Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 8. Stupefy a Cesta majstra elixírov. Čakám na teba...

...Aký vtipný koniec!

Ocenil by som ho nevediac

Ako veľmi bolí to miesto vo mne,

Kde som ti dôveroval...

Laura Bocharová, „Väzeň z Azkabanu“.

„Ty niekoho máš.“ Nebola to otázka, bolo to konštatovanie.

„Ron.“

„Máš niekoho,“ zopakoval Ron sebavedomo, v jeho neodbytnom hlase zaznela hrozba. Stál, mierne sa kolísal a zaťaté päste si zastrčil hlboko do vreciek džínsov.

„Ron Weasley, okamžite vyjdi von a zatvor dvere: si opitý!“ Hermiona sa zo všetkých síl snažila nedať najavo, že je vystrašená. Pohľad na Rona neveštil nič dobré.

„Odídem, ale najprv si túto otázku ujasnime... Kto ťa dostal?“ Posledné slovo Hermionu nepríjemne zabolelo.

„Dostať sa dajú vši, Ron, a vôbec, ty sa nemáš čo starať do môjho osobného života!“ Vystrela sa, zdvihla bradu a oči jej horeli hnevom, keď sa zahľadela na svojho bývalého priateľa. Rona to ani v najmenšom nevyviedlo z miery.

„Čo to máš v ruke?“ Pristúpil k nej a pokúsil sa jej ruku zachytiť, ale Hermiona si ju hravo schovala za chrbát. Ron páchol alkoholom a ona s hrôzou videla šialenstvo v jeho krvou podliatych očiach.

„Vyzeráš, akoby si sa dnes večer neobmedzoval len na pivo.“ Znechutene sa odtiahla, ale Ron ju objal okolo pása, pritiahol si ju k sebe a voľnou rukou sa jej snažil vziať list.

Hermiona si túžobne spomenula na prútik, ktorý zostal na dne jej kabelky.

„Čo to, do čerta...!“ zúfalo sa vzpierala, ale predsa sa jej podarilo sústrediť: „Stupefy!!!“

Znehybneného Rona odhodilo k dverám. Hermiona v duchu poslala Slizolinu desať bodov a ťažko dýchajúc si trasúcou sa rukou odhrnula vlasy z tváre. Ponáhľala sa k svojej kabelke, vytiahla prútik a namierila ho na nehybného Rona.

„Finite Incantatem!“

Ron zastonal a chytil sa za hlavu; pri páde tvrdo narazil do zárubne. Hermiona sa modlila k Merlinovi, aby na ten hluk nepribehli jej priatelia. S prútikom sa cítila oveľa istejšie. Deprimovalo ju len to, že ho musela použiť proti priateľovi.

Ron sa pomaly postavil, držal sa steny a ohromene hľadel na Hermionu. Využila jeho zmätok, rýchlo sa ohnala prútikom a nahlas zakúzlila Vytriezvenie. Na neverbálne kúzlo jej už nezostávali sily.

Ron sa prehol na polovicu a vyvracal sa rovno pod nohy.

Ťažko dýchal, keď si trasúcou sa rukou odhrnul spotené ryšavé vlasy z tváre. Hermiona si nevdojak spomenula na Malfoyove poletujúce platinové pramienky. S mierne počuteľným povzdychom namierila prútik na podlahu a znechutene - len trošku - pokrčila nos, aby kúzlom odstránila ten neporiadok.

„Šikovnica...“ vyhlásil Ron s obdivom a zároveň s nevôľou.  Hermiona stisla pery, aby skryla úsmev. Napätie z nej pomaly opadávalo.

„Ron, je mi to ľúto... Vystrašil si ma.“

„Mne je to ľúto. Prekliate pivo.“ Ron sa zamračil. „Nepovedz to Ginny, dobre? Vystrelí mi mozog z hlavy. A kvôli tebe ho aj roztrhá,“ zachvel sa a Hermiona sa nervózne zasmiala.

„Fajn. Ale ak si to dovolíš ešte raz...“

„Chápem!“ prerušil ju Ron, zdvihol ruky v geste zmierenia a potom mu pohľad padol na pokrčený pergamen, ktorý Hermiona stále zvierala v ruke. Zamračil sa a mrzuto sa spýtal:

„Kto je ten... tvoj tajomný priateľ?“

„Ach... na tom... nezáleží. Ron, do toho ti nič nie je,“ povedala Hermiona unavene.

„Rýchlo si ma nahradila.“ Ron sa trpko pozrel na svoju bývalú priateľku. Sivé oči, pomyslela si Hermiona vzdialene, opäť: sivé oči a sú mi tiež drahé... tiež?!

„Nie, no tak. Akéže 'rýchlo', veď je to už vyše roka. Celkom slušný čas, nemyslíš?“ dúfala, že to neznie cynicky.

Ron sa zhrbil, prepadol sa.

„Dobre. Ak to chceš tajiť, skrývaj to. Ale nebude to na dlho,“ upozornil ju a vyšiel von, pričom za sebou opatrne zavrel dvere.

Čo znamená, že nie na dlho? - Hermiona nad tým slovom bojovne uvažovala, pričom nezmenila postoj - akoby bola stále v defenzíve. Ach... zajtra niečo vymyslím. Všetko - zajtra...

Avšak neponáhľala sa, aby si ľahla.

Otvorila zásuvku písacieho stola, vytiahla čistý pergamen, vytiahla brko a na chvíľu sa zamyslela.

Som rada, že sa Narcissa cíti lepšie!

Zajtra okolo poludnia sa zastavím - nevadí?

P.S.: Hermiona.

Mala neznesiteľné nutkanie podpísať sa: možno si to konečne zapamätá a prestane ju oslovovať výlučne priezviskom? Z nejakého dôvodu to pre ňu bolo dôležité, dokonca nevyhnutné. Možno to bolo preto, že ona sama si akosi zvykla, že je Draco. Nie Malfoy, nie fretka, nie mladý - bývalý - smrťožrút, ale Draco. Bolo to krásne meno - dokonca napísané na rokfortskom erbe: tá zaujímavá maličkosť jej bola tŕňom v oku už od prvého ročníka. Zdalo sa, že on je jediný v celej škole s týmto menom, a ona bola jediná s tým svojím.

Silná čierna káva, zriedkavé mená a osamelosť boli ich spoločným základom. Čo nie je zase až tak málo.

Hermiona s povzdychom zrolovala pergamen, vyšla z izby a po špičkách sa presunula na koniec chodby: tam - dočasne - v Regulusovej bývalej spálni mali svoju soviareň. Obyvateľmi boli Ginnina malá ryšavá sova, a Harryho strakatá sova, ktorá nahradila Hedvigu. Dnes večer sa k nej pridala Ronova sova a ju napadla nečakaná myšlienka.

O minútu neskôr sova odletela rýchlosťou kométy do Wiltshire. Hermiona rozmýšľala nad svojím žartom, pričom stála pri otvorenom okne a nočný vzduch jej prinášal vítaný chlad do rozpálenej tváre. Poslať Malfoyovi list po Ronovej sove bol čin hodný Slizolina. V hrudi sa jej zrodil hysterický smiech a priložila si ruku na pery. Povedz mi, s kým sa priatelíš a ja ti poviem, kto si. Čo však stálo za to, bolo jej majstrovské neverbálne Stupefy do čela jej najlepšieho kamaráta a bývalého priateľa. Prečo nie Impedimenta? Nie Meloforce*, tú si predsa Ron určite zaslúžil? Vďakabohu, že nezasiahla Neodpustiteľnou. Dobrá chrabromilčanka. Hermiona sa zahanbila, ale v hĺbke duše si priznala, že keby mala časovrat, neurobila by nič inak - okrem zamknutia dverí. Ron by sa aj tak vlámal, ale ten list by nevidel... Hermiona začínala vidieť veci novým spôsobom.

Malfoy ležal na posteli, listoval v knihe Cesta majstra elixírov: Od smrťožrúta k hrdinovi, prekvapivo pohotovo vydanej biografii Severusa Snapea od všadeprítomnej Skeeterovej, a čítal portrétu obzvlášť zvrátené a nechutné pasáže.

Dosť ho bavilo sledovať výraz profesorovej tváre - samozrejme, keď nebol otočený chrbtom. Draco sa rád pomstil Snapeovi za jeho nechuť k spoločenskému životu.

Zrazu sa ozval šuchot krídel, keď do miestnosti vletel chlpatý chumáč a so škrekom začal krúžiť okolo Malfoya. Vyskočil na posteľ, s ťažkosťami vtáka chytil a pľujúc perie mu odopol pergamen z nohy.

„Čo je to za strašiaka, sakra,“ zamrmlal Draco a rozbalil lístok. Prebehol po ňom očami, usmial sa a zdvihol obočie.

„Tak teda Hermiona,“ zamrmlal s nečakanou hrejivosťou v hlase a zmĺkol, hľadiac na rozzúrenú sovu. Sova sa nechystala odísť; stále rozhadzovala svoje huňaté perie po izbe a prechádzala z rohu do rohu, potláčajúc spokojné húkanie. Nikdy predtým ju na toto miesto neposlali a ona bola na seba očividne nadmieru hrdá. Aby toho nebolo málo, zrejme očakávala spätnú správu od Malfoya. Draco sa uškrnul:

„Dobre, počkaj, ty bláznivá baba,“ a vytiahol zo zásuvky starožitného sekretára kus pergamenu. Rýchlo načmáral niekoľko slov, pokynul sove a priviazal lístok k drobnej nôžke. Vták spokojne zahúkala a odletela do tmy. Draco ju s úsmevom odprevadil pohľadom.

„Pán Malfoy,“ jemný prenikavý hlas ho prekvapil.

Draco sa prudko otočil.

„Uh-oh, profesor...?“ škodoradostne zatiahol  a ani ho nenapadlo skrývať prekvapenie. „Nemôžem tomu uveriť: zapamätali ste si moje meno? Som ohromený: taká česť!“

„Nestrácajte čas, pán Malfoy, nemôžete mi ublížiť - ani s vašimi idiotskými večernými čítaniami.“ Draca zabolelo srdce pri známom sarkastickom tóne.

„Profesor Snape, prečo?“ Malfoy upustil od chladnokrvnosti a tenkými prstami si prešiel po vlasoch, rozstrapatil ich. „Prečo sa so mnou odmietate rozprávať? Potrebujem vás, do čerta, či to nechápete?“

Nevšímal si slzy, ktoré mu stekali po lícach, ani to, že sa zlomil do výkriku. Snape smutne stisol pery a mlčky čakal.

Vykríknuc posledné: „Prečo...?!!!“ si Draco zakryl tvár rukami a zmĺkol, len ramená sa mu chveli akoby kŕčovito.

„Viete, pán Malfoy,“ oslovil ho profesor jemne ako ťažko chorého človeka, „ja... vám nemôžem pomôcť. Už som vám svojho času dal všetko, čo som mohol - a ešte viac. Nudu si zmierňujem pri čítaní tej nechutnej knižky: miestami je dokonca zábavná. Myslíte si, že ste osamelý, pán Malfoy - ach, mohol by som vám rozprávať o skutočnej osamelosti. Ale bohužiaľ to neurobím.“

„A čo vás prinútilo prehovoriť teraz?“ Malfoy zdôraznil posledné slovo a zdvihol k Snapeovi suché horiace oči. Profesor skrútil tenké pery do podoby úsmevu.

„Ten list, ktorý vám priniesla bláznivá sova Weasleyho...“

„Weasleyho?!“

„Nevenujete pozornosť detailom, pán Malfoy - vždy som vám to hovoril. Je to sova Rona Weasleyho, len aby ste vedeli, rovnako smiešna ako jej majiteľ. Mm-hm,“ Snape s prehnanou pozornosťou skúmal svoje dlhé prsty, v ktorých sa natrvalo usadili škvrny od elixíru.

Draco mlčky strávil fakty, snažil sa prísť na to, čo znamenajú - a nechápal.

„Hm, takže,“ pokračoval majster elixírov. „To dievča, slečna Grangerová... čo je medzi vami a ňou, Draco?“

Malfoy sa našuchoril ako vrabec pred bitkou. Zdalo sa, že 'to dievča' nenecháva nikoho ľahostajným: dokonca aj Snape sa rozhovoril. Merlinove gule, čo sú to za hlúposti okolo neho...? Draco zamyslene pokrčil nos a vzdychol si.

„Vrátila Narcissu k životu, profesor. Len Merlin vie, ako sa to stalo, ale stalo sa.“ Draco chvíľu mlčal a potom so smiechom dodal: „A priniesla mi aj váš portrét. V najlepšej chrabromilskej tradícii.“

„To je úžasné, Draco, úžasné. Som za Narcissu naozaj šťastný. To o vás sa bojím.“ Snape si Malfoya pozorne prezeral. „Nepochopili ste otázku: Čo cítite k tejto dievčine? Nehovorte mi o vďačnosti, to už poznám: dlhujete jej a bla, bla, bla.“

Malfoy udivene hľadel na bývalého vedúceho fakulty a nevedel, či sa má hnevať, alebo smiať. Profesorovi Snapeovi smrť určite prospela - aspoň mohol slobodnejšie komunikovať... Keď vôbec chcel komunikovať.

„Profesor, prepáčte, ale nerozumiem vám.“

„Rozumiete mi dokonale, pán Malfoy - nesnažte sa vyznieť hlúpejším, ako ste,“ Snape si podráždene odhrnul čierny prameň, ktorý mu spadol do čela. „Pýtam sa vás, čo cítite k slečne Grangerovej - okrem vďačnosti.“ A sucho dodal, pričom si z rukáva habitu utrel neexistujúcu škvrnu: „Kam sa podela sebakontrola vašej rodiny? Máte to napísané na čele - nebuďte Potter, naozaj.“ Snape zdvihol oči k nebu.

„Proti komu mám použiť rodinnú sebakontrolu?“ vyštekol na neho Malfoy, posadil sa na parapet, zapálil si cigaretu a vyfúkol dym do nočnej oblohy. Z parapetu zdvihol balíček cigariet. Cigary zo starých zásob boli pre obývačku a Grangerovú, rovnako ako rodinná sebakontrola. Pre spálňu a Snapea budú stačiť obyčajné muklovské cigarety.

Bývalý vedúci fakulty však mal čo povedať, hoci Draco sa z toho už netešil. Čím to je, že všetko, po čom tak úpenlivo túžiš, už buď máš, alebo to prichádza v nesprávnom čase?

„Pán Malfoy,“ zasyčal Snape a oprel sa o rám, „v istom zmysle mi na vás záleží, ako na bývalom študentovi aj ako na synovi vašej matky. Nerád by som videl, že vaše... nádeje sú zmarené.“

„Aké, u goblinov, nádeje?“ Draco nahnevane vyhodil cigaretu z okna, zoskočil z parapetu a mačacím krokom sa šmýkal k portrétu. „Aké nádeje? Čo to, do čerta, naznačujete?“

Snape si nonšalantne odkašlal.

„Vy, Draco, ste dieťa vojny - čo ste, to ste. So zlomenou psychikou a bez jasných vyhliadok. Ale ste mladý, vonku je máj a váš dom navštevuje mladé, krásne - buďme úprimní - dievča, zbavené istých záväzkov.“

Draco sa zachmúrene pozrel na profesora a ten na neho. Zamýšľal sa: zachoval si Snape, keď sa stal portrétom, svoje schopnosti legilimencie? Pôsobil dojmom, že ako keby tomu tak bolo. Alebo - čo bolo pravdepodobnejšie - Malfoy skutočne dával najavo svoje pocity, ako to vždy robil s Potterom. Merlin, preber sa... Draco s hvízdaním potiahol vzduch cez zuby. Bolestne ho rozčuľoval vlastný stav mysle, ktorý skĺzaval od čierneho mrnčania k bezdôvodnej radosti a späť. Posledné dni ho vyviedli z miery: Grangerová, Narcissa, Snape - mal pocit, že stráca kontrolu nad vlastným životom, a to ho vždy vytočilo.

„Je mi to ľúto, profesor. Náš rozhovor ma nudí. Budeme v ňom pokračovať inokedy. Ak mi ho dožičíte.“ Malfoy neodolal vtipu, kým opatrne otočil portrét k stene. Bývalý vedúci fakulty sa naňho díval so... súcitom? Draco si zablahoželal k úplnému pádu, pocítil znechutenie sám nad sebou a sfúkol sviečku.

Sova vletela do miestnosti ako malé tornádo, ale to sa dalo čakať.

Hermiona ju obratne chytila - pre všetkých to bolo stále mláďa, hoci už vyrástla -, opatrne jej odopla pergamen z nohy a kŕčovito vydýchla: bála sa, že sa sova vráti bez odpovede.

Sova ju láskavo chytila za prst, zahúkala a odletela k neďalekému oknu.

„Ďakujem, zlatíčko,“ zašepkala Hermiona a pomaly rozbalila list. Ukázalo sa, že je celkom krátky.

Čakám na teba, Hermiona.

D.M.

*Meloforce -  kúzlo tekvicovej hlavy. Zmení hlavu subjektu na tekvicu.

Impedimenta  - prekážacie zaklínadlo / zabraňovacie zaklínadlo

Stupefy - omračujúce zaklínadlo (Mdloby na tebe!, Ani hnúť! / Nehýb sa!)

Kúzlo vytriezvenia – neviem anglickú verziu – patrí medzi liečebné kúzla, fonetický prepis „Sobrius“,  inkantácia: „Otresvonum normalicus“ 

PP. Okrem deja ma zaujal preklad vedúceho fakulty... „head of“ – v ruštine je to dekan, čo sa mi fakt páči oveľa viac.  Asi je to viac spojené s vysokou školou, ale keď už máme fakulty...  sranda, doteraz som sa nad tým nezamyslela.