Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola sedemnásť:

Boli sme vojaci

„Hermiona.“ Draco Malfoy sa chrbtom opieral o zadnú stenu svojej spálne. Nech už bol akákoľvek hodina popoludní, neuvedomoval si ju. Namiesto toho sa sústredil na tú maličkú hračku a na svoje spotené ruky, ktoré ju zvierali. Predtým, ako vystúpil po nekonečných schodoch do svojej spálne, bol do značnej miery akoby omámený. Pozdravil sa s otcom, ktorý sa ležérne pousmial, a pobozkal na dobrú noc matku, ktorá mu láskyplne prečesala vlasy na spotenom čele. Ale opäť sa ani jeden z nich nezdal byť o nič múdrejší. Iste, práve sa vrátil domov z jednej z najväčších hrôz svojho života, ale na zachmúrený a umŕtvený výraz v jeho tvári si zvykol takmer každý v jeho okolí. „Hermiona, si tam?“

Neprešiel ešte ani jeden deň, odkedy sa s Hermionou rozprával, ale Draco už zisťoval, že sa cíti odstrčený. Hoci napriek tomu, že sa pri poslednom rozhovore rozišli nie celkom príjemne, Draco začínal mať obavy, aby sa ich mlčanie ešte viac neprehĺbilo. Hoci pocit potreby a túžby prameniaci z chcenia mu pripadal cudzí. Prvýkrát v živote sa pristihol, že očakáva niečo, o čom si bol takmer istý, že bez toho nemôže žiť.

„Hermiona, prosím, potrebujem s tebou hovoriť.“

Malfoyove rozstrasené nohy sa podlomili. Dokázal cítiť, ako sa pod ním hýbe zem, hoci jeho zdravšia polovička mu hovorila, že má len halucinácie. Stisol oči a s jedným jediným žalostným žuchnutím sa zviezol na zem. S nohami vystrčenými do rôznych smerov sa oprel dozadu a čakal na odpoveď, o ktorej si nebol celkom istý, či príde. Preto ho jej rýchlosť prekvapila.

„Draco,“ dychčala Hermiona, ako keby musela k vysielačke šprintovať z druhej strany spálne, „čo sa deje? Si v poriadku?“

Draco sa pozastavil a zvážil to. Odpoveď na jej otázku sa mohla uberať viacerými spôsobmi. Technicky na tom bol tak-tak; posledné, čo cítil, bolo rozpadanie sa podlahy a to nebolo to najpríčetnejšie, na čo dokázal myslieť. Napriek tomu však v tejto chvíli nevidel ani nepočul mŕtvych. Bol za to vďačný a hádal, že to nebude trvať príliš dlho.

„Som v poriadku,“ povedal jej, keď zvážil okolnosti. A čo jej vlastne chcel povedať? Že bol dosť hlúpy na to, aby sa pokúsil rozprávať s Beevisom, ktorý navyše predpovedal, že skôr či neskôr skončí u Hobbsa? Aj pri všetkej svojej biede takýto nápad Draca rozosmial. Domnieval sa, že iba on bol natoľko blázon, aby bral nejakého šialenca vážne. Hermiona, ako inteligentná žena by bola múdrejšia.

Cez praskajúce reproduktory Hermiona začala: „Draco, chcela som s tebou hovoriť.“

V jej hlase bolo cítiť stres a obavy. Jej úzkosť počul aj na míle ďaleko. Vedel ešte skôr, ako začala, o čom plánovala hovoriť. Ale čo mal povedať? Úprimne povedané, vedel to - urobila správnu vec. Napriek jeho zatrpknutosti, napriek všetkému, čo mal proti Ronovi a Harrymu. Keby sa ocitol na jej mieste, pravdepodobne by urobil presne to isté. Hoci toto odhalenie mu na nálade nepridalo. Ešte stále nešťastný a, pravda, v rozpakoch, uvoľnil hlavu dozadu a ústretovo jej odvetil: „Nie, to je v poriadku.“

„Čo myslíš tým 'je to v poriadku'?“ Hermiona sa spýtala po malej pauze na svojom konci vysielačky. „Nie si... nie si na mňa nahnevaný?“

Malfoy prehltol. Úprimne povedané, sám tomu nemohol uveriť. Možno klesol už príliš ďaleko za hranicu šialenstva. „Nie,“ priznal pravdivo, „nehnevám sa na teba. Vlastne... Chcel som sa ospravedlniť.“

„Za čo?“

Keď Draco prehovoril, s mimoriadnou vážnosťou povedal: „Bola to moja vina, že to naposledy bolo také nešťastné.“ Zatvoril páliace oči a vážne dodal: „... mal som byť láskavejší. Nemusela si urobiť to, čo si urobila... ale urobila si to. A,“ Malfoy sa znova nadýchol, krátky výdych, ktorý mu pomohol, aby sa mu hlas príliš očividne netriasol. „A,“ pokračoval cez nervózne motýle, ktoré mu zlomyseľne lietali po celom chorom žalúdku, „pomohlo to.“

Na druhej strane sa Hermiona odmlčala. Sedela nehybne vo svojej izbe, oči mala opuchnuté a uslzené, keď sa pozerala na vysielačku vo svojich rukách. V žilách jej koloval znepokojivý pocit vášne a obdivu. Bol to pocit, ktorý chcela privítať a zároveň sa mu vyhnúť. Tomuto novému pocitu, tomuto rozvírenému túženiu, ktoré bolo tak povznášajúce, nemohla pomôcť, napriek strachu a napriek hrôze. Chcela ho bozkávať a chrániť, a to všetko súčasne. Nedokázala však nájsť dosť síl ani na to, aby sa čo i len pohla z matraca. Tak si pretrela tvár a snažila sa zabrániť hlúpemu úsmevu, ktorý sa jej rozlieval po tvári.

„Môžem prísť?“ dostala zo seba a považovala za povinnosť skryť podvedomú radosť, ktorá jej nanovo naplnila hlas. Pred mesiacmi, keď ocitla nad Malfoyovým telom pri mostíku, by nikdy nehádala, že ju dokáže takto urobiť... šťastnou.

„Jasné,“ začal Draco, než sa prerušil. „Sakra, počkaj... nie.“ Zosunul sa späť na kolená a rýchlo sa nadýchol, aby vysvetlil: „Aspoň nie hneď teraz. Mám už dohodnutý termín.“

Hermiona sa s prstami pevne zovretými okolo malej čiernej vysielačky naklonila bližšie k reproduktorom. „Dohodnutý termín.“ Nepýtala sa, jej poznámka bola len konštatovaním, nervóznym aj znepokojujúcim.

Draco však za jej dychtivým tónom nevycítil napätie. Namiesto toho sa zdvihol z podlahy. Načiahol sa po kabát, ktorý skončil na zemi spolu so zvyškom neporiadku, a horúčkovito si ho navliekol cez stuhnuté ruky. „Áno,“ odvetil nešťastne, hoci sa naďalej snažil dať dokopy. Tentoraz sa však rozhodol vynechať kontrolu, ktorú si zvykol robiť každé ráno v zrkadle. Práve v tomto momente, napriek všetkému ostatnému, začal očakávať od svojho vzhľadu to najhoršie. „Nuž,“ povedal, prechádzajúc nemotorne okolo zrkadla so sklonenou hlavou a v topánkach obutých na mrznúcich nohách, „zaželaj mi šťastie.“

Hermiona sa nadýchla. Zadržala dych a udržala ho tam niekoľko sekúnd, ktoré sa pred ňou predlžovali. Mala dve možnosti - povedať mu to alebo nie. A predsa sa, ako to robila posledných pár dní, rozhodla, že to neurobí. Preto vydýchla a dovolila, aby sa jej z úst vydral zajatý dych ako sled pomaly sa rozbíjajúcich vĺn. Zatvorila oči a pripravila sa na sebaklam a skôr, ako počula, ako zatvára dvere do svojej spálne, nesústredene povedala: „Veľa šťastia.“

****

„Dobre, pán Malfoy, bola by som rada, keby ste zavreli oči. Zatvorte oči a uvoľnite sa.“

Keby to bolo niekoľko hodín v Gallerovej tmavej kancelárii, možno by to Malfoy urobil ľahšie. To však nebol tento prípad. Od chvíle, keď prišiel do jej ordinácie, ho uviedla dovnútra a preskočila formality. Prikázala mu, aby sa usadil na svojom súčasnom mieste, ktoré bolo, samozrejme, na jej pohovke. A on sa poriadne spotil. A nepomohlo mu ani to, keď mu Elaine Gallerová, oblečená v dlhom svetri a sukni, položila ruku na jeho a zopakovala: „Uvoľni sa“. Určite si nemohla myslieť, že takýto jednoduchý úkon niečo také zázračne dokáže. Okrem toho sa Malfoy s Elaine v prvom rade vôbec necítil príjemne. Takže uvoľnenie naozaj neprichádzalo do úvahy. Lenže pravdou bolo, že buď sa bude musieť uvoľniť, alebo odísť z ordinácie s prázdnymi rukami. Malfoy teda zadržal dych a v hlave si vyčaroval všetky veci, ktoré ho kedysi v živote uvoľnili. Hoci jediné, na čo dokázal myslieť, bola Hermiona.

Hermiona Grangerová, s jej dlhými hnedými vlasmi, hlbokými očami a úsmevom. Hermiona Grangerová so svojimi chlpatými pletenými svetrami, s palčiakmi na rukách, ktoré držali tú hlúpu malú vysielačku. Myslel na ňu v noci v jej izbe so zapálenými sviečkami, myslel na ňu v knižnici s nosom zaboreným do stránok nejakej starej knihy. Myslel na ňu na hladine zamrznutého rybníka, ako sa jej nohy šmýkajú na všetky strany.

Zadržal dych. S pevne zatvorenými očami uvoľnil zaťaté päste a ponoril sa do rozmazanej šmuhy.

Nastalo bliknutie, švihnutie a potom ho čosi tvrdo ďoblo do stredu jeho búšiacej hrude. Malfoy mal akurát toľko času, aby stihol zdvihnúť zrak. Očami skenoval novú scenériu, temnú víziu chodby svojho domu. Po jeho pravici stál Goyle, ktorého ruky boli položené na hrudi. Mäsité prsty mal prepletené a snažil sa z nich nenápadne utrieť pot. Nikoho však neoklamal. Jeho nervozita bola očividná a Crabbe, potláčajúc nespokojný povzdych, zvrtol hlavu na stranu a snažil sa nevyzerať príliš otrávene. Zdalo sa, že niečo v plynúcom čase Crabbeho, ktorý stál rovno a nehybne po Dracovej ľavici, zatvrdilo. Na jeho tvári nebolo badať žiadnu známku strachu a oči sa mu len mihali očakávaním.

Crabbe v peknom obleku a s ulízanými vlasmi vyzeral ako muž, ktorý sa venuje čisto obchodným záležitostiam. Ako boľavý palec vyčnieval z radu Draca a Goyla, ktorých postavy boli všetko, len nie dokonalé. Hoci tam stáli v rovnom rade traja už nejakú tú hodinu. Tam, v tme, ani jeden z chlapcov nevedel, čo má vlastne očakávať. Samozrejme, Goyle si osvojil očakávať to najhoršie. S trasľavým postojom a spotenou tvárou sa stále díval na svoje nohy namiesto na prázdnu chodbu pred sebou. Za posledný rok stresu sa Goyle celkom tragicky zmenil k najhoršiemu. Pribral na váhe a tvár mu poznačili ryhy a vrásky, ktoré tam vôbec nemali byť. Už nehovoril silným hlasom tyrana. Namiesto toho jeho vety vychádzali von len v koktaní. Keď sa na chvíľu pozrel späť na Malfoya, jeho oči boli prepadnuté hrôzou.

Zdalo sa však, že Crabbe má všetko pod kontrolou. Stál vzpriamene, ruky mal strnulo spustené po bokoch. Vyzeral ako vojak, nehybný. Vlasy mal ostrihané nakrátko a bol svalnatý. Od chvíle, keď sa Draco s Crabbem skutočne rozprával, uplynula už celá večnosť, no bol si istý, že chlapcove priority sa výrazne zmenili. Jeho tvrdé správanie a prísne sústredenie bolo nezlomné a napriek sochárskej strnulosti si stále našiel čas na to, aby rozhorčene prevrátil oči a agresívne sa obrátil na Goyla.

Crabbe nestrácal ani chvíľu času. Narovnal plecia a čeľusť, hoci sa mu podarilo pohnúť tvárou späť Goylovým nervóznym smerom. Bez váhania skrútil tvár do nahnevaného výrazu. „Stoj rovno, do riti, Goyle!“ prikázal a nesúhlasne si priateľa premeral pohľadom. „Čo je to s tebou?“

Goyle zažmurkal. Prehltol a znova sa pozrel nadol, rýchlo sa skontroloval. „Pa-pardon,“ zakoktal znepokojene. Potom sa narýchlo pokúsil upraviť, vystrčil bradu a zatvoril oči. Za nič na svete však nedokázal vytesniť nepríjemné šklbnutie, ktoré sa mu mihlo za zatvorenými viečkami.

„Do čerta, Goyle,“ zasyčal Crabbe, naklonil sa dozadu a odvrátil sa od neho. „Prečo s tebou Temný pán stráca čas...“

Hoci bolo Crabbeho vyhlásenie drsné, pravdepodobne bolo úprimne pravdivé. Z ostatných dvoch chlapcov Goyle neomylne vyčnieval. Jeho bucľatá malá tvár bola poznačená slaným potom. Šklbance, ktoré sa mu nemilosrdne vysmievali, boli o to zjavnejšie. Napriek tomu dokázal Crabbemu na svoju obranu nič nepovedať. Iba sa pokúsil napriamiť tým, že zaťal čeľusť a narovnal ramená. Draco, horko-ťažko sa snažiac zahladiť vlastnú nervozitu, si odkašľal. Obrátil sa späť na Crabbeho, ktorého oči boli len ako dva kamienky. „Daj mu pokoj.“

„Jemu?“ Crabbe sa uškrnul a so začervenanou tvárou sa obrátil späť k Malfoyovi. Goyle, naopak, len stuhol; jeho obrovský monokel vynikal aj v nedostatku prítomného svetla. „Jemu? Načo by som mu mal dávať pokoj, čo? Veď to kvôli nemu nás všetkých roznesú na kopytách.“ Potom, keď prešla minúta, Crabbe s neúprosným zavrčaním dodal: „Kvôli vám obom.“

Malfoyova tvár sa začervenala. Plánoval sa Goyla len zastať, hoci určite nepredpokladal, že sa bude musieť brániť. „Hej,“ odvetil frustrovane, „ako to myslíš, že kvôli nám obom?“ Strach, že on, Draco, rozrušil Voldemorta, bol skutočne znepokojivou predstavou. Bola to hrôza, ktorá ho sužovala už dlhší čas. Hoci nedovolil, aby sa prejavila v tóne jeho hlasu. Namiesto toho sa mu podarilo znieť všeobecne urazene, akoby jediné, čo kedy chcel, bolo potešiť muža, ktorého sa v skutočnosti bál najviac zo všetkého.

Ale na chodbe, ktorá bola taká tmavá, stál Crabbe zvláštne nehybne. Prudko pokrútil hlavou, akoby mal diskusie naozaj už dosť, a vrátil sa do svojej pozície pripomínajúcej vojenský postoj. V štandardne vzpriamenej postave hľadel len na dlhú chodbu, ktorá sa tiahla pred ním, na portréty, ktoré už neviseli v rade. Namiesto toho boli steny takmer holé, hoci kedysi na nich viseli pekné rodinné portréty Malfoyovcov. Už z nich zostalo len pár. Ako medzi nimi troma zavládlo ticho (a ako sa Goyle zúfalo snažil lepšie sa vystrieť), Draco očami našiel jednu z mála zachovaných podobizní. Tá ošumelá vec, pravda, nebola až takým starým portrétom. Sklo, za ktorým bola vystavená, bolo prasknuté a poškriabané, urobila to Bellatrix v skorých ranných hodinách. Trhlina v skle oddelila Malfoya od oboch rodičov, navždy sa stal oddelenou bytosťou od matky aj otca.

Ako čas plynul, nič sa nedialo, hoci Malfoy sa nedokázal celkom sústrediť. S Goylom, ktorý sa nervózne vrtel po jeho boku, dokázal rozoznať nanajvýš drobné hundranie vychádzajúce z rýchlo sa pohybujúcich pier vydeseného chlapca. Zamrmlal niečo, čomu Malfoy nemohol rozumieť, a potom zdvihol svoju veľkú mäsitú ruku, aby si utrel obrovské množstvo potu pripomínajúceho dážď, ktorý sa mu lial z bucľatej tváre. Smútok, ktorý Malfoy cítil voči Goylovi, sa naňho pomerne rýchlo nalepil. Nevidel Crabbe, aký stres okamžite pridal Goylovi na už aj tak nepokojnej postave? Podľa Crabbeovho podráždeného výrazu Draco usúdil, že si to viac ako nadmieru uvedomoval. Napriek tomu sa mu podarilo prehltnúť vlastnú zatrpknutosť voči Crabbemu a mierne sa k nemu naklonil. „Povedz mu niečo,“ povedal pod nosom.

Crabbe zažmurkal. „Nebudem mu nič hovoriť,“ odvetil ľahostajne, „príde na to sám, keď mrkne a bude pochovaný šesť stôp pod zemou spolu so zvyškom tejto zbytočnej bandy.“

Draco analyzoval Crabbeho správanie; podráždený a drsný výraz jeho tváre bol predsa len dosť zastrašujúci. Svaly, ktoré si vypestoval počas svojho pôsobenia u smrťožrútov, ho robili ešte neprístupnejším. A hoci stále nebol práve najbystrejším chlapcom svojho veku, zdalo sa, že získal aj istý prehľad o spôsoboch sveta. Preč boli časy, keď sa Crabbe motal okolo Malfoya ako malé stratené šteniatko; s tým sa zmieril aj Draco. Samozrejme, od chvíle, keď na Voldemortov príkaz prišli do sídla, sa nikdy nesnažil Crabbeho do niečoho nahovoriť. Na druhej strane, ani on odvtedy veľa nerozprával.

Takže namiesto toho, aby Malfoy opäť prehovoril ráznym tónom, zvolil radšej oveľa miernejšiu cestu. Pozrel na Goyla, sledoval nervózne zášklby, ktoré ovládli jeho výzor, a pod nosom zašepkal Crabbemu: „Len... ho trochu upokoj.“

Tvár Vincenta Crabbeho sa zachvela. Zdvihol pohľad od sály a uprel oči späť na Malfoya. „Čo mu mám povedať, há?“ spýtal sa zúrivo. Oheň v jeho očiach bol nezameniteľný. Zdvíhal sa z jeho rozzúrených zreničiek a zapaľoval celú jeho pleť.

Malfoy sa obzrel späť na chodbu, prvý sa odtrhol od Crabbeho nahnevaného súboja pohľadov. Vedel, že každú chvíľu niekto vtrhne cez dvojkrídlové dvere. Goylov neistý zovňajšok by sa rozhodne neprijal veľmi dobre. „Niečo,“ povedal a prehltol. Keď sa obzrel dozadu, uvedomil si, že mu v hrudníku prudko bije srdce. Na jeho vlastnej zúboženej tvári začal vystupovať studený pot. Nevidel jasne a myšlienky v jeho hlave sa začali spájať do jednej veľkej šmuhy. „Čokoľvek... len...“

Bolo však už neskoro. Vo chvíli, keď Malfoy otvoril ústa, dvere sa rozleteli. Na mramorovú podlahu pod nimi okamžite dopadol veľký tmavý tieň. Tmavá a zlovestná odporná vec v okamihu zatienila tváre troch chlapcov. Draco, Crabbe a dokonca aj Goyle v tej chvíli stuhli. Ako vojaci zavreli ústa a ich oči bez života hľadeli pred seba. Dokonca ani Crabbe nedokázal udržať statočný výraz a muž na konci chodby sa nedal len tak ľahko oklamať. Spoza jeho tieňa sa vynoril dlhý a vinúci sa hrubý had. Vinul sa po podlahe a so syčaním prešiel okolo rozbitého portrétu, ktorý visel na teraz už potupenej rodinnej stene.

Naginin ružový jazyk švihol okolo jej tlamy a hrozivo prešla okolo vyleštených topánok troch chlapcov. Jej prítomnosť však bola len krátkodobá. Náhlivo sa prešmykla okolo a stočila sa k zábradliu schodiska, potom sa po ňom zvinula a úplne zmizla z dohľadu. A predsa ten tieň bol stále prítomný. Dve hadie žlté oči žiarili v tme ako pár strašných malých štrbín. Jeho dlhé štíhle prsty cieľavedome zvierali obvod tenkého prútika. Z dlhého čierneho habitu mu vytŕčali dve bosé nohy. Keď vykročil vpred, akoby to urobil bez toho, aby zdvíhal nohy. Namiesto toho kráčal vpred, akoby sa len tak kĺzal po mramorovej podlahe ako prízrak.

„Počul som,“ povedal ten hnijúci muž, ktorý mal byť podľa všetkého už dávno mŕtvy, „že sme tu minule mali hosťa. Jedného. Nečakaného. Hosťa.“ Goyle po Malfoyovom boku zakňučal. Hoci Voldemort si to zrejme nevšimol, keď sa posunul dopredu bez toho, aby pohol svalom. Namiesto toho dodal: „Ktorý odišiel veľmi, veľmi skoro...“

Jeden hosť. Jeden nečakaný hosť. Malfoy nepotreboval ani chvíľu premýšľať, aby sa pokúsil rozlúštiť Voldemortovu šifru; hneď vedel, o kom hovorí. Harry Potter. Bolo to len pár dní, čo Harryho, Rona, Hermionu a zvyšok ich partie priviedli do Malfoy Manor. V hrdle mu okamžite vyschlo. Vedel, že to príde, hoci sa toho obával od chvíle, keď celá ich partia utiekla. Nasledoval prúžok jeho vlastného potu, hoci sa neodvážil zdvihnúť ruky v snahe odstrániť ho. Prehltol obrovskú hrču v hrdle. Želal si, aby mu zmizli slziace oči, a dúfal, že ho neprezradia.

A predsa sa Voldemortov vysoký hlas stále ozýval po celej chodbe. „A teraz, prosím vás, prezraďte mi... čo bolo príčinou ich predčasného odchodu?“ Mohutne sa týčiaci muž dovolil, aby sa jeho oči posúvali. Na Malfoyovu úľavu sa zastavili na Crabbovi. „Začneme s tebou, Crabbe,“ vyštekol.

Najvyzretejší z chlapcov sa zachvel. Jeho kedysi kamenné oči zvlhli túžením. „Ja,“ povedal s miernym zakoktaním, „ja... som tam nebol, pa-pane.“

Voldemortove žlté zreničky sa zmenili. Ústa mu mierne zaškrípali. „Čo prosím?“ povedal a v napätej hrudi mu stúpala roztrpčenosť.

„Ja... ja som tam nebol, pa-pane,“ zopakoval Crabbe len o niečo menej neisto.

Minúty, ktoré uplynuli medzi štvoricou, akoby sa vliekli celé hodiny. Voldemort v celej svojej mohutnej výške stál strnulo. Oči sa mu nehýbali a dýchal nosom. Dýchal tak silno, až si bol Malfoy istý, že takmer videl, ako mu z nosných dierok vychádza dym. A netváril sa len ako šialenec; aj jeho oči žiarili ako ohníky. Zúriaci oheň, ktorý za nimi horel, mohol troch chlapcov spáliť na čierny popol. A samotná aróma okolo neho bola ešte zúrivejšia. Hoci sa ani nepohol. Chvíľu stál nehybne v celej svojej sošnej kráse, až napokon zasyčal: „Tak kto teda bol?“

Táto otázka, hoci bola rozumná, bola o to očividnejšie len testom. Intenzívny lesk, ktorý tak hrubo zaváňal za prižmúreným pohľadom zatrpknutého muža, bol podľa všetkého vševediaci. Hoci jeho hra bola len hrou s Crabbom - aby zistil, aký je skutočne lojálny. Zdvihol špicatú bradu a cez špičku toho, čo mu zostalo z nosa, sa zahľadel na znepokojeného Crabbea. Zdalo sa, že Crabbe stratil akúkoľvek dávku sebavedomia, ktorou sa predtým pýšil. Namiesto toho to vyzeralo, že sa na chvíľu zarazil a trochu sa zamyslel, kým sa rozhodol, čo urobí ďalej. Napriek tomu len zdvihol hlavu a s veľkým vypätím síl uprel oči späť do Voldemortových.

Nadýchol sa a s novým nádychom sa mu zdvihla ťažká hruď. „Draco,“ povedal bez ďalšieho záchvevu váhania, „bol tam Draco.“

Na osi krku sa Voldemortovi pomaly otočila hlava. Jeho oči sa ešte viac zúžili, ak to vôbec bolo v ľudských silách, a uviazli priamo na Malfoyovi, ktorý cítil, ako mu mrznú ľadové žily. V hrudi mu takmer vynechalo srdce. O temnom mužovi, ktorý stál nad ním, sa nedalo veľa premýšľať - niežeby Malfoy v tejto chvíli vôbec dokázal premýšľať. Jeho myseľ sa rozmazala, otupila prílišným záchvatom paniky. Malfoyovi sa zrútilo srdce v hrudi.

„Je to tak?“ Voldemort sa konečne nadýchol. Na tvári mal výraz čistého uspokojenia. Jeho oči konečne skĺzli z Crabbeho, ktorý si s úľavou dlho vydýchol. Neotočil sa však späť, aby sa pozrel na Draca. Namiesto toho zostal stáť ako prikovaný, s rukami pri boku a tvárou prísne vystrčenou dopredu. Voldemort, ten vznášajúci sa démon, ťahal nohy po podlahe, keď si razil cestu smerom k Malfoyovi. Na jeho tvári sa pomaly vynáral úsmev. Krivky jeho úst sa konečne odhrnuli, o to viac teraz bolo vidieť jeho ostré žlté zuby. „Draco Malfoy,“ povedal, zúrivosť bola o to zjavnejšia, ale prítomný úsmev bol len na posmech: „Draco Malfoy nechá Harryho Pottera ujsť... no, to je prekvapenie; však, chlapci?“

Crabbeho hrubá hlava sa zakývala hore-dole, na jeho úľavou prežiarenej tvári bol stále prítomný červený odtieň. A predsa to bolo pretrvávajúce ticho, či skôr strnulosť, z Goylovej strany, čo pritiahlo Voldemortovu pozornosť k nemu. Znovu sa zameral na najnervóznejšieho z trojice. Goyle si to však ešte nevšimol. Vlastne sa zdalo, že v prvom rade vôbec nevenoval pozornosť rozhovoru. Skôr sa sústredil na chodbu a väčšinu z neho bezmyšlienkovite prežmurkal akoby očakával, až sa noc skončí. Jeho mechanizmus vyrovnávania sa so všetkým však nebol vôbec prijateľný. Keďže si nebol vedomý toho, že ho pristihli, pokračoval vo svojom úzkostlivom pohľade o nič múdrejší.

Aj keď stále bol Voldemortov hlas nezameniteľný. „Čo si myslíš ty, Goyle?“ spýtal sa ho napokon po tom, čo naňho chvíľu hľadel, kým sa rozhodol, čo presne má v tejto situácii urobiť.

Goyle zažmurkal. Šklbanie, ktoré predtým poznačilo jeho držanie tela, sa mu vrátilo v plnej sile. Vydesene si utrel spotené ruky do pekných nohavíc, čím si ich možno navždy zničil. Prehltol veľkú hrču v hrdle a potom si zbytočne odkašľal. Po jeho boku sa Crabbeovi zovrel žalúdok. Zatlačil oči a modlil sa, aby sa Goyle dokázal udržať pokope. Goyle však len strnulo stál, najprv rozpačito, hoci napokon sa zdalo, že sa úplne stratil v úzkosti. Jeho neprítomná myseľ sa mihla a potom sa koktajúc neisto spýtal: „P-p-prosím, p-pa-pane... čo-čo ste sa pý-pýtali?“

Pred Voldemortovými nahnevanými očami zaiskrila elektrina. „Pýtal som sa ťa,“ povedal rozčúlene, „čo si myslíš o tom, ako Malfoy zvládol Harryho Pottera!“

Zdalo sa, že Goyle s malou spotenou tvárou a zovretými rukami sa skrútil do seba pri náhlom uvedomení si, že sa stal terčom útoku. Obzrel sa späť na Malfoya v nádeji, že mu tajne dáva „ideš“, akoby mu podvedome hovoril, aby pokračoval a povedal pravdu. Malfoy však nič také nerobil. So sklonenou hlavou a rukami tupo spustenými popri bokoch vyzeral, akoby sa tejto chvíle obával celé roky, hoci bola tak očividne čerstvá. Jeho lesklé oči vyzerali strnulo, akoby sa len ťažko pripravoval na to, čo bude nasledovať. Hoci aj pri nedostatku svetla Goyle videl fialové modriny, ktoré mu špatili tvár. Boli to presne tie isté modriny, aké mal on aj Crabbe, avšak niečo pri pohľade na ne na Malfoyovej bielej pleti spôsobilo, že Goyleovi sa okamžite urobilo zle.

Ako sa sem vôbec dostali? Mali len sedemnásť rokov, nemali práve teraz končiť štúdium na Rokforte? Písať semestrálne práce? Pozývať dievčatá na koncoročný ples? Oni traja už Rokfort nevideli po dobu, čo sa zdala ako celá večnosť, nenapísali ani jednu písomku. Na dievčatá mohli, samozrejme, úplne zabudnúť. Na premýšľanie o niečom tak miniatúrne životne dôležitom aj tak nebol čas. Nie, keď boli na stole väčšie problémy. Okrem toho, ak by Voldemortove plány vyšli tak, ako sľuboval, polovica dievčat na Rokforte by bola o pár týždňov už aj tak mŕtva.

A jediné, čo chcel Goyle urobiť, bolo ísť spať. Jediné, po čom túžil, bolo zaliezť pod prikrývku a pritiahnuť si prestieradlo až k hlave. Chcel prespať len jednu pokojnú noc, spať bez akýchkoľvek nočných môr a zobudiť sa k životu, aký by mal byť. Pred všetkým tým chaosom. Pred všetkými tými vraždami, temnou mágiou a chaosom. Pred jeho monoklom a Crabbeho zmenou osobnosti. Chcel sa pozrieť na Malfoya a vidieť tvár bez modrín a rezných rán, chcel sa pozrieť do zrkadla a vidieť niekoho, koho by mohol aspoň trochu spoznať.

Zamrkal. Ale nič sa nezmenilo. Stále bol v čiernej chodbe a ten temný muž stále stál pred ním. Voldemortovo netrpezlivé vyčkávanie sa rovnako začalo rýchlo vyčerpávať. A hoci už dávno stratil úsmev, intenzita za jeho úzkymi očami akoby sa strojnásobila. „Malfoy...“ Goyle začal, pozrel na poškriabané tapety a potom na svoje vyleštené topánky. „Myslel som si, že M-Malfoy... ehm... o-on...“

„Je to záblesk strachu, ktorý cítim za tými očami, Goyle?“ Voldemort ho prerušil. Znechutene sa pozrel na Goyla hore-dole a potom pokračoval v čakaní na odpoveď.

Goyle však zamrzol. Zastavil sa vo svojom patetickom koktaní, len aby bezmocne dodal: „N-ne... ja-ja-ja-ne... vôbec sa nebojím, s-sir...“

Voldemortove oči zosilneli: „Ty mi klameš?“ zasyčal a pohol sa k nemu.

Crabbe stisol oči a päste sa mu zovreli pri boku. Len Dracova hlava sa pohla. Jeho pery sa mierne roztvorili a ruky mu zostali bez života visieť po štíhlych bokoch. Pozrel sa na Goyla a modlil sa, aby si vybudoval aspoň trochu oneskoreného sebavedomia. Takéto želanie sa však zdalo byť o to beznádejnejšie. V žalostnom pokuse polepšiť sa Goyle len dostal zo seba: „N-nie, pa-pane!“

Voldemortova kostnatá ruka sa zdvihla nahor a v slabom svetle miestnosti odhalila jeho desivý prútik. Na chvíľu tam zastal a držal ho pred Goylom len ako hrozbu. Hoci chvíľa možnej hrôzy trvala len okamih. Unavený chlapcovým zbytočným záchvatom bľabotania Voldemort zakričal: „Crucio!“ a Goylovi sa v okamihu podlomili kolená. Z hrdla sa mu vydral chrčivý zvuk. S ťažkým úderom dopadol na mramorovú podlahu a Malfoy sa zdesene zapotácal, keď mu len tesne minul nohy. Hoci Crabbe zostal fyzicky nedotknutý; len horné zuby sa mu zahryzli do spodnej pery. A stále sa sústredil na stenu pred sebou a hľadel len na tmu, ktorá sa tiahla pred ním.

Po miestnosti sa ozývali drobné škriekavé zvuky z Goylovho vyschnutého hrdla. Zdalo sa, že Voldemort s prstami pevne zovretými okolo prútika nemá v úmysle v dohľadnom čase prestať. Naopak, divoko sadistický výraz bol o to zjavnejší. Zdvihol zbraň, znova zakričal a Goylova hlava sa zošuchla späť na podlahu. Bolestivo sa schúlil do seba, akoby mu celým telom prechádzali milióny elektrických šokov. Natiahol ruky smerom von a prstami sa snažil nájsť niečo hmatateľné, akoby sa len snažil nájsť niečo, čoho by sa mohol chytiť.

V temnote Malfoy čakal, čakal, kým Voldemort spustí prútik, kým opustí miestnosť. Ale tie chvíle sa len naťahovali a Goylovi sa z úst valila krv, ako si silno zahryzol do jazyka. Z Malfoyovej hlavy sa lial pot, na tvári mal prilepené rozstrapatené svetlé vlasy. Výraz vo Voldemortových očiach bol jasný, a ak by pokračoval ešte dlhšie, možnosť, že Gregory Goyle prežije, by takmer zanikla. Draco zadržal dych, stisol oči. Aj za čiernymi viečkami však stále počul Goylove zúfalé škriekanie.

„Prestaňte!“ skríkol Draco. Cítil, ako mu srdce stúpa v hrdle, cítil, že sa mu takmer celé vyleje z úst. „Prosím,“ zjačal a pozrel z Goyla na Voldemorta, „prestaňte. Zabijete ho!“

Crabbeho tvár sčervenala. Zmorený zašepkal cez zaťaté zuby: „Sklapni, Draco... len ho nechaj...“

Malfoy si však Crabbeho jednoducho nevšímal. Padol dopredu, rukou sa dotkol Goylovho šklbajúceho sa ramena a otočil ho na dlážke, zdvihol mu hlavu zo zeme a zároveň sa neúspešne pokúšal udržať ruky v pokoji. „Prosím,“ vravel cez príšerné zvuky, ktoré Goyle vydával a ktoré sa niesli chodbou. Ozývali sa po miestnosti a nechceli opustiť Dracove uši. „Pre-prestaňte!“

A potom, v okamihu, sa Goylovo telo prestalo hýbať. Zvuky z jeho hrdla ustali. Na chodbe bolo opäť úplné ticho. Draco si bol s pevne zatvorenými očami istý, že ho zabili. Nehybná hromada Goyla v jeho náručí nevydala ani hlások. Potlačil v hrdle drobný vzlyk, zadusil slzy, keď počul, ako sa miestnosťou rozlieha Voldemortov dych. Až sa napokon Goylova hruď zdvihla. Zalapal po dychu, akoby ho niekto držal pod vodou. Zvrtol sa, odtiahol sa od Draca a ľahol si chrbtom na podlahu, oči bez mihnutia uprené nahor v jeho zničenej tvári.

„Vstaň,“ povedal napokon Voldemort a Malfoy sa bez váhania zdvihol zo zeme. Vyštveral sa späť na nohy a rýchlo sa odpotácal od hyperventilujúceho Goyla.

Draco dokázal cítiť len hnev, ktorý ním lomcoval. Takmer videl zomrieť svojho najlepšieho priateľa. Navyše to takmer dovolil. Mužovi pred ním na nikom z nich nezáležalo. Nezáležalo mu na Goylovom živote a na tom, či ho oň pripravil. Nezáležalo mu ani na Crabbovi, aj keď Crabbe chcel veriť v opak. A po tej noci, keď si uvedomil, že nedokáže zabiť Dumbledora, Voldemortovi nezáležalo ani na Dracovi Malfoyovi. Oni traja tam boli len z jedného dôvodu. A Malfoy si ani nebol istý, či sa s nimi vôbec počítalo v konečných Voldemortových plánoch. Možno by ich nakoniec jednoducho odpísal. Možno by ich jedného po druhom poslal spať a oni by sa jednoducho nikdy, nikdy nezobudili.

Z Malfoyovej tváre sa lial pot. Nikdy v živote mu nebolo tak horúco ako teraz. Triasli sa mu ruky, mal pocit, že sa mu každú chvíľu môžu uvoľniť zo zápästí. „Prišli ste sem kvôli mne,“ povedal, takmer neschopný úplne sa pozrieť polomŕtvej bytosti priamo do očí, „nie kvôli nemu.“

Ten hnijúci muž sa mykol. Ústa sa mu však v priebehu chvíle opäť šklbli smerom nahor. Za jeho pomerne zúrivým pohľadom sa skrývala iskra. Cez zvuk Goylovho dychčania na podlahe, cez hluk Dracovho zdeseného vzdychania vystrel plecia v rýchlom pohybe ramien a okamžite povedal: „Ako si želáš...“

Draco sa vymrštil nahor. Klzkými, spotenými rukami sa chytil okraja podlhovastého terapeutického sedadla a nepokojne sa z neho zosunul. Obrys Elaine Gallerovej, ktorá sa sama potkla dozadu, sa v tme ukazoval len čiastočne. Draco zažmurkal a obzrel sa. Cítil, ako mu napätie v hrudníku pomaly začína ustupovať. Prúd chladného vzduchu prúdil cez otvorené okná a umožňoval dlhým závesom, aby sa pohybovali tak nejako oslnivo miestnosťou. Už sa nenachádzal na chodbe, už mu Goyle zúfalo neležal pri nohách. Chladná kancelária, vysoká žena pred ním; Dracova nočná mora sa skončila oveľa rýchlejšie, ako sa začala.

Dychčiaci kolaps, v ktorom sa nachádzal na podlahe, však jeho situácii v žiadnom prípade veľmi nepomáhala. Vlasy mal mokré napriek tomu, že si ich len pred niekoľkými hodinami umyl, a oblečenie mu špinili fľaky slaného potu. Zdvihol trasúcu sa ruku a podarilo sa mu položiť si ju na hruď; vo vnútri mu srdce búšilo ako o závod.

„Draco,“ povedala mu Elaine a natiahla k nemu ruku. Jej pevná dlaň našla Malfoyovo dvíhajúce sa rameno. „Draco, myslím, že sa musíme porozprávať.“ Porozprávať sa? Draco sotva dokázal myslieť, nieto ešte tvoriť nejaké zrozumiteľné vety. Hoci výraz Gallerovej tváre bol vážny a Malfoy posúval hlavu hore-dolu do mierneho prikývnutia, kým prehltol a vyčerpaný sa oprel do gauča za sebou.

Gallerovej tvár bola zvraštená. Vo svetle boli vrásky jej obáv ešte výraznejšie. „Potrebuješ pohár vody?“ opýtala sa opatrne. A napriek tomu, že by zaň zabíjal, Malfoy pokrútil hlavou, že nie. „Dobre,“ pokračovala a nadýchla sa. „Rada by som sa s tebou porozprávala o tvojom súčasnom duševnom rozpoložení, ak ti to nevadí.“

Naklonila sa k Malfoyovi, podala mu ruku a čakala, kým ju prijme. Keď to však urobil, zdalo sa jej, že ju podivne zaskočila jej vlastná neistota. Napriek tomu sa jej podarilo pomôcť mu na roztrasené nohy a presunúť ho späť na pohovku. Žalostne sa na ňu zosunul a zostal sedieť so zatvorenými očami. V spôsobe, akým sedel, vyzeral starý, akoby žil život, ktorý sa pretiahol príliš dlho. Okrem mnohých iných vecí to bolo jedna jeho charakteristika, ktorú si Gallerová na blondínovi okamžite všimla. Všimla si chvenie celého jeho držania tela a spôsob, akým si len ťažko podopieral hlavu v dlaniach vlhkých rúk. Videla škrabance a modriny na jeho rukách s vyhrnutými rukávmi. Tesne nad golierom mu rozoznala líniu hrubej ružovej jazvy, tesne nad kľúčnou kosťou.

V žiadnom prípade nebol vhodný do akéhokoľvek typického prostredia. Nebol ničím iným než zlomeným chlapcom, ktorému tragicky odopreli detstvo, ktorý videl oveľa viac, než by mal ktokoľvek za život vidieť. Bol nešťastný, bezmocný a vystrašený. Nebol ničím iným ako poškodeným tovarom.

„Pán Malfoy,“ pokračovala Elaine Gallerová a nadýchla sa, „myslím, že je načase, aby ste zvážili Hobbsov inštitút ako...“

„Čože?“ Malfoyova hlava sa zdvihla. Jeho krvou podliate oči sa upierali na Elaine Gallerovú, akoby ju ešte nikdy v živote nevideli. Jeho telo nadobudlo úplne novú formu chvenia. Tak veľmi sa mučil, že sa zdalo, že neexistuje fyzický spôsob, ako ho upokojiť. Ramená mu klesli a oči sa mu v tej chvíli zaleskli. „O čom to hovoríte?“

Gallerovej vyschlo v hrdle. Pohľad na Dracovu tvár nebolo ľahké prijať. Tlačila sa však do toho, veď to bolo jej zamestnanie. „Myslím,“ povedala napriek drsnosti situácie, „že vzhľadom na niektoré prípady, ktoré som videla...“

„N-nie,“ Malfoy sa zarazil, „vy-vy ste ma mali vy-vyliečiť... vy-vy ste ma mali vy-vyliečiť... nie poslať preč.“

„Nikto ťa teraz nikam neposiela,“ spresnila Elaine a okamžite k nemu pocítila príval súcitu. „Je to len rada, Draco. Nie všetci pacienti sú hospitalizovaní...“

Malfoy však pokrútil hlavou. Napriek tomu, že sa triasol, natiahol sa k bunde na zemi a prehltol pretrvávajúcu hrču v hrdle. „Myslím, že tu som skončil,“ povedal jej a snažil sa upokojiť. Jeho pokusy o to však vyšli dosť neúspešne. Iba sa natiahol po svoje veci na zemi a neobťažoval sa ich znova si ich obliecť. V zúfalom zhone si ich napchal pod pazuchu a snažil sa udržať rovnomerný krok. „Myslím, že som tu skončil.“

Elaine však vykročila dopredu a sledovala, ako si náhlivo razí cestu k dverám. „Nie, Draco,“ skúsila. No len čo začala, našiel kľučku, roztvoril dvere jej mrazivo chladnej kancelárie a vypotácal sa z dohľadu.