Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 66: Uhol pohľadu* 1/2 

(*The Grass is Always Greener – tráva je vždy zelenšia / u susedov – je to idiom, ale nejak mám pocit, že to naráža aj na Greengrassovcov)

„Zvláštne vyzerajúca obálka,“ uškrnul sa Zabini. „Ten list je od koho?“

Harry nemienil priznať pravdu, nie keď Rád vynaložil takú námahu, aby udržal Dudleyho bezpečne mimo pozornosti čarodejníckeho sveta. V skutočnosti by vo Veľkej sieni vôbec neotváral svoju rannú poštu, ale ako mal vedieť, že vo vnútri úhľadne zrolovaného pergamenu bude muklovský list od jeho bratranca vrátane obálky, ktorá sa pýšila známkou Kráľovskej pošty?

„Nevidíš kráľovnú?“ Harry si list strčil do vrecka, aby si ho prečítal neskôr.

Zabini si odfrkol. „Takže nás chceš presvedčiť, že v muklovskom svete si rovnako slávny ako tu?“

Harry len pokrčil plecami. „Mysli si, čo chceš. Je mi to ukradnuté.“

„No a je ti ukradnuté aj to, že si už veľmi dlho nevidel svojich chrabromilských kamošov?“ spýtal sa Zabini a naklonil sa dopredu.

„Ty ma fakt musíš zúfalo chcieť dostať zo Slizolinu, keď sa uchyľuješ k takej očividnej taktike,“ povedal Harry sucho. „A prečo tomu tak je, Zabini? Máš v pláne niečo, čo si musel zrušiť, keď o desať stôp ďalej spí prefekt?“

Zabini skrivil pery. „Možno len nemám záujem bývať s chrabromilčanom, Potter. Kvôli tomu na Rokfort nechodím.“

„Možno by si naň nemal chodiť vôbec, ak ti stačí pár nocí v spoločnosti spolužiaka na to, aby si sa ho chcel zbaviť,“ povedal Harry a dúfal, že jeho úsmev vyzerá žiarivo, a nie krehko. „Mám to prediskutovať s vedúcim našej fakulty?“

„To je úbohé vyhrážať sa, že to povieš svojmu otcovi...“

„Ach, prepáč, ale neuvedomil si si, že slizolinčania plne schvaľujú rodinkárstvo?“ Harry zdvihol ruku k ústam a teatrálne rozšíril oči. „Pri samotnom Salazarovi, myslím, že ťa museli zle zaradiť, Zabini! Ach, teraz to fakt musím oznámiť otcovi. A predpokladám, že aj riaditeľovi školy!“

Zabini zazrel, akoby vedel, že toto kolo prehral, a namiesto toho sa začal rozprávať s Crabbeom.

Harry pokrčil plecami, naservíroval si ďalšie dve kôpky slaniny a obrátil sa na Tracey Davisovú, ktorá sedela vedľa neho. „Ako sa dnes ráno máš?“

„Nie som nadšená z testu z aritmancie.“

Harry sa na ňu súcitne usmial. Z toho mála, čo sa dozvedel od Hermiony a Draca, bola aritmancia strašne komplikovaná.

Dievča menom Astória, ktoré sedelo po Harryho druhej strane, mu poklepalo po pleci. Harry o nej veľa nevedel, iba to, že bola sestrou Daphne a o niekoľko rokov mladšia. „Harry?“

„Hmm?“

„Nemám s tvojím bratom žiadne hodiny a v poslednom čase sa v spoločenskej miestnosti takmer vôbec nevyskytuje, takže by si mu mohol odo mňa odovzdať odkaz?“

„Jasné. O čo ide?“

„Bola by som veľmi rada, keby nás toto leto prišiel navštíviť. Ach... a samozrejme, aj ty.“

Harry zažmurkal. „Áno, to môžem povedať Dracovi. Ale on má takmer každý deň hodiny s Daphne. Nemohla ho pozvať ona?“

Astóriine líca slabo zružoveli. „Nie, samozrejme, že nie. Určite nie.“

Harry to nepochopil, a tak len znova pokrčil plecami a spýtal sa, z ktorej časti Británie pochádza. Vyzerala šťastne, keď o tom mohla chvíľu bľabotať, kým on dojedal raňajky a sledoval, ako Salsa robí to isté.

Celkovo trávenie času so slizolinčanmi nebolo až také zlé, aj keď tam nebol Draco, aby ho chránil pred nepriateľstvom. Hoci ho v skutočnosti nebolo až toľko, ako očakával. Možno preto, že si dával pozor, aby sa správal, akoby tam úplne patril, možno preto, že jeho otec bol hlavou Slizolinu, možno preto, že bol prefektom. Starším prefektom, keď Draco nebol nablízku, čo bolo v týchto dňoch veľmi často.

Zabini bol asi najhorší z celej partie so svojimi častými urážkami a narážkami. Crabbe by mohol byť nebezpečný, keby bol trochu menej tupý, ale Goyle sa k Harrymu zvyčajne správal niekde medzi neutrálnym a príjemným. Samozrejme, našlo sa zopár šiestakov a piatakov, ktorí sa na ňom pokúsili o rôzne žartíky, ale Harry si myslel, že sa to dalo čakať, keďže bol stíhačom konkurenčného tímu a blížil sa veľký zápas.

Na druhej strane dievčatá... Harry si nebol istý, čo si má myslieť. Jediné, čo vedel s istotou, bolo, že Mandyine drobné kamarátky sa stále chichotali ako šialené, kedykoľvek sa u nej zastavil na kus reči. Dokonca aj náhodné zamávanie jej smerom vyvolávalo rovnakú reakciu. A pri raňajkách a obede sa zdalo, že sú tam otáčacie dvere vytvorené zo slizolinských dievčat, ktoré sa snažili sedieť po jeho ľavici a pravici, a občas aj oproti nemu.

V Chrabromile to tak nikdy nebolo, hoci si pamätal, že Lavender bola trochu priebojná po tom, čo prestal nosiť okuliare. Ale hneď potom sa spriahla aj s Dracom, takže to bola jednoducho Lavender, nie?

Ako zvyčajne, dozvedel sa, čo si o všetkom myslí Zabini. Po tom, čo sa dievčatá tri dni po sebe pri jedle zhŕkli okolo Harryho, začal ich druhý chlapec nazývať jeho „háremom“ a neskoro v noci v ich spálni rozprával, že je samozrejmé, že Harry jeden bude mať v Slizoline... Bol predsa „zakázané ovocie“, nie? Dievčatá pochádzali z čistokrvných rodín verných Temnému pánovi, takže sa, samozrejme, ocitli v situácii, keď na Harryho Pottera hádzali očami. Bola to vzbura, jednoduché, povedal by Zabini s úškrnom. Či to Harry nevedel?

Čo Harry vedel, bolo, že Zabini povie čokoľvek, aby sa mu dostal pod kožu, a tak sa snažil nenechať sa tým znepokojovať. A vôbec, Tracey stonala kvôli testu a Astória ho žiadala, aby sa porozprával s Dracom... nič z toho určite nebolo hádzaním očiek?

****

Draco bol sám, keď Harry v ten večer zišiel do žalárov na večeru. Povedal, že jeho mama sa so Severusom prechádza po areáli.

„Nechcel si ísť s nimi?“ spýtal sa Harry, vrhol sa na miesto pri stole a pomohol si čokoládovým bonbónom z misky. Rozmýšľal, či o ne požiadal kuchyňu Draco alebo jeho matka.

Draco zdvihol pohľad od eseje, ktorú písal. „Mal som dojem, že ma nepozvali.“

Len dobre, že mal Harry sladkosť na prežúvanie; zabránila mu zahryznúť si do pery. Nič to nebolo, však? Severus dal jasne najavo, že má v úmysle dodržať sľub, ktorý zložil, že si bude svoju ženu ctiť a vážiť. Od Harryho asi nebolo správne, že mu to zazlieval.

Ale zazlieval mu to, pretože si myslel, že ich otec si zaslúži niečo lepšie. Oveľa lepšie.

Samozrejme, nemalo zmysel spomínať to bratovi.

Našťastie mal niečo iné, o čom sa mohol zmieniť. „Astória Greengrassová ma požiadala, aby som ti odovzdal správu. Si pozvaný, aby si ju počas leta navštívil.“

Draco vybuchol smiechom. „Ha. To sotva.“

Harry len čakal.

„Jej rodičia sa roky snažili zabezpečiť pre nás dvoch manželskú zmluvu,“ vysvetlil Draco. „Ale pred časom som si začal všímať, že z Astórie vyžaruje výrazný chlad. Pravdepodobne preto, že ma tak verejne vydedili. Predpokladám, že si teraz zrejme uvedomila, že som bez ohľadu na to bohatý.“

Harry zúžil oči. „Chce ťa len pre tvoje peniaze? Napriek tomu, že si dal všetkým jasne najavo, že si v týchto dňoch s Hermionou?“

„Áno, no Astória sa tiež nenechala znepokojiť tým, že som býval s Pansy.“

„To asi vysvetľuje, prečo povedala, že Daphne ´určite´ nemôže byť tá, ktorá ťa pozve,“ zamyslel sa nahlas Harry. „Chcela, aby si vedel, že to pochádza od nej.“

„Na to je lepším slizolinčanom,“ povedal Draco a pohodlne sa usadil na stoličke. „Takže je v tom niečo viac. Čo ešte povedala?“

„Veľa toho nebolo. Teda, povedala mi všetko o tom, kde býva. Ale na to som sa pýtal. Aha, a povedala, že ma pozýva tiež. Zdalo sa mi to ako dodatočný nápad, ak mám byť úprimný.“

„Tak vidíš,“ povedal Draco a zoširoka sa usmial. „Vitaj v tradičných pytačských praktikách, Harry. Zdá sa mi, že cieľom tohto konkrétneho pozvania si práve ty.“

„Čože?“ Harry trochu prskal. „To je na hlavu. Dnes ráno som Astórii prvýkrát povedal slovo! Ešte pred týždňom som ani nevedel, ako sa volá!“

„Nuž, preto som si istý, že pozvanie v skutočnosti pochádza od Daphne.“  

„Daphne!“

„Áno,“ povedal Draco vážne. „Astória povedala, že Daphne určite nemôže byť tá, ktorá by ma požiadala, však? To preto, že je to príliš očividné, keď ma pozve a povie 'aha, a priveď so sebou svojho brata'. Ale ak je to pozvanie od Astórie a ty ma náhodou sprevádzaš, celá vec je riadne okatá, chápeš?“

Harry to nechápal. „Stále mi to pripadá na hlavu.“

Draco mávol rukou. „Si len relatívne nový v Slizoline, to je všetko. Ale toto je úžasné, Harry!“

„Nie je! Milujem Lunu!“

„Ach, pozri sa na to trochu hlbšie než len z hľadiska romantiky, dobre?“ Dracova ofina vyletela nahor, keď si odfúkol. „Daphne to pravdepodobne neurobila bez toho, aby sa nespýtala svojich rodičov, Harry. A tí sa zhodli, že si prijateľná osoba, s ktorou sa dá stýkať. O to som sa celý čas usiloval!“

Harry zvraštil obočie. „Ešte raz?“

„Aby som naklonil slizolinčanov na našu stranu!“ Draco vyskočil zo stoličky a potľapkal Harryho po pleci. „Greengrassovci sa pred dvoma rokmi snažili pripútať k Malfoyovcom a teraz sú ochotní namiesto toho uvažovať o spojení s tebou! Ani ti neviem povedať, aké je to významné!“

Ach. Takto povedané Harry pochopil, čo mal jeho brat na mysli. „Ja však stále milujem Lunu.“

„Zabudni na romantickú časť, povedal som! V tomto štádiu len dávajú najavo svoje sympatie. Dôležité je, že sú vôbec ochotní!“

Harry prikývol, hoci sa stále cítil mimo. „Uh... v poriadku, predpokladám. Tak čo mám povedať Astórii?“

Draco sa zasmial. „Nič, prosím. Bez urážky, ale je takmer zaručené, že to pokazíš. To si vyžaduje slizolinský prístup.“

Harry sa neurazil, ale jednako ukázal na seba. „Ja som slizolinčan.“

„Áno, dám ti vedieť, keď si slizolinský prístup vypestuješ,“ zatiahol Draco.

„To je fér. Tak čo urobíš?“

„Niekedy v najbližších dňoch sa pri obede porozprávam s Astóriou a dám jej vedieť, že zvážim pozvanie. Nie je dobré tváriť sa priveľmi horlivo, keď ide o takéto veci.“

Harry si odfrkol. „Vieš, tvrdila, že ťa vôbec nestretla. Ale teraz si myslím, že keby chcela, mohla ťa nájsť kedykoľvek na poludnie.“

„Čo len dokazuje, že sa chcela uistiť, že sa o tomto pozvaní dozvieš.“

„Príliš slizolinské,“ zamrmlal Harry.

„Zvykneš si na to,“ povedal Draco veselo a mávnutím prútika vyčistil stôl. Hm. Podľa všetkého ho musel kúzlom aj umyť a vyleštiť, hoci krištáľová miska navŕšená sladkosťami zostala. „Očakávam, že mama s otcom budú čoskoro doma, takže teraz zostavím jedálny lístok.“

Mama s otcom, vážne. Harrymu sa podarilo nevzdychnúť. Či sa dokonca nezamračiť. Predpokladal, že za daných okolností to Dracovi nemôže mať za zlé. Aj Harry by bol rád, či nie, keby existoval spôsob, ako dostať vlastnú mamu späť do svojho života.

Ale to sa nemalo stať.

Namiesto toho mal Narcissu Malfoyovú. Alebo nie, ešte horšie. Mal Narcissu Snapeovú.
****

Zvláštne, ako sa veci vyvinuli, pomyslel si Harry o niekoľko dní neskôr, keď ležal neskoro v noci vo svojej posteli. Cez víkend strávil veľa času doma, a keď prišiel čas, aby sa vrátil do Slizolinu, vlastne sa mu uľavilo. Samozrejme, nie preto, že by Snape a Draco boli ťažko znášanliví. Ha, dokonca mal so Severusom ďalšiu lekciu z elixírov a viac-menej sa mu páčila. Alebo ju aspoň neznenávidel.

Vôbec k nej necítil nenávisť.

Vlastne ju ocenil, a nielen preto, že sa otec zameral na elixíry, ktoré by sa mu mohli hodiť pri práci aurora v teréne. Muž sa v rozhovore náhodne zmienil aj o svojej minulosti smrťožrúta. Nie menej ako trikrát. Harry nechcel povedať, že to bolo ľahké, bolesť hlavy zaháňal recitáciou o gobelínoch a pripomínaním si, že Snape je teraz dobrý a dostal sa k tomu, lebo sa poučil zo skúseností. Vôbec by to nenazval ľahkým.

Ale čoraz ľahšie to bolo. Takže to bolo v poriadku.

Problémom jeho víkendu doma bola, samozrejme, Narcissa. Harrymu sa jednoducho nepáčila predstava, že tam žije, ale keďže bola Snapeova manželka, vedel, že si bude musieť zvyknúť. A to bola tá deprimujúca časť. Keď bol Snape odhodlaný dodržať ten sľub „ctiť a vážiť si“, asi sa s ňou tak skoro nerozvedie, však? Bolo to trochu smiešne, naozaj - teraz bola vyliečená a kliatba by sa sama od seba nevrátila, keby si to Snape rozmyslel.

Ale na druhej strane boli zviazaní na celý život. Čo úplne nevylučovalo rozvod, aspoň pokiaľ Harry vedel, ale Snape hovoril, že je to ťažšie, keď k vytvoreniu puta pomohla mágia.

A tiež tu bol Draco, ktorého bolo treba vziať do úvahy, ozval sa Snapeov hlas v jeho hlave a pripomenul mu to.

Takže Harry zostal trčať s Narcissou, ktorá sa potulovala po jeho dome a nútila ho cítiť sa... nie nevítane, nie. Naozaj, pokiaľ Harry mohol povedať, veľmi sa s ním snažila spriateliť. Ale stále ju nemal rád a nedôveroval jej ani na milimeter, a bolo dosť ťažké nedať to najavo, a tak áno, vrátiť sa na noc do Slizolinu po tom, čo strávil celý deň v Snapeových komnatách... to bola dosť veľká úľava.

Harry sa prevrátil na bok, opatrne odhrnul Salsu z cesty a obtočil si ju okolo lakťa, premýšľajúc, o čom by sa dnes večer mohli porozprávať. Snažil sa, naozaj sa snažil. Každú noc bez výnimky a aj cez deň v podivných chvíľach kládol Salse otázky, aby sa pokúsil nadviazať rozhovor.

Ukázalo sa však, že život hada je naozaj dosť nudný. Koľko príbehov o malých poskakujúcich chrumkách a preliezaní cez trhliny by jeden človek vydržal počúvať?

Napriek tomu bolo dôležité, aby si lepšie osvojil parselčinu. To vedel. A tak to skúšal ďalej.

„Ako sa máš dnes večer, Ssssalssssa?“

Had si položil hlavu na jeho zápästie a trochu sa o ňu obtrel. „Sssssýto.“

Čo bolo ešte nové? Ak Salsa nebola hladná, bola sýta. Alebo jej bola príliš veľká zima, alebo príliš veľké teplo, alebo bola ospalá, alebo niekedy otrávená či vystrašená.

„Harry je ssssspavý?“

„Nie, nie ssssom tak veľmi.“

Jej hlava strčila do kosti na boku jeho zápästia. „Kde ssssú Harryho masssy veľkých bielych lisssstov?“

To mu zabralo minútu. „Ach, moje massssy veľkých bielych lisssstov?“ zopakoval, keď chcel povedať knihy. Nuž, hadí pohľad na svet mohol byť veľmi zvláštny. „Dnessss večer ssssom nemal chuť ssssa z nich učiť. Iné veci sssú v mojej hlave.“

„Aké veci?“

Harry sa schúlil viac na vankúš, ako tam ležal, a premýšľal, ako to vysvetliť. Hoci v skutočnosti by nad tým vôbec nemal premýšľať. Parselčina sa o to postará sama. „Sssseverussss má teraz ssspoločnicu. Ona je tá, čo zniessssla môjho sssspoluhniezdiaceho ako vajíčko, a nie ja.“

Bolo dobre, že nikto iný nerozumel, čo hovorí, pomyslel si Harry. Zabini by sa mu hlúpo vysmieval.

„Chysssstá ssssa zniessssť ďaľšie vajce,“ dodal Harry. „Čosssskoro.“

Hady v skutočnosti nekývali na znak súhlasu, ale určite sa zdalo, že Salsa práve to robí. Hm... možno tento zvyk prevzala od Harryho ešte z čias, keď sa s ňou často rozprával. „Ďalšie znessssené mladé v hniezde. Ssssuper. Sssstaršie znesssené mussssia čosssskoro odíssssť.“

„Nie, tak to nie je,“ povedal Harry a pohladil ju prstom po dĺžke chrbta, ktorý si dovtedy natiahla pozdĺž jeho ramena a časti pleca. „Nemussssím opusssstiť hniezdo. Znessssenie by mohlo byť pekné. Ja len... nemám rád sssspoločnicu, ktorú má Sssseverussss.“

Salsa vyplazila jazyk, akoby nad tým premýšľala. „V hniezde?“

Harrymu chvíľu trvalo, kým pochopil. „Áno, žije v hniezde.“

„Hadie sssspoločníčky to nerobia,“ podotkla.

Samozrejme, že to nerobili. Aká to úplne hlúpa myšlienka. Ale Harrymu to aspoň poskytlo možnosť opýtať sa na niečo iné. Chcel sa na to spýtať už vyše týždňa a nikdy sa mu nezdalo, že je na to ten správny čas.

„Sssaalsssa? Chceš mať mladé?“

„Isssste. V isssstej sssezóne. Nie však čosssskoro.“

Harry prikývol a rozhodol sa, že sa o Larissinom hadovi nezmieni.

„A Harry? Chce Harry nejaké znessssenie?“

„Áno,“ povedal Harry. Vlastne nad tým ani nemusel premýšľať. „Ale nie čosssskoro,“ dodal. „Potrebujem veľa teplých a sssstudených ročných období najprv, než by to bol dobrý nápad. Mussssím najsssskôr...“ Rozhodol sa, že nechce Salsu zmiasť rečami o proroctvách a o tom, že zabije ďalšieho čarodejníka. Bez dostatočného kontextu by to všetko určite pôsobilo veľmi znepokojujúco. A potom sa ukázalo, že v parselčine vlastne neexistuje žiadny spôsob, ako vysvetliť, že sa najprv musíte presadiť v kariére, nehovoriac o slove auror, takže skončil pri tom, že sa musí zlepšiť v hľadaní jedla, kým by mal mať deti. Predpokladal, že zarábať peniaze, aby sa vaša rodina mohla najesť, je v podstate ľudská verzia lovu.

Salsa už vtedy ležala Harrymu na pleci a jej malá hlavička sa pri rozprávaní jemne kolísala. „A Harry ssssi mussssí najprv nájsť sssspoločníčku, ktorá znessssie vajíčka.“

Na jeden krátky, žiarivý okamih Harryho pohltila myšlienka, že Lunu by pravdepodobne zaujalo a potešilo, keby mohla mať dieťa tým, že by zniesla vajce. Vedel si ju predstaviť, ako si vajíčko pritúli k sebe a nežne ho zabalí do prikrývok, aby bolo v teple...

A potom sa tento okamih rozbil a Harry pocítil, ako sa mu do očí tisnú slzy. „Našiel som ju,“ povedal smutne, skôr než ho zvyk prinútil stlačiť pery, aby toho nepovedal priveľa.

Salsa sa skĺzla dolu, až kým mu mihotavým jazykom nedosiahla na bok tváre. Trochu ho to pošteklilo, hoci sotva mal náladu na úsmev, a trochu pomaly mu došlo, že ochutnáva jeho slzy.

Nevedel, či je to hadia záležitosť, ale tak trochu o tom pochyboval. Pripadalo mu to skôr ako zvláštna vec, akoby ich so Salsou naozaj spájalo nejaké puto, aj keď si na to veľmi nepamätal a až do týchto posledných týždňov ju dosť ignoroval.

„Je tak teplá, ako je Harry teplý?“

Harry trochu prikývol. „Volá sa Messssiac.“ Nuž, to bolo trochu čudné, ale Harry v duchu pokrčil plecami.

„Messssiac je tak ďaleko,“ zasyčala Salsa ticho.

„Rovnako ako je ona,“ vzdychol Harry a potlačil nutkanie povedať viac. Oveľa viac.

Ale potom, keď Salsa stále oblizovala slzy, ktoré mu pomaly kĺzali po lícach, a hovorila o tom, ako Harryho „kvapkajúci dážď“ zvláštne chutí a vôbec nie je ako dážď, rozmýšľal, prečo potláča túžbu povedať o Lune viac.

Väčšinou to bol zvyk, predpokladal, s prímesou súcitu alebo možno empatie. Zvykol si hovoriť o Lune ostatným len veľmi málo, pretože čo by to mohlo spôsobiť, len ju ohroziť? A dokonca ani doma, kde Snapeove silné ochrany udržiavali jeho slová v súkromí, nemohol dlho fňukať. Bolo by to príliš kruté neustále Snapeovi pripomínať jeho vlastnú stratenú lásku.

A čo sa týka rozhovoru s Dracom? Nie, jednoducho nie. Nie, keď mu zomrela Pansy a stratil svoju muklovskú priateľku kvôli inému čarodejníkovi, a hlavne keď bol práve v rozpuku nového romániku. Harry to nechcel zakrývať, nechcel stále nariekať a sťažovať sa, keď mal Draco plné právo snažiť sa byť šťastný s Hermionou.

Ale prečo by sa nemal porozprávať so Salsou?

Žiadny z týchto dôvodov neplatil a aj tak vedel, čo by mu Marsha povedala, keby tu bola: že je dobré sa vyrozprávať. Dokonca také dobré, že mu odporúčala, aby si svoje myšlienky a pocity zapisoval do denníka, ak má pocit, že s iným človekom nedokáže hovoriť. Ani toto Harry nerobil, pretože nemienil zveriť Lunin život, zdravie alebo bezpečnosť súboru ochrán alebo kódov. Rozhodne nie. Radšej to všetko navždy zabalil do seba, ako by mal vidieť, ako sa jej skrivil jediný vlas na hlave len preto, že na chvíľu zabudol, že nemôže mať nikoho vlastného, kým Voldemort nebude mŕtvy a preč.

Ale Salsa bola dokonalá. Nečudo, že sa jej Harry pred rokom zveril, keď uviazol v žalároch s Dracom a potreboval sa porozprávať s niekým, kto to nevedel šíriť ďalej. Mohol by Salse povedať všetko o Lune a o tom, ako ju miluje a ako mu chýba, a nezáležalo by ani na tom, keby Zabini a všetci ostatní zo Slizolinu počuli každé slovo. Nezáležalo by ani na tom, že je doma a Snape a Draco ho môžu počuť! Mohol by hovoriť a hovoriť a hovoriť a vyliať zo seba všetko, čo v sebe držal celé týždne a mesiace a čo mu pripadalo ako večnosť, a to všetko bez toho, aby niekomu ublížil alebo ohrozil Lunu!

A tak to Harry aj urobil, slzy mu pomaly zasychali na lícach, až z nich každú chvíľu vytryskol nový pár bez ohľadu na to, ako zatínal oči, aby ich zastavil. Vysvetľoval, že existuje zlý človek, ktorý ho chce zabiť, a ako ten zlý človek použil Siriusa proti nemu a ako Sirius zomrel, a presne to isté - alebo ešte horšie - by sa mohlo stať aj jeho drahej Lune, keby sa ten zlý človek o nej niečo dozvedel.

A to Harry nemohol dopustiť, nemohol na to ani pomyslieť, preto ju požiadal, aby sa stala jeho družkou, až keď to bude bezpečné. A ona bola pri tom všetkom taká milá, láskavá a chápavá, že rozchod bol desaťkrát bolestivejší, než čakal, a teraz musel predstierať, že preňho nič neznamená, pretože to bol jediný spôsob, ako zabrániť zlým ľuďom, aby povedali zlému človeku, že Harrymu na nej záleží. Ale ona nebolo bezvýznamná. Znamenala všetko a bola jediné, na čo Harry dokázal myslieť, niekedy celé hodiny, ale snažil sa nemyslieť, tak veľmi sa snažil, a dokonca začal robiť veci, aby na ňu nemyslel, ktoré boli nebezpečné, až kým to Severus nezistil a nekričal naňho, až sa Harry vyvracal do trávy.

Keď to všetko povedal... bolo to zvláštne. Slová sa z neho valili ako voda z prasknutého potrubia, ale zdalo sa, že polovicu času ho takmer zaskočilo, ako ich parselčina prekrútila. Napriek tomu nedokázal prestať hovoriť, dokonca ani vtedy, keď mu „zvracanie“ vyšlo ako „jedenie, až kým sa to nevráti späť“.

Salsa nekládla veľa otázok. Nechala Harryho len rozprávať a rozprávať a rozprávať. Syčala od hnevu a vycerila rady drobných zúbkov, keď hovoril o zlom človeku, ktorý mu chcel ublížiť. Schúlila sa mu do kruhu na krku, keď jeho hlas klesol do mučivého šepotu o chýbajúcej Lune, a trela si hlavu o jeho líce, keď vysvetľoval, ako veľmi sa bojí, že mu bude chýbať, že to pokazí a ohrozí ju.

„Preboha, Potter!“ zakričal Zabini z druhej strany miestnosti, pričom zvuk bol trochu tlmený od prechodu cez dve sady posteľných závesov. „Snažíš sa privolať všetky hady na Rokforte? Choď už konečne spať!“

Harry švihol prútikom a s prekvapením zistil, že sú takmer tri hodiny ráno. Ups. To však ešte neznamenalo, že si od Zabiniho nechá všetko páčiť. „Ešte chvíľu, vysvetľujem, ktorá posteľ je tvoja!“ zavolal Harry naspäť, len aby sa trochu pousmial, keď ďalšie, čo počul, bolo vykríknutie a séria kúziel, ktoré zneli ako šité na odpudzovanie hadov.

„Prepáč mi za to,“ zasyčal Harry. „Zlý človek tu chce, aby ssssom prestal rozprávať.“

Salsa sa vzpriamila, buchla mu hlavou o ucho a ústa sa jej doširoka roztiahli, aby ukázala všetky svoje malé zuby. „Je tu zlý človek?“

„Nie, nie, nie, nie je to tamten zlý človek,“ ponáhľal sa Harry s vysvetlením. Nechcel, aby sa Salsa pokúsila uhryznúť Zabiniho, ktorý poznal kúzla, ktoré ju mohli ľahko zabiť. A on by pravdepodobne nezaváhal, čo tu z neho urobilo skutočného hada, však?

Harry si vzdychol a nie po prvý raz si povedal, že musí prestať myslieť na slovo „had“ ako na nejakú urážku. Nebola to urážka, nie keď väčšina slizolinčanov bola v poriadku a Salsa bol najmilšie zvieratko na svete. Alebo... nerozhodne s Hedvigou, pomyslel si. Áno, to bolo lepšie.

„Môj ne-sssspolu-hniezdiaci je...“ Harry musel chvíľu zápasiť s parselčinou, pretože tomu jazyku jednoducho chýbalo veľa nuáns. Hady videli veci pomerne jednoducho. Ako sa dalo vysvetliť, že niekto je poriadny kretén a až príliš namyslený a chce ublížiť ostatným, ale zvyčajne len urážkami, pretože nebol ničím, čo by sa blížilo skutočnému zlu? Ako by ste asi našli slová, ktorými by ste to všetko hadovi vyjadrili?

Ukázalo sa, že to bolo jednoduché. Stačilo, aby rozmýšľal ako had a povedal Salse, že Zabini je skutočný kus hovna.

****
Pokračovanie nabudúce.