Preklady fanfiction Harryho Pottera

Dvadsiata kapitola: Aký zvláštny svet

Draco Malfoy nevnímal tlkot vlastného srdca.

Nevnímal, ako sa mu dvíha hruď, nevnímal dych, ktorý sa mu dral z pľúc. Ale jeho pamäť, hoci rozmazaná, si spomínala na chvíle pred tým, ako sa začalo to, čo sa s ním dialo práve teraz. Ale vnímal točiacu sa spálňu, počul vlastnú hromovú bolesť hlavy za spánkami a vysoký smiech lorda Voldemorta. Takto, pochopiteľne vystrašený, v okamihu vyskočil z postele a divokými očami prehľadával miestnosť. V zrkadle len tak-tak rozoznal zhnitú postavu toho šialenca. Tam, dokonale uprostred toho lesklého zrkadla, muž predtým známy ako Tom Riddle vytrvalo krútil hlavou, kým sa opäť rozplynul vo vzduchu.

Divo skúmal očami spálňu Hermiony Grangerovej v nádeji, že v tme zbadá pod prikrývkami jej útlu postavu. "Hermiona?" pokúsil sa nahmatať stenu, aby sa o ňu oprel. Pocítil záchvev nevoľnosti, ktorý sa zmocnil spodnej časti jeho trupu, a ľútostivo sa objal. Keď sa blonďavé vlasy dotkli jeho strnulého čela, cítil, ako mu po bledej tvári stekajú stopy potu. Absencia odpovede však len umocnila jeho strach zo samoty, keď sa vliekol po dlážke.

Potom jeho oči našli dvere a keď sa ne upriamil, pokračoval v potupnom potácaní sa. Roztraseného ho tam viedol jeho zvlhnutý pohľad, ale podarilo sa mu nájsť kľučku a prekonať prah. Či sa tento nepochopiteľný príchod choroby stal preňho už pravidelnosťou? Ak áno, ťažko si na to zvykne. Život plný úzkosti a kovového trápenia si vedel len ťažko predstaviť, a predsa sa mu takáto budúcnosť zdala takmer nevyhnutná. Drvila ho dotieravá myšlienka, že bude Hermione neustále na obtiaž, a keď sa vliekol chodbou, snažil sa nemyslieť na to, že ju bude večne obťažovať svojimi nevysvetliteľnými problémami. Nechcel, aby sa oňho každú chvíľu starala, nedokázal si ani predstaviť, že by jej spôsobil utrpenie len kvôli vlastnému blahu.

Takže sa potácal chodbou a rozhodol sa, že mu hlava nikdy neprestane našepkávať rôzne veci, rozhodol sa, že Hermione nikdy nemôže priať život plný utrpenia a starostí. Dokázal by si poradiť sám, dokázal by si zvyknúť na svoje podlomené duševné zdravie. Ale Hermiona, tá si takúto existenciu nezaslúžila. A hoci sa mu uprostred vydesených myšlienok zdalo, že každý krok vpred je zdĺhavý, každé vykročenie bolo náročnou úlohou. Zosunul sa pri kuchynskom stole, minul okraj ostrovčeka a narazil chrbtom na malú rímsu. Pokrčil nohy v rôznych smeroch a vydýchol si.

Ako dlho to už bolo? Ako dlho to bolo, čo videl Hermionu v dobrej nálade? Ako dlho to bolo, čo sa rozprával s Goylom, svojím najlepším priateľom; alebo s Pansy, s niekým, o kom si myslel, že ho kedysi poznal. Nevedel - nemal ani najmenšiu predstavu. Zmätený sa pozrel na hodiny na stene a sledoval, ako sa mu pred prižmúrenými očami zlievajú čísla. Z medzery v perách mu vykĺzla dlhá stopa sliny a on si uvedomil, že keď sa to tak vezme, na čase vlastne nezáleží. Vedel však, že mu ho aj tak veľa neostáva. Pre Draca Malfoya teraz čas neexistoval. Dosť rýchlo prichádzal o rozum. Už ani nepočul sám seba myslieť. V akom zvláštnom svete sa potom nachádzal, tak omámený, tak argumentačne neexistujúci.

Musel však zastonať alebo vzlyknúť, lebo v miestnosti oproti nemu niečo hlasno buchlo, ale Dracove oči zostali upreté na ručičky hodín. Vtom sa dvere do najbližšej spálne roztvorili a do tmy vstúpil Ron Weasley s prútikom vystrčeným pred seba. Chvíľu mu trvalo, kým v tme vôbec zbadal Dracov tieň, ale v pruhovanom pyžame sa prešmykol tieňmi práve včas, aby zachytil hmlistú vec pri ostrovčeku.

Ron si kľakol, ústa mal mierne pootvorené. Jeho vlastné modré oči skenovali Draca a nakoniec spustil prísnu ruku.

"Malfoy?" spýtal sa a priblížil tvár ešte viac. Draco len mykol očami a zvláštne prázdnym pohľadom sa zahľadel na Rona. Zdvihol hlavu a potom ju jemne zaklonil, než stisol oči a naklonil sa dopredu, aby si opäť objal brucho. "Hej! Počuješ ma?"

Draco však zvesil hlavu a zbledol, len zdvihol dlane, aby si utrel slzy, ktoré mu čerstvo stekali po tvári. V duchu sa preklínal, stále si až príliš uvedomoval, že teraz vzlyká pred Ronom. Ale pálčivá intenzita na hrudi sa v ňom nemilosrdne krútila a nedokázal by ich zastaviť, ani keby sa o to pokúsil. Namiesto toho si pomocou dlaní úplne zakryl tvár a potom sa zbytočne snažil zablokovať zdrvujúci zvuk Voldemortovho smiechu v hlave.

Nech už naňho ryšavec kričal čokoľvek, splynulo to. Slová, hoci boli uponáhľané a znepokojivé, zneli omámene a nezreteľne. Cez hmlisté videnie, ktoré mu zahmlievalo zrak, sa Dracovi zdalo, že počuje, ako sa Ron vážne pýta: "Dostal si sa k alkoholu?"

Boľavo pokrútil hlavou. "Kde je Hermiona?" dodal a obzrel sa k otvoreným dverám dievčenskej spálne. A na Ronových tenkých perách Draco rozoznal meno dievčaťa, ktoré mu chýbalo - dievčaťa, o ktorom si bol takmer istý, že ho miluje. Hermiona Jean Grangerová, dievča, ktoré si zaslúžilo oveľa viac, než Draco Malfoy vôbec mohol ponúknuť. Sledoval, ako Ron šepká slabiky jej mena, a v klesajúcej hrudi pocítil ťaživý pocit utrpenia.

"Kde je Hermiona?" spýtal sa znova Ron.

Dracova tvár sa prepadla. Napriek vlastnej bolesti zistil, že sa oveľa viac bojí o ňu a jej bezpečnosť. Otvoril ústa, aby odpovedal, no podarilo sa mu len zakašľať. Napriek vypľutiu slín mu však z úst vyleteli chumáče karmínovej krvi a zafarbili prednú stranu Dracovho trička. Obaja chlapci sa na chvíľu znepokojene zahľadeli na Malfoyovu dvíhajúcu sa hruď než Ron, chvatom, cúvol dozadu. Napriek tomu, že sa nepokojne zajakával, padol dozadu a akoby krabími krokmi sa od Malfoya vzďaľoval.

"Vydrž," ozval sa Ronov hlas cez šialený chichot v Malfoyovej hlave, "ne-nehýb sa... Harry! Harry!"

Vstal zo zeme a v okamihu zmizol od Malfoya. Potom sa bez zaklopania oprel chrbtom o ďalšie dvere a otvoril ich.

"Niečo sa deje!" zakričal a Malfoy len sotva rozoznal jeho výkrik. Hoci, na Ronovo viditeľnú úľavu, sa Harry bez väčšej straty času vrhol cez zárubňu dverí. Rozhliadol sa okolo seba, s obavami zakričal na Hermionu a na konci chodby zbadal Draca.

Analyzoval chlapcovu zhrbenú polohu a červenú krv, ktorej už bolo dvojnásobné množstvo. Malfoy si odtiahol ruky od tváre a zdesene sa zahľadel na svoje otvorené dlane. Krv sa mu hromadila na rukách a presakovala cez látku pyžama. Aj na tú diaľku Harry počul Malfoyov vlastný chrčivý vzlyk, keď sa obzrel a bezmocne sledoval cestičku zo svojich pier. V odstupe od oboch mužov Draco počul mrmlanie, v ktorom si bol istý, že sa Ron pýta: "Čo máme robiť?"

Harrymu sa zableskli zelené oči. V noci vyzeral unavene a znepokojene, ale rýchlo našiel malú čiernu vysielačku odhodenú v rohu. Jednoducho k nej mykol bradou a Ron sa k nej v okamihu vrhol. Ryšavec však na maličkú hračkársku vec len hľadel, akoby sa mala pred ním zapáliť. Zdvihol obočie a s miernymi rozpakmi stíšil hlas. Na zlomok sekundy sa zastavil a prevrátil vec v bledých, pehavých prstoch. Napriek Dracovmu slintaniu a miznúcemu vedomiu na podlahe za ním sa naklonil bližšie k Harrymu a anténou hračky gestikuloval smerom do vzduchu.

"...ako-ako sa to-toto používa?"

Draco ho však stále počul cez hromovú bolesť hlavy a s odfrknutím ochabnuto ukázal na tlačidlo na boku ovládača. Ron aj Harry sa na Draca pozreli so zdesenými výrazmi, ale potom sa trochu unáhlene opreli do vysielačky. "Hermiona?" Ron vykríkol, aj zašepkal zároveň. Dokonca aj Malfoy vycítil naliehavosť v jeho hlase a vydesený tón, ktorý nasadil, ho dokázal vystrašiť. Malfoyovi sa nadvihla hruď a vykašľal nadmerné množstvo krvi na prednú stranu bielej košele. "Miona,“ zjačal Ron a náhle ustúpil, "Miona, prosím... prosím, zdvihni to!"

Napriek tomu bolo v Malfoyovi čosi zvláštne zvedavé, a hoci vyzeral, že by chcel zostať sedieť, podarilo sa mu načiahnuť nahor a nahmatať okraj mramorového ostrovčeka. Jeho vratké kolená sa zomkli a s nešťastným zastonaním si oň oprel mokré čelo, kým si rozochvenými rukami prešiel po zauzlených vlasoch.

"Hej!" Ron zakričal, pustil prst z tlačidla a pozrel sa na Harryho, aby mu pomohol. "Čo to robíš?"

Dracovi sa nemilosrdne rozbúšila hlava. Hromobitie jeho ťažkého srdca narážalo na steny jeho hrude a aj keď mal hlavu pritlačenú na chladný vrch ostrovčeka, jeho videnie bolo len zväčša obrovskou škvrnou. Ronov hlas sa k nemu predral, hoci mierne zahmlený. Napriek tomu na znak toho, že ho počul, Malfoy zdvihol ruku, zbytočne ňou mávol a potom ju nechal klesnúť späť. Kdesi uprostred Malfoyovho delíria počul ďalšiu prichádzajúcu sériu Voldemortovho vysokého chichotu.

"Do čerta," zamrmlal si pre seba, skĺzol si dlaňami na uši a silno ich stlačil.

Hukot v pozadí sa miešal so smiechom, búchaním a hromobitím. Počul statický šum vysielačky a Rona, ako usilovne protestuje proti každému Dracovmu kroku. Hoci napriek tomu, že si Draco držal uši zakryté dlaňami, počul aj Rona, ako sa potáca bližšie. Vystrašený muž natiahol ruku, hoci stále zvieral vysielačku, a kŕčovito žiadal: "Sadni si, Ma-Malfoy!"

Na čo Malfoy smutne odvetil: "Daj si odpich, Weasley," a potom sa dramaticky schúlil späť do seba.

Ron sebou šklbol. Napriek tomu, že sa ho to máličko dotklo, sa však nepokúsil blondínovi odpovedať. Namiesto toho sa otočil späť k vysielačke a zahľadel sa na reproduktory, akoby mohol silou vôle prinútiť Hermionin hlas, aby sa mu zjavil.

"Hermiona?" skúsil zúfalo, "Hermiona, si tam?"

"Ron?"

Weasley vydýchol a oboma rukami zovrel vysielačku. Za sebou našiel Harryho v pyžame. "Ach, chvalabohu." Zadychčaný Ron odvrátil pohľad od Draca a voľnou rukou si z tváre utrel stekajúci pot. Malfoy si uvoľnil uši. Ignoroval smiech v hlave a žmurkal cez hmlu, ktorá mu zahltila zrak. Oči sa mu teda vydali smerom k podlahovým doskám a zmocnil sa ho nový prílev odhodlania. Napriek opileckému kolísaniu, ktoré ovládlo jeho krok, zvládol asi tri kroky, kým sa opäť zrazil so zemou. Ronovi takmer vypadla vysielačka spomedzi prstov. Vydesený sa zúfalo otočil.

"Harry," dusil sa nahlas, "Harry!" Harry však nebol ďaleko za Ronom a naliehavo sa vrhol k Dracovi s vlasmi divo rozstrapatenými na vlastnom čele.

"Harry!" Z hĺbky rozhlasových reproduktorov sa úzkostlivo ozvalo Hermionino vlastné vykríknutie, po ktorom nasledovala ozvena niekoho neznámeho. Muži však prehliadli dodatočný hlas v pozadí Hermiony a skrčili sa k zemi, sústredení na rozvalenú postavu na podlahe. "Harry, čo sa deje?"

A potom sa za Malfoyovým obrysom ozval divný zvuk. Vracal, príšerne sa rozkašľal a cítil sa otupený, keď sa mu v rozmazanej hlave vrátil zrak sivých očí. V kuchyni sa zotmelo a svetlá okolo nich sa rozblikali ako vypínač. Niečo sa okolo neho šuchtalo a napriek tomu, že sa okolo neho tlačili Harry aj Ron, Draco videl, ako z novoobjavenej čiernoty vystupuje obraz Voldemorta. Holá a hnijúca noha mŕtveho muža kráčala pomalým krokom vpred. Jeho štíhle kostnaté prsty hrozivo zvierali prútik a ústa sa mu skrútili do zákerného úsmevu. Na tom mužovi bolo čosi, čo naznačovalo, že hoci vyzeral načisto mŕtvy, bol priveľmi živý. A tak napriek tomu, že Malfoy nemal nič viac než halucinácie, mal intenzívne úprimný strach, že onedlho zomrie.

Keď pocítil, ako sa mu hrudník dvíha nahor, takmer všetko mu zmizlo z dohľadu. Hlavu mu prevalcovalo tvrdé búšenie a telo sa mu proti svojej vôli zmietalo. Ron vykríkol a odplazil sa dozadu. Harry sa však vrhol späť k Malfoyovi, zaboril mu ruky pod hlavu a zdvihol ho zo zeme.

"Drž ho!" Harry vydýchol cez zaťaté zuby, čo prinútilo Rona vrátiť sa o krok dopredu a pritlačiť mu ruky na Dracovu hruď. "Drž ho pevne!" prikázal mu, "udrie sa do hlavy!"

"Harry! Harry... čo sa deje?" V Ronovej ruke sa rozozvučala vysielačka s Hermioniným rozstraseným hlasom.

Harry si rukami pritiahol Malfoyovu hlavu k hrudi a z takmer bielych očí mu odhrnul vlasy dlaňou. "Malfoy!" Harry prskal a odmietal zdvihnúť zrak od Draca, ktorého tvár bola zaliata potom aj slinami. „To je Malfoy... Hermiona... niečo sa deje. Niečo sa deje! K-kde si?“

"Čože? Čo je s Dracom? Harry, prosím..." Aj cez reproduktory malej hračky Harry vycítil intenzitu Hermioninho hlasu. Počul šuchot jej nôh, akoby sa krčila na podlahe, a zavŕzganie niečoho, čo sa zošuchlo z vyššieho povrchu.

Harrymu skĺzli ruky z Malfoyovej hlavy a rýchlo schmatol vysielačku v Ronových rukách. „Prosím, ty sa...” povedal úprimne, " musíš... sa... vrátiť... sem!" Malfoy vydal tichý ston a vyzeral, akoby sa mal prebudiť z predchádzajúceho bezvedomia. V Harryho nepokojnej hrudi sa vznietil ľahký záchvev nádeje, ale opatrne sa naklonil späť k hračke. „-prosím! Hej, Ron, drž mu hlavu dohora!“

Výbuch statickej elektriny prerušil reproduktory a Harry prerušil spojenie, len čo zbadal, že Draco opäť otvoril oči. Nasilu odsunul vysielačku a dlho, uľavene si vydýchol. Hoci napriek novému pokoju, ktorý Draco nadobudol, výraz jeho zúboženej tváre ho označoval za chorého a inak takmer úplne nereagujúceho. Napriek tomu však jeho oči vírili a so slzami v očiach sa pozeral do stropu, akoby sám nevedel celkom pochopiť svoje vedomie.

Ronove ruky zovreli Dracov zátylok napriek chladu, ktorý ho poznačil. Na okamih sa mu vyšmykol, kým sa na muža opäť pozrel. Hoci Harry odhodil hračkársku vysielačku, Ronove oči sa sústredili len na šklbajúceho sa blondína. Ten sa na chvíľu zachvel, sám od seba, a jeho široké oči sledovali vchodové dvere. Nemohla Hermiona bežať rýchlejšie? Nech už odišla kamkoľvek, rozhodne nebol čas na to, aby sa zdržovala. Ľutoval, že nezostal hore, ľutoval, že vôbec nechal Draca Malfoya spať vo svojom dome. A predsa sa mu dotieravý pocit ľútosti nemilosrdne krútil okolo vnútorných útrob a on ho nedokázal poprieť. Každé zúfalé zachrčanie, ktoré sa vydralo z Malfoyovho vyschnutého hrdla, mu naozaj spôsobilo, že mu hruď klesla vlastnou nesebeckou hrôzou.

"Kde je?" zachrčal Ron, keď sa Dracovi oči prevrátili do bledej hlavy a tvár sa mu v reakcii zvrtla na stranu. Teplota jeho trupu klesla ma mrazivú hodnotu a s každým záchvatom akoby sa Ronovo zovretie utiahlo. Ron sa priblížil k Dracovej papierovo bielej tvári a ani sám tomu nemohol uveriť, keď chlapcovi odhrnul spotený mop z mastného čela. "Niečo... nie je v poriadku," zopakoval chrapľavo, "niečo n-nie je v poriadku."

Harrymu klesli plecia. Rýchlo sa prestal prechádzať. Na okamih jeho zelené oči spočinuli na Malfoyovi a potom bez varovania padol na kolená a priplazil sa. Tvár, presiaknutá zvedavosťou, sa mu skrútila obavami a pátraním, keď sa s vystretou pravicou blížil k Ronovi aj Malfoyovi.

"Draco," zašepkal silným a počuteľným hlasom. Chlapec otočil oči a na Ronovo veľké prekvapenie sa pozrel na Harryho, napriek tomu, že mal očividne mokrú tvár. Po Malfoyových začervenaných lícach stekali slzy a prednú časť nosa mal červenú a ošúchanú. "Malfoy," spýtal sa Harry, ktorý bol s Malfoyovou situáciou oboznámený oveľa lepšie, než Ron možno vôbec tušil, "po-počuješ ma?"

"Ja nechcem zomrieť," zachripel Malfoy a oči mu zúfalo vírili. Zdalo sa, že má problém držať sa, a predsa sa napriek ťažkostiam snažil udržať si vedomie. "P-prosím," žobral a pokúšal sa zdvihnúť, kým sa len ťažko zvalil späť do Ronovej hrude, "p-prosím, nenechajte ma zomrieť!"

"Nezomrieš, Malfoy!" ubezpečil ho Harry a odsunul Draca ďalej od Rona. Malfoy vykríkol a pocítil prudké šklbnutie, keď ho zdvihol a jemne položil späť na podlahu pod ním. Hlava sa mu zatočila a videnie sa mu začalo rozmazávať oveľa opojnejším spôsobom. Nad ním boli Harry aj Ron neurčití. Rozoznával len ryšavé vlasy a mierny lesk za Harryho naklonenými okuliarmi. "Len... ma počúvaj," poradil mu Harry a opäť sa pozrel smerom k vchodovým dverám. "Nesnaž sa bojovať s tým, s čím sa snažíš bojovať." Pozrel späť na Rona a na chvíľu si zahryzol do pery.

Zvláštnosť v tom, že bol svedkom toho, ako Draco prežíva to isté, čím si pred niekoľkými rokmi prešiel on, Harry, ho len trochu zneistila. Keď videl kŕče, videl hrôzu načrtnutú v Malfoyovej tvári a keď vedel, že v tom či onom momente mal Harry presne taký istý výraz, vyvolalo to v jeho zhrbenej chrbtici vlnu mrazenia. Napriek tomu Harry pritlačil ešte viac a mierne stíšil hlas. "Len sa tomu poddaj."

A tak sa Draco Malfoy, zľahka dýchajúci a cítiaci sa malátne, napokon podvolil. Znepokojený a spotený naposledy upriamil zrak na Harryho Pottera, Chlapca, ktorý žil; Chlapca, ktorý mu v každom význame zničil celý život. Vtom pocítil, ako okolo neho prešlo kolísanie niečoho ťažkého. Temnota sa k nemu plazila ako tieň. Prebehol ním šok z nečakanej elektriny a roztrasený cítil, ako sa mu oči prevracajú dozadu, keď sa k nemu tieň Temného pána približoval vytrvalo, bez jediného mihnutia.

"Všetko tvoje utrpenie," zasipel mŕtvy a vystrel ruky, akoby bol možno priateľskou bytosťou, "je len miernym medzistupňom na ceste ku konečnému plánu."

Malfoyovi sa rozbúchala hruď a srdce mu divoko tĺklo o dvíhajúcu sa hrudnú kosť. Videl obrazy svojej matky, oblečenej celej v bielom, ako stojí na okraji spálne pri okne. Bola to spomienka, ktorú si len pred chvíľou vybavil, hoci teraz to všetko videl tak jasne. Ako stála, pohrávala sa s koncami svojich blond vlasov, na jej krásnej tvári sa rysoval nervózny a zmätený výraz. Zo sotva roztvorených pier zavolala na svojho manžela a Malfoy, ktorý sa schovával chrbtom k stene pred izbou, zatajil chvejúci sa dych. "Lucius."

Jeho otec vyšiel spoza steny oddeľujúcej priestory ich spálne. Celú pravú stranu jeho predtým nepoškvrnenej tváre pokrýval mohutná a nevzhľadná modrina. Draco zalapal po dychu a rukou si zovrel ústa, aby zakryl ten zvuk. Nikdy predtým to hrozné zranenie nevidel, hoci tá vec vyzerala, akoby tam bola už celé mesiace. Napriek tomu si ju Lucius Malfoy obtieral, vo veľkej ruke mal mokrú žínku a na smutnom čele sa mu vynímala grimasa. Svojej znepokojenej žene nepovedal ani slovo. Nemusel.

"Toto všetko sa naozaj deje, však?"

"Áno," potvrdil Lucius, ktorý za tie roky, ktoré ho vyčerpali, možno zmäkol. Už nechodil po dome s takou hrdosťou ako predtým. Už sa nezdal taký ustarostený o svoje peniaze v u Gringottovcov. Namiesto toho sa zdalo, že jeho jediná pozornosť neustále spočíva na Narcisse a Dracovi. A v drvivej väčšine nad tými dvoma bdel ako panovačný jastrab. Napriek tomu nestrácal čas tým, aby manželke klamal. Tam, ako sa k nej pomaly blížil, sa zosunul na polstrovaný parapet a strnulo hľadel von.

Narcissa skĺzla bradou na Lucuisovo široké plece a potom mu chudé ruky položila dopredu na hruď. "Čo povieme Dracovi?" zašepkala zvedavo a Draco aj zo svojho miesta mimo izby počul, ako sa jej inak silný hlas láme.

Lucius mlčal. Jeho oči sa neodtrhli z vonkajšieho sveta a zdalo sa, že hľadí von za fontánu na dvore a za les ďaleko za ňou. "Pravdu," povedal napokon po dlhom uvažovaní. "Zaslúži si poznať pravdu."

Scéna sa mu rozblikala ako objektív fotoaparátu a on dokonca cítil, ako sa mu vytrhla zo stredu hrude. Potom sa ho zmocnil nový obraz a on zistil, že sa teraz vidí na kamennej chodbe Rokfortu. Svetlá a výbuchy sa rozliehali všade okolo neho a on, zahmlený, ani nedokázal vidieť priamo. V boku cítil pálenie, akoby bolo skutočné - rovnakú strašnú bolesť, aká ho trápila ešte v tú noc vojny. A tak sledoval samého seba, ako sa zohýba a drží si bok, žalostne stonajúc. Z blonďavej hlavy mu vytieklo veľké množstvo krvi, ktorá mu nechutne zlepila vlasy. Rozkašľal sa, vypľul šarlátovú kaluž a zistil, že dve mäsité ruky ho silno zovreli na hrudi.

"Draco!" vykašľala sa postava pokrytá sadzami a popolom. Bol to Goyle, presne taký, ako si ho Malfoy pamätal. Chlapec vyzeral ako troska, očividne kopíroval stav, v akom bol Draco sám. "Draco! My... my... my... my... my... musíme... nájsť... C-Crabbeho!" Nechty sa mu zabodli do Malfoyových sklesnutých ramien a silou-mocou ním zatriasol, aby si získal jeho pozornosť. "Draco! Počúvaj ma!" Goylov hlas bol zlomený, prichádzal k Malfoyovi v roztrasených útržkoch, ako sa snažil popadnúť dych. Dychčal a nechával zo seba nepretržite stekať veľké masy potu. Jeho veľké oči sa však upierali do Malfoyových napoly zatvorených a on ho pevne zvieral v strachu, že Draco stratí vedomie. "Nemôžeme ho nechať... zomrieť!"

Spomienka sa v okamihu od Malfoya odtrhla a odhalila mu novú scénu. Tá spomienka však nasledovala len chvíľu po druhej a on zistil, že sleduje seba a Goyla, ako spolu bežia po chodbe. Vyhýbali sa pohľadu na zelené a červené svetlá, zdesene sa potkýnali pri pohľade na mŕtve telá, rozhádzané po celom areáli ich školy. Potom v diaľke zbadali jeho. Na ťažké steny vrhal tieň Vincent Crabbe a zvieral postavu zvíjajúceho sa chlapca. "Hneď mi to povedz!" zasyčal Crabbe, ktorý si nevšimol Goyla a Draca, ako sa rútia vpred bližšie k nemu. "POVEDZ MI TO!"

"Ja-ja-ja-ja neviem," vykoktala postava, ktorej tvár sa mierne rozjasnila, keď blesky okolo nej zaplavili jej zovňajšok. Kučeravé svetlé vlasy mal pokryté špinou a pery mu opuchli od krvi. V priateľských očiach mu blikala hrôza a jeho tenké drobné ruky sa chytili v snahe vytrhnúť sa z Crabbeho ťažkého zovretia. "Ja p-p-prisahám!" vypískol uprostred svojich vzlykov. "Ja ne-neviem, k-kam š-šiel!"

Bolo celkom zrejmé, že chlapcova výpoveď bola lož. Spôsob, akým jeho vystrašené očká prehľadávali trosky, bol výrečný. Draco si však bol istý, že hlas vydesenej postavy poznal už skôr. Malý a bojujúci, sotva dokázal rozoznať postavu Colina Creeveyho, kým Crabbe zakričal: "Klamár!" Potom pustil krútiaceho sa Colina, ktorý s prudkým zadunením dopadol na podlahu. Colin však nestrácal čas. V okamihu, keď ucítil zem, sa vyškriabal nahor a vydal zo seba hlasný a ozývajúci sa vzlyk, potom sa vyškriabal nahor a vyrazil po dlhej chodbe. Crabbe však ešte neskončil. Zdvihol ruku a hrot jeho prútika sa v priebehu niekoľkých sekúnd zafixoval na jasný obrys chlapca. Nadýchol sa, pripravený zabiť, a zakričal: "Avada Kedavra!"

Záblesk svetla zasiahol priamo chlapca a s príšerným plesknutím vyslal jeho slabú postavu na kamennú zem. Výrazná ozvena jeho posledného vzlyku sa odrazila od stien a narazila do Dracových uší ako odpálená bomba. A on zistil, že už nedokáže utiecť. Omámený sa zastavil na mieste a len zľahka počul Goyla, ako kričí: "NIE!"

Vtom sa objavil záblesk jasného bieleho svetla a Malfoy si na chvíľu myslel, že sám zomrel. Počul však výkrik Rona Weasleyho, ktorý sa ozval hneď vedľa neho, a buchnutie hrubých drevených dverí. V ušiach mu zaznel šuchot krokov a potom sa mu na ľadovej tvári rozplynul ťažký, horúci dych. "Draco?"

Spoznal ten hlas: Hermiona Jean Grangerová. Jej jemný a vitálny zvuk ho dokázal vytrhnúť z temných spomienok. Cez rozmazané škvrny svojho uslzeného zraku ju uvidel, ako tam kľačí. Bola celá spotená a jej hruď sa dvíhala spolu s jeho, akoby utekala veľmi, veľmi ďaleko. Jej ruka však bola teplá a on cítil, ako mu objíma líce, keď si nevšímala padajúce pramene rozstrapatených brunetkiných vlasov, ktoré jej padali pred oči. "Draco..."

"Draco, je mi to ta-tak ľúto..." povedala s bolestným a trasľavým vzlykom.

Za čo sa ospravedlňuje? Malfoy jej chcel povedať, že nech je to čokoľvek, on jej odpúšťa. Otvoril ústa, ale podarilo sa mu vydať len hlasný vzlyk, pri ktorom Hermiona stŕpla. Nedokázal pohnúť rukou, aby sa dotkol jej trasúcich sa prstov, nedokázal pohnúť jediným svalom. Bolel ho každý kúsok tela a cítil bolesť, akú ešte nikdy v dospelosti nepocítil. Napriek tomu však Voldemort stále stál aj nad Hermionou. Tváril sa pokojne a mal prázdny výraz, akoby bol len pozorovateľom. Jeho dlhé prsty sa pohrávali s oblúkom jeho prútika pripomínajúceho vetvičku. Opatrne ním krútil a jeho oči sa na Draca pozerali s výrazom sadistickej zvedavosti.

A Malfoy dokázal vycítiť čokoľvek a všetko. Cítil ostrú bolesť, ktorá ho bodala ako nôž do boku, cítil, ako sa mu krúti žalúdok, keď sa mu pevne zovrel ako päsť. Niečo v hlave mu spôsobilo, že sa cítil zmätený a otupený, akoby spadol alebo dokonca zomrel. Vyschlo mu na ústach a nemilosrdne v ňom stíchol pálčivý pocit pálenia srdca. Nemohol pohnúť rukami a nemohol ani nohami. Cítil sa horúci aj studený, mŕtvy aj živý. Lepšia polovica jeho šialenej mysle mu hovorila, že zomrie, zatiaľ čo bláznivé časti mu hovorili, aby sa pokúsil vydržať. Pre Hermionu. Pre dievča nad ním, ktoré krútilo hlavou a stále dokola opakovalo... že je jej to tak, tak, ľúto.       

"Draco... p-prosím..." zašepkala, ale jej hlas k nemu doliehal len po zlomkoch, keď cítil, ako sa vlní a stráca z vedomia. "Prosím..."

Chcel k nej natiahnuť ruku, povedať jej, aby neplakala. Vidieť ju smutnú nepomáhalo bolesti, vidieť ju smutnú ju len strojnásobilo. Cítil, ako sa mu roztrhlo bijúce srdce, a nenávidel sa za to, že jej spôsobil všetku tú bolesť. Bláznivo si hovoril, že si to nezaslúži. Nezaslúžila si to. Nezaslúžila si...

Ale potom Malfoy očami prehľadal malú budovu. Teraz už takmer jasne počul Rona, ako prudko dýcha, a Hermiona bola priamo pred ním. Rukou mu zvierala tvár a oči sa jej rozliali prívalom smutných sĺz ako potopa. Ale kde bol Harry Potter? Draco si bol istý, že ho pred chvíľou videl, ale z jeho neprítomnosti ho bolela hlava a srdce mu búšilo od obáv. Jeho uplakaný pohľad našiel vchodové dvere, otvorené a odhaľujúce mu vonkajšiu noc. Hlavy sa mu zmocnili kroky, ktoré k nemu doliehali ako horúčkovito sa rútiaca búrka.

"Je mi to tak ľúto, Draco..."

Jeho nedostatočný zrak vyplnil zhluk tmavých tieňov. Vplávali do domu s vystretými prútikmi, tvárili sa vážne a usporiadane. Mali na sebe uniformy ministerstva a ich oči rýchlo prehľadávali interiér domu. A potom sa cez tmu do zorného poľa opäť vkradol Harry Potter. "T-tam!" Harry zakrákal a ukázal trasľavou rukou pred seba: "Je-je tam, len prosím..."

Uniformovaní muži z ministerstva odstrčili Harryho nabok a veľkými rukami od neho odsunuli Hermionu. Draco okamžite pocítil absenciu jej tepla a jeho telo sa zachvelo neistotou. Bez náhlenia ho chytili za plecia a pás a prudko ho prehli do oblúka. Rozkašľal sa, keď ho zdvihli, a krv sa rozprskla po prednej časti úhľadných uniforiem a husto mu stiekla po prednej časti bledej brady. Miestnosť videl ako rozmazanú škvrnu, jeden veľký silne zakalený obraz, ktorý sa mu vysmieval, keď cítil, ako sa miestnosť točí. Cez hmlovinu videl kuchyňu a svoj odhodený kabát a v pozadí Rona a Harryho. Dokonca zahliadol ich tváre, vystrašené, keď sa Hermiona vyrútila dopredu a kričala: "Čo sa s ním stane?"

V pozadí sa Voldemortove štíhle ústa zvlnili do spokojného úsmevu. Odložil prútik a tváril sa nedotknuteľne, keď sa jeho bývalý nasledovník slepo otáčal. Malfoya pichalo v hlave a stále kašlajúceho ho zdvihli vyššie, postavili ho proti dvom mužom. Tí ho s náhlivou motiváciou zdvihli, úplne ho zodvihli zo zeme a niesli ho tak, aby mal hlavu pritlačenú k hrudi jedného z nich. Nohy mu viseli cez pažu muža ohnuté v kolenách a on cítil, ako mu ľavá topánka skĺzava z nohy.

Hermiona sa vrhla dopredu a urobila úchop smerom k Malfoyovej ruke. Sotva ju pri tom videl, pocítil, ako sa mu v hrudi zdvihol výbuch hnevu, keď ju tí muži zadržali. Nedokázal sa však pohnúť, nedokázal sa ani len pohnúť. Napriek pretrvávajúcemu nutkaniu zakričať: "Nedotýkajte sa jej!" zistil, že celé jeho telo, akoby sa topilo. Harry však prevzal iniciatívu. Rýchlo ho schmatol a medzi zaťatými zubami zakričal: "Čo sa deje?"

Muž s voľnými rukami hovoril jasne a rýchlo. "Podľa správ zaistených v kancelárii doktorky Elaine Gallerovej trpí Draco Malfoy paranoidnou schizofréniou." Odmlčal sa, sotva skontroloval chlapca, ktorý si začal čudne mrmlať. Krvavé pery sa mu chveli a oči mu kmitali sem a tam a v nesúvislých zlomkoch sa mu zasúvali do hlavy. "Pokúsil sa zabiť..."

"No a!" zarevala Hermiona rozzúrene. Vyškriabala sa spoza Harryho, tvár mala červenú a mokrú. "No a!" Na svete žije veľa ľu-ľudí s oveľa horšími chorobami. Potom, narážajúc na mužovu zmienku o Dracovej samovražde, vykríkla: "A ľudia sa pokúšajú odrovnať... na... na-na dennej báze..."

Muž však Hermioninmu protestu nevenoval pozornosť. Draca však z miestnosti neodviedli, ale ostatní muži ho obkľúčili s vystretými prútikmi. Nechápavo sa pozerali na krv, ktorá mu vytekala z úst, a zvedavo hľadeli na tmavé modriny v prednej časti tváre. "Ubližuje sám sebe... aj ľuďom okolo seba."

"Ubližuje?" Hermiona vyzerala, akoby sa už nedokázala ovládnuť. Všetko sa to dialo príliš rýchlo. Mal byť v bezpečí s ňou, v bezpečí jej domu, kde ho nikto nemohol uniesť. Mal byť napravený a ona... ona sľúbila, že ho napraví. "Ešte sa nikoho nedotkol..."

"Práve sme dostali správu, že napadol nejakých mužov v uličke za neďalekou krčmou. Bolo to nahlásené len pred niekoľkými dňami..."

"Čože?" Hermiona rozhorčene vykríkla. Určite nepočula o žiadnych problémoch s Dracom v uličke, hoci tušila, že sa to stalo príliš dávno. "Nech je to ktokoľvek," trvala na svojom s výkrikom, "klame!"

Mužova tvár však zmäkla. Pozrel na Hermionu Grangerovú a zdalo sa, že akýkoľvek výraz profesionality sa mierne rozplynul. Vedel, kto je, vedel, že pomohla zachrániť čarodejnícky svet. A pocítil súcit. Preto uvoľnil tvár a naposledy sa pozrel späť na Draca Malfoya. "Je mi to ľúto, slečna," povedal jemne. "Len plním rozkazy..."

Potom sa odvrátil od Hermiony a Harryho a vrátil sa k Dracovi a ostatným zhromaždeným mužom. Malfoy však prestal dýchať. Podľa všetkého to vyzeralo, akoby jednoducho úplne prestal dýchať. Oči ho zradili, úplne sa mu stiahli do hlavy. Krv z jeho úst sa teraz viac zriedila, zmiešala sa s čírou a vodnatou tekutinou chlapcových vlastných slín. Jeho bezvládne ruky viseli nad zemou a kývali sa v súzvuku s nohami, ktoré vyzerali zlomené a pokrivené v náručí najsilnejšieho muža ministerstva. Prestal kašľať, prestal prskať, prestal mrmlať. Nehýbal sa, ani sebou nešklbol. Namiesto toho tam len ležal, bez života; žalostná a bezvedomá krvavá troska so všetkými reznými ranami, škrabancami a modrinami, ktoré to dokazovali.

Hermiona uvidela mužov, ako sa chúlia k sebe, pripravení sa premiestniť, a naposledy sa prehnala okolo Harryho, pričom zakopla o vlastné dve nohy. Zachytila ich pohľadom, keď sa k nej ešte viac priblížili, a výhražne vystrela ruky a zakričala: "Stojte!" Ale prišla príliš neskoro. Muži sa spamätali, zoskupili sa tesne vedľa seba, takže Draca videla len cez predel ich oddelených tiel.

Hlasný a uši trhajúci praskot sa rozľahol celou miestnosťou, a keď Hermiona otvorila oči, boli preč.