Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsaťtri

A znova späť

„Mysleli by ste si, že... vzhľadom na to, čo sme pre nich urobili... že nám, viete, v niečom uľavia?“ Prvé slová tohto rána, ktoré nevyslovil nikto iný ako Ron Weasley, sa rozľahli vzduchom a niesli sa okolo ďalších dvoch postáv po jeho boku. Medzi Hermionou Grangerovou a Harrym Potterom sa Ron sústredil späť na budovu ministerstva, ruky mal zaborené hlboko vo vreckách kabáta. Hoci jeho pokus odľahčiť situáciu humorom zlyhal, mechanicky prestúpil z nohy na nohu, akoby sa chcel ešte viac pripraviť na túto chvíľu. A, samozrejme, on tú prípravu potreboval. Uvedomoval si, že nakoniec budú musieť napochodovať do dverí ministerstva a dožadovať sa oslobodenia istého Draca Malfoya.

Po jeho boku sa Harry obzrel. Za zahmlenými okuliarmi vyzeral chorľavo a z vrecka saka vytiahol dlhú cigaru. Ronovi sčervenali uši. Prečo mu v prvom rade nenapadlo vziať si svoju?

„No, musím uznať,“ Ron žiarlivo zamrmlal a s otupeným výrazom sa pozrel na Harryho, „že ty aspoň vyzeráš presvedčivo.“ Harry sklopil pohľad ponad nos na väčšiu časť cigarety vykúkajúcej mu spomedzi pier. Po tvári mu prešiel ľahký úsmev a vzápätí ju vytiahol, keď sa rozhodol, že si ju nakoniec nezapáli.

„Prosím vás,“ zasiahla Hermiona a sledovala, ako Harry odkladá cigaretu, „snažte sa byť na úrovni a zdvorilí. Snažíme sa ich ovplyvniť, nie sa im vyhrážať...“ Jej hlas sa vytratil. Ak však prišlo na vyhrážanie, Hermiona nebola úplne proti tejto myšlienke. Odkedy jej ministerstvo vzalo Draca, nič okrem utrpenia necítila. Trvalo to už týždne a všetky jej listy ostali bez povšimnutia. Ich príchod k vchodovým dverám tohto miesta bol teda pomerne nevyhnutný. Musela sa uskutočniť konfrontácia, a to hneď. Napriek tomu si Hermiona uvedomovala, že Narcissa aj Lucius Malfoy ju pravdepodobne predbehli. Tí dvaja však už nemali veľkú autoritu a Hermiona si bola takmer istá, že by možno mohla dokázať niečo viac. Alebo v to aspoň dúfala.

„Nádhera,“ zopakoval Ron a narovnal si svoj pracovný odev. „Pochopil som.“ Hermionino trápenie dostalo Rona za posledných pár týždňov do poddajnejšej nálady. Zdalo sa, že väčšinou zabudol na Draca Malfoya a namiesto toho sa viac sústredil na Hermionu. Hermiona sa pozrela na ryšavca a uznanlivo sa naňho usmiala, keď na ňu vážne žmurkol. Priala si, aby to tak nemuselo byť; každá chvíľa jej existencie bola smutná a ľútostivá. Obaja chlapci okolo nej chodili po špičkách a ponúkali jej podporu, kedykoľvek to považovali za potrebné. Hermiona však dokázala myslieť len na Malfoya. Potrebovala ho dostať z Hobbsovho ústavu, a to bolo jediné, na čom záležalo.

Napriek tomu sa nedokázala ubrániť pocitu, ktorý sa jej zaryl hlboko do jadra oťaženej hrude. „Vďaka, Ron.“

Ron pokrútil hlavou a jeho modré oči sa upreli späť na priečelie týčiacej sa budovy. Aj z diaľky vyzerala tá vec úplne desivo. Poškrabal sa na nose a zvážil to desivé miesto. „Nehovor o tom.“

„Môžeme?“

Vyrazili v priamom rade, všetci traja vedľa seba ako bariéra. Hermiona si rukou pohladila prútik vo vrecku, cítila strach, ale bola absolútne pripravená ho použiť. Ron sa, naopak, vôbec nepokúšal skryť svoju zbraň a Harry tiež nie. Keď obaja chlapci vchádzali cez vstupnú bránu, držali prútiky pri bokoch; ich oči analyticky prehľadávali miesto, rovnako dychtivé nadviazať kontakt.

Ich vpád však nezostal bez povšimnutia. V okamihu, keď vstúpili, sa im v ušiach rozľahol hukot srdečného privítania. Hoci od konca vojny uplynuli už roky, trojica nemohla vstúpiť na ministerstvo bez takýchto úprimných pozdravov. Hoci tentoraz Hermiona necítila potrebu odpovedať tak priateľsky. Namiesto toho stroho prikývla a upierala oči na zem pod sebou. Jej prsty stále pohrávali s prútikom v kabáte a keď sa pozrela na Harryho a Rona, robili to isté. A predsa nevedela nájsť príčinu svojich chvejúcich sa nervov. Ron mal pravdu: po tom všetkom, čo urobili, prečo by sa s nimi ministerstvo nemohlo dohodnúť? Určite neodmietnu trojicu, ktorá im v prvom rade skutočne zachránila zadok pred úplnou diktatúrou... však?

„Nebuď nervózna,“ zašepkal Ron kútikom tenkých úst.

„Ja nie som nervózna,“ zaklamala Hermiona a Ron prevrátil oči, kým pokračoval vo svojom nezlomnom kroku.

Hermione sa zatočila hlava. Chýbal jej Malfoy. Chýbal jej jeho úsmev, hoci bol zriedkavý, a dokonca jej chýbal aj ten jeho nafúkaný tón, ktorým sa na ňu obracal, keď len žartoval. Keď prechádzali po leštenom mramore, ktorý pokrýval podlahu veľkej budovy, Hermionina hlava sa rozbúrila. Spomenula si na noc, keď ju vzal k jazeru. Na zamrznutý ľad, takmer ho tam videla stáť, tvár mal pomliaždenú, no napriek tomu sa usmieval. V jej mysli sa Draco Malfoy posunul dopredu v topánkach ako na korčuliach a kĺzal sa po mramore smerom k nej, ako to robil počas tej istej noci. Vystrčil pred ňu ruku, olivovozelená šatka mu vrtošivo splývala za chrbtom. A potom sa na jeho prízračne bledej tvári rozhostil nádherný úsmev.

„Sľúbil som to,“ povedal jej hravo jeho hlas.

„Sľúbil si čo?“ Hermiona sa vtedy spýtala. Počula len svoj vlastný zvedavý hlas, ktorý jej krúžil v zahmlenej hlave. Napriek tomu obraz Draca z tej noci nezmizol. Iba sa zasmial a pozeral na ňu s pocitom čírej pýchy a radosti. Bolo v ňom vtedy čosi také čarovné a bezstarostné - akoby z jeho ťažkých pliec milostivo spadla všetka ťarcha.

„Sľúbil som, že ťa vezmem korčuľovať, však?“

Hermiona sa držala spomienky na Malfoyove posledné slová. Nevšimla si, že sa jej krok zadrhol a zastavila sa, keď ostatní dvaja muži pokračovali ďalej bez toho, aby si jej pauzu všimli. Pohltilo ju to; držala ju vidina jej lásky pred sebou. Jeho oči skúmali jej tvár, akoby ju chceli úplne zbaviť starostí. Táto verzia Malfoya bola taká uvoľnená. Zdalo sa, že si nevšíma starosti s vojnou ani svoje chradnúce duševné zdravie. Neexistovalo nič, čo by ho mohlo vyviesť z miery, nie v tejto chvíli. Namiesto toho sa zdalo, že sa sústreďuje len na Hermionu a ruku má natiahnutú pred sebou a chce, aby ju vzala. A nechal ju, nech sa neponáhľa, usmieval sa, keď ho jej oči len naďalej skúmali, zatiaľ čo jej telo zostávalo bez pohybu.

Na chvíľu si myslela, že sa rozplače, ale namiesto toho sa zdalo, že ju príval známeho hlasu vytrhne späť do reality. „Hermiona, ty nejdeš?“ Niekoľko metrov od nej stáli vo vchode do elegantného výťahu Harry a Ron. Harry mal vystretú ruku, ktorou blokoval dvere a držal ich otvorené. Jeho tvár za okuliarmi skúmala jej výraz, zvedavý, ale chápavý. Hermiona sa na chvíľu spamätala. Pripadala si hlúpo, že stratila odhodlanie, a cítila, ako jej od rozpakov sčervenela tvár. Napriek tomu stisla oči a prešla okolo krásnej vízie Malfoya, ktorému klesla ruka, ale úsmev mu nezmizol.

Prešmykla sa okolo jeho pleca, so slzami v očiach sa mu otočila chrbtom a vošla do výťahu. Keď sa v ňom konečne ocitla, zahľadela sa späť na hlavný vchod do budovy ministerstva. Ponorená medzi všetkými rušnými a rýchlo sa meniacimi čarodejníkmi a čarodejnicami v budove Hermionina myseľ našla len Malfoya. Zatvárajúce sa dvere jej však bránili v rozhľade, a keď pocítila, že výťah klesá, sledovala, ako jej láskyplne kýva, než jej úplne zmizol z dohľadu.

„Oddelenie trestného práva...“ zahlásil ženský hlas o výťahu. Ten zvuk Hermionu vyľakal a poslal po jej chrbtici studený mráz. Napriek tomu prehltla hrubú hrču v hrdle a vyšla z výťahu spolu s Ronom a Harrym, ktorí vytvorili úzku cestičku po modrej mramorovej chodbe.

Zdalo sa, že všetko na ňu odráža svetlo, čo Hermione ešte viac roztriaslo nervy. Každá zlatá socha, okolo ktorej prešla, akoby sa k nej nakláňala, každý šepot akoby sa navždy ozýval. Keď však dorazili k dverám pred sebou, zdalo sa, že sa ten chaos zastavil. Hermiona, nanovo vtiahnutá do desivého ticha, sa zahľadela na veľké a vysoké dvere, ktoré stáli pred nimi. Keď Harry neprítomne skonštatoval: „To je ono.“ Cítila, ako jej klesá žalúdok. Dvere boli masívne a mohutné. Svojou jednoduchou prítomnosťou úplne prekrývali priestor modrej steny pred nimi. Bolo v nich čosi nevľúdne a desivé a Hermiona musela privrieť oči, aby sa zbavila pretrvávajúceho obrazu, ktorý pred ňou zreteľne vytvárali. Keď znova roztvorila viečka, našla mihotavú menovku, ktorá bola pripevnená na povrchu: Dr. Lazarus Patel.

„Patel?“ Hermiona sa spýtala šepotom a s pokrčeným obočím a miernym zamračením sa pozrela na Harryho. „Kto je Lazarus Patel?“

Harry pokrčil ramenami. „Je tu nový... ehm, no, novší.“ V Harryho tóne hlasu bol náznak nevôle. Okrem toho sa po jeho boku skrivila Ronova tvár. Hermionou v okamihu prebehla rýchla vlna paniky.

Zahľadela sa na menovku a uvoľnila ruky z vreciek, len aby nimi úzkostlivo potriasla v zatuchnutom vzduchu pred nimi. „Chcem tým povedať, že on je... on je...“ Harryho ruky sa pohybovali, akoby fyzicky hľadali správne prídavné meno, ktoré by opísalo neznámeho muža. Ron však nemal problém skočiť svojmu kamarátovi na pomoc.

„Harry sa ti snaží povedať, Hermiona, že Patel je úplný debil.“ doplnil Ron a Hermiona stuhla. Harry aj Ron pracovali na ministerstve už nejaký čas po tom, čo sa vojna definitívne skončila. Určite o Patelovi vedeli veľa, a jej sa zatočila hlava pri pomyslení, že tí traja majú medzi sebou nejaké nezhody.

Rukou si prešla po tvári: „Prosím, nehovorte mi, že ste sa s ním už pohádali,“ modlila sa nahlas a s vážnym výrazom mrkla na oboch mužov.

„Kurva, nie.“ Ron si vydýchol a sledoval, ako sa Hermiona s ľahkosťou uvoľňuje. „Ale niečo ti poviem, Hermiona, už ma sakramentsky unavuje, že pri ňom musím stále držať jazyk za... ach.“

Skôr než najmladší muž Weasleyovcov stihol dokončiť vetu, masívne modré dvere pred nimi sa otvorili. V strede veľkého rámu dverí stála nízka postava, pomerne robustná a mladá na pohľad. Až keď odraz zlatého svetla dopadol na jeho tvár, Hermiona ho mohla jasne vidieť. Jej prvé podozrenie o ňom bolo správne - bol mladý a možno bol asi o päť rokov starší ako Hermiona sama. Tmavé vlasy mu prevísali cez lesklú hlavu a úzke oči sa na nich pozerali v odtieni žiarivej modrej. Ronovo správanie ochablo; toto bol určite muž, ktorého chcela Hermiona vidieť.

Bezpochyby vyzeral aj profesionálne. Doktor Lazarus Patel mal v tmavosivom obleku trblietavú modrú kravatu s bledomodrom košeľou zapnutú až po krk. Na zápästí mu spočívali mohutné trblietavé strieborné hodinky. Mal malé prsty, akoby sa nemal vyšvihnúť do takej veľkosti, akú mal, a ramená mal dosť široké a prkenné. Bol len o pár centimetrov vyšší ako Hermiona, ale aj výrazne nižší ako Harry aj Ron pred ním. Videla, ako za ním niečo zašuchotalo, a v okamihu si všimla, že je to jeho prútik.

„Zdalo sa mi, že som vonku niečo počul,“ povedal Patel unavene a unavenými očami pozrel na Harryho a Rona. Potom obrátil hlavu k Hermione a v jej prítomnosti sa mierne posunul. „Ach, slečna Grangerová,“ povedal a ona s úľavou zistila, že jeho inak nešťastnú tvár ozdobil ľahký úsmev, „aké milé, že vás konečne spoznávam.“

Hermiona natiahla ruku a pevne mu ju podala so slávnostným úsmevom, ktorý sa snažila vytiahnuť ako odvážny a nebojácny. „Ďakujem,“ oplatila mu a cítila sa o čosi uvoľnenejšia, keď jeho výraz nezmizol. Rona aj Harryho sa podujal úplne ignorovať, a hoci jeho problém s týmito dvoma mužmi zostával zjavný, v prítomnosti Hermiony sa zdal byť o čosi pokojnejší. „Chcela som sa spýtať,“ začala Hermiona a rozhodne prešla priamo k veci, „či by som si mohla na chvíľu vyhradiť váš čas?“

Lazarus Patel ustúpil nabok a odhalil tienisté priestory svojej veľkej kancelárie. „Žiadny problém, slečna Grangerová!“ vyhlásil, natiahol ruku dopredu a gestom ju zaviedol do kancelárie. Keď Hermiona vstúpila dovnútra, rozžiaril sa. Zdalo sa, že ani neberie do úvahy Rona ani Harryho, ktorí ešte stále ostali stáť vonku pred jeho kanceláriou. Keď však zbadal, ako divne sa Hermiona tvári, jeho výraz v reakcii na to zmizol. Dôvod Hermioninho nepohodlia však pochopil pomerne rýchlo. Keď sa jeho pozornosť presunula späť na opustených mužov pri dverách, poklesli mu plecia pri predstave, že tých dvoch bude musieť pozvať do svojej kancelárie. Napriek tomu sa vystrel. „Och. Poďte ďalej, pán Potter... Pán Weasley,“ posmieval sa Patel a nepozrel sa im pritom do očí.

Ron a Harry sa teda náhlili do kancelárie a pocítili úľavu, keď za nimi Patel zavrel dvere a urobil pohyb k trom miestam, ktoré sa nachádzali pred jeho kancelárskym stolom. Jeho predtým veselý postoj mu nevydržal. Hoci nebol výrazne kyslý, zdalo sa, že sa so skupinou rozpráva úplne nezúčastnene. „O čo teda ide?“ spýtal sa a sám si sadol oproti nim. Zložil si mäsité ruky na stole a naklonil hlavu na stranu, takže sa mu z predtým uhladeného účesu uvoľnilo niekoľko kúskov tmavých vlasov.

„Ide o Draca Malfoya,“ zamrmlala Hermiona a okamžite uprela svoje oči späť do Patelových modrých.

Patel stuhol. Na sekundu len neveriacky hľadel na Hermionu. Ako človek, ktorý sa denne zaoberal kriminálnymi záležitosťami, Patel, samozrejme, počul všetko o situácii syna Malfoyovcov. Preštudoval všetky spisy a dokonca si vyžiadal hlásenia od mužov, ktorí tvrdili, že ich Draco pred niekoľkými týždňami napadol v uličke. Dostal prístup k spisom a poznámkam, ktoré si robila Elaine Galerová. Po preskúmaní si teda bol istý, že Draco Malfoy úplne prekročil hranice. Samozrejme, že bol šialený ako blázon - a prečo by nebol? S rodičmi, ako boli jeho... s výchovou, ako bola jeho... naozaj to bola len otázka času.

Myseľ Lazara Patela považovala Draca Malfoya iba za tikajúcu časovanú bombu. Vycvičil ho sám Temný pán. Bol požiadaný, aby vykonal vraždu. A hoci ten chlapec v skutočnosti nedokázal dokončiť vraždu riaditeľa školy Albusa Dumbledora, Patel si bol istý, že v nasledujúcich mesiacoch svoj podiel vrážd vykonal. Situácia Draca Malfoya však nebola to, čo Patela v tej chvíli trápilo. Namiesto toho ho zaujímalo, prečo sa Hermiona Grangerová o chlapca vôbec zaujíma.

„Ach, tamto,“ odpovedal Lazarus a konečne sa prebral z hmly. Nemusel sa pýtať, na čo sa dievča pýta, všetko už počul. Lucius aj Narcissa boli v jeho kancelárii absolútne zúriví a žiadali ho o prepustenie ich syna. Na ich návštevu spomínal so silnou nevôľou. Lucius Malfoy bol stále desivý, keď išlo o záležitosti týkajúce sa jeho jediného syna.

Hermiona prikývla a pocítila nutkanie pokračovať. „Rada by som prediskutovala záležitosti týkajúce sa jeho prepustenia od Hobbsa.“

„Obávam sa, slečna Grangerová, že to neprichádza do úvahy.“ Lazarus Patel ani len nevzhliadol. Zostal nehybne sedieť na svojom mieste, nepokojný a nezlomný. Jeho oči však stále skúmali Hermioninu ustarostenú tvár. Videl, ako sa do nej vkráda červeň, dokonca zaznamenal záblesky frustrácie, ktoré ovládli jej kedysi prísne sústredenie. Zdalo sa, že Ron a Harry po jej boku spolu s ňou ochabujú a vymieňajú si pohľady. Hermiona však zostala ticho.

„Čo na tom 'neprichádza do úvahy'?“ spýtal sa Ron, ktorý sa na svojom mieste mierne naklonil dopredu. Nechty sa mu zarývali do opierky. Jeho oči našli Hermionu, kým sa pozreli späť na Patela, akoby ho chceli vyzvať.

Patelove oči sa posunuli, akoby to boli dva ľadové modré ľadovce. Našiel Rona a zdalo sa, že akákoľvek jemnosť v jeho výraze sa rozplynula. „Nie ste prví, ktorí za mnou prišli v tejto veci, verte tomu alebo nie. Okrem rodičov pána Malfoya som o tejto situácii hovoril aj s Gregorym Goylom.“

Hermiona si zamrmlala do lona. „Goyle tu bol?“

„Vlastne dvakrát,“ spomenul si Lazarus a tváril sa dosť zachmúrene. „Dokonca sme ho odtiaľto museli dať vyviesť.“ Hermiona pokrútila hlavou, oči sa jej zaligotali smutným nástupom pretekajúcich sĺz. „A budem vám musieť povedať to isté, čo som povedal aj jemu: Prípad Draca Malfoya nie je jednoduchý.“ Lazarus si všimol Hermionu, ako sa posunula na svojom mieste. Snažila sa povedať niečo nahlas, akoby jej poznámka iba spočívala na špičke jazyka, pripravená na vyslovenie. Keď však nenašla odvahu vyklopiť ju, Patel pokračoval ďalej. „Jeho duševná stabilita je očividne veľmi krehká. Ak ste za mnou prišli v nádeji, že ho prepustia z Hobbsovho ústavu, potom vám musím s poľutovaním oznámiť, že máte smolu.“

Na chvíľu sa zarazil, prečistil si hrdlo a dokázal pokračovať. „Ja som len... v každom prípade prostredník. Neschvaľujem ani nezamietam prepustenie pacienta v Hobbsovom ústave. Mojou úlohou je umožniť v danom prípade rozhodnutie súdu... ak a len ak vidím, keď by pacient mohol byť schopný normálne žiť v spoločnosti. V prípade Draca Malfoya to, žiaľ, nevidím.“

V miestnosti zavládlo nepríjemné ticho. Hermiona cítila, ako sa rozohrieva. Polovica z nej zatúžila siahnuť po prútiku. S nepriateľskými úmyslami zvažovala, čo by sa stalo, keby mu priložila hrot prútika pod ochabnutú bradu a pohrozila mu, že ak jej nevyhovie, vyšľahá z neho peklo. Potom rozumnejšie vypustila túto myšlienku zo svojej pulzujúcej hlavy. Čo vôbec očakávala, že v kancelárii urobí? Podľa Patela všetko žobranie odviedli Lucius, Narcissa a Goyle. Napriek tomu zdvihla zrak, v očiach jej plávali slzy. Skúmala mužovu tvár, rozhorčená tým, že ju zastihol takú zúfalú. No napriek tomu sa uškrnula: „Keby ste si len prezreli spisy...“

Lazarus pokrútil hlavou. „Už som to urobil, slečna Grangerová. Preskúmal som aj poznámky Elaine Galerovej...“

„Tá žena je absolútna hanba...“

„Elaine Galerová je profesionálka vo svojom odbore, pani Grangerová. Okrem toho,“ posunul sa a vyzeral mimoriadne previnilo, keď pokračoval, „ak to musíte vedieť, pani Galerová bola jednou z mála autoritatívnych osobností proti Dracovmu umiestneniu.“

„Pardon?“ Hermiona si nebola istá, či toho muža počula správne. Po druhý raz pokrútila hlavou, tentoraz dôraznejšie a k veci. Hermiona prehltla a vyzerala dosť nahnevaná, keď nahlas povedala: „Elaine Galerová povedala, že Hobbsov inštitút považuje za...“

Patel zdvihol ruku, aby Hermione zabránil pokračovať. Zdalo sa, že je pokojný a vyrovnaný, keď si všimol, že Hermiona mu vyhovela a uprostred vety zastala, aby mu dala možnosť prehovoriť. To však nezmenilo povahu jej nahnevaného výrazu. S úzkymi očami a horúcim správaním vyzerala, akoby sa chystala na muža úplne vybuchnúť. „Keď sa o Dracovom stave dozvedeli na ministerstve, Elaine Galerová odmietla vydať svoje poznámky o ňom, nazvala to... 'dôvernosťou pacienta'. Žiaľ, zdá sa, že slečna Galerová úplne nepochopila, aké kľučky sa okolo takejto myšlienky točia.“

Hermiona sedela ako prikovaná. Jej pozornosť upadla a lojálne sa sústredila na stred svojho lona. Prsty jej šmátrali po prútiku a cítila sa hlúpo, že vôbec uvažovala o jeho použití. Nebola nepriateľská, bola porazená. Došli jej nápady, a ako sa ukázalo, všetko, čo si v prvom rade myslela, bolo aj prekrútené. Jej krotká odpoveď: „Draco Malfoy tam nepatrí,“ spôsobila, že sa miestnosť zastavila. Ani jeden z mužov okolo nej nepovedal ani slovo. Iba Harry, ktorého oči analyticky vystrelili na Patela, urobil prvý pohyb. Pozoroval muža cez sklá okuliarov a ten zasa skúmal ženu pred sebou.

Bola taká odlišná od dievčaťa, akým bola pred rokmi. Patel čítal o jej duchu v novinách, videl jej úsmev v tlači. Za jej fasádou však nebol ani najmenší náznak šťastia. Hneď ju považoval za stratenú. Všimol si smútok, ktorý poznačil jej oči, sledoval, ako sa jej tvár zvraštila do výrazne zamračenej tváre. Vo svojom vnútri však vedel, že sa nepohne. Akýkoľvek smútok, ktorý cítil k dievčaťu, ktoré pomohlo zachrániť čarodejnícky svet, neprevážil nad jeho predchádzajúcim presvedčením.

Lazarus našiel dvoch mužov po jej boku. Ron a Harry ho prepaľovali pohľadmi. Vôbec sa mu tí dvaja nepáčili. Iste, spočiatku, keď sa s nimi zoznámil hneď prvý deň, sa mu pozdávali. Ale ako to už u mladých mužov býva, na jeho vkus až príliš blbli, a pritom sa im stále dostávalo maximálneho rešpektu. A určite nemohol poprieť, že si ho zaslúžili, to iste, ale stále sa mu podarilo peniť pri spomienke na Rona Weasleyho, ako stojí nad jeho najcennejšou rastlinou s prútikom v ruke, a mrmle: „ehm... prepáč, kamarát. Nechcel som ti zapáliť sedmokrásku.“

Prekliati tupohlavci, Lazarov tvrdý výraz vzal za svoje a vybledol. Kývol na nich a potom sa obrátil späť k Hermione, plecia mu mierne skĺzli na jeho hrubý rám. „Nanajvýš vám môžem udeliť povolenie na návštevu, ak si to želáte?“ ponúkol, v hlase mu zaznel náznak súcitu.

„Fajn,“ vyhlásila Hermiona bez ocenenia. Napriek trpkosti v jej hlase Patel len prikývol a siahol späť do zásuvky svojho dreveného stola. Keď sa z nej jeho ruka vynorila späť, mal v ruke malý žltý lístoček a brko. Nahlas už nepovedal ani slovo. Namiesto toho sa obrátil k dokumentu a narýchlo podpísal hrubý riadok na spodku. Keď konečne dokončil parafovanie, ponúkol ho Harrymu v obave, aby ho Hermiona pri preberaní neroztrhala.

Len mierne ho prekvapilo, keď sa dopredu načiahol Ron natiahol a vytrhol mu ho z rúk rovnako zatrpknutým spôsobom. „Vďaka,“ odvrkol ryšavec a tváril sa kyslo.

„Toto je priepustka na celý týždeň, slečna Grangerová, ktorá vám trom dovoľuje stretnúť sa s Malfoyom, ak si to želáte. Dúfam, že vám to aj tak pomôže.“ Lazarus sa tváril mierne rozladene. Pozrel sa späť na Hermionu a sklonil hlavu jej smerom. „Je mi to ľúto,“ povedal napokon a pôsobil dosť pochmúrne a slávnostne, „to je všetko, čo môžem urobiť...“