Preklady fanfiction Harryho Pottera

Šiesta kapitola: Šialenec

Stál uprostred kukuričného poľa, ktoré bolo také vysoké, že videl len oblohu. V tom maličkom výhľade sa nepokojne krútila, ako tomu zvyčajne bývalo v jeho snoch, ale práve teraz ju začala pohlcovať čierňava. Prekvapilo ho to, zapotácal sa dozadu, našiel najdlhšie steblo a zúfalo sa ho chytil. Lenže mierny šuchot za jeho chrbtom ešte väčšmi umocnil jeho túžbu dostať sa z toho kukuričného poľa preč. Spolu s krokom sa mu zrýchlilo dýchanie a spôsob, akým sa pohyboval, nebol ničím iným než bezcieľnym potkýnaním sa. A čosi dlhé sa kĺzalo po zemi; na okamih zazrel dlhý, tmavozelený koniec Nagini.

Rozbehol sa úplne rovnako, ako tomu bývalo zakaždým; táto halucinácia sa nijako nelíšila od ostatných. Ako sa predieral cez stiesnený priestor, zvuk trenia sa mohutného hada ho rýchlo nasledoval. Zdalo sa však, že Malfoy napriek vedomej neistote vedel, kam smeruje. Krv, ktorá mu kvapkala z prednej časti tváre, mu neúnavne stekala do úst a cítil chuť železa, čo mierne znepokojovalo jeho vnímajúcu myseľ. Keď pokračoval v rýchlych krokoch, bol si takmer istý, že cíti, ako mu na tvár dopadá slabý vietor.

A potom sa z ničoho nič kukurica pred ním rozostúpila, akoby ju nejaká neznáma sila odtiahla do strany. Na béžovej čistinke čosi stálo, veľká postava zdvihnutá do výšky, ktorá sa črtala v tieni vysokej trávy. Ten tieň mal napnuté ruky nahor, hlavu ochabnuto zvesenú. Vlasy postavy poletovali okolo hlavy a tá bezvládna vec visela na veľkom drevenom kole.

Okolo Malfoya a toho strašiaka, ktorého hruď sa dvíhala a klesala, sa narýchlo zdvihol vietor. Z otvorených úst tej veci sa ozývalo len chrapľavé dýchanie, spomedzi pier vychádzal mierne biely závan studeného vzduchu. Malfoy sa však rozhodol neplytvať časom, keď sa rozhodol konať bez toho, aby si to najprv naozaj premyslel. A tak mierne vykročil dopredu, predklonil sa, vlastná guča v hĺbke jeho hrdla.

"Zdra-zdravím?" jemne sa spýtal trpiaceho a jeho vlastné vlasy sa mu prehnali okolo bledej tváre. "Po-počujete ma?"

Neprišla žiadna odpoveď a Malfoy to už nevydržal. Aj vo svojej snovej halucinácii vedel, že na tejto scéne niečo nesedí. Dokonca takmer rozoznal dýchanie, slabé a pôvabné dychy niekoho, o kom si bol istý, že ho poznal... možno k nemu aj niečo cítil. Pri nedostatku svetla, napriek mesiacu, telo na strašidelnom kole mierne stonalo, hoci nespalo. Po chvíli, keď medzi nimi nepadli žiadne slová, postava konečne zdvihla ťažkú hlavu. A vtedy ju mohol vidieť, žiariacu napriek krvi, ktorá jej vytekala z hlavy. Oči Hermiony Jean Grangerovej sa otočili a potom sa uzamkli v Dracových, jej ústa pomaly sformulovali slová: "Pomôž mi."

Draco okamžite vyrazil vpred, srdce mu zúfalo búšilo hlboko v tele. Sotva dokázal zdvihnúť ruky, ale takmer zúfalo nimi hmatal po kole. Hermiona už nepovedala ani slovo. Namiesto toho sa zdalo, že vydesene hľadí do diaľky a po tvári zašpinenej od blata jej stekajú slzy, ktoré ju skôr špinia, než čistia.

"Ne-neboj sa," volal na ňu Malfoy cez drsný šum silného vetra, "dostanem ťa dolu... dostaneme sa odtiaľto a..."

Potom sa to ozvalo znova, ten škriabavý zvuk hada, pri ktorom sa Hermionino telo mierne zachvelo. Dialo sa čosi väčšie - napriek vetru bolo oveľa horúcejšie. A obloha sa rozžiarila oranžovými plameňmi, ktoré pohltili noc v plnosti svojho červeného povestného chaosu. Niečo horelo, svet sa pred jeho očami rozplýval do ničoty. A okolo nich sa ozýval zvuk hada; a zvuk páru bosých, hnijúcich nôh, ktoré dopadali na hrubú zem pokrytú kukuricou. Na kole, na ktorom visela, Hermionine oči našli v diaľke niečo, čo sa hýbalo, približovala sa k nim, hlava niekoho bez vlasov a podobná mŕtvole. Hermionin dlhý, pretiahnutý výkrik sa hlasno rozozvučal nad tým šialenstvom.

Obaja prepadli hlbokému záchvatu paniky. Ruky sa mu šmýkali na lanách, ktoré obopínali Hermionino telo, a jediné, na čo dokázal myslieť, bolo, aký skutočný bol celý ten sen. Hermiona sa však nebránila, ani v najmenšom sa mu nesnažila pomôcť. Namiesto toho dovolila, aby zostala bez života visieť na drevenom kole, s očami vyvalenými dopredu, s divokým a namáhavým dýchaním.

"Pšššt," prikázal Draco zúfalo, bál sa postupujúcej mŕtvoly v diaľke, ktorá začala nemilosrdne volať jeho meno. Malfoyove ruky hmatali po povrazoch, oškieral si hánky o rozštiepené úlomky trčiace z kola.

"Prosím, Hermiona..."

"Draco," ozval sa ťahavý hlas, vysoký a nezabudnuteľný, "Draco..."

Na pozadí scény sa rozhorelo pole. Každý centimeter dlhej kukurice vzbĺkol v červených žeravých plameňov, tlejúcich po stonke každého z nich osobitne. A Malfoyova definícia ponáhľania sa nadobudla úplne nový význam. Šmátral po nepoddajných lanách, zo všetkých síl sa snažil, aby uvoľnil čo i len jeden uzol. Snažil sa, kým ho niečo nezasiahlo priamo do hrude. Telom sa mu rozšíril spaľujúci pocit a on sa nedobrovoľne zosunul, len rukami zabránil tomu, aby sa v bezvedomí úplne zrútil na zem. Hermiona si to však zrejme nevšímala, len sa pozerala dopredu, vystrašene hľadela priamo pred seba.

A Nagini sa prešmykla okolo Malfoyovej vystretej nohy, úplne ju obtočila a zmocnila sa jeho štíhleho členka. Keď sa Voldemort konečne priblížil na dohľad, oheň postupoval spolu s ním. A keď sa doplazil ku kolu, zmocnil sa konca Hermioninej bielej sukne a v okamihu ukončil svet.

Pansy Parkinsonová sa zhlboka nadýchla. Tvár mala bielu ako duch a vlasy rozstrapatené. A hoci Malfoy nebol úplne v bezvedomí, keby nevedel lepšie, najviac z nich dvoch trpela práve Pansy.

"Do prdele!" zafučala a cúvla dozadu, pričom jej prútik buchol o podlahu. Nepoužila ho; naozaj nenašla silu ani zaklínadlo. Neužitočne zízala späť na Malfoya, oči mala široké a divoké.

"Toto mi nerob, Draco! Nikdy... nikdy." Potom roztrasene siahla rukou do malej príručnej kabelky, vytiahla z nej škatuľku cigariet a dvoma nepokojnými prstami siahla dovnútra. Obzrela sa na Draca, naklonila bradu nabok a priložila si cigaretu k perám.

Draco sa pozrel na vlastný odhodený prútik a nadvihol na ňu obočie. Zamrkal späť do svetla a bezmyšlienkovite sa rozhliadol. Bol to sen. Nebol na kukuričnom poli a Voldemort bol mŕtvy. A Hermiona... Hermiona bola nažive. Rýchlo dýchal ako šialenec, vlasy na hlave mal rozstrapatené. Pansy sa naopak mierne posunula a očami z neho preletela na svoju nezapálenú cigaretu. Určite si robila žarty; sotva dokázal zdvihnúť hruď, nieto ešte prútik, aby jej zapálil tú malú ovísajúcu cigaretu. Urobil len nevtipnú grimasu a Pansy uhla pohľadom.

"Jasne," povedala utrápene, kým opäť vytrhla prútik a namierila si ho na ústa. Rýchlo niečo zamrmlala a potom z konca jej prútika vystrelila jednoduchá malá iskra, ktorá presvedčivo zachytila koniec cigarety. So zapáleným koncom prútika sa Pansy nadýchla dymu, trasľavo ho vyfúkla z nosa a zošuchla sa dozadu k stene.

"Dokázal si ma vystrašiť na smrť, Draco. Dúfam, že si šťastný."

Malfoyovi sa s povzdychom podarilo zdvihnúť hlavu. Mal pocit, že by sa mohol povracať, ale aj takéto riziko bolo lepšie ako počúvať, ako Pansy zbytočne bľaboce. Preto sa prepadol dopredu, bolestivo sa oprel o podlahu pred sebou a potiahol sa za závesy, kývajúc sa ako dieťa, keď sa pokúšal pochodovať späť do svojej spálne.

"Hej!" zakričala Pansy a tvár sa jej zachmúrila ešte viac ako predtým. Vrásky na tvári jej desaťnásobne vynikli, vyzerala takmer nešťastne aj po tom, čo si dala tak potrebnú cigaretu. "Hej, kam teraz ideš?" odkašľala si a odohnala si z tváre biely dym.

"Oddýchnuť si," povedal jej Malfoy, len čo sa dovliekol k veľkej pohovke v hale.

Pansy si vytrhla cigaretu z úst. "Ale," odvetila a sledovala, ako sa potáca po miestnosti. Dával si celkom slušný pozor, aby vyzeral ako niekto postihnutý, hoci Pansy si bola úplne istá, že to nepredstiera. "Ale," skúsila to znova, tentoraz počkala, kým nemotorne prekoná prvý schod, "ale ako sa vyštveráš po tých schodoch?" Hoci si Malfoy sám nebol úplne istý, chytil sa stabilného zábradlia a zdvihol pravú nohu. Zatiaľ to bolo dobré; možno sa podcenil. Alebo tu vždy bola pravdepodobnejšia možnosť, že mu predovšetkým toľko sily dodávala jeho silná zúfalá snaha dostať sa preč od Pansy.

Spoza jeho chrbta sa ozval škrípavý zvuk, keď sa Pansy zdvihla z podlahy, aby k nemu došla na vysokých podpätkoch. Zostala ho sledovať pri pohovke, keď si v zrkadle oproti nej upravovala rozstrapatené vlasy. Cigareta jej bez života sedela medzi perami, a keď sa sama na seba zaksichtila, tá vec sa kývala hore-dole.

"No, počkaj," naliehala, keď sa znova dokonale upravila. Stiahla si tmavé vlasy späť na miesto a stisla si chvatne líca, vytesňujúc vystrašený výraz, ktorý predtým poznačil jej výzor.

No nádhera,  vydala sa za ním, podpätky jej cvakali o mramorovú podlahu.

Draco však nečakal, alebo presnejšie, nemal v úmysle čakať. Keďže však bol taký pomalý, Pansy brala jeho otáľanie ako zámernú zdvorilosť. Nepomohla mu však vyjsť po schodoch. Namiesto toho ho zvedavo pozorovala a zdalo sa, že je takmer úprimne ohromená, keď sa mu podarilo dopotácať sa až na vrchol. Keď sa dostal do svojej spálne, roztvoril dvere a zvalil sa chrbtom na matrac, zostala rozkročená v ráme dverí a okolo jej zvedavého výrazu sa vznášal dusivý cigaretový dym. Malfoy nevenoval Pansyinej vyčkávajúcej postave veľa pozornosti. Nešťastne zastonal, stiahol si ťažké sako a nevrlo ho hodil na neporiadok na podlahe. Draco, keď zostal v tmavých nohaviciach, aj v peknej košeli, prehodil si cez hlavu posteľnú plachtu a pritlačil si tvár na vankúš.

Ozvena zvuku Voldermorta, ktorá mu neúnavne hrala pri jeho konci, sa opäť rozozvučala, ale zanikla tak rýchlo, ako prišla.

Niečo na tom, že mu Pansy stojí vo dverách, sa Dracovi práve v tej chvíli zdalo zvláštne nesprávne, keď sa mu podarilo umlčať dotieravé myšlienky vzadu v hlave. Mal by do svojej spálne pustiť inú ženu? Nebolo to proti pravidlám?

"V tvojej izbe je neporiadok," povedala Pansy po dlhej chvíli absolútne nič nehovorenia. Odkedy tam prišla, nepohla sa z miesta, hoci sa vrátila do svojej zvyčajnej zvodnej polohy. Dlhé nohy mala trucovito prekrížené cez seba, hlavu si pritlačila na zárubňu dverí a skúmala tú vyčerpanú kopu pod bielymi posteľnými prikrývkami, ktorou bol Draco Malfoy. Od jej príchodu ju ignoroval a na takéto zaobchádzanie nebola zvyknutá. Napriek zrušeným zásnubám sa nedokázala odtrhnúť od domu, nedokázala sa ani len dostať z tej prekliatej rozhádzanej spálne. Možno bola príliš pyšná, možno porážka nebola v slovníku istej Pansy Parkinsonovej.

"Chceš, aby som ti doniesla niečo na pitie?" spýtala sa, keď sa opäť spamätala. Hnev nebol výraz, ktorý Pansy praktizovala často. "Nejaké víno? Alebo dokonca cigaretu..."

Malfoy sa opäť nadýchol do vankúša. V spánkoch mu pulzovalo, v hrdle mu prúdila zima a oči sa mu práve chystali preliať frustrovanými slzami. Ale na to by si už mal zvyknúť; veď jediný raz, keď sa naozaj poriadne vyspal, boli hodiny, ktoré strávil nedobrovoľne v bezvedomí. Na chvíľu však zvážil, či nedovolí Pansy, aby mu priniesla víno. Okamžite si to však radšej rozmyslel; už niekoľko týždňov sa ani raz nenapil a za dôvod svojho napredovania úprimne považoval Hermionu. Nepožiadal ju, aby mu niečo priniesla. Namiesto toho jej nevrlo odvetil: "Pansy, vieš, že nefajčím."

"Škoda," vzdychla si Pansy, "bolo by to pre teba dobré, vieš." Zbadala svoju cigaretu, odklepla kúsok popola na mramorovú podlahu a hravo ho rozmliaždila podrážkou topánky. "Asi by ťa to prinútilo trochu viac sa uvoľniť. Upokojí ti to nervy."

Možno v tom mala Pansy pravdu; upokojenie bolo určite jednou z Dracových novoobjavených túžob. Nový pokojný postoj by možno znížil intenzitu jeho snov, dokonca by ich možno urobil menej reálnymi. Okrem toho nevedel, koľko nočných môr ešte vydrží... takmer ich nedokázal odlíšiť od reality. Napriek tomu, že zvažoval možnosť Pansyinho návrhu, však Draco reagoval ďalším zamrmlaním.

"Pansy?" spýtal sa, počúvajúc, ako sa jej stuhnutý chrbát oprel o stenu.

"Áno, Draco?" zareagovala pomaly, s nádejou.

"Prosím, choď domov." Draco len na okamih pocítil ľútosť, že je taký hrubý. Nemohol sa však zbaviť toho neodbytného pocitu, že mať ju pri sebe je akýmsi druhom podvádzania. Tak či onak, mal na mysli iné veci, najmä Hermionu. A nemohol si pomôcť, ale zaujímal sa o jej zdravie. Iste, bola stále živá a zdravá, ale jeho nočná mora ho skutočne vydesila. Nepotreboval teda žiadne iné rozptýlenie, vrátane toho o Pansy Parkinsonovej. Napriek tomu to tej žene nezabránilo, aby sa neodtiahla od zárubne a tvár jej okamžite nadobudla podráždený výraz.

Povedala stroho: "Dobre, Draco. Oddýchni si, ak musíš." Potom sa skleslo otočila na pätách a telo jej naplnil nával zlostného tepla. Keď však Draco počul Pansyine vzďaľujúce sa kroky a mierne nadskočil, keď zabuchla dvere, znova natiahol ruku k vysielačke.

****

Drobná vecička vedľa Hermiony Grangerovej sa na chvíľu roztriasla a z reproduktora sa prosebne ozval hlas Draca Malfoya.

"Her-Hermiona?" začal ticho, hlasom, ktorý bol takmer príliš zachrípnutý, aby mu bolo úplne rozumieť. "Hermiona, si tam?"

Zvažovala, či mu odpovie - naozaj chcela, ale namiesto toho sa držala svojej knihy, v ktorej s obavami obracala stránku. V hlase na druhom konci však bolo čosi také potrebujúce, že to Hermionu takmer okamžite zlomilo. Prihrbila sa na svojej stoličke a previnilo sa rozhliadla po miestnosti. "Áno?" opýtala sa a zatvorila prednú stranu obálky späť s rukou dnu. Nebolo to tak dávno, čo sa rozprávala s Dracom, ale nedokázala odolať tomu, aby sa vo vysielačke neozvala. A aj tak bola knižnica pomerne prázdna, dokonca ani vychudnutá knihovníčka nenakukla ponad okuliare, aby ju upozornila.

"Hermiona?" Draco jej odpovedal o čosi radostnejšie. Hlas sa mu zlomil, nebol mu povedomý ten nevyhnuteľne vysoký rozsah, do ktorého sa jeho tón vyšvihol. "Hermiona! Ach, vďakabohu!"

Hermiona zvedavo nadvihla obočie. Horúčkovito sa obrátila späť k vysielačke a priblížila sa k nej s úplne novým pocitom zvedavosti.

"O čom to hovoríš?" spýtala sa a v hrudi sa jej zdvihol novovzniknutý kúsok obáv.

Malfoy však vyzeral až príliš radostne na to, aby sa dalo niečo povedať. Počula, ako sa zošuchol k stene a zovrel si ruku na hrudi. Niečo si pre seba zamrmlal a potom opäť stlačil tlačidlo reproduktora.

"Kde si?" spýtal sa, akoby sa chcel uistiť. Hermione však prebehol mráz po chrbte práve z Dracovho ponáhľania sa. Zdržala sa toho, aby sa ho spýtala, či si opäť nedal fľašu, a ešte raz skontrolovala okolie.

"Som presne tam, kde som povedala, že budem," povedala mu. "Vo verejnej knižnici. A teraz si, prosím... oddýchni si."

Malfoy však s jej návrhom nebol spokojný. Namiesto toho sa len tak-tak spamätal a okamžite zašepkal naspäť do vysielačky. "Chceš, aby som prišiel?"

Hermiona sa oprela a zvažovala to. V tejto chvíli však naozaj nevedela, čo by chcela, hoci vedela, že je to dôležité. S povzdychom uznala, že jej neidentifikovateľný výskum v knižnici je niečo, čo, či sa jej to páči, alebo nie, musí urobiť. Okrem toho, byť zvedavá bola jedna z Hermioniných najznámejších vlastností.

"Nie," povedala a snažila sa, aby to znelo upokojujúco a zároveň prísne. "Chcem, aby si išiel spať." A práve keď sa Malfoy naklonil späť k reproduktoru, aby zaprotestoval, Hermiona ho prerušila: "Uvidíme sa neskôr," poradila a s tým vysielačku úplne vypla.

Potom znova otvorila masívnu knihu s titulom, ktorý znel: "Stratená myseľ: "Prípady duševne chorých".

Iste, cítila sa zle, že Draca tak rýchlo odbila, ale bola tu konkrétna záležitosť, ktorej sa potrebovala venovať viac než čomukoľvek inému. A táto záležitosť sa nepochybne týkala obrovskej knihy, ktorá pred ňou ležala na doske stola. Preto odstrčila vysielačku od seba a uhladila si hnedé vlasy za uši. Vonku bolo napriek padajúcemu snehu mimoriadne veterno. Jednako počas predchádzajúcej noci sa jej nedostalo ani gramu spánku a rozhodla sa radšej vstať skôr, aby mohla začať s výskumom. Rýchlo obracala stránky a očami pozorne skenovala papierové obrázky. Hoci tá vec nebola ničím iným ako zbierkou dlhých stránok a skenov dokumentov, datovaných ešte skôr, ako si aj Hermiona dokázala spomenúť.

Takmer odskočila pri pohľade na tváre, ktoré na ňu vrčali zo stránok, ich špinavé tváre pokryté potom, slinami a krvou. Ale napokon naň narazila, písmená hľadaného mena vytlačené tmavými, veľkými, tučnými písmenami. Obraz Leroya Beevisa sa pred ňou nepokojne pohyboval, jeho oči boli rýchle a prenikavé. V jeho tvári bolo čosi nápadné a vyzeral by mlado nebyť jaziev, ktoré sa mu tiahli po celej tvári. Mladík bol navlečený do rovnošaty, z úst mu kvapkala krv a sliny. Zuby mal zažltnuté a v lesklých očiach sa mu hromadili slzy. S úsmevom na fotografa pred sebou bezhlučne vykríkol.

Hermiona pokračovala po stránke, prsty sa jej otreli o povrch Beevisovho pohyblivého portrétu. Pod jeho fotografiou čítala:

"Leroy Beevis, odsúdený v roku 2001, prešiel rôznymi ústavmi pre duševne i mentálne chorých. Napriek svojmu mladému veku bol Beevis v tom istom roku uznaný vinným zo zabitia dvoch neidentifikovaných mladých stúpencov Voldemorta, hoci obete nikdy neboli oficiálne prijaté medzi smrťožrútov. Beevis však po spáchaní vrážd nenechal miesto činu na pokoji; niektorí svedkovia spomínajú, že ho dokonca videli, ako sa na krvavé miesto viackrát vrátil, než sa ich pokúsil skutočne pochovať. Napriek tomu sa krátko potom mŕtvoly našli a prebytok dôkazov sa postaral o to, že Beevis bol okamžite odsúdený.

Tvrdenia o nepríčetnosti však nepochádzali od Beevisa, ktorý trvá na tom, že je stále pri zmysloch. Po posúdení špecializovanou psychologičkou Elaine Gallerovou sa tieto závery ukázali ako vysoko pravdepodobné. Napriek tomu bol Leroy Beevis už po roku pobytu v Hobbovom sanatóriu prepustený pod dohľad Gallerovej, ktorej terapeutická budova poskytuje podporu osobám trpiacim takýmito duševnými chorobami. Hoci Beevisova povaha bola údajne prijateľná, ani Gallerová sa nedokázala zbaviť pocitu, že niečo nie je celkom v poriadku. Hoci Gallerová odmietla komentovať Beevisov duševný stav kvôli našej publikácii, nemenovaný zamestnanec povedal: "Leroy Beevis sa vytrvalo vzpieral voči personálu, dokonca sa nám všetkým vyhrážal smrťou. Bolo to také zlé, že dať mu sedatíva bolo asi to najmenej, čo sme mohli urobiť, aby sme ho zvládli."

Hermiona sa pozrela späť na stránku. Bol taký mladý, možno dokonca v istom období svojho života správne zmýšľajúci. Chvíľu pochybovačne sledovala pohyblivý obrázok, akoby si myslela, že jej predtým niečo uniklo. Ale za vytreštenými očami toho muža bolo čosi také zvláštne; možno bol naozaj taký nebezpečný, ako to stránky prezrádzali.

"Nakoniec," pokračoval text, "sa Beevisovo správanie ukázalo byť pre Gallerovej personál príliš náročné. Napriek Gallerovej námietke, aby muža prepustili z jej starostlivosti, Beevisa opäť previezli späť k Hobbovi, kde zostal rok na samotke, čo bol výsledok jeho sústavného odporu voči prísnejšiemu personálu. Avšak malo dôjsť ešte k ďalšiemu kroku. V dôsledku sťažnosti na násilie páchané na pacientoch ústavu bol Beevis spolu s ostatnými chovancami prepustený z ústavu do dočasnej starostlivosti iného ústavu s extra voľným priestorom. Miesto Beevisovho pobytu od presunu však v súčasnosti je stále pre čarodejnícky svet aj ministerstvo neznáme. V súčasnosti prebieha pátranie v nádeji, že sa nezvestného a veľmi nebezpečného zločinca podarí nájsť."

Hermiona sa oprela a mala pocit, že takmer musí zalapať po dychu. Napriek tomu, že išlo o čerstvo vydanú knihu, Hermiona sa cítila o čosi pokojnejšie, keď vedela, že teraz už Beevisa chytili a vysporiadali sa s ním. Napriek tomu jeho útek do veľkej miery vysvetľoval jeho schopnosť dostať sa tak ľahko k Dracovi. Naklonila sa späť ku knihe, článok o Beevisovi sa však skončil; o tom šialencovi tam už nebolo vôbec nič. Náhlivo ju naplnila túžba dozvedieť sa viac a takmer rozzúrená vstala zo stoličky a zastrčila knihu späť do batohu. Dostala sa až sem a v žiadnom prípade neuvažovala o tom, že by v dohľadnom čase prestala.

Nie, samozrejme, že nie. Bola Hermiona Grangerová a v kútiku duše si odhodlane pripomenula: Hobbovo sanatórium.