Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. Pýcha a predsudok

Prvého septembra bol krásny deň, hoci mohlo aj pršať a Scorpius by ho stále považoval za dokonalý. Rodičia mu pomohli dobaliť si vecí a spoločne sa vybrali na King's Cross.

Keď tam Scorpius dorazil, len sotva dokázal potlačiť svoje vzrušenie. Jeho matka sa rozplývala nad tým, ako „jej malý chlapec vyrástol“. Scorpius dúfal, že sa mu podarí dostať všetky veci a seba do vlaku skôr, ako ho strápni. Našťastie jeho otec bol oveľa zdržanlivejší a Scorpius bol za to vďačný.

Netrvalo dlho a usadil sa v prázdnom kupé vo vlaku, kde ho sprevádzal len Merlin, sova. Rozlúčil sa s rodičmi a netrpezlivo čakal, kedy sa k nemu pridajú nejaké deti. Bol celkom nadšený z predstavy, že strávi hodiny spoznávaním nových kamarátov.

Netrvalo dlho a na dvere kupé zaklopal tmavovlasý chlapec. „Je to miesto obsadené?“

„Posaď sa,“ odpovedal Scorpius dychtivo.

Chlapec, ktorý nemohol byť starší ako Scorpius, natiahol ruku. „Ja som Bernard Smith.“

Scorpius podal druhému chlapcovi ruku. „Ja som Scorpius Malfoy, teší ma, že ťa spoznávam, a toto je Merlin.“

Obočie druhého chlapca sa po vypočutí tejto vety mierne zdvihlo a zdalo sa, že už nemá záujem o rozhovor. Scorpius nemal najmenšie tušenie, čo urobil zle, ale na jeho zdesenie chlapec zamrmlal nejakú výhovorku, že musí niekoho pohľadať, a odišiel.

Skúmal svoj odraz v skle okna. Čo ten druhý chlapec videl, že sa mu tak náhle znepáčil? Bolo to to, čoho sa jeho otec obával?

Počul hlas prichádzajúci z chodby. „No samozrejme, že je tu miesto. Vždy sa nájde miesto pre každého, len sa možno budeme musieť trochu stlačiť.“

Scorpius sa obzrel; študentov po chodbe viedlo to najkrajšie dievča, aké kedy videl. Mala dlhé splývavé červeno-zlaté vlasy a nádherné svetlomodré oči. Vedel, že sa mu to musí zdať, ale dievča jednoducho akoby žiarilo. Pozrela sa naňho a zamračila sa. „Poďte, nájdem vám iné prázdne kupé.“

Scorpius bol v šoku. Toto bola už druhá osoba, ktorá ho nenávidela, a tentoraz nemal ani šancu prehovoriť. Pozrel sa na svoje ruky, keď sa mu do očí začali tlačiť slzy. Rozhodne si povedal, že nebude plakať.

„Scorpius!“ vykríkol vzrušený hlas. „ Viktória! Toto kupé je v poriadku, to je ten chlapec, o ktorom som ti predtým rozprávala.“

Scorpius zdvihol zrak a uvidel Rosinu hlavu vystrčenú spoza Viktórie, ktorá vyzerala zaskočená. „Rosie,“ zasyčala, „vieš, kto to je?“

Rosie prevrátila očami. „Nepovedala som to pred chvíľou? To je Scorpius Malfoy, stretli sme sa v Šikmej uličke v deň, keď som sa stratila. Prečítal Históriu Rokfortu rovnako ako ja a mama. Otec vždy hovoril...“

„Rosie,“ prerušila ju Viktória, „vieš, kto je jeho otec?“

Scorpius začínal byť otrávený z toho, ako o ňom Viktória hovorí, akoby tam ani nebol.

Viktória pokračovala: „Jeho otec je dôvodom, prečo má môj otec zjavenú tvár.“

Rosiine oči sa rozšírili. Chlapec za ňou sa spýtal: „To urobil jeho otec strýkovi Billovi?“

Viktória prižmúrila oči. „Nie, jeho otec doviedol vlkolaka, ktorý to urobil, do školy, keď sa pokúsil zavraždiť Albusa Dumbledora.“

Teraz už aj Scorpiusovi klesla čeľusť. Nemohol uveriť tomu, čo to dievča hovorí. „To nie je pravda!“

Viktória mu venovala pokrivený úsmev. „Ak mi neveríš, spýtaj sa svojho otca.“ Prehodila si vlasy cez plece a dodala: „Poď, Rosie, nájdem ti lepšie miesto na sedenie.“

„Nie.“

Viktória sa zadívala na svoju mladšiu sesternicu. „Čože?“

Rosie si dupla nohou. „Počula si ma. Sadnem si sem.“

Viktória sa takmer prestala ovládať. „Chceš si sadnúť k nemu? Vieš, čo ešte urobil jeho otec? Čo urobil jeho starý otec? Boli to smrťožrúti, Rosie, takí ľudia, ktorých tvoj otec a strýko Harry zatvárajú.“

Rosie sa pozrela na Scorpiusa a spýtala sa: „Je to pravda?“

Scorpius vrhol na Viktóriu vzdorovitý pohľad; nebola ani zďaleka taká pekná, keď sa hnevala. „Nie, nie je to pravda. Teda nie úplne. Nemali na výber, Voldemort by ich zabil, keby to neurobili, a moju babičku tiež.“

Rosie sa zdala byť s touto odpoveďou spokojná a venovala Viktórii pohľad typu „ja som ti to povedala“. Albus sa stále snažil rozhodnúť, ktorú sesternica chce, aby naňho kričala. Viktória bola hlavná prefektka, ale Rosie by mohla byť s ním na hodinách  a okrem toho tento Scorpius nevyzeral nebezpečne. Rýchlo sa rozhodol a posadil sa vedľa Scorpiusa. „Ahoj, ja som Albus Potter.“

„Scorpius Malfoy, rád ťa spoznávam,“ odpovedal a vďačne sa rozžiaril.

Viktória nežiarila. Veľmi sa tvárila, akoby nechcela nič iné, len vytiahnuť svojich dvoch mladších príbuzných za uši z kupé. „Fajn,“ odsekla, „ale dnes večer napíšem tvojim rodičom. Uvidíme, čo na to povedia.“

„Čo si myslíš, že by povedali teta Fleur a strýko Bill, keby som im napísala, že sa obchytkávaš s Teddym, a na verejnosti?“ spýtala sa Rosie nevinným hlasom s očami dokorán.

Viktória venovala svojim dvom chichotajúcim sa príbuzným a hroznému chlapcovi od Malfoyov posledné zamračenie, kým odišla. Mala povinnosti hlavnej prefektky a rozhodla sa, že sa so svojimi pomýlenými príbuznými vysporiada neskôr.

V kupé sa Albus, Rosie a Scorpius ešte stále smiali nad Viktóriinou reakciou. Netrvalo dlho a rozprávali sa o tom, čo sa im podarilo zistiť o Rokforte od svojich rodičov.

Na dvere zaklopalo svetlovlasé dievča s milou okrúhlou tvárou. „Alica!“ vypískla Rosie.

Albus prevrátil oči, ale na Alicu zamával. Sadla si vedľa Rosie a predstavila sa Scorpiusovi. „Ahoj, ja som Alica Longbottomová.“

„Scorpius Malfoy. Ty si príbuzná Luny Longbottomovej?“ opýtal sa nedočkavo.

Alice sa trochu začervenala. „Áno, je to moja mama.“

„Milujem jej knihu!“ zvolal Scorpius, „Škoda, že som ju nevidel na King's Cross.“

„Aha, no ona aj tak bude o pár týždňov v škole,“ zamrmlala Alice.

„Naozaj?“ spýtala sa Rosie.

„Áno, chce pozorovať testrálov, ktorých Hagrid skrotil. Vraj všetky skrotené testrále v Británii sú potomkovia tých divokých, so skrotením ktorých pomáhal.“

„To bude pre teba a tvojho otca pekné,“ povedala Rosie, „a pre Dannyho tiež, kde je...“

„Alicin otec je učiteľom bylinkárstva,“ vysvetlil Albus.

Alicine líca ešte viac sčerveneli.

„Takže aj ty si prváčka?“ spýtal sa Scorpius.

„Nie, ja som druháčka, ale môj brat Danny je prvák.“ Obrátila sa k Rosie a spýtala sa: „Nevidela si ho tu? Stratil svoju ropuchu a išli sme ju hľadať rôznymi smermi. Našla som Dolores, ale teraz nemôžem nájsť Dannyho.“

„Dolores?“ spýtala sa Rosie.

Alica sa usmiala a vytiahla z vrecka ropuchu Dolores.

„On ju pomenoval Dolores?“ spýtal sa Albus neveriacky.

Alica prevrátila oči. „Otec ju pomenoval Dolores. On a mama si myslia, že je to smiešne, ako nejaký interný vtip. Teraz tá ropucha nechce reagovať na žiadne iné meno.“

„To znie ako hlúposť, ktorú by urobili tvoji rodičia, Longbottomová,“ povedal nepríjemný hlas.

Scorpius takmer zabudol, že na Rokforte bude aj Rachel Zabiniová. Alica sa otočila a pozrela na druhé dievča. „Vypadni, Zabiniová.“

„Ó, slušné správanie. Čo by na to povedal otecko?“ spýtala sa Rachel posmešným tónom.

Alici sa raz či dvakrát pohla čeľusť, ale skôr než stihla odpovedať, Scorpius vyskočil na nohy. „Nechaj ju na pokoji, Rachel.“

Rachel si Scorpiusa dovtedy zjavne nevšimla; obočie jej mierne stúplo, ale jeho výbuch ju ani trochu nerozhodil. „Scorpius, ty sem nepatríš. Si čistokrvný. My sedíme bližšie vpredu.“

„Budem sedieť s kým chcem!“ vyštekol Scorpius.

Rachel sa zasmiala: „Je mi jedno, že si k nám nesadneš. Len som si myslela, že by si mal vedieť, že s nimi sedieť nemáš. Keď sa dozvedia, kto sú tvoji rodičia a starí rodičia, nebudú ťa chcieť mať pri sebe a čistokrvní neprijímajú nečistokrvných odpadlíkov. Nechceš sa predsa stýkať s tou nesprávnou sortou.“

Alica sa na Scorpiusa podozrievavo pozrela. Rosie sa tvárila vyzývavo, ale Albus akoby ho opäť odsudzoval. Scorpius pocítil záchvev strachu, čo ak mala Rachel pravdu? Potom si spomenul, ako ho Rosie predtým bránila.

„Vďaka, zostanem tam, kde som. To ty si tá zlá sorta, ak som kedy nejakú stretol.“

Rachel zúžila oči. „Raz to oľutuješ, keď sa dostaneš do Slizolinu.“

„No, možno potom v Slizoline nebudem!“

Rachel sa na tom zasmiala. „Tvoji rodičia a starí rodičia boli všetci v Slizoline. Budeš hanbou celej svojej rodiny! Aj keď sa domnievam, že si dosť mdlého rozumu na Bifľomor.“

Alicine líca sa rozžiarili jasnou červeňou.

Rachel sa k nej otočila a dodala: „Boli mamička s oteckom sklamaní, že ich malá princezná je príliš hlúpa na to, aby sa dostala do inej fakulty?

„Hej, Rachel! Škoda, že neexistuje fakulta pre škaredých ľudí, lebo potom by bol Slizolin ušetrený hanby, že ťa má!“

Scorpius vedel, že to bol zlý nápad nahnevať Rachel, ešte skôr ako to povedal, ale nedokázal odolať. Veľmi rýchlo zistil, že mu prútik mieri do tváre, ale skôr než Rachel stihla čokoľvek povedať, Alice vytiahla svoj vlastný. Rachel si to všimla a zmenila smer, takže namiesto na neho mierila na Alice. „Chceš sa pustiť do súboja, Longbottomová? Som si istá, že by som ťa porazila rovnako ľahko ako minule...“

„Áno, no tentoraz budeš musieť vysporiadať so mnou.“

„James!“ zvolal Albus s úľavou. Jeho starší brat tam stál s prútikom namiereným na chrbát Rachel. Všimla si, že s Jamesom je aj Fred Weasley. Rozhodla sa, že traja sú priveľa, ustúpila a odišla.

„Páni, ešte sme ani nedošli do Rokfortu a už som ťa musel zachraňovať,“ podpichoval ho James. Albus v odpovedi vyplazil jazyk.

„Kto je teda toto?“ James sa spýtal a ukázal na Scorpiusa.

Alica prevrátila očami. „Ty si vždy džentlmen, však James Potter? Niektorí ľudia by sa jednoducho predstavili.“

„No, keďže si to práve urobila za mňa, nechcela by si ho tiež predstaviť?“

„Ja som Scorpius Malfoy.“

James aj Fred sa zamračili. James dodal: „Tak potom môžeš nasledovať svoju malú kamošku do slizolinského kupé. Dávaj pozor, aby si sa cestou nestratil.“

Scorpius sa začervenal. „Nepočúvaj ho, Scorpius. Môžeš tu zostať, a ak sa to Jamesovi nepáči, môže odísť,“ povedala Rosie.

„Ty chceš, aby zostal?“ vykríkol James. „Ohluchla si, povedal, že sa volá Malfoy. Je to slizolinčan.“

„Nie, nie je,“ podotkla Rosie rozumne, „ešte ho nezaradili.“ 

James sa na ňu pozrel a opravil sa: „Fajn, bude slizolinčan. Naozaj chceš byť spájaná so slizolinčanom?“

„Čo je zlé na Slizoline?“ spýtal sa Scorpius rozhorčene.

James s úsmevom dodal: „Zmeň to na s hlúpym slizolinčanom.“

„Radšej hlúpy slizolinčan ako vystatovačný chrabromilčan,“ odvrkol Scorpius, ktorého to začínalo dosť rozčuľovať. Toto bol už tretí človek, ktorý si o ňom urobil názor len po tom, čo počul jeho priezvisko.

Alica vydala trochu chrapľavý zvuk, ktorý mohol byť skrytým smiechom. James sa nafúkol ako býk.

„Fajn, Malfoy môže zostať tu. Poď Albus, ty tiež Rosie.“

Albus sa pozrel na svoje ruky. Scorpius sa mu páčil, ale James bol jeho brat. Rosie tvrdohlavo prekrížila ruky a pozrela na staršieho bratranca. „Prestaň sa správať ako hlupák, James. Scorpius mi pomohol dostať sa späť do obchodu so žartíkmi po tom, čo si ma nechal zablúdiť. Bol dokonale milý a dokonca urazil to príšerné dievča Rachel.“

Alica sa rozhodla, že nebude poukazovať na to, že medzi „dokonale milý“ by pravdepodobne nemalo patriť urážanie ľudí, nech sú akokoľvek príšerní. James a Fred sa tvárili trochu rozpačito. Fred vystrel ruku a povedal: „Fred Weasley, a ďakujem, že si sa postaral o moju malú sesternicu.“

Scorpius zamrmlal: „Nemáš za čo,“ a pritom Fredovi podal ruku.

James sa tváril, akoby mal v ústach dosť veľký plátok citróna, ale napokon povedal: „No, ak si Rosie myslí, že si taký úžasný, hádam nemôžeš byť až taký zlý.“ Ruku mu však neponúkol.

Scorpius očakával, že milší už James Potter asi nebude, a rozhodol sa, že to bude musieť stačiť. Napriek tomu si nemohol pomôcť, ale zaujímalo ho, koľko ďalších Rosiiných bratrancov ho bude nenávidieť.

Nasledujúca hodina prebehla dosť hladko. Alice a Fred odišli pokračovať v hľadaní Dannyho a zdalo sa, že James sa k Scorpiusovi správal trochu srdečnejšie, keď zistil, že obaja podporujú Magochester United.

„Môj otec sa kamaráti s pánom Woodom,“ pochválil sa James, „stále hovorí, že otec bol najlepší stíhač, akého kedy mal, a každú sezónu nám posiela lístky.“

„Možno by si mohol ísť cez prázdniny s nami?“ navrhol Albus.

„Moja rodina vlastní asi dvadsaťpäť percent tímu,“ odpovedal Scorpius, „aj my dostávame lístky na zápas, ale možno by sme mohli sedieť všetci spolu?“

„Nie som si istý, či je to až taký dobrý nápad,“ odvetil Albus pochybovačne.

„No jasne,“ odvetil Scorpius. Pochyboval, že pán Potter bude k otcovi zdvorilý, ak jeho najstarší syn niečo naznačoval.

„Rodina zvyčajne usporadúva po poslednom zápase tímu v sezóne veľkú párty, aj keď nebudeme sedieť všetci spolu, mohol by si na ňu ísť s nami,“ podotkla rozumne Rosie.

„Aká veľká je vaša rodina?“ spýtal sa Scorpius.

„No, mám mladšieho brata Huga. Mama je jedináčik, takže z jej strany nemáme žiadnych bratrancov a sesternice, ale otec má päť bratov a sestru. Teta Ginny je Albusova a Jamesova mama.“

„Náš otec je tiež jedináčik,“ vysvetlil Albus, „máme aj malú sestru: Lily.“

„Strýko Bill a teta Fleur sú rodičia Viktórie, strýko Charlie a teta Moria majú tri deti: Biliusa, Dereka a Ashley.“

„Ale s nimi sa veľmi nestretávame, keďže žijú v Rumunsku,“ dodal James.

„Už som z toho zmätený,“ odpovedal Scorpius.

„Chvíľu nám trvalo, kým sme sa v tom zorientovali. Koľko máš bratrancov a sesterníc ty?“ opýtal sa Albus.

„Nemám žiadnych.“

„A čo súrodenci?“ spýtala sa Rosie.

„Ani tých nemám, som jedináčik a môj otec tiež. Mamina jediná sestra nemá deti, má len kopu čistokrvných mačiek.“

„Divné. Ale na Vianoce to musí byť pekné,“ povedal James.

„Ani nie. Je to dosť nudné.“

Prerušil ich príchod vozíka s jedlom. V snahe zachovať zdvorilosť medzi ním a Jamesom Scorpius ponúkol všetkým pohostenie, ktoré zahŕňalo tekvicové pečivo pre Merlina a sovy Potterovcov, aby sa oň podelili.

„Páni, koľko vreckového ti dali rodičia?“ opýtal sa James prekvapene.

Scorpius sa trochu začervenal a zamrmlal: „Asi dvadsať galeónov.“ Cítil, že to nie je úplná lož v tom zmysle, že každý z jeho rodičov mu dal dvadsať galeónov. Starí rodičia mu dali podstatne viac.

James si pískol. „Kiež by nám otec dal toľko peňazí. Nie že by sme ich mali kde minúť, pre mňa ešte rok žiadne výlety do Rokville, pre vás ostatných dva.“

„Kiežby sme mohli ísť tento rok,“ vzdychla si Rosie.

„Pchá, ak niečo chceš, daj svoje peniaze Arthurovi alebo možno Viktórii, ach a Gideon je tento rok tiež dosť starý! Ale nežiadaj od Viktórie, aby ti priniesla niečo, čo nesmieš,“ odpovedal James a uškrnul sa. Viktória mu minulý rok odmietla priniesť niekoľko zaujímavých predmetov.

Scorpius veľmi pochyboval, že by mu Viktória bola ochotná niečo priniesť. Možno keby dal svoje peniaze Rosie, mohla by zaňho požiadať niektorého zo starších príbuzných. Naozaj dúfal, že ona a Albus budú spolu s ním zaradení do Slizolinu. Nemyslel si, že by mu Jamesova spoločnosť nejako zvlášť chýbala.

„Tak v ktorej fakulte chceš byť?“ spýtal sa Albusa.

„No, ja chcem byť v Chrabromile,“ odpovedal Albus a zatváril sa znepokojene.

„Al, ja som len žartoval, ty v Slizoline nebudeš,“ dodal James a vyzeral, akoby ľutoval, že si brata predtým doberal.

„Prečo nie?“ spýtal sa Scorpius. Príliš neskoro si uvedomil, že to bola chyba. Albus sa tváril ešte ustarostenejšie a James sa naňho zahľadel. Rosie sa mu tentoraz nepozrela do očí.

„Ja... ja som tým nič nemyslel...“

„To je v poriadku,“ odpovedal Albus, „nebudem v Slizoline, lebo nechcem byť v Slizoline.“ Otočil sa na Rosie a dodal: „Tesne predtým, ako sme odišli vlakom, mi otec povedal, že klobúk berie do úvahy naše rozhodnutia.“

Rosiinu tvár zaplavila úľava. O chvíľu už Albusa prepleskla. „Ty hlúpy troll! Celú cestu vlakom si ma nechal strachovať sa, že by som mohla byť v Slizoline!“

Zdalo sa, že Jamesovi to pripadá smiešne, ale Scorpius sa začínal obávať. Zabudol mu niekto niečo povedať o Slizoline? Možno sa im nepáčilo, že spoločenská miestnosť je pod jazerom? Bolo tam príliš chladno a vlhko? Museli všetky riady na raňajky umývať ručne? Nahnevaný, že zostal v nevedomosti, Scorpius hlasno vyhŕkol: „Povie mi niekto, čo je zlé na Slizoline?“

„Ani jeden slizolinčan nezostal bojovať za Rokfort v poslednej bitke a takmer všetci Voldemortovi smrťožrúti boli tiež slizolinčania,“ odpovedala Rosie a stále sa mu nepozerala do očí.

Scorpius sa tváril takmer zarazene. To mu nikto nepovedal. „Myslel som si, že Slizolin je fakulta pre čistokrvných.“

„Áno, pretože Salazar Slizolin bol zaujatý šmejd, rovnako ako Voldemort, ktorý bol tiež slizolinčan,“ dodal James povýšenecky.

„Nie všetci čistokrvní boli v Slizoline,“ podotkla Rosie, „otec, teta Ginny a všetci ich bratia sú čistokrvní a všetci boli v Chrabromile.“

„Myslím, že moja mama by nebola veľmi šťastná, keby som bol v Chrabromile,“ povedal Scorpius nešťastne, „a moji starí rodičia chcú, aby som bol v Slizoline. Nie sú tam žiadni dobrí slizolinčania?“

„Nie,“ odpovedal James, „preto sa snažíme držať od nich čo najďalej.“

„To nie je pravda!“ odpovedal Albus rozhorčene. „Otec hovorí, že Severus Snape bol najodvážnejší človek, akého poznal, a to bol slizolinčan.“

„Severus je moje druhé meno,“ dodal Scorpius s nádejou.

„Naozaj? Moje tiež!“ odpovedal Albus, očividne nadšený.

Zvyšok cesty vlakom prebehol celkom príjemne, čiastočne aj preto, že James čoskoro odišiel hľadať Freda. Onedlho bol čas, aby sa prezliekli do školských uniforiem. Keď vystúpili z vlaku, väčšina študentov zamierila do kočov ťahaných testrálmi.

Scorpius sa snažil žmúriť na miesto, kde predpokladal, že by mali byť testrále, aj keď vedel, že mu to nebude nič platné. Medzitým k Albusovi pribehol chlapec s pieskovými vlasmi. Alica zrejme nielenže našla svojho brata Dannyho, ale vrátila mu aj ropuchu Dolores. Danny sa zdal byť voči Scorpiusovi dosť neistý, ale keď ho predstavili, schoval Dolores späť do vrecka a ponúkol mu potrasenie rukou. Danny nebol príliš priateľský, ale Scorpius mal pocit, že je to aspoň začiatok.

„Počkajte, nemôžem tu nechať Merlina!“ zvolal Scorpius.

„To je v poriadku,“ ubezpečil ho Albus. „Odnesú ho do soviarne a zajtra ho uvidíš pri raňajkách.“

Scorpius nerád nechával svojho maznáčika za sebou, ale nezdalo sa, že by mal inú možnosť.

„Prvé ročníky! Sem!“ zavolal na neho obrovský muž. Mal mihotavé čierne oči a strapatú bradu, väčšinou sivú, ale s prímesou čiernej.

„Hagrid!“ zvolala Rosie od radosti.

Hagrid sa otočil a pozitívne sa rozžiaril. „Rosie Weasleyová! Ani sa mi nechce veriť, že už ideš do Rokfortu! Zdá sa mi, akoby to bolo včera, čo tu tvoji rodičia boli prvý rok. A Albus Potter! Si ako Harryho obraz.“

Netrvalo dlho a Hagrid zbadal Dannyho Longbottoma. „Pamätám si, keď sem prišiel tvoj otec. Stratil svoju ropuchu... Trevora, myslím, že sa tak volala... V každom prípade sme tú ropuchu našli v člnoch.“

Hagrid s radosťou rozprával mnohým prvákom o tom, ako sa prvýkrát stretol s ich rodičmi alebo starými rodičmi. Teraz rozprával Jonathanovi Creeveymu o tom, ako jeho otec spadol do jazera a obrovská chobotnica ho vytlačila von.

„A Kevin Whitby si nejako vzal do hlavy, že bude musieť zápasiť s trollom,“ dodal Hagrid žoviálne. Keď to počuli, medzi prvákmi sa objavilo veľa uľavených výrazov.“

Scorpiusove oči sa stretli s Hagridovými. Očakával, že Hagrid im všetkým povie niečo o niektorom z jeho rodičov, no namiesto toho si Hagrid odkašľal a odvrátil pohľad. „Hneď za touto zákrutou uvidíte Rokfort.“

Keď sa pred nimi objavil hrad, všetci spoločne zalapali po dychu. Ďalšia vec, ktorú si Scorpius uvedomil, bol pád a tvár mal plnú blata. Bernard Smith ho podrazil a jeho načasovanie bolo vynikajúce; Scorpius pristál v kaluži stojatej bahnitej vody. Scorpius nechcel pri páde zakričať, ale v dôsledku toho sa všetci otočili, aby sa pozreli.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Hagrid.

„Podrazil mi nohy!“ vykríkol nahnevane Scorpius a ukázal obviňujúcim prstom.

„Bola to nehoda,“ ubezpečil ho Bernard nevinným hlasom.

Scorpius zaťal ruky v päsť. „Nebola! Urobil si to naschvál!“

Chystal sa Bernarda udrieť, ale Hagrid zasiahol. „No ak to bola nehoda, mal by si sa ospravedlniť,“ povedal a významne sa na Bernarda pozrel. Obrátil sa na Scorpiusa a dodal: „A na Rokforte neriešime naše spory päsťami. Strhol by som ti body, ale ty ešte nemáš fakultu.“

Obrovská nespravodlivosť toho všetkého Scorpiusa ohromila. „Moji rodičia mali s vami pravdu, miešanci by tu nemali učiť.“ 

Hagrid zažmurkal a potom zavrčal: „To už od teba stačilo. Nemusíš síce mať fakultu, z ktorej by som mohol odobrať body, ale vo štvrtok večer budeš po škole.“ Obrátil sa k Bernardovi a dodal: „Ešte stále čakáme, že sa ospravedlníš pánovi Malfoyovi.“

„Veľmi sa ospravedlňujem, že som vám podrazil nohy, pán Malfoy. Bola to naozaj nehoda,“ povedal ten presvedčivým hlasom.

Scorpius si bol stále celkom istý, že to nebola nehoda. Zároveň bol nahnevaný na Hagrida, že dovolil, aby to Bernardovi prešlo, a nechal ho po škole. Rosie a Albus naňho šokovane hľadeli. Zdalo sa, že Danny si na Scorpiusa zrazu urobil názor a zvyšok cesty k lodiam ho ignoroval.

„Nie viac ako štyria na loď!“ zavolal Hagrid.

Keď dorazili k člnom, Rosie, Albus a Danny nasadli do jedného z nich a vyplávali skôr, ako doň stihol nasadnúť aj Scorpius. Až potom si spomenul, že Rosie pozná Hagrida a má ho rada. Takže jeho už pravdepodobne rada nemala. Zdalo sa, že Albus to cíti rovnako, a Danny bol voči nemu od začiatku opatrný. Scorpius skončil v člne sám. Zdalo sa, že žiadne z ostatných detí s ním nechcelo mať nič spoločné po tom, čo povedal Hagridovi.

Snažil sa zo seba dostať čo najviac blata tým, že naberal za hrsť studenej vody, aby sa umyl. Kým prešli cez jazero, mal zlú náladu. Bol odmietnutý, šikanovaný, zakopol, dostal trest, stratil nových kamarátov a bol mokrý, trasúci sa a stále pomerne zablatený. Keď sa trmácal k hradu, nemohol si pomôcť, aby nezazeral na toho nečistokrvného, ktorý mu spôsobil toľko problémov.

Došli k obrovským vchodovým dverám a Hagrid trikrát zaklopal. Otvorila mu nízka čarodejnica v polnočne modrom habite a všetkých pozdravila: „Vitajte na Rokforte. Som profesorka Vektorová, zástupkyňa riaditeľky a vedúca fakulty Bystrohlav. O niekoľko minút začneme triediaci ceremoniál, jednu z najstarších rokfortských tradícií. Sú tu štyri fakulty, každá so svojimi charakteristickými vlastnosťami a históriou.“

Toto vyhlásenie sa stretlo s chichotaním a odfrknutím niekoľkých študentov.

Profesor Vektorová ich ignorovala a pokračovala: „Vaša fakulta bude na Rokforte vaším domovom. Spoločne budete formovať to, čím si vašu fakultu budú pamätať budúce generácie. Každý z vás má možnosť prispieť k vznešenej histórii svojej fakulty, alebo ju znevážiť.“

Atmosféra v miestnosti sa po týchto slovách zvážnela. Profesorka Vektorová sa usmiala. „Dám vám pár chvíľ na osvieženie. Keď sa vrátim, chcem, aby ste sa usporiadali do jedného radu.“

Scorpius mal zreteľný pocit, že v najbližších minútach nemôže urobiť nič, aby si upravil vzhľad. To, že bol mokrý a zablatený, sa jednoducho nespravilo, rovnako ako zápach plesne. Podvedome zalomil rukami a bál sa, že bude musieť vyjsť pred celú školu pokrytý slizom.

Netrvalo dlho a profesorka Vektorová sa pre nich vrátila a zaviedla ich do Veľkej siene. Nezáležalo na tom, koľkokrát Scorpius čítal o Veľkej sieni, pohľad na strop osvetlený hviezdami a tisíce vznášajúcich sa sviečok vzbudzoval úžas.

Ako študenti prechádzali okolo stolov vo Veľkej sieni, Scorpius sa cítil čoraz horšie. Chlapec pred ním a dievča za ním nechávali priveľkú medzeru a on cítil, ako ho posudzujú oči študentov a zamestnancov. Nepomáhalo mu ani to, že bol stále poriadne zablatený.

Alica Longbottomová sa naňho usmiala a nepatrne mu zamávala. Bola však jediná. Ostatné deti civeli alebo si šepkali. Niekoľko z nich naňho dokonca zazrelo. Trochu sa mu uľavilo, keď už prešli okolo stolov a on sa mohol skryť v skupine prvákov, nie že by sa veľmi snažili nechať ho splynúť.

Profesorka Vektorová vytiahla veľmi špinavý, starý a zaplátaný klobúk. Scorpius čakal niečo veľkolepejšie. Po položení na stoličku začal klobúk spievať. Scorpius piesni nevenoval veľkú pozornosť, pretože bol dosť zaneprázdnený obavami, do ktorej fakulty ho zaradia. Rodičia ho chceli v Slizoline, ale po tom, čo počul od ostatných detí, si nebol istý, či tam chce byť. Okrem toho, stráviť niekoľko nasledujúcich rokov v blízkosti Rachel Zabiniovej nebolo príliš lákavé. V Chrabromile bol ten neznesiteľný vševed, James Potter, ktorý bude pravdepodobne opäť zlý, len čo mu to Rosie a Albus dovolia, čo sa stane s najväčšou pravdepodobnosťou čoskoro. Alice Longbottomová bola v Bifľomore a zdala sa byť celkom milá. Ale jemu sa však do Bifľomoru veľmi nechcelo. Bystrohlav by znamenala Viktóriu ako prefektku. Nepáčila sa mu predstava, že by mu celý rok rozkazovala.

„Ackerlyová, Roma,“ zavolala profesorka Vektorová.

Veľmi nervózne dievča s hnedými vrkočmi vykročilo dopredu a potom si sadlo na trojnohú stoličku. Profesorka Vektorová jej na hlavu nasadila triediaci klobúk. Po niekoľkých okamihoch klobúk zvolal: „BYSTROHLAV!“

Od stola vyzdobeného modrou farbou sa ozval jasot, keď sa k nemu Roma ponáhľala.

Scorpius zalapal po dychu. Čas sa mu krátil a stále netušil, kde chce byť. Možno by mu na to pomohol prísť klobúk? Všimol si, že niektorým študentom to s klobúkom trvá dlhšie ako iným, možno by to mal nechať na ňom? Koniec koncov, klobúk to robil už asi tisíc rokov, pravdepodobne vedel, čo robí.

„Finch-Fletchly, Robert.“

„Stavím sa, že ťa klobúk pošle do hája,“ zašepkal chlapec, ktorý sa zrejme kamarátil s Bernardom, „predpojatých kreténov nemáme radi, takže by si sa mal radšej držať mimo Chrabromilu.“

„Jones, Adam.“

Skôr než na to Scorpius stihol odpovedať, Adam sa vyštveral na stoličku. Klobúk okamžite zakričal: „CHRABROMIL!“

Adama Jonesa privítali pri červenom stole mnohými výkrikmi. Scorpiusovi tak zostalo trochu času na to, aby sa zaoberal tým, čo Adam povedal. Čo ak nepatril do žiadnej fakulty? Možno klobúk všetkým povie, že na Rokfort vôbec nepatrí.

Túto myšlienku prerušil Danny Longbottom, ktorý sa stal bystrohlavčanom. Jeden z učiteľov dokonca vstal a povzbudzoval ho. Scorpius zúfalo zdvihol zrak a vtedy to uvidel. Na strope Veľkej siene jasne žiaril Scorpius, súhvezdie, po ktorom dostal meno. Zrazu mal pocit, že dokáže čeliť všetkému, čo si preňho klobúk pripravil.

„Malfoy, Scorpius.“

Scorpius odvážne vykročil k stoličke, ignorujúc fakt, že nastalo veľa šepotu a ukazovania prstom. Posadil sa a profesorka Vektorová mu nasadila klobúk na hlavu.

„A kam ťa mám zaradiť?“ spýtal sa hlas, o ktorom Scorpius vedel, že je to hlas klobúka.

Na tom nezáleží. Aj tak ma všetci nenávidia.

„Takže si dúfal, že si tu nájdeš priateľov? Slizolin by ti mal pomôcť...“

Ani oni ma nemajú radi.

„No, si čistokrvný...“

Ja som viac ako čistokrvný. Budem sa mať dobre v ktorejkoľvek fakulte, ďakujem.

„Nebojíš sa, čo si o tebe pomyslia tvoji spolubývajúci?“

Nie, nebojím.

„No to je od teba odvážne,“ odpovedal klobúk. „CHRABROMIL!“

Nech už Scorpius čakal čokoľvek, nebolo to to, že ho zaradia do Chrabromilu. Pomaly si zložil klobúk, naposledy sa naň opovržlivo pozrel a prešiel k chrabromilskému stolu. Nikto nepovzbudzoval, pár ľudí zatlieskalo, ale rýchlo prestali. Keďže vedel, že ho nechcú, tak robil všetko pre to, aby ukázal, že mu je to jedno a sadol si na samý koniec stola.

Nepomohlo mu ani to, že Albus Potter sa rýchlo stal chrabromilčanom a sadol si k Jamesovi a Fredovi. Výkriky boli preňho ohlušujúce. Albus sa pozrel na Scorpiusa, ale po ich očnom kontakte rýchlo odvrátil zrak. Zdalo sa, že sa rozpráva so svojím bratom, a Scorpius mal jasný dojem, že témou rozhovoru je on. Zamračené pohľady Jamesa a Freda jeho podozrenie potvrdili. Predpokladal, že urážať učiteľa, ktorého mali radi, nebolo z jeho strany veľmi múdre, ale určite by to mal niekto pochopiť z jeho strany; Hagrid bol úplne nespravodlivý. Možno keby dostal príležitosť vysvetliť svoj postoj, možno Rosie...

Túto myšlienku prerušila profesorka Vektorová, keď zavolal: „Smith, Bernard.“

Scorpius so záujmom sledoval, kde skončí jeho nová nemesis, a takmer minútu sa díval, ako tam Bernard sedí. Na jeho zdesenie klobúk zakričal: „CHRABROMIL!“

Teraz musel ďalších sedem rokov trčať s Bernardom Smithom. To vôbec neznelo ako zábava. „Blbý klobúk,“ zamrmlal si Scorpius popod nos. Nikto to nepočul, pretože Chrabromil opäť vybuchol v radostnom pokriku, Albus Potter sa však nepridal. Nepáčilo sa mu, čo Scorpius povedal Hagridovi, ale ani on si nemyslel, že by Bernardovo zakopnutie o Scorpiusa bola náhoda.

Josh Thomas a Cassandra Tulleyová sa tiež stali chrabromilčanmi. Jasmine Urquhartová sa stala slizolinčankou a potom na Scorpiusovu obrovskú úľavu sa Rosie Weasleyová stala chrabromilčankou.

Radosť pre Rosie bola takmer rovnako hlasná ako pre Albusa. Scorpius za ňu kričal a tlieskal spolu s ostatnými. Keď sa Rosie blížila k stolu, stretla sa s jeho pohľadom. Tvárila sa dosť previnilo, keď si išla sadnúť k bratrancom a nechala ho samého.

Riaditeľka Sproutová vstala od vysokého stola a prihovorila sa študentom: „Chcela by som všetkých privítať na Rokforte, nováčikov aj navrátilcov. Po hostine, keď budete možno skutočne dávať pozor, urobím niekoľko vyhlásení, ale zatiaľ sa podáva večera.“

S tým sa na stoloch objavilo jedlo. Scorpius zistil, že je naozaj dosť hladný; nejedol od cesty vlakom. To, že bol sám na svojom konci stola, malo tú výhodu, že tam bolo dosť jedla, o ktoré nemusel žiadať, aby mu ho podali. Bolo to však pomerne osamelé, najmä preto, že počul útržky veselého rozprávania ostatných študentov. Po chvíli, ktorá sa Scorpiusovi zdala ako celá večnosť, sa riaditeľka Sproutová opäť zdvihla.

„Najprv by som chcela všetkým pripomenúť, že Zakázaný les je, ako to vyplýva z jeho názvu, zakázaný. Každý študent, ktorého nájdu v jeho hraniciach, bude prísne potrestaný, ak sa z neho vráti živý. Študenti sa nesmú priblížiť na menej ako päťdesiat stôp k Škriekajúcej vŕbe. Na každej nástenke v spoločenskej miestnosti bol vyvesený kompletný zoznam zakázaných predmetov, z ktorých väčšinu tvoria výrobky z Weasleyovských výmyslov a vynálezov. Študentom tiež pripomíname, že na chodbách sa nesmie používať mágia. A napokon, zápisy na metlobal sa začnú o týždeň neskôr.“

Výraz profesorky Sproutovej sa zmenil, keď povedala: „A teraz si všetci zaspievajme školskú pieseň!“

Švihnutím prútika sa zlaté písmená zakrútili vo vzduchu. Scorpius nemal spev nijako zvlášť rád. Aj tak sa zdalo, že každý spieva inú melódiu. Rosie a jej sesternice ju prakticky vykrikovali a pritom sa smiali. On len mrmlal slová a dúfal, že pieseň sa čoskoro skončí.

Vzápätí prišli prefekti, aby ich odviedli do chrabromilskej veže. Scorpius sa poslušne zaradil na koniec radu. Zdalo sa, že to trvá celú večnosť, kým konečne dorazili k portrétu veľkej ženy.

Scorpius nezachytil heslo a len dúfal, že sa mu podarí presvedčiť Rosie alebo Albusa, aby mu ho neskôr povedali. Možno mu ho povie niektorý z prefektov, koniec koncov takéto veci boli ich úlohou.

Scorpius si to nerád pripúšťal, ale spoločenská miestnosť s útulnými kreslami a krbom vyzerala celkom lákavo. Na chvíľu si pomyslel, že by sa mu v Chrabromile možno predsa len páčilo. Vtom cez portrétový otvor vošiel nejaký muž a niečo oznámil.

„Chrabromilskí prváci sem, prosím!“

Len čo sa malá skupinka zhromaždila, muž pokračoval: „Ja som profesor Longbottom a vedúci fakulty Chrabromil. Tento rok máme menší problém v tom, že nám do Chrabromilu zaradili viac študentov, ako sme očakávali, takže momentálne máme trochu málo miesta.“

„On by mal odísť,“ povedal Bernard a ukázal na Scorpiusa. „Ten sem aj tak nepatrí, mal by byť v Slizoline.“

Skôr než Scorpius stihol odpovedať, zasiahol profesor Longbottom. „Každý v tejto miestnosti patrí do Chrabromilu, pretože triediaci klobúk každého z nás do Chrabromilu zaradil. Nikoho nebudeme posielať preč, len potrebujem pár minút, aby som zväčšil jednu z chlapčenských izieb. Dievčatá môžu teraz pokračovať do svojich spální.“

Profesor Longbottom sa zamračil a pozrel na Bernarda. „Rád by som vás videl vo svojej pracovni hneď zajtra ráno.“

„To je v poriadku, pane,“ povedal Scorpius tupým hlasom, „myslím, že ani ja sem nepatrím. Možno by som mohol byť znovu zaradený?“

Vedúci jeho fakulty sa naňho pozrel a vzdychol si. „Som si celkom istý, že sem patríte. Príďte zajtra ráno po pánovi Smithovi do mojej kancelárie. Porozprávame sa.“

Scorpiusovi to znelo podozrivo ako ďalší trest, ale prikývol. Profesor Longbottom sa vydal smerom k chlapčenským spálňam. Nastalo nepríjemné ticho, kým sa nevrátil ich riaditeľ. Uviedol siedmich chlapcov do miestnosti, ktorá bola magicky zväčšená.

Vyrušil ich dupot nôh a do miestnosti vtrhol nikto iný ako James Potter. „Strýko Nev- ehm, profesor! Al môže bývať v jednej izbe s nami!“

Profesor Longbottom sa usmial. „Ďakujem, James, ale už ma tvoj otec varoval, aby som vás nechal bývať v jednej izbe len vtedy, ak chcem vidieť zbúranú chrabromilskú vežu. Podarilo sa jej prežiť Veľkú bitku, Zloducha a ohňostroj tvojich strýkov; nerád by som ju teraz videl padnúť.“

„Myslel som, že ohňostroje sú zakázané,“ podotkol Josh Thomas.

„Kde si myslíš, že ich prvýkrát vyskúšali?“ spýtal sa Neville Longbottom, keď odprevádzal Jamesa do jeho izby.

Scorpiusa stále bolelo, že ho Albus opustil. Rýchlo si vliezol do postele a zatiahol závesy. Ostatní chlapci rýchlo zaspali. Keď si bol Scorpius celkom istý, že si to nevšimnú, roztiahol závesy a prikradol sa k oknu; jeho súhvezdie zapadalo. Zrazu sa už necítil taký odvážny, ponáhľal sa späť k posteli a opäť zatiahol závesy.

*

Triediaci klobúk sedel na poličke v kancelárii profesorky Sproutovej a premýšľal o tohtoročnom triediacom ceremoniáli. Mnohé umiestnenia študentov klobúk neprekvapili, hoci sa vyskytli aj dva zaujímavé prípady. Chlapec Smith absolútne odmietal ísť do Bifľomoru, či už bol priamy potomok Helgy alebo nie, chlapec zúfalo chcel byť v Chrabromile, takže klobúk nakoniec súhlasil. Potom tu bol ten chlapec Malfoy. Klobúk si bol celkom istý, že Scorpius je prvý Malfoy po viac ako dvoch storočiach, ktorý o sebe povedal, že je viac ako čistokrvný. Chlapec sa nezdal byť zaujatý Slizolinom. Triediaci klobúk si jasne pamätal, kedy naposledy chlapca s mnohými slizolinskými schopnosťami odradilo, že by mal byť vo fakulte, ktorá sa k nemu najviac hodí. Bolo to takmer pred tridsiatimi rokmi; aj z toho chlapca bol výborný chrabromilčan. Triediaci klobúk sa sám pre seba usmial.

„Z čoho sa tak vytešuješ?“ spýtal sa portrét Phineasa Nigellusa.

Klobúk sa v odpovedi len zaškeril.