Preklady fanfiction Harryho Pottera

Vidieť veci v inom svetle

Nasledujúce ráno vstal Scorpius zavčasu so zámerom vyhnúť sa svojim spolubývajúcim. Vzal brko, atrament a pergamen a napísal list rodičom:

Milá mama a otec,

Rokfort nemám rád. Chlapec menom Bernard ma cestou k lodiam potkol a vo štvrtok večer mi dali trest. Bernard je teraz jedným z mojich spolubývajúcich. Som v Chrabromile a neznášam to. Nikto ma nemá rád a všetci mi stále hovoria, že sem nepatrím. Pýtal som sa svojho vedúceho fakulty, či by ma mohol preradiť, ale povedal, že nie. Je už neskoro, aby som chodil do Beauxbatons alebo Durmstrangu? Prosím, čoskoro mi napíšte.

S láskou,

Scorpius

Po dokončení listu si Scorpius uvedomil, že stále nevie, kde sa nachádza soviareň. Potom si spomenul na to, čo mu povedal Albus Potter, keď sa ešte rozprávali, a začal hľadať Veľkú sieň.

Po polhodine a niekoľkých nesprávnych odbočeniach sa Scorpiusovi podarilo nájsť cestu. Pri ich stole sedelo niekoľko chrabromilčanov, ale nikto z nich nebol prvák. Netvárili sa však nejako priateľsky a tak si sadol na koniec stola. Než sa pustil do kaše, zistil, že už nie je sám; sova Merlin sa k svojmu majiteľovi veľmi rada pridala, najmä ak sa mohol podeliť o kúsok toastu.

„Potrebujem, aby si toto odniesol mojim rodičom,“ povedal Scorpius sove, keď dojedli toast.

Merlin slávnostne zažmurkal, akoby chcel naznačiť, že vie, že list je mimoriadne dôležitý. Keď Scorpius sledoval, ako Merlin odlieta s listom, nemohol si pomôcť, ale bolo mu smutno, že práve poslal preč jedinú bytosť na škole, ktorá ho mala rada.

Väčšina študentov sa už zišla na raňajky. James Potter hrdo viedol skupinku prvákov vrátane Rosie, Albusa a ďalších dvoch chlapcov, ktorí bývali v jednej izbe so Scorpiusom. Nebol si istý, ale myslel si, že sa volajú Creevey a Thomas.

James venoval Scorpiusovi povýšenecký pohľad, veľmi pripomínajúci Viktóriu, a prešiel okolo. Ale nenasledovala ho celá partia.

„Môžem si sem sadnúť?“ spýtala sa Rosie dosť napätým hlasom.

Scorpius úplne šokovane zdvihol zrak. „Ehm, áno. Myslím, že áno.“

Rosie si sadla vedľa neho. James k nej pristúpil a položil jej ruku na plece, snažil sa ju priviesť späť k svojej skupine, ale ona mu ruku odpleskla a on si dal povedať.

„Je mi ľúto toho včerajška,“ povedala s modrými očami upretými na obrus.

„Mne tiež.“

„Lenže Hagrid je náš priateľ a ty si mu naozaj nemal nadávať ani hovoriť, že by nemal učiť, a zrazu sa mi zdalo, že všetky tie hrozné veci, čo o tebe ľudia hovorili, môžu byť pravdivé, ale v noci som o tom všetkom premýšľala a...“

„To je v poriadku,“ prerušil ju Scorpius, „ale aj tak si myslím, že Hagrid bol úplne nespravodlivý.“

„Ale ty si ho nazval... a...“

„Miešancom? No, veď to on je, nie?“

Scorpius si pomyslel, že to bolo možno prvýkrát, čo videl Rosie Weasleyovú onemieť. Ústa sa jej hýbali, ale nevychádzali z nich žiadne slová a on stále nemal najmenšie tušenie prečo. Nakoniec po niekoľkých okamihoch zúrivo zašepkala: „To je príšerné slovo, aby si ním niekoho pomenoval!“

„Nie, nie je, len to znamená, že nie je úplne človek,“ odvetil Scorpius, hoci keď tie slová vyslovil, napadlo mu, že „miešanec“ možno nie je ten najkrajší spôsob, ako by sa to dalo formulovať. „Okrem toho, čím je, ak nie je miešancom?“

Rosie pri opätovnom počutí urážlivého slova trochu zapišťala na protest. „Je to poloobor. Je naozaj neslušné nazvať kohokoľvek... tým slovom.“

Scorpius pocítil, ako sa mu rozohriali líca. Netušil, že je taký neslušný; toto slovo vždy používali jeho rodičia. Zamrmlal: „Naozaj som nevedel, že je to také zlé. Ospravedlním sa Hagridovi, keď s ním budem mať trest.“

Rosie sa naňho usmiala, očividne spokojná, že sa celá tá nepríjemná záležitosť vyjasnila. Skôr než stihla povedať niečo viac, prišiel profesor Longbottom s ich rozvrhmi.

„Dobré ráno, pán Malfoy. Ak by ste mohli ísť so mnou do mojej kancelárie, môžeme sa trochu porozprávať.“

Rosie mávla Scorpiusovi na rozlúčku, keď ho profesor Longbottom vyprevádzal z Veľkej siene. Ako prechádzali školou, profesor Longbottom ho upozorňoval na rôzne veci. „Pozor na to schodisko, má klamlivý schod. Vždy som sa na ňom zasekol,“ povedal.

Keď pokračovali chodbou, pripomenul Scorpiusovi, že schody sa hýbu, dal mu rady, ako nájsť chrabromilskú spoločenskú miestnosť a Veľkú sieň, a porozprával mu príbeh o jednom z prípadov, keď zabudol heslo. Kým došli do kabinetu profesora Longbottoma, Scorpius začal mať pocit, že sa mu učiteľ bude páčiť a že toto možno neznamenalo, že bude mať trest.

Samotný kabinet bol celkom zaujímavý. Vyzeral ako lesná hrabanka s podobným kúzlom na strope ako vo Veľkej sále. Všade boli rastliny, niektoré z nich mávali, aby upútali pozornosť svojho majiteľa.

„V tejto miestnosti zvyčajne neučím, ale je to pekná pracovňa,“ vysvetľoval profesor Longbottom, „kedysi tu učil kentaur veštenie, hoci mal na strope vždy zobrazenú nočnú oblohu. Keď sa však vrátil k svojmu stádu, miestnosť bola voľná a úprimne povedané, moje rastliny milujú neustále slnečné svetlo z podobného kúzla. Posaďte sa.“

Scorpius si všimol peknú hnedú mäkkú stoličku a ešte stále dosť nervózne si sadol. Učiteľ herbológie sa posadil za svoj stôl.

„Tak čo, ako sa vám zatiaľ páči v Rokforte?“ opýtal sa Neville Longbottom.

„Ehm, nebolo to celkom také, ako som očakával, pane.“

„Nuž, väčšina z nás je po príchode na Rokfort prekvapená, niektorí príjemnejšie ako iní, najmä po zaradení.“ Profesor Longbottom sa cez stôl významne pozrel na Scorpiusa.

„Všetci si myslia, že by som mal byť v Slizoline,“ povedal Scorpius.

„No, nepovedal by som, že všetci,“ odvetil jeho učiteľ a pousmial sa. „Takže si myslíte, že patríte do Slizolinu?“

„Ja... ja neviem,“ zarazil sa Scorpius. „Teda, moja rodina očakávala, že ma dajú do Slizolinu, a ľudia mi stále hovoria, že tam patrím, klobúk mi to najprv navrhol, ale...“

Profesor Longbottom čakal, kým Scorpius dohovorí.

„Ale všetci stále hovoria, že Slizolin je plný temných čarodejníkov a nikto z nich nebránil Rokfort vo Veľkej bitke a že Voldemort bol slizolinčan a...“

Neville zdvihol ruku, aby Scorpiusa zastavil. „To všetko nie je celkom pravda. Po prvé, poznám dvoch slizolinčanov, ktorí bránili Rokfort: Horacia Slughorna a Auroru Sinistrovú. Horace Slughorn bol v tom čase vedúcim Slizolinu a bojoval s lordom Voldemortom v pyžame po boku vedúcej Chrabromilu Minervy McGonagallovej.“

„Aj ona bola v pyžame?“ spýtal sa Scorpius, ktorý bol zrazu zvedavý.

„Myslím, že mala na sebe župan. Teraz sa vráťme k diskusii o Slizoline; Severus Snape bol ďalším vedúcim Slizolinu a bez neho by sme Veľkú bitku prehrali. Slizolinskí študenti však nezostali bojovať, mnohí ich rodičia a príbuzní boli smrťožrúti, takže by som to od nich ani neočakával. A áno, Voldemort bol slizolinčan, pravdepodobne preto, že pochádzal priamo zo Salazara Slizolinského.“

„Takže sú slizolinčania dobrí alebo nie?“

Neville sa usmial. „Môžu byť takí alebo takí, rovnako ako bifľomorčania, bystrohlavčania a dokonca aj chrabromilčania. Bol jeden chrabromilčan menom Peter Pettigrew, ktorý zradil svojich najlepších priateľov Voldemortovi a pomohol mu vrátiť sa k moci. Fakulta, do ktorej patríš, neurčuje, či si dobrý alebo zlý. V poslednom čase sa Chrabromilu dostalo veľa kreditu, pretože Harry Potter, Ron Weasley a Hermiona Grangerová boli chrabromilčania. Najoslavovanejší hrdinovia Veľkej bitky boli chrabromilčanmi. Len málokto však spieva chválu na Severusa Snapea.“

„Ale prečo?“

„Pretože Severus Snape bol síce veľmi odvážny človek, ale prejavoval to skôr slizolinskými spôsobmi. Riskoval svoj život tým, že sa stal dvojitým agentom. Bol nesmierne vynaliezavý a prefíkaný, ale kvôli tomu sa len veľmi málo ľudí dozvedelo o skutočnom rozsahu toho, čo pre našu stranu urobil.“

„Takže... mal by som byť v Slizoline?“ spýtal sa Scorpius.

„Zrejme nie. Triediaci klobúk vás zaradil do Chrabromilu, čo znamená, že vo vás musí vidieť niečo, čo vás robí chrabromilčanom. Stále si myslím, že je dôležité pamätať na to, že byť v Slizoline nerobí človeka zlým, rovnako ako byť v Chrabromile nerobí človeka dobrým. Ste chrabromilčan, čo s tým urobíte, je stále na vás.“

Profesor Longbottom sa usmial a začal vstávať od stola.

„Ale všetci si stále myslia, že by som mal byť v Slizoline,“ namietol Scorpius. „Možno by ma tam mali dať namiesto neho?“

„Všetci si mysleli, že patrím do Bifľomoru, a teraz som vedúcim Chrabromilu,“ odpovedal profesor Longbottom a pobavene sledoval Scorpiusov prekvapený výraz. „Takže možno z vás bude lepší chrabromilčan, ako si myslíte. Tu máte lístok s vysvetlením, prečo meškáte na elixíry, viete, ako nájsť učebňu?“

„Nie som si istý,“ odpovedal Scorpius.

„No, dovediem vás ku schodisku, ktoré potrebujete, potom už len pôjdete po chodbe, nemôžete ju minúť.“

Len čo došli k schodisku, Scorpius sa obrátil na vedúceho svojej fakulty. „Hmm, pane? Prečo ste ma požiadali, aby som sa s vami dnes ráno prišiel porozprávať?“

Profesor Longbottom naňho vážne pozrel. „No, po včerajšej noci sa mi to zdalo ako dobrý nápad. Celé roky som sa snažil byť tým, kým si niektorí ľudia mysleli, že by som mal byť, a snažil som sa nebyť tým, za čo ma považovali iní ľudia. Viedol som si oveľa lepšie, keď som bol jednoducho sám sebou, a napadlo mi, že by sa vám táto rada možno tiež hodila.“

„Vďaka,“ odpovedal Scorpius a mierne sa usmial. Profesor Longbottom mu dal dosť na premýšľanie a to s ním ešte nemal ani hodinu. Ponáhľal sa po schodoch do žalárov a zaklopal na dvere.

„Poďte ďalej,“ ozval sa mužský hlas.

Scorpius vošiel dnu a privítal ho slovami: „Desať bodov zo Sl-Chrabromilu za meškanie.“

„Ale, pane, mám ospravedlnenku!“

„Aha? Tak sa na ňu pozrime.“

Scorpius mu dosť nervózne podal pergamen, ktorý mu dal profesor Longbottom. Nepáčilo sa mu, ako mu tento učiteľ strhol body.

Po rýchlom preštudovaní pergamenu učiteľ dodal: „No, ehm, desať bodov pre Chrabromil za... ehm, za to, že máte ospravedlnenku. Môžete si sadnúť, pán Malfoy.“

Rýchly pohľad po miestnosti odhalil, že Chrabromil a Slizolin boli na elixíroch spolu. Scorpius sa cítil čoraz trápnejšie, keď stál pred triedou, a horúčkovito sa snažil nájsť miesto, kde by si mohol sadnúť. S úľavou uvidel Rosie, ako ho privoláva ku kotlíku, a narýchlo sa k nej a Albusovi pridal.

„Tak dobre, môžete začať,“ oznámil majster elixírov.

„Čo budeme robiť?“ zašepkal Scorpius Rosie.

„Varíme liek na vredy,“ odpovedala, „profesor Macmillan vyvesil návod na tabuľu. Podáš mi sušené žihľavy?“

Keď sa po ne Scorpius otočil, zdalo sa mu, že Rosie dala Albusovi dosť ostrý lakeť do rebier.

„Takže, ehm, čo budeš robiť na obed?“ spýtal sa ho Albus o niekoľko minút neskôr.

„Predpokladám, že budem jesť,“ odpovedal Scorpius.

„No, mal by si si sadnúť s nami,“ dodal Albus náhlivo.

Scorpius bol trochu v pokušení povedať „nie“, lebo vedel, že Rosie bratranca k tejto ponuke prinútila. Na druhej strane, sedieť sám nebola veľká zábava a počas cesty vlakom sa tešil z Albusovej spoločnosti.

„Jasné, vďaka,“ odpovedal. Možno to dnes predsa len nebude také zlé.

„Albus, nie!“ vykríkla zrazu Rosie.

Oblaky zeleného dymu okamžite zaplnili ich zrak a sprevádzal ich príšerný zápach. Scorpius bez rozmýšľania chytil Rosie za ruku a odtiahol ju od roztápajúceho sa kotlíka práve vtedy, keď profesor Macmillan ťahal Albusa do bezpečia. Všetci štyria sa len o vlások vyhli postriekaniu elixírom.

Profesor Macmillan mávnutím prútika nechal zmiznúť ten neporiadok. „Postriekalo to niekoho z vás?“ spýtal sa a pozrel sa na tri deti.

Albus aj Scorpius pokrútili hlavami.

„Nie, Scorpius ma odtiahol práve včas,“ odpovedala Rosie, trochu otrasená.

„Desať bodov z Chrabromilu za to, že ste pozorne nedodržali pokyny. Na tejto hodine sa nemá snívať, môže to byť nebezpečné,“ vyhlásil profesor Macmillan dosť pompézne.

„A, ehm, päť bodov pre Chrabromil za to, že pán Malfoy ušetril slečne Weasleyovej cestu do nemocničného krídla. Od vás troch očakávam esej o tom, čo sa stalo. Môžete začať písať, kým zvyšok triedy dokončí svoje elixíry.“

„Mrzí ma to,“ zamrmlal Albus, tvár červenú ako repa.

„Nerob si s tým starosti,“ odvetil Scorpius, „pravdepodobne budeme s esejami hotoví skôr, ako zvyšok triedy dokončí svoje elixíry. Bolo to tým, že tie pierka boli vložené príliš skoro, však?“

„Presne tak,“ zašepkala Rosie, „nemali sa vkladať, kým bol kotlík ešte nad plameňom; teplo spôsobuje, že sa pierka príliš rozpadajú...“

„...a základný keratín opustí perá a zreaguje s kyselinou z rožkatých slimákov,“ dokončil Scorpius.

„Presne tak!“ odpovedala Rosie a rozžiarila sa.

„Čože?“ spýtal sa Albus.

„Vravela som ti, že si si mal cez leto prečítať učebnice,“ vzdychla Rosie podráždene.

„To bolo v učebnici?“

„No, takmer na konci,“ zamrmlala Rosie.

„Ako to, že si neskončila v Bystrohlave?“ podpichol ju Albus.

„Prestaň sa tým trápiť a začni písať esej,“ odpovedala Rosie stroho.

Ako Scorpius predpovedal, všetci traja dokončili svoju esej ešte pred koncom hodiny. Profesor Macmillan trval na tom, že si ich eseje prelistuje, a Scorpius si dosť samoľúbo všimol, ako sa učiteľovo obočie pri ich čítaní nadvihlo. Zjavne si počínali dobre, pretože profesor Macmillan dovolil trojici, aby sa vybrala do Veľkej siene, zatiaľ čo väčšina ich spolužiakov zostala upratovať.

„Myslím, že mama nebude mať radosť z môjho kotlíka,“ vyhlásila nervózne Rosie a obtočila si okolo prsta prameň dosť huňatých vlasov.

„Neboj sa, napíšem otcovi a poviem mu, že to bola moja chyba. Nemyslím si, že sa mu v elixíroch príliš darilo,“ odvetil Albus. „Okrem toho stačí spomenúť, že si sa dostala do Chrabromilu, a budú takí nadšení, že ich nebude zaujímať hlúpy kotlík.“

„Uf,“ povedal Scorpius a zastavil sa na mieste. „Nemyslím si, že moja mama bude nadšená z toho, že som v Chrabromile, som si celkom istý, že jej srdce bolo nastavené na Slizolin.“

„Chcela, aby si sa dostal do Slizolinu?“ spýtal sa Albus neveriacky.

„No áno, ona bola v Slizoline. Celá moja rodina bola v Slizoline.“ Scorpiusovi sa trochu rozšírili oči. „Starý otec nebude mať radosť. Myslím, že nechám mamu a otca, aby mu tú novinu oznámili.“

„Som si istá, že im nebude vadiť, že si v Chrabromile,“ povedala Rosie utešujúco, „je to veľmi dobrá fakulta.“

„Pchá, pochybujem, že to tak budú vnímať,“ odpovedal Scorpius.

„Možno by si im to mohol jednoducho nepovedať?“ dodal Albus s nádejou.

„Nie, už som im to napísal dnes ráno,“ strhol sa Scorpius. „A požiadal som, aby ma preložili do Beauxbatons alebo Durmstrangu.“

„Prečo by si to robil?“ spýtal sa Albus neveriacky.

Scorpius sa naňho pozrel pomerne zničujúcim pohľadom. „Povedzme, že to, že som sa stal chrabromilčanom, nebolo pre mňa také skvelé ako pre teba.“

Albus sa opäť začervenal. „Prepáč mi to,“ zamrmlal.

Scorpius si vzdychol. „To je v poriadku.“

„Priatelia?“

Scorpius zdvihol zrak a uvidel Albusa, ako vystiera ruku a tvári sa nádejne. Po chvíli mu ňou potriasol.

„Priatelia,“ odpovedal a usmieval sa od ucha k uchu.

Rosie sa tiež usmievala ako slniečko. „Tak, toto už máme vyriešené, takže čo urobíme s mojím kotlíkom?“

„Budeme používať ten môj, kým ti rodičia nepošlú nový,“ navrhol Scorpius, keď vošli do slnkom zaliatej Veľkej siene. Väčšina ostatných tried ešte len končila, takže mali pri stole dosť miesta. Albus si sadol vedľa Scorpiusa a Rosie si sadla oproti nim.

Netrvalo dlho a prišli James a Fred s chrabromilskými druhákmi. „Uf, Binns ma zase uspal,“ posťažoval sa Fred.

„Albus, prečo tu sedíš?“ spýtal sa James dosť povýšenecky.

„Pretože som hladný a je čas obeda,“ odpovedal Albus. Fred sa uškrnul.

„Chcel som povedať, prečo sedíš s ním?“

„Nebuď hrubý, James,“ napomenula ho Rosie.

„Zabudli ste, čo povedal o Hagridovi?“ pokračoval James.

„Už sme si to vysvetlili, bolo to nedorozumenie,“ vysvetlila Rosie. „Scorpius povedal, že sa Hagridovi vo štvrtok ospravedlní.“

„Buď budeš milý, alebo odídeš,“ dodal Albus s tónom definitívnosti.

James sa tváril, akoby mal v úmysle odísť, ale Fred sa na neho významne pozrel a sadol si na miesto po Scorpiusovej druhej strane. James s podráždeným povzdychom obišiel stôl a sadol si vedľa Rosie.

„Tak... aké boli vaše prvé hodiny?“ spýtal sa Fred a snažil sa zmierniť napätie medzi bratrancami. Zvyčajne sa mohol spoľahnúť na Rosie, že vyplní nepríjemné ticho, a tiež to príjemné.

„No, mali sme dvojité elixíry so slizolinčanmi. Nie som si celkom istá, či sa mi profesor Macmillan páči; nechal nás variť liek na vredy a roztopili sme môj kotlík, ale to nevadí, lebo nikoho z nás to nepostriekalo...“ Obrátila sa na Scorpiusa a dodala: „Mimochodom, ďakujem.“

„Žiadny problém,“ odpovedal Scorpius trochu rozpačito.

„Vy ste už roztavili kotlík?“ spýtal sa James nedôverčivo.

„Ehm, áno,“ odpovedal Albus trochu zahanbene.

Fred sa usmial. „Kto pridal dikobrazie pierka príliš skoro?“

„Ja,“ odpovedal Albus a tvár mal dosť červenú.

„Nerob si s tým starosti, braček. Každý rok to niekto urobí, o nič nejde.“

„Naozaj?“

„Áno, v našom ročníku to bol Donald Corner a pár rokov predtým to bol Arthur.“

„Až na to, že sa včas nedostal preč od kotlíka a zvyšok dňa strávil v nemocničnom krídle,“ dodal James. „Vy traja máte šťastie, že nie ste pokrytí vriedkami.“

„Scorpius odtiahol Rosie z cesty a profesor Macmillan zachránil mňa,“ povedal Albus.

James sa na Scorpiusa pozrel s novoobjaveným uznaním. „Takže si malú Rosie zachránil už dvakrát? Rosie, naozaj by si sa mala prestať pliesť do týchto šlamastík.“

„Zvláštne, zisťujem, že buď ty, alebo tvoj brat ste tí, čo ma v prvom rade do týchto šlamastík dostávajú,“ odvetila Rosie.

„A vy tvrdíte, že ja mám na ňu zlý vplyv,“ posmieval sa Scorpius.

Pri týchto slovách Fredovi zabehol pomarančový džús a dokonca aj James sa uškrnul. Netrvalo dlho a Fred a James rozprávali trom mladším deťom o niektorých svojich nehodách v prvom ročníku.

„Dávajte si pozor na Zloducha, raz nás zamkol na záchode,“ povedal Fred a zasmial sa.

„Pamätáš si, ako sa profesorka Sinistrová nahnevala, keď nás tam našla?“

„Prečo by vás našla na chlapčenských záchodoch?“ spýtala sa Rosie.

Fred a James sa len rozosmiali ešte viac. „Boli to dievčenské záchody, snažili sme sa nájsť tie, ktoré vedú do Tajomnej komnaty,“ odpovedal nakoniec James.

„A našli ste?“ spýtal sa Albus.

„Nie, ale prikázala nám ich vyčistiť.“

„Ručne, bez kúziel,“ dodal Fred, čím dal jasne najavo, že to považuje za krutý a nezvyčajný trest.

Zvyšok obeda prebehol dobre, všetci piati sa rozprávali a smiali.

„Čo máme ďalej?“ spýtal sa Scorpius, ktorý sa na rozvrh ani len nepozrel, odkedy mu ho dal profesor Longbottom.

„Herbológiu a potom Obranu proti čiernej mágii,“ odpovedala Rosie.

„Aký je profesor Proudfoot?“ spýtal sa Albus Jamesa a Freda.

„Je to... no, je to Auror na dôchodku. Je prísny, ale rozpráva úžasné príbehy o Veľkej bitke,“ odpovedal James.

„Na jeho hodinách sa nerozprávajte a dávajte pozor,“ poradil Fred.

„Vďaka,“ odpovedal Scorpius, keď sa spolu s Rosie a Albusom postavili na odchod.

„Žiadny problém.“

****

Scorpiusovi sa herbológia zdala celkom zaujímavá. Profesora Longbottoma tento predmet očividne zaujal a v skleníku mal veľa zaujímavých rastlín. Scorpiusovi udelil päť bodov za to, že dokázal vymenovať jednu z vlastností Mimbulus mimbletonia. Rosie dostala desať a dievča menom Cassandra Tulleyová si vyslúžilo ďalších päť.

Obrana proti čiernej mágii bola zaujímavá, presne ako hovorili Fred a James. Profesor Proudfoot nevyzeral ako učiteľ, s ktorým by ste si chceli skrížiť cestu. Počas prednášky sa prechádzal po miestnosti.

„Predtým, ako sa budete môcť brániť proti čiernej mágii, musíte vedieť, čo to čierna mágia je,“ povedal triede. „Počas niekoľkých nasledujúcich rokov sa naučíte brániť sa proti rôznym elixírom, tvorom, rastlinám a kúzlam. Otázka znie, čo robí niektoré z nich temnými?“

Trieda bola úplne ticho a profesor Proudfoot pokračoval: „Niektoré elixíry sa dajú použiť na liečenie určitých chorôb, ale keď sa dajú použiť aj ako jedy, robí ich to zlými? Kúzlo, ktoré sa dá použiť na to, aby niekomu pomohlo, sa dá použiť aj na to, aby mu ublížilo, bola by to temná mágia? Na ďalšiu hodinu chcem od každého z vás esej o tom, čo podľa vás predstavuje temnú mágiu.“

Rosie zdvihla ruku.

„Áno, slečna... Weasleyová?“ spýtal sa profesor Proudfoot, keď sa pozrel do zasadacieho poriadku.

„Aká dlhá by mala byť esej?“

Profesor Proudfoot sa na chvíľu odmlčal. „Nebude požadovaná žiadna dĺžka. Jednoducho chcem poznať myšlienky každého z vás na túto tému. Trieda sa končí.“

Rosie, Scorpius a Albus sa vrátili do spoločenskej miestnosti, celkom spokojní, že ich posledná hodina dňa sa skončila tak skoro. Rozhodli sa využiť čas navyše na hru Rachotiacu sedmu.

Po niekoľkých kolách Scorpius zrazu dostal prudký úder lakťom do hlavy. „Hej, dávaj pozor!“

Keď sa otočil, našiel Bernarda. „Nájdi si nové miesto, Malfoy,“ vyhlásil Bernard.

Skôr než Scorpius stihol čokoľvek povedať alebo urobiť, Albus a Rosie sa mu postavili tvárou v tvár.

„Odíď, Smith,“ pohrozil Albus.

„Nemôžete sa vážne chcieť zdržiavať v spoločnosti smrťožrútskeho spratka?“ spýtal sa šokovane Bernard.

„No a čo, keď chceme, čo je ti do toho?“ spýtal sa James, ktorý práve vošiel cez portrétový otvor s Fredom.

„Toto je Scorpius, náš priateľ,“ dodal Fred. „A ak nechceš, aby ťa všetci v škole menom Weasley a Potter chceli dostať... navrhujem, aby si sa ospravedlnil.“

„A vieme, že aj to, že si mu podrazil nohy, nebola náhoda,“ dodal Albus.

„Prepáč,“ zavrčal Bernard a odšuchtal sa smerom k spálni.

„Všetci ste to pochopili?“ spýtal sa James a vyzývavo sa rozhliadol po miestnosti. „Teraz je s nami, takže každý, kto mu dá zabrať, sa bude zodpovedať nám.“

Scorpius veľmi pochyboval, že by niekomu ušla Jamesova a Fredova reč, a všimol si, že niekoľko prvákov sa zrazu oveľa viac zaujímalo o svoje eseje pre profesora Proudfoota. Hoci pocítil nával vďačnosti voči Fredovi a Jamesovi za to, čo povedali, cítil sa aj trochu trápne. Vedel sa o seba postarať. Napriek tomu to, že sa stal súčasťou skupiny, preňho veľa znamenalo.

V ten večer, keď dokončil svoju esej z obrany, Scorpius napísal ďalší list.

Milá mama a otec,

Stále nenávidím Bernarda Smitha, ale Chrabromil predsa len nie je taká zlá fakulta. Viem, že ste chceli, aby som bol v Slizoline, ale nemyslím si, že by som tam bol veľmi šťastný, a dúfam, že vám nevadí, že máte syna v Chrabromile.

Našiel som si tu niekoľko priateľov. Albus Potter býva so mnou v jednej izbe a jeho sesternica Rosie Weasleyová je tiež v Chrabromile. Obaja sú celkom milí. Profesor Longbottom je môj vedúci a je naozaj super. Takže ak vám to obom nevadí, radšej by som zostal na Rokforte.

S láskou,

Scorpius