Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. Prípravy

Keď Rokfortský expres odišiel z nástupišťa, Harry sa cítil veľmi osamelo. Zvyšní štyria chrabromilčania, ktorí tam zostali, boli všetci tretiaci a navzájom sa priatelili, a keď sa vydali na cestu späť do hradu, smiali sa a podpichovali jeden druhého. Na schodoch sa jeden z nich zastavil.

„Ideš, Potter?“ zavolal neisto.

Harry pokrútil hlavou. „Zostanem s otcom,“ povedal. „Veža je celá vaša.“

Chlapcovi sa rozšírili oči. „Aha,“ povedal. „No, ehm, vďaka.“

Keď sa pohli smerom k ceste, počul, ako sa nervózne smejú a vymieňajú si tiché poznámky. Harry si povzdychol a vydal sa vlastnou cestou - nie po ceste k hradu, ale po úzkom chodníku, ktorý sa zatáčal bližšie k lesu a Hagridovej chate. Toto bude vhodný čas na zbieranie vetvičiek.

Kým Harry vošiel do hradu, za ním sa vznášala zbierka vetvičiek cesmíny a jedličky, cítil sa celkom veselo. Zastavil sa za Hagridom a namiesto nejedlých sušienok dostal menší nápoj so smotanou a medom a whisky, pričom tie prvé dve veci robili tie druhé znesiteľnými. Sneh mu posypal vlasy a halúzky zelene a po prvý raz, čo si pamätal, nemal okuliare, ktoré by sa mu zahmlili, keď vošiel dovnútra, takže mohol vidieť, ako sa topiace vločky lesknú vo svetle sviečok.

„No nevyzeráš sviatočne!“ ozval sa veselý hlas a Harry zdvihol zrak a uvidel Remusa Lupina, ako stojí pri schodoch. „Hagrid ti pomáhal?“

Harry sa otočil gestom k zeleni, keď sa k nemu pripojil. „Nesiem ich dolu do žalárov. Otec povedal, že môžem.“

„Aha.“ Remusovi sa pokrútil úsmev. „Veľa šťastia. Ponúkol by som pomocnú ruku, ale....“

Harry sa pozrel späť na cesmínu. „Myslím, že bude lepšie, keď to urobím ja.“

„Pravdepodobne. A pokiaľ si dobre pamätám, nie som tam vítaný.“

Harry, prekvapený tou poznámkou, pokrčil plecami. „Minulý týždeň si sa zdal dosť vítaný a už pred tebou neskrývame tajomstvá spojené so životom a smrťou. Napriek tomu by som ťa nenechal samého...“ Zastavil sa a vzdychol si. „A ešte som sľúbil, že všetkých hostí privediem rovno do svojej izby, však?“

„Predpokladal som, že tým myslel...“ Remus sa zastavil. „Áno,“ súhlasil. „Možno sa ani toto na mňa nevzťahuje.“

Harry si povzdychol. „Mal by som to zistiť.“

„Nie je to naliehavé.“ Remus ustúpil. „Prídeš zajtra na čaj?“

Harry zažmurkal. „V našom zvyčajnom čase? Prečo by som neprišiel? Ibaže by si radšej robil niečo iné.“

„Nie, rád ťa uvidím. Keďže sa však tvoj rozvrh zmenil, myslel som si, že by som to mal potvrdiť.“

„No, nie je to tak, že by som mal bez vyučovania viac práce!“ Konáriky jedličky sa naklonili a Harry obnovil vznášajúce sa kúzlo. „Takže áno, uvidíme sa.“ Usmial sa. „A dnes pri večeri, predpokladám!“

„Áno, samozrejme. Uži si zdobenie!“

Harry už asi po stý raz odstúpil od krbu a skúmal zeleň. Tentoraz tam konečne nebolo nič, čo by podľa neho potreboval otočiť, povytiahnuť o centimeter alebo posunúť dopredu. Boli dokonalé. Červené bobule cesmíny dodali vyvážený, ale nie príliš pravidelný nádych červenej. Začal pridávať malé slamené hviezdičky, ktoré našiel v Rokville. Vyzerali ako čosi, čo by sa Severusovi páčilo viac ako tie trblietavé.

Práve dokončil ukladanie ďalších cesmínových hviezdičiek do pevného kruhu okolo základne lampy, keď sa za ním otvorili dvere. Obzrel sa a uvidel Severusa, ako sa naňho pozerá s prísne neutrálnou tvárou.

„Čo si myslíš?“ spýtal sa Harry a snažil sa, aby to neznelo úzkostlivo. Severus vykročil dopredu a Harry sa posunul dozadu, aby mu umožnil študovať zeleň, ktorá sa rozlievala nad krbom - z tohto uhla videl, že v strede na ľavej strane je trochu hustejšia ako inde -, a červené, zelené a biele sviečky, ktoré Harry premiestnil na miesto obvyklých nefarebných sviečok z včelieho vosku na bočný stolík. Harry sa starostlivo vyhol akejkoľvek zlatej farbe.

„Červené?“

„Je to tradičné. A so zelenou to ladí najlepšie.“

Jeho otcovi zacukali ústa. „Áno, to je pravda.“ Po hlbokom nádychu prikývol. „Je to znesiteľné - teda ten celok. Nemám námietky.“ Pozrel na zvyšné jedľové vetvičky. „Bude ich viac?“

„Nie, to je väčšinou do mojej izby.“

„Chápem.“

„Pretože Draco ma, dúfam, navštívi. Myslím tým, že inak by som sa so svojou spálňou netrápil.“

****

„Ahoj, Harry!“ Remus sa rozžiaril a uviedol Harryho do svojej izby. Malý stolík bol prestretý na čaj, na ňom dve šálky a tanier so sušienkami. „Ako išlo zdobenie?“

Harry pokrčil plecami a sadol si na miesto, ktoré mu Remus naznačil. Z oboch, ako si všimol, bolo vidieť na dvere a okno. „Predpokladám, že v pohode. Vyzerá to pekne.“

„Hm. A predsa neznieš spokojne. Ako reaguje tvoj otec?“

„Ach, toleruje to,“ povedal Harry skľúčene.

„Toleruje?“

„No, hovorí, že mu to nevadí, ale niekedy ho vidím, ako sa pozerá na krb a tvári sa tak nejako... neviem. Mimo? Myslím, že to považuje za inváziu. Je to, akoby som mu prestaval pracovňu.“

„Tak zlé to určite nie je!“

Harry s úsmevom uznal, že je to pravda. „ Fajn. Ale nie je to dobré.“ Vzdychol si. „A Draca som ešte nepozval, ale viem, že to preňho nebude ani z polovice dosť luxusné.“

„Aha.“ Remus nalial čaj a trochu sa zamračil, keď nad tým uvažoval. „Ale má predsa zvyšok školy, aby ho potešil.“

Harry pokrútil hlavou. „Nie je to však ako doma. Myslím, že mu to všetko pripadá trochu nevkusné. A očakávam, že Slizolin nie je vôbec vyzdobený.“

„Hm. To je možné.“

„A hovoril o vianočnej večeri so svojou rodinou a o všetkých tých jedlách, ktoré zvyčajne máva, a stavím sa, že by som mohol Dobbyho presvedčiť, aby ich pripravil, ale...“ Harry sa zastavil a musel prehltnúť. Mohol by Dobbyho presvedčiť, aby ich urobil! „Myslíš, že by mi to Dumbledore dovolil?“

„Zmeniť jedálny lístok na vianočnú večeru, alebo si dať súkromnú večeru s Dracom?“

„Ach! Na súkromnú večeru som ani nepomyslel!“

Remus pokrútil hlavou. „Nie. Možno by po prosbe vás oboch by dovolil súkromnú večeru tebe a tvojmu otcovi, ale nie tebe a Dracovi Malfoyovi.“

„A s mojím otcom?“

„Nie. Keď ho pridáš do skupiny, už to nie je rodina.“

Harry sa s odfrknutím posadil. „A aj keby sme mohli, potom som opäť pri probléme, že Severus chce veci jednoduché a Draco ich chce mať zložité.“

„A čo tak druhá večera neskoro večer?“ Remus si odfrkol. „Keď sa nad tým zamyslím, tak nie. Všetci sa budete ešte stále zvíjať z tej prvej.“

Harry po tom, čo sa márne pokúšal predstaviť si Severusa, ako sa zvíja, vybuchol smiechom. „A ty?“ spýtal sa.

„Na Štedrý deň je spln,“ povedal Remus nevrlo. „Práve sa budem budiť, aby som sa odpotácal do postele.“

Harry sa uškrnul. To bol príšerný spôsob, ako stráviť Vianoce. „Aha!“ zvolal a narovnal sa na stoličke.

„Čože?“

„Poďme na večeru na druhý sviatok. Ty, ja, Draco a otec. Dumbledorovi by to nemalo vadiť a Dobbyho môžem požiadať, aby pripravil Malfoyovi veci...“

„Aj tvoj otec by mohol mať jedlá, ktoré má rád.“ Remus zaváhal. „Ak mám byť úprimný, ja by som chcel hubovú polievku. Paprikovú hubovú polievku s kyslou smotanou.“

„Dobre. Menu našich obľúbených jedál. A otcovi poviem, že sa môže zmieriť s jedným popoludním rozšafnej výzdoby.“

Remus pokrútil hlavou. „Alebo by si možno mohol Draca po jedle zobrať niekam na honosnejšie miesto. Povedz mu, že darčeky sa odkladajú až na večer.“

„Chceš len dostať môjho otca osamote.“

Remus prevrátil oči. „Nie, Harry. Dostať ho osamote je jednoduché - robím to často. Chcem tvojho otca nakŕmiť a opiť, kým jeho paranoja nezmizne, a potom ho dostať osamote.“

Harry sa zasmial. „Tak to ti želám veľa šťastia!“

„Z toho pravdepodobne nič nebude.“

„Ale aj tak. Máš moje požehnanie, vieš.“

„Mám?“ Remus sa tváril nevysvetliteľne opatrne.

„Samozrejme.“

„Ja... Nevedel som to.“ Remus otvoril ústa, akoby chcel povedať niečo viac, ale potom ich opäť zavrel.

Harry nevedel, čo má povedať. Pozrel sa von oknom. Padal ľahký sneh.

„Zaujímalo by ma, či by som mohol na Dracove Vianoce zariadiť, aby sa Miestnosť najvyššej potreby zmenila na niečo luxusné? Samozrejme, potom by na neho nemohli čakať darčeky.“

„Mm. Škoda.“

Remus si nalial ďalší čaj, oči upieral inde. Harry pridal cukor a nechal ho premýšľať. Napokon zdvihol zrak a oči sa mu zlomyseľne leskli. „Hrad má množstvo nevyužitých miestností. Možno by sme si mohli na sviatky vyžiadať dve - jednu na večeru, ktorá by bola vyzdobená decentne, a druhú pre Draca, ktorá by bola posiata krištáľom a pozlátkom. Ak by si slušne požiadal, očakávam, že riaditeľ by to povolil.“

„Bolo by ťažké vyzdobiť to tak, ako by si to Draco želal.“

„Pomôžem ti s premenou a očakávam, že Hagrid ti s radosťou poskytne ďalší stromček.“ Remus sa usmial. „Som si istý, že dokážeme vytvoriť model elegantného prepychu.“

„Ach, geniálne! Myslím, že by to mohlo fungovať!“ Harry poskakoval na svojom mieste. „Mohol by si pre mňa urobiť nejaké nákupy? Och...“ Jeho nadšenie opadlo. „Teraz to pre teba asi nie je bezpečné.“

„Nie celkom, ale bez ohľadu na to plánujem viac nakupovať. Profesorka McGonagallová súhlasila, že ma bude sprevádzať.“

„No, dobre.“

„Čo by si chcel?“

„Hm, mydlo s bublinkami? Vraj existuje nejaký čarovný druh s obrázkami.“

Remus sa zasmial. „Áno. Chceš sezónne?“

„Ak nájdeš nejaké, mohli by sa Dracovi páčiť.“

„Aha - pre Draca?“ Remus obkreslil okraj svojej šálky. „Veľmi dobre. To vidím. Potešujúce?“

„Presne tak.“ Harry zaváhal. „Moje bubliny mi ho pripomenuli....“

„Aha. Áno, rád mu kúpim niečo, čo nezmení náladu.“ 

Harry sa usmial. „No, ak by chcel moje, tak by som mu ich jednoducho urobil.“ Čo, pomyslel si, možno nebol zlý nápad. Mohol by mu dať trochu z oboch druhov. Možno by si vzal aj Dean. Keby mu to napadlo skôr, mohol by Olivii dať trochu do toho tubusu - hoci, keď sa nad tým zamyslel, nebol si istý, či vie o bublinkovom mydle.

„Do večera sa rozhodni, či chceš ešte niečo,“ povedal Remus. „A čo načasovanie?“

Harry sa rýchlo zamyslel. „Máme štyri dni, však?“

„A akákoľvek moja pomoc bude musieť byť maximálne do zajtra.“

„Oj. Mali by sme teda začať hneď!“

„No, dopi si čaj a potom sa porozprávame s profesorom Dumbledorom.“

„Možno by som sa mal najprv spýtať Severusa.“

„Nezaškodilo by, keby sme si predtým zabezpečili izby. Môžeš sa opýtať otca, keď ho privedieš na večeru, čo ti riaditeľ bezpochyby povie.“

„Dobre. A potom sa môžeme po večeri porozprávať s Hagridom.“

„Presne tak.“

„Až na to, že budem musieť Draca odchytiť, kým bude prístupný. Trucuje v Slizoline a ja sa tam nemôžem dostať.“

„Ja teda požiadam Hagrida, zatiaľ čo ty odchytíš Draca. Predpokladám, že veľký strom?“

„Ak sa nám to podarí, hoci si budem musieť pozrieť izbu.“

Remus nad tým mávol rukou. „Krátkodobo si poradím s očarovaním priestoru, ak profesor Dumbledore povie, aby hrad spolupracoval.“

Harry premýšľal, ako by to mohol predostrieť Dracovi. Draco by sa mohol cítiť urazený tým, že ho odsunul na Druhý sviatok vianočný, ale určite by pochopil Dumbledorovo naliehanie ohľadne účasti na večeri, a že ráno po Štedrom dni je pre jeho otca.

„Čo keby som strávil dopoludnie s Dracom?“ uvažoval nahlas.

„Čo prosím?“

„Dopoludnie. Myslím, že by to fungovalo lepšie. A potom by sme sa mohli stretnúť na večeri a potom....“ Harry si oneskorene spomenul na Lupinovu poznámku o tom, že by mal byť s otcom sám, ktorá možno nebola celkom zamýšľaní ako vtip. „No, vezmem ho na lietanie, ak bude dobré počasie, alebo niečo podobné. Vyjde to.“

„Myslím, že to znie dobre,“ ubezpečil ho Remus. „Áno, je to naozaj prirodzenejšie ako darčeky po večeri.“

„Presne tak.“

****

„Čo chceš?“ Severus sa rozhorčene vytiahol. Harry sa snažil nenapnúť.

„Chcem na Druhý sviatok vianočný večerať s tebou, Remusom a Dracom.“

Otcove pery sa pohŕdavo zvlnili. „Proti Remusovi už nič nenamietam, ale sotva sa mi chce pozývať ho na sviatky.“

„A ja som ťa o to nežiadal,“ odvetil Harry. „Je to moja večera. Pozývam vás troch, je to jasné?“

Severus sa zastrašujúco naklonil dopredu. „Tvoja večera v mojich izbách?“

„Nie,“ povedal Harry a odpovedal mu rovnako prudkým pohľadom. „Moja večera v izbe, ktorú mi riaditeľ láskavo dovolil na tento účel použiť.“

„Aha.“ Severus si sadol, jeho chvíľkové prekvapenie sa rozplynulo v chladnej zdvorilosti. „Samozrejme, rád sa zúčastním.“

„Ďakujem.“ Harry sa dlho nadýchol. „Je niečo konkrétne, čo by si chcel mať na jedálnom lístku?“

Severus sa zamračil. „ Už si sa pýtal dosť,“ povedal a Harry zakryl, ako to zabolelo, pokrčením ramien.

„Nech sa páči,“ povedal a odstrčil sa z pohovky. „Uvidíme sa pri večeri - idem nájsť Draca.“ Čo sa mu nepodarí, to vedel. Draco sa zo Slizolinu vynorí čo najneskôr, ako to robil každý deň od skončenia vyučovania.

****

Po večeri Harry nasledoval Remusa do izby, ktorú im našiel Dumbledore a ktorá sa ukázala byť na prvom poschodí. Jeho otec sa zatváril kyslo, keď mu povedal, že večer strávi prácou na projekte s Remusom, ale nenamietal.

„Ako to išlo s Dracom?“ spýtal sa Remus, keď otvoril dvere na mieste ich určenia. Bola to stredne veľká trieda, prázdna až na rady lavíc s pripevnenými stoličkami.

Harry pokrčil plecami. „Milostivo súhlasil. Tak láskavo, že si myslím, že mu je to vlastne jedno. Je to ďalšia vec, ktorú musí vydržať.“

Remus sa zasmial. „Viem, akú odpoveď máš na mysli. Vedel som, že ma pani Potterová konečne začala mať rada, keď jej spôsoby prestali byť vzorné.“ Rozhliadol sa okolo seba. „Myslím, že najprv by sme sa mali zbaviť lavíc.“

„Nie je to tu príliš veľké?“

„Neskôr sa tu zastaví riaditeľ a rozdelí to na dve miestnosti. Nepotrebuješ predsa vlastný vchod, nie?“

Harry sa nad tým zamyslel. „Nie,“ povedal napokon. „Príchod cez jedáleň bude v poriadku.“

„Veľmi dobre. Tak zavolaj tvojho domáceho škriatka.“

Harry si odfrkol. „Nie je to môj domáci škriatok, vieš.“

Remus nad tým mávol rukou. „Tak teda tvojho obľúbeného domáceho škriatka. Vidíš, ako sa mení význam slova 'tvoj'?“

Harry sa usmial. „Áno. Oveľa lepšie.“ Prečistil si hrdlo. „Dobby!“

S ostrým prasknutím sa pred nimi objavil škriatok.

„Harry Potter, pane!“ povedal nadšene a uši sa mu chveli od radosti. „Dobby je rád, že ho po takom dlhom čase volajú. Čo si Harry Potter želá od Dobbyho?“

„Ahoj, Dobby,“ povedal Harry veselo. „Rád by som tu usporiadal večeru. Mohol by si premiestniť nábytok niekam inam? Niekde na hrade, kde nebude prekážať, ale na týždeň či dva bude vyhovovať.“

„Áno, samozrejme, Harry Potter, pane!“ Dobby odpovedal. „Dobby je šťastný, že môže akýmkoľvek spôsobom pomôcť!“ Pohybujúc hlavou zo strany na stranu a potom sa otočil, zhodnotil miestnosť. „Dobby si myslí, že Harry Potter bude chcieť aj túto izbu upratať?“

„Presne tak,“ povedal Harry s úľavou.

Dobby sa s úklonom natiahol, aby sa dotkol dvoch stolov, a potom zmizol, berúc stoly so sebou. Harry pokrútil hlavou.

„Udivuje ma, že to dokážu,“ povedal.

 „Áno. Úžasné stvo...“ Remus sa zastavil. „Bytosti,“ opravil sa s rozpačitým úsmevom.

„Správne.“

Dobby sa znovu objavil s tromi ďalšími domácimi škriatkami, aby mu pomohli, a o niekoľko minút boli stoly a stoličky preč a podlaha a okná sa leskli. Jeho pomocníci zmizli a Dobby vykročil vpred.

„Čo bude Dobby robiť ďalej, Harry Potter?“

Harry sa rozhliadol po bezchybnej miestnosti. „No, budeme potrebovať koberec, stôl a stoličky,“ povedal, „ale to by asi malo počkať, kým profesor Dumbledore nerozdelí miestnosť. Je tu však ešte niečo, čo budem chcieť neskôr.“ Napriek tomu, že sa cítil trápne, usmial sa na to, ako Dobby nastražil uši. „Hm, tá večera je špeciálna vianočná večera, ale na Druhý sviatok vianočný, pretože je súkromná. Budeme chcieť nejaké špeciálne jedlá.“

Dobby si zopäl ruky. „Kuchynským škriatkom sa dostáva cti variť špeciálne jedlá!“ zvolal.

„Presne v to som dúfal,“ povedal Harry. „Ale, ehm, jedným z hostí bude Draco Malfoy. Pamätáš si, ako sa varila vianočná večera pre Malfoyovcov? Chcel by som z nej zopár jedál.“

Dobbyho obrovské oči sa ešte o čosi viac vypúlili a uši mu zaľahli. „Harry Potter by nemal večerať s Malfoyovcami, pane! Sú to nebezpeční, zlí, zlí čarodejníci!“

Harry si vzdychol. „Dobby, vieš, že Dracov otec je vo väzení, však? Chytili ho, keď ho Voldemort minulý rok poslal, aby ma napadol.“

Dobby sklopil uši, ale prikývol.

„No Draco sa rozhodol, že sa nechce pridať k Voldemortovi. A pomohol mi zachrániť pred ním môjho otca.“ Harry sledoval, ako sa jedno ucho zdvihlo, a usúdil, že Dobby o tom uvažuje. „Skutočne sme sa spriatelili a zdá sa, že sa snaží byť k ľuďom milší. Ale jeho matka mu povedala, že sa nemôže vrátiť domov, ak nebude súhlasiť, že bude slúžiť Voldemortovi.“

Dobby sa zamračil. „Pani Malfoyová nikdy nechce, aby jej dieťa odišlo preč.“

„Tak nejako to povedal môj otec - že buď blafuje, alebo ho varuje. Ale tak či onak, musí tu zostať a je z toho nešťastný a zdá sa mi kruté, že je nešťastný, lebo začal robiť správnu vec. Chcela by som mu to spríjemniť.“

Dobby si vzdychol, ale prikývol. „Dobby pomôže kuchynským škriatkom s malfoyovským jedlom,“ súhlasil. „Dobby im dokonca nebude dávať zlé pokyny.“

Harry sa usmial. „Vďaka, Dobby,“ povedal. „Viem, že Malfoyovci sa k tebe správali hrozne, a to si vážim.“

****

Dumbledore prišiel o niečo neskôr a rozdelil miestnosť na dve časti. Vnútorná miestnosť vyzerala spočiatku príliš malá a tmavá, ale zdvihol steny aspoň o meter a potom vyniesol strop do vyššieho stredu v zakrivenej klenbe a potom začaroval steny a strop - okrem svetlých drevených rebier klenby - do hladkej bielej farby. Kým starý čarodejník odišiel, po tom, čo pridal krb a zapálil veselý oheň, Harry si už začínal predstavovať miestnosť ako miesto pre Draca.

„Čo najprv?“ Remus sa spýtal. „Myslím si, že krb by mal vyzerať trochu honosnejšie, nemyslíš?“ Na Harryho prikývnutie zmenil kameň a drevo na biely mramor prestriekaný sivou a modrou farbou.

„Výborne!“ Harry povedal. „Hm, mohli by sme pridať okno? Teda, viem, že je to vnútorná miestnosť, ale niečo, čo by vyzeralo ako okno?“

Remus pokrútil hlavou na stranu. „Obávam sa, že nemám zručnosť a silu potrebnú na to, aby som to spojil so skutočným výhľadom; na to by si potreboval späť profesora Dumbledora.“

„A čo tak nejaký... Neviem, obraz? Neurčitý dojem, že sneží?

Remus sa usmial a poklepal prútikom o stenu, potom urobil vysoký oblúk. Za ťahom sa objavilo krásne vysoké okno s oblúkovým vrcholom. Za sklom bol priestor snehovo sivý, vpredu padali biele bodky.

Harry sa snažil nemračiť. „To je naozaj pôsobivé, ale...“

„Nie dosť pôsobivé?“

„Prepáč.“ Harry ju skúmal. „Možno keby si trochu zmrazil sklo?“

To pomohlo. Rovnako ako pridanie rozptýleného modrého svetla zhora a zlatého zo strany. Stále to nevyzeralo ako skutočný sneh padajúci v skutočnej záhrade, ak ste sa naň zamerali priamo, ale v pozadí to vyvolávalo pocit snehu, čo bolo toľko, v čo Harry dúfal, a viac, ako očakával.

„Je čas na koberec a nábytok?“  Remus sa spýtal.

Harry prikývol. „No, každopádne koberec. Sedieť na podlahe je predsa len vianočnejšie, nie?“

„Pre Malfoya?“

Harry sa zatváril. „Draco si sadne na zem, ak som tam len ja. Ľahšie sa tak dostane k stromčeku. Má rád darčeky, to môžem povedať.“

„A ty mu to dopraješ?“

Harry sa dokázal vcítiť do nesúhlasu v Remusovom tóne, ale aj tak sa cítil mierne urazený.

„Nie príliš,“ povedal. „Teda, očakávam, že by doma dostal desiatky darčekov, ale ja to robiť nebudem - príliš by mi to pripomínalo Dudleyho.“ Odhrnul si prameň vlasov za  ucho. „Kúpil som mu však dva,“ priznal, „a okrem otca všetci ostatní dostanú len jeden. Ale jeden je darček, ktorý mu zvyčajne dáva mama, a aj tak to bude menej, ako je zvyknutý.“

„Povedal ti o rodinných darčekoch?“

„Keď sme nakupovali.“

„Aha, to asi dáva zmysel.“

„Povedal, že mu vždy kupuje slávnostný habit na ďalší rok.“ Na Harryho úľavu sa Remus uvoľnil. „Tá druhá je kniha elixírov.“ Nespomínal, že k tomu pribalí aj mydlo; Remus bol stále profesor.

Na druhý deň ráno sa po raňajkách opäť stretli. Hagrid priniesol nádherný strom a niekoľko vetvičiek zelene a Dobbyho požiadali, aby priniesol nízky stolík, na ktorý sa dalo dosiahnuť z podlahy, a dve hojdacie kreslá, ktoré postavili mimo cesty v rohu a umiestnili ich tak, aby poskytovali výhľad na strom a oheň. Okrem nízkeho stolíka z čerešňového dreva, svetlých nôh stoličiek a pozlátených drevených závinov na prednej strane podrúčok stoličiek bolo všetko biele.

„Vyzerá to naozaj dobre,“ povedal Harry. „Strom je na rade? Mal by byť celý vyzdobený v bielej a zlatej farbe.“

Remus sa rozosmial. „Si si istý, že by radšej nemal čiernu a striebornú?“ 

„Povedal,“ odvetil Harry s posmešnou nadnesenosťou, „že na Vianoce je panstvo vyzdobené celé v bielej a zlatej.“ Usmial sa na Remusa. „Aj keď si myslím, že pred rokom by som mu to neuveril.“

„Znie to naozaj nepatrične čisto,“ súhlasil Remus, vytrhol zo zelene ihličie a premenil ho na krištáľový cencúľ. „A čo toto?“

„Perfektné! Urobme toho veľa. Ukážeš mi to?“

„Som rád, že si tu,“ povedal Harry neskôr. Strom sa už takmer všade trblietal. „Vďaka za pomoc.“

„Celkom sa mi to páči,“ priznal Remus. Zaváhal. „Myslím, že aj tebe.“ Odvrátil pohľad od Harryho, akoby hľadal miesto, kam zavesiť ďalší cencúľ. „Teda ak nemáš k Dracovi bližšie viac, ako si priznávaš.“

Harry sa uškrnul. „Som si s ním veľmi blízky,“ odvetil. „Veľmi blízky som si aj s Ronom a s Hermionou - asi bližšie, ako keď bola mojím dievčaťom. Nechápem, prečo ľudia tak podceňujú priateľstvo.“

Remus sa zvláštnym spôsobom usmial. „Nikdy si však nič také neurobil pre Rona ani Hermionu.“ 

„Nemusel som. Mohli ísť domov, keby chceli.“

„Ale zostali kvôli tebe.“

„Áno. Takže niečo tu pre nich stálo za to.“

„Aha.“

„Nechcem, aby to ľutoval.“

„Ako si povedal Dobbymu.“

„Myslel si si, že mu budem klamať?“

Remus s povzdychom odvrátil pohľad. „Niekedy neviem, čo si mám o tebe myslieť.“

Harry zavesil zlatú guľu, ktorú presúval späť na pôvodné miesto. „Ako to myslíš?“

Remus sa naňho stále nepozrel. „Vždy sa zdá, že si rád, keď ma vidíš,“ povedal s napätým hlasom, „ale....“

„Ale čo?“ Harry sa dožadoval.

„Počul som heslo do tvojich izieb,“ priznal Remus. „V ten deň, keď ma Severus priviedol dole, aby sme sa porozprávali, a mali sme obed....“

„Aha.“ Harry sa začervenal. Dúfal, že to medzi Remusom a Severusom nevyvolalo prílišné rozpaky. „To som vybral ja.“

„Áno.“ Remus sa mu pozrel do očí. „Tak to povedal tvoj otec.“

„Čože?“ Harry sebou šklbol. „Snaží sa spôsobiť... Pozri, to bolo pred dávnymi vekmi!“

„Vekmi?“

„Predtým, ako si vedel, že je môj otec. A on bol v nemocničnom krídle a ja som sa oňho strašne bál, a ty si sa dobýjal do jeho izieb a snažil sa zostať....“

„Toto!“ Remus si rýchlo vydýchol. „Aha. A potom si si ho nechal...?“

„No, vieš, aké sú heslá,“ povedal Harry. „Prestanú mať akýkoľvek význam.“

„Hm. Áno, pamätám si, že Alica Longbottomová povedala slovo 'cicimbrus' úplne dôstojne.“ Remus sa mierne usmial. „A predpokladám, že preňho bolo vecou istej hrdosti, že ti na tom záležalo natoľko, aby si sa hneval.“

„Mal ti vysvetliť...“

„Začuli sme ťa s Dracom. Rozhovor bol prerušený.“

Harry o tom chvíľu premýšľal a potom prikývol. Zhlboka sa nadýchol. „Aj vtedy,“ povedal, „na tebe záležalo. Vyvádzalo ma z miery, keď povedal, aby som sa s tebou nerozprával, a potom si povedal, aby som s tebou nebol sám. V našich izbách si vždy vítaný.“

„Vždy?“ Remus ho vyzval, ale s úsmevom.

„Dobre. Pokiaľ ho to nerozruší.“

„Ďakujem.“

„To si sa tým trápil celý týždeň?“

„Občas.“ Remus zdvihol konár z hromady pri dverách. „ Ďalšia na rade je rímsa?“

9103