Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 12. Štyri fľaštičky alebo keď sa hlúposti nedá vyhnúť. 

...Na tebe to vidím hneď: ty máš úroveň,

V znalostí rajského plynu niet ti roveň,

Takže sa budem mať s kým dostať cez okraj,

Zahraj flaši-ši-ši-ši, môj flašinet, zahraj 

Piknik „Flašinet“ 

https://www.youtube.com/watch?v=qFwvRRGj34E

„Ako chceš stráviť svoje narodeniny?” spýtala sa potichu Hermiona a prstom jemne prešla po tenkých jazvách na Malfoyovej hrudi. Fajčil, napoly ležiac pri tom istom dube, kde na ňu dnes márne čakal celú hodinu. Hermiona si pohodlne položila hlavu na jeho plece.

„Nijako,” odfrkol si Draco. „Musím sa hlásiť na ministerstve.”

Hermiona zdvihla hlavu a zahľadela sa mu do tváre.

„Takže v sobotu si v Londýne?!“ v jej hlase zaznelo vzrušenie.

„Áno, budem tam,“ podozrievavo na ňu pozrel.

„Môžeme sa stretnúť!” zvolala, ale nespustila z neho svoj nadšený pohľad. „A dokonca spolu stráviť deň…”

„Šššš. Zbláznila si sa, Grangerová?” Láskavo pohladil Hermionu po rozstrapatených vlasoch, až sa jej okamžite chcelo zapriasť. Otrela si nos o jeho dlaň a nevzrušene sa spýtala: „Prečo?”

„Prečo…” Draco si vzdychol a zahasil cigaretu o koreň. „Zabudla si, kto som ja a kto si ty? Alebo mi možno unikli posledné novinky a teraz je v Londýne hitom sezóny poflakovať sa po meste s bývalým smrťožrútom...?”

Jemná dlaň mu spočinula na perách a umlčala ho.

„Niečo vymyslíme.“ Hermiona sa mu pritisla k hrudi a jemne sa perami dotkla jeho brady. „Picháš…”

Draco sa rukou mimovoľne dotkol sotva začínajúceho strniska a pretočiac očami zatiahol v predstieranej hrôze: „To je ale hanba…”

Hermiona sa ticho zasmiala. Draco si ju pritiahol k sebe, zaboril si tvár do jej hustých vlasov, ale zrazu zastal.

„Čo je?“ Hermiona zdvihla hlavu a znepokojene mu pozrela do očí.

„Myslím, že presne viem, ako môžeš ísť do Londýna s bývalým smrťožrútom,“ odvetil zamyslene a roztržito jej rozstrapatil kučery.

„Ako?” Hermiona sa netrpezlivo zvrtla na svojom mieste. „Tak mi to povedz!”

„Pamätáš si, čo si hovorila o voľnom prístupe k elixírom?”

Hermiona sa zamračila, zamyslela sa a potom zrazu zalapala po dychu a zakryla si ústa dlaňou. 

Draco sa usmial a naklonil hlavu na stranu.

„To myslíš vážne?” Hermiona vyskočila a hneď nato zvážnela. „Je to riskantné... Takže... čas bude obmedzený, ale o tom rozhodneme my... Ak musíš ísť ráno na ministerstvo - môžeme sa stretnúť popoludní na.... A kto, kto by…”

Malfoy s úsmevom počúval jej nesúvislé bľabotanie a obdivoval prácu myšlienok na jej sústredenej tvári.

„Grangerová, vlasy ti praskajú od napínania mozgových závitov,” vyhol sa kopancu, so smiechom spadol do trávy a zastonal, keď sa mu vrhla na hruď a oprela si o ňu bradu.

„Si génius.”

Malfoy s vážnym pohľadom prikývol.

„Ja viem, len ma nikto nedocenil...“ Hermiona prerušila jeho patetický monológ nežným bozkom.

Dážď ustal a vzduch v lese bol čistý ako pramenitá voda. 

„Grangerová, už musíš ísť,“ ľútostivo povedal Draco, zdvihol sa na lakeť a naklonil sa nad Hermionu. Ako zábavne krčila nos, keď sa smiala alebo hnevala... alebo keď bola nespokojná, ako napríklad teraz.

„Ach, Merlin... Zajtra práca, áno…” vzdychla si a pretrela si tvár v snahe striasť zo seba ospalú otupenosť. „Možno ešte desať minút…” Žalostný pohľad nemal na Malfoya žiadny účinok a s ďalším povzdychom sa postavila na nohy, pomáhajúc si jeho vystretou rukou.

„Viem, že nie si zvyknutá spať v lese,” začal Draco a obozretne ustúpil o pár krokov, „ale ak máš dom, mala by si spať v posteli. Slušné mladé dámy sa v lesoch nepotulujú... v čase mieru,“ usmial sa, keď zachytil jej výhražný pohľad, v hnedých očiach mu veselo zaiskrilo.

„Mm-mm…” s chuťou sa pretiahla, postavila sa na špičky a potom sa pozrela na hodinky. „Už som na ceste,” narýchlo zdvihla tašku a vykročila k Malfoyovi, a ten ju objal okolo ramien a pritiahol si ju k sebe - jemne, akoby sa bál, že ju zlomí.

„Mala by si... si zaobstarať sovu. Grangerka, vieš - na komunikáciu, veľmi sa hodí,” zašepkal ironicky medzi bozkami.

Hermiona mu len zamávala.

„Radšej mi pošli sovu - povedzme o polnoci. Vtedy zvyčajne…,” podotkla, „...bývam doma.”

Malfoy zdvihol obočie a pozrel na ňu: „Presvedčila si ma, možno…” pobozkal ju na špičku nosa a jemne ju odstrčil. „To je všetko, choď. Je čas ísť spať.”

Hermiona mu na rozlúčku stisla ruku, mávnutím prútika odstránila maskovacie kúzlo a odmiestnila sa. Malfoy chvíľu stál a hľadel na miesto, kde pred chvíľou stála vo svojich nemožných letných šatách. Zrazu sa náhle cítil vadný. Všetko, čo robila s takou ľahkosťou, bolo teraz mimo jeho dosahu - bol magický invalid a či mágiu niekedy získa plne naspäť - nevedel.

S tlmenou kliatbou cez zuby sa Malfoy odvliekol k domu.

Keď sa Hermiona vkradla do izby, zbadala na parapete tmavý tieň a srdce jej poskočilo. Narýchlo pustila sovu dnu, usmiala sa na ňu ako na starú známu a z poslušne natiahnutých pazúrov jej vytiahla malý zvitok.

Grangerová, prosím ťa: nech to nie je nejaká tučná staršia matróna alebo - všeobecne - žiadne zviera...

D.M.

Hermiona sa dusila smiechom, keď si predstavila, ako sa žalostne zaťahuje: Graa-angee-rka!... a starostlivo zložila pergamen, schovala ho do nenápadnej drevenej škatuľky - spolu s niekoľkými podobnými lístkami.

Sova trpezlivo čakala na odpoveď, a kým si ľahla do postele, rýchlo napísala:

Dobre, prehovoril si ma. Nájdem ti niekoho mladšieho, ale potom sa nesťažuj....

Hermiona.

Mávla rukou nad jeho tvrdohlavou neochotou osloviť ju menom, ale rovnako tvrdohlavo sa chcela podpísať.

Priviazala lístok k nôžke, pohladila tvrdé modré perie a sova s tichým húkaním zmizla v tme.

„Som doma,“ zašepkala s úsmevom, keď medzi riadkami spoznala obavy, „všetko je v poriadku.“

Hermionin pracovný týždeň ubehol ako rýchlik v plnej rýchlosti, plný vecí, ktoré bolo treba stihnúť do soboty. Najskôr si zaobstarala štyri fľaštičky všehodžúsu, pričom postupovala mimoriadne opatrne: tento elixír sa mohol používať pri starostlivosti o ťažkých pacientoch, ktorí pri pohľade na čaromedikov dostávali záchvat. Hermiona sa s nimi občas musela vysporiadať a teraz ich - našťastie - bolo v nemocnici hneď niekoľko. Nemusela teda nič vymýšľať - len sa úhľadne podpísať pod trochu väčšie množstvo elixíru. Napokon, pomyslela si, keď brala do rúk vzácne fľaštičky, mohla ich aj náhodou rozbiť. V štýle Nevilla Longbottoma - to je ono, odfrkla si Hermiona a upriamila pozornosť na ďalší bod plánu. Prežila by hanbu a slávu roka, ale deň navyše bez Malfoya bol nepravdepodobný. Ani pod vplyvom veritaséra by nedokázala vysvetliť podstatu svojej nenormálnej príťažlivosti k vychudnutému, uštipačnému melancholikovi, ale nemohla to poprieť: bol jej drogou. Jej osobným zakázaným elixírom. Ako čaromedička až príliš dobre poznala dôsledky takejto závislosti. No proti všetkým svojim zásadám sa pred pravdou skrývala a opatrne sa odvracala od nevyhnutnej budúcnosti - Merlin nedovolil, aby videla ďalej ako na vlastný nos.

Tento týždeň bol týždňom listov. Krátke listy, akoby o ničom, vôbec o ničom, ale medzi riadkami sa niesla vôňa lúčnych kvetov a šum dažďa a za každou vetou sa skrývala ďalšia, nevypovedaná.

Listy sa zhromažďovali v starej drevenej škatuli a v zásuvke vyrezávanej komody, šuchotali a šepkali ako sušené lupienky ruží.

Nad listami sa usmievali a hrýzli si pery, mračili sa a rozmýšľali, písali a preškrtávali, trhali a ničili Incendiom, starostlivo skladali a priväzovali na soviu nôžku.

A čierna sova v noci prekonávala míľu za míľou a prespávala celý deň.

Berúc do úvahy Malfoyove prianie o zvieratách a starších matrónach, Hermiona si na operáciu Prechádzka so smrťožrútom vybrala svoju kamarátku praktikantku Cassidy Clarkovú, vysmiate čiernooké dievča. Neboli si nijako zvlášť blízke - Hermiona okrem Ginny nemala vôbec žiadne blízke priateľky -, ale pri práci sa rozprávali milo a nenútene. Cass žila na predmestí Londýna a rada tam trávila víkendy, odvolávajúc sa na únavu z londýnskeho smogu a hluku. Takže šanca, že by na ňu v sobotu narazila v meste, bola nulová. Hermiona si z goliera Cassidinho uniformného habitu vybrala niekoľko dlhých čiernych vlasov a niekoľko zo zabudnutej baretky.

Na Malfoyove piatkové narodeniny bola už takmer pripravená.

Ešte jej zostával jeden darček, ale pre ten sa chystala v sobotu ráno - kým bude Draco na ministerstve.

„Ako plánuješ stráviť svoje narodeniny, drahý?“ opýtala sa Narcissa svojho syna pri raňajkách v polovici týždňa.

Draco sa zamračil a prestal žuť.

„To vieš, mami, idem na ministerstvo. Ako môžem stráviť svoje narodeniny...?“ pokrčil plecami a vrátil sa k jedlu.

Narcissa si oprela bradu o zložené dlane a pozrela na syna.

„Miláčik, ty si taký dospelý,“ vzdychla si a pokrútila hlavou. „Tak veľmi sa podobáš na svojho otca.“

Draco sa na chvíľu zarazil, odložil príbor, jemne sa dotkol pier obrúskom a až potom zdvihol oči k matke. Zamyslene sa mu pozerala cez plece z okna.

„Keď sme sa s Luciusom brali, bol len o niečo starší ako ty. Taký vysoký, taký pekný... A tie vlasy - Merlin, zamilovala som sa už len do bielych vlasov, nikto iný ich nemal.“ Narcissa sa opojne zasmiala a Draco sa pri pohľade na ňu mimovoľne usmial. „Áno, ťažko uveriť, že sme boli takí mladí... takí hlúpi - ako tie šteniatka, ktoré choval tvoj otec,“ Narcissa sa pri spomienke usmiala. „A asi preto sme boli takí šťastní.“

Úsmev sa jej na tvári vytratil ako vietor pred búrkou, ktorý sa pripravuje na ďalší nemilosrdný nápor. Nad stolom na chvíľu zavládlo ticho.

„Ako sa darí Hermione?“ opýtala sa Narcissa neutrálnym hlasom a vrhla na syna pozorný pohľad ponad šálku kávy.

Draco, starostlivo zvažujúc svoje slová, odpovedal otázkou:

„Mal by som to vedieť?“

Narcissa si vzdychla.

„Mal by si, Draco, mal by si. Nie si dievča, aby si vedel ako skryť svoje nevyspaté čierne oči,“ odpovedala s miernym podráždením. „A vôbec... Ach, to je jedno. Som predsa tvoja matka a poznám ťa už takmer dve desaťročia. Nemusím byť tvojím tieňom, aby som videla, čo sa s tebou deje.“

Narcissa nervózne pokrčila a odhodila obrúsok a venovala synovi prenikavý pohľad:

„Draco, povedz mi: čo by vás dvoch mohlo spájať? Zabudol si, kto je ona a kto si ty...?“

„Mami!“ Draco zaťal zuby a zbledol. „Myslel som, že vojna urobila v našich životoch malé úpravy - to si si nevšimla? Niečo také,“ mávol nonšalantne rukou, „ako doživotný Azkaban za vyznávanie myšlienky čistej krvi alebo úplné zbavenie práv pod aurorským režimom. Svet sa obrátil hore nohami, mami,“ takmer položil hruď na stôl, akoby sa bál, že ho nepočuje. „Ty to nechápeš? Ona je teraz ona,“ zdôraznil posledné slovo, „a ja som bývalý smrťožrút, vyvrheľ... podmienečne bezpečný,“ dokončil posmešne, oprel sa na stoličke a dodal: „A nepočítal by som s tým, že zabudneme na minulosť, mami - nikdy.“

Malfoy prestal hovoriť, hľadel na tanier s vychladnutou, nedojedenou ovsenou kašou a cítil sa znechutene. 

Z ovsenej kaše, zo seba, z matkiných slov. Chcel vyjsť na vzduch, možno na lúky. Chcel Grangerovej poslať list o počasí alebo o predpovedi na sobotňajší metlobalový zápas, ale nebola noc.

„Chudáci deti,“ povedala Narcissa ticho a bolestne sa pozrela na svojho zachmúreného syna, “vyrástli ste tak rýchlo a nesprávne. Merlin vás ochraňuj pred vami samotnými…“

Draco sa v sobotu zobudil pred svitaním. Nálada bola prekvapujúca: akoby nešiel na nenávidené ministerstvo, ale na zápas v metlobale, a nie ako divák - ako stíhač. Bol to zabudnutý pocit. Cez otvorené okno sa k nemu šírila mimoriadne svieža vôňa skorého leta, vôňa detstva, sľubujúca prázdniny a šťastie. Draco si v hlave prechádzal detaily plánu na londýnsku prechádzku.

Deň predtým priniesla sova od Grangerovej zväzok so štyrmi fľaštičkami a podrobným - bod po bode - opisom postupnosti akcií. „ Skvelé...,“ dumal Malfoy a pozorne preskúmal obsah fľaštičiek: štyri obsahovali elixíry a v piatej - sotva viditeľnej za sklom - niekoľko vlasov. Dlhé vlasy. Čierne. „No, aspoň to nie je zviera,“ vzdychol si a ešte raz si preštudoval krivolaké riadky.

Snape ho z portrétu pozorne sledoval, nepovedal ani slovo, ale Malfoy bol ochotný prisahať, že majster elixírov spoznal látku aj v beztvarej fľaštičke od Munga.

Draco vzdorovito ignoroval pohľady z portrétu a ďalej krútil fľaštičkami v rukách sem a tam.

„Originálny darček k narodeninám,“ poznamenal napokon Snape a zamyslene preplietol svoje dlhé prsty. „Veľké plány na zajtra?“

Malfoy sa vyzývavo otočil k portrétu a potvrdil: „Správne.“

Snape sa opäť zadíval na fľaštičky v Dracových rukách.

„Nezabúdajte, pán Malfoy: tri fľaštičky za tri hodiny sú pre telo silnejšie ako vaša normálna dávka,“ pokrútil profesor hlavou. „Ak môžem, navrhol by som vám pár elixírov, ktoré by vám uľahčili vaše dobrodružstvo.“

Snapeov hlas bol ako rezanie skla alebo povedzme tavenie kovu. Ale bývalému vedúcemu fakulty sa muselo uznať: keď čelil hlúposti, bol nemilosrdný. Keď čelil nevyhnutnej hlúposti, bral nevyhnutnosť ako danosť a všemožne sa snažil minimalizovať výsledok hlúposti. Jednoducho povedané, dával rozumné rady - naozaj rozumné, - konkrétne a uskutočniteľné, a niekedy aj niečo podstatnejšie ako rady.

Či už išlo o študenta umierajúceho na svoju prvú opicu po tom, čo na vianočnom plese nerozumne priveľa pil, alebo o mladého Rómea, ktorý sa rozhodol pred prázdninami spáchať samovraždu, profesor Snape so svojím nezameniteľne prísnym a pohŕdavým výrazom v tvári liečil rany a zachraňoval duše svojich pomýlených zverencov. A každý slizolinčan, ktorý raz prijal profesorovu pomoc, vedel, že sa o jeho potupe nikto nedozvie. Samozrejme, profesor dal nešťastnému nešťastníkovi, ktorý sa nerozumne dostal do problémov, jasne najavo, že je úplný ničomník a posledný lúzer na svete. Ale slizolinčania sa pod krídlami svojho prísneho vedúceho fakulty cítili bezpečnejšie ako kdekoľvek inde na svete.

Preto Draco odpovedal bez štipky irónie: „Ďakujem, profesor. Nanešťastie, nie je na ne čas...“ Odfrkol si, keď si spomenul na svoj druhý ročník. „Grangerová je však zbehlá vo všehodžúse - možno bude vedieť, čo priniesť.“

Snape zdvihol obočie a povedal: „No... Slečna Grangerová bola svojho času menej tvrdohlavá ako iní študenti.“ S pohľadom na Draca dodal: „Nielen z Chrabromilu.“

To bolo ako povedať, že Hermiona Grangerová je talentovaná študentka elixírov s nádejou, že sa v budúcnosti stane dokonalou čarodejníčkou, pomyslel si Draco a cítil, ako sa mu pery roztiahli do úsmevu.

„Áno... Keby ste len vedeli, ako veľmi som nenávidel jej pokroky, profesor,“ zasnívane sa podelil o svoje pocity, „na každej hodine som si želal, aby aspoň raz vybuchol kotlík, nie Longbottomov, ale jej. Alebo - aby si zlomila prútik namiesto Weasleyho...“

Snape sa ironicky pozrel na Malfoya.

„Obávam sa, že vás sklamem, pán Malfoy, ale vaše želania vtedy neboli žiadnym tajomstvom.“ Krivo sa usmial a dodal: „Kto by si bol pomyslel, že sa v nich ukážete taký vrtkavý.“

Malfoy podráždene trhol ramenom a neochotne sa vytrhol zo spomienok.

„Kto by si bol pomyslel, že Potter pošle Voldemorta do prachu a svet sa obráti hore nohami, profesor. A so želaniami je to oveľa jednoduchšie.“

Neotočil portrét k stene, ale jednoducho sfúkol sviečku a šiel spať. Aby sa zobudil o rok starší.


PS. Až teraz sme za polkou kapitol, zle som to spočítala.