Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 64: Dobbyho let

„Hm,“ začal Harry, keď si Severus pritiahol stoličku čelom k nemu, nastavil ju v miernom uhle a potom si na ňu sadol. „Pripadá mi to tu hrozne povedomé. Trávil som tu s tebou veľa času?“

Snape mu venoval skúmavý pohľad, akoby ho zaujímalo, koľko si toho asi pamätá. „Vskutku. Minulý rok sme sa tu po večeroch dosť často rozprávali.“

Harry sa rozhliadol. Od amnézie bol, samozrejme, v Snapeovej kancelárii, ale určite tam netrávil kopec času. „Len si zavrel dvere. Spúšťa to samo ochranu súkromia? Myslím tým, či sa dá predpokladať, že nás nikto nepočuje?“

Severus nadvihol obočie. „Si si vedomý, komu patrí táto pracovňa?“

„Mohol si jednoducho odpovedať 'áno'.“

Za túto poznámku si vyslúžil chabý úsmev.

„Takže mám ísť prvý ja alebo chceš ty?“

„Rozhodne ty,“ zamrmlal Severus a mierne mávol rukou.

Harry sa vystrel, nebol si istý, prečo sa mu to zdá také ťažké. Koniec koncov, už to predsa robil. „Dobre, takže som párkrát zahnal bolesť hlavy, vieš, pomocou svojich nástrojov? Ale už ma nebaví, že je to také náročné, tak si to chcem precvičiť. Môžem... Môžem ešte raz vidieť tvoje Temné znamenie?“

„Aha. Tentoraz bez Lillehammera.“

„Áno, presne tak.“

Snape rázne prikývol a v krátkom čase si rozopol manžetu a vyhrnul rukáv. Keď odlepil samolepiacu náplasť, vyzeralo to takmer rovnako surovo ako predtým. Teraz však bolo v rane vidieť zreteľný motív lebky a hada. Vyzeralo to ako vnorená popálenina, čierna, ale akosi nejasná.

Harry prehltol, opäť ho zaplavil pocit smútku. Severus si nezaslúžil takto trpieť, znova a znova. Skutočne bolo ťažké vôbec myslieť na jeho dni smrťožrúta, keď videl tú ranu. „Bolí to... bolí to ešte viac, keď sa znamenie vracia?“

„Elixír Lotion pomáha.“

Čo vlastne nebola odpoveď, ale Harry to nechal tak. Namiesto toho sa pokúsil vyvolať bolesť hlavy, chytil Snapea za zápästie, aby mu udržal ruku v pokoji, keď sa zahľadel na Znamenie a priblížil sa k nemu tvárou tak, až mu vyplnilo takmer celý zorný uhol. Prinútil sa predstaviť si scény, v ktorých Snape spolu s ostatnými smrťožrútmi dobrovoľne nasleduje Voldemorta, kľačí pred tým netvorom a verí každému slovu z jeho rasistických kecov. Sledoval, ako mučia a zabíjajú nevinných. Varili odporné elixíry, zatiaľ čo Voldemort si v očakávaní oblizoval pery...

Trhol sebou na stoličke, keď sa konečne dostavila bolesť hlavy, ktorá ho bez varovania preťala.

Harry sa nadýchol a zadržal dych, hľadel na Znamenie a v hlave si začal recitovať: To z neho urobilo človeka, akým je, a mne sa páči, akým je. Je to môj otec a ja ho mám rád. Mám ho rád a je to gobelín, gobelín, gobelín, gobelín...

A konečne mu bolesť v spánkoch prestala tak silno pulzovať. Keď Harry s nádychom vydýchol, zdalo sa, že spolu s ním odchádzajú aj posledné pretrvávajúce záchvevy.

Potom pustil Snapeovo zápästie a zamrkal, keď uvidel, aké polmesiacovité ryhy zanechali jeho nechty. „Prepáč,“ povedal a posunul sa na stoličke dozadu.

„Pomohlo to?“

Harry pokrčil plecami. „Myslím, že áno. Možno je to pokrok? Myslím tým, že som musel snažiť, aby ma vôbec začala bolieť hlava.“

Jeho otec sa mierne zamračil. „Dnes v nemocničnom krídle to tak nebolo.“ 

„To je pravda.“ Tá sa vynorila sama od seba, len zo zmienky o Snapeovej minulosti. Harryho náhle napadla myšlienka. „Vieš, chcel som skúsiť cvičiť tak, že sa budem pozerať na tvoje znamenie, možno každý deň? Ale teraz si myslím, že by bolo lepšie nechať sa prekvapiť. Myslíš, že by si mohol náhodne spomenúť, že si bol smrťožrútom? Ale, ehm, asi nie pred Narcissou. Veď práve preto som si vymyslel, že mám ‘záchvaty’. Nechcel som, aby vedela, aké sú moje skutočné slabosti.“

Snape sa trochu naklonil dopredu. „Ak sa ti tie bolesti hlavy vymknú spod kontroly, povieš mi to.“

„Poviem.“

Mužovi sa skrivili pery. „Potom predpokladám, že si tie dni môžem pripomínať častejšie.“

Aha. Harry si naozaj neuvedomil, o čo ho požiadal. „Počkaj, nie, zlý nápad, asi na ne rád nemyslíš...“

„Nie, ale ak ti to pomôže...“ Severus zdvihol plecia. „To je zďaleka dôležitejšia otázka.“

„Ty si rovnako dôležitý ako ja!“

Vyslúžil si za to netrpezlivý pohľad. „A je moja chvíľková duševná nepohoda rovnako dôležitá ako fyzické utrpenie také silné, že sme sa museli uchýliť k dúšku Lillehammeru?“

Keď sa to takto povedalo, ťažko sa dalo namietať.

„Tak teda ďakujem,“ - povedal Harry namiesto toho.

Prekvapivo sa mu v odpovedi nedostalo ani sarkastického pohľadu. „A teraz k mojej obave,“ povedal Snape a rázne si prehodil náplasť späť na miesto, kým si spustil rukáv a znovu si zapol manžetu. „Kedy presne si ma chcel požiadať, aby som tvojho hada premenil späť do jeho pravej podoby?“

Harrymu sa otvorili ústa, keď si zľahka udrel dlaňou po čele. „Ach... Nemôžem tomu uveriť. Zase som na Salsu zabudol.“

„Zabudnúť na ňu vtedy, keď sa v zhone ponáhľaš do nemocničného krídla, je trochu pochopiteľné,“ pripustil Snape. „Ale nechať ju ako náramok celý deň, aj keď vieme, že Narcissin stav je stabilizovaný?“

„Ja... Na to som jednoducho nemyslel,“ povedal Harry a sám si vyhrnul rukáv. Musel trochu manévrovať látkou, aby manžetu uvoľnil cez náramok. „Dúfam, že v tejto podobe nič necíti. Veď som s ňou musel ísť na tréning metlobalu!“

Snape sa zamračil. „Tak to je naozaj znepokojujúce. Nevšimol si si náramok, ani keď si sa prezliekal do metlobalovej výstroje?“ 

„Nuž, nie. Teda, bol to len dodatočný tréning a tak na poslednú chvíľu, že Ron nepoužil svoju novú metlu, ba ani staršiu, lebo len deň predtým ich lakoval a neboli úplne vytvrdnuté.“ Harry potriasol hlavou, aby sa vrátil späť k téme, a vystrel ruku, čím nechtiac spôsobil, že sa strieborný hadí náramok trochu roztočil. „Každopádne, kým som sa dostal na ihrisko, väčšiu časť som už zmeškal, takže som nestrácal čas prezliekaním. Tak čo?“

Snape sa usadil na stoličke a spojil si prsty, keď si ponad ne Harryho prezeral. „Prečo to neurobíš ty?“

„Pretože som na figu v transfigurácii a nechcel by som jej ublížiť!“ zvolal Harry. „To nie je ako zmeniť zápalku na ihlu. Mohol by som urobiť vážnu chybu!“

„Tak to nechaj na mňa,“ povedal Snape hladko a krátko poklepal prútikom po náramku.

Salsa bezvládne skĺzla z Harryho zápästia a v malej hromádke pristála v dlani, ktorú Harry nastavil, aby ju zachytil. Ale nie... jej farba vyzerala nejako inak. Bola rovnako bordová ako vždy, ale matná, bez zlatého lesku, ktorý jej šupiny zvyčajne naznačovali. Harry sa nadýchol, keď ju trochu pošteklil pod bradou. „Sssalsa? Sssalsa!“

Dlhú chvíľu zostala bezvládna, Harry si hrýzol pery a hľadel na ňu, jej telo vydávalo matné teplo, ktoré sa mu vpíjalo do ruky. Potom sa však jej farba začala zlepšovať a zdalo sa, že jej po dĺžke chrbta roztancoval mierny zlatý lesk, keď sa roztiahla. Nakoniec zdvihla hlavu o nepatrný centimeter a oči sa jej zatrepotali.

„Sssalsa,“ zasyčal Harry s úľavou. „Ako sa máš?“

Malý had kýval hlavou sem a tam, ten pohyb vyzeral takmer opilecký. „Cítim sa... akoby sssom ssspala.“

„Potrebuješ viac ssspánku?“

Salsa sa usadila späť do jeho dlane, jej telo bolo teraz chladnejšie ako jeho pokožka. „Harrymu je teplo. Mám rada teplé časy...“

„Chcela by si viacej tepla?“

Salsa neodpovedala, ale spôsob, akým sa zdalo, že sa chúli k ohybu jeho prstov, bol dostatočnou odpoveďou. Harry však od nej najprv odvrátil pohľad, aby sa spýtal Snapea: „Neublíži jej, keď na ňu vrhnem malé zahrievacie kúzlo, však? Myslím, že tvoja práca s prútikmi ju zahriala, ale teraz už vyprcháva.“

„Ach, tvoj malý had miluje teplé miesta. Myslím, že som ti spomínal, ako kvôli tomu minulý rok vyhľadávala letax, aj keď jej to robilo zle.“

„Presne tak, tá začarovaná škatuľka, ktorú si jej dal.“ Harry sa usmial. „Myslím tú druhú začarovanú škatuľku. Tak dobre.“

Harry sa pozrel späť na hada, ktorého zvieral v dlani, a začal ju jemne hladiť prstom po celom chrbte.

„Neodporúčal by som ti, aby si zaklínal priamo na ňu,“ upozornil ho Snape. „Bezpečnejšie by bolo rozohriať kameň, aby si had mohol vybrať, koľko tepla chce prijať.“

Harry sa poobzeral okolo seba, ale v otcovej kancelárii nevidel žiadne zatúlané kamene.

Snape siahol k svojmu stolu, vytrhol z neho dosť otlčené brko a natiahol ho k Harrymu.

„Hm, myslím, že kameň bol lepší nápad...“ 

„Určite nie si taký zaostalý v transfigurácii, aby to bolo nad tvoje schopnosti.“

Asi nie, ale aj tak to nechcel pred Snapom pokaziť. „No, učili sme sa zaklínadlo premeny na kameň, ale... ako že sa po latinsky povie pero?“

Snape chvíľu neodpovedal, a nie preto, pomyslel si Harry, že by mal problém si spomenúť. „Uvedomuješ si, že držíš hada,“ povedal napokon.

„Čo to má s tým spoločné?“

Snape si vzdychol a pretrel si koreň nosa. „Snažím sa zistiť, či ťa napadne použiť  mágiu hadieho jazyka samého. Zrejme nie.“

Harry sa začervenal. „Povedal si mi, aby som s tým sám neexperimentoval!“

„Si sám?“

Harry sa zamračil. „Nie je to tak, že by som na to nikdy nemyslel, Severus. Ale nemám po ruke žiadnu sladkosť, jasné? O tom to celé je? Snažíš sa mi vtĺcť do hlavy, že by som ich mal mať pri sebe doslova neustále?“

„Netvrď, že máš blbú hlavu,“ povedal Snape ostro. „O tom sme sa už rozprávali.“

„No viem, že si myslíš, že by som ich mal mať pri sebe!“

„Nepriviedol som ťa sem, aby sme sa rozprávali o sladkostiach!“

Harry zažmurkal. „Aha. Tak čo?“

Snape urobil mierny pohyb rukou. „Najprv sa pozri na Salsu. Pluma.“

Harry sa trochu zamračil a dúfal, že sa mu to podarí hneď na prvý pokus. Nepodarilo sa mu to. Ale aspoň mu to zabralo len dva pokusy a, samozrejme, s otepľovacím kúzlom nemal žiadne problémy. Položil kameň na zem a potom vedľa neho jemne usadil Salsu. Venovala mu ospalý akoby spokojný pohľad, keď sa okolo neho krútila a obtáčala, kým opäť zavrela oči.

„Teraz k jadru prútika,“ povedal Snape rázne, keď mu Harry opäť venoval plnú pozornosť. „Myslím, že si musíme pohovoriť o haďom jazyku.“

Harry nevedel, čo má na to povedať, okrem toho, že opäť spomenúť hadie cukríky, a tak len sedel a pozeral na otca.

Snape sa na stoličke posunul dopredu. „Spomínaš si na celkom nedávny rozhovor, v ktorom som ti poradil, že by ti mohlo pomôcť pri prúdení síl, keby si trávil viac času rozprávaním so Salsou?“

Aha, presne tak. Harry si to naozaj pamätal. A pamätal si, že povedal, že sa bude so Salsou rozprávať viac. Akosi však k tomu nikdy nedošlo.

„Chcel som,“ zamrmlal a trochu sa zhrbil. „Ale hneď potom sme sa dozvedeli o Chradnúcej čarodejnici, a potom si sa ženil a... no, vzal som Salsu so sebou na ústredie s tým, že s ňou strávim nejaký čas, ale namiesto toho som sa nechal rozptýliť, keď som sa snažil otvoriť tie knihy. Nehovoriac o tom, že som išiel k Marshe, a o tom portréte a... bolo toho veľa!“

Severus pomaly prikývol. „Vždy sa nájdu rozptýlenia, Harry. Ale toto je len časť toho, čo ma znepokojuje. Minulý rok ťa nikto nemusel nabádať, aby si trávil čas so svojím hadom. Teraz sa však zdá, že sa s ňou nielen zriedkavo rozprávaš, ale na celé dni či týždne úplne zabúdaš, že existuje.“

„Nepamätám si, že by som ju našiel,“ povedal Harry netrpezlivo. „Nepamätám si, že by sme boli takí skvelí kamaráti.“

„Áno, ja viem. Ale mám podozrenie, že základným problémom je tvoj postoj k hadiemu jazyku.“

Harry sa posmešne uškrnul. „Aký postoj? Videl si ma ním hovoriť stokrát. Všetok ten nácvik kúziel? A nehovor mi, že som sa mračil alebo zdráhal, lebo som sa nemračil. Viem, že sa v ňom musím zdokonaliť v čarovaní.“

„Musíš.“

„Samozrejme, že musím!“

Severus sa ešte viac naklonil dopredu, jeho tmavé oči boli takmer prenikavé. „Chceš?“

Harry otvoril ústa, aby odpovedal, ale zavrel ich bez toho, aby čokoľvek povedal.

„Na to si odpovedal už pred niekoľkými mesiacmi,“ povedal Snape. „Vlastne na Vianoce. 'Zasraný hadí jazyk. Aj tak som ho nikdy nechcel,' povedal si mi.“

Harrymu vyschlo v ústach. „Ja . . . Bol som frustrovaný. Chcel som, aby zrkadlo fungovalo.“

„Myslím,“ povedal Snape opatrným tónom, „že vo svojej frustrácii si dovolil, aby sa prejavili tvoje skutočné pocity. Zdráhaš sa opäť sa pohodlne udomácniť v haďom jazyku. Vlastne si mi to sám povedal, keď sme ti s riaditeľom vysvetľovali lexikón kúziel. Povedal si, citujem: 'Nemal by som mať také schopnosti.'“

„No, v skutočnosti nemal,“ nemohol si Harry pomôcť a podotkol. „Nie sú normálne.“

„A ty si celý život chcel byť normálny. Byť 'len Harrym', však?“

Harry si prekrížil ruky na hrudi. „No a?“

Snape sa odmlčal. „Spomeň si na to, keď si sa prvýkrát dozvedel, že budeš môcť čarovať len prostredníctvom hadieho jazyka, Harry. Čo ti prebehlo hlavou?“

„Nič dobré,“ zamrmlal Harry. Potom si však spomenul, o čo ho požiadal otec. „Hm... Bol som dosť rozrušený, že ma ostatní študenti budú vidieť, ako takto čarujem na hodinách. Ja... Vlastne som premýšľal, koľkí z nich utiekli s krikom. A... a bola to ďalšia vec, ktorá ma robila iným, takže to bolo deprimujúce.“ Mohol za to, že sa jeho tón stal jedovatým? „Predpokladám, že mi teraz povieš, že mi to nikdy ani trochu neprekážalo, keď som tak robil všetky svoje zaklínania.“

„Takto by som to nepovedal, nie.“ Snape zdvihol plecia. „Obával si sa, že ostatní študenti by mohli reagovať zle, a niektorí skutočne reagovali. Ale ty si sa v tejto veci správal veľmi chrabromilsky, a bez ohľadu na to si používal svoje kúzla v haďom jazyku.“

„Takže rovnako ako teraz,“ povedal Harry a prekrížil si ruky.

„Nie, nie ako teraz,“ vzdychol Snape. „Áno, stále si veľmi chrabromilsky odhodlaný urobiť to, čo je potrebné, ale chýba ti ľahkosť, pokiaľ ide o samotný hadí jazyk.“

„Myslel som, že si práve povedal, že ho nerád používam!“

„Nenávidel si, ako naň môžu ostatní reagovať, to je pravda. Ale zdalo sa, že nemáš žiadne výčitky svedomia, že si Hadí jazyk. Často si sa dlho rozprával so svojím hadom, a nielen preto, aby si od nej získal pomoc v otázkach, ktoré by si mohol potrebovať pre svoje kúzla. Jednoducho ťa bavilo... rozprávať sa s ňou celé hodiny.“

Celé hodiny? Harry sa zamračil, keď o tom premýšľal.

„Kedy si sa naposledy so Salsou naozaj rozprával?“ naliehal Snape.

„Ehm...“ Harry sa takmer hanbil priznať. „Nikdy, niežeby som si to pamätal. Teda, najviac som sa s ňou rozprával od tej amnézie, keď, ehm, si všetkým mojim kamarátom povedal, aby mi nehovorili o mojom chýbajúcom ročníku, tak som sa spýtal Salsy.“

„No, to bolo od teba celkom slizolinské,“ vyhlásil Snape takmer s obdivom.

„Bolo to tiež takmer zbytočné. Nemohla mi toho povedať veľa.“ Harry si chvíľu hrýzol pery. „Hm, snažil som sa jej to nevyčítať, ale myslím, že som jej to možno aj zazlieval. Chcem povedať, že potom som si na ňu nenašiel veľa času. Pamätám si... že som si myslel veľa rozporuplných vecí, napríklad ako som nikdy nechcel hada, a neskôr, že to nie je až také zlé mať zvieratko, s ktorým sa môžem porozprávať, lenže potom, čo mi nedokázala pomôcť, som sa tomu vôbec nevenoval. Okrem malej chvíle vonku v Devone, keď som čakal, kým mi vyprchá sladkosť.“

„A to, myslím, môže byť časť tvojho problému,“ povedal Snape vážne. „Od amnézie si sa zväčša vyhýbal hadiemu jazyku, ak si mal na výber. Ale minulý rok si taký nebol. Veľkú časť času si ním hovoril, jednoducho preto, že si chcel.“

„Chcel?“ Harry mal problém si to predstaviť. Ešte stále mal pred očami pohľady ostatných študentov, keď počas toho súboja v druhom ročníku zistili, že hovorí hadím jazykom.

„Myslím, že sa to začalo kvôli iným faktorom, ale keď si sa zblížil so Salsou, tak áno. Určite sa ti páčilo, že si sa s ňou mohol rozprávať.“

„Aké iné faktory?“

Snape si opäť zovrel prsty. „Prvýkrát si ju našiel, keď si bol zavretý na veliteľstve po tom, čo si stratil svoju mágiu. Chodieval som za tebou po večeroch, ale zvyšok času ťa chránil Lupin, a ako som pochopil, jeho spoločnosť ti pripadala... ochranárska až utláčajúca. Keď si si potreboval oddýchnuť od jeho spoločnosti, začal si hovoriť s hadom, ktorého si našiel.“

Harry si vedel predstaviť, ako ho Remus možno rozčuľoval, hoci bolo ťažšie predstaviť si, že by sa na to Snapeovi sťažoval, keď toho muža sotva poznal.

Snape musel na jeho tvári čítať pochybnosti. „Lupin povedal niekoľko vecí, prakticky z neho sršala starosť o teba. A keď som ťa navštevoval, ty. ... odvrkoval si a ja som si z toho urobil vlastné závery. Aj keď pripúšťam, že ma možno ovplyvnilo to, čo som sám videl, čo si robil priamo tu doma.“

„Chceš povedať...“ Harry si nebol istý, prečo musel prehltnúť, kým mohol pokračovať. „Všetky tie 'hodiny v kuse' rozprávania so Salsou. Ale ... Myslím tým...“ Vzdal to, lebo nevedel, čo tým myslí. Prečo bolo také ťažké uveriť, že viedol dlhé rozhovory so svojím hadom? Veď za tie roky sa aj s Hedvigou veľa rozprával!

„Prečo som sa namiesto toho nerozprával s Hedvigou?“ spýtal sa napokon. „Veď podľa toho, ako rozprávaš o našom vzťahu, keď som bol slepý, si myslím, že keby som ťa o to bol požiadal, bol by si mi ju išiel vyzdvihnúť zo soviarne, nie? Takže to môže znamenať len... že som ťa nepožiadal? Prečo som ťa nepožiadal?“

„Neviem, Harry,“ priznal Snape. „Možno si sa obával, že kobky by boli pre tvoju sovu nevhodným prostredím. Nie je to ako v chrabromilskej veži, kde môže ľahko vyletieť von a vrátiť sa do soviarne, kedykoľvek sa jej zachce. A tiež si možno myslel na Draca. Ani trochu si mu nedôveroval a bez kúziel si nemal ako zabrániť jeho odpočúvaniu. Ale so Salsou si mohol bez váhania hovoriť priamo pred ním.“

Harry si vedel predstaviť, ako to mohlo byť výhodné. Ale aj tak... „Čo však moji priatelia? Oni mohli zakúzliť proti odpočúvaniu a potom by som sa s nimi mohol rozprávať!“

Snape pokrčil plecami. „Nepochybne si to urobil. Ale nezabúdaj, že si tu bol celé mesiace uväznený a mohol si ich vídať len zriedka a že si ma neochvejne bránil, čo znamenalo, že si sa občas dostal do konfliktu aj s Ronom a Hermionou. Napriek tomu si si už zo Salsy urobil akúsi dôverníčku a bola ti k dispozícii počas celých dlhých dní, keď by si inak bol sám s Dracom.“

„Áno, no chápem, že mi chvíľu trvalo, kým som si chcel s Dracom veľa povedať,“ povedal Harry a trochu sa uškrnul. „Ale predsa len, hadí dôverník? Znie to, ako keby som bol psychicky chorý.“

„Vôbec nie. Zvládal si to pravdepodobne jediným možným spôsobom. A kto je lepší ako had, naozaj? Salsa by sa o tvoje tajomstvá nemohla podeliť ďalej. Som si istý, že si v tom našiel útechu, keď si bol obklopený ľuďmi, ktorým si mal problém dôverovať.“

Harry odvrátil pohľad a znova prehltol. „Ľuďmi, nielen Dracom? Myslel som si, že som taký tvoj neochvejný obhajca, že sa to stavia medzi mňa a mojich priateľov!“

„No, mali sme svoje vzostupy a pády, keď si si zvykal na život tu.“

Harry nemal problém si to predstaviť.

Keď mu muž mierne poklepal po kolene, Harry sa k nemu otočil. „Ide o toto: V čase, keď sme zistili, že dokážeš zaklínať v haďom jazyku, už si nemal žiadnu nechuť hovoriť ním, Harry. Ani žiadne skutočne negatívne asociácie. Prestal si sa sústrediť na to, čo sa stalo pred rokmi. Hadí jazyk neznamenal byť iný alebo nenávidený. Namiesto toho znamenal, že máš blízkeho priateľa.“

„No, teraz už to tak necítim, máš pravdu,“ povedal Harry, pretože to ťažko mohol poprieť. „A naozaj neviem, ako sa k tomu vrátiť.“

„Znovu sa porozprávaj so Salsou.“ Snape sa usmial, len mierne. „Naozaj si na ňu nájdi čas.“

Harry našpúlil pery. „Urobím to, dobre? Je to len... Ani neviem, kde začať. Ako sa spriatelíš s hadom?“

„Ako sa spriatelíš s kýmkoľvek? Jednoducho sa spriatelíš.“

Harry si pomyslel, že to je mimoriadne nepomáhajúce, ale nebolo to tak, že by to Snape mohol vyriešiť zaňho, takže len prikývol a zmenil tému. „Hm, môžeš mi povedať, ak mi do toho nič nie je, ale čo si dal Narcisse tam na konci, hmm?“

„Zvonček začarovaný na privolanie Dobbyho.“

„Aha. Hm... Myslím, že to je dobrý nápad...“

„Neboj sa,“ povedal Snape mrzuto. „Stále si so mnou vyjasní jej požiadavky, ak bude žiadať niečo neobvyklé.“

„Bežné je len jedlo a pitie? Aha, a čisté oblečenie, prikrývky a tak?“ 

„Rovnako ako jeho spoločnosť počas vyučovania a odvoz do nemocničného krídla, ak to bude potrebné. Dobbymu som povedal, že môže zapáliť oheň, ale chápe, že Narcissa nemá mať prístup k letaxovému prášku. Len z preventívnych dôvodov.“

Harry nemusel čítať myšlienky, aby vedel, na čo Snape myslí. Bolo to dvojité bezpečnostné opatrenie. Aby ochránil Narcissu pred vyčerpaním jej mágie, áno. Ale tiež by ju to ochránilo pred tým, aby kozubom neprivolala niekoho, s kým by sa nemala rozprávať, ak by bola taká nevinná, ako chcela, aby si mysleli. Čo... možno bola. Kto by to povedal?

„No... Hádam sa pustím do skúmania Hermioniných poznámok,“ povedal Harry a jemne nabral Salsu a rozohriaty kameň z podlahy. „A budem pracovať na tom, aby som s ňou ehm, trávil oveľa viac času. Teda so Salsou. Nie s Hermionou.“

„Ďakujem ti, Harry.“

No, nebolo to zaujímavé... Harry si možno po prvý raz v živote pomyslel, že možno chápe, prečo jeho otec nerád počúva tieto dve slová.

****

Pokračovanie nabudúce.