Preklady fanfiction Harryho Pottera

X

Niektoré dni sa naňho pozerá a uvažuje prečo. Niekedy sa naňho pozerá naprieč jeho jednoizbovým bytom a rozmýšľa, ako sa tu preboha ocitla - a s ním.

Pred niekoľkými rokmi by sa nikdy neuspokojila s ničím menším ako s poriadkom. V žiadnom prípade nie je prehnane poriadkumilovná - má vo zvyku nechávať oblečenie aj na zemi -, ale má rada, keď sú veci upratané a čisté. Organizované. Stav jeho bytu má od poriadku najďalej ako je viac menej možné - a to ani nevlastní toľko vecí. Pred pár rokmi by pri prvom pohľade na takúto izbu odišla a už by sa nikdy nevrátila.

Nehovoriac o ich vzťahu. Vždy bol taký... nezáväzný a niekedy obyčajný. Veľmi dlho to bolo len o sexe. Pripusťme, že sex bol vždy úžasný - oveľa lepší ako ktorýkoľvek z jej iných sexuálnych vzťahov. Vždy bol viac fyzický ako citový. A ak má byť úprimná, veľmi bezohľadný.

Nikdy predtým nemala čisto fyzický vzťah a nikdy to ani neplánovala. V skutočnosti by podľa svojich detských snov a túžob mala byť práve teraz vydatá, mať deti a žiť úspešný život. No a ona vydatá nie je, nemá deti a nie je veľmi úspešná - ak, samozrejme, nepočítame fakt, že jej kníhkupectvo práve minulý týždeň zaznamenalo najvyšší týždenný predaj.

Domnieva sa, že je to dôsledkom toho, že očakávala väčšie a lepšie veci. Že vždy snívala o tom najlepšom.

A predsa v týchto chvíľach, keď sa zamýšľa nad tým, ako sa jej život stal takýmto - keď je jej realita tak vzdialená od toho, kam ju viedli jej sny -, zisťuje, že na tom možno nezáleží. Pretože je šťastná.

A s ním je šťastná – s Dracom Malfoyom. S tvrdohlavým, niekedy negatívnym a niekedy hrubým Dracom Malfoyom. Neustále sa hádajú, niekedy až do takej miery, že ho nemôže vystáť a on vyzerá, že nechce nič iné, len ju uškrtiť. Sú úplne odlišní - on je chladnejší a bezstarostnejší než by ona so svojím „horúcim chrabromilským srdcom“ mohla byť, a takmer nikdy sa v ničom nezhodnú. Niekedy si myslí, že mali radšej zostať nepriateľmi.

Ale sú aj iné chvíle, keď si bez neho nevie predstaviť život. Napríklad keď sú len oni dvaja, bez jej priateľov, ktorí si vždy nájdu spôsob, ako sa s ním dostať do konfliktu, keď sa zdá, že si naozaj rozumejú a poznajú sa. Alebo keď sedí na podlahe a maľuje si nechty na nohách a pristihne ho, ako na ňu hľadí - a keď odvráti zrak a snaží sa skryť svoje náhle ružové líca ako rozpačitý tínedžer. Keď sú v návale vášne a on ju končekmi prstov hladí po líci, akoby to bola tá najnevinnejšia vec na svete; alebo keď obaja klesajú, ťažko a rýchlo dýchajú, a on zostáva v nej a pevne drží obe jej ruky vo svojich. Keď ju nazve Hermionou namiesto Grangerovou - a potom to rýchlo zahovorí tým, že ju hneď v ďalšej vete nazve Grangerovou. Keď začne žiarliť a byť majetnícky kvôli tým najhlúpejším veciam a tvrdí, že je to len preto, že sa nerád delí.

To sú chvíle, keď je najšťastnejšia.

A hoci nikdy nepremýšľala o budúcnosti s ním, toto sú chvíle, keď ju takmer vidí.

X

Nikto nemôže byť prekvapenejší ako ona, keď otvorí vchodové dvere do svojho bytu a na druhej strane nájde Narcissu Malfoyovú. Nielenže si nebola vedomá toho, že tá žena podľa všetkého vie, kde býva, ale ani toho, že by o nej vôbec tušila. Zažmurká, stuhnutá, keď sa pozerá na svetlovlasú ženu pred sebou. Prvé, čo si na nej všimla, bolo, že má Dracove oči - alebo, že on má jej.

„Dobrý deň, slečna Grangerová,“ pozdraví ju Narcissa a srdečne sa usmeje. „Môžem vojsť?“

„U-um, iste. Áno,“ koktá Hermiona a ustupuje nabok. Rozpačito sleduje, ako tá žena prekĺzne okolo nej a usadí sa v jej obývačke. „Draco tu nie je, ak ho hľadáte.“

„Vlastne som ho nehľadala, hľadala som vás.“

„Mňa?“ spýta sa ticho a zavrie za nimi dvere.

Narcissa sa usmeje. „Ako som pochopila, drahá, v posledných mesiacoch ste sa s mojím synom dosť zblížili.“

„Áno, myslím,“ odpovie Hermiona.

„Len som sa s vami o ňom chcela porozprávať.“

Brunetka rozpačito prikývne a hrá sa s dlhým rukávom košele - ktorá jej je príliš veľká, pretože patrí spomínanému mužovi. „Nechcete sa niečoho napiť? Čaj alebo vodu?“

„Je mi fajn, ďakujem. Nezdržím sa dlho.“

„Dobre,“ zamrmle a prehltne rastúcu hrču v hrdle. „O čom ste sa vlastne chceli rozprávať?“

Blondínka sa smutne usmeje a posadí sa na vzdialený roh pohovky. „Určite viete o mojom súčasnom vzťahu s Dracom - alebo o jeho nedostatku.“

Hermiona prikývne.

„Draco obviňuje svojho otca a mňa, právom, že sme ho prinútili vydať sa istou... cestou v jeho živote. Už roky sa s nami nerozpráva.“

Opäť prikývne.

„Chýba mi môj syn, slečna Grangerová. A zaujímalo ma, keďže sa zdá, že je teraz na dobrom mieste a zdá sa, že mu na vás záleží, či by ste mohli... za mňa - za nás - prihovoriť?“

Hermiona zaváha. „Neviem, či...“

„Nechcem medzi vami dvoma spôsobovať problémy, len... Zdá sa, že vám dôveruje - viac ako komukoľvek inému vo svojom živote. A rešpektuje vás. Vás by počúvol,“ povedala Narcissa ticho.

„Čo od neho chcete?“

Matka jedináčika sa usmeje. „Chcem len svojho syna späť. Uvedomujem si, že to potrvá dlho, ale možno pri čaji alebo niekoľkých obedoch...“

Brunetka sa jemne usmeje. „Porozprávam sa s ním.“

„Samozrejme, pozveme aj vás, ak by ste chceli. Celkom rada by som spoznala ženu, ktorá si získala srdce, ktoré je tak strážené ako Dracovo.“

Hermiona sa zúrivo začervená, ale zvuk otvárajúcich sa dverí za ňou preruší jej myšlienky - a Narcisine tiež. S úsmevom sa otočí tvárou k návštevníkovi, ktorý začne hovoriť ešte skôr, ako vojde dnu.

„To je naposledy, čo ti robím nákupy, Grangerová. Úprimne, to miesto je blázinec a...“ Zastaví sa pri pohľade na poslednú osobu, ktorú očakával, že pred ním bude stáť. Chvíľu na ňu hľadí a potom sa zahľadí na Hermionu, ktorá sa milo usmeje a pohne sa, aby vzala dve papierové tašky, ktoré nesie.

„Vezmem si ich,“ povie a načiahne sa po nich.

Otočí svoje telo tak, aby ich nemohla zachytiť. „Sú v poriadku. Čo tu robíš?“ Otázka smeruje na jeho matku a je vyslovená rovnakým, chladným dychom ako prvá časť.

Narcissa sa jemne usmeje, hoci v očiach sa jej mihne bolesť. „Prišla som sa porozprávať so slečnou Grangerovou...“

„O čom?“

„Ja-“

„Dovoľte, pani Malfoyová, nech to vysvetlím,“ ponúkne sa Hermiona a pozrie sa na Draca, ktorý naďalej hľadí na svoju matku. „Tvoja matka sa so mnou prišla porozprávať o urovnaní roztržky v tvojom vzťahu s rodičmi, Draco. A vieš, ja sa jej nedivím.“

„Chýbaš mi, Dráčik,“ povie Narcissa ticho a použije jeho detské domáce meno. „Tvojmu otcovi chýbaš.“

„To ti nedáva právo osočovať moju priateľku, matka,“ povie prísne.

„Draco, ona ne-“

„Mala si prísť za mnou, nie za ňou. Ona s tým nemá nič spoločné.“

„Draco, to je v poriadku,“ nalieha Hermiona. „A prestaň na svoju matku vyskakovať.“

Pozrie sa na ňu, otvorí ústa, aby odpovedal, a potom ich rýchlo zavrie. Keď sa po niekoľkých sekundách pozrie späť na svoju matku, tá skrýva úsmev. „Čo odo mňa chceš, mami?“

Narcissa zaváha a pozrie na mladú ženu vedľa neho, ktorá ho už len svojou fyzickou prítomnosťou dokázala upokojiť. „Napadlo mi, že by sme si možno niekedy v blízkej dobe mohli dať čaj. A potom možno, ak to pôjde dobre, by sme mohli ísť na obed. Hermiona bude samozrejme tiež pozvaná.“

„Myslím, že je to skvelý nápad. Draco?“ spýta sa Hermiona a pozrie naňho.

Strnulo prikývne.

Narcissa sa usmeje.

O chvíľu neskôr, keď Narcissa odíde, Hermiona a Draco sú v kuchyni a ukladajú jej nákup. Ani jeden z nich neprehovoril, odkedy jeho matka odišla a sľúbila, že im pošle sovu, aby si dohodli čas.

Hermiona sa naňho pozrie, keď siahne do skrinky nad hlavou, aby odložil nejaké plechovky. „Myslím, že robíš správne, nech to stojí, čo to stojí,“ povie jemne. „Viem, že je to pre teba ťažké a viem, že to pre teba bude ťažké nejaký čas, ale... myslím, že to bude stáť za to.“

Hlasno si povzdychne a urobí k nej potrebné tri kroky, aby zmenšil medzeru medzi nimi. Bokmi ju pritlačí k pultu a vezme jej tvár do rúk, mierne jej zakloní hlavu a oprie si čelo o jej. „Ďakujem ti, Hermiona,“ zašepká.

Usmeje sa a objíme ho okolo krku. „Nemáš za čo.“

X

„Premýšľala si niekedy o budúcnosti?“ spýta sa jej jedného večera. Ležia v jej byte na gauči, prepletení, a pritom pozerajú hlúpy čiernobiely film.

„Neustále,“ odpovie.

„A čo si si myslela?“

Ona si odfrkne. „Nemyslela som si, že s tebou niekedy budem,“ podpichne ho.

On sa usmeje. „Nápodobne.“

Odmlčí sa a pozrie naňho, keď na ňu zíza rovnako. „Čo je?“

„Ja nie som tvoj princ, Grangerová,“ zašomre.

Ona sa nadýchne. Nezabudol. „Ani ty nie si v skutočnosti žabiak, skôr... had.“

Prevráti očami: „Ako veľmi vyspelé.“

Jemne sa zachichoce a on sa na ňu naďalej pozerá. „Čo je?“

„Zaplatil som zálohu na tú budovu, o ktorej som ti hovoril. Pamätáš?“

Prikývne a vyzve ho, aby pokračoval. Spomína si, ako sa s ním raz prechádzala po ulici, len pár blokov odtiaľto, a narazili na starú dvojposchodovú budovu na predaj. Letmo spomenul niečo o tom, že je to pekné miesto pre nový bar, ale ona nevedela, že to myslí vážne.

„Kúpil som ju. Bude to chcieť trochu práce a kúziel, ale urobím z toho ďalší bar,“ povedal jej.

„Ty si to myslel vážne,“ skonštatuje.

On prikývne. „Podnik, v ktorom som, je piváreň - a nezarába nám ani zďaleka dosť peňazí. Tento, s tou polohou a návštevnosťou... to bude zlatá baňa.“

„Takmer to znie, akoby si vedel, čo robíš,“ podpichne ho.

Uškrnie sa. „Rozmýšľam o tom už roky. Usúdil som, že je načase začať to brať vážne.“

Posunie sa a podarí sa jej vyliezť - najprv dosť nešikovne - na jeho kolená. Aj on upraví svoju polohu a umožní jej, aby ho ľahko obkročila okolo bokov s rukami a objíme ju okolo pása.

„To som rada. A som na teba hrdá.“

Pokrčí plecami.

„Naozaj som,“ trvá na svojom.

„Ja viem.“

Upadnú do príjemného ticha, nerobia nič iné, len na seba uprene hľadia. Dôverne.

„Chceš sa vydať?“ spýta sa jemne, nenútene.

Zažmurká, zaskočená, keď zakloní hlavu. „Čo?“

Uškrnie sa. „Nemusí to byť hneď v tejto chvíli, ani nič podobné. Len... všeobecne.“

„Ja... vždy som sa chcela vydať,“ odpovie úprimne.

„Vzala by si si ma, aj keď nie som princ?“

Jemne sa usmeje. „Vzala by som si ťa, aj keby si bol žabiak. Dnes, keby si to chcel.“ A ona by si ho vzala. Vždy chcela poriadnu svadbu, so zásnubami, obradom a družičkami. Ale všetko ostatné s ním bolo chvíľkovým nápadom, a tak jej pripadané prirodzené vziať si ho z rovnakého dôvodu. Okrem toho ju tá myšlienka tak trochu vzrušuje.

Usmeje sa, oprie si hlavu o chrbát pohovky a pozrie sa na ňu. „Keby som mal obracač času, oženil by som sa s tebou už včera. Ale som si celkom istý, že tvoja mama, moja mama a Molly by nás oboch zabili za to, že sme to urobili bez nich, takže to radšej nerobme.“

Zachichoce sa a umiestni mu jemný, cudný bozk na čeľusť. „Bojíš sa?“ podpichuje ho.

„Trochu.“

„Si šťastný?“ zaujíma sa nežne.

On sa usmeje a ďobne ju do špičky nosa. „Nikdy som nebol šťastnejší.“

Tentoraz má pred sebou jasnú - a farebnú - budúcnosť. A vie, že aj keď on možno nie je princ, toto je presne to miesto, kde má byť. Napokon, ona nikdy nebola princeznou.

________________________________________

KONIEC