Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola osemnásť: Sladkobôľny súcit

V hromade pod posteľnými prikrývkami nebola ničím viac než telom umiestneným tak, aby prespala tú temnotu. Štíhla kôpka pod prikrývkami sa dvíhala a klesala so zvukmi vychádzajúceho odfukovania. Hoci boli mierne, niesli sa spálňou a spájali sa so šumivými zvukmi vetra, ktorý vŕzgal cez mierne pootvorené okno. Hermiona Grangerová, stratená pre vedomý svet, sa prevrátila v nevedomí, kučeravé hnedé vlasy rozstrapatené okolo čistej tváre. Ešte viac sa zamotala do posteľnej prikrývky a napriek hromade látky na sebe stále dokázala mrznúť. A predsa sa bezducho pretočila k okraju postele, urobila podvedomý úchop smerom k prestieradlám a pritiahla si ich späť cez hlavu, kým sa opäť uvoľnila do sveta snov.

Avšak bez toho, aby o tom tušila, sa niečo potkýnalo v noci hneď pri stene jej ospalého domova. Kolísajúci sa tieň zostal jedinou bytosťou, ktorá hrozila narušiť jej pokoj. Vrhol sa dopredu, chaoticky si prerazil cestu k dverám, potom zdvihol trasľavú bledú ruku a v chóre neistých úderov narazil päsťou na vchodové dvere. Bum. Bum. Bang. Snívajúca trojčlenná domácnosť sa v okamihu prebudila. Harry sa vo svojej izbe trhnutím zdvihol z matraca a rukou okamžite siahol po okuliaroch, ktoré odložil nabok; Ron šmátrajúc našiel svoj prútik, ktorý si nechal pripravený pri vankúši, a Hermiona, ktorá sa len ťažko dokázala vymotať z prikrývok, dovolila, aby jej oči aj v tme našli vysielačku.

Ryšavec sa rýchlym skokom vynoril zo svojej izby, prsty pevne zovreté po obvode prútika. Sústredil sa na vchodové dvere a srdce mu v hrudi horúčkovito bilo. Búchanie ustalo, ale o to zreteľnejšie bolo počuť kroky. Ron sa stočil pri svojich dverách a takmer preklial Hermionu, keď sa vynorila vo svojich. Medzitým Harry, ktorý bol oveľa menej podozrievavý ako Ron, vykĺzol zo svojej izby s rukami na očiach. Unavene si ich pretrel a tlmeným šepotom sa spýtal: „Koľko je hodín? „

Ron sa pozrel nahor, cez okno von a potom späť do kuchyne. Vonku sa zdalo, že nočná obloha pohlcuje všetko, čo je na dohľad. Pod všetkou tou čiernotou nebolo vidieť ani jeden strom. Len vločky bieleho snehu odrážali svetlo mesiaca späť k nemu.  „Neviem, „ pokrčil plecami. Napriek svojej neistote si bol istý, že nech je už akýkoľvek čas, neočakávali žiadnu neskorú návštevu. Stiahol sa, odhadol, že je niekde medzi jedenástou a dvanástou v noci, a potom netrpezlivo zakýval hlavou smerom k vchodovým dverám a spýtal sa: „Chcete, aby som otvoril?“

Na odpoveď však príliš nečakal. Hoci Hermiona ani Harry nič nepovedali, so zvedavo vystrašenými tvárami sa pozreli k dverám. Ron si však nemohol pomôcť. Búšenie v hrudi bolo o to neznesiteľnejšie. Cítil to, to nedobrovoľné chvenie, ktoré mu poznačilo zápästia. A s tým si razil cestu k dverám a s úzkosťou ich potiahol. Teraz sa však zdalo, že všetko jeho očakávanie bolo vybudované zbytočne. Ramená mu poklesli, spustil prútik a dosť nechápavo povedal iba:  „Och.“

Vo dverách stál Draco Malfoy. Bol bez bundy a vyzeral, akoby práve prebehol míľu. Mierne nazelenalý sa na chvíľu zakolísal pri zárubni a mesačné svetlo na tvári ukázovalo, že plakal. Cez chlad zimnej noci bolo vidieť jeho dych, ktorý nesmrdel ničím iným ako nadmerným množstvom tvrdého alkoholu. Malfoy zažmurkal, pretože neočakával, že mu dvere otvorí Ron, ale potom sa mierne zapotácal. Zdvihol ruky k hlave, vyzeral okamžite rozpačito a z tváre si zotrel všetky stopy potu či sĺz.  „Ehm,“ spýtal sa rozpačito,  „je... je Hermiona doma?“

Ronova tvár ochabla. Zachoval si však postavu vojaka. Stabilne držal prútik pred sebou a bez dlhého premýšľania odpovedal:  „Nie.“

Malfoyova tvár sčervenela. Nepohol sa. Namiesto toho sa len zapotácal dozadu, potiahol nosom a utrel si tečúci nos do rukáva košele. Vyzeral, akoby ho zrazil vlak; spotené čelo, výrazne rozstrapatené svetlé vlasy. Čím dlhšie stál v nepríjemnom tichu, tým viac a viac sa kýval. Ešte nápadnejšie boli pramienky vody, ktoré mu stekali z líc. Naposledy si ich pošúchal dlaňou a pokúsil sa zbaviť ďalších rozpakov, kým nesmelo namietol:  „a-ale ja som s ňou práve hovoril...“

 „Prečo ju,“ začal Ron a pokrčil hlavou smerom k Dracovmu vrecku nohavíc,  „nekontaktuješ cez tú svoju hračku, hm?“

 „Ron!“ ozvalo sa spoza ryšavca a okamžite sa objavil druhý tieň. Hermiona Grangerová s kučeravými vlasmi stiahnutými dozadu sa s mierne podráždeným výrazom tlačila k svojmu priateľovi.

Malfoy prispôsobil tvár, mierne sa zapotácal dozadu a podujal sa vyrovnať si prednú časť oblečenia, hoci dosť neúspešne. Bolo to však ešte skôr, ako si k nemu Hermiona našla cestu. A v tej chvíli Ron zacítil z chlapcovho zatuchnutého dychu zdrvujúci zápach tvrdého alkoholu. Sám od seba cúvol dozadu, trochu zarazený tým príšerným zápachom, a prútik v jeho ruke okamžite ochabol. Odmávol si pach alkoholu spred nosa a jeho tvár sa skrivila do silne znechutenej grimasy. Pozrel sa na Dracove šuchtavé nohy; jeho kymácajúce sa pohupovanie zrazu dávalo úplný zmysel. Keď sa odlepil od zárubne dverí, zachrapčal:  „Ty si... si ožratý?“

Hermionina tvár sa skrivila. Dychtivo sa dostala k Dracovi, chytila ho za lakeť a posunula ho popri Ronovi dovnútra.  „Nebuď smiešny, Ronald,“ okríkla ho, keď viedla omámeného Malfoya dnu, posunula ho ku kuchynskému stolu a strčila pod neho drevenú stoličku.  „Draco už dávno prestal piť.“ S tým sa ponáhľala k drezu a schmatla prázdny pohár z dosky pred sebou. Naplnila ho až po vrch vodou, postavila ho pred Malfoya a sledovala, ako sa po ňom trasúcimi sa rukami načahuje. Harry za okuliarmi prižmúril oči a sledoval, ako Malfoy tú vec omámene dvíha, jednou rukou ju neisto drží a druhou sa načahuje, aby ju ustálil. Ako zalapal po dychu a zvieral pohár, akoby mu mal každú chvíľu vyletieť zo zovretia. A Harry si bol istý, že za celý svoj život nevidel človeka, ktorý by bol očividnejšie opitý.

 „Ach, Draco...“ Hermiona si okamžite všimla Malfoyovu neschopnosť udržať pohár v pokoji. Zošuchla sa na stoličku vedľa neho a natiahla k nemu prsty, čím mu ho v okamihu vytrhla zo zovretia. Zažmurkala na zápach alkoholu a smutne sa natiahla, aby mu z čela odhrnula strapaté vlasy. Zdalo sa, že na Harryho a Rona v izbe úplne zabudla, keď stáli sami v zvedavom tichu.  „Draco,“ povedala hladko, voľnú ruku položenú na jeho kolene,  „čo sa stalo?“

Malfoy prehltol, pozrel dolu a všimol si, že sa pod ním hýbe drevená podlaha. Úprimne povedané, sám nečakal, že zareaguje tak, ako zareagoval po tom, čo mu Gallerová navrhol Hobbsov ústav ako vhodné budúce sídlo. Na rovinu, Malfoy, o ktorom dúfal, že sa ním už stal, by šiel rovno domov. Teraz sa však zdalo, že on, Draco, nie je taký vyspelý, ako sa domnieval. Keď vyšiel z Gallerovej kancelárie, po tom, čo sa potkol na schodoch vo svojom vlastnom záblesku delíria, prehodil si cez tvár kapucňu svojho objemného kabáta, vyšiel do ulíc mesta a dopotácal sa do najbližšej krčmy, ktorú našiel.

Keď sa tam ocitol, objednal si všetko, čo mu napadlo. Objednal si akýkoľvek toxín, na ktorý prišiel a ktorý by v pravý čas zotrel správy, ktoré naňho Gallerová vypľula. Po prvom poháriku alkoholu si už takmer nepamätal, že by opustil jej ordináciu, po štvrtom si už takmer nepamätal, že by si vôbec niečo z toho objednal. Tá správa sa mu však aj tak dokázala vryť do pamäti. Zdalo sa, že ani po všetkých tých drinkoch na to sedenie nedokáže zabudnúť, na tú spomienku a na zmienku o Hobbsovi. Po tom všetkom to tu bolo... stále pretrvávajúce a prítomné aj po takom dlhom čase.

Cez chrapľavý hlas povedal:  „Bol som v Gallerovej ordinácii...“

Hermione okamžite klesli plecia. Jej vlastná tvár nadobudla úplne nový šarlátový odtieň. Rýchlo ňou prešiel príval náhlivého súcitu. Porazená povedala smutne:  „Ach, Draco, ja...“

 „Povedala, že H-Hobbsov ústav je vhodným mie-miestom pre...“

Hermiona ho opäť prerušila. Pokrútila hlavou a postrčila sklenený pohár s vodou späť jeho smerom.  „Prosím,“ prosila ho, ignorujúc ho,  „vypi to, dobre? Nemá zmysel trápiť sa niečím, čo sa nestane.“

Malfoy sa na nápoj pozrel. Potom sám potriasol hlavou a klesol späť na stoličku.  „To-to sa sta-stane. Skôr či neskôr sa to stane...“

Hermiona stiahla ruku z Dracovho ramena a pozrela na Harryho. Jej prosebný výraz ho prinútil zblednúť a mierne sa nahrbil. A tak, keď si všimol Hermioninu skľúčenú tvár, Harry vykročil dopredu a uhladil si chaos, ktorým bola jeho vlastná hlava s tmavočiernymi vlasmi.

 „Ehm... ehm... Malfoy,“ začal pomaly,  „som si istý, že sa len zbytočne trápiš. Ak to pomôže,“ dodal a ešte raz sa pozrel na Hermionu, kým pokračoval,  „môžeš na chvíľu prestať chodiť za Elaine Gallerovou.“

 „To je všetko, čo mám,“ zamrmlal Malfoy. Spôsob, akým svetlo prechádzalo cez jeho sklovité oči, spôsobil, že vyzerali, akoby boli len oknami do jeho duše. Mrzutý a pochmúrny sa triasol, keď na rovinu povedal:  „Myslím, že si teraz pôjdem zaliezť do diery.“ Potom sa zošuchol dopredu, zaboril si hlavu do ohybu ruky a v prekyslenom hrdle potlačil hojdanie nevoľnosti.

Ron sa pomaly obrátil k Harrymu a slabo zamrmlal:  „Kedy sa stal takým úbohým?“

S hlavou pritlačenou k stolu sa Dracove plecia zdvihli a klesli. Drobnými smiešnymi pohybmi sa mu horná časť trupu rýchlo trhala, kým opäť odtiahol tvár od rúk na stole. Keď zdvihol bradu nahor, skupinka troch ľudí konečne mohla vidieť jeho začervenanú tvár a krvou podliate oči. Vyzeral úplne šialene a zároveň chronicky depresívne. Svetlé blond vlasy sa mu tesne lepili na spotenú tvár a predná časť jeho vizáže sa leskla potom.  „Ke-kedy som sa stal takým úbohým?“ spýtal sa a mierne sa uškrnul:  „No, neviem to iste, ale mám niekoľko celkom slušných teórií, Weasley. Chceš si ich vypočuť?“

Sarkasmus, ktorý kvapkal z Dracovho hlasu, bol neprehliadnuteľný, ale on sa roztrasený pokúšal chytiť kraj stola, aby sa zdvihol. Napokon sa to jeho prstom podarilo a opito sa vytiahol do vratkého postoja. Hermiona na stoličke sa rýchlo pokúsila zachytiť jeho zvesenú ruku, ale minula ju, keď sa odlepil od kuchynského stola a zdvihol neistý prst smerom k Ronovi.  „Pre-pretože by som ti o nich rád všetko povedal.“

Ron sa zachvel a ruka mu zaletela do vrecka nohavíc. Znovu z jeho hlbín vylovil prútik, vystrčil ho pred hruď a pozrel sa smerom k Harrymu, ktorého jedinou možnosťou bolo nepokojne sa zapotácať dozadu. Malfoy sa dovliekol bližšie k nim dvom, ignorujúc Hermionu za sebou. Skropený potom hystericky dodal:  „Počujem hla-hlasy.“ Prstom vystrelil k sebe a nechal ho tesne pri vlastnej tvári:  „Videl som ho... priamo pred sebou. Stál tam a šepkal si niečo...“

Malfoy sa rukami chytil kuchynskej linky a s jej pomocou sa mu podarilo udržať sa na nohách.  „Ob-občas nič nevidím a zrak mi jednoducho zmizne. Alebo sa zem trasie. Šťastné noci, keď je to len to... je to le-len nočná mora; šťa-šťastné noci, keď sa nezobudím s pohľadom na Vo-Vo-Voldemorta na kraji mojej postele!“

Ronove prsty pevne zovreli koniec jeho prútika. Zachvel sa a trasľavým tónom povedal:  „Drž sa odo mňa ďalej, Malfoy!“

„Chystáš sa ma prekliať, Weasley?“ Draco sa zasmial a hodil hlavou na jednu stranu tak silno, až sa mu svetlé vlasy rozhojdali po čele. Vystrel ruky a držal ich rozpažené, čím odhalil dvíhajúcu sa hruď.  „Dobre! „ zvolal a odkašľal si,  „už som sa to pokúšal uko-ukončiť sám! Ale-ale ani toto sa mi nepodarilo.“ Odvrátil sa od Rona a uprel oči na Harryho. Harry Potter, chlapec, ktorý žil. Chlapec, ktorého Draco veľkú väčšinu celého života nenávidel. Chlapec, ktorý tiež všetko videl. On, Malfoy, sa predsa len od Harryho Pottera až tak veľmi nelíšil. Aj keď si to nerád pripúšťal, Harry Potter presne vedel, čím prechádza. Už videl duchov a počul ich hlasy. V tomto zmysle boli prepojení - a Malfoyovi by to nikdy, nikdy nenapadlo. Vrátil sa späť k Harrymu a pokračoval:  „A skúsiť to a prežiť skok zo skurveného mosta... to zna-znamená, že stále počujem tie hlasy.“ Hlas sa mu zlomil a oči sa mu opäť zaliali slzami,  „a stále ho vidím, ako tam stojí.“

Dracove trasúce sa ruky našli stred jeho hrude.  „Ja... stále je tam. Ten pocit prázdnoty a-a stiesnenosti. T-tá prekliata čierna diera!“

Ramená mu poklesli. Tam, pred Ronom a Harrym, sa zdalo, že prišiel o rozum. Predná časť hrude sa mu dvíhala a klesala a jedinou oporou mu bola kuchynská linka. Košeľa nasiaknutá potom mu visela nízko na tele, akoby mu bola príliš veľká. Jej koniec sa mu vyvliekol z nohavíc a kravatu mal pokrčenú, uvoľnenú a visiacu. Vo svetle bolo vidieť fialovú modrinu okolo oka, ako aj veľkú rozštiepeninu na hornej pere. Jazva na čele vyzerala bolestivo a nepravidelne, hoci dokonale splývala s jeho stavom. Tvár sa mu skrivila a on prehltol, ruky mal stále vystreté, stláčal oči, zo zatvorených viečok mu nechcene kvapkali slzy. V hrudi sa mu kolísalo poníženie, ale nevnímal to, bolo mu to jedno. Aký to malo zmysel? Aký zmysel malo starať sa, keď najviac, na čo sa mohol tešiť, bolo skončiť v ústavnej posteli, každú noc omámený drogami?

To nezastaví nočné mory, nezastaví vízie ani hlasy. Nezastaví to bolesť a ten zžierajúci pocit. Bol odsúdený, prekliaty na šialenstvo. A to ho nikdy, nikdy neopustí. Hermiona sa zavrtiac na stoličke pozrela späť nahor. Sústredila sa opäť na Harryho, ale prosebne prehovorila k Malfoyovi.

 „Draco, prosím,“ zaskučala a posunula ruky dopredu.  „Sadni si, si hysterický.“ Pozrela sa k prázdnemu miestu.

Malfoyove ruky sa zošuchli dolu. Otvoril oči a neobťažoval sa odžmurkať slzy, ktoré mu rozmazávali zrak. Tam v rohu miestnosti stál muž v tieni. Lord Voldemort, opretý o kuchynskú linku, s poloúsmevom na prehnitej tvári. Cez vodotrysk pripomínajúci fontánu, ktorý ho oslepoval, ešte stále dokázal rozoznať jeho štrbinovité oči, ešte stále počul syčanie dychu mŕtveho muža, ktoré znelo tak veľmi ako had. Neobťažoval sa kričať ani upozorňovať ostatných. On by aj tak neodišiel. Nechcel byť milosrdný ani po smrti.

Potláčajúc v hrdle ďalší vzlyk, Malfoy sa naklonil k stoličke, siahol po svojom objemnom kabáte a chrapľavo povedal:  „Toto bola chyba.“

Pred ním však vystúpil nový tieň. Ten tieň zakryl Voldemortov a na chvíľu ho skryl pred Dracovým zrakom. Harry Potter s prútikom vytaseným v pohotovosti pokrútil hlavou. Na vážnej tvári sa mu vyryl prísny výraz.  

„Nie,“ povedal a jeho prútik sa vznášal tesne pred Malfoyovou hruďou. Malfoy však ani nemukol. Len pozorne sledoval zbraň, kým sa pozrel na Harryho a vrátil mu pohľad s rovnako prázdnym výrazom.  „Predsa nepôjdeš preč opitý.“

Hermiona sa pousmiala, ale Draco nevyzeral, že by ho to až tak potešilo. Namiesto toho sa mu leskli uslzené oči. Bez údivu mierne vykročil dopredu, otupenosť v hlave ho práve dokázala trpko pohltiť. Zachoval si vážnu tvár a bez mihnutia oka povedal:  „Čo tebe na tom záleží, Potter?“

Harryho tvár sa zachvela.  „Pretože,“ povedal na rovinu,  „ak tam pôjdeš v takom stave, v akom si, skončíš vo väzení, nieto ešte v ústave.“

Malfoyovi sa zatočila hlava. Možno mal Harry pravdu. Hoci pocit zahmlenosti nebol spôsobený alkoholom. Bol si istý, že to bola jeho hlava, jeho pomotaná hlava, ktorá mu prinášala len problémy. V žalúdku sa mu závratne miešali motýle a on potláčal nutkanie prehnúť sa pred nimi. Intenzita v jeho útrobách však prichádzala príliš rýchlo, narastala príliš silno. Malfoyova strnulosť sa zachvela a jeho bledá tvár nabrala odtieň chorobne zelenej farby. Zalapal po dychu, oči sa mu rozšírili a potom padol späť do kresla. Rozpačito zastonal, zdvihol trasúcu sa ruku a prešiel si ňou po spotenom čele, pričom nemilosrdne klesol späť na dosku kuchynského stola.

 „Len...“ Začal Harry a trochu ustúpil. Stratil svoju tvrdosť a začal cítiť, ako ním prechádza mierny záchvev súcitu, „... len sa uvoľni. Budeš v poriadku, dobre. Pôjdem na ministerstvo a pomôžem ti to všetko vyriešiť. Nezavrú ťa k Hobbsovi... práve teraz, ne-nemusíš sa ničoho obávať, dobre?“ Nebol si však celkom istý, či mu Malfoy vôbec venuje pozornosť. S hlavou v dlaniach a so zatvorenými očami vyzeral, akoby sa utiahol do vlastného sveta. A hoci Hermioninu ruku zo svojho ramena neodsunul, zostal takmer otupenou malou postavičkou uprostred polnočnej miestnosti.

 „Moji rodičia nevedia, že som tu,“ povedal Malfoy potichu a dúfal, že Harryho vyvedie z miery.  „Mal by som sa vrátiť.“ Poníženie zo života s rodičmi už dávno pominulo. Bola to preňho len menšia hanba spomedzi dlhého zoznamu mnohých.

 „Na dnešnú noc sa spojím s ministerstvom, aby im dali vedieť, že si v poriadku.“ Harry okamžite kontroval a potlačil Dracovo nutkanie stále naliehať, aby odišiel.

Hermiona, dychtivá po možnosti udržať Malfoya v bezpečí, ho chytila za lakeť a jemne ho vytiahla zo stoličky. Zdalo sa, že jej nevadí, že sa potáca a využíva jej oporu oveľa viac, ako vôbec zamýšľala. Harry sa dokonca rýchlo presunul, aby jej pomohol; dostal sa však len tak ďaleko, aby zdvihol Dracov kabát, ktorý zostal pohodený na chrbte drevenej stoličky. A Ron vzadu, s prútikom stále vystrčeným pri hrudi, si odfúkol a zahľadel sa na prázdne miesto. Pozoroval tri tiene, ktoré sa knísali chodbou, a opovrhoval sám sebou za to, že cíti k Dracovi Malfoyovi zvláštnu dávku ľútosti.

V diaľke Hermiona siahla po kľučke, vďačne kývla na Harryho a vtisla Malfoya do dverí spálne, zavrela ich za sebou a uvrhla ich do okamžitej čiernej tmy. Zošuchnutie sa Malfoyovo tela opretého o stenu jej okamžite zaplnilo uši. Chrbtom sa oprel o tú masívnu vec, s nešťastným zastonaním sa zosunul na podlahu a odhodil bundu nabok. Dychtivo si skopol topánky a pritlačil si blonďavú hlavu dozadu. Žmurkajúc do tmy povedal, keď sa zahľadel do miestnosti:  „Je mi to ľúto, Hermiona. Neviem, ako to robíš.“

Hermiona odhrnula prikrývku z vlastnej postele. Zastavila sa vo svojej práci a spýtala sa:  „Ako čo robím?“

 „Ako to, že so mnou zostávaš,“ priznal Draco a po miliónty raz za ten večer si utrel tvár.  „Musím byť... ten najposranejší kretén na celej planéte. A nepomáha mi ani to, že som sa zbláznil, ani to, že som sakramentsky opitý, ani to, že si sa dostala na Pa-Pansinu zlú stranu. To všetko je moja vina a... Neviem, ako to robíš.“

Jej mäkké kroky postupovali k nemu, ponúkla mu ruku a opäť mu pomohla na nohy. Stratil rovnováhu, pošmykol sa na dlážke a narazil do okraja jej postele. Zaklial a tvár mu sčervenala. Hermiona však prinútila Malfoya spustiť ruky dolu a nesmelo mu ich pritisla k boku.  „Mám na to dôvod, Draco,“ odvetila a posunula ruky hore, aby mu chytila nepokojnú tvár. Sledoval, ako to robí, a na jeho ubitej tvári sa načrtla zmätená grimasa.

Zvedavosť sa v ňom prehupla. V žalúdku mu divoko poletoval zhluk nervóznych motýľov.  „Aký?“ spýtal sa jej a nesmelo pokrútil hlavou.

Za dverami sa Harry s Ronom zmätene vrátili do svojich izieb. Hermione sa zaleskli oči a sledovala, ako pod zatvorenými dverami zhasína svetlo. Potom, cítiac víťazstvo prichádzajúceho súkromia, sa otočila späť k Dracovi a vlastnými rukami mu utrela pošpinenú tvár.  

„Pretože ťa milujem, Draco Malfoy, každý jeden zasraný centimeter z teba.“ Malfoyova tvár ochabla, stále dosť zmätená. Jeho oči sa na ňu zúžili a nervózne aj zmätene sa tváril, akoby ona bola v skutočnosti tá bláznivá. Naklonila sa k nemu a jemne ho pobozkala na mokré čelo.  „Tvoja šialenosť sa mi páči,“ povedala a gestom mu ukázala na hlavu. „A myslím, že sa ti podarí prekonať svoje alkoholické návyky.“ Potom ho posunula k svojej posteli, dostala na matrac a pritiahla naňho prikrývku.

Napriek tomu, že sedel, stála pri kraji postele ako matka, ktorá ukladá svoje vystrašené dieťa. Zažmurkal a pozrel na ňu, rukami sa podopieral. V každom prípade bol omámený oveľa viac, ako si kedy želal. Možno práve odpočinok, a nie rozhovor, bol preňho tým najlepším.  „A,“ spýtal sa nevinným tónom hlasu napriek potrebe okamžitého odpočinku,  „čo Pansy?“

Hermiona sa naňho pozrela cez špičku nosa a naklonila sa dopredu.  „Zvládnem to,“ povedala a pôsobila sebaisto. A potom ho rukou na hrudi zľahka strčila na matrac, ale sama zostala stáť.  „A teraz sa, prosím,“ povedala jemne a v očiach jej plávala maximálna starostlivosť,  „trochu vyspi.“