Preklady fanfiction Harryho Pottera

II. Posilnenie puta

Je naštvaný. Asi by na ňu nemal byť naštvaný, ale je.

Ešte nikdy predtým na ňu nebol naštvaný, a tak je ten pocit akýsi zvláštny a nepríjemný. Ale napriek tomu nedokáže zabrániť tomu, aby mu v žilách nekoloval hnev alebo aby sa mu do pórov nevsiakol pocit zrady.

Pred dvoma týždňami dostala prácu na ministerstve na oddelení starostlivosti o magické tvory. V ten víkend to oslavovali - napriek tomu, že jej priateľ a najlepší kamarát ho stále nemajú radi. Aj napriek tomu, že bol tak trochu zatrpknutý tým, že tú prácu vôbec dostala. Samozrejme, že mal kvôli nej radosť a ona si to zaslúžila viac než ktokoľvek iný. Lenže ona ju získala už po týždni, zatiaľ čo on čakal mesiace, kým sa mu ozvali z oddelenia aurorov.

Až do dnešného rána to uzavrel s tým, že on jednoducho nie je vhodný pre aurora - je predsa bývalý smrťožrút -, zatiaľ čo Potter a Weasley si stále užívali slávu. Ale opäť len do dnešného rána. Pretože dnes ráno dostal poštou list z oddelenia aurorov, v ktorom ho žiadali, aby sa dostavil na pohovor. Bol by sa nadchol, keby sa niekde na konci listu nespomínalo Grangerovej meno.

Vypochoduje z výťahu na jej poschodí, čím si vyslúži niekoľko zvedavých pohľadov a pár úškľabkov od jej spolupracovníkov. Bez toho, aby ich vôbec vzal na vedomie, vtrhne do jej kancelárie.

„Ahoj, Draco.“

„Potrebujem s tebou hovoriť.“

„Dobre, daj mi chvíľu...“

„Ihneď, Grangerová.“

Konečne sa naňho pozrie, zaskočená hnevom v jeho hlase. „Čo sa deje?“

„Dostal som list z oddelenia aurorov.“

„To je skvelé!“

„Jediný dôvod, prečo som ten list vôbec dostal, si bola ty.“

„Ach, áno, čo sa toho týka...“

„Myslel som, že som ti povedal, že to zvládnem,“ odsekne.

„Zvládol si to, ja som len...“

„...strčila nos tam, kam si nemala.“

Je na rade ona, aby sa naňho zamračila a založila si ruky na hrudi. „Mal by si mi poďakovať...“

„...poďakovať sa ti? Urobila si zo mňa úplného idiota, Grangerová!“

„Len som sa ti snažila pomôcť, Draco-“

„- Nepotrebujem tvoju pomoc! Nepotrebujem, aby si za mňa bojovala moje bitky, a nepotrebujem, aby si využívala svoj status hrdinky na to, aby si mi zohnala prácu.“

„Dobre, stiahnem svoj odporúčací list.“

„Výborne.“

„Skvelé.“

Zavládne medzi nimi ticho, v ktorom rozpačito stoja, kým ho ona preruší. „Chystáš sa ísť na ten pohovor…”

„Ja neviem...“

„Musíš!“ Prosebne sa naňho pozrie. „Nechoď tam len preto, že si nahnevaný na to, ako sa to stalo. Nezahadzuj takú príležitosť len preto, že sa na mňa hneváš.“

Cíti, ako jeho odhodlanie začína mäknúť už len pri pohľade na ňu, nehľadiac na tón jej hlasu. Prikývne, najmä preto, že nevie, čo iné povedať, otočí sa na päte a odíde.

X

O dvadsaťštyri hodín neskôr, po absolvovaní pohovoru a prijatí pozície, sa začína cítiť čoraz previnilejšie za to, ako sa k nej správal. Vie - vedel, že to urobila len preto, aby mu pomohla, z dobroty svojho veľkého srdca. Ale nebol to ten čin, ktorý ho naštval. Bol to fakt, že nielenže to urobila za jeho chrbtom, ale urobila to aj po tom, čo jej výslovne povedal, aby to nerobila. Nechcel jej dobročinnosť - aj keď ona to tak odmietala nazvať. Nechcel prechádzať životom, dostávať, čo chce, len preto, že ona to môže urobiť, akoby bol chudobný a nehodný.

A tak na druhý deň cestou do jej kancelárie vyzdvihne obed ako ponuku na zmier. Tentoraz, keď vystúpi z výťahu, pohľady, ktoré naňho pozerajú, sú nesmelé a ustráchané, akoby sa báli, čo by mohol povedať alebo urobiť, keď je teraz aurorom. A na rozdiel od predchádzajúcej situácie, keď bez ohlásenia vtrhol do jej kancelárie, najprv zaklope, až potom opatrne zatlačí na dvere a strčí hlavu dovnútra, aby zistil, či je zaneprázdnená.

Ona zdvihne zrak od stola, oči sa jej pri pohľade naňho zúžia, a on aj tak vojde a v geste odovzdanosti jej ponúkne plastový obal.

„Je to tvoje obľúbené.“

„Pri akej príležitosti?“ spýta sa skepticky.

„Nie je žiadna príležitosť. Chcem sa len ospravedlniť,“ prizná, položí nádobu na stôl pred ňu a potom si sadne na stoličku oproti nej a položí pred seba svoju vlastný obal. „Nemal som na teba minule vybuchnúť, len som...“

„Nie, mal si pravdu. Žiadal si ma, aby som sa do toho nemiešala, a ja som ťa neposlúchol. Takže ma to mrzí. Ja len... vedela som, koľko to pre teba znamená a - ale aj tak som to nemala urobiť.“

Vzdychne si a oprie sa do kresla. „Ak ťa to poteší, tak som to miesto prijal.“

Zdá sa, že jej oči sa rozžiarili - alebo možno je to tým, že okolo nej tancuje svetlo - a usmeje sa.

„Vážne si to urobil? To je skvelé! Vidíš, vedela som, že to zvládneš, len si potreboval postrčiť. A oni potrebovali len poradiť, to je všetko.“

Prikývne, otvorí nádobu a zoberie si prvé sústo.

Natiahne sa cez stôl a položí svoju ruku na jeho.

„Každý potrebuje niekoho, kto sa oňho postará, Draco, dokonca aj ty. A neznamená to, že si slabý, keď si to priznáš.“

Potom sa usmeje a pokrúti hlavou. „Čo by som si na svete počal bez tvojej múdrosti, však?“

Jej jedinou odpoveďou je ten ohromujúci úsmev, a to je viac než dosť.

X

Jej rodičia sa v poslednom čase často hádajú, a tak Hermiona prirodzene trávi veľa času obavami, aký to bude mať vplyv na jej rodinu. On trávi väčšinu toho času obavami o ňu. Neje tak často ako predtým a častejšie ako inokedy pobehuje okolo a snaží sa vyriešiť problémy všetkých ostatných, pretože nedokáže vyriešiť svoje vlastné.

Jedného večera, týždeň predtým, sa objavila na prahu jeho dverí s vaničkou zmrzliny a všetko mu povedala. Povedala mu, že to, že je čarodejnica, jej rodičom hneď od začiatku zamotalo hlavu. Samozrejme, spamätali sa, ale už to nebolo také ako predtým. A potom, keď sa vrátil Voldemort, otázka jej bezpečnosti takmer roztrhla dom na dve polovice, pretože matka si ju chcela nechať doma, zatiaľ čo otec mal pocit, že na Rokforte, kde ju môže chrániť Dumbledore, bude bezpečnejšie. A predsa sa všetko začalo skutočne rúcať až vtedy, keď ich po vojne našla v Austrálii a vrátila im spomienky. Akoby to už neboli tí istí ľudia.

Neustále sa hádali, vždy boli nešťastní a zároveň sa snažili urobiť nešťastným toho druhého.

A len sa to zhoršovalo, až sa začala obávať najhoršieho - rozvodu.

Celý čas, čo mu vysvetľovala situáciu - pokojne a pri zmrzline a doma urobenej káve -, len sedel a počúval. Keď skončila, poďakovala mu.

„Je to iné, keď sa o tom rozprávam s tebou. Nerada o tom hovorím s Ronom alebo Harrym,“ priznala. A keď sa spýtal prečo, jej odpoveď bola jednoduchá. „Pretože ty len počúvaš. Dovolíš mi, aby som sa vyrozprávala, necháš ma robiť si starosti a potom ma objímeš. Ron mi vždy musí povedať, že všetko bude v poriadku, alebo že robím unáhlené závery, a Harry chce vždy všetko len napraviť. Niekedy je to fajn, ale teraz je to len... Som rada, že sa s tebou môžem porozprávať.“

Už len toto vyhlásenie preňho znamenalo viac než to, že mu zabezpečila prácu na oddelení aurorov (v ktorom momentálne nakopáva všetkým zadky), pretože to znamená, že jej na ňom nielen záleží, ale že mu aj dôveruje.

Skutočne mu dôveruje.

Dnes, ako si čoskoro uvedomí, to nie je inak. Práve vyšiel zo sprchy, keď mu niekto zaklopal na dvere. Preklínajúc sám seba si prútikom osuší zvyšok tela a potom si rýchlo natiahne nohavice a tričko. Ozve sa ďalšie zaklopanie, keď siahne po kľučke a cez bočné okno zazrie jej neposedné vlasy. Jemne sa uškrnie a potiahne dvere.

„Koľkokrát ti mám hovoriť, Grangerová, že nemusíš klopať,“ podpichuje ju. Jeho doberajúci úsmev však zmizne, keď vidí, ako sa jej v očiach zbiehajú slzy a ako sa jej chveje spodná pera, keď naňho pozerá, kvapkajúc smútkom a zradou.

A on to vie.

Natiahne k nej ruku, pravou rukou ju objíme okolo krku a ľavou okolo ramien, keď si ju pritiahne k hrudi. Ako na povel začne vzlykať do látky jeho košele, keď ju vtiahne dovnútra a zavrie dvere.

O päť minút neskôr už sedia na jeho balkóne a obaja si doprajú šálku čaju. Neisto ju pozoruje, ako prechádza prstami po okraji porcelánovej šálky.

„Nemôžem uveriť, že sa rozvádzajú. Teda, samozrejme, môžem tomu veriť, ale jednoducho... nechcem tomu veriť,“ zašepká.

„Myslím, že nikto nechce veriť, že jeho rodičia v niečom zlyhali,“ odpovie ticho.

„Som úbohá, však? Mám dvadsaťdva rokov a plačem, lebo sa moji rodičia rozvádzajú...“

„Vôbec nie, zlatko. Myslím, že je to úplne normálne.“

Nakoniec sa mu dostane úsmevu.

„Ešte som sa nerozprávala s Ronom ani s Harrym, takže si to zatiaľ môžeš nechať pre seba?“

„Úprimne, Grangerová, prečo by som sa s nimi mal rozprávať?“

Hravo prevráti očami a napije sa čaju. „Mimochodom, ďakujem, som tvojou dlžníčkou.“

„Nič mi nedlžíš. Ak niekto z nás niečo dlhuje tomu druhému, tak som to ja.“

Usmeje sa, pokrúti hlavou a pritiahne si kolená k hrudi.