Preklady fanfiction Harryho Pottera

Šestnásta kapitola:  Charmless

Klik. Klik. Klik.

Drobné klipkajúce zvuky Malfoyových topánok vydávali zvuk stálosti na povrchu dlaždíc pod ním. Znervózňovalo ho to a zároveň upokojovalo, pretože sa vďaka tomu mohol sústrediť na niečo iné, než na výrazne sterilné prostredie inštitúcie všeobecne. Po jeho boku ho pozorne sledoval veľký tieň svalnatého strážnika v bielej uniforme. Vlastne z neho nespúšťal oči od chvíle, keď vstúpil na chodbu. Hoci nehybný a ako socha naklonil hlavu smerom do chodby a len stroho odpovedal: „Tadiaľto.“

Cesta, o ktorej hovoril mohutný mužský ľadovec, bola každopádne dosť dlhá. Nebol si celkom istý, ako dlho kráčali, Malfoy mal pocit, akoby sa každý ďalší okamih mohol stať dohromady hodinou chôdze. Biele steny sa stali tmavočiernymi od tieňov. Každý zdĺhavý krok ich ponáral ďalej a ďalej do úzkej chodby. Keď sa konečne zastavili pri dvoch veľkých dverách pred nimi, strážnik vytiahol z vrecka kľúče, dychtivo ich otvoril a obrátil sa, aby ich za nimi ešte raz zamkol.

Na novom priestore ústavu však bolo čosi zvláštne a hrozné. Táto ďalšia Hobbsova časť nebola biela a čistá, ako to predtým naznačovala predná miestnosť. Zo stien sa odlupovala farba a preberali žltkastý vzhľad, akoby sa na nich nachádzal povlak zo zhnitých zuboch. Z podlahy boli odštiepené celé štvorce dlaždíc. Kusy zníženého stropu boli úplne odpadnuté. Nebolo to však nič v porovnaní s vôňou, ktorá ho obmývala ako príliv trpkého uvedomenia. Zatuchnutý vzduch ním nemilosrdne cirkuloval, už len jeho prostá prítomnosť mu spôsobovala slzy v očiach. Vedený okolo jednoduchých bielych dverí, ktoré lemovali chodbu, si Malfoy nemohol pomôcť a po chrbte mu prebehol chladný mráz. Počul stony mužov a žien, ktorí za nimi nedobrovoľne stáli, dokonca videl ich tiene, ako sa prechádzajú v malej miestnosti pripomínajúcej komoru.

Ktosi spoza ich zatvorených dverí zakričal sfetovaným hlasom pod vplyvom sedatív: „Vypadni, kým ešte môžeš!“

Malfoy sa obzrel cez plece a bol si istý, že dostať sa von už naozaj neprichádza do úvahy. Dvere, cez ktoré prišli, sa zdali byť ťažké a určite zamknuté. Avšak odvrátil pohľad od dverí pohľad, od ruky, ktorá sa ukázala v sklenenom okne, čo v nich bolo. Namiesto toho sa sústredil na svoje nohy a na nič iné, ignorujúc ošumelý vzhľad obytných podmienok, ktoré patrili bláznom. Šál si zastrčil hlbšie do goliera a zamestnával sa akoukoľvek úlohou, ktorá ho napadla, nech už bola hocijako zbytočná. A aj tak sa mu zdalo nemožné prestať kráčať. Čoraz bližšie ku koncu podlhovastej chodby si Malfoy ani nevšimol, keď muž pred ním sa zastavil.

Draco sa pozrel na malý priechod, rovnako zamrežovaný a neudržiavaný ako všetky ostatné. Nad kľučkou však nebolo žiadne meno. Miestnosť nebola vôbec označená a Malfoy si bol okamžite istý, že ho nezaviedli do Beevisovej izby, ale do návštevnej miestnosti. „Leroy Beevis,“ povedal strážca a gestom ukázal na zatvorené dvere pred sebou, „je celý váš.“ Celý je váš. Spôsob, akým to muž povedal, akoby očakával, že Malfoy vtancuje do miestnosti a prekľaje ho. Ten výraz v jeho bucľatej tvári bol takmer podozrievavý, dokonca zlomyseľný. A to, ako sa záludne usmieval, spôsobilo, že sa Malfoy cítil ešte viac mimo. A predsa sa mu podarilo dovliecť sa späť k dverám, len čo ich odomkol. Dokonca sa mu trasúcimi sa prstami podarilo uchopiť kľučku a rázne potiahnuť dvere.

A potom už nebolo nič iné ako sivá farba. V tej prostote sa črtala tieňová postava muža, ktorého Malfoy tak dobre poznal. Plecia mal zhrbené a zápästia mu spútavali putá, ktoré vyzerali ako pevne zvinutá látka. Okolo nich bolo omotané aj čosi, čo vyzeralo ako hnedý opasok. A hoci bola hlava postavy sklonená, Malfoy si všimol oči, ako sa pozerajú nahor. Dve rozzúrené oči zachytili Malfoyove široké a takmer fyzicky vystrašené.

„Héj!“ zakričal hlasom, ktorý bol chrapľavý a sotva počuteľný. Mierne sa posunul na svojom mieste a jeho výraz bol nepríjemný a zároveň vydesený. „Héj! Vy-vy ma tu s ním nemôžete ne-nechať! Hej! Prosím!“

Ale svalnatý muž na druhom konci dverí sa rozhodol Beevisa ignorovať a napriek jeho kriku za sebou bez slova zavrel dvere. To len Malfoy, ktorý nesmelo stál pri vchode, pocítil trochu nepokoj. Beevis pred ním bol podľa všetkého v úplnej hystérii. Jeho bledá tvár sa potila a sklovitá časť očí bola červená a podliata krvou. No napriek bielej uniforme a spútaným zápästiam si Malfoy nemohol nevšimnúť svoju podobnosť so zajatcom, ktorého nešťastný výraz presvital aj cez najtemnejšie časti miestnosti. Okamžité spojenie ho na chvíľu prinútilo stuhnúť, kým poslušne zdvihol ruky.

„Nie, nie, prosím,“ odpovedal hlasom, ktorý bol prekvapujúco rovnako bolestivý, „prosím, pšššt. Nechystám sa...“

Trasúca sa postava znehybnela, všimla si Malfoyove zdvihnuté ruky a prudko pokrútila hlavou. Mykol sa, vyzeralo to, akoby sa takmer fyzicky snažil zbaviť nejakej hroznej myšlienky, ktorá mu trápila myseľ. Keď sa vrátil k Malfoyovi a tmavej miestnosti okolo seba, vystrčil čeľusť a pozrel na stoličku na opačnom konci druhej strany stola. Na druhom konci neboli žiadne zábrany, ale stále vyzerala rovnako nevábne. „Kto ti povedal, aby si sem dnes prišiel?“ povedal po prehltnutí hrubej hrče uprostred opuchnutého hrdla.

Malfoy sa zarazil a nemohol si pomôcť, ale zostal stáť.

Dokonca si ani nebol istý, či sa mu Beevis vôbec prihovoril. Pohľad do jeho divokých očí mu však prezradil, že čaká na nejakú adekvátnu odpoveď. Zmätene si Malfoy uvoľnil olivovozelenú šatku z krku. Jeho hlas bol však oveľa neistejší ako Beevisov predchádzajúci tón. Chvejúci sa a roztrasený si bol istý, že role medzi ním a Beevisom sa vymenili.

„E-Elaine Gallerová.“

Beevis sa ani nepohol. Ústa sa mu zdvihli nahor a prísne povedal: „Klamár.“

Nestrácal čas, aby to poprel. Namiesto toho sa Malfoy len obzrel na stoličku pred sebou, prázdnu a o to viac nevábnu. „Môžem si sadnúť?“ spýtal sa nesmelo.

„Bol by som radšej, keby si si nesadal.“

Bol by radšej, keby si nesadol. Zvláštne, ale zdalo sa, že Draco zvažuje Beevisovo želanie, kým aj tak pokračuje dopredu. Povedal, akoby hovoril neposlušnému dieťaťu: „Posadím sa,“ a potom sa opatrne pohol po ošarpaných dlaždiciach. Nech už ho predtým posadlo čokoľvek, aby prišiel a navštívil Leroya Beevisa, rýchlo sa to vytrácalo. Malfoy však vedel, že si musí udržať kontrolu nad návštevou. Toho dôsledkom tiež vedel, že poddajnosť ho nikam neposunie. Preto sa nepokojne priblížil k stoličke, kým sa ňu nežuchol a nezložil si zovreté ruky do lona.

Kde bola Hermiona, keď ju skutočne potreboval? Alebo dokonca, hoci sa mu ani nechcelo veriť, že na to myslel, Ron a Harry? Pocítil akúsi silnú horkosť voči sebe samému, že dovolil, aby ho nervozita premohla. Okamžite roztiahol prsty a pozrel sa späť, z kolien priamo do Beevisovho ubitého výzoru.

Oči šialenca boli omnoho omračujúcejšie, ako spočiatku predpokladal. Niečo úzkostlivé sa za nimi mihlo a Draco sa s trhnutím prepadol dopredu. „Potrebujem sa ťa opýtať na pár otázok, ak ti to nevadí...“

„Mne to naozaj vadí.“ Keď prehovoril, len pravý kútik sa akoby kŕčovito pohol. Hovoril chlapčenským hlasom napriek vráskam stresu, ktoré sa mu vyryli na tvári. Pôsobil dojmom sústredeného a zároveň roztržitého človeka. Draco si bol istý, že z času na čas za jeho inak sústredeným výrazom zbadal mihnutie stresu. „Vadí mi to, ale aj tak to urobíš. Drž sa odo mňa ďalej,“ Leroy len zasyčal. Keď však Malfoy siahol do aktovky, aby vytiahol malý zväzok papierových spisov, Beevisov strohý výraz ochabol. Zdalo sa, že sa mu vyložene rozplýva celý jeho falošný zovňajšok, čím sa prezradil oveľa viac, ako predpokladal. Záblesk strachu, ktorý sa mihol v najlesklejšej časti jeho očí, bol Malfoyovým prvotným odhalením.

A predsa, prečo sa Malfoy po tom, čo si všimol ten očividný záblesk, necítil o to istejšie? Loptička bola na jeho strane, však? A okrem toho, keď bol Beevis doslova pripevnený za členky a zápästia k stoličke pred ním, čoho sa mal Malfoy vlastne báť? Napriek tomu sa nedokázal zbaviť úzkosti, čistého strachu z toho, že práve Beevis možno vedel niečo, čo on, Malfoy, určite nie. Zaplavil ho zdrvujúci záchvev strachu. Jeho spotené ruky zvierali tenký zväzok papierov. Len s narýchlo načmáranými poznámkami, ktoré si urobil skoro ráno pred návštevou, Malfoy dokonca začínal pochybovať o svojich vopred pripravených nezmysloch.

Napriek tomu sa na ne znova pozrel, prehltol a zapochyboval. „Ehm...“ povedal, naklonil sa dopredu a naďalej sa vyhýbal Beevisovmu roztrasenému pohľadu, „ehm... ehm, chcel som vedieť...“

Leroyova tvár sa skrivila. Zatiaľ čo Malfoy sa celý čas prehraboval vo svojich detinsky pripravených poznámkach, Leroy vyzeral, akoby mal každú chvíľu omdlieť. Zahryzol si do spodnej pery a žul si ju tak drsne, až sa mu z nej začala valiť slabá krv. Potom horko-ťažko naklonil hlavu na jednu stranu, akoby sa snažil uvoľniť vodu z pravého ucha, a potom ju zaklapol späť do správnej polohy. „Vieš ty čo... Aj ja som chcel niečo vedieť, dobre?“ Cez zaťaté zuby pokračoval, akoby to preňho bolo dosť drsné naťahovanie. Zdalo sa, že pokračovanie ho bolí ešte viac ako obyčajné tiché sedenie. Napriek tomu zúrivo zažmurkal a pokračoval: „Rád by som vedel: 'Koľko si myslíš, že máš času?“

Malfoy stuhol. Keď zažmurkal, takmer fyzicky cítil, ako púšťa hypotetickú loptičku. Už nebola na jeho strane. Na chvíľu sa zastavil a stuhol. „...Č-času?“

„Áno,“ Beevis sebou šklbol. Mastné vlasy mu padali na spotené čelo. Za jeho chladnými očami sa dialo niečo väčšie, ale Malfoy to jednoducho nedokázal lokalizovať. „Času,“ pokračoval Beevis, „koľko si myslíš, že máš času?“

Draco sa vo svojom upravenom oblečení a čerstvo umytých vlasoch cítil hlúpo. Teraz mu bolo jedno, že sa tak vyparádil, aby vôbec mohol vyjsť na verejnosť. Všetka tá námaha, všetky tie zbytočné sračky pre človeka, ktorému to bolo tak či tak jedno. Bez ohľadu na to, či Draco vyzeral umytý alebo nie, stále sa s ním chystal hrať tú istú hru. Zahrať si s jeho mysľou. Donútiť ho, aby sa znova a znova zbláznil. A možno by mal byť aj tak rozladený z toho, čo mu človek s takýmto šialenstvom hovoril - ale, nestával sa z Draca aj tak takýto človek? Nebol v prvom rade taký ako Beevis?

Zaplavil ho úplne nový pocit paniky. Chcel si rozstrapatiť učesané vlasy, aby mu vpadli do tváre. Chcel sa viac nakloniť do svetla, aby Beevisovi ukázal svoju tvár plnú jaziev a modrín. Možno by potom videl, aký je zúfalý. Aj tak mal celú peknú bielu košeľu spotenú. „Ja-ja si nie som istý, či ti ro-rozumiem? ...“

Beevis nestrácal čas. „Času,“ povedal rýchlo, akoby ho mal nejaký nedostatok, „než skončíš priamo tu so mnou.“

Medzi Dracom a Leroyom prebehol dlhý sled okamihov, pričom ani jeden z nich sa nepohol. Beevisova čeľusť bola pevne zafixovaná na svojom mieste, ramená mal na stabilnej úrovni, napriek tomu, že bol prinútený v zápästiach zaujať spojenú polohu. Neusmieval sa, ani sa nemračil, len čakal. Hoci Malfoy mu neodpovedal. Tváril sa pokojne a jeho oči zvedavo skúmali Beevisovu vizáž, akoby ho azda mohol jediným pohľadom rozlúštiť. No nerozumel mu, za nič na svete sa mu nepodarilo pochopiť, o čom to vlastne hovorí. Iste, počul ho. Porozumenie však bolo už dávno preč. Draco Malfoy sa nedokázal sústrediť na miestnosť, na stoličku ani na výstuže, ktoré v nej muža držali. Hľadel len do tých očí; do tých smutných, chladných očí, ktoré sa tak veľmi podobali jeho vlastným...

Malfoy pokrútil hlavou a napriek boľavému hrdlu znova prehltol. Úplne nový záchvev chvenia sa zmocnil jeho už aj tak roztrasenej ruky. Zdvihol ju, prešiel si ňou po vlasoch a nechal si ich nervózne padať na čelo. Zamrkal ubolenými očami, prečistil si hrdlo a druhýkrát sa pozrel späť na papiere. Napriek predchádzajúcemu znepokojeniu, napriek Beevisovmu zostávajúcemu pohľadu sa na ne zahľadel a prečítal: „Chcel som vedieť, o čom si hovoril, keď sme boli v uličke...“

Beevis ho prerušil. „Ignoruješ otázku,“ povedal nehybne.

Draco pokrútil hlavou a snažil sa skutočne ignorovať Beevisa, ako sa len dalo. Roztrasenou a chvejivou rukou si prešiel po svetlých vlasoch na hlave, premastil si ich a urobil sa pre túto príležitosť vhodnejšie nereprezentatívnym. „Ja, ehm,“ zakoktal, prečistil si hrdlo a rozmazaným zrakom sa zahľadel na svoje poznámky. Snažiť sa ignorovať Beevisa bolo, pravda, dosť ťažké. A predsa, vzdychajúc, Malfoy sa pozrel skrz svoj zlyhávajúci zrak len na chvíľu, aby mohol pokračovať v čítaní: „Uh... vza-vzadu v u-uličke...“

„Pozri sa na mňa.“ V zlomku okamihu, ktorý Dracovi trval, kým prestal čítať svoje poznámky, Beevis vystrčil čeľusť a zovrel si ťažkú bradu. Zreničky mu divoko tancovali v očných jamkách. „Myslíš si, že ma oklameš?“ spýtal sa, „čo? Myslíš si, že si sem len tak vtancuješ ako člen zvyšku sveta? Z... tej spoločnosti?“ Beevisove veľké oči boli teraz úzke a obviňujúce. Zodvihol na Malfoya bradu a gestom ukázal na jeho tmavé nohavice a na to, ako si narýchlo zastrčil košeľu za opasok. Odpľul si spôsobom, ktorý bol nahnevaný a zároveň znechutený: „Nemohol by si vyzerať viac nemiestne, ani keby si sa snažil.“

Už sa nedokázal sústrediť na pokrútené papiere plné jeho popletených poznámok. Aj tak to boli len samé roztrasené bláboly. Čo si vlastne myslel, že bude robiť? Určite nemal smiešny dojem, že si bude môcť sadnúť a príjemne sa porozprávať s nejakým bláznom? Samozrejme, ako dosť možno blázon sám, takéto patetické očakávanie nebolo Malfoyovi vzdialené. Tvár mu rázne poklesla, vyprchali z nej všetky zvyšky farby, a prsty na hlúpom stohu papierov mal mokré a lepkavé. A kašlať aj na papiere. Prečo sa vôbec obťažoval priniesť hromadu prekliatych papierov?

„Ak sa ma pýtaš,“ povedal Beevis a naklonil sa k Malfoyovi, aby mu prezradil niečo z tajomstva, „mám dojem, že ich máš len pár. Dní. Pár dní, kým budeš priamo tu so mnou. Zamknutý tam, kam patríš.“ V Beevisovej tvári nebolo cítiť pobavenie. Namiesto toho sa tváril dosť vážne; na jeho bledej tvári s pomliaždenou pokožkou sa zračil výraz mŕtvolnej obavy. „A pre dobro nás všetkých dúfam, že ťa nikdy nepustia von.“

A potom akoby sa konečne niečo zlomilo. Hoci sa zdalo, že Leroya Beevisa aj tak drží pohromade len veľmi málo nitiek, akoby niečo konečne uvoľnilo zvyšné vlákna. Beevisove oči divo plávali, vykrúcali sa a zároveň slzili. Snažil sa zachovať si hrozivý výraz, hoci nepopierateľne s každým okamihom mihnutia strácal kontakt. Dokončil, čo chcel povedať, ale zdalo sa, že mu čosi zostalo na krku. Oči, ktoré sa mu už aj tak prelievali fontánami vody, mu začali presakovať po prednej časti opuchnutej a pomliaždenej tváre. Potom sa mu hlava zvrtla na jednu stranu, akoby sa snažil oslobodiť od vody uviaznutej v ľavom uchu, kým ju definitívne vrátil na miesto.

Draco sa úplne prestal sústrediť na svoje papiere. Odložil ich a nehybne si sedel za opačným koncom stola. A bezmocný, celkom očividne stuhnutý od strachu. Leroy zamrkal očami a uprel pohľad na čosi na druhej strane miestnosti, čo nevidel. Na sekundu vyzeral, akoby mohol omdlieť. Potriasol hlavou, aby sa zbavil neželaných myšlienok, a potriasol rukami, ktoré mal zviazané v zápästí.

Malfoyovi v hrudi poskočilo srdce. Sedel so zatajeným dychom, keď Beevisov kašeľ naplnil celú miestnosť. Znelo to, akoby si mohol vykašľať celé pľúca, znelo to, akoby bol fajčiarom už tisíce rokov. A Draco to nevydržal. Blázon alebo nie, Leroy Beevis si nezaslúžil trpieť svojím šialenstvom. A možno to bola Dracova vlastná empatia voči tomu mužovi, ktorá ho vytrhla z vlastného nepohodlného sedadla.

Zapotácal sa od neho, hromada papierov sa rozletela všetkými možnými smermi po štiepajúcej sa dlážke. Tackavo sa priblížil k malému konferenčnému stolíku a s nenadšeným štuchnutím ho odstrčil nabok. Tá jednoduchá vec sa odšuchla doľava, škriabajúc o podlahu ako hnijúce nechty po starej zaprášenej tabuli. Keď však stolík zmizol z cesty, Draco sa postavil pred Beevisa, roztrasené ruky pred tvárou. Naklonil sa dopredu, dokonca sa pripravil, aby sa pokúsil uvoľniť remienky z jeho zápästí.

Beevisova hlava sa zdvihla. Oči mal rozšírené od strachu, ale šľahali z nich rozžeravené plamene rozhorúčeného ohniska. Chrapľavým tónom zachrípol: „Povedal som, aby si sa odo mňa držal čo najďalej!“

„Nie! P-prosím!“ Malfoy stíchol a ponoril prsty k vreckám bundy. Siahol po prútiku a voľne ho držal pred sebou. „Chcem ti pomôcť, prosím. Ja-ja sa len snažím...“

Leroyove prsty sa skrútili. Vlasy mu padali, rovnako ako Malfoyovi, na strnulé čelo vystresovanej tváre. Hruď sa mu dvíhala a klesala a potom si vzlykajúc pritlačil bradu na hruď a v zdesenej hrôze sa odvrátil. „Drž sa odo mňa čo najďalej,“ zopakoval po druhý raz, „drž sa odo mňa čo najďalej!“ Draco si však nedokázal ani len predstaviť zdesený výraz, ktorý tak poznačil Beevisov stuhnutý hlas. Či nevedel, že on, Malfoy, sa ho bojí oveľa viac? Hoci Beevisova hrôza bola očividná. Krútil sa na stoličke, každý jeho smutný vzlyk sa odrážal od stien okolo nich a pôsobil tak malým a bezmocným dojmom.

V tom sa dvere za nimi otvorili a odhalili obrysy dvoch dlhých a vysokých tieňov. Ich dĺžka sa tiahla pozdĺž miestnosti a v okamihu zatienili Leroya aj Draca. V ráme malých dverí pri miestnosti pre návštevníkov stála dvojica vysokých mužov, každý z nich bol podobne oblečený v bielej uniforme. Ani oni nestrácali čas. V jednom jedinom okamihu sa s vytiahnutými prútikmi rozbehli po miestnosti. Väčší z nich natiahol ruku a jedným rýchlym pohybom odstrčil Draca z cesty. Tomu sa noha neopatrne zachytila o druhú a on sa v drsnom zakopnutí dostal do priameho kontaktu s tvrdou podlahou. Zuby mu tvrdo zaťali do spodnej pery a pocítil šarlátovú krv, ktorá mu nanovo zaplavila ústa. Prútik mu vyletel z prstov a on ho v šere malej miestnosti len ťažko videl. Zúfalými rukami sa k nemu priplazil a zdvihol ho z podlahy, potom sa chrbtom pritlačil k špinavej stene a vystrašene si ho pridržal na dychčiacej hrudi.

No muži v bielom nevenovali Malfoyovi veľkú pozornosť. Namiesto toho siahli do hlbokého vrecka a vytiahli dlhú lesklú ihlu. Malfoy zachytil lesk kovu vo svetle - obrovská injekcia, bola väčšia ako jeho prostredník. Väčší muž trhol Beevisovou hlavou na stranu a nevšímal si ho, keď naďalej bolestne vzlykal. Silou, jediným drsne rýchlym pohybom, muži zabodli ihlu do napnutého krku a plnou silou mu ju prepichli cez tenkú kožu. Leroyovo telo stuhlo. Oči sa mu vyvrátili, zaleskli sa a pretekali slzami. Stekali mu po opuchnutých červených lícach, presakovali do úst a medzi pery.

Ešte raz sa rozkašľal, kým sa hornou časťou trupu prepadol dopredu a zošuchol sa smerom ku kolenám do kresla. A hoci ho tam putá na rukách a nohách držali správne, bolo očividnejšie, že stratil zvyšky vedomia. Dvaja muži ho schmatli za členky, rýchlo ich uvoľnili a potom si vytiahli okolo pliec jeho bezvládne ruky, ktoré mu hojdavo viseli po boku ako jednoduché malé povrázky. Ich ruky ho zovreli a držali ho medzi svojimi dvoma torzami ako mŕtvu a poníženú bábku.

A ich uponáhľané tiene sa bez väčšieho zaváhania prehnali zvyškom návštevnej miestnosti. Rýchlo vytiahli Leroya v bezvedomí z kresla a bez akéhokoľvek pokusu o vysvetlenie ho nechali vyviesť z miestnosti. Hoci Malfoy po celý čas zostal dychčať v kúte. Jednou rukou stále zvieral trasúci sa prútik a druhá ležala bez života na chladnej podlahe pod ním. Načiahol sa s ňou, keď si bol istý, že zostal sám pri stene len niekoľko sekúnd, a trasúc sa nahmatal krv, ktorá mu zostala ako jediná chuť v celých ústach. Keď odtiahol prsty, boli pokryté prikrývkou bordovej farby s príchuťou železa. Chvíľu sedel v tichu. A potom si posledný raz veľmi povzdychol a zrútil sa do seba ako porazený vojak. Pritisol si pulzujúcu blonďavú hlavu chrbtom k robustným stenám a čakal, kým počuje upokojujúci zvuk prichádzajúcich krokov, ktoré sa blížili k dverám, ktoré zostali dokorán otvorené.

V omámení sa zmohol len na bľabotanie, keď mu pomáhali vstať zo zeme. Dve nové postavy, obe oblečené v rovnakej čistej bielej farbe. Objali ho okolo ramien a hovorili právnickými výrazmi, akoby sa snažili len urovnať nejaký ťažký súdny spor. Keď Malfoy nahlas koktal: „Čo-čo sa mu stalo?“, odpovedali len krátkym, skromným tónom.

„Nie je  úplne tu,“ odpovedal jeden z nich a pozrel priamo na chodbu, keď viedli Malfoya späť k vchodovým dverám Hobbovho ústavu.

„Je veľmi chorý,“ odvetil ten druhý, veľký, silný a svalnatý.

Hoci ich rýchle vysvetľovanie ho dostalo len k vchodovým dverám, ktoré zabzučali, keď Malfoya vyprevádzali späť na chodbu, kde stál omámený späť v pekne vyzerajúcej bielej miestnosti. Tvár zdravotnej sestry, tej istej ženy, s ktorou sa rozprával len pred niekoľkými hodinami, ktorá sedela na stoličke a zvedavo naňho žmurkla cez sklo. Keď konečne zabuchli jediné dvere pred Malfoyovou prízračne bledou tvárou, vypli všetok hluk, ktorý sa ozýval z večných chodieb za ňou.

99594