Preklady fanfiction Harryho Pottera

Ťažké straty - časť 1

Ráno 3. decembra 2006

Súčasnosť

Dracovi Malfoyovi stuhne krv v žilách, keď uvidí, čo je v obálke, ktorú mu práve doručila sova jeho manželky. Bola to veľká, žltá obálka, a tak vedel, že to nie je len list. Ale nikdy - ani trochu - si nemyslel, že to bude toto.

Zadíva sa na pergamen úhľadne ležiaci na jeho stole. Nemá žalúdok na to, aby sa ho dotkol. Nemá ani to srdce, aby sa naň chcel pozrieť, ale nedokáže to neurobiť. Nedokáže odvrátiť zrak. Nie je šokovaný, naozaj nie. Ak má byť k sebe úprimný, tušil, že to príde na míle ďaleko. Ale aj tak to bolí. Vyrazí mu to dych, rozbúši sa mu srdce a rozbolí ho hlava. A nie v dobrom slova zmysle.

Ako mohla? Po tom všetkom, čím si prešli... ako to mohla len tak... vzdať? Veď je chrabromilčanka, preboha! Mala by byť odvážna, statočná a tvrdohlavá!

Ale na druhej strane... už veľmi dlho nebola odvážna, statočná ani tvrdohlavá. Nebola sama sebou. Ani jeden z nich nebol.

Tá bolesť je stále čerstvá. Spomienky ho stále prenasledujú.

X

7. marca 2006

9:46

Je uprostred porady, keď ho vyruší sekretárka Wendy. Generálny riaditeľ spoločnosti Malfoy Inc. jej zdvorilo oznámi, že má poradu a že ju vyhľadá, keď sa skončí. Ona však trvá na svojom. Vtedy si všimne, že má zastretý hlas a oči vlhké od nevyplakaných sĺz. Zmätený a dosť znepokojený sa ospravedlní a vydá sa za ňou von.

Podá mu otvorenú obálku. Ruky sa jej trasú. Zaujíma ho prečo, ale nepýta sa. Povie mu, že ju otvorila, lebo si myslela, že je to kvôli práci, čo vzbudí jeho záujem a prehĺbi jeho obavy. Jeho žena je v piatom mesiaci tehotenstva.

Vytiahne z obálky kus pergamenu a pohľadom prebehne po slovách. Stuhne mu krv v žilách. Dych mu uviazne v hrdle. Srdce mu preskočí niekoľko úderov. Celé telo mu znecitlivie, keď pergamen spadne na zem.

Wendy mu povie, že sa o všetko postará.

O niekoľko sekúnd neskôr sa odmiestni.

9:51

Prvé, čo počuje, je krik. Spozná ten zvuk a zmocní sa ho strach, z ktorého sa mu zviera žalúdok. Ponáhľa sa po chodbe a nasleduje ten zvuk - ten, ktorý si pamätá až príliš dobre. Pokúša sa otvoriť dvere a cez malé okienko nakukne dovnútra. Jeho žena je vnútri, kvíli, kričí a máva končatinami, akoby ju mučili. On búcha na dvere, vytrháva z vrecka prútik, aby ich otvoril. Dvere sa potom otvoria samé od seba a jeho odstrčí nabok liečiteľ. Nevidí tomu mužovi do tváre a ani ho to nezaujíma. Chce sa len dostať do tej miestnosti.

„Je tam moja žena, pustite ma dnu!“ nebezpečne zavrčí a hruď sa mu dvíha prerývaným dýchaním.

„Je mi ľúto, pán Malfoy, ale nemôžem to urobiť...“

„Ja som jej manžel! Som otcom jej dieťaťa! A ak ma nepustíte dnu, pripravím vás o prácu!“ kričí, tvár má červenú a horúcu od hnevu, frustrácie a oslepujúceho strachu.

„Pane, je mi ľúto, ale je to politika nemocnice...“

Vzápätí si uvedomí, že ho zadržiavajú dva páry silných rúk, ako sa snaží prebojovať do miestnosti. Stále kričí a plače a potom...

…všetko stíchne.

10:04

Došúcha nohy do izby, príliš unavený, lenivý a porazený, aby ich dvíhal. Sako má niekde na chodbe u Blaisa Zabiniho, bielu košeľu na gombíky má rozopnutú a kravatu rozviazanú, voľne mu visí na krku. Pred piatimi minútami si myslel, že sa udusí. Teraz, keď sa pozerá na chrbát svojej ženy, si myslí, že zomrie na zlomené srdce. A takmer si želá, aby sa predtým udusil na smrť.

Plače, ramená sa jej trasú, aj keď sa na nemocničnej posteli schúlila do klbka, tvárou k stene. Jej zvyčajne hnedé, poskakujúce kučery sú matné. Váha, keď k nej kráča, aj keď sa spúšťa do kresla vedľa postele. Natiahne k nej ruku a až vtedy si uvedomí, že aj on sa trasie. Položí jej ruku na bok a ona sa zachveje, čo zasa prinúti jeho, aby sa strhol a stiahol ju späť. Oprie sa lakťami o matrac, zopne ruky vo vzduchu a zvesí hlavu. Až vtedy pocíti, ako mu po lícach stekajú slzy. Matrac sa pohne a on zdvihne zrak a zistí, že je otočená tvárou k nemu. Bolestný výraz na jej bledej tvári a zničenie v jej zvyčajne jasných očiach ho takmer zabije. Ruky má ochranársky ovinuté okolo brucha; chráni niečo - niekoho -, čo už nie je. Zadrží dych, keď k nej znova natiahne ruku, a tentoraz sa ani nezachveje. Namiesto toho ho chytí za ruku, potiahne ho za ňu a pritiahne si ho k sebe na posteľ, potom sa schúli do jeho objatia. Snaží sa jej poskytnúť pocit bezpečia, bezpečné miesto, kde by sa mohla ukryť. Ale nemôže.

A tak obaja plačú.

O niekoľko hodín neskôr sa srdcia v celom čarodejníckom spoločenstve lámu nad správou, že Draco a Hermiona Malfoyovci prišli o svoje dieťa.

X

12. marca 2006

11:57

Nejedla už štyri dni. On sa pokúša jesť, ale sotva sa mu podarí dostať do seba nejaké jedlo. Ona sa o to ani nepokúša.

Odkedy opustila nemocnicu, len o niekoľko hodín neskôr, úplne stíchla. S nikým sa nerozpráva - najmä nie s ním. Nerobí nič okrem toho, že sa zatvára v ich spálni a vychádza len na toaletu. Vyzerá prázdna. Zlomená. Bez života. On to cíti - prázdnotu, zlomenosť, nechuť žiť -, ale snaží sa byť silný. Tak veľmi sa snaží byť silný kvôli nej. A kvôli ich trojročnému synovi.

Ich synovi. Ten to nechápe. Nerozumie, prečo jeho matka vôbec nevychádza zo spálne. Nerozumie, prečo keď za ňou ide dovnútra, šepká mu, aby odišiel. Nerozumie, prečo sa naňho ani nepozrie.

Draco vidí to zlomené srdiečko vpísané v jeho tvári. A tak mu povie, že mamička má teraz len ťažké obdobie a že jej musia poskytnúť trochu priestoru. A keď sa naňho Scorpius pozrie, sivé oči sa mu zalesknú slzami a špinavé blond vlasy mu trčia na všetky strany, a spýta sa ho: „Na ako dlho?“, Draco preňho nemá odpoveď.

Urobí jej sendvič, hoci hlas v hlave mu hovorí, že sa nemal obťažovať. Je to arašidové maslo a džem, jej obľúbené jedlo útechy. Teraz sa zdá, že je na to celkom vhodný čas. Menšiu porciu toho istého naservíruje Scorpiusovi, zatiaľ čo si to dieťa maľuje pri kuchynskej linke, a potom jej odnesie tanier po schodoch do spálne. Leží uprostred postele v embryonálnej polohe, prikrývky ju zakrývajú od hlavy až po päty. V izbe je tma ako vo vreci; zvyčajné slnečné lúče, ktoré sem prenikajú cez bočné strany závesov, nevidno. Použila kúzlo, aby svetlo nepustila von a tma zostala vnútri. Ani si nevie spomenúť, kedy naposledy videla svetlo.

Zavrie za sebou dvere a potom sa po špičkách priblíži k posteli. „Grangerka,“ zašepká ticho. Keď neodpovedá, položí tanier na nočný stolík na svojej strane postele a vylezie na matrac. Otvorenú dlaň položí na jej bok a palcom neprítomne hladí látku. „Zlatko, prosím, poď odtiaľto.“

„Som unavená, Draco,“ zamrmle, hlas má tlmený pod prikrývkou.

On si ticho vzdychne. „Ja viem, Láska. Ale urobil som ti sendvič. Arašidové maslo a džem, tvoje obľúbené.“

„Nie som hladná.“

„Ja viem, ale nejedla si už niekoľko dní, Láska,“ zašepká a rukou jej prejde po boku. „A pre mňa by veľa znamenalo, keby si sa aspoň pokúsila...“

Posunie sa pod prikrývkou a v jeho hrudi sa rozhostí nádej, keď ich zo seba zhodí a posadí sa, opierajúc sa o ruky. Vlasy má statické od látky a mastné od toho, že si ich už niekoľko dní neumyla.

Jemne sa na ňu usmeje a natiahne ruku, aby ju pohladil po líci. Zvyčajne sa nakloní k jeho dotyku, ale tentoraz sa ani nepohne.

Jej oči sú prázdne. Prázdne. Unavené. Červené, opuchnuté a surové. Aj líca má červené od neustáleho utierania. Pery má popraskané. Chce ju len objať a nechať svet uniknúť - hoci len na chvíľu. „Vážim si ten nápad, Draco. Ale nemôžem...“

„Hermiona...“

Ešte skôr, ako jej meno vypustil z úst, stiahla cez seba prikrývku a schúlila sa do klbka. On naďalej sedí uprostred postele a je jej sendvič, takže keď sa vráti do kuchyne, môže synovi povedať, že ho zjedla mama. Je to len malá úbohá lož...

X

20. marca 2006

17:06

Bol to jeho prvý deň po návrate do práce. A bolo to skurvené peklo. Jediné, čo chcel robiť, bolo pracovať. Odreagovať sa od myšlienok na zničenú a úplne deprimovanú manželku, zmäteného syna, svoje vlastné nešťastné ja a mŕtve nenarodené dieťa. Myslel si, že keď sa vrhne späť do sveta biznisu a obchodov, podarí sa mu uniknúť, hoci len na osem hodín. Ale všade, kam sa obrátil, a s každým, s kým sa rozprával, sa zdalo, že sa sústredí skôr na svoje osobné problémy než na obchodné záležitosti. Všetci mu vyjadrovali sústrasť a zdieľali pohľady plné ľútosti a súcitu a on to neznášal. Správali sa k nemu ako k zlomenej duši - a dobre, možno je zlomený, ale správať sa k nemu ako k takému mu nepomôže. V čase, keď odchádza z kancelárie o pol piatej večer, chce už len ísť domov a spať.

Keď príde domov, nájde Scorpiusa sedieť na podlahe pred stolíkom a vyfarbovať tú muklovskú omaľovánku, ktorú má tak rád, a pritom pozerať rozprávky v televízii. Jeho žena nie je nikde na dohľad. Zavesí si bundu na háčik pri vchodových dverách a potom prejde k synovi.

„Ahoj, kamarát,“ pozdraví ho jemne a pobozká chlapca na hlavu.

„Ahoj, ocko.“

„Čo robíš?“

„Vyfarbujem si. Čo robíš ty?“

„Kiež by som si aj ja mohol vyfarbovať.“

„Chceš sa podeliť?“ Scorpius sa nevinne spýta a chystá sa mu vytrhnúť stranu zozadu.

„Nie, to je v poriadku, kamarát. Kde je mama?“

„Je v kuchyni. Chce však byť sama...“

Draco prikývne a pred odchodom do kuchyne pobozká znova svojho chlapca na hlávku. Ona sedí za kuchynským stolom a v ruke drží pár Scorpiusových starých detských topánočiek. Líca má mokré, oči opuchnuté a vyzerá strašne. Pristúpi k nej, zozadu ju objíme okolo pliec a drží ju, ako najlepšie vie. Oprie si hlavu o jeho plece, dusí sa vzlykom a pritiahne si kolená k hrudi. Jeho vlastný zrak horí od nevyplakaných sĺz, keď si zaborí tvár do záhybu jej krku.

Toto je prvá chvíľa intimity, ktorú za posledné týždne zažili.

A len tak sa skončí, keď sa vytrhne z jeho zovretia a postaví sa na nohy. „Potrebujem na vzduch.“

Jeho slzy sa neprelejú. Ani keď sa ho syn príde opýtať, kam išla mama.

X

7. apríla 2006

22:03

Voda je horúca, takmer príliš horúca, keď mu kaskádovito steká po chrbte do kaluže okolo nôh. Zabudol, ako dlho je v sprche, a úprimne povedané, je mu to jedno. Nakloní si tvár a nechá vodu, aby sa mu odrážala od pokožky. Tá voda ho upokojuje. Jej pocit, jej zvuk. Je stála, teplá a upokojujúca.

Niekedy sa v nej chce utopiť.

Nepočuje, ako sa dvere kúpeľne otvárajú a zatvárajú. Nepočuje, ako sa dvere sprchy otvárajú a potom zatvárajú. Netuší, že nie je sám, kým neucíti, ako sa mu okolo pása obtáčajú mäkké, jemné ruky.

Prekvapene mierne nadskočí. A potom zatvorí oči a znova si vychutnáva pocit jej objatia. Pocit jej pier na jeho pleci. Pocit jej nahého, vlhkého tela pritlačeného na jeho chrbát. Potom sa otočí, ľavou rukou ju chytí za krk, zatiaľ čo pravou skĺzne po jej ramene, vezme jej ruku a prepletie ich prsty. Zavrie oči a priloží si čelo na jej.

„Ahoj,“ zašepká.

„Ahoj,“ zašepká ona.

Zavrie medzi nimi medzeru neisto, váhavo. Jeho pery sa len zľahka dotknú jej pier, ako keď dospievajúci chlapec prvýkrát pobozká dievča. Nie je si istý sám sebou, nie je si istý jej reakciou. A potom sú jej pery na jeho, bozkáva ho a jej ruky mu skĺznu po chrbte a stočia sa mu na plecia. Zaborí jej ruku do vlasov, druhú ruku jej pevne obtočí okolo pása, keď prehĺbi bozk a vlieva do nej každý gram lásky a citu, aký dokáže. Opatrne ju otočí cez vodu a pritlačí ju k stene. Keď sa odtiahne, len na okamih, je bez dychu. Aj ona je, zadychčaná a jej hruď sa dvíha a klesá a je sakramentsky krásna. Je nádherná. Bozkáva ju po čeľusti až ku krku, cmúľa a saje jej krémovo bielu pokožku, zatiaľ čo jeho ruky putujú po jej tele - po ramenách, prsiach, zadku, stehnách a bokoch. Prstami mu prechádza po vlasoch, nechty mu jemne škriabe o pokožku hlavy presne tak, ako to má rád.

Nevydrží to, vie to. Už je to príliš dlho, čo ju dokázal čo i len objať, nieto ešte s ňou byť... intímny.

Začína sa prudko triasť a mierne sa odtiahne, aby sa na ňu pozrel. Plače. Urobí teda jedinú vec, ktorá mu napadne, a pobozká ju, pričom sa zo všetkých síl snaží rozptýliť jej pozornosť, keď ju zdvihne a obopne jej nohy okolo svojich bokov.

Miluje sa s ňou, rovnomerný rytmus horúcej vody kaskádovito preteká cez oboch. Až keď nájde svoje uvoľnenie, keď sa o ňu oprie s tvárou zaborenou do záhybu jej krku kvôli opore, uvedomí si, že aj on plače.

X

25. apríl 2006

18:45

Sedí so Scorpiusom na pohovke, chlapček sa mu krúti na kolenách, ako si precvičuje čísla. Zvyčajne to s ním robí Hermiona...

„Je-den-násť,“ zahlási Scorpius a ukáže na číslice s dvojitou jednotkou na stránke v knihe.

„Dobre, veľmi dobre, Scorp. Čo ďalej?“ Draco sa spýta a pohľad mu zaletí von oknom, kde je jeho žena.

Sedí na stoličke na verande, nohy má pritiahnuté k hrudi a hľadí na horizont na dvore.

Znova ho od seba odstrihla, ich oboch. Akoby namiesto toho, aby ich intimita v sprche zblížila, zväčšila medzi nimi priepasť. Prehĺbila ju.

„Ocko?“

„Áno, Scorp?“ Draco sa ho spýta, neschopný odtrhnúť pohľad od Hermiony.

„Má nás mama ešte stále rada?“ Jeho hlas je tichý a váhavý.

Draco zažmurká a pozrie na syna, ktorý mu pohľad opätuje smutnými, zvedavými a ustráchanými očami. Spodná pera sa mu chveje od očakávania. „Samozrejme, že má, Scorp. Prečo sa na to pýtaš?“

Draco si v duchu vzdychne; obával sa, že tento deň nastane. Zdvihne syna a posadí ho na stolík tak, aby boli oproti sebe. Vezme knihu zo Scorpiových rúk a potom vezme tie malé dlane do svojich a predkloní sa s lakťami v kolenách. „Scorpius. Scorp, pozri sa na mňa,“ povie jemne.

Scorpius sa naňho pozrie, asi tridsať sekúnd od plaču.

„Mama ťa miluje, Scorp. A miluje aj mňa. Lenže... mamička pred chvíľou niečo stratila. Obaja sme to stratili a ona to len... znáša trochu ťažšie ako ja,“ povie ticho.

„Môžem to pomôcť nájsť,“ odpovie Scorpius nadšene. „Som dobrý v hľadaní vecí, ako som našiel tvoj prútik!“

Draco sa jemne uchechtne. Keby to bolo také jednoduché. „Áno, našiel si môj prútik. Ale toto... tentoraz sa to, čo sme stratili, nedá nájsť.“

„Prečo?“

Zamrká, nevie, ako na to odpovedať. Potom si oblizne pery, pretrie si rukou tvár a potom upraví Scorpiusove vlasy. „Pamätáš si, ako sme ti s mamičkou povedali, že čoskoro dostaneš sestričku?“

Scorpius unavene prikývne, akoby to už vedel.

„Tak o tú sme prišli.“

„Prečo ju jednoducho nemôžeme nájsť?“

„Pretože... pretože je teraz s Merlinom. Merlin ju potreboval,“ odpovie a myslí si, že to bude asi najlepšie vysvetlenie.

„Aha. Vypýtal si ju?“

„Áno. Áno, vypýtal si ju.“

X

12. mája 2006

14.43 hod.

Každý deň hovorí Scorpiusovi, že sa to zlepší. A každý deň má pocit, že svojmu jedinému synovi klame .

Ona sa nezlepšuje.

Je jej stále horšie.

Chradne.

Dokonca sa o tom nechce rozprávať ani s Ginny, s inou ženou. A Draco nemá to srdce povedať ryšavke, že je to preto, lebo Ginny má stále všetky svoje deti.

Všetci sa o ňu boja. Jej priatelia. Jej spolupracovníci na ministerstve. Jej rodičia - dočerta, dokonca aj jeho rodičia si to začínajú všímať (a robiť si starosti.) Ale s tým sa dokáže vyrovnať. Dokáže sa vyrovnať s tým, že sa o ňu strachujú, že je zranená a všetko ostatné, dokonca sa dokáže vyrovnať aj sám so sebou. Len so Scorpiusom sa nedokáže vyrovnať.

S tým smútkom v očiach malého chlapca - neprestajným.

S tým túžobným pohľadom, ktorý má, keď chce len svoju mamu.

S tým ublíženým pohľadom, ktorý má, keď jej niečo povie, nadšene alebo inak, a ona ho sotva vezme na vedomie.

Je to faktom, že jeho trojročný syn tiež trpí, keď by sa tým dieťa ani nemalo trápiť.

Robí, čo môže, aby odvrátil Scorpiusovu pozornosť. (A svoju.) Berie ho do parku oveľa častejšie ako kedysi. Berie ho do zoologickej záhrady, na bowling a minifutbal. Berie ho na metlobalové a futbalové zápasy. A na chvíľu to funguje, to rozptýlenie. Lenže keď prídu domov a Draco ho uloží do postele, už ho nedokáže rozptýliť. (Ani seba.)

Scorpius sa rozhodol, že dnes pre ňu upečie. Myslí si, že jej to zlepší náladu, a hoci je Draco skeptický, synovi pomôže. Je predsa zúfalý. Chce len vidieť úsmev. Len jeden, malý úsmev na jej perách v tvare srdca.

Strávia hodiny pečením sušienok, muffinov a koláčikov. Vlastnoručne. Muklovským spôsobom, pretože Scorpius vie, že jeho matka pochádza z muklovského prostredia. Celý deň nevyšla zo spálne.

Až doteraz.

Zastaví sa uprostred kroku vo dverách a zmätene na nich hľadí. Stoja tam v pyžame, v zásterách a od hlavy po päty pokrytí múkou a jedlou sódou. V Dracových vlasoch je dokonca niekde kúsok rozbitého vajíčka.

Obaja sa na ňu hanblivo usmievajú, Draco si neohrabane šúcha zátylok. „Hej...“

„Čo... čo toto všetko je?“

„Napiekli sme pre teba, mamička! Aby ti bolo lepšie!“

Hermiona zažmurká a prekríži si ruky na bruchu, čo je ochranársky zvyk, ktorý si osvojila, odkedy bola v nemocnici.

„Vďaka. Dám si... dám si neskôr, dobre?“ Potom sa otočí a odíde.

Scorpius sa zamračí, spodná pera sa mu mierne zachveje, ako bojuje so slzami.

Draco si vzdychne, rozviaže si zásteru a hodí ju na pult.

„Grangerka,“ zavolá na ňu. „Na slovíčko. Scorpius, len si sadni za stôl, dobre, hneď sa vrátim.“

Scorpius smutne prikývne, ale poslúchne.

Draco ju nasleduje po chodbe, dobehne ju a potom ju obíde. Chytí ju za ruku a ťahá ju do spálne, pričom dvere s hlasným buchnutím zabuchne. Strhne sa kvôli tomu, ale jemu je to teraz naozaj jedno, pretože je nahnevaný. Ona si ho nevšíma a odplazí sa späť na posteľ. „Grangerka...“

„Čo, Draco?“

„Chcem, aby si sa vrátila von, ospravedlnila sa svojmu synovi, dala mu pusu a objala ho a zjedla s ním koláčik.“

„Nie som hladná...“

„Mne je to jedno, Hermiona! Nikdy nie si hladná - a to je v poriadku, to je jedno. Ale je to tvoj zasraný syn!“

„Ja to viem!“

„Tak sa podľa toho začni správať!“ zakričí a jeho telo sa zachveje všetkými nahromadenými emóciami. Chce protestovať, ale on pokrúti hlavou.

„Chcel ti len pomôcť, Hermiona. Myslel si, že keď ti niečo upečie, budeš sa cítiť lepšie. Ja viem, že nie, ale nechceš ho aspoň potešiť?“

„Draco...“

„Vieš čo, fajn. Nechaj to tak. Ale neočakávaj, že tentoraz budem ja tým, kto sa tam vráti a zlomí mu srdce. Ak tam nemôžeš ísť ty a potešiť ho, tak budeš tá, ktorá mu povie prečo.“ Prekríži si ruky na hrudi a čaká na jej reakciu.

O chvíľu neskôr sa zdvihne na nohy a prejde okolo neho, nechajúc ho v miestnosti samého. S úľavou si vydýchne a na chvíľu zavrie oči.

Keď sa vráti do kuchyne, nájde Hermionu sedieť za kuchynským stolom so Scorpiusom na kolenách, ako jej rozpráva o všetkom, čo pripravili. Keď sa to hodí, usmeje sa, ale inak len hľadí.

Jej úsmev je zlomený a akýsi falošný, ale Scorpius aj tak nepozná rozdiel.

A je to začiatok, však?

X

1. júna 2006

Už niekoľko týždňov je späť v práci. Minister Shacklebolt jej ponúkol, že zatiaľ môže pracovať len na polovičný úväzok, ale keďže je Hermionou, rozhodla sa vrátiť na plný úväzok už v prvom týždni. Rovnako ako on sa rozhodla vrhnúť do práce, aby sa rozptýlila.

Je samý falošný úsmev - taký, ktorý jej nesiaha ani do očí, a polovičatý smiech - taký, ktorý hovorí „si vtipný (alebo milý), takže sa budem smiať na tom, čo si práve povedal, aj keď nechcem“. Ale on vidí priamo cez ňu. Ona to predstiera. Ale v istom zmysle to robí aj on.

Draco vychádza z výťahu na jej poschodí a zdvorilo sa usmieva na čarodejku sekretárku a niekoľko jej spolupracovníkov. Dnes ju prekvapí na obed, vezme ju do jej obľúbenej kaviarne na konci ulice v muklovskom Londýne. Zastaví sa, keď za sebou počuje neznámy hlas. Keď sa otočí, ocitne sa zoči-voči mladšiemu čarodejníkovi, pravdepodobne dvadsiatnikovi, s tmavohnedými vlasmi a hnedými očami. Vyzerá ako nováčik, kráča k nemu, akoby sa na Oddelení regulácie a kontroly magických tvorov ešte celkom neohrial. Je to vlastne ešte len mláďa.

„Dobrý deň, pán Malfoy,“ pozdraví ho chlapec a rozpačito vystiera ruku.

Draco sa v duchu usmeje. „Dobrý deň, pán...“

„Flann. Eric Flann. Som na oddelení nový.“

„Aha, chápem.“

„Hľadáte Hermionu - teda pani Malfoyovú?“

„Áno...“

„Je vo svojej kancelárii.“

Draco prikývne a otočí sa, aby pokračoval v chôdzi smerom, ktorým kráčal. Do jej kancelárie. „Vďaka.“

„Chcel som vám vyjadriť sústrasť,“ povie Flann a nasleduje ho.

Draco sa zastaví a opäť sa otočí tvárou k nemu. „Sústrasť?“

„Áno, viete, kvôli dieťaťu. Hermiona - ehm, vaša žena - mi povedala o vašej strate...“

„Chápem,“ odpovie Draco stiesnene. Opäť sa otočí, aby pokračoval v chôdzi, Flann v pätách.

„Mama môjho kamaráta čakala minulý rok piate dieťa a tiež potratila. Dlho mala depresie, ale nakoniec sa to zlepšilo...“

Keď Draco dorazí do jej kancelárie, vojde dnu a zabuchne za sebou dvere, čím preruší chlapca uprostred vety. Hermiona naňho pozrie od stola, v hnedých očiach jej pláva zvedavosť a zmätok. Je príliš nahnevaný, aby si všimol stále skrytý smútok - alebo aby si spomenul na svoj pôvodný dôvod, prečo tam bol.

„Ty sa rozprávaš s nejakým deckom o našich osobných životoch?“ spýta sa a zlostne sa uškŕňa.

„O čom to hovoríš?“

„Flann - Erik - neviem aký. Čo presne si mu povedala, Grangerka?“

„Len som mu povedala, čo sa stalo, čím si prechádzam,“ odpovie, postaví sa na nohy a obíde stôl, aby sa oprela o druhú stranu.

„A?“ nalieha a prechádza sem a tam.

„A čo? Kvôli čomu takto vyvádzaš...“

„Takže ty sa s ním porozprávaš o dieťati, o ktoré sme prišli, ale so mnou nie?“ spýta sa jej, v jeho tóne sa zračí obvinenie, trpkosť a bolesť. Je ublížený. A nahnevaný.

Ona si ticho vzdychne a rukou si prechádza po vlasoch. „Je to iné rozprávať sa s ním, Draco. Je to...“

„Ty s ním tiež spíš?“

Oči sa jej rozšíria od šoku a potom mu vrazí facku. Zabolí. Ale nebolí to tak veľmi ako skutočnosť, že jeho vlastná žena sa namiesto neho radšej rozpráva s iným mužom - navyše s chlapcom. Obviňovať ju, že sa s ním vyspala, možno nebol správny postup, ale tak nejako to z neho vypadlo. Má trochu sklony k rýpavosti a sarkazmu, keď mu niekto ublíži alebo ho nahnevá.

Neskôr v ten večer, keď už je Scorpius v posteli, sa ona kúpe vo vani, keď si ide umyť zuby. Pozrie sa na ňu, ona mu pohľad opätuje, ale ani jeden z nich nič nepovie. Ani jeden z nich neprehovoril, odkedy odišiel z jej kancelárie po tom, čo mu dala facku.

„Nespím s ním. Len sa s ním rozprávam.“ Jej hlas je tichý. Neistý. Pravdivý. A pravdou je, že on to už vedel.

Zažmurká a chytí sa okraja, aby sa oprel. „No mala by si sa rozprávať so mnou.“

Počuje, ako sa voda vo vani hýbe, keď sa nakloní dopredu a vypustí ju, potom sa postaví a ovinie si uterák.

„Ja... neviem ako, Draco. Neviem, ako sa s tebou mám rozprávať o... nemôžem,“ zašepká priznanie a vyžmýka si vlasy, kým si ich zabalí do uteráka.

Vzdychne si a položí zubnú kefku na poličku. „Tak mi povedz, čo chceš, Hermiona. Povedz mi, čo chceš, aby som s tým urobil, a ja to urobím,“ povie jej jemne. Oprie sa bokom o pult a zúfalo sa na ňu pozrie.

„Nemôžeš nič urobiť. Potrebujem len trochu času.“

„Koľko času?“ Úplne úprimne, začína uvažovať, kedy mu vyprší čas.

„Ja neviem.“

X

15. júna 2006

„Tak ako sa má naozaj?“

Draco odtrhne pohľad od tej, o ktorej je reč, a pozrie sa na svojho najlepšieho priateľa. Čarodejník tmavej pleti sa obzrie, pozrie na Hermionu a potom späť na neho. Draco sa smutne usmeje a pokrčí plecami. Je zlé, že jeho najlepší priateľ vie, že sa jeho žena pretvaruje.

Blaise Zabini sa slabo usmeje a povzbudivo ho potľapká po pleci. „Je však dobrá, kamarát. Možno mala byť herečkou.“

Draco by sa zasmial, keby tá myšlienka nebola úplne desivá.

Pozerá so Scorpiusom film v televízii. Scorpius je schúlený na pohovke vedľa nej a hlavu má položenú na jej kolenách. Hrá to len kvôli Scorpiusovi, a aj to len polovicu času.

„Neviem, čo s ňou mám robiť, Blaise.“ prizná sa Draco a so založenými rukami sa oprie o kuchynský stôl. „Ona... ona sa rozpadá a stále ma od seba odháňa. Ako tu mám byť pre ňu, keď mi to nedovolí?“

„Ty len... len pokračuj. Aj keď ti to nedovolí, musíš jej stále dávať najavo, že si tu, aby, keď to dovolí, vedela, že je v bezpečí.“

„A keď nedovolí?“

„Dovolí.“

Draco mierne prikývne.

„A čo ty? Ako sa ti darí?“

„Úprimne?“

Blaise prikývne.

Draco si hlasno vzdychne a pretrie si rukami tvár. „Neviem. Ja... ja sa len snažím byť pre ňu silný, vieš? A pre Scorpiusa. Som dobrý v odosobnení sa, ale toto... toto je ťažké, človeče.“

X

27. júna 2006

Dostane novú sekretárku. Kelly Watsonovú. Je blondínka, má modré oči a našpúlené pery a je sakramentsky krásna. Pri jeho vstupe sa zdvorilo usmeje, predstaví sa a potom sa pokojne vráti k práci. Má skvelú osobnosť a prístup, vďaka čomu dokáže dobre vychádzať s novými spolupracovníkmi a ešte lepšie s klientmi.

O desiatej hodine mu pripomenie, že popoludní má stretnutie. On to zahrá do autu a tvári sa, že na to úplne nezabudol, hoci má podozrenie, že ona o tom aj tak vie. Potom mu podá knihu - agendu, ako ju nazýva. Na prvých stranách sú zoznamy ich klientov a ich letaxové čísla, usporiadané podľa abecedy. Usporiadané a zaznamenané sú aj jeho stretnutia spolu s rôznymi inými udalosťami a dôležitými dátumami. Keď odchádza, poďakuje jej a ponúkne jej kávu z kaviarne - na neho. Osobne už nevie, ako by bez nej zvládal svoje podnikanie.

Obeduje s ostatnými čarodejnicami, smeje sa, usmieva a vtipkuje. A to je len jej prvý deň.

Na konci dňa, keď dokončí celodennú prácu, sa unavene oprie na stoličke a oboma rukami si pretrie tvár. Pokiaľ vie, v kancelárii zostal len on - veď už bude pol siedmej. Ale potom sa otvoria jeho dvere a vojde Kelly. Usmeje sa, mávne na neho a potom vojde dnu, aby mu na stôl položila pergamen so zoznamom zajtrajších požiadaviek. Je na polceste k dverám, keď ju zavolá späť.

„Áno, pán Malfoy?“

„Čo tu ešte robíte?“ spýta sa zvedavo.

„No, som vaša sekretárka. V mojej poslednej práci som nesmela odísť, kým neodišiel šéf,“ odpovie.

„No to je blbosť. Môžete odísť o štvrtej s ostatnými, bez výnimky,“ povie jej.

Ona sa usmeje. „Vďaka.“

Prikývne.

„Hej, nechcete ísť na večeru?“ spýta sa nenútene.

„Večeru?“ zareaguje nechápavo.

„Áno, viete... jedlo. To len, že mi kručí v žalúdku a napadlo mi, že aj vy musíte byť hladný. Nevadí, ak nechcete, bol to len nápad...“

„Nie, áno, večera znie dobre. Aj ja som hladný,“ odpovie a postaví sa na nohy. „Len zavolám manželke, aby som sa uistil, že nezačala večeru...“

„Aha, presne tak. Tak to nevadí...“

„Kelly, uisťujem vás, že je to v poriadku.“ Jemne sa usmeje, keď si berie sako a aktovku.

Kým dorazilo ich jedlo v malej talianskej reštaurácii na konci ulice, takmer zabudol na svoje... no, problémy. Usmieva sa. Smeje sa. A už druhýkrát v ten deň sa čuduje, ako ho preboha vôbec prežil.

X

31. júla 2006

22:12

„Takže?“

Jej hlas ho vydesí. V ich spálni je tma a ona už zvyčajne spí. Zastaví sa uprostred kroku s rozpaženými rukami, pretože je tiež uprostred odhadzovania košele. Zamrmle zaklínadlo Lumos a koniec jej prútika sa rozsvieti, čo mu umožní vidieť jej siluetu sediacu v ich posteli. Čakala naňho.

Prečistí si hrdlo a potom si oblizne pery. „Takže... čo?“ spýta sa nenútene.

„Vyspal si sa s ňou?“ Jej hlas je pokojný, ale trpký.

Zažmurká, telo má napäté. „Čo?“

„S Kelly. Spal si s ňou?“

„Neviem, o čom to hovoríš...“

„Nehraj blbého, Draco. Som múdrejšia než ty. Spal si s ňou, alebo nespal?“

Vzdychol si, pretrel si rukami tvár a sadol si na okraj postele, chrbtom k nej. Iróniou osudu sa práve vrátil domov potom, čo bol s Kelly. V poslednom čase sa s ňou často stretáva, trávi s ňou čas.

„Nespal som s ňou,“ zašepká pravdivo.

„Chcel si?“

„Asi dve sekundy,“ prizná ticho. Pozrie sa na ňu cez plece.

Zažmurká. A potom prikývne. A potom si prehodí nohy cez okraj postele, zrkadlovo kopírujúc jeho polohu chrbtom k nemu.

„Nespal som s ňou...“

„Ale chcel si...“

Hlboko v hrudi mu zavrčí a takmer hrubo sa vytlačí na nohy. „Nechceš sa na mňa ani pozrieť, nieto sa so mnou rozprávať! Nedovolíš mi, aby som sa ťa dotkol, nedovolíš mi, aby som ťa pobozkal! Za celé mesiace som sa od teba ledva dočkal skurveného objatia!“ zakričí a ľavou rukou si prehrabne vlasy, zatiaľ čo pravú zovrie okolo prútika. „Bola milá a láskavá, takže áno, celé dve sekundy som o tom uvažoval, ale neurobil som to! Nemohol som to urobiť...“ dokončí a nedokáže to dokončiť, pretože sa odmlčí.

„Takže o tom to teda je. O tom, že si už niekoľko mesiacov nemal sex,“ uzavrie obviňujúco.

„Hrozné na tom obvinení je to, že mu skutočne veríš.“

„Je to pravda, však?“

„Je to hlúposť,“ vysmieva sa.

„Tak čo...“

„Chýbaš mi!“ vykríkne zúfalo. „Kurva, Grangerová, chýbaš mi. Chýba mi moja žena. Chýba mi moja milenka. Chýba mi moja spriaznená duša.“

„Draco-“

„Chýba mi žena, do ktorej som sa zamiloval,“ zašepká ticho. „Chýba mi, keď ťa objímam, bozkávam ťa a dotýkam sa ťa. A áno, chýba mi milovanie s tebou.“

Opäť sa mu otočí tvárou a zhlboka, roztrasene sa nadýchne. „A Kelly?“

„Bola tam. Prisahám Bohu, Hermiona, myslel som na ňu dve sekundy, ale to je všetko. Nič sa nestalo. Nikdy sa nič nestane.“

Zavrie oči, po líci jej steká osamelá slza. „Aj ty mi chýbaš, Draco,“ zašepká. „Ja len... len ti teraz nemôžem dať to, čo chceš.“

Otupene prikývne.

X

Súčasnosť

Oprie sa v kresle a nahnevane hľadí na rozvodové papiere vo svojich rukách.

Nie je si istý, čo ho hnevá viac: či to, že podala žiadosť o rozvod a neoznámila mu to dopredu, alebo to, že tú žiadosť vôbec podala. Zaskočila ho. Nikto ho nedokázal zaskočiť od jeho piatich rokov, keď sa o to naposledy pokúsil jeho domáci škriatok, a neuspel.

Nehovoriac o akejsi príšernej, skrúcajúcej bolesti v žalúdku a o srdci, ktoré sa mu bolestivo zvieralo v hrudi.

Ona to nemôže urobiť.

Ona sa nemôže len tak vzdať a odísť.

Pokračovanie...