Preklady fanfiction Harryho Pottera

Vyjsť z tieňov

Keď Scorpius otvoril oči, uvidel štyri nepokojné modré oči, ktoré naňho hľadeli. Po niekoľkých okamihoch sa tie oči zliali do dvoch a nepatrili nikomu inému ako Rosie Weasleyovej.

„Si v poriadku?“ spýtala sa trasľavým hlasom.

Scorpius bol taký šťastný, že vidí svoju kamarátku, že sa príliš rýchlo posadil a druhá Rose sa vrátila; obe sa k nemu láskavo natiahli, aby ho stabilizovali.

„Máš škaredú ranu na hlave,“ vysvetlila mu Rosie, pomaly pustila jeho plecia a potom ho objala. „Som taká rada, že ťa vidím a že nie si vážne zranený!“

Scorpius si opatrne nahmatal čelo; mal tam hrču veľkosti husieho vajca. „Si v poriadku?“

Rosie prikývla. „Albus sa však ešte neprebral.“

Až vtedy si Scorpius uvedomil, že Albus leží na zemi po jeho pravici. Jedno zo skiel jeho okuliarov bolo prasknuté, ale inak vyzeral v poriadku.

„Myslím, že vás oboch muselo zasiahnuť omračujúce kúzlo, ale to by ti nemalo spôsobiť hrču,“ zamyslela sa Rosie. „Čo mi pripomína, ako ste sa sem dostali? A kde sme my? Myslím, že to musí byť niekde, kde by som to spoznala, pretože ma umiestnili do izby so stromom, ktorý zakrýva výhľad z okna. Vždy, keď prinesú jedlo, dajú si záležať, aby som im nevidela do tváre, alebo je to možno len jedna osoba. Naozaj to neviem rozoznať. Nevieš, či nás môj otec čoskoro nájde? Snažila som sa nájsť cestu von, ale zobrali mi prútik. Vyzerá to, že vzali aj oba vaše.“

Scorpius sa snažil sústrediť na informácie a otázky, ale trochu sa mu z toho točila hlava a na chvíľu sa opäť objavila druhá Rosie.

„Čo-čo sa stalo?“ zachrapčal Albus a začal sa preberať.

„Si v poriadku, Albus?“ spýtala sa Rosie, vrhla sa k bratrancovi a tiež ho objala.

„Áno... prišli sme ťa zachrániť,“ odpovedal Albus, ešte stále omámený. „Prekvapenie!“

Rosie sa pri tomto vyhlásení zatvárila mierne znepokojene. „Ale... kde sú otec a strýko Harry?“

Albus pokrčil plecami. „Scorpius prišiel na to, že ťa uniesol pán Smith, tak sme ťa prišli zachrániť sami.“

„Pán Smith?!“ spýtala sa šokovane Rosie. „Prečo by chcel uniesť mňa? Ešte nikdy som sa s ním nestretla!“

Albus študoval svoje rozbité okuliare. „Predpokladám, že tí slizkí grázli nám zobrali prútiky, takže nielenže nemôžeme utiecť, ale ani ja si nemôžem opraviť túto šošovku.“ Pozrel na Scorpiusa. „Možno by si mohol Rosie všetko vysvetliť? Myslím, že tu na chvíľu uviazneme.“

Scorpius stále bojoval so silnou bolesťou hlavy a snažil sa držať si hlavu v rukách. Zhlboka sa nadýchol a pozrel na Rosie. „Súvisí to so zaťažením tvojej mamy na domových škriatkov. Smithovci vlastnia firmu na upratovanie za pomoci domácich škriatkov, a keďže zajtra za teba majú zaplatiť výkupné, tvoja mama sa rozhodla, že nepôjde na súdne pojednávanie alebo čo to je.“

„Za mňa majú zaplatiť výkupné?“ spýtala sa Rosie s vytreštenými očami.

„Áno,“ odpovedal Albus. „Desaťtisíc galeónov.“

Rosiin hlas sa zachvel. „Ale mama a otec nemajú...“

Albus ju prerušil: „Scorpiusov otec sa ponúkol, že tie peniaze poskytne.“

Rosie sa po lícach začal plaziť rumenec. „To bolo od neho naozaj pekné. Ďakujem, že ste ma prišli zachrániť.“

Scorpius cítil, že sa mu zahrieva tvár. Predstieral kašeľ, keď Albus odpovedal: „Áno, no naša veľká odvážna záchranná akcia nevyšla práve podľa plánu, však? Čo sa vlastne stalo?“ Obrátil sa na Scorpiusa. „Pamätám si, že si mi urobil oporu a potom... nič.“

Scorpius si znova pretrel hlavu; ozývalo sa príšerné ťukanie, ktoré mu bolesť hlavy ešte zhoršovalo. „Vsadím sa, že tú ranu mám od toho, ako si na mne pristál, keď ťa omráčili.“

„To by dávalo zmysel,“ súhlasil Albus. „Prepáč, kamarát.“

Scorpius ignoroval Albusovo ospravedlnenie, pretože bol momentálne stratený vo svojich myšlienkach. „Spomínam si, že tesne pred tým, ako dopadlo svetlo, povedali niečo... bolo to niečo dôležité...“

„Máš predstavu, čo to bolo?“ spýtala sa Rosie, keď si žmolila ruky.

„Neviem, bolí ma hlava,“ odpovedal Scorpius. „A to príšerné ťukanie to ešte zhoršuje! Mohol by si s tým, prosím, prestať, Albus?“

„To nerobím ja,“ odpovedal Albus rozhorčene.

„Pozrite!“ zvolala Rosie vzrušene. Ukazovala na okno, kde netrpezlivo ďobala malá plavá sova.

„Merlin!“ zvolal Scorpius. Ignoroval svoju pulzujúcu hlavu a ponáhľal sa k oknu. „Aj ono je zamknuté!“

„Mohli by sme rozbiť sklo,“ navrhla Rosie. „Ale najprv by sme mali vymyslieť plán. Dole by mohli počuť, ako sa rozbíja okno.“

„Merlin, počuješ ma?“ spýtal sa Scorpius.

Malá sova vážne zažmurkala.

„Dobre, počkaj práve tu. Nech urobíš čokoľvek, neodlietaj, dobre?“

Merlin znova zažmurkal a potom si našuchoril perie.

„Zaujímalo by ma, ako nás našiel,“ začal Scorpius.

Albus vykukol z okna. „Nie že by to bolo dôležité, ale keďže sedí na mŕtvom hadovi, myslím, že to uhádnem.“

„Čo s tým má spoločné had?“ spýtala sa Rosie.

„Povieme ti to neskôr,“ odpovedal Albus. „Práve teraz musíme napísať list; nikto nevie, že sme tu.“

„Tak potom potrebujeme len atrament, pergamen a brko. Predpokladám, že nič z toho nemáme po ruke?“ dodal Scorpius s trochou sarkazmu.

„Nie, samozrejme, že nie,“ odsekla Rosie. Zahryzla si do pery, keď prehľadávala miestnosť. Bola tam prázdna komoda, ošúchaná posteľ so zatuchnutým vankúšom, dosť nepohodlná drevená stolička, odštiepená misa, trochu ohnutá lyžica, starý kalich a niekoľko sviečok. „Musí tu byť niečo, čo by sme mohli použiť na správu...“

*

„Ja... ja tomu nerozumiem,“ vyprskol Ernie a zahľadel sa do zničenej miestnosti s elixírmi.

Nevillova tvár zbledla, keď uvidel rozbité nádoby vo vnútri. Ešte znepokojujúcejšie bolo, že keď s Macmillanom prišli, dvere boli stále zamknuté. Kto by uniesol chlapcov a potom za nimi zamkol prázdnu učebňu?

„Musíme okamžite zalarmovať aurorov!“ vyštekol Neville. „James, Fred, obaja zostanete so mnou, kým vás nebudem môcť odprevadiť späť do chrabromilskej veže. Ernie, spoj sa s aurormi, ktorí hliadkujú na chodbách a na pozemku, potom musíme poslať listy Potterovcom a Malfoyovcom. Pán Seward, dostaňte všetkých do Veľkej siene, hneď!“

Profesor Macmillan sa ani nepozastavil, aby sa hádal, okamžite sa rozbehol. Pán Seward vybehol po schodoch zo žalárov a ukázal na svoj vek prekvapujúcu obratnosť.

„Čo sa stalo Albusovi?“ dožadoval sa James trasľavým hlasom.

„Neviem,“ odpovedal Neville, „ale nebudem riskovať. Ideme rovno za profesorom Proudfootom. Teraz sa ponáhľajte, tadiaľto vedie skratka.“

*

V jedálni Smithovho sídla jedli traja muži. Najnižší z trojice sa pozrel na luster. „Počuli ste niečo?“

Hlboké oči najväčšieho muža zablúdili nahor, ale uniklo z neho len zachrčanie, pretože si ďalej strkal jedlo do úst.

Tretí muž bol pokojne o dvadsať rokov starší ako zvyšní dvaja a podstatne upravenejší, s dlhými blond vlasmi elegantne zopnutými dozadu. Znechutene pokrčil nos nad nedostatkom slušného správania svojho trolovi sa podobajúceho spoločníka pri stolovaní. „Možno by si mal skontrolovať deti,“ navrhol pyšne, zatiaľ čo si utieral ústa obrúskom s vyšitým erbom rodiny Smithovcov.

Prvý muž pokrčil plecami. „Z tej miestnosti sa nedá dostať von, keď nemajú žiadne prútiky. Môže to počkať po večeri.“

„Si si istý, že je to múdre?“ spýtal sa najstarší a dúfal, že nájde zámienku, ako poslať nenažranca hore, aby mohol v pokoji dojesť.

„Ak sa tak veľmi bojíš, môžeš ich ísť skontrolovať ty.“

Blonďavý muž nechal tému tak; nemienil opustiť svoju večeru.

Takmer o pol hodinu neskôr všetci traja muži dojedli. „Predpokladám, že by sme sa naozaj mali uistiť, či sa k niečomu nedostali,“ vyhlásil prvý muž. Pozrel na svojho väčšieho komplica. „Tak choď hore.“

„Naozaj ho máme poslať samého?“ spýtal sa blondiak.

Ten nižší prevrátil oči. „Myslím, že zvládne tri jedenásťročné deti bez prútika.“

****

Albus mal zatiaľ ucho pritlačené na dverách. „Rýchlo! Počujem kroky!“

„Stále nemôžem uveriť, že nepočuli, ako sa rozbilo sklo,“ zašepkala Rosie, keď sa opierala o komodu.

„Dúfam, že to bude fungovať,“ dodal Scorpius.

O chvíľu sa už otáčala kľučka na dverách. Traja priatelia ju však zabarikádovali posteľou, stoličkou a komodou a teraz sa o ňu tiež opierali.

„Hej!“ zachrčal hlboký hlas. „Čo ste urobili s dverami?“

Pokračoval v tlačení na ne, ale napriek jeho mohutnosti bolo pred nimi jednoducho príliš veľa nábytku.

„Radšej ma pustite dnu, lebo dvere vyrazím!“

„Ideme na to!“ zašomral Scorpius. Spolu s Albusom sa rozbehli na svoje stanovištia so starou dekou, keď Rosie pomocou jednej zo sviečok zapálila starý vankúš.

„REDUCTO!“

„TERAZ!“ zakričal Scorpius. Sotva stihol vstrebať šok z toho, že spoznal tvár svojho únoscu.

Gregory Goyle sotva stihol zaregistrovať, že naňho hodili niečo horiace, keď mu na hlave pristála deka.

„Rýchlo! Vezmite mu prútik!“

Rosie a Scorpius zápasili s Goylom o prútik, až kým Albus nerozbil Goylovi o hlavu už odštiepenú misu. Goyle uvoľnil zovretie prútika, keď sa zosunul na zem.

Rosie zdvihla prútik, keď Albus Goylovi pre istotu uštedril dobre mierený kopanec. Rosie potom namierila prútik na tvár svojho bratranca. „Reparo!“

„Vďaka!“ Albus si upravil opravené okuliare a pozrel na ich únoscu, ktorý sa stal obeťou. „Vyzerá to tak, že bude mať hrču, ktorá sa vyrovná tej tvojej,“ veselo informoval Scorpiusa.

„Prepáč, Scorpius, ja ešte neviem žiadne liečivé kúzla,“ dodala Rosie.

Scorpius tomu nevenoval pozornosť, zdesene hľadel na bezvládnu postavu. „On... bol to otcov priateľ... Ja... Volal som ho strýko Gregory... Spoznal som jeho hlas, ale doteraz som ho nevedel zaradiť...“

Albus sa tváril trochu nesvoj. Rosie chytila Scorpiusa za rameno. „Je mi to ľúto, ale naozaj sa odtiaľto musíme dostať. Niekto musel tú ranu počuť.“

Scorpius sa snažil spamätať. Stále nemohol uveriť, že by do toho mohol byť zapletený otcov priateľ, ale vedel, že Rosie má pravdu: musia utiecť. Traja priatelia vybehli z malej izby na chodbu, kde sa ukryli v malej miestnosti neďaleko schodov.

O chvíľu neskôr už po schodoch vybiehali ďalší dvaja muži. Scorpius vykukol, aby sa uistil, že obaja prešli, a potom pokynul Rosie a Albusovi, aby ho nasledovali dolu schodmi. Nanešťastie, schod asi v polovici zaškrípal, keď naň Scorpius stúpil.

„Sú na schodoch!“ zakričal jeden z mužov.

„Utekajte!“ skríkol Albus. Trojica schádzala po schodoch čo najrýchlejšie, až kým na ich úpätí nezačuli hlasné buchnutie. Jeden z únoscov sa premiestnil nadol. Scorpius sa otočil, ale Goyle a ďalší muž strážili vrch.

Goyle sa na nich pozeral spôsobom, ktorý Scorpiusa prinútil uvažovať, či sa nezbláznil. Ďalší dvaja muži mali zdvihnuté kapucne a Scorpius im stále nevidel do tváre.

„Vráťte mi môj prútik! Ste v pasci!“ Goyle začal postupovať k nim.

Scorpius rýchlo zvážil svoje šance. Aj bez prútika bol Goyle stále hrozivý a za ním stál ďalší ozbrojený muž. Zdalo sa teda, že cesta nadol je tá správna. „Rosie! Albus! Nasledujte ma!“

Scorpius sa väčšinu rán, keď sa doma ponáhľal, šmýkal dole po zábradlí. Bez toho, aby o tom premýšľal, naskočil na toto a začal rýchlo klesať. Rosie a Albus ho nasledovali. Rosie mala dokonca dosť rozumu, aby na Goyla namierila kúzlo vlastným prútikom.

„Wingardium Leviosa!“

Goyle vyzeral úplne zmätene, keď sa pomaly dvíhal zo zeme. Muž na vrchole schodov namieril na Albusa omračujúce kúzlo, ale namiesto neho zasiahlo stúpajúceho Goyla. Medzitým sa trojica rútila po zábradlí rovno k vysokému mužovi v kapucni dole, ktorého na chvíľu rozptýlil vznášajúci sa Goyle v bezvedomí. Nemal ani čas vysloviť zaklínadlo, keď doňho narazili. Únoscov prútik preletel cez celú miestnosť a skotúľal sa pod pohovku. Nanešťastie sa Goylov ukoristený prútik pri zrážke zlomil. Tri deti sa dokázali vymotať oveľa rýchlejšie ako najstarší z únoscov, ktorému ľavá noha visela v čudnom uhle. Scorpius mal len niekoľko okamihov na zhodnotenie situácie. Správne odhadol, že zvláštny uhol mužovej nohy znamená, že je zlomená a že sú pred ním dočasne v bezpečí. Stále ich však po schodoch prenasledoval muž v kapucni.

Trochu dezorientovaný Scorpius sa rozhodol pre divoký odhad a rozbehol sa k najbližšej miestnosti, pričom mu boli v pätách jeho dvaja priatelia. Ukázalo sa, že táto miestnosť je veľká obývacia izba s ďalšími dverami na vzdialenom konci. Kľučku už Scorpius takmer chytil, keď sa ozval mrazivo pokojný hlas: „Colloportus.“

Traja priatelia boli zahnaní do kúta a bez prútika. Únosca k nim pomaly postupoval a pritom sa ticho smial. Odstránil si kapucňu a Scorpius si všimol podobnosť medzi týmto mužom a Bernardom.

„Vy musíte byť pán Smith!“ hádal obviňujúcim hlasom.

„Výborne, mladý pán Malfoy,“ poznamenal muž a slabo posmešne zatlieskal. „Neviem, ako ste tuto s Potterom našli svoju malú kamarátku, ale môžem vás uistiť, že odtiaľto neodídete.“ Otočil sa k Albusovi a Rosie. „Nemám nič proti tomu, aby som za vás dvoch dostal výkupné.“

„Čo tým myslíte, že Scorpiusa nenecháte odísť?“ spýtala sa Rosie roztrasene.

„Rodina Malfoyovcov má voči mojej rodine dlh. Sú zodpovední za smrť mojej nevlastnej sestry Charity Burbageovej a ja sa im pomstím.“

„Nedovolíme vám ho zabiť!“ vyhlásil Albus. Obaja s Rosie sa ochranársky postavili pred Scorpiusa.

Zachariáš Smith sa usmial. „Ešte som ho nechcel zabiť. Myslím si, že kliatba Cruciatus by bola vhodnejším začiatkom.“

„Nie! Nedovolíme vám to!“ Rosie zakričala. „Okrem toho,“ dodala prosebným tónom, „Scorpius vašej nevlastnej sestre nikdy nič neurobil. Nie je to jeho vina!“

„Je mi jedno, čo si myslí nejaké hlúpe dievčatko,“ odsekol Zachariáš. „A teraz odstúp, lebo budem nútený prekliať aj vás oboch.“

Zachariáš začal postupovať s vystretým prútikom, no skôr než stihol čokoľvek povedať, ozvala sa hlasná rana, keď sa medzi Zachariáša a trojicou detí primiestnil Draco Malfoy.

„UTEČTE!“ zakričal Draco a namieril na Smitha prúd červeného svetla.

Trojica sa rozutekala, zatiaľ čo Smith sa vyhol Dracovmu kúzlu. Zachariáš sa skryl za veľké kreslo, keď vyslal kliatbu na Draca, ktorý ju ľahko odrazil štítovým kúzlom a potom zapálil kreslo, za ktorým sa Zachariáš skrýval.

„Augamenti!“

Kým Smitha rozptyľovalo hasenie ohňa, Draco naňho namieril ďalší omračujúci úder. Obaja muži pokračovali v súboji, ale bolo jasné, že Draco je silnejší. Zachariáš náhle zmenil taktiku, chytil Scorpiusa za vlasy a švihol prútikom proti Scorpiusovmu hrdlu. Draco zastal, sivé oči sa mu leskli zmesou nenávisti a bezmocnosti.

„A teraz tamto zahoď svoj prútik, ak chceš, aby tvoj syn prežil ďalších päť minút,“ prikázal Smith.

„Upokoj sa, Smith. Aj tak som to ja, koho naozaj chceš, však?“ zdôraznil Draco a opatrne hodil prútik do stredu miestnosti.

„Incarcerous!“ zasyčal Zachariáš s výrazom triumfu na tvári. Z jeho prútika vystrelili laná a zviazali Draca. Potom kúzlo zopakoval na Rosie a Albusovi, zatiaľ čo Scorpiusa stále držal.

„Takže, Draco. Aj keď ťa chcem prinútiť trpieť, predsa len si myslím, že bude lepšie, ak ťa prinútim pozerať sa, ako mučím tvojho syna, než ťa zabijem. Koniec koncov, všetci sme sa museli pozerať, ako smrťožrúti použili na Charity kliatbu Cruciatus, než ju odvliekli.“

„To nebola moja vina a ty to vieš!“ namietol Draco.

„Podľa knihy od Skeeterovej bola!“ zúril Smith. „Nielenže tvoja teta mučila Charity, ale bola zavraždená v tvojom dome!“

Draco bojoval s povrazmi, keď sa snažil Smithovi dohovoriť: „Moja rodina bola v domácom väzení u Temného pána, nemohli sme nič...“

„Bol si zbabelec! Celá tvoja rodina sú zbabelci!“ kričal Smith a strácal nervy. Z jeho prútika vystrelilo niekoľko iskier a Scorpius cítil, ako ho popálili na koži.

„Ty nazývaš zbabelcom mňa?“ posmieval sa mu Draco. „Ja nie som ten, kto odtláčal prvákov z cesty, aby utiekol z Rokfortu. Nie som ten, kto uniesol malé dievčatko. Ja nie som ten, kto sa vyhráža deťom!“

„Neprovokuj ma,“ zavrčal Zachariáš hrozivým tónom. „Cru-“

„NIE!“ vykríkla Rosie. Scorpius si nemohol byť istý, ale zdalo sa mu, že počul ešte niečo, keď Rosie vykríkla; keď sa pokúsil otočiť, aby to skontroloval, Smith ho zlomyseľne trhol za vlasy.

Z Dracovej tváre sa vytratila farba, keď Zachariáš začal zaklínadlo neodpustiteľnej kliatby. Smith sa zlomyseľne usmial. „Bolo by to také jednoduché...“

Draco zmenil taktiku. „Pozri, toto je medzi nami dvoma. Vynechaj z toho môjho syna, môžeš ma mučiť do nepríčetnosti, asi si to zaslúžim, ale neubližuj nevinnému dieťaťu.“

„Akoby nejaký Malfoy bol nevinný,“ posmieval sa Zachariáš.

Draco sa zahľadel do diaľky, ale potom sa zameral na Zachariášovu tvár a dodal miernejším tónom: „Nechceš to urobiť.“

„Aha? A prečo nie?“ posmieval sa Zachariáš a opäť vyslal z prútika iskry.

Draco sa zachmúrene usmial. „Pretože som povedal aurorom, aby ma sem sledovali, a vyzerá to tak, že práve prišli.“

Ronove a Harryho omračujúce kúzla zasiahli Zachariáša ešte skôr, ako sa stihol otočiť.

„Rosie! Si v poriadku?“ spýtal sa Ron a po zmiznutí lán pevne objal svoju dcéru.

Rosie plakala a objímala otca tak silno, ako len mohla. „Bola som taká vystrašená!“

Ron pohladil dcéru po vlasoch a upokojujúcim tónom jej povedal: „Pššš, už je po všetkom. Si v bezpečí.“

„Čo vám trvalo tak dlho?“ posťažoval sa Draco, ktorý stále ležal zviazaný na zemi.

„Narazili sme na tvojho kamaráta: Goyla,“ vyštekol Harry. Použil rozrezávacie kúzlo na laná zväzujúce Albusa a potom Draca.

„Goyla?“ spýtal sa Draco neveriacky.

„Počkajte!“ vyprskol Scorpius náhle v panike. „Našli ste len strýka Gregoryho? Veď boli traja!“

Dvere, ktoré Smith predtým zamkol, sa otvorili a do miestnosti vkĺzol vysoký blondiak. „Veľmi dobre! A teraz, keby ste všetci láskavo odložili svoje prútiky, nebudem musieť nikomu z vás ublížiť, kým vám vymažem spomienky.“

Ron a Harry akoby stratili reč. Draco zdesene hľadel na staršieho muža, ktorý sa k nim pomaly približoval s vytasenou paličkou. Napokon Draco vyprskol: „Čo tu, dočerta, robíte?“

Gilderoy Lockhart sa oslnivo usmial. „Takže si ma skutočne pamätáte!“