Preklady fanfiction Harryho Pottera

Trinásta kapitola: Vreštiaca kanvica

Jej ľahká malá noha s tichým prasknutím dostúpila na neporiadok na podlahe. Hneď ako jej do uší udrel slabý škripot, odskočila a voľná ruka jej vyletela k hrudi. Nikdy v živote si nemyslela, že uvidí tento dom po tretí raz. Panstvo v celej svojej tragickej kráse bolo rovnako vysoké, mohutné a strašné, ako si ho pamätala. Podarilo sa jej však vzdychnúť a prehltnúť nervozitu. Potom opatrne znova skĺzla z metly, tentoraz sa postavila na obe nohy, hoci ruky opäť načiahla k Malfoyovi. Pomaly jednu zdvihla k hornej časti jeho chrbta a druhou si s ním preplietla prsty.

Nepokojne sa ho spýtala: „Dokážeš sa postaviť?“. Zakolísanie v Malfoyovom kroku bolo jedinou odpoveďou, ktorú v skutočnosti potrebovala. Hoci na jej zdesenie predstieral úsmev a vykĺzol si prsty z jej.

„Som v poriadku,“ odpovedal, stále ospalý napriek tomu, že bol v bezvedomí či spánku niekoľko hodín, „vďaka.“ Malfoyov úsmev však nebol nákazlivý; Hermione sa z tváre zotrel ešte rýchlejšie, ako by ktokoľvek z nich dvoch očakával. Keď Malfoya zasiahol pocit viny, ruky sa mu opäť roztriasli a on neohrabane chytil Hermionu. A hoci Hermionin výraz bol všetkým, len nie výrazom spokojnosti, Dracov vlastný výraz ochabol a on ticho odvetil: „Prepáč... Nemyslel som.“

Hermiona potriasla hlavou a keď si odhrnula hustú hrivu z tváre, usmiala sa. „To je v poriadku,“ odvetila mu, pričom ho viac ľutovala, než by sa jej to dotklo. Okrem toho, čo sa jej vlastne malo dotknúť? Boli oveľa dôležitejšie veci, ktorými by sa Hermiona mala trápiť, ako to, či sa Dracovi páči, alebo nie, tak ako sa momentálne páči on jej. Dokonca sa jej v duchu podarilo prekliať svoje vlastné zaujatie touto témou. Prečo sa jej žalúdok nedokázal prestať triasť, nervy sa jej nedokázali prestať chvieť ani v takej nesporne vážnej situácii?

„Draco... mal by si sa posadiť, dobre? Mal by si si oddýchnuť.“

Hermiona očami sledovala Malfoyov tieň, ktorý si našiel cestu k stene jeho spálne, a nepovedala nič. Keď sa tam dostal, zdvihol roztrasenú dlaň. Zúfalý výraz v jeho tvári prinútil Hermionu, aby sa jej vnútro rozochvelo.

„Nie,“ povedal a mierne sa uškrnul, „nie, nie som unavený.“

„Sotva dokážeš rovno stáť,“ oponovala Hermiona a zažmurkala nad zjavným bludom, v ktorom Draco prebýval. V tvári sa mu stále zračil výraz nepohody, svetlé vlasy mal stále mastné a spľasnuté na spotenom čele.

No napriek viac než očividnej nevoľnosti sa Dracova hlava naďalej kývala sem a tam.

„Budem v poriadku,“ trval na svojom a jeho hlas bol o čosi silnejší ako predtým.

V Malfoyovom vydesenom výraze sa niečo trhlo. Agónia v jeho tvári sa zdvojnásobila a, strhnúc sa, hrudník sa mu chaoticky dvíhal a klesal. Bolo to niečo, čo si Hermiona sotva všimla a pravdepodobne by jej to ušlo, keby v prvom rade Malfoyovi nevenovala nesmiernu pozornosť. Na chvíľu sa pokúsila zostať ticho, nechať ho robiť, čo sa mu zapáči. Ale to dotieravé trhnutie, ktoré vycítila, jej to takmer znemožnilo.

„Ale,“ začala, keď sa znova zahľadela na jeho bielu košeľu, ktorá mu miestami vytŕčala z čiernych nohavíc. Trápilo ho niečo iné ako jej naliehavé rady a podľa miernych zábleskov, ktoré sa mu mihali za očami, to spoznala.

Akoby usúdil, že už mu nevenuje dostatočnú pozornosť, divoko sa poobzeral okolo seba, kým zatlačil oči a posunul si lepkavú dlaň späť na čelo. „Ale... ale ty...“ skúsila znova.

„Hermiona.“ Po prvý raz po dlhom čase Hermiona počula v Dracovom inak chrapľavom hlase prísny tón. Prestal sa obzerať, pozrel na ňu a uprel svoje oči do jej. Boli mokré a vlhké, leskli sa skleneným leskom. „Som v poriadku, sľubujem. Len mi... prosím... dô-dôveruj mi, dobre?“ Hermiona však nebola hlúpa. Jej ohromná inteligencia jej napovedala, že si je istá, že jej opäť klame. Pohľad v jeho očiach však nesvedčil o tom, že by sa toho obával. Namiesto toho sa čoraz viac sústredil na to, čo okolo seba počul... alebo čo videl. Ale tentoraz, pretože ju požiadal tak vážne, sa Hermiona rozhodla nenaliehať.

Prehltla, stisla pery a s pevne zavretými ústami tupo prikývla.

Mýlil sa. Mýlil sa, mýlil sa, mýlil sa. Nebol v poriadku, nebol v poriadku. A Hermiona bola na seba nahnevaná, že sa rozhodla nepovedať čo i len slovo. Tenké ruky si sťažka prekrížila na hrudi a oprela sa s buchnutím o stenu vedľa Malfoya, ktorý sa čelom dotýkal steny a vysilene zastonal. Hermiona si vydýchla, znepokojená aj frustrovaná zároveň. Jej živé oči prehľadávali rozhádzanú spálňu. Podľa toho, ako vyzeral, bol dom stále prázdny a Hermiona hádala, že Lucius a Narcissa mali s ministerstvom celkom slušný rozhovor. Mohla sa však opäť nadýchnuť a vydýchla jeden dosť pôsobivý vzdych úľavy.

Konečne povedala: „Dobre, čo ďalej? To tu budeš len... stáť s hlavou opretou o stenu?“

Dracov hlas bol trpký, keď sa jeho oči presunuli späť na ňu. Uprene sa zahľadel a obranne povedal: „Uvažoval som o tom, áno.“

„No to znie progresívne,“ kontrovala Hermiona a obracala oči v kruhu. Robila to útržkovito, pozerala do stropu a potom zorničky zvrtla späť Dracovým zhrbeným smerom. Obaja na seba pozerali značne dlhú chvíľu, kým Dracovi klesli ramená a tvár mu sčervenala. Mierne sa uškrnul a zdvihol si voľnú ruku k čelu, kým jeho tvár nechcene ochabla. Napäl výraz tváre pevnejšie a roztrasene vydýchol. Potom to vzdal, otočil sa a oprel sa o stenu ako Hermiona.

„Dobre,“ povedal Malfoy porazene, „dobre.“

„V poriadku,“ zopakovala po ňom Hermiona. Pritom sa jej na tvári vylúdil ľahký úsmev. Vyhrala a vedela to. A napriek tomu jej ho stále bolo ľúto, keď tam stál a trpel tým, čo ho tak nemilosrdne trápilo. Preto ignorovala skutočnosť, že sa nachádza na manore, v jedinom dome, ktorý jej stále dokázal naháňať hrôzu. Manor, to teraz nebol hlavný problém - už nie. A hoci vedela, že za to sotva môže, bol to Draco Malfoy, kto jej ukradol väčšinu zostávajúcich myšlienok. Ako zrelá žena, ktorou bola, zapudila svoj strach z hrozivého starého domu, vytlačila všetky hrozné prízraky, ktoré vyvolával z jej minulosti. Namiesto toho zdvihla ruku, pohrala sa s jedným prameňom svojich vlasov a nesmelo sa spýtala: „Chceš, aby som ti urobila čaj?“

Draco stisol oči. Tvár sa mu sfarbila do spáleného šarlátu a on s rýchlou agresivitou prikývol. Otvoril sklenené oči len načas, aby videl, ako sa usmieva a prikyvuje a keď sa definitívne pohla smerom k dverám, najprv sa zastavila pri zárubni a až potom sa vypotácala do tmavej chodby.

****

Chvejúce ruky Hermiony Grangerovej sa načiahli, prsty sa jej zovreli, srdce jej búšilo. Potom, keď konečne našla vzadu v skrinke čajovú kanvicu, trhla rukou dozadu a s úľavou ju získala späť. Keď sa kanvica náhle dostala do kontaktu s jej dvíhajúcou sa hruďou, zúfalo ju zovrela, zapotácala sa dozadu, vydýchla si a zavrela oči. S rozstrapatenými vlasmi, čo ju okolo tváre znepokojovali, vyzerala, akoby prebehla míľu, začervenané a ružové sfarbenie opuchnutých líc ju okamžite prezradilo.

Očami sa rozhliadla po kuchyni, sledovala tmu, ktorá ju úplne zahaľovala. Steny naháňali strach, dokonca aj ako neškodné malé kúsky omietky, ktorými boli. Sídlo stálo a zdalo sa, že na ňu hľadí a analyzuje každý jej pohyb. Ale čoho sa vlastne bála? Koniec koncov, bol to len dom; iba stavba, ktorú na zemi postavili ľudia ako ona. V jeho vnútri nebolo nič, čoho by sa mohla logicky báť, nič, čo by si pre ňu teraz mohlo prísť. Duchovia boli preč. Len spomienky na minulosť, to bolo všetko, čo boli - spomienky.

„Dýchaj, Grangerová,“ povedala si pod nosom, keď sa presunula ku kachliam a vytiahla prútik z otvoreného vrecka saka. Mdlo ním švihla, zapálila sporák a sebecky sledovala, ako plamene oblizujú veľký kovový kotlík. Dom bol dom a Hermiona sa nemienila nechať vyrušiť od čaju, od Draca na poschodí.

Už nebola malým dievčatkom a príbehy o duchoch a strašidelných domoch ju nerozhodili. Aspoň dúfala, že nie. Naposledy bola v dome, keď pred niekoľkými dňami vstúpila do Dracovej spálne a na to nemohla zabudnúť ani za svet. Lenže teraz sa jej ako povodeň vracala scéna, ktorá ju bezmocne zamrazila na mieste pred kanvicou a sporákom. V duchu sa videla, ako ju drží Bellatrix Lestrangeová, ktorej smiech sa odrážal od stien a ozýval sa v kuchyni okolo nej. Z miesta, kde stála, videla v jedálni na veľký mantinel nad krbom, videla presne to isté miesto, na ktorom sa to všetko stalo. Keď jej telom vystrelila ostrá bolesť, ochromená ruka našla miesto nad srdcom a vystrašene si ho pohladila.

Zvuk Bellatrixinho smiechu zostával v jej uchu jasný a hlasný. Počula zúfalý z pivnice výkrik Rona, ktorého nemohla celkom vidieť. Aj v tme jej fotografická pamäť prinavrátila do zorného poľa biely pohľad na Draca v rohu. Stále videla spomienku na neho, ako tam stojí chrbtom k nej, studený pot mu len sotva poznačil bledú tvár. A Bellatrix, ktorá sa spýtala svojho synovca, „čo jej máme urobiť ako prvé?“

„Áno, Draco,“ zamrmlal niekto v Hermioninej mysli. Zapamätala si ten hlas, ale nie tvár. „Áno, určite máš na mysli veľa vecí...“

Ale aj v spomienkach videla len Dracov chrbát, zahalený v bielej košeli, prilepenej na chrbte obrovským množstvom nechceného potu. A keď sa konečne otočil, keď ho Bellatrix chytila za mokré plecia vystretými pavúčími prstami, Hermiona si zapamätala jeho tvár. Oči, podliate krvou a opuchnuté, mal obklopené párom rovnakých fialových modrín. Zo svetlých vlasov mu kvapkala mastnota. Spodnú peru mal rozštiepenú a na boku hlavy sa mu ako dlhý plátok tiahla otvorená jazva. Spomenula si, ako sa na ňu zahľadel, ako sa oči obidvoch spojili a ako sa ho okamžite zmocnila obrovská vlna stresu. Pamätala si jeho utrpenie, jeho strach, v tom zlomku sekundy si spomenula na všetko. Potom takmer fyzicky počula mrmlanie, ktorým v ten večer odpovedal svojej tete. Takmer doslova dokázala rozoznať jeho hlas, keď povedal: „Ja ne-neviem. Ja...“

„Nuž,“ zasyčal iný hlas, ostrý a sotva počuteľný zároveň. Spomenula si, ako smrťožrúti šepkali a štekali zároveň. „Ak sa nevieš rozhodnúť, potom ti určite nebude vadiť, ak to rozhodnutie urobím za teba.“

Niečo pri nej zavrieskalo a Hermionu to vytrhlo z desivých spomienok. Na sporáku pískala kanvica na čaj, príliš horúca a o to viac pripravená. Zažmurkala a zdalo sa, že sa prebrala z delíria, odhrnula si vlasy z očí a vrhla sa späť k sporáku, než ju zdvihla a prehupla k pultu. Nemusela vyvolávať spomienky z minulosti. To, čo potrebovala urobiť, bolo naliať sebe a Dracovi dve šálky čaju. Potrebovala sa vrátiť po schodoch, doručiť mu ho a uvoľniť sa.

Hermiona Grangerová sa prudko nadýchla, potácala sa späť na miesto za jedálenským stolom a sledovala stúpajúcu paru, ktorá dymiac stúpala z hrdla horúcej kanvice.

****

Draco Malfoy sa nepohol ani o centimeter zo svojho miesta pri stene a začínal desiť samého seba. Tak ako sa stal súčasťou svojho malého miesta, tak sa na ňom aj zošuchol, dlhé nohy natiahnuté pred sebou ako vetvičky. Hlavu si pritisol do dlaní a pocítil obrovský nával, ktorý ním nemilosrdne prúdil. Čokoľvek sa mu u Goyla stalo, bolo záhadou aj preňho, ale na druhej strane, takéto čudné správanie už očakával. Napriek tomu mu zo strachu o chradnúci zdravý rozum prechádzali po ochabnutej chrbtici nechcené zimomriavky. Srdce mu hromovo bilo v hrudníku a cítil, že mu dosť chýba potrebný vzduch.

Niečo vonku zaškrípalo, ale Draco si bol istý, že to, čo vydalo ten zvuk, bolo len niečo, čo mu ďalej praskalo v hlave. Potom sa naklonil dozadu, zdvihol bradu k stropu a sledoval, ako sa rozmazaný strop nad ním zlomyseľne krúti. Či sa mu to páčilo, alebo nie, nebol si istý, ako dlho mu bude trvať, kým si zvykne na nevzhľadné modriny a nejasné videnie. Nech sa s ním dialo čokoľvek, vedľajšie účinky sa zdali byť večné. Keď sa mu oči lepili k stropu, uvažoval, ako sa bude odohrávať život blázna. Zvedavo premýšľal, ako dlho bude trvať, kým sa úplne zblázni.

Ako dlho potrvá, dumal, kým sa stane zrkadlovým obrazom istého Leroya Beevisa. S hrôzou uvažoval, koľko času prejde, kým sa bude potulovať po uliciach a chrliť falošné poznámky a proroctvá. Vtedy bude už príliš ďaleko, príliš hlboko klesne vo svojom šialenstve. A zachmúrene si trasľavou rukou prešiel po svojej hrive nechutných a mastných blond vlasov. Pri šťastí, ktoré sa s ním v poslednom čase zahrávalo, Draco Malfoy očakával, že takýto čas nie je pred ním príliš ďaleko.

Ten šepot v jeho hlave, ten sa okolo neho vznášal od chvíle, keď sa zobudil v Goylovom dome. Vôbec ho neopustil a teraz mu v nej bzučal ako neodbytná mucha, ktorá ho jednoducho nechcela nechať na pokoji. Ten hlas, vysoký a hadí, sa mu krútil okolo hlavy a pohrával sa s jeho poškodenou mysľou. Správy mu posielal ako rôzne príkazy a poznámky, nepriateľské aj nežné. Voldemort so svojím manipulatívnym šarmom a strašidelným šepotom akoby ho nikdy neopúšťal. Keď sa Malfoy chytil za hlavu a potlačil dusivý malý vzlyk, počul, ako mu šepká naspäť: „Ani smrť mi nezabráni dokončiť, čo som začal.“

Dracove zuby sa mu tvrdo zaryli do spodnej pery a vykreslili mu na nej stopu šarlátovej krvi. Jeho oči, podliate krvou a s modrinami, sa rozhliadli po tmavej miestnosti. Na Dracovu úľavu tentoraz nebolo mŕtveho vidieť. Jeho hlas bol však dostatočne hlasný, aby vynahradil svoju neprítomnosť. Malfoyove ruky sa presunuli na lebku a on si ich obopäl okolo zadnej časti krku, kým si neudrel hlavu na zdvihnuté kolená. Kdesi, vmiešané do zvukov Voldemortovho syčania, vystrelilo cez otvorené okno pred jeho posteľ drobné mrmlanie.

A za oknom sa zúrivo rozľahol zvuk: „Au. Uf... sakra.“

Malfoy vystrelil hlavu nahor, oči mal stále červené a plné sĺz. Ale svižne sa postavil do pozoru a úzkostlivo si utrel oči do rukáva bielej košele. Potácajúc sa k oknu sa takmer stratil na odhodenej hromade vecí, ktoré nechal na zemi. Keď sa však úspešne dostal k svojmu cieľovému bodu, mohol ho potom vidieť. Tieň, ktorý bol o niečo nižší, krásne zakrivený a tmavovlasý, videl, ako sa prediera vo vetvách vysokého stromu nad jeho domom. „No tak, ty prekliaty bastard!“ ozval sa drsný hlas a Draco si nevšimol, že stojí nad ním. Tieň poťahal prstami s dlhou sukňou, ktorá sa nápadne zachytila o jeden z ostrých konárov stromu. „Ty zbytočný kus...“

„Pansy?“

„Draco!“ zakričal hlas. Pansy Parkinsonová švihla hlavou nahor, krátke tmavé vlasy jej dokonale padali okolo tváre. Studený vietor ich zvlnil a trochu rozstrapatil. Pustila látku, hoci zostala zamotaná na konári. Na vysokých podpätkoch vyzerala smiešne, keď sa šplhala po strmých konárov. „Všade som ťa hľadala!“

Malfoy v rozpakoch si okamžite zakryl rukami tvár. Zúfalo sa po druhý raz podujal utrieť si tvár, dúfajúc, že si nevšimne jeho súčasné rozrušenie. Vždy ako herec nasadil spokojný výraz a vyčistil hlas v nádeji, že bude znieť vyrovnaným a nenúteným tónom. „Čo robíš na mojom dvore?“

„Už som ti to povedala,“ zopakovala Pansy a frustrovane skrivila tvár. Nemal v poriadku hlavu. Zopakovala si to a zakričala naňho, keď sa snažila pretlačiť vyššie na strom: „Všade som ťa hľadala. Minule si tak trochu... odišiel, pamätáš? Ešte som neskončila s návštevou.“     

Zmätený Malfoy vedel, že nie je v stave takúto situáciu riešiť. Hermiona Grangerová bola práve teraz dole, v jeho dome. Pansy, ako hojdavo stála na konároch pod ním, sa o tom nedozvie, iba ak zostane vonku. Hoci Pansy so svojím šplhaním neprestala. Rukami si konečne uvoľnila sukňu z konára a usmiala sa, kým zdvihla druhú nohu na najbližší konár. Aj ona robila rýchle kroky. Od okennej rímsy ju delili len dva metre a Draco sa čudoval, ako dlho šplhala po strome, kým sa jej podarilo dostať sa tak vysoko. Malfoy však nemal čas na to, aby ho to zaujalo. Namiesto toho ho zachvátila panika s náhlym zúfalstvom. „Ty... ty... ty... ty sem nemôžeš ísť,“ koktal a zľahka sa obzrel cez plece. „Môj otec...“

„Je na ministerstve, ja viem,“ dodala Pansy a s istotou dokončila Dracovu vetu. Pravá noha zdvihla jej telo ešte viac. „Práve som ho videla s tvojou matkou.“ Pansy sa usmiala a nasadila úsmev, o ktorom si možno myslela, že ju robí roztomilou. Namiesto toho ten samoľúby úsmev vyvolával dojem, že má za lubom niečo pochybné. „Určite je to odhodlaný pár,“ dodala hravo, „však?“

Malfoyovo chvejúce sa telo ovládol úplne nový pocit stresu. Z poschodia pod sebou počul kovový cinkot, ako Hermiona manipuluje s kanvicou. Takmer počul čaj, ako ho nalieva do šálok. Voldemortov hlas v jeho mysli však na jeho úľavu práve začínal doznievať. Bola to Pansy, ktorá bola doslova na vzostupe. Pansy, ktorá naňho stále hľadela s hrdým a radostným pohľadom, konečne postúpila natoľko, že bola na vrchole. S tým sa pozrela späť dole, nadýchla sa strmého prevýšenia, ktoré práve zdolala, a potom presunula svoju pozornosť späť na Draca. „No,“ povedala, pričom si zachovala spokojný výraz, „myslím, že by sme mali... však vieš, dokončiť to, kde sme skončili.“

Potom, akoby jej nápad stačil na to, aby ho presvedčila, vystrčila k nemu ruku v rukavici z mäkkého smaragdového zamatu.

„Pansy... Necítim sa...“

Pansyin výraz opäť ochabol. „Ja ti zlepším náladu,“ povedala podráždeným tónom a potom sa sama natiahla k parapetu, len čo si uvedomila, že Malfoy jej ruku neponúkne. Nepokojne pretiahla svoju štíhlu postavu cez okno a obe nohy pevne položila na špinavú zem. Keď videla, že v jeho spálni je stále absolútny neporiadok, len sa zamračila, kým sa otočila chrbtom k stene a s úplne novým pohľadom túžby sa postavila pred Draca. „Tak,“ povedala znova, „kde sme to vlastne boli?“

Z dolnej časti masívneho sídla sa náhle ozvala rana a Malfoyova tvár stratila akúkoľvek možnú farbu. Pansyin kedysi nežný výraz sa podivne zmenil. Prepadol ju výraz absolútneho zdesenia a zrejme predpokladala, že sa niekto vlámal do domu. Za jej očami sa okamžite objavil úzkostný záblesk a Malfoy pocítil, ako sa mu skrútil žalúdok. Horko ťažko ním prešla nevoľnosť. „Čo to bolo?“ spýtala sa Pansy, jej hlas znel ako tenký šepot.

Malfoy však bol v pomykove. Na zlomok sekundy si bol istý, že správne by bolo zakričať, avšak skôr než to stihol urobiť, uvidel Hermionin tiahly tieň, uvidel jej dlhú, štíhlu nohu v otvorených dverách.

„Draco,“ ozval sa Hermionin hlas, z ktorého sa Pansy aj Draco strhli z úplne iných dôvodov, „myslím, že sa po čaji začneš...“

Hermionine hnedé oči sa zahľadeli sem a tam. S prstami obtočenými okolo šálok s horúcim čajom, z ktorého sa parilo, bol zázrak, že ich neupustila na zem. Namiesto toho zostala stáť ako prikovaná, jej pekné ústa sa mierne pootvorili a ramená klesli mimoriadne nízko. Pansy, stála s vytreštenými očami a zatvorenými ústami. V priliehavých smaragdovozelených šatách už nevyzerala suverénne, ale hlúpo a skôr nesmierne zbytočne. Za Pansy sa Malfoy neubránil bičujúcej červenej farbe, ktorá mu zaliala celú vizáž. Cítil sa ešte horšie, ako si kedy dokázal predstaviť, a takmer stratil rovnováhu, keď stál a zozadu ju pozoroval. Chrapľavo vydýchol a krehké vlasy mu ochabnuto padli na čelo.

„Grangerová?“ vypískla Pansy, ktorá sa z trojice ozvala ako prvá.

Päste v rukaviciach mala pevne zovreté a v očiach sa jej horko blýskalo. Aj v šeru boli vrásky na jej peknej tvári zjavné. Hermiona však vyzerala až príliš kŕčovito. Rovnako ako Draco stála ako socha a jej oči pomaly nachádzali Dracove. Na druhej strane sa opäť ozval Pansyin vysoký hlas. „Čo... čo to, do prdele, je?“ Potom sa na svojich špicatých opätkov otočila tvárou k Dracovi, ktorému nervózne klesla hruď. Nedokázal však odtrhnúť oči od Hermiony. „Čo tu robí ona?“ spýtala sa hlasno Pansy, vystrčila prst a zlostne ho otrčila smerom k Hermione. Jej tvár ešte nikdy nevyzerala taká červená, oči jej takmer chytali mihotavé plamienky.

Ale Draco si nemohol pomôcť. Nebol na to pripravený, nikdy si nedokázal predstaviť, že by sa na to musel pripraviť. Keď zostal pozerať na Hermionu, snažil sa zastaviť škrek, ktorý mu kalil hlas. „Ja...“ bezmocne sa zakoktal, „ja... ona len...“

Hermiona stála na mieste a tiež nedokázala odvrátiť pohľad od Draca. Pri pomyslení naňho vydýchla. Súcitne si nebola istá, či má zakročiť, alebo sa pomaly vytratiť. Hoci Pansy mala Draca v pasci, aj s krehkými šálkami v rukách sa jej podarilo vykročiť. Čo to bolo s jej potrebou chrániť Draca? Bol to prirodzený materinský inštinkt, ktorým, ako si bola istá, disponujú všetky ženy, alebo to bol fakt, že si bola takmer istá, že Draco sa naozaj nedokáže ochrániť sám?

„Ja som... Pomáhala som Dracovi s nejakými... záležitosťami na ministerstve. Mal záujem o prácu na... úrade.“

Pansy sa skrútila. Pohodila hlavu na stranu a povedala na rovinu: „Neopovažuj sa nado mnou povyšovať.“ Potom sa druhýkrát otočila a pozorne Draca sledovala. „Draco,“ dodala bezočivo prísnym tónom hlasu. Keď jej však okamžite neodpovedal, zdalo sa, že Pansy pochopila narážku. Chvíľu sa tvárila, akoby tomu neverila, ale čím viac chvíľ ubiehalo, tým viac sa o tom presviedčala. Rozzúrená tvár jej okamžite zahorela drsným šarlátovým odtieňom, ktorý sa zhodoval s Malfoyovým rozpačitým výrazom. Pulz sa jej rozbúchal a búšenie srdca bolo takmer viditeľné aj Hermione na druhej strane miestnosti. „To je tá, o ktorej Goyle hovoril, čo? Hermiona Grangerová?“

Potom pohodila hlavou dozadu a sarkasticky sa zasmiala, keď si z tváre odhrnula rozstrapatené hnedé vlasy. „Hermiona Grangerová, vážne, Draco?“ V jej znepokojivom hlase sa zračila bolesť aj trpkosť. V očiach sa jej zablysklo a rukami si siahla do vrecka, kde nahmatala svoju tenkú malú paličku. Rozhorčene dodala: „... humusáčka?“

V rohu miestnosti Hermiona stuhla. Pozrela sa na Draca, ktorého oči opäť vystrelili od zeme. Na okamih vyzeral, akoby sa chcel na Pansy vrhnúť, ale namiesto toho, aby to okamžite urobil, zareagoval tým, že „nech ju tak nevolá“.

Pansy s pokrivenou tvárou sa pozrela na Hermionu a potom sa opäť zamerala na Malfoya. „Nevolať ju ako?“ povedala trpko a pery sa jej zvlnili, „humusáčka?“ Analyzovala jeho tvár a všimla si, že sa tvári úplne vážne. „Čože,“ nahnevane sa zasmiala, „to si nerobíš srandu?“ Obočie jej kleslo, ruky jej skĺzli z boku. „Draco,“ povedala prísne, „čo sa ti, dočerta, stalo?“ 

Malfoy si však len odkašľal. Nemohol si pomôcť. S chorobnou predstavou, ktorá mu nemilosrdne búšila v žalúdku, a s návalom nesmiernej nevoľnosti v hrdle povedal nesmelo, ohliadajúc sa: „Myslím, že by si mala ísť...“

„Ja by som mala ísť?“ Pansy sa opäť uškrnula, hoci jej úsmev rozhodne nebol pobavený. „Vieš čo? Máš pravdu. Máš úplnú pravdu. Mala by som ísť. A tiež si myslím, že by som sa mala porozprávať s tvojím otcom o tomto... vzťahu.“ Jej zatrpknutosť bola o to očividnejšia. „Alebo ešte lepšie s médiami. Myslím, že by z toho mali svoj deň, nemyslíš, Grangerová?“ Hermione inštinktívne ako prvá vec napadol jej prútik. Mohla by pustiť šálky na zem, keby nebola taká zdesená. Napriek tomu nedokázala zabrániť hrozivému pulzovaniu, ktoré sa jej rozbúrilo v tele. Mala chuť jednak vliať Pansy do tváre horúci a pariaci sa čaj, jednak postaviť sa pred Draca ako ľudský štít. Na svoje zdesenie však neurobila ani jedno, ani druhé.

Keď sa na Pansyine hrozby nereagovalo, silácky výraz v jej tvári nevydržal. Keď jej ten výraz z tváre skĺzol, vyzerala len zatrpknuto. Potom, hoci nikto nepovedal ani slovo, zdvihla ruku a dlaňou zasiahla Malfoya rovno do už aj tak pomliaždeného líca. Zrážka pokožky vyslala hlasné plesknutie, ktoré sa ozývalo po celej spálni, no Malfoy sa ani nepohol. Namiesto toho sa akoby snažil Hermione vyhnúť, jeho vlhké oči sa tentoraz upierali len na Pansy. Nevyzeral však zmätene. V jeho tvári sa zračilo pochopenie, bolesť a poníženie. Úder mu zrazil vlasy na čelo a spôsobil, že Hermiona hneď odložila šálky a vyliala pritom pariaci sa čaj cez ich okraje. Urobila však len niekoľko krokov dopredu a vytiahla pred seba prútik. Jediný zvuk, ktorý sa jej vydral z hrdla, bolo: „Odíď!“

Pansy nevenovala Hermione pozornosť. Namiesto toho urobila posledný krok smerom k Dracovi a prstom ho zasiahla do hrude. „Vieš čo?“ povedala úsečne, „ty si blázon.“ Potom sa pretlačila okolo Draca Malfoya, neohrozene sa vrhla popri Hermione a strčila do nej pritom. Hoci už nepovedala ani slovo, keď sa predierala dlhou chodbou. Chodbou sa rozliehal zvuk jej vysokých podpätkov a zostupoval po schodoch. Hermiona aj Draco stáli v tichu, kým nepočuli, ako konečne dosiahla na prízemie a otvorila dvere, kým ich definitívne tvrdo zabuchla.

PP. Vypiplaná kapitola, ale aj tak polovica vecí nedávala zmysel. Snaha bola. 14 strán a pohli sme sa o polhodinu, hodinu? Ako náhrada, že ste to vydržali až sem, ukážka z ďalšej časti:

"Ahoj, Draco," povedal napokon Ron, keď Malfoy zachytil na Hermioninej tvári zbičovaný červený výraz, "máš čas na slovíčko?"