Preklady fanfiction Harryho Pottera

IV. Neopätovanie lásky

Nenávidí ju. Absolútne, absolútne ju nenávidí.

Dobre, tak to je trochu lož. Necíti k nej nenávisť, práve naopak. A práve preto ju nemá rád.

Trochu ju nemá rád. Len trošku.

Možno dokonca ani to nie.

Ide mu o to, že... dobre, tak presne nevie, o čo mu ide. Ale vie úplne určite, že by mu bolo oveľa lepšie, keby ju skutočne nenávidel. Pretože potom by možno nebolo také sakramentsky ťažké byť jej priateľom. Len jej priateľom. Nič - a tým ničím myslí absolútne nič - nie je horšie ako zamilovať sa do svojej najlepšej kamarátky s plným vedomím, že ju nemôžete mať.

Presne tak, zamilovať sa.

Ten odporný pocit v žalúdku, kedykoľvek ju uvidí. Ten rumenec, ktorý mu pokryje líca, keď sa pristihne, ako na ňu hľadí; a modlí sa, aby ho neprichytila aj ona. Ten hnev - čistý, surový a živočíšny - keď je s ním. Ten pocit žiarlivosti, keď sa jej dotýka on, bozkáva ju alebo ju drží za jej prekliatu ruku.

Nikdy nikoho nenávidel viac ako Ronalda Weasleyho.

Ani seba samého nikdy nenávidel viac.

Jeho dvadsiate tretie narodeniny pripadli na sobotu. A tak sa, prirodzene, všetci rozhodnú vziať ho do mesta - a tým „všetci“ myslí Hermionu, Ginny a Pottera. Weasley sa o jeho narodeniny nemohol starať menej. Luna robí všetko, čo od nej ktokoľvek chce. A Neville je v podstate neutrálny. Spočiatku si ani nie je istý, či chce ísť von - alebo dokonca oslavovať. Ale potom, čím viac nad tým premýšľa, tým viac si uvedomuje, že možno je to presne to, čo potrebuje. Možno všetko, čo potrebuje, je noc v meste, trochu tvrdého alkoholu a pár krásnych žien, ktoré mu budú robiť spoločnosť. Možno toto... čosi.., čo cíti ku Grangerovej, je predsa len to. Čosi.

A predsa strávi prvú časť večera pozorovaním Hermiony a Weasleyho, ako si to prakticky rozdávajú v boxe v rohu krčmy. Dobre, ona je síce príliš zdržanlivá na to, aby si niečo začala na verejnom mieste, ale Weasley to stále skúša a skúša a skúša a jediné, čo chce Draco urobiť, je roztrhnúť ho na kusy.

Vypije svojho šiesteho panáka za večer, keď si niekto sadne vedľa neho. Ten niekto má čierne vlasy, okuliare a ten pohľad -  viem, čo robíš.

„Čo je?“ vyprskne.

„Si do nej zamilovaný.“

Draco zažmurká a pozrie naňho. „Prepáč, do koho?“

„Do Hermiony.“

Blondiak zaváha (čo si neskôr uvedomí, že je jeho skazou), nepohodlne sa posunie na barovej stoličke a pozerá do prázdneho pohára od panáka. „Nebuď smiešny, samozrejme, že nie som.“

„Nie som génius, ale nie som ani idiot, Malfoy. Videl som, ako sa na ňu pozeráš.“

Draco si odkašle. „Dobre, povedzme, že v mene diskusie, že som do nej zamilovaný. No a čo?“

Harry pokrčí plecami a prekríži si ruky cez hornú časť barového pultu. „Nič. Len som si to všimol, to je všetko.“

„Si hlupák, Potter.“

„Tak to si aj ty.“

„Nie na dlho.“

„Aha? A ako sa ti to podarí?“

„Jednoducho. Samozrejme, mojím šarmom a dobrým vzhľadom.“

Harry si hlasno odfrkne. „Dobre.“

„Dnes večer idem s niekým domov, Potter. Uvidíš.“

A ide. Teda ide s niekým domov. A tým niekým je prsnatá blondínka, ktorá je v istých oblastiach dosť... nadaná. A napriek tomu si celý čas želá, aby bol s ňou.

X

Niekedy premýšľa, či o tom vie. A potom nad tým prestane premýšľať, pretože vie, že to nemá zmysel.

Je šťastná. A to je jediné, na čom záleží, však?

Je sobota, keď sa celý jeho svet zmení. Je hore len desať minút, keď do jeho bytu vojde ona, oblečená v tmavomodrých úzkych džínsoch a obyčajnom bielom tričku. Najprv sa na ňu pozrie skepticky. „Ahoj, mali sme ehm... mali sme nejaké plány?“ spýta sa a previnilo si pretrie zátylok.

Ona sa ticho zasmeje a prevráti očami. „Nie, ale keby sme mali, mal by si obrovské problémy,“ podpichuje ho.

On si s úľavou vydýchne a usmeje sa na ňu. „Dobre teda, čo ťa sem privádza v toto krásne sobotné ráno?“

Žartovne pokrúti hlavou, položí si ruky na boky a narovná sa. „Všimol si si na mne niečo iné?“

Pokrčí obočie a skepticky si ju premeriava. Merlin, je fantastická. Chvíľu si prezerá jej postavu. Sústreď sa, povie si. Sústreď sa.

„Nie...“ váhavo sa odmlčí a podozrievavo si ju premeriava pohľadom.

„Pozri sa lepšie,“ odpovie.

A on to urobí. V okamihu, keď to zbadá, žalúdok mu klesne na zem a je si celkom istý, že mu prestane biť srdce. Takmer prestane aj dýchať. Strieborný šperk okolo jej ľavého prstenníka sa naňho leskne a diamant na ňom pripevnený sa mihotá v slnečnom svetle prenikajúcom cez okno obývačky a posmieva sa mu. Už to počuje, Weasleyho otravný hlas, ktorý sa chváli. Zažmurká, pohľad mu zablúdi na jej tvár a potom sa vráti späť na prsteň. „Požiadal ťa o ruku...“

Vtedy zapiští, veľmi nepodobne sama sebe, a objíme ho okolo pliec. Sotva pocíti, ako sa jej telo zrazilo s jeho, pretože jediné, čo cíti, je znecitlivenie. Prinúti sa obtočiť jej ruky okolo pása.

„Nie je to skvelé?“ zvolá vzrušene. Odtiahne sa od neho, chvíľu obdivuje prsteň a potom ho obíde smerom ku kuchyni. „Práve minule som hovorila Ginny, že som si nemyslela, že ma niekedy požiada o ruku, a potom ma včera večer zobral na večeru a...“

Prestal počúvať. Jej hlas je preňho ako biely šum, keď mu pred očami prebehne život. Jeho chladný, osamelý život. Vidí seba, slobodného a nešťastného, zatiaľ čo ona má deti a žije s ním dlhý, šťastný život. Vidí sa zvonku, ako sa pozerá dovnútra. Presne tak, ako to vždy bolo. A nenávidí to. Nenávidí myšlienku, že je s niekým iným - s kýmkoľvek iným okrem neho. A čo je ešte dôležitejšie, nenávidí seba samého za to, že s ňou nemôže byť. Tá žiarlivosť a hnev v ňom bublajú a on si na chvíľu myslí, že by mohol vybuchnúť.

„- Nemáš ani potuchy, koľko to pre mňa znamená, Draco. Čakala som na to... celý život,“ povie ticho a sama pre seba sa usmeje. On ju pozorne sleduje. „Teda, viem, že to nevyzerá, že mi záleží na tých tradičných ľúbostných veciach, ale je to pekné, vieš? Vedieť, že ťa niekto takto miluje, to je... no, nič sa tomu nevyrovná.“

Pevne sa usmeje, pery má tenké a napäté. Nútene.

Ona si sadne na pohovku, s úsmevom pohladí vankúš vedľa seba a on jej s nevôľou vyhovie. „Budem sa vydávať, Draco!“

„Ty sa budeš vydávať...“

„Bude toho toľko, čo treba naplánovať. Pomôžeš mi, však?“

„Ja? Ja neviem, Grangerová...“

„Ale no tak! Musíš!“ nalieha.

„Nemyslím si, že môžem...“

„Ginny je moja družička, takže sa so mnou postará väčšinou o všetko, ale budem potrebovať aj tvoj názor,“ povie jemne.

Vzdychne si, vyštverá sa na nohy a rukami si prehrabne vlasy. Chce povedať nie. Chce rázne odmietnuť mať s tým čokoľvek spoločné. Ale potom sa na ňu pozrie a ona mu venuje ten pohľad. Ten pohľad, ktorý miluje a nenávidí zároveň. „Nepotrebuješ ma.“

„Si jeden z mojich najlepších priateľov, Draco, vždy budem chcieť poznať tvoj názor.“

Vnútorne sa uškrnie, pretože vie, že keby jej povedal svoj úprimný názor, neznášala by ho.

„Prosím? Znamenalo by to pre mňa celý svet,“ zašepká.

Zastoná a pretrie si rukami tvár. „Dobre, áno. Fajn.“

Opäť zapiští, ešte viac nepodobná sama sebe ako prvýkrát. „Ďakujem! Ďakujem, ďakujem, ďakujem! Ahhh! To je také vzrušujúce, nemôžem uveriť, že sa to deje,“ zamrmle, skôr pre seba ako pre čokoľvek iné.

A zatiaľ čo ona ďalej bľaboce o blížiacej sa svadbe, Draco si sadne na pohovku a zatrpknuto uvažuje, kedy ho Merlin prestane trápiť.

X

Chce sa zabiť. Dobre, zabiť sa zdá byť trochu drastické, však? Áno. Ale rozhodne sa chce prekliať.

Áno, prekliatie seba samého znie správne.

Jedna vec je, uvedomuje si, keď muž sedí v obchode so svadobnými šatami a čaká, kým si jeho najlepšia polovička dokončí skúšky desiatok rôznych šiat. Ale úplne iná vec je, keď je tento muž zamilovaný do spomínanej najlepšej kamarátky - nevesty, ktorá nikdy nemôže byť jeho.

Je krásna. Skutočne úžasná, v každých šatách. Má ten „nevestin“ šmrnc, oslnivý úsmev a vyzerá tak... šťastne. A on sa cíti tak strašne nešťastne. (Úprimne, čím si zaslúžil také zlomené srdce? To je rečnícka otázka...)

Sedí, oblečený v tmavomodrých džínsoch a starej polokošeli, na pohovke pred jej šatňou. Ruky má prekrížené na hrudi a hľadí priamo pred seba na sklenený stolík pred sebou. Nemala by tu byť Ginny? Alebo jej matka? Alebo dokonca Potter? Prečo si musela vybrať práve jeho, aby jej vyberal svadobné šaty?

Kútikom oka zachytí záblesk čistej bielej farby a pohľadom ho nasleduje do strany, kde Hermiona vyjde spoza závesu v šatni v ďalších bielych šatách. Všetky ostatné vyzerali rovnako, ale tieto... tieto sú iné. Na rozdiel od dievčenských, volánových a extravagantných sú tieto klasické a elegantné a... Merlin, je tu zrazu horúco? A kam sa podel všetok kyslík?

Oči má na nej prilepené, nedokáže odvrátiť zrak, a predsa by tak zúfalo chcel utiecť opačným smerom. Toto je mučenie. Absolútne, srdce drviace mučenie.

„Môžeš ma zapnúť?“ spýta sa a otočí sa tak, aby k nemu stála chrbtom.

Prehltne hrču v hrdle, keď vykročí dopredu a trasúcimi sa rukami jej zapne zips na zadnej strane šiat. Chrbát je aj po zapnutí zipsu odhalený tak hlboko, že mu to takmer rozbúri predstavivosť. Jej pokožka je jemná a hladká pod jeho hánkami, keď sa dotýkajú jej chrbta, aby zapol sponu. Vonia po vanilke a čerešniach a vlasy má stiahnuté do nedbalého konského chvosta, takže jej vyniknú hladké krivky ramien a krku. Bolo by také ľahké, pomyslí si, skloniť hlavu a pobozkať ju na krk...

Odkašle si, keď sa stiahne, lebo sa bojí, čo by mohol urobiť, keby sa zdržal dlhšie.

Otočí sa späť a s úsmevom ho obíde, keď prejde okolo malého pódia a pozrie sa na seba do rôznych zrkadiel. „Tak čo si myslíš?“

Zažmurká a pozrie sa na ňu cez zrkadlo.

„Draco?“

„Hmm?“

„Čo si myslíš?“

„Myslím, že si tieto mala vyskúšať už dávno,“ odpovie nenútene a strčí si ruky do vreciek.

Usmeje sa a točí sa zo strany na stranu, aby skontrolovala všetky uhly na šatách a spôsob, akým padajú na zem. „Myslím, že toto sú tie pravé.“

On jej úsmev opätuje, napriek tomu, že ním lomcuje bolesť zo žiarlivosti.

„Navyše si myslím, že sa Ronovi budú páčiť,“ rozplýva sa šťastne.

Prikývne a vráti sa k pohovke, aby si sadol. Nemôže sa na ňu stále pozerať, keď vyzerá takto - celá krásna a bezchybná a taká úplne bez zábran. Mohol by urobiť niečo, čo by inak oľutoval, a ona by sa mu už nikdy nemusela prihovoriť. Zatvorí oči, aby striasol myšlienky a pocity, ktoré ho sužujú, a s hlavou v dlaniach sa predkloní.

„Si v poriadku?“ spýta sa, jej hlas je zrazu hlbší a znepokojený.

„Áno, len som unavený,“ zamrmle.

„Si si istý?“ spýta sa skepticky, keď obchádza pohovku a sadá si vedľa neho.

„Si si istá, že by si v tých šatách mala sedieť...“

„To je v poriadku. A prestaň meniť tému. Už niekoľko týždňov sa správaš čudne,“ poznamená.

Páni, to by ma zaujímalo prečo, pomyslí si zatrpknuto. „Som v poriadku.“

„Nie, nie je. Poznám ťa, Draco. A viem, keď ťa niečo trápi, tak mi to povedz.“

„Nemám čo povedať.“

„Draco...“

„Len to nechaj na pokoji, dobre?“ vykríkne a štverá sa na nohy. Ona mierne nadskočí, vyľakaná. „Na rozdiel od všeobecného presvedčenia, Grangerová, nemusíš vedieť všetko, pretože nie všetko sa týka teba,“ odsekne.

A okamžite to oľutuje. Najmä keď sa zamračí a odvráti pohľad, keď sa vytláča na nohy. Zmocní sa ho pocit viny, keď sa naposledy pozrie na svoj odraz, kým zmizne v prezliekarni a zatiahne záves. Vzdychne si a oprie sa o stenu vedľa závesu. „Je mi to ľúto,“ povie ticho a uvedomí si, že nikdy predtým na ňu takto nevyskočil. Teda aspoň nie od ich súperiacich dní na Rokforte. „Je to len... je to niečo, čo si musím vyriešiť sám, chápeš?“

Podľa jej mlčania vie, že to chápe, pretože keby to nechápala, povedala by mu to.

X

Nevidel ju už niekoľko týždňov. A prvýkrát to nie je preto, že by sa jej vyhýbal. Je to preto, že ona sa vyhýba jemu. Spočiatku to mohlo byť požehnaním. Poskytovala mu priestor, ktorý tak zúfalo potreboval. A predsa teraz, keď ho má, ho nechce.

Je utorok, tri týždne pred stanoveným termínom svadby, keď ju zaženie do kúta v jej kancelárii. Snaží sa ho odbiť slovami, že je príliš zaneprázdnená na to, aby sa s ním rozprávala, ale on ju ignoruje a oprie sa o dvere s rukami prekríženými na hrudi.

„Mohol by si, prosím ťa, odísť?“ prosí ho a ani nezdvihne zrak od stola.

„Prepáč, nedá sa. Pozri, vyhýbaš sa mi a ja chcem vedieť prečo,“ povie jej.

„No, predpokladám, že teraz už vieš, aké to je,“ zamrmle.

Usmeje sa, lebo vie, že si to zaslúži. „Bez ohľadu na to, nikam nepôjdem, kým sa so mnou neporozprávaš.“

Zahľadí sa naňho. „Ja, porozprávať sa s tebou? No to sedí, vzhľadom na to, že ty si ten, kto mi nechce povedať, čo ti je,“ pripomenie mu.

„Takže o tomto  to je. Si nahnevaná, pretože na to nevieš prísť.“

„Som nahnevaná, lebo ja ti všetko hovorím, a ty mi ani nedokážeš povedať, čo ti tak strašne rozrušilo myseľ, že sa mi nedokážeš ani pozrieť do očí!“ vykríkne a vytlačí sa na nohy.

Vzdychne si a pretrie si rukami tvár. „Naozaj to chceš vedieť? Naozaj chceš vedieť, na čo myslím?“

„Áno.“

„Naozaj chceš vedieť, čo mám na mysli?“

„Á-áno.“ Koktá, akoby si už nebola celkom istá, či to naozaj chce vedieť.

„Fajn. Myslím, že si sa zbláznila,“ povie jej úprimne. „Myslím si, že práve teraz robíš najväčšiu chybu svojho života, keď sa vydávaš za Weasleyho. Myslím si, že máš na oveľa viac ako on a ani si to neuvedomuješ.“ Prejde po miestnosti a zastaví sa pred ňou. „Je toho toľko, čo by si mala robiť, toľko toho môžeš urobiť a získať. A ty sa uspokojíš s... Lasičiakom, ktorý nemá ani potuchy o tom, čo má. Nechová sa k tebe tak, ako si zaslúžiš, ale ty si buď príliš slepá, alebo príliš hlúpa, aby si si to uvedomila...“

„Nevieš, o čom hovoríš...“

„Tiež si myslím, že je tam vonku mohlo stovka chlapov, ktorí čakajú na svoju šancu s tebou a vedia, že pre teba môžu byť lepší ako nejaký úbohý ryšavý Lasičiak, ale nikdy tú šancu nedostanú, pretože sa bojíš priznať, že nie si naozaj taká šťastná, ako by si mohla byť. Spokojná, iste, ale nie šťastná.“

Zahryzne si do vnútornej strany líca a tvrdohlavo si prekríži ruky na hrudi. „Dobre, fajn. Pouč ma. Ak je vonku toľko mužov, ktorí chcú byť so mnou, tak prečo som ich ešte nestretla, čo?“

Usmeje sa a pokrčí plecami. „Možno si ich už stretla a len si to neuvedomuješ.“

„Ach tak? A kto by...“

Pobozká ju. Nevie, prečo si myslí, že je to dobrý nápad, najmä preto, že vie, že je to veľmi zlý nápad, ale v jednej chvíli sa naňho pozerá celá zranená a požadujúca a v ďalšej ju bozkáva. Rukami ju objíma a jeho pery sú na jej tvári pevné, ale neisté. Jej pery sú mäkké, hodvábne a našpúlené. Prechádza jej jazykom po spodnej pere a prosí o vstup. Zastoná a on to využije, vkĺzne jej jazykom do úst, zatiaľ čo jej ruky mu skĺznu okolo krku a pritiahne si ho bližšie. On stoná, ochutnáva ju, vychutnáva si ju a želá si, aby si ju mohol nechať.

Ona sa odtiahne ako prvá, odtlačí sa od jeho hrude a lapá po dychu. „Čo... čo to bolo?“

„Ja som ten muž,“ zašepká a hlas mu zachrípne.

Oči sa jej rozšíria v šoku a potom sa zmätene zúžia, keď ustúpi a potichu krúti hlavou. „Ty... nie, nie... nemôžeš.“

Odkašle si a cúva smerom k dverám. „Mal by som ísť...“ A s tým sa otočí na päte, príliš veľký zbabelec na to, aby jej povedal, čo naozaj cíti.