Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 16

Vedel som ťa odpočítať spamäti

Tú jednu jedinú, s ktorou som rád hovoril

To som nebol ja, kto ťa využíval

Veril som, že si jedna zo zopár

Trochu sme sa zasmiali, trochu pohádali

Ale na konci sa steny zrútili

Páčilo by sa ti, kde teraz žijem

Je to hlúpe, že nemôžeš prísť

Veľmi som dospel od nášho posledného rozhovoru

Dal som sa dokopy a napravil, čo bolo zlomené

Som zvedavý, či sa spolu opäť porozprávame,

Dáme si spoločne drink, presne ako vtedy

Pripusťme, bude to iné, teraz je to nové

Ktokoľvek mieri prstom na koho

Naozaj dúfam, že si šťastná, vy obaja

A možno občas ti chýbam tiež

Rainbows and Pots of Gold – Stereophonics (Pokus o preklad: Jimmi)

Vlnená deka poškrabala jej pokožku, keď si ju pritiahla bližšie k svojmu chvejúcemu sa telu. Možno keby sa cítila o máličko teplejšie, potom by sa jej žalúdok tak nehádzal a netočil, ako keď loď zachytí búrka. Možno by jej nebolo tak zle, keby len mohla zatvoriť oči a spať o päť minút dlhšie. Jej zmysly ju prosili, aby jednoducho vypla a zabudla na svoju opatrnosť. Ale to nebolo možné, pretože nech akokoľvek prosila, jej myseľ by neprestala myslieť. Bola nasiaknutá šťastnými myšlienkami, ktoré jej spôsobovali závrat a boli zmiešané s drsným túžením. Všetko to bolo také nádherné, že ju to nútilo chcieť ukončiť všetko presne tam a teraz. Ako prepánakráľa mala zaspať so všetkými tými nekonečnými myšlienkami? So snami, ktoré nikdy nebudú súčasťou jej reality.

Ginny si pritiahla kolená k brade a dovolila svojim očiam streliť po miestnosti, v ktorej sedela. Bola studená, taká hrozne, hrozne chladná, že celé jej telo sa triaslo vlastnou nehybnosťou. Už viacej okolo nej nestáli ľudia so svojimi súcitnými pohľadmi obrátenými smerom k nej. Bola troska a ona to vedela. Ale čo nevedeli oni, bolo, že sa mýlili v príčine. Jej oči hľadeli nahor na nich s nepriateľstvom. Akosi bolo ľahšie obviňovať zo svojho žiaľu týchto ľudí, ktorí ju údajne milovali.

Možno to bol ten žiaľ, ktorý ju udržiaval stále pohybovať. Napokon, už to bola večnosť, odkedy bola odovzdaná na Kings Cross v prívale šepotania a neznesiteľného ticha. Snažila sa to všetko prelomiť úsmevom a niekoľkými upokojujúcimi slovami. Ale on sa na ňu len apaticky pozrel. Občas prikývol, aby naznačil, že počúva a to bolo to, čo ju najväčšmi vydesilo. Draco jej načúval príliš zaujato, skoro ako keby visel na každom zamrmlanom slove. Nevadilo by, keby rozprávala o hnedých papierových vreckách, pretože on by počúval. Počúval by, pretože to bolo naposledy, kedy mohol. Ale to sa nespomenulo a umožnilo to Ginny tárať o svojich snoch a mesiaci.

On ani raz neotvoril ústa a nepovedal jej svoj názor. V mnohých ohľadoch to bola úľava, ale v pozadí mysle prosila o to, aby sa s ňou hádal. Len jediný náznak, že k nej stále niečo k nej cíti, ale namiesto toho čelila tomu mlčaniu, ktoré v sebe obsahovalo príliš veľa poznania, aby sa dalo stráviť.

Keď sa vlak dotriasol až k zastaveniu, pozrel sa na ňu a ešte raz prikývol. V tom čase sa čudovala, na čo prepánajána myslel, keď prikývol. Ale teraz jej to bolo jasné ako jej žiaľ. Vravel tým, že všetko bude v poriadku - že je čas, aby ho opustila. Chytil ju za ruku a vložil do nej odkaz, pripomínajúc jej, že ho musí odovzdať Potterovi a že ho za žiadnych okolností nesmie prečítať. Zistila, že ochromene prikyvuje.

Predklonil sa a zľahka ju pobozkal na čelo a pustil jej ruku. "Povedz im o mne všetko, čo vieš, ale nedovoľ, aby sa dozvedeli, že si šla dobrovoľne. Musí sa využiť len polovičná pravda a to by mala byť tá moja. Dostane ťa to do bezpečia... možno s tebou ani nebudú znova hovoriť. Ale nech urobíš čokoľvek, nesmieš sa ma pokúsiť znova nájsť, pretože ja tu nebudem, aby si ma našla."

Jeho hlas sa v nej rozplynul a jediné, čo mohla urobiť, bolo prikývnuť, keď sa vystrel. Toto bol okamih, ktorého sa už desila sedem hodín. Bol to okamih, kedy sa dostali na stanicu Hitchin a on vystúpi, zanechá ju, aby sa dostala na Kings Cross sama. Povedal, že to bude na tú vzdialenosť bezpečné a že keby sa s ňou pokúsil ísť celú cestu, chytili by ho.

Vo svojej hlave vedela, že toto nie je to, čo chce. Chcela, aby bol Draco voľný, aby mohol pokračovať vo svojom živote bez toho, aby ho mučili či zabili. Ale jej srdce bolo sebecké a prialo si, aby ho chytili. Takto by ho mohla vidieť kedykoľvek by sa jej uráčilo. On by sa už dlhšie nemusel skrývať a mohol žiť. Ale život, ktorý by žil, by si nezaslúžil. Prišili by mu vraždu nejakých dôležitých smrťožrútov a poslali do Azbakanu.

Takže musela nezovrieť jeho rukáv a neprosiť ho, aby zostal. V skutočnosti sa dokonca ani nerozlúčila. Jediné, čo urobila, bolo sledovanie ako vystúpil z vlaku a navždy od nej odkráčal. Zdalo sa, že jej srdce vyskočilo do hrdla a dusilo ju k slzám. Potom sedela, počítala zastávky a vyplákavala si srdce, a predsa bez ohľadu na to, ako sa prelievalo, neodišlo. Toto bolo ono. Koniec dobrodružstva. Koniec vášne, ktorú možno mala.

Všetci vyzerali takí šťastní, že ju vidia. Hermiona objala v náručí najmladšiu Weasleyovú a zamrmlala, že všetko bude v poriadku. Draco sa nevráti späť. Ale Ginny to už vedela a to spôsobovalo, že z pochopenia dostávala závrat. Ron a Fred tam boli tiež. Ostatní boli zaneprázdnení nejakou tajnou misiou. Bezpochyby hľadaním Draca po stanici, pomyslela si, keď ju so šťastnými úsmevmi zovreli voči svojim hrudiam. Ale to neboli jej úsmevy.

"Prepáč, Gin, ale budeme ťa musieť odviesť na ministerstvo, aby ťa vypočuli," upokojovala ju láskavo Hermiona. "Chcú zistiť, či nie je niečo, čo by si im mohla povedať o Malfoyovi a o tom, kde je. Tvoja mama a oco čakajú vonku pri taxíku... Obávam sa, že boli trochu zmätení tým, ako to tu funguje. Harry je tam tiež."

"Nenájdu ho," zašepkala.

"Ach, Gin! Takto sa nepremýšľa!" vykríkol hrubo Ron. "Dostaneme toho bastarda za to, čo ti urobil a zaplatí za to. Ak to neurobí zákon, potom sa o to postarám sám..."

"Drž hubu!" vykríkla nahlas Ginny. "Nemôžeš jednoducho čušať?"

Všetci na ňu neveriacky hľadeli. Vedela, ale čo si každý myslí. Čo ohavné a neľudské mohol Malfoy urobiť, že zmenil ich nevinnú Ginny na túto zlú výbušnú trosku? Možno si mysleli, že ju zneužil, ale práve vtedy jej bolo jedno, čo si mysleli. Vzdala sa mnohého len aby urobila, čo chcel a teraz jediné, čo chcela, bolo ísť domov.

Keď vychádzala zo stanice, zízala na strop. Bolo úžasné ako ďaleko sa zdal od zeme. Vzduch bol znečistený parou z vlakov a kávy zmiešanej s rozhovormi. Rozličné  jazyky sa odrážali od stien a nútili ju premýšľať o tom, o čom všetci hovoria. Pripadalo jej to také čudné a predsa také upokojujúce pre jej nervy. Matky zdesilo vliekli svoju batožinu a deti sem a tam v snahe nájsť to správne nástupište. Muži v obchodníckych oblekoch uháňali okolo, presne vedeli, kam idú. Turisti ukazovali na veci a vyťahovali ohromne veľké mapy. Medzi tým všetkým sa ale pohybovala skupinka čarodejníkov vnorená do svojho vlastného sveta.

Keď zbadala svoju mamu, prešla k nej a dovolila sa zrútiť sa do pohodlia matkinej lásky. Pomohla jej do taxíka a chlácholila (cz: konejšila) slabými zvukmi. Ani raz nespomenula Draca, ani nikoho neobviňovala. Možno vedela presne, čo sa stalo len z pohľadu na svoju dcéru. Ginny si uvedomovala, že je niečo také možné pokiaľ šlo o Molly Weasleyovú.

Harry bol ďalší človek, ku ktorému sa obrátila jej pozornosť. Sedel vedľa šoféra na prednom sedadle, jeho ramená stuhnuté v spôsobe, ktorý jej vravel jedine to, že je naštvaný. Možno to bolo kvôli tomu, že ho prinútila prejsť celú tú cestu z Číny len, aby sa s ňou stretol. V tom čase sa ale nemohla trápiť tým, či ju Harry v tejto chvíli nenávidí. Jediné, na čo dokázala myslieť, bol Draco a kam odtiaľto pôjde. Chystala sa to byť pre ňu zložitá cesta a oveľa, tak oveľa zložitejšia pre neho.

Došli na ministerstvo mlčky. Zdalo sa, že nikto nechcel nič povedať, aby im Ginny znova neodkusla hlavy. Neobviňovala ich, ale neobviňovala ani samu seba. Nebol žiaden dôvod navodiť im náladu, keď to bola ona, kto trpel zármutkom a trápením. Ale to sa oni nikdy nedozvedia - nebola si ani istá, či to vedel Draco.

Keď vystúpili z taxíka, Ginny vtlačila Harrymu do ruky ten list. Pozrel sa na ňu so zamračením a spýtal sa, čo je v tej obálke.

"Povedal mi, že to musím dať tebe," vysvetľovala pokorne skôr než ju zaviedli do telefónnej búdky a nenápadne vstúpili do Ministerstva mágie.

To bolo tam, kde bola teraz - sedela vo veľkej prázdnej miestnosti. Bola naplnená takým druhom chladu, ktorý môže len vyžarovať z iných ľudí. Nie je spôsobený povahou, ktorú nabral ten prípad, ale zmrazenými emóciami, ktoré sa vytvoria vo vnútri ľudskej bytosti. Premýšľala, či to je ona, kto bol taký chladný. V miestnosti nebol nikto iný, takže to dávalo zmysel. Niekto by sa už mal objaviť a začať ju vypočúvať.

Ešte raz si pritiahla tú deku a znova sa striasla. Keby tu len nebola taká zima, možno by dokázala odpočívať. Čo im to trvá tak dlho? Hnevalo ju, že bola nápomocná ľuďom, ktorý tak neprávom naháňali muža, ku ktorému niečo cítila, pretože urobil to, čo by urobil ktokoľvek iný. Ich meškanie k tomu len pridávalo. Nuž, pomyslela si, dokonca aj záporní hrdinovia vo filmoch prídu načas!

"Gin?" Hermiona sa usmiala, keď otvorila na nervy idúce dvere a vošla dnu. "Si v poriadku?"

"Trochu zima," zamrmlala skoro pre seba, jej oči hľadeli na stôl pred ňou. "Nie príliš dobrá pokojová služba."

Hermiona sa roztomilo zasmiala a prešla tou miestnosťou, aby sa posadila oproti Ginny. Poklepala stôl prútikom a objavilo sa pero a papier pripravené na písanie. "Myslela som, že by si dala prednosť výsluchu so mnou než s Ronom. Je to v poriadku?"

"Toto je slobodná krajina," povedala prekvapená, že začínala znieť tak veľmi povedome. Niet divu, že sa na ňu Hermiona pozerala tak podivne. Strávila príliš veľa času s Dracom. "Tak spusti."

"Najprv sa musím spýtať, či Malfoy... nuž, či ťa zneužil akýmkoľvek spôsobom?" jej hlas bol pokojný a upokojujúci, keď sa pýtala na niečo tak naprosto šialeného. "Čokoľvek povieš v tejto miestnosti, nebude ukázané tvojej rodine, ak je to to, s čím si robíš starosti."

"Draco Malfoy na mňa nepoložil prst."

"Ginny..." prosila Hermiona.

"Ani jeden prst," pokračovala vzdorovito Ginny.

"Mali ste niekedy ty a pán Malfoy sexuálny vzťah... so súhlasom oboch strán?"

"Nie."

"Čo sa stalo v tú noc sedemnásteho?"

"Zobudila som sa a šla som navštíviť svoju matku. Videla som ju a dostala som chutný ovocný koláč. Šla som domov a zastavila som sa v obchode na rohu, aby som si kúpila polliter mlieka. Keď som šla domov, všimla som si, že okolo domu na druhej strane ulice je zhromaždený veľký dav. Prišla som tam a zistila, že zabili ženu, ktorá tam bývala. Bála som sa o svoju vlastnú bezpečnosť a utiekla som do svojho domu, kde ma  napadol niekto, kto vyzeral ako pán Malfoy. Pri bližšej obhliadke som si uvedomila, že ten človek bol pod vplyvom všehodžúsu. Vypukla bitka, ja som bežala do svojej izby a mala som na ochranu jedine svoj prútik. Zjavil sa Malfoy a zabil toho podvodníka," vravela plynule Ginny s veľmi nacvičeným pokojom. "Povedal mi, že ma potrebuje, aby som mu pomohla infiltrovať sa k aurorom, pre ktorých som pracovala. Odmietla som a on ma omráčil. Keď som prišla k sebe, bola som v izbe s bielymi stenami a bez okien. Od tej doby som tam bola."

"Stretla si sa pred sedemnástym s pánom Malfoyom?"

"Chodievali sme spolu do školy, ale nikdy som ho naozaj nepoznala, pretože bol bastard, ktorý robil mojím priateľom zo života peklo."

"Prezradila si nejaké tajomstvo ministerstva a ich práce?"

"Nikdy. Po celý čas som nerozprávala."

"Pokúsil sa niekedy pán Malfoy prinútiť ťa odpovedať na jeho otázky?"

"Povedala som ti, nepoložil na mňa prst."

"Takže ťa nezneužil fyzicky, mentálne, magicky či sexuálne?"

"Prečo sa to stále pýtaš znova a znova?! Nie!"

"Prepáč, Gin, ale prečítali sme jeho zložky a som si istá, že aj ty. Bol obvinený zo znásilnenia a zabitia jedného dievčaťa," potichu povedala Hermiona.

"To v jeho zložke nebolo."

"Myslím, že nebolo."

Na chvíľu nastalo ticho a Ginny sa zhlboka nadýchla. Neurobil to, hlboko vo vnútri to vedela. Bol k nej v ten večer celkom úprimný a v žiadnom prípade by niečo také nevynechal. Na druhej strane nespomenul nejaké dievča? Ale to boli smrťožrúti...

"Spomínaš si, ako si sa dostala do tej izby?"

"Nie. Nič si nepamätám."

"Povedal ti niekedy pán Malfoy o svojich plánoch? Možno naznačil miesto svojho pobytu?"

"Nikdy. Sotva so mnou prehovoril."

"Vyzeráš unavená. Zasiahol pán Malfoy do tvojich ľudských práv?"

"Nie."

"Existuje niečo  iné, čo by si nám rada povedala, Ginny?"

"Nie."

"Výsluch ukončený v 16.00," Hermiona klepla na papier prútikom. "Vonku ťa čaká tvoja rodina. Si riadne voľná, aby si mohla odísť."

Ginny sa postavila a znova sa striasla. "Myslíš, že môžem ísť hneď domov?"

"Je mi to ľúto, Gin, ale tvoj dom sa stále preveruje a dáva do poriadku ministerstvom. Harry povedal, že môžeš zostať v jeho dome, až kým sa to neskončí. Bol kvôli tebe veľmi znepokojený.  Letel domov v tej minúte, keď začul, čo sa stalo." Trochu sa usmiala a namotávala si prameň vlasov okolo prsta. "Možno sa konečne zobudil..."

"Nuž, ak sa aj, môže ísť znova spať, pretože ja už viacej nemám záujem," potichu povedala Ginny, keď sa ošívala s okrajom deky. "Ani na jedinú noc nezostanem v  jeho dome. Nemáš nejakú izbu? Ja len, že práve teraz nedokážem zvládnuť svoju rodinu..."

"Nuž... Čosi som mala naplánované, ale myslím, že by som to mohla zrušiť."

"Ďakujem ti," zašepkala a prehrabla si rukou vlasy. "Som vyčerpaná."

Znova sa zdalo, že mlčanie dosiahlo tú miestnosť a chňaplo po nej nahnevane. Ale už si nemyslela, že pociťuje toľký chlad. Jej ospalé telo bolo omámené uspokojením, že je po všetkom. Poskytla svoje vyhlásenie a už sa od nej nič viacej nečaká. Teraz jediné, čo musela urobiť, bolo dať svoj život znova do poriadku. Možno to tentoraz bude ľahšie. Možno to bude lepšie.

"Ginny... bolo to pekné?" potichu sa spýtala Hermiona a prerušila jej myšlienky.

"Čo bolo pekné?" zamračene odvetila.

"Byť milovaná niekým, kto by urobil čokoľvek, aby ťa chránil?"

Ginny si vzdychla. "Povedala som ti, že už viacej na Harryho takto nemyslím. Nie sme dokonca ani dobrí priatelia..."

"Nemyslela som Harryho. Myslela som Malfoya," potichu pokračovala Hermiona, jej prsty uhládzali nejaký záhyb na sukni, jej oči stále zomknuté s Ginninými očami.