Preklady fanfiction Harryho Pottera

57. Čučoriedky a kumkváty a endívia, ach jaj! *

Harry sa trochu zamračil a uvažoval, čo Severusa zdržalo. Bol si stopercentne istý, že sa ten muž hneď po ňom vráti na číslo dvanásť, a asi na deväťdesiatosem percent si bol istý, že sa s ním Severus bude chcieť porozprávať o tom vyhlásení „dobre, že si bol smrťožrútom“.

Asi po piatich minútach čakania sa Harry zdvihol z okraja postele, na ktorej sedel, a zišiel dolu, aby sa trochu porozhliadol. Možno sa Snape rozhodol, že by mal skontrolovať Narcissu skôr, ako sa príde porozprávať s Harrym. Možno sa dokonca potreboval o niečom porozprávať s Dracom.

Ale nie, spodné poschodia domu boli tmavé a tiché, s jedinou výnimkou kuchyne. Bol tam Dobby, okolo neho sa vznášali tri keramické misky a v každej sa pýšila metlička zaneprázdnená šľahaním niečoho do peny. Jedna miska vyzerala byť plná šľahačky, zatiaľ čo v ďalších dvoch bol zrejme puding. Možno čokoláda? A... dúha? Harry zažmurkal, pretože hoci sa dúhový krém zúrivo miešal, farby sa nespájali.

Ale kto kedy povedal, že magický krém musí dávať zmysel?

Harry sa chystal prejsť okolo, keď sa metličky náhle zastavili, aby Dobby mohol strčiť ruky do oboch misiek s pudingom. Nabral si obrovské hrste a strčil si ich do úst, potom nasledovali hrste šľahačky. Potom nabral ešte viac krému a začal znova.

Fuj. Harry si myslel, že Ron má zlé spôsoby stolovania, ale toto bolo zase niečo iné.

Nechcel kritizovať, naozaj nechcel, ale zároveň nechcel mať zajtra nič z toho na nákype, a tak sa zhlboka nadýchol a prešiel do kuchyne.

„Harry Potter, pane!“ vykríkol Dobby a ako zvyčajne poskakoval na pätách.

„Ahoj, Dobby. Ehm... robíš to na zajtrajšiu večeru?“

Samozrejme, ako pozná Dobbyho, možno to bude namiesto toho na raňajky!

Hm. Táto otázka spôsobila, že sa Dobbyho končeky uší začervenali ešte žiarivejšou zelenou farbou. „Toto nie je pre rodinu Harryho Pottera. Dobby si pochutnáva na nočnom občerstvení.“

Aha. Tak prečo sa pri tom tváril takmer zahanbene?

„To je v poriadku,“ ubezpečil ho Harry.  Dobbymu sa očividne uľavilo a začal opäť poskakovať. „Chcel by si Harry Potter niečo dať?“

„Nie, nie, to je v pohode,“ poponáhľal sa Harry. „Je už dosť neskoro. Mal by som sa vrátiť do svojej izby...“

Dobby naklonil svoju malú hlavičku na stranu. „Ale to sú predsa sladkosti na dobré sny...“

„Aha, to domáci škriatkovia na Rokforte vždy šľahajú dobroty namiesto toho, aby používali elixíry ako čarodejníci?“

To mu opäť zafarbilo špičky uší do zelena. „Ostatní domáci škriatkovia vždy hovoria, že Dobby používa príliš veľa čarodejníckeho cukru,“ zamrmlal.

To vysvetľovalo niekoľko vecí. „Nuž, kým si tu, môžeš si ho dať, koľko chceš,“ povedal Harry a usmial sa. „Napchávaj sa, áno? Zaslúžiš si pár dobrôt za to, že si nám ochotný pomôcť.“

„Dobby ďakuje Harrymu Potterovi! Ale otec Harryho Pottera už Dobbymu platí za to, že sem prišiel, a Dobby by sem aj tak šiel, čokoľvek, len aby pomohol Harrymu Potterovi!“

„O tom nepochybujem,“ odvetil Harry sucho. „Mal by som sa však vrátiť na poschodie. Severus by už mohol byť doma a myslím, že by sa so mnou chcel porozprávať. Dobrú noc.“

„Dobrú noc, Harry Potter!“

Keď sa však Harry vrátil na poschodie, zdalo sa, že jeho otec ešte neprišiel. Aspoň spod dverí jeho spálne nevychádzalo žiadne svetlo, a keď Harry zaklopal, jedinou odpoveďou bolo ticho.

Pokrčil plecami, vošiel do svojej izby a zavrel dvere, aby sa mohol prezliecť do pyžama. Potom si sadol so skríženými nohami na posteľ, Teddyho si položil na kolená a premýšľal, čo sa to vlastne deje.

Čo ak Severusovi hrozilo nejaké nebezpečenstvo? Premiestnili sa priamo do čakárne z miesta vzdialeného niekoľko kilometrov, takže sa naozaj nezdalo pravdepodobné, že by Voldemort alebo jeho prisluhovači mohli vedieť, kde bude Snape, ale Draco to, samozrejme, vedel. A Harry ho dole nevidel! Čo ak odišiel z domu, chytili ho a mučili, aby niečo prezradil...

Do prdele! Toto mohol byť celý čas Voldemortov plán! Dostať Narcissu do rodiny, aby mohla Draca pre niečo poslať von z domu a...

Harryho myšlienky sa okamžite zastavili. Ten jeho posledný nápad bol jednoducho smiešny. Narcisse nedôveroval ani na milimeter, ale v žiadnom prípade by nevystavila Draca nebezpečenstvu. Tým si bol istý.

Ibaže by bol Voldemort dosť chytrý na to, aby to vedel, a nepovedal jej, že plánuje mučiť jej syna...

Ale nie, ani to by nefungovalo, pretože Narcissa tiež nebola hlúpa. Keby jej Voldemort povedal, aby Draca poslala von samotného, uvedomila by si, aký je to zlý nápad. A vôbec, Voldemort si mohol myslieť, že všetci traja mohli zostať na Rokforte.

Ale Snape by mohol byť stále v nebezpečenstve, pomyslel si Harry a hrýzol si spodnú peru, keď minúty plynuli. Možno by sa mal Harry vrátiť k Marshe a skontrolovať to? Alebo by sa mal najprv uistiť, či je Draco skutočne práve teraz v dome...

Skôr než sa stihol rozhodnúť, počul na chodbe poznávací zvuk primiestnenia a potom zaklopanie na dvere.

Harry vyskočil z postele, trhnutím otvoril dvere svojej spálne a zamračil sa. „Kde si bol?“

Severus zdvihol jediné obočie a švihol prútikom, čím vrhol mihotavé ochrany súkromia, ktoré akoby zaplnilo celú chodbu a polovicu schodiska. „Rozprával som sa s tvojou terapeutkou.“

Harry otvoril ústa. „Celý ten čas si sa rozprával s Marshou?“

Snape sa zaškľabil, len mierne. „Áno, ale je to len štvrťhodina. Aha, ale vidím, že sa zdáš byť pripravený ísť spať. Možno by sme sa mali porozprávať ráno, ty a ja.“

„Ach, len poď ďalej,“ povedal Harry nazlostene, prešiel cez izbu a vyvalil sa späť na posteľ. Bolo to naozaj len pätnásť minút? Schmatol Teddyho. Len aby mal čo držať, povedal si. „Mal som o teba strach, dúfam, že to vieš. Myslel som si, že ťa možno uniesol Voldemort! Bol som takto blízko k tomu, aby som sa ponáhľal späť a skontroloval ťa!“

„Nemáš sa ponáhľať, aby si ma zachránil len preto, že by som mohol byť v nebezpečenstve,“ povedal Snape a zamračil sa.

Harry zdvihol bradu. „To od teba nie je veľmi slizolinské!“

„Milujem ťa, ty idiotské dieťa! Máš sa chrániť, aj keď ja nie som v bezpečí!“

„Myslel som, že si povedal, že sa nesnažíš zmeniť celú moju osobnosť!“

Snape sa cez zaťaté zuby nadýchol, potom spojil pery a klesol na stoličku, ktorú používal predtým. Trvalo ešte chvíľu, kým opäť prehovoril. „Harry,“ odvážil sa konečne. „Skutočne si sa chystal vybehnúť z domu?“

Harry prehltol. „No, najprv som sa chcel ísť pozrieť, či je tu Draco. Pretože som nevedel prísť na to, ako mohol niekto vedieť, že budeš u Marshi, jedine že by ho mučili, aby to povedal. A ak by nebol v dome... nemal som naplánované, čo budem robiť ďalej.“

„Človek by dúfal, že by si sa mi pred odchodom z ochrán aspoň pokúsil poslať správu. Možno tvoj sikel? Alebo, ak sa ti to nepodarí, striebornú správu?“

Harry zastonal. To sa to nikdy nenaučí? Bola to tá istá chyba, akú urobil so Siriusom, len horšia. Vtedy ešte nevedel, že má aj iný magický spôsob komunikácie ako volanie cez oheň. Tentoraz na to naozaj nemal zabudnúť.

„Nebuď na seba taký prísny,“ poradil mu Snape, jasne čítajúc pocit viny v jeho tvári. „Podľa tvojho vlastného priznania si ešte nemal naplánované, čo máš robiť. Som presvedčený, že keby si zistil, že Draco zmizol, venoval by si chvíľu času zvažovaniu možností, ktoré máš k dispozícii.“

„Áno, no teraz to urobím, ak sa niečo stane. Budem... si to pamätať,“ zamrmlal Harry. Potom sa pokúsil odpútať od svojej takmer panickej reakcie. „Takže, hm, prečo si zostal, aby si sa porozprával s Marshou?“

„Tvoje slová na rozlúčku boli dosť prekvapujúce,“ povedal Snape sucho.

Harry sa naňho zadíval. „A nenapadlo ťa, že by si sa mal namiesto nej porozprávať so mnou?“

„Bola tu aj otázka tvojho kričania. Odmietol si ho vysvetliť, takže...“ Snape pokrčil ramenami.

Skvelé, takže teraz už vedel, aký bol Harry hrubý. Až na to, že vôbec nevyzeral nahnevane, že Harry nadával žene, ktorá sa mu práve snažila pomôcť. „Čo povedala?“

Snape sa naklonil dopredu. „Vlastne nič. Teda, nič pozoruhodné, povedal by som. Mala veľkú prednášku na tému dôvernosti informácií o pacientoch.“

„Správne, dôvernosť,“ povedal Harry pomaly. „Takže ti ani nepovedala, prečo som kričal?“

„Ani to, čo ťa viedlo k dnešnému viditeľnému precitnutiu. Dostal som pokyn, aby som svoje otázky položil tebe.“ S tým sa Snape ešte viac naklonil dopredu a jeho tmavé oči intenzívne pátrali v tých Harryho.

Harry zažmurkal a práve vtedy mu niečo napadlo. „Ale počkaj. Práve som si to uvedomil. Počul si krik, ale ak máš otázky, znamená to, že si sedenie nepočúval?“

Snape mierne naklonil hlavu na stranu. „A? ... Aha. Áno, myslím, že chápem.“

Harry nemohol uveriť, že mu to ani raz nenapadlo skôr. Ani včera, a už vôbec nie dnes. „Vedel som, že budeš v tej čakárni, nič ti nebránilo, aby si ma počúval, okrem muklovskej zvukovej izolácie, ktorú by si mohol v okamihu prekonať, a ani mi nenapadlo, aby som robil rozruch.“

„Myslím, že máš na mysli niečo, čo by mi zabránilo v odpočúvaní.“ Snapeovi sa trochu rozochvelo hrdlo. „Musím sa priznať, že až do tvojho výkriku som predpokladal, že si položil jedno či dve kúzla na ochranu súkromia. Určite vieš ako. Skutočnosť, že si nepoužil žiadne čary, však...“

„Verím ti,“ prerušil ju Harry. „Chcem povedať, že mi ani nenapadlo uvažovať o tom, že by si mohol špehovať. Ja som len... Jednoducho som vedel, že by si to neurobil.“

Snape zopäl prsty, ruky mal položené v kolenách. „No. To je určite pokrok.“

„A to bolo predtým, ako som mal svoje... ehm, zjavenie o tvojich...“ Harry zalapal po dychu, len trochu. „Smrťožrútskych dňoch.“

Snape zúžil oči. „Tak hovoríš. Bolí ťa hlava?“

„Nie, ale počas sedenia som si vzal Lillehammer.“

„Poskytnem ti ďalšiu fľaštičku.“

„Nie, to je v poriadku, myslím, že ho už nebudem potrebovať...“

Snape potriasol hlavou, hoci vlasy sa mu pri tom pohybe nerozkývali ako inokedy. Vtedy si Harry uvedomil, aké sú ochabnuté, zvädnuté a mastné. Ako jeho vlasy spred rokov; v poslednom čase vyzerali lepšie.

Kvôli Maure, pomyslel si Harry. Aj zlepšenie, aj návrat k starým zvykom.

„Poskytnem ti ďalšiu,“ zopakoval Snape rozhodne každé slovo.

Harry dúfal, že ho nevyužije, ale krátko prikývol, len trochu sa uškrnul, keď Snape privolal fľaštičku a tá priletela. Harry ju položil na nočný stolík vedľa postele.

„A teraz sa vráťme k jadru prútika,“ povedal Snape a oprel sa do kresla. „Prečo si kričal?“

Harrymu v hrdle zabublal nervózny smiech. „Bolo to hlúpe, Severus. Len som sa na chvíľu rozčúlil. Teda, myslel som si, že som vyliečený, a Marsha mi povedala, že nie som, ešte nie. Bol som na ňu hrubý, ak to musíš vedieť.“

„Je od nej celkom milé, že si to nechala pre seba.“

„Výhody dôvernosti informácií,“ odvetil Harry.

Snape sa netváril pobavene. „Možno by si mohol vysvetliť svoje osvietenie.“

Harry nevedel, kde začať, naozaj nevedel. V každom prípade asi nie so Star Trekom. „Ukázala mi... bolo to niečo ako prípadová štúdia, myslím. O tom, že minulé skúsenosti človeka budú vždy jeho súčasťou.“

„V mojom prípade by som si mal myslieť, že to budeš považovať za dosť desivé.“

Harry sa pri tom zamračil a schúlil sa nad prekríženými nohami, ako sa snažil prísť na to, ako to vysvetliť. Možno pomocou prirovnania, ktoré by Snape mohol oceniť. „Vždy hovoríš, že sa musíme učiť skúsenosťami,“ zamrmlal, nakrátko zdvihol zrak, ale nedokázal dlho udržať mužov pohľad. „Rozprával som sa o tom s Marshou a napadlo mi, že ty si sa to naučil, Severus. Keď si bol skutočne smrťožrútom, musel si sa naučiť stáť bokom a pozerať sa, ako mučia ľudí. A to, túto schopnosť, si si vzal so sebou, keď si z toho života odišiel. A neskôr, keď som ťa potreboval. ... no, vedel si, ako na to. Ech... teda pozerať sa, ako ma mučia.“

Snape sa prudko nadýchol. „Samhain.“ A potom ešte neisto. „Spomenul si si, čo sa stalo tej noci?“

Harry zaboril ruku do posteľných obliečok a zovrel látku. „Ja... nie, ani nie. Tak trochu som si na záblesky spomínal už dávno, ale akoby mi myseľ bránila vidieť celý obraz. Ale viem toho strašne veľa.“ Znova sa pozrel hore. „Od teba. Od Draca. Hádam, že tam v tú noc bol, ale dlho mi to nepriznal?“

„To je na inú diskusiu.“

„Áno.“ Harry prehltol. Mal pocit, akoby mu niečo uviazlo v hrdle. „No, teraz sa mi zdá, že som sa dlho snažil zabudnúť, že si niekedy bol smrťožrútom, keďže dnes už taký nie si. Ale Marsha mi pomohla pochopiť, že ti to pomohlo stať sa človekom, akým si dnes. Osobou, ktorú... osobou, ktorú... ktorú mám za svojho otca,“ dokončil a cítil sa ako poriadny zmätkár, že stále nedokázal zo seba vydať tie správne slová. Nemalo by byť také ťažké povedať, že Severusa miluje, nie teraz, keď si tým bol taký istý. „A ja ťa mám len preto, že si sa poučil zo svojich skúseností. Dokonca aj z tých naozaj hrozných.“

Severus položil ruku na jeho a zľahka ho hladil po prstoch, kým ich Harry neuvoľnil. Potom ruku odtiahol, ale len o niekoľko centimetrov. „A teraz máš teda pocit, že Lillehammer už nepotrebuješ?“

Harry sa zachmúril. „No, nie tak celkom. Len ho už nechcem ďalej používať ako barličku, to je všetko. Potrebujem používať svoje nástroje.“

„Nástroje.“

„Áno. Keď sa začnem cítiť... rozporuplne, čo sa týka teba, mám si vedome pripomenúť, aké je šťastie, že si bol kedysi smrťožrútom. A nakoniec to nadobro zapadne a potom ma prestane bolieť hlava. Alebo aspoň taká je teória.“ Harry sa pokúsil usmiať. „Musím sa naučiť vidieť ťa celého, všetko, čím si, a nie len... tie nedávne kúsky.“

„Hmm.“ Severus sa na dlhú chvíľu stratil v myšlienkach. „Zdá sa mi, že to pre teba nie je práve nová schopnosť. Minulý rok si sa zdráhal prísť za mnou kvôli nespravodlivému učiteľovi.“

„Predstav si to,“ zamrmlal Harry.

Snape krátko prikývol. „Nakoniec sme sa s tým problémom konfrontovali. Myslím, že potom si sa prestal tak veľmi snažiť ignorovať, ako som sa kedysi k tebe správal.“

„No, to je nádejné.“ Harry sa zocelil, aby sa znova pokúsil použiť svoje nástroje, aj keď ho Lillehammer chránil pred bolesťou hlavy. Hľadel na Snapea a nútil sa vedome myslieť na to, že ten muž bol kedysi smrťožrútom. Na to, ako nasledoval Voldemorta a nenávidel všetko muklovské.

Žiadna bolesť hlavy ho neprepadla, ale to veľa nedokazovalo.

Snape sa naňho len sústavne pozeral, kým Harry nesklopil zrak. Až potom prerušil ten okamih. „Aj ja som sa musel naučiť vidieť ťa celého,“ poznamenal. „Celé roky som v tebe nevidel vôbec nič, len drzého chrabromilského chlapca, a keď si sa stal mojím synom, snažil som sa ťa namiesto toho vidieť ako slizolinčana, pretože aj týchto vlastností máš dostatok. Ale ty si oboje. Chvíľu mi trvalo, kým som si v myšlienkach skutočne spojil „dvoch Harryov“ do jedného. Takže ... viem, že takáto úloha môže byť ťažká.“

Harry sa trochu usmial. „Myslíš si, že adopcia je vždy takáto? S takými komplikovanými vzťahmi?“

„O tom veľmi pochybujem.“

„Som naozaj rád, že si ma adoptoval,“ vykríkol zrazu Harry. Možno ak nedokázal Severusovi povedať „milujem ťa“, mal by nájsť iné spôsoby, ako toho muža presvedčiť, aby to pochopil. „Chcem povedať, že to od teba bolo také, také dobré. Najmä vzhľadom na to, akí sme boli vždy predtým.“

Snape si vzdychol. „Nezačínaj mi ďakovať. Urobil som to, lebo som ťa začal mať rád. Žiadne dieťa by za to nemalo ďakovať rodičovi. Máš právo na otcovu lásku.“

„Aj tak to od teba bolo dobré.“

Snapeove oči pri tom skutočne potemneli a boli čiernejšie ako čierne.

„Čo?“ Harry sa zmätene spýtal. „Bolo to od teba dobré! A ty si dobrý človek...“

„Možno to slovo začnem nenávidieť,“ jemne zavrčal. „’Dobrý,’“ opakuješ stále. Bolo dobré, že som bol kedysi smrťožrútom. Ja som ten, kto to prežil, a môžem ti povedať, že to vôbec nebolo dobré! Bola to najhroznejšia vec, ktorú som kedy urobil, a nemôžem dovoliť, aby si si myslel niečo iné len preto, že sa to neskôr ukázalo ako užitočné!“

Aha. Harry to všetko s Marshou prešiel, takže mu to v hlave dávalo zmysel, ale teraz videl, že to nevysvetlil. Nie poriadne. A vo svojej posadnutosti sebou samým a vlastnými emóciami bol dokonalý idiot. Prehliadol očividné: že Snape bude mať vlastné pocity týkajúce sa jeho minulosti. Vlastné problémy.

„Nemyslím si nič iné,“ povedal a prisunul sa bližšie k Snapeovi. „Pridať sa k smrťožrútom, to vôbec nebolo dobré. Nie, samozrejme, že nie. Tak som to nemyslel. Bola to z tvojej strany strašná chyba. Možno najväčšia chyba, akú si kedy urobil.“

Snapeovi sa skrivili pery. „Možno?“

Harry to ignoroval. „Ale urobila z teba človeka, akým si, Severus.“ Pomyslel si, že by bolo lepšie, keby tak skoro znova nepoužil slovo ‘dobrý’. „Nakoniec si bol schopný špehovať pre Rád, a to zachránilo životy, viem, že áno. A potom na Samhain si tu bol pre mňa. A vedel si, čo máš robiť, aby si ma udržal nažive.“

„Dobré prevažuje nad zlým, to sa snažíš povedať?“

„Nie tak celkom. Skôr to, že minulosť sa nedá zmeniť. Ale ľudia sa môžu... a ty si sa zmenil, Severus. Vzal si niečo úplne hrozné a... urobil si z toho to najlepšie, čo si mohol.“

Snape sa naňho zadíval a potom prudko, krátko prikývol.

Harry vedel, čo to znamená. Ten muž to počul, ale nebol o tom presvedčený. Čo len dokazovalo, však, aký dobrý človek v týchto dňoch naozaj je. Svoju vlastnú minulosť tak veľmi ľutoval, že o nej nerád uvažoval ako o dobrej v akomkoľvek zmysle.

Vtedy sa v Harryho vnútri mihla spomienka, ktorá žiarila prudko a jasne ako padajúca hviezda. „Hej!“ zvolal zrazu. „Nebol si to ty, kto mi povedal, že aj tie najnešťastnejšie rozhodnutia sa môžu obrátiť na dobré, keď sa človek na veci pozrie z dlhodobejšieho hľadiska?“

Snape zažmurkal, očividne zaskočený. „Ja... som to povedal.“

„Daj na svoju vlastnú radu,“ povedal Harry veľmi jemne. „Prestaň sa trápiť svojou minulosťou. Urobil si chybu, keď si sa pridal k Voldemortovi, ale dopadlo to dobre. Z dlhodobého hľadiska.“

Snape odvrátil pohľad. „Keď som ti to povedal, veril som tomu. Alebo som si skôr myslel, že som tomu uveril. To, že som ťa minulý rok spoznal, a potom, keď som ťa po amnézii spoznal ešte lepšie, a to, že som sa znova zamiloval do Maury... to ma prinútilo prehodnotiť a potom znovu prehodnotiť veľa vecí.“ Snape opäť povzdychol. „Alebo možno opäť klamem sám seba. Možno som tieto konflikty nikdy neprekonal. Teraz sa mi zdá, že som ich len potláčal.“

Harry sa veľmi mierne usmial. „Poznám dobrého terapeuta.“

„Hmm.“

„Žartujem len napoly, Severus.“

„Prosím ťa, nechajme teraz túto tému.“

Harry prikývol. „Dobre. Ale, ehm... keď už hovoríme o chúlostivých témach, ehm... môžem vidieť tvoje temné znamenie?“

Snape zúžil oči. „Už si ho videl.“

„Áno, ja viem. Ale chcem si precvičiť používanie svojich nástrojov. Ak nemáš námietky?“

Muž si v odpovedi vyhrnul rukáv a drsným gestom posunul látku nahor. Odlepil akúsi samolepiacu náplasť, potom otočil rukou, aby značku úplne vystavil na obdiv.

Vyzeralo... zvláštne. Vôbec nie tak, ako keď ho zazrel po Turnaji troch čarodejníkov. Tam, kde bolo kedysi čierne, vyzeralo teraz len... surové. Všetky myšlienky na to, že by použil svoje nástroje, sa v okamihu rozplynuli, bol taký zhrozený.

„Čo sa stalo?“

„Odrezával som si Temné znamenie vždy, keď dorástlo.“

Harry sa cítil zle. Horšie ako zle. „To je... ehm, tvoj spôsob, ako sa trestať?“

„Kvôli tomu, aby ma Voldemort nemohol prostredníctvom toho znamenia mučiť.“

No, to už bolo lepšie. Ale nie o veľa! „Stále to vyzerá pekelne bolestivo, pane...“

„Pane?“

Harry sa začervenal. „Prepáč. Netuším, prečo som to povedal. Úprimne.“

Snape sa pozrel jeho smerom, ale prikývol. „Znamenia sa navyše ukázali ako užitočné aj pri našej ľsti s Lupinom. Z jedného môjho, napusteného Luciusovou mágiou, sme mu vyrobili temné znamenie, ktoré mal nosiť, aby oklamal Voldemorta. Z času na čas sme mu museli na ruku pripevniť nové.“

„Takže v žalári je spenená nádoba s temnými znameniami!“ zvolal Harry.

„Je.“

„To som si pamätal už dávno a nemyslel som si, že by to mohla byť pravda.“ Harry zaváhal, kým si overil zvyšok spomienky. „Naozaj kričia?“

„Áno, kričia.“

„Zvláštne.“ Harry znova pozrel na príšernú kašu pokrývajúcu väčšinu otcovej dolnej časti paže. „Predpokladám, že robíš, čo sa dá na otupenie bolesti?“

„Mám masť, ktorá veľmi pomáha. Tvoj brat vlastne prevzal môj pôvodný prípravok a vylepšil ho.“ Snape pokrútil hlavou. „Trvá na tom, že ju bude nazývať Lotion Potion.“

Harry vybuchol smiechom. Možno nevhodné, ale nemohol si pomôcť. Lotion Potion bol vtipný názov.

„Tínedžeri,“ zamrmlal Snape. Potom sa trochu rozveselil. „Šarža, ktorú momentálne používam, stráca účinnosť. Možno by sme zajtra mohli variť všetci traja spolu.“

Kedysi by bolo varenie so Snapem hroznou vyhliadkou. Teraz sa Harry len usmial. „Jasné. Ale budú v suteréne všetky ingrediencie, ktoré potrebuješ?“

„Všetko, čo mi chýba, môžem pričarovať zo svojich zásob na Rokforte.“ Snape zamával rukou sem a tam. „Videl si zatiaľ dosť?“

„Ešte minútu,“ povedal Harry a tentoraz sa pozeral na to, čo predstavuje, a ignoroval jeho súčasný vzhľad. Zdalo sa však, že nedokáže použiť svoje nástroje. Zdalo sa, že sa nedokáže prinútiť rozmýšľať o tom, že Snape bol smrťožrút a aké šťastie mal, že mal na svojej strane takého človeka počas Samhainu.

Nedokázal na nič také myslieť.

Nie, jediné, čo dokázal cítiť, bol smútok, že jeho otec toľko trpel a stále trpí.

„Dobre,“ povedal napokon Harry a odvrátil pohľad. „Vďaka, že si mi to ukázal.“

„Ráno mi pripomeň, aby som ti poskytol ďalšiu fľaštičku Lillehammeru,“ povedal Snape, keď si znova priložil náplasť a prehodil cez ňu rukáv. „Bol by som radšej, keby si ich mal po ruke niekoľko.“

„Akoby si niekedy na niečo zabudol.“

„Snažím sa nezabudnúť.“ Snape si vydýchol. „Mám toho veľa na mysli.“

Harry sa nemusel pýtať čo. Tá predchádzajúca zmienka o Maure... hej. „Vždy môžem použiť oklumenciu. Nezačnem ju znova zneužívať.“

„Pokiaľ elixír funguje bez toho, aby spôsoboval problémy, je to lepšia taktika ako si od bolesti pomôcť oklumenciou,“ povedal Snape a pokrútil hlavou. „Pokušenie je tým, čím je.“

Harry to videl, a tak prikývol.

„Ale teraz by si sa mal naozaj trochu vyspať.“

Harry bol dosť vyčerpaný a vedel, že tak asi aj vyzerá. „Dobre. Dobrú noc, Severus.“

Na jeho pobavenie dostal jemné potľapkanie po hlave, len čo Snape vstal. „Dobrú noc, Harry.“

****

„Harry,“ povedala Narcissa srdečným tónom, keď sa Harry pripojil k zvyšku rodiny pri raňajkách. „Ako sa máš dnes ráno?“

Harry klesol na stoličku a snažil sa netváriť prekvapene pri tej otázke. „Hm, dobre. A ty?“

Draco vydal posmešný zvuk, ale Harry to ignoroval. Nehovoril teda tak, ako by hovoril čistokrvný. Mohla si na to zvyknúť, alebo nie. V skutočnosti mu na tom nezáležalo.

„Naozaj, Draco,“ zašomrala Narcissa kritickým podtónom a potom opäť obrátila pozornosť na Harryho. „Ešte stále som slabá. Ale dobre, keď to všetko zvážime. Chcela by som ťa poprosiť, či by som mohla vydať pokyny tvojmu škriatkovi.“

„Dobby nie je môj škriatok.“ Harry zjedol niekoľko súst ovsenej kaše a potom pokračoval. „Je voľný. Nepovedal ti to tvoj manžel?“

Narcissa sa na chvíľu neprirodzene odmlčala a potom jemne pokrčila plecami. „No áno, ale to je dosť nezvyčajné, vieš. Nemám predstavu o konvenciách, ktoré aplikovať v takejto situácii. A keďže je tu na tvoj príkaz...?“

„Tu nepotrebuješ spoločenské maniere, mami. Všetci sme teraz jedna rodina...“

„Škriatok je tu na môj príkaz,“ prerušil ju Snape. „A už má svoje pokyny. Čo potrebuješ?“

Narcissa akoby sa trochu stiahla, dokonca odvrátila tvár. Jej hlas bol veľmi slabý. „O nič nejde, Severus. Už si bol viac než láskavý.“

„Matka,“ povedal Draco podráždeným tónom. „Neodhryzne ti hlavu, keď budeš niečo potrebovať!“

Harry osobne si pomyslel, že Snape sa vyjadril, akoby mohol.

„Alebo mi len povedz, čo to je,“ vravel Draco.

„Nie, povedz to mne,“ opravil ho Snape. Jeho tón bol tentoraz o čosi menej drsný. „Narcissa?“

Mierne sklonila hlavu. „Chcela som sa spýtať škriatka, či by sa dalo nejako zabezpečiť, aby sme mali pri stole čerstvé ovocie a zeleninu.“

Snape naklonil hlavu. „Iste. Dobby!“

Dobby sa hneď zjavil a praskot jeho príchodu bol dosť silný na to, aby sa okná zatriasli. Na Harryho pobavenie mal nad perami rozmazané čosi, čo vyzeralo ako šmuha z práškového cukru. Vyzeralo to skôr ako fúzy. „Áno, profesor Snape, pane? Dobby je tu!“

„Pani Malfoyová by chcela...“

Draco si dosť hlasno odkašľal.

Snape naňho vrhol pohľad a potom začal znovu. „Pani Snapeová by chcela ku každému jedlu čerstvé ovocie a zeleninu. Bude to možné?“

„Áno, áno, áno, Dobby môže dostávať to, čo potrebuje, z kuchyne Rokfortu, áno!“

„Ďakujem, Dobby,“ povedala Narcissa jemným tónom.

Keď škriatok opäť zmizol, Snape sa vtedy naklonil dopredu, aby Narcissu zhodnotil kritickým pohľadom. „Myslel som si, že ti Poppy poskytla výživové elixíry, aby sa postarala o prípadné nedostatky.“

„Ach, to urobila.“ Narcissa nezdvihla zrak.

„Máš ešte dosť, matka?“ naliehal Draco. „Môžem ti navariť niekoľko ďalších ampuliek.“

Aspoň to ju prinútilo pozrieť sa niekam inam ako na obrus. „Nie, mám ich dosť. Ale ďakujem ti, Drak.“

„Tak prečo...“

Stisla pery a pokrútila hlavou, akoby sa snažila prinútiť Draca, aby prestal hovoriť.

Ale on to neurobil. „Tak prečo si to pýtaš, keď to nemá pomôcť s výživou? Pre teba, pre dieťa?“

Líca jej zružoveli.

„Narcissa,“ povedal Snape a trochu si povzdychol. „Máš tehotenské chute?“

„N- n- nie...“

„Narcissa.“ Tentoraz to povedal varovným tónom.

„Nechcem ťa obťažovať,“ povedala, sotva pohla perami, keď sa ešte raz pozrela dolu. „Považovala som za najjednoduchšie informovať domáceho škriatka. Ale, ale... Nechcela som urobiť nič, čo by mohlo uraziť pána Pottera.“

„Takže máš chute.“ Teraz Snape znel, akoby ho to zo všetkého najradšej neochotne pobavilo.

Pozrela naňho, len na chvíľu, líca jej vtedy horeli. „Áno.“

„Matka. Vieš, že stačí povedať slovo a zariadim všetko, čo si budeš priať.“

Vlasy jej zavialo, keď zvrtla hlavu a obrátila sa k Dracovi. „A ty vieš, alebo by si aspoň mal vedieť, že o tom sa v prítomnosti čarodejníkov zvyčajne nehovorí!“

Zaujímavé, pomyslel si Harry, že dokázala takto hovoriť s Dracom, keď sa ešte pred chvíľou zdala byť taká zdržanlivá so Snapom.

„Nie sme len čarodejníci! Teraz sme tvoja rodina! Všetci.“

Harry sa dokázal nezaksichtiť.

Snape si znova vzdychol. „Dobby!“

Tentoraz mal škriatok fúzy z čokoládovej polevy. „Áno, pán profesor Snape? Dobby je opäť tu!“

„Verím, že pani... Snapová by rada upresnila, ktoré ovocie a zeleninu by uprednostnila.“

Dobby poskakoval okolo stola, až kým nebol pri Narcissinom boku. Hovorila k nemu tichým hlasom, ale nezdalo sa, že by zachytil, že sa snaží udržať ich výmenu názorov v súkromí. „Čučoriedky, áno, áno!“ zakričal od radosti, očividne nadšený. Možno, pomyslel si Harry uštipačne, myslel na všetky tie ďalšie zákusky, ktoré by z nich mohol pripraviť. „A kumkváty, áno, Dobby vám môže doniesť kumkváty! A cukety a endíviu.“

Harry si všimol, že Draco je zo zeleniny oveľa menej nadšený.

Keď škriatok opäť vyskočil, Snape hodil obrúsok na stôl a vstal. „Takže všetko je v poriadku?“

„Áno. Ďakujem, Severus.“

Krátko sa na ňu pozrel, ale ona mu to, samozrejme, neopätovala. „Harry, Draco. Pripojíte sa ku mne v pivnici, keď skončíte? Rád by som mal vašu spoločnosť, kým budem variť.“

Narcissa sa po jeho odchode zdala byť živšia. Začala sa s Dracom rozprávať o možných menách pre dieťa. Na Harryho prekvapenie sa ho snažila zapojiť do rozhovoru a pýtala sa ho, či má nejaké nápady.

Harry nedokázal prísť s ničím veľkým. V hĺbke duše si myslel, že je len zdvorilá. Skutočne neveril, že by ju zaujímal názor niekoho polovičnej krvi. Ale to, že sa ho aj tak spýtala... predpokladal, že je to vlastne celkom slušné.

„Rodina tvojho otca uprednostňovala starorímske mená,“ povedala so zamysleným výrazom v tvári. „A moja inklinovala k súhvezdiam alebo hviezdam.“

„Sirius,“ povedal Harry a prikývol. „Draco. Správne. Ale nemyslím si, že by sme sa v astronómii učili o nejakej Narcisse.“

„Nie, moji rodičia sa kvôli mne vymanili zo vzoru,“ zamyslela sa Narcissa. „Moje meno buď pochádza z mýtu o Narcisovi, ktorý bol známy tým, že bol dosť namyslený, alebo z rodiny kvetov, ktoré sa tiež volali narcisy. V skutočnosti sú dosť krásne. Narcisy.“

„Kvety, správne,“ povedal Harry. „Moja rodina to robila tiež. Teda Evansovci. Nie Potterovci.“

„Samozrejme.“ Narcisine pery sa zvlnili v pomalom úsmeve, pri ktorom sa jej oči rozžiarili, len trochu. „Pamätám si na Lily. Aké ďalšie kvetinové mená používala vaša rodina?“

„Petúnia.“

Narcissa zažmurkala. „Ach môj. Dávam prednosť 'Lily'.“ Potom takmer naraz dodala: „Ale nemyslím to ako urážku.“

Harry pokrčil plecami. „Eh, ani moje obľúbené meno to nie je. Ale... chceš povedať, že si poznala moju mamu?“

Obdarila ho ďalším z tých úsmevov, hoci sa zdal byť jeho miernejšou verziou. „Obávam sa, že nie veľmi dobre. Na Rokforte bola o niekoľko ročníkov nižšie ako ja.“

Harry nemohol zabrániť tomu, aby sa jeho ďalšie slová objavili v zádumčivej podobe. „Takže si na ňu veľmi nepamätáš?“

Tentoraz jej úsmev vyzeral trochu smutne. „Koľko si toho všímaš o tohtoročných prvákoch?“

Harry sa nadýchol. „Áno, chápem. Tak prečo si povedala, že si ju pamätáš?“

„Keď Temný pán prvýkrát padol, jej meno bolo zrazu všade. Myslím, že každý, kto s ňou bol v škole, si zrazu mohol spomenúť, že ju vídal na chodbách.“

„Áno,“ zopakoval Harry. Odkašľal si. „Všetci sa ho snažíme volať Voldemort.“

Pozrela na Draca a obidve obočia sa jej zdvihli. „Naozaj? Ty hovoríš meno Temného pána?“

Dracovi sa zachvelo hrdlo. „Nie je to ľahké. Ale áno. Áno.“

Zdalo sa, že oči jej stmavli. „Nemyslím si, že by som si to niekedy mohla dovoliť. Je toho príliš...“ Ruky sa jej roztriasli v akomsi geste, potom jej klesli do lona.

Dracove oči boli trochu tvrdé, keď sa cez stôl pozrel na Harryho, ale zmäkli, keď sa vrátil pohľadom k matke. „Možno je to priveľa žiadať od niekoho, kto práve strávil týždne v jeho spoločnosti a bol podrobený násilnej legilimencii. Pozrel sa späť na Harryho, jeho pohľad bol opäť prudký. „Nemyslíš?“

„Bol to len návrh,“ povedal Harry mierne, keď odstrčil prázdnu misku od kaše. „Idem teraz pomôcť Severusovi.“

„To urob,“ povedal Draco ostro.

Koniec kapitoly

* To druhé je ovocie, to tretie sa používa ako zelenina, aj keď u nás asi moc nie:
Kumkváta - https://sk.wikipedia.org/wiki/Kumkvat
Endívia, resp. čakanka - https://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%8Cakanka_%C5%A1trb%C3%A1kov%C3%A1