Preklady fanfiction Harryho Pottera

Jún

17. jún

Ticho si vzdychne, prehadzuje sa a otáča, keď sa snaží nájsť pohodlnú polohu. Zdá sa, že žiadna neexistuje, pretože sa ju snaží nájsť už celé hodiny. Netreba ani hovoriť, že nemôže zaspať. V duchu zastoná a posadí sa. Prehrabáva si rukami rozstrapatené vlasy, keď sa rozhliadne po miestnosti. Harry spí na svojej posteli. Ron spí na svojej.

Dracova je prázdna z dôvodu, že sedí vonku na stráži. Zahľadí sa smerom ku vchodu a cez štrbinu v dvernej plachte zahliadne oheň. Vyštverá sa na nohy, z postele schmatne odhodenú prikrývku a omotá si ju okolo pliec. Po špičkách prechádza stanom a potichu sa zakráda von.

Pozerá na ňu, jeho sivé oči žiaria v mihotavom svetle ohňa, keď štuchá palicou do jedného z polien.

„Ahoj,“ zašepká a pridá sa k nemu pri ohni. Prekríži si nohy v tureckom sede a oprie sa o kmeň stromu, pod ktorým sa usadil.

Elegantne zívne. „Grangerová.“

„Môžeš ísť dovnútra, ak chceš, oddýchnuť si. Aj tak nemôžem spať.“

„Nebol by som schopný spať, ani keby som sa snažil,“ zamrmle.

Zavládne medzi nimi ticho. Ona sa posunie na tvrdej zemi, aby si našla pohodlnú polohu - z ktorej ani tu nenachádza nič. Roztržito trhá trávu a hádže steblá do ohňa.

Kútikom oka ho pozoruje. Jeho bledá tvár prakticky žiari vo svetle ohňa a vlasy sa mu lesknú. Jeho pokožka pôsobí tak krehko, ako porcelán alebo sklo. Tak trochu dokonalo. Aj jeho oči sa vo svetle ohňa lesknú, strieborné škvrnky v jeho inak sivých dúhovkách nádherne odrážajú svetlo.

Ticho je príjemné, uvedomí si, a predsa ho chce vyplniť. Jej zvedavosť ju premôže. „Ako sa majú tvoji rodičia?“ spýta sa potichu.

Na chvíľu sa na ňu pozrie zboku. „To neviem. Nevidel som ich už celé mesiace, odkedy som ťa našiel.“

„Chýbajú ti?“

„Chýba mi mama,“ prizná a rýchlo zažmurká, keď sa pozrie do ohňa.

„Prečo si naozaj odišiel? Určite by si tam bol v bezpečí...“

Pokrčí plecami. „Prestal som veriť klamstvám, ktoré mi celý život nahovárali. Bezpečie však nie je práve to slovo, ktoré by som použil... Okrem toho, keby som sa teraz vrátil, zabil by ma za to, že som odišiel. Som bezpečnejší kdekoľvek inde, len nie tam.“

Chápavo prikývne a odvráti od neho pohľad do ohňa.

„A čo tvoji rodičia?“

Smutne sa usmeje a kútikom prikrývky si z tváre utrie slzu. „Rodičia by ma nespoznali, ani keby ma videli,“ zašepká a pritiahne si nohy k hrudi. Cíti, ako ju pozoruje. „Vymazala som im spomienky na mňa aj na mágiu a oni sa odvtedy presťahovali do Austrálie. Čím ďalej sú, tým sú vo väčšom bezpečí.“

„Chýbajú ti.“ Nie je to otázka. Je to konštatovanie. Fakt.

„Áno. Chýbajú mi.“

X

28. júna

Hermiona, oblečená v jednom z otcových starých univerzitných tričiek a odstrihnutých džínsových šortkách, sa vydáva na krátku cestu k malej rieke neďaleko kempu. Zdá sa jej, že od posledného umývania uplynula celá večnosť - hoci v skutočnosti vie, že je to len pár dní. Pozrie sa dolu malým svahom a prekvapí ju, že vodu už okupuje Malfoy. Zastane vedľa hromady jeho šiat a dovolí si na neho hľadieť. Koniec koncov, pozeranie nikomu neublíži.

Stojí po pás vo vode chrbtom k nej, mierne opálený od posledných dní na slnku. Vidí obrysy jeho svalov na chrbte a ramenách - vyrysovaných od metlobalu, pomyslí si. Pohľad jej padne na jeho boky, úzke a štíhle, strácajúce sa vo vode. Voda je dosť vysoká na to, aby mu zakryla zadok, ale dosť nízka na to, aby nechala len málo priestoru na predstavivosť. Je v dobrej kondícii, to musí uznať. Niet divu, že sa po ňom dievčatá na Rokforte obzerali.

Začne sa otáčať a ona spanikári, náhli sa, aby to vyzeralo, že sa nepozerala. Automaticky zhodí svoje veci - uterák, mydlo, vlasové prípravky a náhradné oblečenie - k nohám a predstiera, že ich usporadúva.

„Grangerová,“ zavolá.

Vzhliadne a rozpačito zamáva, keď sa na ňu usmeje. „Hej, práve som...“

„Obdivovala výhľad?“ podpichne ju.

„Len som čakala,“ odpovie rýchlo a nepríjemne sa posunie.

„Jasne. Hodíš mi uterák?“ spýta sa a zdvihne ruku, aby ho zachytil.

Zažmurká a snaží sa vymazať z mysle obraz jeho tehličiek na bruchu, keď zdvihne uterák a hodí ho po ňom. On ho s ľahkosťou zachytí a ona sa zasmeje. „Pekný chyt.“

„Pekný hod.“

Pozerajú na seba akoby celú večnosť, kým prehovorí a preruší ticho. „Otočíš sa?“

„Aha, správne. Prepáč,“ zamrmle a začervená sa, keď sa rýchlo otočí. V rozpakoch si zaborí tvár do dlaní a krúti hlavou, keď si potichu nadáva. Mala počkať. Keby počkala ešte päť minút, nič z toho by sa nestalo. Teraz dokáže myslieť len na to, aké trápne to bude s Harrym a Ronom...

Jeho hlas ju vtedy vystraší, ale nie tak ako jeho dych na jej krku. „Je celá tvoja.“

„Ďakujem,“ zašepká.

A potom odchádza, oblečený iba v nohaviciach, s uterákom a tričkom prehodenými cez plece.

X