Preklady fanfiction Harryho Pottera

PP. Kde sme skončili? Draca po terapii prepadol neznámy muž a zachránila ho terapeutka.

Tretia kapitola: Pomaly sa zdvíhať

Draco Malfoy ležal na chrbte a vdychoval sychravý vzduch. Tak takto to teda vyzeralo, keď sa stanete ľahkou korisťou. Teraz to už vedel.

Bolo neskoré popoludnie a on sa už mal vrátiť ku Goylovi a referovať mu o svojom sedení s terapeutkou. Namiesto toho sa ocitol v úplne inom prostredí. Ležal na kamennej lavičke hneď vedľa tej vysokej budovy a hlavu mal v kolenách Elaine Galerovej, ktorej ruky sa zamestnávali omotávaním dlhej gázy okolo jeho hlavy. Sotva dovidel na veľký dav, ktorý sa zhromaždil v krátkej vzdialenosti pred ním. K tomu tu pracovala uponáhľaná partia desiatich uniformovaných mužov z ministerstva.

Nad ním Galerová odmotala ďalšiu bielu gázu a zdvihla mu znecitlivenú ruku, pričom si nevšimla, že sa prebral k vedomiu. Ešte opatrne skontrolovala pomalý pulz na jeho zápästí a nechala ruku bez života klesnúť späť. Hoci jediné, čo Draca zaujímalo, bolo jeho okolie, ktoré sa okolo neho rýchlo menilo. Tí muži vytiahli neohrabanú hromádku kohosi zo zeme a hnali toho chudáka krížom cez blok. Až vtedy si uvedomil koho. Cudzinca, jeho neslávne známeho únoscu, ťahali z chodníka, nohami mu drhli o pevnú zem. Ešte stále niečo mrmlal medzi vlhkými vzlykmi, ramená sa mu pohybovali hore-dole, keď ho vliekli. „Svet v plameňoch!“ vykríkol, potiahol nosom, z ktorého sa zdalo, že takmer nekonečne tečie, „svet v chaose! P-prosím, mô-môžem to ihneď zastaviť!“

A začal sa tvoriť dav, obrovský a pozorujúci, pozerali na nového väzňa a aj na Draca. Pri tom kriku zalapali po dychu, ale nepovedali ani slovo a zostali zhluknutí v chladnej skupinke. Už zvliekli tomu mužovi z pliec tmavý habit a vo svetle bola jeho tvár o to viac zúfalá. Rana na nej bola oveľa hlbšia, ako Draco pôvodne predpokladal. Hornú peru mal takmer úplne rozštiepenú na dve časti. Čierno-modrá modrina okolo modrých očí sa mu tiahla po väčšine začervenanej tváre a vlasy mal prilepené na mokrej tvári. Napriek tomu sa nebránil dvom mužom, ktorí ho ťahali za sebou, a nevenoval pozornosť proroctvám, ktoré vypľúval. Vôbec si nevšimol, že vytrhli prútik z tenkých prstov. Len čo sa však otočil tvárou k Dracovi, mužov výraz sa zmenil. Už nebol zatrpknutý vo svojej biede, ale úplne zdesený. Keď si všimol, že blonďavý chlapec zažmurkal, dovolil, aby mu tvár nečakane poklesla. Napokon jeho vzlykanie zosilnelo.

Uprostred všetkého súčasného chaosu okolo seba Dracov únosca plakal ako dieťa, oči mal široké a vystrašené, prstami obviňujúco ukazoval. Z červených pier mu vytryskol koktail slín a karmínovej krvi. Zdalo sa však, že šialenec bol jediný, kto dokázal vycítiť Malfoyovo vedomie, a tým ho vyľakal ešte viac ako predtým. Napriek tomu ho ťahali ďalej a celkom ho ignorovali. Potupne ho pretiahli davom, ktorý sa ohromene rozostúpil, keď prechádzali. No ten šialenec sa krútil, zlostne sa otáčal a žltými nechtami ukazoval na Malfoya.

Niekto z veľkého davu prizerajúcich vyhlásil: „To je Draco Malfoy, to je on.“

„Malfoy... Draco Malfoy?“

Možno to tak bolo. Draco vo svojej omámenosti si akosi sám nebol istý touto otázkou. A bol by hádal ďalej, keby sa z davu nevynorila nová postava. Táto však bola vysoká, žiarivo biela a rozhodná. Na tú vzdialenosť Draco dokázal rozoznať len bledé biele prsty na vrchole mužovej vychádzkovej palice. Bledý tieň, ktorým nebol nikto iný ako Lucius Malfoy, sa len na okamih rozhliadol po scenérii, kým sa úplne pretlačil davom, ktorý okolo neho mrmlal v novej hystérii.

„Kde je?“ zakričal prísne Lucius a zastavil jedného z dôstojníkov za rameno.

„Je v poriadku, je v poriadku, pán Malfoy. Ale nemôžeme vás...“ Napriek tomu mužove pokyny zostali nepovšimnuté. Lucius odstúpil od dôstojníka a otočil hlavu. Malfoy sa však s pribúdajúcimi chvíľami cítil čoraz horšie a sotva pohol svalom na znak toho, že sa prebudil. Silno zovrel štípajúce oči, keď mu celým telom nemilosrdne prešla vlna nevoľnosti.

Ale nakoniec vzhliadol, pokorne podvihol hlavu a sledoval, ako sa k nemu blíži postava jeho otca. Nekoordinovane zdvihol ruku a ukázal zdvihnutý palec. K tomu sa príšerne snažil predstierať, že sa nezbláznil. S krvavým prízvukom zamrmlal nič konkrétne a potom sa mu hlava neochotne zvalila späť na kolená Elaine Galerovej. Zúfalo sa k nemu približovali ťažké kroky a otcova tvár sa skrivila hrozným uvedomením si, že jeho syn sa musel udrieť do hlavy oveľa silnejšie, ako pôvodne očakával.

„Čo sa mu stalo?“ dožadoval sa roztrasene jeho silný hlas.

Hlas Elaine Galerovej bol možno až príliš jemný. Úprimne odpovedala: „Bude v poriadku. Len si udrel hlavu.“

„A kto mu to urobil?“ spýtal sa Lucius tónom, ktorý bol o to naliehavejší. Špicatou bradou sa priklonil k synovi a bojazlivo zastal, akoby sa bál priblížiť sa príliš blízko. Malfoy však zdvihol ruky k vlastnej hlave a snažil sa úplne vyhladiť závrat z mysle. Zamrmlal niečo nezrozumiteľné a otcova tvár sa skrivila. „Je v delíriu!“

„On nie je... v delíriu,“ informovala ho Galerová a očami sa presunula späť na Draca a potom znova nahor. „A bol to Leroy,“ povedala, „Beevis. On je,“ na chvíľu sa odmlčala, akoby múdro vyberala slová. Potom sa láskavo rozhodla pre: „Nie je mu dobre.“

„To znamená?“ Tón v Luciusovom hlase sa nedal poprieť. Otočil sa, pokúsil sa zbadať hysterického šialenca, ale Dracov útočník sa zo scény úplne vytratil. „Čo tým myslíte, že mu nie je... že mu 'nie je dobre'?“

Opretý o Galerovej kolená Malfoy nechal ruky opäť uvoľniť po svojom boku. Poposadol si, stále o ňu bokom opretý, predklonil sa a vypľul na chodník obrovské množstvo krvi. Potom sa definitívne zaklonil späť a nepríjemne pri tom zastonal.

„Leroy Beevis je môj pacient,“ pokračovala Elaine Galerová a pomaly sledovala Malfoya. Prešla mu po hlave chrbtom ruky, akoby podvedome kontrolovala prípadnú horúčku. „Ešte pred vojnou býval často v ústavoch, ale nikdy nemal takýto výbuch.“

Luciusova tvár sa začervenala. „Nikdy?“ zasyčal, „veď mi takmer zavraždil syna!“

Galerová sa váhavo odmlčala, zvážila to a potom nesmelo dodala: „Od Beevisa sa neočakávalo, že by reagoval tak prudko.“

„Kašľať na vaše očakávania!“ kontroval Lucius a horúčkovito švihol rukou po vzduchu. „Chcem, aby ho zatkli, uvrhli do väzenia! Čo robí takýto šialenec v... v... civilizovanej spoločnosti?“

„Môžem vás ubezpečiť,“ povedala Elaine pokojne, „že pán Beevis nezostane bez trestu.“

„Trestu!“ žiadal Lucius. „Zaslúži si, aby dostal bozk!“

„Pán Malfoy,“ zamrkala pani Galerová a pustila ruku z temena Dracovej spotenej hlavy, „viete, že už viac Dementorov bozk pravidelne nepraktizujeme.“

Lucius však bol ešte o to viac rozzúrený. Stuhol, akoby bol trochu v rozpakoch, a potom sa prísne spýtal: „A čo môj syn?“

Žena sa mierne posunula, takmer vôbec si Draca nevšímala. Malfoy však cítil, ako sa ho opäť zmocňuje plazivý pocit rozčarovania. A čosi mu v hrdle oťaželo a neustále z toho či onoho dôvodu myslel na Hermionu Grangerovú. Práve vtedy, keď cítil, ako ho neochvejne obmýva ďalší príval nevoľnosti, nedovolil si znova upadnúť do bezvedomia. Roztrasený sa chytil okraja lavice, hmlisto sa vytiahol do sedu a otvoril oči pred výrazom svojho zdeseného otca. Dav za ním mierne ustúpil.

„To je on!“ zvolal niekto trochu neskoro, „to je on!“

Hoci Malfoy im nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Posunul sa dopredu, načiahol sa za odhodeným kabátom, zdvihol tú ťažkú vec zo zeme a poriadne ho oprášil. Podľa toho, ako si dal záležať na prezentácii seba samého, možno bol naozaj synom svojho otca. Elaine Galerová napriek tomu vystrela ruky, pevne chytila Malfoya za pás a hodila po Luciusovi Malfoyovi ustaraný pohľad.

„Bude potrebovať trochu odpočinku a... a... Pán Malfoy, ja si ne-nemyslím, že státie je v tejto chvíli to najlepšie, čo máte robiť!“

„Nie, nie,“ povedal Malfoy a natiahol si kabát, „som v poriadku.“ Hoci možno mala pravdu. Aj keď trval na tom, že stojí, Draco cítil, ako ho zúfalo obmýva tá istá známa hmlistosť. V náhlivosti sa naklonil dopredu a znepokojene sa zakolísal. Horký pocit blížiacej sa žlče mu ohrozoval hrdlo, ale s kašľom sa mu ju podarilo prehltnúť. Okrem toho bol skutočne Malfoy. Napriek príšernej bolesti hlavy musel urobiť dojem. S davom, ktorý ho zlomyseľne sledoval, predsa len dosiahol vyrovnané držanie tela, akokoľvek pochybné. A ďakoval Bohu, že tam nebola Hermiona, aby sa pozerala, ako zo seba robí úplného blázna. Napriek tomu sa neubránil zakolísaniu  v kroku a nemohol poprieť prudké búšenie v spánkoch. Akoby bolo celé jeho telo pripravené každú chvíľu sa zrútiť, hoci sa čudoval, ako presne sa v skutočnosti udrel do hlavy. Draco sa mierne uškrnul, prešiel si trasúcou sa rukou po hlave a zamyslene povedal: „Cítim sa naozaj zle.“

„Odpočívajte, pán Malfoy,“ ozvala sa Galerová, tentoraz na adresu Luciusa, „potrebuje si poriadne oddýchnuť.“

„A ako?“ spýtal sa zdesene Lucius. „Sedatívum?“ „

Práve včas, Malfoy mierne stratil rovnováhu a pokúsil sa zachytiť otcovho pleca. Lucius však zdesene schmatol syna, oči mal doširoka otvorené a prsty pevne zovreté. Draco však necítil nohy, necítil ruky, necítil takmer nič okrem pulzujúcich spánkov v hlave. A rúk, ktoré sa okolo neho zúfalo ovinuli. Napriek tomu sa Lucius na syna pozeral so strašným zmätkom a sledoval, ako sa Draco agresívne potáca, kým sa opäť prilepil na otcove plecia.

„Bola by som rada,“ povedal Galerová a upokojujúco sa pozrela na Draca, „keby sa vrátil.“

Lucius však horko-ťažko zdvihol hlavu, hoci jej neodpovedal. Namiesto toho stuhol a zahľadel sa na chodník s úmyslom každú chvíľu odísť. Hoci sa zdalo, že si všimol dav, a sledoval Draca s úplne novým druhom obáv.

„Myslím,“ povedal definitívne a vyhrnul synovi límec vysoko okolo krku, aby mu zakryl tvár, „že teraz odvediem syna domov.“

Potom sa svižným krokom prehnali cez zhluk ľudí a vyšli do tmavej noci. Beevisov krik však bol stále hlasný a zreteľný, napriek tomu, že ho úplne odviezli z miesta činu. A skôr než to Draco povedal, Lucius ho chytil za plecia a vytiahol mu plášť ešte vyššie okolo krku. A tak Draco, nasledujúc otcove odhodlané kroky, aj Lucius, kráčali ulicou, cez pozorujúci dav a definitívne zmizli z dohľadu.