa, že bolo hazardom ponúknuť mu miesto vo výmennom programe, ale keď videla zmeny v jeho správaní, bola s ich výberom nanajvýš spokojná. Koniec koncov, cieľom výmenného programu bolo pestovať plodné vzťahy medzi oboma školami. Nedokázala potlačiť prchavú nádej, že táto skúsenosť by mohla pomôcť aj vzťahom medzi fakultami v samotnom Rokforte.

Pokračovala v reči, zatiaľ čo on ju zvedavo pozoroval. „Myslela som si, že po tom nešťastnom incidente v Paríži pochopíte môj odpor k brutalite. Bojom sa nikdy nevyriešia problémy, pán Malfoy, len sa vytvoria ďalšie. To, čo urobil pán Hasley,“ ústa sa jej nepríjemne skrútili, keď musela vysloviť jeho meno, „čo sa týka Hermiony, bolo viac než neospravedlniteľné, a keď ste sa dozvedeli o jeho plánoch, mali ste okamžite kontaktovať niektorého z učiteľov alebo samotnú slečnu Grangerovú.“ Prudko vstala a začala sa prechádzať po kupé, Draco ju stále sledoval očami a premýšľal, kam to smeruje. „Chápem však aj to, že ste sa so slečnou Grangerovou v posledných týždňoch... zblížili, a chápem, že vaša reakcia na to, keď ste počuli, ako sa o nej človek, ktorému dôverovala, vyjadruje takto znevažujúco, mohla vzbudiť istú dávku hnevu, ktorá vám bránila v logickom uvažovaní.“

Draco sa strácal v jej príliš dlhých vetách a ich zahmlených posolstvách. Bola na neho nahnevaná, alebo ho chválila?

Akoby mu čítala myšlienky, prestala sa prechádzať a pozrela priamo naňho: „Takže prejdime k veci. Keďže ste v podstate bránili česť spolužiačky a incident sa odohral na akadémii Beauxbatons, kde už nie sme, rozhodla som sa, že vo vašom školskom spise na Rokforte nebude žiadny trest, ani záznam. Ak sa rozhodnete diskutovať o tejto záležitosti s kýmkoľvek iným, nemôžem vám v tom zabrániť, ale to je vec medzi vami a slečnou Grangerovou.“

Draco si zhlboka vydýchol úľavou; dovtedy si ani neuvedomil, že zadržiava dych. Rýchlo sa však spamätal. Nebolo by dobré, keby vyzeral príliš vďačne voči hlave chrabromilskej fakulty. Musel sa správať tak, akoby toto konkrétne rozhodnutie očakával od začiatku. Musel sa vrátiť do svojho „rokfortského módu“. S miernou ťahavosťou (už dávno ju nepotreboval použiť) poznamenal: „Veľmi dobre, pani profesorka. Slizolinčania naozaj chránia svojich, a aj keď Hermiona mala tú smolu, že ju zaradili do Chrabromilu, je to spolužiačka z Rokfortu. Mal som pocit, že nemám na výber a musím zabezpečiť, aby povesť Rokfortu nebola pošpinená Hasleyho falošnými obvineniami.“

Stuhla pri jeho strohom spôsobe, pretože vedela, že napriek všetkému klame. „Pán Malfoy, ak tomu naozaj veríte, potom ste ešte väčší hlupák ako pán Hasley.“ Podľa prekvapeného záblesku v očiach mladého čarodejníka spoznala, že takúto poznámku na jeho adresu nečakal. Vzala si klobúk a prešla k dverám kupé, pričom využila jeho nemosť. „Prečo nepoinformujete slečnu Grangerovú, že sme tu skončili. Myslím, že som ju videla, ako smeruje do zadnej časti vlaku.“

****

Keď Hermiona opustila ich kupé, zistila, že sa dostala do posledného vozňa. Odomkla dvere, vyšla na plošinu a sledovala, ako sa okolo nej kĺže krajina, ktorej farby sa miešajú v živých víroch. Čím ďalej na sever išli, tým bol vzduch chladnejší. Vlak ich posúval stále ďalej a ďalej od Francúzska, ale časť z nej sa chcela vrátiť. Vedela, že je to bláznivé, vedela, že je to čisto citová túžba. Ale nikto v nej nikdy nevyvolal také emócie ako Draco Malfoy. Nikto sa jej nikdy nedostal pod kožu, či už sa hádali, alebo bozkávali. Ale bozkávanie bolo oveľa príjemnejšie. Od prvého dňa, keď sa stretli, na ňu pôsobil. To sa nedalo vyvrátiť. Čím bližšie boli k Rokfortu, tým bližšie boli k tomu, aby sa vrátili k tomu, ako to bolo kedysi.

Všetko sa to zdalo také rýchle. Osem týždňov nebola až taká dlhá doba, ale akosi sa teraz všetko zdalo byť také iné. Dokonca aj vlak sa zdal byť rýchlejší ako počas ich prvej cesty. Vtedy sa zdalo, že vlak sa pomaly plahočí za každou zákrutou a ohybom a dáva si načas, kým sa dostanú do cieľa, pravdepodobne preto, že chcela stráviť čo najmenej času s Dracom Malfoyom. Teraz, keď ich čas vypršal a ona už nemusela byť v jeho blízkosti, sa Hermiona pristihla pri tom, že chce ich zostávajúce chvíle natiahnuť čo najdlhšie. Lenže teraz to vyzeralo, že tento magický vlak je nielen začarovaný, ale aj poháňaný desiatimi tisíckami hipogrifov, ktoré ich poháňajú ďalej a rýchlejšie ako zvyčajne späť na Rokfort.

Hermiona bola stále omráčená udalosťami z ich poslednej noci v Beauxbatons, v mysli si ich prehrávala znova a znova a predstavovala si, že svištiaci vietor, ktorý sa okolo nej preháňal, hral zvláštnu pieseň len pre jej uši. Incident s Filipom bol nešťastný, ale sotva premárnila minútu, aby sa kvôli nemu rozčuľovala; nestál jej za to. Chlapci ako on nikdy nestáli a ona bola rada, že ho má za sebou. Napriek sľubom, ktoré si dala, ju dnes v myšlienkach zamestnávali predstavy Draca, jeho mäkkých pier a teplých rúk, ktoré jej prechádzali po tele, bozkávali ju na krk a jeho prsty akoby presne chápali, čo od nich chcela, bez toho, aby musela povedať čokoľvek. Jedna jej časť vedela, že je to najlepšie, že sa vracajú na Rokfort; city k Dracovi jej mohli priniesť len problémy a smútok. Iná jej časť túžila opäť vidieť svojich priateľov. Ach, ako jej chýbala chrabromilská spoločenská miestnosť s jej nadrozmernými mäkučkými kreslami a všetkými spolužiakmi, dokonca aj s Parvati a Levanduľou, a to, ako sa jej za chladných nocí krútil okolo nôh Krivolab. Dokonca jej chýbalo aj Ronovo frfľanie ohľadom jej prísneho štúdia a to, ako dokázal celé hodiny rozprávať o Kudleyovských kanónoch. No, možno tá posledná časť jej až tak veľmi nechýbala, ale chýbal jej jej najlepší priateľ napriek jeho posadnutosti metlobalom. A samozrejme, bol tu Harry. Sladký, verný, dôverčivý, pekný a odvážny Harry. Pred ôsmimi týždňami sedela v tom istom vlaku a dúfala, že čas strávený mimo neho jej pomôže prekonať rastúcu zamilovanosť, ktorú si vypestovala k svojmu čiernovlasému najlepšiemu priateľovi. A podarilo sa. Bola vyliečená. Teraz sa musí vyrovnať s vyliečením.

Tieto zvláštne myšlienky sa jej preháňali hlavou, keď počula ostré zaťukanie na okno svojho vonkajšieho posedu. Prudko sa otočila a prekvapilo ju, že na ňu pozerá Draco s nečitateľným výrazom. Predpokladala, že jeho rozhovor s profesorkou McGonagallovou bude trvať trochu dlhšie. Posunula dvere medzi nimi a okamžite ju zasiahol závan teplého vzduchu z vlaku. Vyšiel von, zopakoval postoj, ktorý zaujala pred chvíľou, a pozeral na krajinu, ktorá svišťala okolo. „Už ste skončili?“ spýtala sa, z jeho starostlivo zahaleného výrazu nedokázala vyčítať, ako ich rozhovor prebiehal. „Napoly som čakala, že McGonagallovej praskne jedna alebo dve cievy, vzhľadom na to, ako reagovala po našom stretnutí s Kevinom v Paríži. Ten trest nie je príliš tvrdý, však? Filip si zaslúžil každú modrinu, ktorú si mu urobil.“

Draco sa v duchu usmial. Cítil sa zvláštne, keď vedel, že Hermiona Grangerová dúfa, že za bitku nedostal tvrdý trest. Bol tak zvyknutý počúvať, ako obhajuje prípady svojich chrabromilských kamarátov. Čo by na to povedal jeho otec? Táto triezva myšlienka mu pripomenula, kto sú. Beauxbatons bolo minulosťou a Rokfort bol ich budúcnosťou. Odstúpil od zábradlia a otočil sa, aby sa pozrel na jej vyčkávajúcu tvár. „Vlastne mi nedala trest. Povedala niečo v tom zmysle, že keďže sme opustili školu, kde sa bitka stala, nie je potrebné ma trestať.“ Odmlčal sa a potom sa usmial: „Ale myslím, že bola len rada, že niekto potrápil toho prekliateho blázna 'som najlepší hráč metlobalu všetkých čias'.“

Hermiona súhlasne prikývla a mierne sa usmiala. Bola rada, že to môžu hodiť za hlavu. „Tak to je asi všetko,“ poznamenala a pozrela naňho zboku; pohľad na jeho silnú čeľusť a šťavnaté ústa spôsobil, že sa jej zrýchlil tep. Rozmýšľala, či sa jej bude zdať taký príťažlivý aj vtedy, keď ho budú obklopovať Crabbe a Goyle. „Asi by sme mali ísť dovnútra. Mám nejaké poznámky, ktoré by som si chcela prečítať, kým sa vrátime do školy.“

Otočil sa k nej tvárou a jemne sa zasmial. „Čo by si urobila, keby som ti povedal, že všetky tvoje knihy sú zamknuté v úschovni batožín?“

„Povedala by som: 'Kde je úschovňa batožín? Potrebujem svoje knihy.“ Jej hlas bol naliehavý.

„To si nikdy nedáš prestávku od učenia? Veď sa čoskoro vrátime na Rokfort,“ zdôvodnil.

„Dobre. Máš nejaký návrh, čo budeme niekoľko hodín robiť v malom vlakovom kupé, ak si nebudeme prechádzať poznámky?“ oponovala.

Okamžite pochopil, kam mieri, a rýchlo sa pohol, aby im otvoril dvere: „Myslím, že úschovňa batožiny je blízko vpredu.“

Pokračovanie nabudúce