Preklady fanfiction Harryho Pottera

EPILÓG

„Milovať znamená riskovať nebyť milovaný na oplátku. Dúfať znamená riskovať bolesť. Snažiť sa znamená riskovať zlyhanie, ale riskovať sa musí , pretože najväčším hazardom v živote je nič neriskovať.“  

Leo Buscaglia

O 11 rokov neskôr

Hermiona cítila, ako ju studený, vytrvalý vietor bozkáva na líca, keď sa snažila udržať na okraji najmodernejšej metly, ktorú jej kúpil manžel. Dokonca ju špeciálne pre ňu vyrobil profesionálny výrobca metiel. Kvalita a pohodlie metly boli oveľa lepšie a rýchlosť bola kvôli jej bezpečnosti znížená. Pre jej istotu posilnili aj tlmiace kúzlo a pridali viac kontroly pri výstupe do veľkých výšok.

Bola to metla vyrobená špeciálne pre veľmi dôležitého zákazníka.

Tak či tak, vždy dostala to, čo chcela.

Jej manžel sa o to vždy postaral.

Dospela k rozhodnutiu, že sa musí konečne zbaviť strachu z lietania, pretože bol celkom iracionálny, keď videla, že ich deti ho majú veľmi rady. Vždy, keď ich manžel učil a vzlietal s nimi, skončila s krikom a obavami na zemi.

On to považoval za celkom zábavné a roztomilé, ale ona mu povedala, že pre deti by to mohlo byť začať neodôvodnené a mohli by si to zle vysvetliť a opustiť svoju lásku k lietaniu, tak ako to robila ona, keď bola mladšia.

Rozľahlé pole sa jej vysmievalo, keď sa rozhliadala po rozličných krajinkách, ktoré ho obklopovali. To miesto bolo také krásne, s altánkami, pergolami a besiedkami, ktoré zdobili jeho pozemok. Jej manžel si vždy dával záležať na tom, aby toto ihrisko bolo riadne udržiavané, pretože jeho synovia mali byť rovnako ako on skvelými hráčmi metlobalu.

„Dokážeš to, mami!“ Jej najmladšie dieťa a jediná dcéra Rose živo poskakovala, keď povzbudzovala svoju mamu, zatiaľ čo ju brat ochranársky pridržiaval, aby opäť nešikovne nezakopla.

Rose bola jediné dievča spomedzi štyroch súrodencov, takže ju bratia veľmi chránili. Rovnako ako Hermiona bola veľmi zvedavé a skúmavé dieťa. Kvôli svojim nekonečným zvedavým plánom a podnetom často podnikala výlety a sem-tam si ublížila, čo jej rodičom robilo veľké starosti. Bolo dobre, že mala svojich bratov, ktorí ju neustále chránili.

Hermiona úprimne nevedela, čo do nej vošlo, keď sa jej manžel spýtal, ako pomenuje ich najmladšiu, ale jednoducho to musela vyrieknuť...

Jej stará priateľka, malá Rose, zohrala akosi veľkú úlohu na ceste, na ktorú sa vydala.

Jej manžel ju, samozrejme, chápal. Vždy chcel dievčatko a bol viac než nadšený, keď sa od liečiteľky dozvedel, že konečne nejaké budú mať.

Snažili sa o ňu, čo bol dôvod, prečo nakoniec mali väčšiu rodinu, než zamýšľali.

Alebo hlavne preto, že sa mu páčilo, keď bola tehotná.

Vždy jej hovoril, že je v tehotenstve ešte krajšia, a že to ľudia uvidia a že si nakoniec zapamätajú, že ju získal on. Že bola jeho. Aj po tom všetkom.

A napriek tomu, v čom to pre ňu mohlo byť inak...

„Mal to byť Draco, kto ma to naučí. Kedysi mi sľúbil, že to urobí,“ Hermiona ťažko dýchala, zatiaľ čo zatvárala oči a dávala si trasúce sa nohy do správneho uhla, než sa odkopne od zem, aby konečne prvýkrát po veľmi dlhom čase vzlietla.

„Ja viem,“ odpovedal Oliver. „Ale vieš, že musel niekam ísť...“

Pred jedenástimi rokmi

Hermiona sa rázne nadýchla, keď vyviedla Olivera z jeho domu.

Všetko bolo pripravené.

Konečne odtiaľto odchádzali.

Konečne odchádzala od Draca, nadobro.

Niežeby s tým potrebovala pomoc.

Po ich zraňujúcej konfrontácii sa už neukázal a neobťažoval ju.

Nebola si celkom istá, čo si o tom má myslieť.

Už po niekoľkých dňoch jej skutočne chýbal.

Tak veľmi jej chýbal.

Chýbal jej tak veľmi, že sa jej o ich poslednej konfrontácii už po koľkýkrát dokonca snívalo. A v tých snoch často súhlasila a prijala ho. Akoby ju sny prenasledovali a hovorili jej, že všetko mohlo byť inak nebyť jej tvrdohlavosti.

A potom sa budila, plakala a volala jeho meno, prosila ho, aby sa vrátil... pretože on aj tak odišiel.

Bolelo to tak veľmi, že by prisahala, že sa jej hrudný kôš zmenil na tŕne a ostne, hlavne preto, aby trápil jej už aj tak otupené srdce.

„Herms? Si v poriadku?“ spýtal sa Oliver, keď si všimol, ako znepokojene a rozrušene vyzerá. Tak veľmi sa snažila neplakať, ale jej trasúce sa pery a bolestný výraz sa nedali skryť.

„Ja - ja som v poriadku,“ predstierala úsmev. Bolelo ju už len hovoriť, alebo možno to bolo tým, že ju to klamstvo začínalo unavovať.

„Dobre. Tak si teda na chvíľu sadnime a porozprávajme sa.“ Oliver prikývol a pokynul im, aby si sadli na lavičky jeho malého balkóna.

„Ollie, prídeme neskoro,“ pripomenula mu, ale aj tak ho viedla, aby si sadol.

„Naozaj sa bojíš, že prídeme neskoro? Alebo sa obávaš, že si to rozmyslíš, ak neodídeme čo najskôr?“ spýtal sa jej s pokojným úsmevom, čo ju prinútilo otvoriť ústa, ale opäť ich zavrela, keď si uvedomila, že úprimne nevie, čo má povedať, a už ani nevie, čo si má myslieť.

Valili sa z nej tisíce pocitov, že bolo takmer nemožné robiť čokoľvek iné než len cítiť.

A bolelo to.

Bolelo to až príliš.

Ešte nikdy sa necítila tak rozporuplne ako teraz.

„Ollie, prosím ťa... Rozhodla som sa a nezmením to,“ pokrútila hlavou, zatiaľ čo ho brala za bledé, studené ruky.

Draco mal teplejšie ruky...

Ale Oliverove ruky boli bezpečnejšie.

„Si si istá, že je to naozaj rozhodnutie, ktoré chceš urobiť, alebo rozhodnutie, ktoré si urobila, lebo si ho jednoducho potrebovala?“ spýtal sa.

„Oliver! Prosím! Prestaň s tým! Už sme o tom hovorili, dobre? Prosím... Chcem byť len s tebou a starať sa o teba,“ vzlykla, keď sa postavila a objala si ruky, chrániac sa pred studeným vánkom tohto chladného miesta.

„To naozaj chceš?“ Znova sa jej Oliver len jednoducho opýtal.

„Prečo to robíš? Prečo mi stále kladieš nejaké nezmyselné otázky?“ Hermiona pokrútila hlavou a otočila sa, aby nemusel vidieť novovzniknuté slzy v jej očiach.

„Pretože to chcem vedieť. Ublížilo by ti, keby si mi to povedala?“ žiadal ju Oliver.

Hermiona len pokrútila hlavou, ale neodvážila sa odpovedať ani otočiť.

„Pred chvíľou som rodičom poslal sovu. Už o tom vedia,“ ozval sa Oliver, keď stále mlčala.

„Zopakuj to?“ Hermiona sa len zamračila a otočila sa, aby sa naňho pozrela. Oliver si dal záležať na tom, aby svoju chorobu pred rodičmi tajil, a jeho náhly čin ju prekvapil.

„Chcú sa o mňa postarať, Herms. Chcú tu byť pre mňa. Bol som sebec, že som to pred nimi vôbec tajil. Stále som si nahováral, že to robím pre nich, ale v skutočnosti som to urobil kvôli svojej sebeckosti. Nechcel som, aby trpeli so mnou. Nechcel som, aby sa o mňa báli. Ale tiež som si neuvedomil, že tým, že to robím, im zároveň beriem ich voľbu a právo byť so mnou. Niekedy môže byť počúvanie hlasu vo vnútri tvojho srdca oveľa lepšie ako to, čo chce tvoja myseľ. Nie je to bezpečnejšie a je to riskantnejšie, ale nakoniec ťa to nenechá unášať sa tým, čo by bolo, keby bolo,“ povedal jej Oliver.

„Oliver...“ Hermiona vzlykla, keď si sadla a pevne ho objala.

„Viem, že máš strach, Herms. Viem presne, aká si neistá. Ale jediné, čo pre teba naozaj chcem, je, aby si bola šťastná. Povedz mi pravdu, naozaj ho miluješ? Miluješ Malfoya?“ Jemne zašepkal, keď ju starostlivo hladil po vlasoch ako dieťa.

„Milujem ho, Ollie. Tak veľmi ho milujem. Milujem ho tak veľmi, že nemôžem ani poriadne dýchať, len keď naňho pomyslím. Milujem ho tak, až to bolí. Milujem ho tak veľmi, až ma to desí. Má nado mnou tú najväčšiu moc a ja sa tak bojím... Jednoducho sa tak bojím,“ zúfalo mu plakala do náručia.

„Čo chceš? Čo naozaj chceš? Neodvažuj sa chvíľu myslieť na žiadne následky ani na iných ľudí. Mysli aspoň raz na seba. Čo chceš?“

„Ja... ja chcem... jeho. Chcem Draca. Jediné, čo chcem, je byť s Dracom,“ fňukla, kým sa mu konečne pozrela do očí.

Bol to dobrý pocit.

Bol to sakra dobrý pocit povedať aspoň raz niečo, čo nebola lož.

„Tak choď za ním,“ prikývol Oliver a usmial sa na ňu.

„Ale Ollie...“

„Nemôžem so sebou vziať dievča so zlomeným srdcom od jediného muža, ktorý jej ho môže vyliečiť. Urob mi láskavosť, Herms. Tentoraz sa pokús brať ohľad na seba. Zabudni na mňa. Zabudni na ľudí okolo seba. Skús si to všetko aspoň raz zjednodušiť.“ Usmial sa, keď jej pohladil líce.

„Ale nemôže to byť jednoduché. Nič nie je jednoduché... Ak sa k nemu vrátim, len mi znova ublíži, ak sa vrá-“

„Príliš veľa ak, čo?“ Oliver sa len usmial a pobozkal ju na líce. „Dávam ti teda na výber, Herms... Môžeš byť so mnou, byť v bezpečí a už sa nikdy nezraniť. Alebo môžeš ísť a zistiť, či skončíš s plačom, alebo budeš najšťastnejšie dievča na svete. Ale vieš čo? Ľudia sa to nikdy naozaj nedozvedia, kým to neskúsia, však?“

O niekoľko minút neskôr sa Hermiona ocitla pred bránou Malfoy Manor a v nervóznom očakávaní si mädlila ruky.

Tak ťažko dýchala, pričom plakala a zároveň sa aj smiala.

Bol to ten najvzrušujúcejší a najopojnejší pocit na svete.

Cítila, ako jej studený vietor šľahá po lícach, keď tak ťažko dýchala, akoby na svete nebolo dostatočné množstvo kyslíka, ak by jej to irónia dovolila.

Prvýkrát v živote jej to už bolo jedno.

Nezáležalo jej na nikom a na ničom, len aby mohla vbehnúť Dracovi do náručia, pobozkať ho a žiadať ho, aby si ju vzal.

Olizla si vysušené pery a uhladila si sukňu, kým sa brána do sídla magicky otvorila.

Mala pocit, akoby bola na turnaji, akoby sa pred ňou sypali obrovské presýpacie hodiny a všetky tie túlajúce sa biele pávy sa jej vysmievali a hovorili jej, že to nestihne, ak ju napadne zastaviť.

A tak sa rozbehla.

Bežala tak rýchlo.

Bežala, akoby nebolo zajtrajška.

Všetko bolo rozmazané kvôli jej vytrvalým slzám, ale nával adrenalínu v jej tele ju nedonútil zastaviť.

Chcela ho.

Potrebovala ho.

Príliš ho potrebovala, bola si istá, že zomrie, ak ho nebude môcť čo i len zahliadnuť.

Cesta do sídla bola absurdne dlhá, že si dokonca musela vyzúvať vysoké podpätky, lebo vedela, že Draco tam bude vo dverách a bude ju čakať s otvorenou náručou. Mala pocit, ako keby mala všetku moc na svete a mohla bezstarostne robiť čokoľvek, keď bežala a ignorovala všetky túlavé biele pávy, ktoré jej uhýbali z cesty.

Vyzerali ako čarovné oblaky, ktoré zrazu uvoľňujú cestu slnku.

Bolo to nadpozemsky úchvatné.

Akoby bola vo vnútri sna, v ktorom potrebovala bežať čo najrýchlejšie, ale nech robila, čo robila, jednoducho nemohla byť taká rýchla, ako potrebovala.

Bolo to, akoby všetko bolo nastavené na rýchlejšie tempo, ale aj na melancholické spomalenie.

Každá kvapka emócií bola príliš veľká.

A cítila sa dobre a zle zároveň...

Dvere do kaštieľa sa okamžite otvorili, keď sa k nim priblížila, ale po rebelujúcom blondínovi nebolo ani stopy.

„Narcissa!“ zakričala, keď sa rozbehla priamo do náručia ženy, ktorá ju čakala pri dverách spolu s Theom.

„Dieťa moje, vedela som, že sa vrátiš.“ Narcissa ju pevne objala. „Kde je Draco?“ zrazu sa spýtala, čo Hermionu prinútilo začudovane sa na ňu pozrieť.

„Myslela som si, že je tu,“ vydýchla, zatiaľ čo sa pozerala do ustaraných ženských očí a do Theových utrápených očí.

„Hermiona, už niekoľko dní sa nevrátil,“ informoval ju Theo. Tváril sa veľmi znepokojene a ustarostene.

„Po tom dni, keď mi povedal, že sa s tebou chce porozprávať, sa už nevrátil,“ dodala Narcissa s trasúcim sa hlasom.

„Čože?“ Bez dychu vyslovila, stále vyzerala ako zmätená pre všetok ten plač a behanie, ktoré urobila.

„No, poslal nám predsa list. Povedal nám, aby sme sa oňho nebáli a že pre teba práve robí niečo špeciálne. Povedal, že sa chystá splniť niektoré tvoje sny, a zmienil sa o dievčati menom Rose. Jeho listu veľmi nerozumiem. Dúfala som, že tak urobíš ty, ale nikdy si mi na žiadnu sovu neodpovedala. Trochu sa oňho bojíme, vieš. Vzhľadom na to, čím teraz prechádza, by mohol urobiť niečo... šialené,“ povedal jej Theo. Hermiona si všimla, ako sa pred Narcisou snaží skrývať svoju úzkosť.

„R-Rose? Ako sa...?“ Hermiona sa tvárila ako v tranze, pričom si pritlačila trasúcu sa dlaň na spánok.

„Počkaj, kto je Rose?“ Narcissa sa zrazu spýtala, stále vyzerajúc veľmi znepokojená, kde sa jej syn nachádza.

„Je to moja priateľka zo Svätého Munga. Čo však neviem, je fakt, prečo ju Draco vôbec pozná,“ zamračila sa Hermiona.

„Môj najlepší kamarát je občas tak trochu stalker.“ Theo pokrčil plecami, hoci sa stále tváril veľmi ustarostene. „Prečo sa teda svojej kamarátky jednoducho nespýtaš? Možno vie, čo za šialenú vec Draco práve robí.“

„Ja... ja nemôžem...“ Hermiona zrazu cítila, ako sa jej točí svet.

„Prečo?“

„Je-je práve teraz na operácii. Práve dostala nové srdce...“

****