Preklady fanfiction Harryho Pottera

„London Eye”

...Nech na nás ukazujú prstom, nech v nás budia strach, 

Je príliš skoro na to, aby sme ľutovali svoje hriechy 

Pohladkaj rukou ohnivého leva 

Skôr než uvädneš, urob si prestávku. 

Piknik „Urob si prestávku“ 

Draco sa na ministerstvo vždy obliekal rovnako ako na pohreb, do čierneho. Nie že by to robil naschvál, len nemal veľmi na výber: jeho šatník už dávno potreboval obnovu, ale nemohol si to dovoliť. Malfoy sa odmalička zvykol dobre obliekať a toto bolo preňho ešte ťažšie ako jeho chudobná strava.

Dnes mal na sebe čierny rolák, čierne sako, ktoré nosil od šiesteho ročníka na Rokforte, čierne nohavice a čierne topánky starostlivo vyleštené škriatkami. Do malého kufríka starostlivo uložil štyri nenápadné fľaštičky a malý balíček a do vnútorného vrecka zastrčil Hermionine pokyny, hoci sa ich naučil naspamäť. Po tom, čo sa Malfoy pozrel na seba do zrkadla, bol spokojný so svojím odrazom, zasunul ošúchaný prútik do ošúchaného puzdra na opasku - nikdy bez neho nezvykol vychádzať z domu - a začul za sebou kašeľ.

Draco sa s mrknutím na svoj odraz otočil späť k portrétu, narovnal sa a s očakávaním pozrel na Snapea.

„Všetko najlepšie k narodeninám, Draco,“ povedal ticho.

„Ďakujem, profesor,“ prikývol Malfoy a prižmúril oči; čakal od bývalého vedúceho fakulty nejakú radu na cestu a nemýlil sa. Profesorova rada však bola prekvapivo nečakaná.

„Odporúčam ti pozrieť si La Trouvaille - je na Newberg Street,“ povedal Snape dôrazne ľahostajným tónom a potom dodal, pričom zdvihol obočie: „Ak si teda nerozmyslíte prechádzku po Londýne.“

Draco bol prekvapený, ale opäť prikývol na znak uznania.

„Nerozmyslím, profesor. Ďakujem za radu.“ Tesne pred tým, ako došiel k dverám, za chrbtom začul:

„Veľa šťastia, Draco. Buďte opatrný.“

Bez toho, aby sa otočil, Malfoy prikývol tretíkrát a vyšiel von.

Ak sa mu splnia všetky želania, šťastie ho dnes neopustí. To mu zapriala aj Narcissa - keď prišla na úsvite. Vyzerala smutne, keď ho nežne pobozkala na starostlivo oholené líce, a Draco si zrazu všimol, že sa naňho pozerá zospodu. Ale veď to nie dnes ju prerástol. Dospievam, usmial sa smutne sám pre seba a láskyplne Narcissu pritúlil.

A Grangerová mu zaželala šťastie ako prvá... Možno preto si jej list poverčivo schovával blízko srdca ako talizman.

Hermiona sa zobudila skoro - ešte pred svitaním - a krv jej okamžite rozprúdil adrenalín: posledný bod jej plánu - darček - bol veľmi dôležitý.

Samozrejme, Malfoy nebol prvý, kto jej poradil, aby si zaobstarala sovu. Aj jej kamarátky sa čudovali nad nepochopiteľnou tvrdohlavosťou, s akou sa zdráhala zaobstarať si vtáka alebo iné domáce zvieratko, a ona sa so svojím trápením nikdy nikomu nezverila. Išlo o to, že po strate Krivolaba v záverečnej bitke na škole, sa s tým Hermiona nevedela vyrovnať a nedokázala ho niečím nahradiť.

Neuvedomovala si, ako veľmi bola na kocúra naviazaná, kým nezomrel, nemenej hrdinsky ako Hedviga, keď sa zúčastnil bitky s Hermionou. A bol to práve Greyback, kto sa do neho pustil a urobil z neho krvavú kašu. Nielenže zabil jej statočného ryšavého obľúbenca, on ho roztrhal na kusy: doslova. So zlým zavrčaním ho chytil za chlpaté boky a trhol ním. Hermione sa pri tej spomienke ešte stále robilo nevoľno. Ani nie tak z hromady krvavých zvyškov, ktoré zostali zo živého hravého zvieraťa, ale skôr z triumfálneho úsmevu vlkolaka...

Áno, ešte o tom nikomu nepovedala: Hermionu  trápilo, že uprostred vojnových strát a odchádzajúcich priateľov ňou tak otriasla smrť mačky. Ale on bol pre ňu po tie roky niečím výnimočným. Bol jej skutočným, verným priateľom a to, že nemal dve nohy, na tom nič nemenilo.

Ale kvôli Malfoyovi to vyriešila ľahko a rázne. Možno ju k rade Ronovi podnietili Dracove historky pri krbe o psoch, ktoré na ich panstve vždy žili vo veľkom počte. Lucius miloval deerhoundov (škótsky lovecký pes) - a bol veľkým obdivovateľom tohto plemena, pričom svojou fascináciou nakazil aj syna. Draco miloval tieto chlpaté zvieratá, ktoré však mali majestátny pôvab, a keď ho otec ako maličkého posadil na chrbát svojho obľúbeného Ramsesa, starého, poslušného psa, výskal od radosti.

Malfoy o psoch ochotne rozprával, láskyplne vymenúval ich mená, vysvetľoval zvláštnosti ich zovňajšku - Hermiona si to zapamätala. Preto ten nápad: dať Malfoyovi vzácneho psa. Samozrejme, trochu sa obávala jeho reakcie, ale všeobecne bola pripravená presvedčiť ho, ak to bude potrebné. Zostávalo už len nájsť šteňa - a ona vedela, kde ho má hľadať.

Na prahu Kúzelného zverinca v Šikmej uličke sa jej vrátila spomienka na deň, keď si kúpila Krivolaba. Šikovníček - vybral si ju sám, spomenula si Hermiona s láskou, a kto by odhalil zradcu Pettigrewa, keby nebolo jej húževnatého ryšavého maznáčika?

Hermiona sa obzrela po klietkach, akváriách a nádržkách zavesených, naaranžovaných a natlačených do každého voľného kúta a zamierila k pultu. Matthew Cornish, majiteľ Kúzelného zverinca, ju už čakal a spokojne sa na ňu usmieval spoza pokladne.

„Dobré ráno, slečna Grangerová,“ doslova zaspieval smiešnym, chrapľavým tenorom a zmizol pod pultom, pričom sa objavil s košíkom v rukách.

Kôš bol previazaný širokou modrou stuhou a vo vnútri, zabalené v deke, niečo šuchotalo a chrčalo. Hermiona sa znepokojila a pán Cornish opatrne vytiahol zo záhybov prikrývky drobné stvorenie pokryté chumáčovitou sivou srsťou a s dlhým chvostom pripomínajúcim potkana. Hermiona vytreštila oči a zmätene pozrela na pána Cornisha. Ten sa ju ponáhľal upokojiť, vytiahol z jednej z nespočetných políc za sebou pohyblivú fotografiu a strčil ju Hermione pod nos, pričom druhou rukou držal šteniatko pri sebe. Na fotografii bolo zobrazené veľké, ladné zviera nádhernej modrosivej farby, ktoré sa preháňalo po lúke a vyvolávalo myšlienky na rytierov a lov. Hermiona spýtavo presunula pohľad na trasúcu sa hrudku v Cornishovej ruke.

„Jeho otec,“ povedal a pokýval plešatou hlavou,  „je niekoľkonásobný laureát a víťaz európskych výstav. U Matthewa Cornisha sú len osvedčené väzby a tie najlepšie referencie!“

Cornish povýšenecky vystrčil hruď a kôpka srsti v jeho rukách žalostne zakvílila. Hermione sa rozbúšilo srdce a netrpezlivo natiahla ruky k smiešnemu mláďaťu otitulovaného tatka. Len čo sa jej ocitlo v náručí, šteniatko sa okamžite vymočilo na jej starostlivo ráno vybrané šaty a oblizlo ju priamo na nose. Hermiona sa zasmiala a uvedomila si, že ju to smiešne stvorenie očarilo raz a navždy.

Pán Cornish jej zadarmo poskytol brožúru o histórii plemena a hromadu pergamenov s radami o kŕmení a starostlivosti. Po prepočítaní galeónov - mala slušnú zásobu Špeciálneho dokonalého krmiva pre dokonalých deerhoundov  - Hermiona s Cornishovou pomocou usadila šteňa do košíka, snažila sa čo najlepšie skryť vrtiaci chvost a vyšla von. V rukách držala košík a na pleci malú zelenú kabelku, ktorá sa hodila k jej šatám a na ktorú Hermiona prezieravo vrhla rozširujúce kúzlo. Bola sotva veľká ako pár balíčkov cigariet, takže v kabelke sa nachádzalo ťažké vrecko s krmivom pre psov, pergameny, niekoľko farebných fľaštičiek a veľa potrebných vecí. Hermiona žmurkla do slnka, nesmierne spokojná sama so sebou: svoju časť plánu splnila - teraz bol na rade Malfoy. A ona s Oskarom - to bolo meno, ktoré pre šteniatko vymyslela - budú musieť len čakať.

Malfoy odišiel z ministerstva už na poludnie. Podľa Grangerovej pokynov vyšiel z telefónnej búdky výťahu a s ľahostajným pohľadom odišiel. Keď našiel striebornú búdku* na križovatke, nedbalo sa poobzeral, v rukách zatočil lesklou mincou - nezdala sa mu pravá - a vhodil ju do otvoru.

O päť minút neskôr vyšla z búdky drobná brunetka s dlhými vlasmi, ktorá nemotorne našľapovala na malých podpätkoch. Poťahajúc sa za červené priliehavé šaty sem a tam, podišla k obrubníku, neisto mávla rukou a nastúpila do taxíka.

Keď zbadala Cassidy kráčať uličkou, Hermiona sebou trhla. Srdce sa jej rozbúšilo, zaplavovali ju zmiešané pocity. Bolo to také zvláštne.

Vedela, čakala to, nebolo to koniec koncov prvýkrát, čo pozorovala všehodžús v akcii, ale pri Malfoyovi to prišlo z ničoho nič - nie ako pri ostatných. Čoby pri ostatných, jej mačacie uši ju nešokovali tak, ako ju šokoval Malfoy ako brunetka na opätkoch.

Nespúšťala z neho oči, nervózne našla v košíku mäkkú chlpatú kôpku a Oscar jej hrubo oblizol ruku, čím ju upokojil.

„Ahoj,“ zvonkový Cassin hlas znel neznámo, akoby sa navrstvil. „Krásne šaty. Moja obľúbená farba.“ Hermiona sa s potešením začervenala, samozrejme, že sa do zelenej neobliekla náhodou. Malfoyovi sa síce páčilo jej biele tričko - najmä v daždi, ale voľno si žiadalo šaty. „Samozrejme, nie také pekné ako moje,“ pokračoval a obzeral sa okolo seba. „Mala si vidieť, ako na mňa taxikár zízal.“ Draco vypleštil čierne oči a vysunul jazyk, aby napodobnil - ako.

Hermiona sa zachichotala.

Malfoy sa s úľavou zrútil na lavičku, položil kufor vedľa seba a prevrátil oči.

„Tak či onak, gratulujem, Grangerka: tvoj plán vyšiel.“

Zľahka stisla Cassidyine štíhle prsty.

„Aj tvoj nápad,“  usmiala sa. „Tak ako sa ti páčia podpätky?“

Čierne oči sa prekvapujúco povedome prižmúrili.

„Grangerová, si génius, o tom niet pochýb, ale buď úprimná: tvoje džínsy a tenisky by mi boli priveľké, či? Nie som odborník, ale z pohľadu zvonku. sme takmer rovnakí. Pozrel sa na svoje dočasné telo a samoľúbo dodal, čím Hermionu prinútil odfrknúť si: „Som, samozrejme, štíhlejší, ale nohavice by mi nepadali. Takže je to novovymyslená podmienka, aby niektoré z tvojich kúziel fungovalo? Urobil by som to sám, ale môj prútik je trochu na nič.“

A tak temne na ňu hľadel  očami  Cass - čiernymi ako dve olivy, že Hermiona napokon vybuchla smiechom.

Smiala sa dlho a nekontrolovateľne, až sa rozplakala - hodila hlavou dozadu a nevšímala si urazeného Malfoya. Bolo dobre, že si to nevšimla, pretože Draco Malfoy ako urazená  Cassidy Clarková vyzeral smiešne.

Napokon sa upokojila a utrela si slzy, ktoré jej tiekli.

„To len... brunetkám červená sluší.“

Čierne obočie sa komicky zvraštilo a Malfoy otvoril ústa, ale z koša sa ozvalo šuchnutie a slabé zajačanie. Hermiona sa zľakla a položila ruku na sivú prikrývku.

„A ja som si myslel, že plánuješ piknik.“ Draco sa natiahol a snažil sa pozrieť do koša. Hermiona mu to uľahčila.

„To nie je piknik... to je tvoj darček,“ rozpačito sa usmiala a vytiahla z košíka šteniatko. „Volá sa Oskar,“ oznámila a s očakávaním vzhliadla na Malfoya. Ten sa na ňu ohromene pozrel a potom na psa. Šteniatko zavrtelo vychudnutým chvostom a znova zakňučalo.

„Oscar, toto je Draco, tvoj pán,“ povedala mu Hermiona láskyplne a odfrkla si, uvedomujúc si komickosť svojich slov. „Poď, zoznám sa s ním,“ podala šteniatko Malfoyovi a ten si opatrne vzal Oscara, pričom sa pozeral na jeho hlúpe oči a strapaté uši. Šteňa mu oblizlo nos a Hermiona sa zachichotala.

„Nezabudol si na niečo?“ vyzvala potichu maličkého. Zdalo sa, že si uvedomil, o čom hovorí, a na červených šatách sa okamžite rozšírila mokrá škvrna.

„Hm... nezabudol,“ poznamenal Draco a zamyslene sa pozrel na neporiadok. Hermiona úľavou vydýchla a podala mu košík. Pohodlne Oscara usadili; Hermiona vytiahla z tašky malú kosť a šteniatko sa okamžite pustilo do novej hračky. Po uprataní neporiadku z Cassidyiných šiat sa pozrela do nepreniknuteľných čiernych očí.

„Všetko najlepšie k narodeninám, Draco.“

„Ďakujem, Grangerka. Veľmi nečakané, naozaj. Je úžasný,“ usmial sa Malfoy.  „Sľubuje, že z neho vyrastie krásavec.“

„Mám tam fotografiu jeho otca,“ kývla na kabelku, „ako aj jedlo, pár hračiek a kopu odporúčaní.“

Malfoy pochybovačne pokrútil hlavou:

„Tam...?“

„Áno,“ spokojne sa usmiala. „Takže - pôjdeme?“

Malfoy prikývol a zvedavo sa spýtal:

„Kam?“

„Bude sa ti to páčiť,“  ubezpečila ho Hermiona a potom zaváhala: „Aha, len schovám Oskara...“ Vytiahla prútik, urobila šteniatko neviditeľným a vrhla naň spiace kúzlo. „Takto bude v bezpečí. Aha, ešte toto...“ potriasla hlavou a o chvíľu sa Malfoyov kufor zmenil na elegantnú lakovanú kabelku. „Nuž - ideme sa prejsť po Londýne, smrťožrút?“

Malfoy na ňu vzhliadol, ale Hermiona sa len usmiala.

„Samozrejme, že ideme,“ chytil ju za ruku, „na dámsku jazdu...“

Hermiona sa rozosmiala, a uličkou sa rozľahlo klopkanie opätkov.

Hermiona bola na vrchole vzrušenia: účinok, ktorý malo jej prekvapenie na Malfoya, prekonal jej očakávania. Keď sa nad tým zamyslela, možno ho ešte nikdy nevidela takého vystrašeného, ako keď bol v kabíne ruského kolesa, ktoré sa pomaly šplhalo nahor.

„Grangerová, čo budem robiť, keď sa to zrúti?“ zasyčal Cassiným tenkým hlasom a chytil sa podrúčok sedadla. „Nemám dobrý prútik ani metlu! Ako môžeš vôbec veriť muklovským vynálezom?“

„Ukľudni sa, Draco,“ Hermiona ho pohladila po kŕčovito zovretých rukách, „pozri, koľko ľudí je okolo a nikto nepadá! Vieš, toto koleso bolo zostrojené 'špeciálne pre nové tisícročie, aby ukázalo silu technického myslenia v nadchádzajúcom dvadsiatom prvom storočí',“ starostlivo citovala reklamnú brožúru**. „Na jednom takom - hoci menšom - som sa vozila, keď som mala šesť rokov. A mimochodom, nebála som sa,“ podpichla ho, „bez prútika či metly.“

Malfoy sa na ňu nahnevane pozrel a sklopil zrak. Potom ešte raz a ešte raz.

Hermiona cítila, ako sa jej pod prstami pomaly uvoľňujú zovreté ruky. Draco zrazu zistil, že zhora je nádherná panoráma mesta...

„Zaujímalo by ma, či je odtiaľto vidieť Malfoy Manor,“ spýtal sa zvedavo a Hermiona si uvedomila, že vrchol výstupu prežije.

„Nie je vidieť, Wiltshire je odtiaľto príliš ďaleko,“ odpovedala, ale Malfoy ju nepočul: bol zaujatý pohľadom na to, čo videl, a čo bol prakticky celý Londýn.

Potom už sedeli v La Trouvaille. Malfoy si pre seba poznamenal, že by sa mal bývalého vedúceho fakulty spýtať, kedy bol na takom peknom mieste - a to na muklovskom mieste. Názov podniku v preklade z francúzštiny znamenal „nájdenie“ a bola to pravá francúzska reštaurácia s výbornou obsluhou a slušným jedlom. Na voľnej stoličke pokojne čupel košík s Oskarom, na stole boli dva poháre šampanského a ustrice. Malfoy pokrčil nos nad banalitou jej výberu, ale mal chuť sa najesť a na Hermioninu žiadosť ju trpezlivo učil, ako ustrice správne jesť. Učiť sa od neho sa ukázalo byť zábavné. Celkovo sa s ním zabávala až teraz: bolo to šťastné obdobie, keď si zvykla na jeho spôsoby a on sa čoraz viac správal ako človek. Pred pár týždňami by Hermiona takejto veci nikdy neuverila. Teraz tomu nielen verila - ona s tým žila. A bola z toho obscénne šťastná.

Rozhodla sa venovať deň spoznávaniu nových vecí (s cigarami to síce veľmi nevyšlo, ale bolo to zábavné), zaplatili účet a vyšli von. 

Ľahké víno a slávnostná nálada boli rovnako horúce a lákavé, akoby dnešný výlet nebol dosť dobrodružný. Hermiona a Cassidy sa potulovali po ulici, držali sa za ruky, vystavovali tváre jemnému slnku a chichotali sa v reakcii na občasné okríknutia a hvízdania hravo naladených mladíkov, ktorí si neuvedomovali, že z dvoch vyobliekaných dievčat je brunetka rovnakého pohlavia. Malfoy sa držal dokonale: Cassidy Clarková zvládala reflexy obdivuhodne a ani podpätky jej už neboli na obtiaž. A do Cassiných manierov a gest vnášal čosi vlastné, čosi neuchopiteľné - a to „čosi“ spôsobilo, že Hermione sa srdce rozbúšilo rýchlejšie a líca jej horeli.

Keď sa už nudili a bolo im horúco od chôdze na priamom slnku, zabočili do opustenej uličky.

„Hľadáš dobrodružstvo, kolegyňka?“ zašepkal Malfoy Cassiným hlasom priamo do Hermioninho ucha, z čoho sa jej okamžite postavili chĺpky na krku.

„Máme ho ešte málo, kámo? Tak si nájdime ďalšie,“ navrhla mu rovnakým tónom.

Tenké čierne obočie vyletelo nahor - k rovnomerne zastrihnutým končekom - a ona zalapala po dychu: pri pohľade do Cassidyiných čiernych očí v nich uvidela žartovné svetlo a našpúlené pery sa vykrútili do úsmevu - jeho úsmevu - a Hermiona, zabudnúc na všetko na svete, objala štíhlu postavu a pritisla sa k cudzím - nezvyčajne mäkkým - perám. Malfoy-Cassidy prekvapene odskočil a buchol chrbtom o stenu. O niekoľko sekúnd neskôr bledé ruky s úhľadnou manikúrou skĺzli po Hermioninom chrbte, čo spôsobilo, že sa mačacím spôsobom prehla v chrbte a mierne zastonala. Prekvapivo, Malfoyovo správanie na dievčati, ktoré dobre poznala, nevyvolávalo nepríjemné pocity, ale naopak, bolo šialene vzrušujúce. Hermiona hrýzla tie nové a zároveň známe pery, krútila sa pri chuti rúžu a Malfoya privádzalo do šialenstva, že z nich vychádza jeho šepot ženským hlasom. Ešte chvíľu a začali by si navzájom strhávať šaty, keby sa za nimi neozval šokovaný hlas. Hermiona, ktorá ten hlas spoznala, zastala a na chrbte pocítila chladný pohľad, bála sa otočiť. S nemou otázkou sa pozrela do Draco-Cassidyiných čiernych otvorených očí a videla v nich potvrdenie.

Hermiona sa pomaly otočila, trasúcimi sa rukami si stiahla šaty a z nejakého dôvodu najprv uvidela jazvu, potom čierne kučery, otvorené ústa a až potom oči za okrúhlymi okuliarmi. 

Neschopná vydať ani hlások, kývla Harrymu a zostala stáť, čudujúc sa, že sa jej ešte nepodlomili nohy. Až o chvíľu si uvedomila, že ju v páse držia chudé ruky a bránia jej zosunúť sa rovno na zem.

Podvedome zovrela upravené prsty a potom si chrapľavo odkašľala, akoby jej zabehlo, a keď si prečistila hrdlo, prehlásila:

„Cass. Toto je Harry. Harry Potter je môj priateľ. Harry, toto je... Cassidy, moja... priateľka.“

Priateľ, priateľka. Merlin, o čom to hovorí? Ale čo jej zostávalo?

Harry v odpovedi neisto prikývol a jeho oči putovali z Hermiony na dievča za jej chrbtom.

„Ach, Harry Potter?!“ Cassidy rázne odstrčila Hermionu nabok a pohla bokmi smerom k sčervenenému Harrymu stojacemu pri vchode do uličky. „Hermie, máš super kamarátov, vždy som ti to hovorila,“ povedala čiernooká nymfa, prstom mu zdvihla bradu a pozrela sa mu do očí. „Tak toto si teraz ty, Chlapec, ktorý zvíťazil,“ z pradúceho hlasu napokon Harryho úplne stuhol.

„Cass!“ zvolala znepokojene Hermiona. „Asi by si mala ísť,“ poklepala na hodinky a Malfoy-Cassidy sa od Harryho s ľútosťou vzdialil a na rozlúčku ho hravo pohladil po líci. Naďalej mlčky hľadel na svoju „priateľku“ a vytiahol z kabelky cigarety, zapálil si a strelil Potterovým smerom čierne oči. Hermiona naliehavo potiahla „Cassidy“ za lakeť a čosi jej náhlivo pošepkala do ucha.

Malfoy sa pozrel na pravú ruku: manikúra sa mu z nechtov vytrácala, prsty sa mu natiahli - elixír vyprchával. Hermiona sa horúčkovito prehrabala v kabelke a vytiahla odtiaľ fľaštičku, podstrčila ju Malfoyovi. Ten na sekundu zaváhal a prudkým pohybom si do úst vyklopil štvrtý elixír toho dňa. Tak sa mu zatočila hlava, že sa musel prilepiť na stenu, kým sa mu svet pred očami neprestal šialene krútiť.

Harry stále mlčky hľadel na scénu. „Narkomanka...“ a prišli mu na um Ronove slová: „...Sama to nevie, ale ja to vidím, že je zamilovaná...“ 

Harry pokrútil hlavou a na chvíľu si zložil okuliare a dôkladne si ich utrel - akoby dúfal, že sa obraz pred ním zmení.

Malfoy sa medzitým spamätal a otočil sa k Harrymu, akoby práve dostal facku.  Snáď pochopil, ako sa cítil Potter v druhom ročníku, keď sa s Weasleym vybrali do slizolinských kobiek - ako potom Draco kričal na Vinca a Grega! Cassidyine našpúlené pery sa mimovoľne roztiahli do malfoyovského úsmevu.

Harry si nasadil okuliare: Hermionina kamarátka sa, žiaľ, nikam nechystala. Keď mu Ginny pod čestným chrabromilským prezradila tajomstvo o Hermioninom nápadníkovi, nenapadlo mu, že mukel je štetka so zvodným správaním...

Jej úsmev vnukol Harrymu nepokojnú myšlienku, že ju už niekedy videl, ale nevedel si spomenúť kde a kedy.

„Takže zostaneme tu, alebo pôjdeme na verejnosť?“ povedala rozmarne Cassidy a objala Hermionu okolo pása. Hermiona sa okamžite začervenala.

„Оh... Jasne, poďte. Dáme si kávu, môže byť?“ navrhol Harry.

„Hermie, baby, tvoj slávny kamarát platí.“ Cassidy na ňu žmurkla, zdvihla košík s Oskarom, voľnou rukou sa zahákla o Hermionin lakeť a ťahala ju popri Harrym k východu z uličky.

Koniec kapitoly

Poznámky:

-  názov kapitoly bol v angličtine s úvodzovkami, tak som to tak nechala

* Automatické WC kabínky; v Londýne sú niektoré strieborné a na mince

** Londýnske oko je jedno z najväčších vyhliadkových kolies na svete, nachádza sa v londýnskej štvrti Lambeth na južnom brehu Temže; bolo postavené v rokoch 1998 - 1999.