Preklady fanfiction Harryho Pottera

Nové začiatky - časť 2.

Súčasnosť

16:25

Keď sa vráti domov, ona sedí na gauči v obývačke a číta si knihu. Ani sa naňho nepozrie. Chce sa mu kričať, jačať a hádzať veci okolo seba. Chce sa jej spýtať, čo to s ňou, kurva, je. Namiesto toho sa snaží zachovať pokoj, keď vešia bundu na háčik pri dverách. Z vlasov si opráši sneh, položí aktovku na stôl a vytiahne obálku. Cestou do kuchyne ju hodí na stolík pred ňu.

Keď je v kuchyni, otvorí chladničku a z dverí zoberie fľašu vody. O chvíľu neskôr za sebou počuje jej kroky, ktoré sú čoraz bližšie. A potom sa zastavia, ale on k nej zostane chrbtom a napije sa z fľaše.

„Nepodpísal si ich.“

„Nie,“ potvrdí.

„Prečo?“ žiada.

Pokrčí plecami a otočí sa k nej tvárou. Pravú ruku má na boku, ľavou zviera papiere. „To ty si podal žiadosť o rozvod. Ty si tá, ktorá sa chce rozviesť. Ty si ich podpíš...“

„Aj tak ich musíme podpísať obaja,“ odpovie.

„Áno. Tak ich podpíš.“

Zamrká a zaváha. Pozoruje ju, ako odvracia zrak a hryzie si peru, keď premýšľa, čo povedať.

„Podpíšem ich, Grangerová. Ale len vtedy, keď ich podpíšeš ty. Tak do toho. Podpíš ich,“ povie jej a prekríži si ruky na hrudi. Vyzýva ju.

Ona sa naňho zahľadí. „Si kretén...“

„Ty si mrcha,“ oponuje a nevšíma si, ako sa jej oči rozšíria šokom, v ktorom sa odráža bolesť a zmätok. „Podpíš tie prekliate papiere a ja ich podpíšem. Môžeš mať dom, pozemok, chatu, peniaze - môžeš mať všetko, čo chceš, okrem Scorpiusa. Podpíš tie papiere a ja ti dám všetko, čo budeš chcieť, vždy som to robil a vždy to robiť budem,“ sľubuje.

Opäť odvráti zrak a sama si tvrdohlavo prekríži ruky na hrudi.

„Kým sa nerozhodneš, ostanem u Blaisa. A Scorpiusa beriem so sebou,“ poznamená, keď sa prešmykne okolo nej cestou do haly, aby si vyzdvihol syna.

„Čože?“ spýta sa nedôverčivo a nasleduje tesne za ním. „Je to aj môj syn, Draco. To nemôžeš urobiť...“

„Môžem a urobím to.“

„Ak mi takto chceš povedať, že mi nedôveruješ...“

Po tom, čo nabral spiaceho Scorpiusa do náručia, sa obráti k svojej žene s prísnym výrazom v tvári. „Rozhodni sa, Hermiona. A urob ho rýchlo.“

X

Sedí na pohovke v Blaiseovej obývačke, Scorpiusa má schúleného na kolenách, keď sa v zelených plameňoch v krbe objaví Hermiona. Rýchlo sa posadí, keď Scorpius vyskočí na nohy a rozbehne sa k matke. „Mami!“

„Ahoj, zlatíčko,“ zašepká a zohne sa, len aby zdvihla a oprela si ho o bok. Pobozká ho na líce a uhladí mu vlasy. „Cítiš sa lepšie?“

„Stále má trochu kašeľ,“ odpovie Draco a postaví sa, teraz už s rukami vo vreckách. „Nič, čo by trocha elixíru proti kašľu nespravilo, však, kamarát?“

Scorpius prikývne, strčí si palec do úst a položí si hlavu Hermione na krk.

„Hej, Scorp, prečo nejdeš za Blaiseom do kuchyne? Musíme sa s mamičkou porozprávať,“ povie mu Draco jemne.

„Dobre,“ odpovie chlapec ospalo.

Hermiona sa na manžela zahľadí a opäť položí syna na nohy, ale potom sa usmeje, keď vyštartuje z obývačky a volá na strýka Blaisa. Keď sa opäť narovná, jej pohľad je prižmúrený a pevný. Nahnevaný. Zranený.

Nechce nič iné, len si ju pritiahnuť do náručia a...

„Si debil,“ odsekne nahnevane. „Si úplný a totálny kretén, Draco Malfoy!“

Prevráti oči. „Podpísala si ich?“

„Pozri sa sám.“

Vytrhne jej obálku z rúk a vytiahne papiere. Zaplaví ho úľava, keď neuvidí jej podpis. Je ticho, jediným zvukom je snáď len ich rovnomerné dýchanie. A jeho srdce prudko bijúce v hrudi. Obaja tam stoja ticho, rozpačito.

„Prečo si tie prekliate papiere jednoducho nemohol podpísať?“ opýta sa tvrdohlavo a konečne to ticho preruší.

„Potom by bolo pre teba príliš jednoduché len tak odísť,“ odpovie a hodí papiere na stolík za sebou.

„A prečo ma jednoducho nemôžeš nechať? Obaja vieme, že to nefunguje.“

„Nefunguje to, lebo sa nesnažíš,“ namietne.

„Ja... čo odo mňa chceš?“ spýta sa, jej hlas je tichý a zúfalý.

„Chcem späť svoju ženu,“ povie jej dôrazne. „Chcem späť tú... silnú, odvážnu, vášnivú, bláznivú a nezávislú ženu, do ktorej som sa zamiloval.“

Vzdychne a pozrie sa na podlahu. „Ja ne... ona už neexistuje...“

„Tomu neverím.“

„Nezáleží na tom, čomu veríš, Draco! Dôležité sú fakty a faktom je, že tá silná, odvážna a nezávislá žena, do ktorej si sa zamiloval, je preč!“ povie vecne. „Ja už... neviem, ako taká ďalej byť. Stále sa snažím vrátiť k životu, ktorý si pamätám, k životu, ktorý sme mali, ale nemôžem...“

„Tak mi dovoľ, aby som ti pomohol,“ prosí.

„Nemôžeš...“

„Nemôžem, lebo mi nedovolíš, aby som to skúsil!“ zakričí na ňu a urobí krok smerom k nej. „Uzavrela si sa predo mnou, Hermiona. Vieš vôbec, aké to je? Máš vôbec predstavu, aké to je pozerať sa, ako sa ti rozpadá niekto, koho miluješ, keď s tým nemôžeš nič urobiť?“

Pozrela sa naňho a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Nie, nemám. A je mi ľúto, že to tak cítiš, ale nevieš, čím som si prešla...“

„Čím si si prešla? Viem, čím si si prešla, Grangerová. Aj ja som si tým prešiel.“

„Nie, neprešiel.“

„Aha? A na to si prišla? Hmm? Bol som tam...“

„Ale ty si tam nebol! Nebol si tam, Draco! Ty nemáš ani skurvenú predstavu!“ kričí a slzy ju zrádzajú, ako jej kĺžu po lícach. Trasie sa. A líca má červené.

Zrazu to všetko začne dávať zmysel. Draco zažmurká, tak trochu prekvapený emóciami, ktoré sa mu jasne zobrazujú pred očami. Bolesť. Hnev. Zrada. Sklamanie. Zničenie. Tak veľmi si zvykol na to, že vyzerá tak otupene.

„Hermiona...“

„Bola som sama,“ zašepká a hlas sa jej trasie. „Tušila som, že niečo nie je v poriadku, a prosila som ťa, aby si zostal so mnou doma, ale ty si aj tak odišiel...“

„Vieš, ako veľmi to ľutujem,“ zašepká späť.

„Na tom nezáleží... mala som bolesti, krvácala som a bola som sama... a potrebovala som ťa a ty si tam nebol. Musela som dostať seba - a Scorpiusa - do nemocnice. Vieš vôbec, aké to je, keď vieš, že tvoje dieťa v tebe zomiera a ty si taký bezmocný, že nemôžeš urobiť nič, aby si ho zachránil? Mala som ju chrániť a zlyhala som. Aj liečitelia zlyhali...“ Odmlčí sa a otočí sa k nemu chrbtom, aby sa pozrela von oknom. Sneží. Je to fascinujúce. Ochranne sa objíme rukami okolo seba. Toto by boli prvé Vianoce ich dcéry. „Nestratila som len dieťa, Draco. Stratila som časť seba. Je to ako... bola som prázdna, doslova. Päť mesiacov som ju nosila, chránila a starala sa o ňu a potom bola jednoducho... preč.“ Dlho a roztrasene sa nadýchne. „A nebolo to ako pri pôrode, keď som ju mohla držať, dotýkať sa jej a cítiť ju... Zo všetkého, čo ťa učia na kurzoch rodičovstva, ťa nenaučia, ako sa vyrovnať s potratom. Nie sú tam žiadne pravidlá ani knihy, ktoré by ti povedali, ako to máš zvládnuť. A možno to, že som ťa odstrčila, bolo presne to nesprávne, čo som mala urobiť, ale ja som jednoducho... bola som zranená a nahnevaná a nevedela som sa s tým zmieriť, chápeš? Bol si pre mňa... neustálou pripomienkou toho, čo sme stratili, a ja som sa s tým nedokázala vyrovnať. A Scorpius... aj on mi to pripomínal. Všetko mi ho pripomínalo a spúšťalo - nedokázala som sa naňho ani len pozrieť bez toho, aby som na ňu nemyslela, nehovoriac o tom, že by som ho držala, bozkávala a objímala. To samo o sebe - pozerať sa na svojho chlapčeka a nechcieť ho ani len objať, pretože sa ti z toho dvíha žalúdok - to... to ma zabíjalo. A ty... ty si bol v poriadku...“

„Nebol som v poriadku, Hermiona,“ povie ticho a preruší ju, keď si položí ruky na boky. „Bol som všetko, len nie v poriadku.“

Otočí sa k nemu, jej pohľad je zmätený a hoci zvedavý. „Ale... ty - ty si bol oveľa viac v poriadku ako ja. Ty...“

„Smútil som, Grangerová. Len som to robil v súkromí. Robil som to tam, kde si ma ty ani Scorpius nemohli vidieť ani počuť,“ prizná a zdvihne pohľad, aby sa pozrel do stropu, v snahe zabrániť vlastným slzám, aby mu skĺzli po bledých lícach.

„Ja... ja som nevedela...“

„Nemala si to vedieť. Bol som... chcel som byť pre teba silný. Musel som byť silný pre vás oboch. Potreboval som sa o teba postarať a potreboval som sa postarať o Scorpiusa. On... mal o teba strach...“

„Ja viem... viem, že sa bál.“

Pozrel na ňu. Pohľad na jeho tvári sa podobá pohľadu v jej očiach. „Rovnako ako ja.“

„Ja viem,“ zašepká a jemne prikývne hlavou. „Chcela som sa ti zveriť. Chcela som sa na teba obrátiť, chcela som. Lenže... asi som si tak trochu myslela, že ma obviňuješ. A že ak nie, tak by si mal...“

„Nie, hej, nie,“ zareaguje rýchlo a preruší ju skôr, ako sa stihne ďalej obviňovať. Pristúpi k nej bližšie, ona ho nechá. „Nie je to tvoja vina. Ty za to nemôžeš - nikto za to nemôže. Vieš rovnako dobre ako ja, že niekedy sa veci jednoducho stanú. Jednoducho sa to stalo, Láska.“

Prikývne a pozrie sa na podlahu. Teraz je tak blízko, že sa jej môže dotknúť. Cítiť ju. A tak to aj robí. Zdvihne pravú ruku a ukazovákom jej podvihne bradu, aby sa naňho pozrela. Hánkami prstov jej utrie slzu putujúcu po  líci. Pousmeje.

„Tak poď, povedz mi pravdu. Čo to máš s tými papiermi, čo?“ spýta sa jemne.

Vzdychne a pokrúti hlavou. „Neviem, ja len... obaja sme boli takí nešťastní, vieš? Stále sa hádame, ak sa vôbec rozprávame. Zdá sa, že si už nerozumieme...“

„Samozrejme, že nám to klape,“ namietne a upokojujúco sa na ňu usmeje. „Vždy si budeme rozumieť, tak ako vždy.“

Zamrká. „Ale...“

„Milujem ťa,“ odpovie a jeho hlas znie sebaisto. „Milujem ťa. Je mi jedno, čo bude treba, Hermiona. Je mi jedno, čo musím urobiť, aby to fungovalo, a je mi jedno, ako dlho to bude trvať. Nevzdám sa nás,“ zašepká a skĺzne jej rukami okolo pása. Usmeje sa, keď sa jej ruky obtočia okolo jeho krku - presne tam, kam patria. Presne tam, kde už tak dlho neboli. „Povedz mi, že sa toho nechceš vzdať,“ prosí.

„Samozrejme, že nechcem,“ zašepká. „To len...“

„Bude to ťažké, samozrejme, že bude,“ odpovie a číta jej myšlienky. „Ale zvládneme to. Viem, že to zvládneme. A... a možno jedného dňa budeme mať tretie dieťa...“

Usmeje sa, v očiach sa jej stále lesknú slzy. „To by sa mi páčilo.“

„Mne tiež.“

Prekvapene zalapá po dychu, keď ho pobozká. Jej pery sú rovnako jemné, krásne a lahodné, ako si ich pamätá. Prehĺbi ich a pritiahne si ju bližšie, keď jej stoná do úst. Merlin, toto mu chýbalo.

Ona mu chýbala.

A prvýkrát po mesiacoch naozaj verí, že budú v poriadku.