Preklady fanfiction Harryho Pottera

Hriechy otca

Nasledujúce ráno sa Scorpius sotva ovládal. Matka ho na Šikmú uličku zobrala len párkrát a s otcom tam ešte nikdy nebol. Občas Draco zobral syna, aby si pozrel zápas Magochester United z majiteľskej lóže. Rodinné výlety sa zvyčajne konali na Malfoy Manor alebo do Paríža za tetou a druhými starými rodičmi. Dnes bola ich prvá zastávka u Gringottovcov.

Scorpius ešte nikdy nebol vo vnútri banky, ani nikdy nevidel škriatkov. Spomenul si, čo mu povedal starý otec, a uistil sa, že pevne zviera svoje galeóny. Onedlho už Draco a Scorpius sedeli vo vozíku, ktorý ich hnal podzemnými tunelmi; Astória zostala vzadu, lebo z jazdy vozíkom jej bývalo nevoľno.

Keď Scorpius uvidel obsah rodinného trezoru, bol ohromený. Vedel, že jeho rodičia sú bohatí, ale nikdy si nepredstavoval takú obrovskú hromadu galeónov. Bolo tam aj niekoľko ďalších vecí, niektoré sa zdali byť vyrobené škriatkami. Ďalšími boli šperky alebo jemný porcelán.

Draco si nemohol pomôcť, ale tváril sa samoľúbo. Jeho slizolinské schopnosti z neho urobili veľmi úspešného obchodníka. Vlastnil sieť lekární a tie pod jeho dohľadom prekvitali. Investoval aj do niekoľkých ďalších podnikov. Bol bohatý a vypracoval sa sám, čo sa nepodarilo ani jeho otcovi, ani starému otcovi; obaja väčšinu svojho majetku zdedili. Podal synovi vrecko na peniaze a vyzval ho, aby ho naplnil. Dnes bol deň pre rozhadzovanie a Malfoyovci si to mohli ľahko dovoliť.

Po ďalšej vzrušujúcej jazde vozíkom rodina zamierila na nákup podľa zoznamu školských potrieb. Astória trvala na tom, že najprv pôjdu k madam Malkinovej. Scorpius to považoval za najmenej vzrušujúcu vec, akú mohli urobiť, poslušne však stál na mieste, kým si ho stará čarodejnica a jej asistentka premeriavali. Boli mimoriadne pozorní, keď im Astória povedala, že chce pol tucta pracovných habitov, dva zimné plášte a pár slávnostných habitov. Scorpius si prečítal zoznam požadovaného oblečenia a dúfal, že v jeho spálni bude miesto pre všetky tie habity navyše. Najmä dúfal, že toľko oblečenia im nepridá na čase, ktorý strácali v nudnom obchode s habitmi. Keď videl, ako vyzerajú slávnostné habity, nádejal sa, že si ich nikdy nebude musieť obliecť, napriek tomu, že jeho mama nad ním od radosti spínala ruky a hovorila mu, ako mu to bude slušať.

Keď sa Astória nepozerala, Draco pošepkal Scorpiusovi do ucha: „Neboj sa, v žiadnom prípade ich nebudeš musieť nosiť, aspoň nie tento rok.“

Scorpius sa na otca v odpovedi usmial.

Po chvíli, ktorá Scorpiusovi pripadala ako večnosť, Astória zanechala inštrukcie, aby všetky habity mali menovky s nápisom: „S. S. Malfoy.“ V zhone, aby sa presunul k zaujímavejším obchodom, Scorpius nevidel tieň, ktorý prešiel po tvári madam Malkinovej, keď začula to meno. Draco sa snažil nemyknúť, zatiaľ čo Astória výraz staršej ženy jednoducho ignorovala.

Po odchode od madam Malkinovej sa Draco obrátil k synovi a spýtal sa: „Čo by si povedal na vlastnú metlu?“

Scorpiusova tvár sa pri týchto slovách rozžiarila, ale rýchlo opäť posmutnela. „Prvákom metly nepovoľujú,“ odpovedal sklamaným hlasom.

„Aj tak by si mal možnosť naučiť sa lietať doma. Rád ťa to naučím...“

Zvyšok Dracových slov prehlušil Scorpiusov výkrik nadšenia. Astória sa ponúkla, že vyzdvihne kotlík, váhy, ďalekohľad a fľaštičky, zatiaľ čo jej manžel a syn vyberú metlu. Predstava, že sa bude pozerať na metly, sa jej nepáčila o nič viac ako Scorpiusovi, že bude nakupovať kotlíky. S tým sa Scorpius a Draco nadšene ponáhľali do Mnohorakých metlobalových doplnkov, pričom mali na sebe identické výrazy chlapčenskej radosti.

Po takmer hodinovom prezeraní sa rozhodli pre Hromový blesk, začiatočnícku verziu Ohnivého blesku, ktorý bol vydaný len minulý rok. Scorpius si zamiloval dotyk lešteného dreva a len ťažko mohol uveriť, že je jeho. Kúpili aj súpravu na servis metiel, samonapravovaciu kefu a výstražnú píšťalku.

Vrecko s galeónmi bolo pri odchode z Mnohorakých metlobalových doplnkov podstatne ľahšie. Keď kráčali Šikmou uličkou, Scorpius si všimol staršiu ženu, ktorá šla ich smerom. Draco si ju tiež všimol a povedal Scorpiusovi: „Bež do Kúzelného zverinca, o chvíľu sa tam stretneme.“ 

Draco potom nasledoval tú staršiu ženu, o ktorej vedel, že je to Andromeda Tonksová. Zdalo sa, že ho odhodlane ignoruje, a tak jej poklepal po pleci.

„Pani Tonksová, nemýlim sa?“

Draco sa pripravil na hnev, ale pohľad plný opovrhnutia, ktorý uvidel v tetiných jantárových očiach, bol oveľa horší, než očakával. Neočakával ani facku, ktorá mu dopadla na tvár.

„Ako sa opovažuješ?“ spýtala sa ľadovým hlasom. Tie slová štípali takmer rovnako ako jeho líce.

„Ja... chcel som vás s vaším vnukom pozvať k sebe domov na večeru... keď - keď sa vám to obom bude hodiť...“ Draco sa zvyčajne nezakoktával, ale teta ho úplne vyviedla z miery.

„Nechceme mať nič spoločné s tebou, tvojou matkou, ani žiadnym iným členom tvojej rodiny.“

„Ale vy ste členmi mojej rodiny,“ zdôraznil Draco v nádeji, že si ju získa.

„A práve preto bola zavraždená moja jediná dcéra a jej manžel. Preto môj vnuk vyrastal bez svojich rodičov. Teraz nás ty a tvoja rodina môžete nechať na pokoji!“

Zdvihla prútik a mierila naňho. Draco sklopil zrak, neschopný zniesť jej zúrivý pohľad. „Je mi to ľúto. Už vás nebudem obťažovať.“

Ponáhľal sa do relatívneho bezpečia v jednej zo svojich lekárni. Keď sa tam ocitol, potreboval niekoľko minút na to, aby sa upokojil. Astória mala pravdu, kontaktovať jeho tetu bol zlý nápad, ale urobiť to osobne bol katastrofálny nápad. Rozhodol sa, že jej o tomto stretnutí nepovie. Keď videl Andromedu kráčať po ulici, len pár metrov od neho, jednoducho nedokázal odolať snahe obnoviť rodinné väzby. Nevedel vysvetliť prečo, ale mal pocit, že keď Andromedu a Theodora privedie späť do rodiny, istým spôsobom tým odčiní svoje predchádzajúce previnenia.

Scorpius medzitým vôbec netušil, že jeho otec dostal facku a že bolo na neho nakričané. Ponáhľal sa do Zázračného zverinca, presne ako mu povedal Draco, keď ho niečo zastavilo. Dievča v jeho veku, ktoré stálo pri bočnej uličke, sa horúčkovito obzeralo.

„Si v poriadku?“ spýtal sa.

Uplakané modré oči sa mu pozreli do očí. „Ja... stratila som bratrancov a neviem, ako sa dostať späť do strýkovho obchodu. Vytratili sme sa do Šikmej uličky a ja som sa otočila...“

„Neboj sa. Pomôžem ti ich nájsť,“ odpovedal Scorpius. Toto dievča sa mu zdalo oveľa milšie ako Rachel Zabiniová. „Ktorý obchod hľadáš?“

„Weasleyovské výmysly a vynálezy,“ odpovedala.

„Aha! Ja viem, kde to je, je to hneď za rohom, ale odtiaľto to nevidno.“

Scorpius ju viedol okolo, kým obchod nebol na dohľad.

„Ach, ďakujem! Vyšli sme zadným vchodom, ale ja pôjdem dnu predným. Chceš ísť tiež?“

„Jasné!“ odpovedal Scorpius, nadšený možnosťou, že si našiel priateľa a stretne sa s ďalšími.

„Nakupuješ si veci na Rokfort?“ opýtalo sa ho dievča.

„Áno, som v prvom ročníku, a čo ty?“

„Ja tiež! Aj môj bratranec Albus. Možno budeme v tej istej fakulte!“

„V ktorej fakulte si myslíš, že budeš?“ spýtal sa Scorpius a dúfal, že dievča povie Slizolin. Veľmi sa mu páčila predstava, že by mohol poznať niekoho z fakulty skôr, ako sa tam dostane.

„Nuž, otec stále hovorí o tom, že všetci musíme byť v Chrabromile ako on a mama. Ale som si celkom istá, že len žartoval. Mama hovorí, že akákoľvek fakulta je fajn. Väčšina mojich starších bratrancov a sesterníc sú chrabromilčania. Viktória však nie je. Je bystrohlavčanka a hlavná prefektka! Ale jej mama vôbec nechodila na Rokfort, teda okrem jedného roka, keď bola na Trojčarodejníckom turnaji so strýkom Harrym...“

Scorpiusovi vlastne nevadilo, že jeho nová známa všetko rozprávanie zvláda sama; zvyčajne mal na rozprávanie len sám seba.

„Strýko Harry bol v skutočnosti príliš mladý na to, aby sa zúčastnil turnaja, ale istý muž, ktorý sa vydával za ich učiteľa, oklamal pohár, aby si myslel, že je to v poriadku. Strýko Harry však o turnaji veľa nehovorí, ale teta Fleur nám rozprávala, ako zachránil jej sestru a otca pred vodnými ľuďmi na dne jazera v Rokforte...“

„V jazere na Rokforte sú vodní ľudia?!“ prerušil ju Scorpius. „To v Histórii Rokfortu nebolo „.

„Ty si čítal Históriu Rokfortu?“ spýtalo sa dievča s potešením.

„No áno, ako inak by som vedel, čo mám čakať?“

„Aj ja som ju čítala! Nikto z mojich bratrancov a sesterníc to nikdy neurobil, ani moji strýkovia či tety. Otec hovoril, že mama a ja sme asi jediní ľudia, ktorí kedy prečítali celú knihu, ale to sa zrejme mýli, keďže si ju čítal aj ty...“

Scorpius trochu závidel tomuto dievčaťu a jej obrovskej rodine. Podľa toho, ako hovorila o svojich strýkoch, tetách a bratrancoch, to vyzeralo, akoby ich bolo toľko, že by z nich mohla byť armáda.

„Rosie! Kde si bola? Tvoji rodičia s polovicou rodiny prehľadávajú Šikmú uličku!“

„Teta Alicia! Stratila som sa a potom som stretla... vlastne neviem, ako sa volá, a on mi pomohol nájsť obchod a tiež ide do Rokfortu! Je v prvom ročníku ako ja a Albus! A tiež čítal Históriu Rokfortu!“

Alicia sa obrátila na Scorpiusa a venovala mu veľmi zvláštny pohľad, ale rýchlo ho nahradila príjemným výrazom. „No, ďakujem ti, že si pomohol Rosie nájsť cestu späť.“

„Nemáte za čo,“ odpovedal Scorpius zdvorilo. Trochu ho znervózňovalo, že teta Rosie sa naňho pozrela, akoby bol duch. „Radšej pôjdem nájsť svojho otca. Nepovedal som mu, kam idem.“

„Počkaj!“ zavolala Rosie, „ja neviem, ako sa voláš!“

Už začal odchádzať, ale otočil sa a zakričal cez plece: „Scorpius!“

„Nezistila som jeho priezvisko,“ posťažovala sa Rosie tete, keď Scorpius zmizol v dave.

„Malfoy,“ odpovedala Alicia a pozerala sa za chlapcom, ktorý svojmu otcovi akoby z oka vypadol.

Scorpius prišiel do Zázračného zverinca tesne pred svojím otcom. Všimol si, že jeho otec nevyzerá tak uvoľnene ako predtým, a rozhodol sa, že sa o svojej odbočke ku Weasleyovským vynálezom nezmieni. Draco sa však upokojil, keď si prezerali rôzne mačiatka knézlov, chumáčikov, pygmejských chlpáčov, ropúch, hadov a dokonca aj augyrujov. Scorpiusa však najviac fascinovali šteniatka krupa. Draco ho nechal, aby sa s nimi hral, ale upozornil ho, že si jedno nemôže vziať domov.

„Prosím, ocko?“ žobronil Scorpius, keď mu jedno zo šteniatok oblizovalo bradu.

„Tvoja mama by nás oboch zahlušila a ty to vieš. Je na krupov alergická.“

„No a nemohol by som mať zvieratko? V liste sa písalo, že si môžem priniesť sovu, mačku alebo ropuchu.“

Draco to zvážil. „Posledná vec, ktorú chceme, je ďalšia mačka, a akékoľvek zvieratko by muselo prísť domov počas prázdnin. A žiadny môj syn si do Rokfortu nevezme ropuchu. To si len koleduje o to, aby si ho niekto doberal. So sovou by však nebolo veľa práce navyše...“

Netrvalo dlho a Draco odišiel zo sovieho impéria so Scorpiusom a plavou sovou. Astórii sa pri pohľade na soviu klietku zúžili pery spôsobom, ktorý veľmi pripomínal profesorku McGonagallovú. Draco si pomyslel, že bude najlepšie, ak sa Astórii o tej podobnosti nezmieni; tušil, že už tak má dosť problémov.

Ich predposledná zastávka bola u Ollivandera. Silvanus Ollivander bol už dosť starý a prijal učňa: Selenu, vnučku svojho bratranca. Draco sa zastavil niekoľko obchodov pred Ollivanderom a povedal Astórii a Scorpiusovi, že zabudol na stretnutie, ktoré mal, ale aby pokračovali bez neho. Scorpius sa snažil skryť sklamanie, že otcova schôdzka bola dôležitejšia ako byť pri tom, keď dostane svoj prvý prútik.

Jeho sklamanie sa rýchlo zmenilo na údiv, keď vošiel do obchodu s prútikmi, kde boli police s dlhými tenkými škatuľami. Pán Ollivander ich vyšiel privítať. Venoval Scorpiusovi pohľad, ktorý sa podobal tomu, ktorý mu venovala teta Rosie, len bol viac vystrašený.

„Selena! Myslím, že potrebujem šálku čaju; možno by si sa mohla o mladého pána Malfoya postarať?“

Skôr než sa Scorpius stihol opýtať, odkiaľ ten starý muž pozná jeho meno, zo zadnej miestnosti sa vyrútila mladá žena a požiadala ho, aby jej podal ruku, ktorú bude používať. Keď si ho zmerala, zamrmlala: „Hmm, vyzerá to na deväť až jedenásť palcov...“

„Prepáčte?“ spýtal sa Scorpius.

„Ach, dĺžka tvojho prútika je zvyčajne úmerná tomu, akú budeš mať výšku v dospelosti. Desať palcov sa zdá byť dobrý odhad.“

Ponáhľala sa k poličke a stiahla z nej niekoľko škatúľ.

„Čo ešte určuje môj prútik?“ spýtal sa Scorpius plný zvedavosti.

„Nuž, výroba čarodejníckych prútikov zatiaľ nie je exaktná veda. Existuje však veľa zákonitostí, ktoré sa vypozorovali za celé stáročia. Dĺžka sa zvyčajne určuje najľahšie, ale niečo vieme aj o dreve a jadre prútikov. Tu máš, vyskúšaj tento eben a vlas jednorožca.“

Scorpius netušil, čo myslela tým „vyskúšať“, ale poslušne chytil prútik. Cítil sa dosť hlúpo, a tak s ním švihol. Nič sa nestalo, len sa mu prútik vytrhol.

„Tento nie. No, drevo prútika sa určuje podľa tvojho fyzického ja, podľa toho, kedy si sa narodil, podľa tvojich prirodzených schopností a tak. Ťažko sa to dá presne určiť, pretože u mnohých ľudí sa rôzne časti vzťahujú na rôzne drevo, takže je ťažké určiť, ktoré drevo je dominantné. Breza a struna z dračieho srdca, skús s ním švihnúť.“

Scorpius skúsil aj tento prútik, ale aj ten sa mu vytrhol.

„Ehm, takže čo určuje jadro?“ spýtal sa.

„Jadro si vlastne vyberá svojho majiteľa. Všetky naše jadrá prútikov pochádzajú z jednorožcov, drakov alebo fénixov. Každý z nich má svoju osobnosť a tá je do určitej miery zakotvená v jadre. Táto osobnosť sa pozerá na tú časť teba, ktorá je viac než to, čím si sa narodil: kto si. Ak sa jadru nepáčiš, nebude pre teba pracovať tak dobre ako iný prútik. Ak sa jadru páči niečo, čo v tebe vycíti, bude pre teba fungovať lepšie ako iný prútik. Aha! Bazové a fénixovo pero!“

Ani tento prútik však nefungoval. Ako rástla hromada prútikov, ktoré si ho nevybrali, Scorpius sa začal obávať; čo ak neexistuje prútik, ktorému by sa páčil? Mahagón a vlas jednorožca, céder a fénixovo pero, dub a struna z dračieho srdca, hromada stále rástla.

Napokon z prútika, ktorý mu podala Selene, vystrelili červené iskry.

„Hloh a fénixovo pero!“ oznámila a rozžiarila sa.

Keď Astória zaplatila za prútik dvanásť galeónov, zo zadnej miestnosti vyšiel pán Ollivander. Jeho strieborné oči našli Scorpiusove sivé.

„Predal som tvojmu otcovi jeho prvý prútik; tiež to bol desaťpalcový hloh. Zdá sa, že hoci sa na seba dosť podobáte, v jadre môžete byť úplne odlišní.“

Scorpius si uvedomil, že pán Ollivander nehovorí len o prútikoch, ale nevedel prísť na to, čo sa mu starý muž snaží povedať. Skôr než sa stihol niečo opýtať, matka ho už viedla k Flourishovi a Blottovi.

„Čo tým chcel pán Ollivander povedať?“ spýtal sa Scorpius matky.

„Ach, kto vie? Je dosť bláznivý, ale vyrába najlepšie prútiky v Európe.“

„Tá prútikárka bola zaujímavá.“

„Neprikladala by som tomu veľkú váhu, drahý. Je to učnica pána Ollivandera, on ju to naučil. Dúfajme, že ju naučil aj vyrábať prútiky.“

„Aha.“ Scorpiusovi sa umenie výroby prútikov zdalo celkom fascinujúce. Možno by u Flourisha a Blotta našiel nejakú knihu na túto tému. Kníhkupectvo bolo Scorpiusovým druhým obľúbeným obchodom v Šikmej uličke, Zázračný zverinec bol stále prvý.

Draco na nich čakal, keď prišli. Ponúkol sa, že Scorpiusovi pomôže pohľadať knihu o prútikárstve. Majiteľ im sklamane oznámil, že žiadnu nemá. Scorpius aj tak strávil s rodičmi dobrú hodinu prezeraním knižných políc. Okrem učebníc si kúpil aj knihy Dračie druhy Veľkej Británie a Írska, Strašní obyvatelia hlbín a Lietal ako blázon.

Astória zariadila, aby im všetky balíky poslali, hoci metlu, sovu a ďalšie knihy si vzali so sebou domov. Scorpius si zvyšok leta užíval. Hral sa so svojou sovou, učil sa lietať a dočítal nové knihy. Napriek tomu sa nemohol dočkať prvého dňa na Rokforte, keď bude mať konečne možnosť stretnúť sa s inými deťmi v jeho veku. Obzvlášť sa tešil na to, že opäť uvidí Rosie.

V noci z tridsiateho na tridsiateho prvého augusta niekto jemne zaklopal na Scorpiusove dvere. Draco vyzeral vyčerpanejšie než za mnohé roky. „Musím s tebou o niečom hovoriť, synku.“

Scorpius nemal najmenšie tušenie, prečo sa s ním chce otec rozprávať. Premýšľal a snažil sa spomenúť si na všetky nedávne prehrešky. Draco upresnil: „Musím ti povedať niečo o svojej... o svojej minulosti, skôr než pôjdeš do školy.“

Scorpiusovi to znelo mimoriadne zaujímavo, jeho otec o svojom detstve takmer nikdy nehovoril.

„Pamätáš si, ako sme ti s mamou rozprávali o Veľkej vojne?“

„O tej proti Voldemortovi?“

Draco sa mykol. „Áno. Rozprávali sme ti, že on a jeho smrťožrúti ovládli takmer všetko a že skupina zvaná Fénixov rád sa mu postavila na odpor, dokonca aj potom, čo ovládol ministerstvo.“

Scorpius prikývol. „A ty si mi rozprával o tom, ako s ním pán Potter bojoval, keď zaútočil na Rokfort, a ako všetci učitelia bránili školu.“

Draco si vzdychol a pretrel si spánky. „Nepovedal som ti však, že som s Potterom chodil do školy. Navzájom sme sa nenávideli. Cestou na Rokfort som sa s ním snažil spriateliť, ale on už mal priateľov a nechcel mať so mnou nič spoločné. Odtiaľ sa to všetko ešte zhoršilo. V šiestom ročníku na mňa dokonca použil temnú mágiu a takmer ma zabil.“

Scorpius bol ohromený; nikdy predtým nič z toho nepočul. „Ty a Potter sa nenávidíte?“

„Áno, no boli sme stíhači za rôzne fakulty, on bol slávny, keď prišiel do školy, a vždy sa predvádzal, bola to školácka nevraživosť a bolo to od nás hlúpe.“

Draco prehltol a pokračoval. „V prvej vojne proti Ty-vieš-komu sa môj otec nechal zaslepiť jeho klamstvami a pridal sa k nemu. Keď si uvedomil, aký je Ty-vieš-kto v skutočnosti, bolo už neskoro vystúpiť. Keď sa Ty-vieš-kto vrátil, bol koniec môjho štvrtého ročníka na Rokforte. Otec sa musel vrátiť do služieb Ty-vieš-koho, inak by nás s matkou zavraždili.“

Scorpiusovi sa rozšírili oči; vo svojom krátkom, chránenom živote si nikdy nič také hrozné ani len nepredstavoval.

Draco položil synovi upokojujúcu ruku na plece. „Otec dostal za úlohu zaobstarať proroctvo, ale Potter ho zničil. Otca zatkli a poslali do Azkabanu. Aby ho ešte viac potrestal za nesplnenie úlohy, Ty-vieš-kto ma prinútil, aby som sa k nemu pridal. Dal mi nesplniteľnú úlohu, ktorú som mal splniť, a povedal mi, že ak sa mi to nepodarí, zabije matku aj mňa.“

Teraz prednášal svoj príbeh, takmer úplne bez emócií. „Nezlyhal som, nie úplne. Zvládol som polovicu úlohy, čo znamenalo, že môj a matkin život bol ušetrený. Ty-vieš-kto sa však na mňa stále hneval, že som nezabil človeka, ktorého mi prikázal zavraždiť. Otca dostal z Azkabanu a nás držal ako väzňov v Malfoy Manor. Robil tam strašné veci.“

Draco sa pozrel do zdesených očí svojho syna a jemne mu povedal: „Nepoviem ti, čo sa tam stalo. Držali nás vo väzení takmer rok. Potom nás s ním odviedli do bitky o Rokfort. Tam matka zradila Ty-vieš-koho a zachránila Potterovi život. Potter ho potom porazil. Čarodejníci nás súdili, pretože všetci traja sme boli poznačení znamením Ty-vieš-koho. Každý z nás bol uznaný za nevinného, pretože sme boli nútení plniť jeho príkazy.“

Scorpius sa pevne držal svojho otca. „Pre-prečo mi to hovoríš?“ spýtal sa vystrašeným hlasom.

Draco zvesil hlavu. „Nie každý veril, že sme nemali na výber, a nepomohlo ani to, že sme si s Potterom nerozumeli ako chlapci. Chcel som, aby si to počul odo mňa, a nie od nejakých školákov, ktorí boli vychovaní na klamstvách svojich rodičov.“

Scorpius sa pozrel do otcovej tváre; sivé oči sa stretli s rovnakými sivými očami. „Prečo si mi to nepovedal skôr?“

Draco odvrátil pohľad a potichu odpovedal: „Nechcel som, aby si sa za mňa hanbil.“

Na Dracovo prekvapenie ho Scorpius pevne objal a odpovedal: „Ja vždy budem hrdý na to, že si môj otec.“