Preklady fanfiction Harryho Pottera

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola dvadsiata

Čas vlka

II. časť

Zostúpil na čistinku, z ktorej sa pravdepodobne vynorila. Všimol si iskrivé červené, žlté a modré svetlá vychádzajúce z Ronových a Evanových prútikov, keď zvádzali súboj. Obe ich metly ležali v kroví na zemi, ale ako Evan v striebornom mesačnom svetle, ktoré ožarovalo čistinku, spozoroval, že Harry zostupuje, rýchlo naskočil na svoju metlu a vypálil medzi stromy. Ron tiež skočil na metlu, ale skôr než stihol nasledovať svojho útočníka, Harry zajačal: „Nie, Ron! Vybavíme si to s ním neskôr. Práve teraz sa musíme dostať k ostatným. Našli sme pavúky. Nechal som Čcho čakať nad stromami. Zdalo... Zdalo sa, že je v tomto s Daviesom?“

Ron pokrčil plecami.

„Nemám potuchy. Opustila ma, aby som to zvládol sám, ale myslím, že bola skutočne šokovaná, keď sa Davies otočil a pokúsil sa ma prekliať. Našťastie som niečo také očakával od nej, takže som len namieril na iného človeka.“ Ron sa pravou rukou držal za brucho, keď sedel na vznášajúcej sa metle, prútik stále zvieral v ruke. Tvár mal od bolesti bielu.

„Zvládneš lietať? Zvládneš ďalší boj?“

Ron prikývol. „Som hneď za tebou.“

Zdvihli sa znova nad stromy a našli tam na nich čakať Čcho. Harry bez ďalšieho slova uháňal k pavúkom, práve keď obrovská explózia zmenila starodávnu borovicu asi poľ míle ďaleko na obrovskú fakľu, oheň osvetľoval nočnú oblohu. Toto mala Hermiona na mysli? čudoval sa. Ak áno, bolo to účinné a na udržanie svetla nebola potrebná mágia. Obzrel sa na Rona a Čcho, ktorá vyzerala vyľakanejšie než kedy predtým. Harry sa ich pokúsil za letu upokojiť.

„Povedal som Hermione, aby nám poskytla zdroj jasného svetla. Vyzerá to, že to zvládla.“ Snažil sa, aby sa mu netriasol hlas. Nepovedal im, koľko mu s Ginny a Tonym trvalo, kým zahasili obrí oheň. Teraz to vyzeralo trápne zoči-voči peklu, ktoré spustila Hermiona. Verte Hermione, že to v takéto časy preženie... Ale nepovedal to nahlas. Chcel, aby si mysleli, že všetko bolo pekne pod kontrolou, že to bolo úmyselné. Sám si istý nebol, či niečo pod kontrolou bolo, ale nemohol dovoliť, aby to vedeli ľudia, ktorých viedol - dokonca ani jeho najlepší priateľ.

Keď sa k tej živej fakli dostali, obišli ju poriadnym oblúkom a zostúpili medzi stromy asi o dvadsať stôp ďalej. Oheň ožaroval pavúčiu dolinu rovnako dobre, ako kedysi svetlá z auta. Harryho uvítal desivý obraz stovky obrovských pavúkov unikajúcich zo svetla. Fridwulfa a Orst vyzerali úplne ohromení. Prepracovávali si cestu zástupom pavúkov, ničili jedného po druhom, ale to bolo ako keby ste zbavovali pláž piesku s pinzetou a teraz sa pavúky pohybovali smerom k obrom, vlnili sa okolo nich, ignorovali skutočnosť, že mieriť k obrom by mohlo znamenať smrť. Vedeli, že zhorieť by smrť určite znamenalo.

Pavúkovi, ktorý držal Snapa a Malfoya, zabránili v úteku laná, ktoré Ginny, Tony a Liam vyčarovali. Trojica sa okolo tej obludnej veci vznášala vo vzduchu, kým Hermiona kričala pokyny zo zeme. Museli sa namáhať, aby tie laná udržali. Parvati a Susan a Ernie a Justin sa statočne pokúšali prekliať Červochvosta a Kruma, presúvali sa na metlách vyššie, ale kedykoľvek Červochvost zdvihol svoju striebornú ruku na obranu proti kliatbam, očarovaný kov ich okamžite odrazil a Krum bol na metle taký rýchly a pohyblivý, že kliatby okolo neho preleteli bez toho, aby sa k nemu vôbec priblížili. Harry zhíkol, keď začul Červochvosta zvolať: „Crucio!“, ale Susan včas uhla, hoci Parvati sa dostala nebezpečne blízko k tomu, aby zasiahol miesto toho ju. Vydýchol úľavou, keď videl, že ani jednu tá kliatba nezasiahla. Bolo by nemožné zostať na metle pod účinkami Cruciata.

Ron šiel pomôcť s pavúkom, ktorý držal Snapa a Malfoya, kým Harry, keď vydal výkrik, z ktorého tuhla krv v žilách, zamieril na svojom Blesku za Krumom. Chcel zachytiť Krumovu metlu a prinútiť ho zísť na zem, aby bol bezmocný, aby nebol vo svojom živle. Harry si spomenul na Krumovu chôdzu, na ten kačací krok. Kosatka dravá je zabijakom len na mori, pomyslel si. Dostaňte ju na pláž a je vám vydaná na milosť.

Krum sa uhýbal kúzlam od Susan a Ernieho a vôbec si ho nevšimol prichádzať. Náraz zo zrážky spôsobil, že mal Harry pocit, ako keby mu zahrkotali všetky kosti. Krum sa s odhodlaním držal svojej metly, ale teraz sa Krumovej metly držal aj Harry. Už predtým odložil prútik, aby mal voľné ruky, jednou sa držal svojej metly a druhou Krumovej. Krum búchal prútikom na Harryho hánky, snažil sa, aby sa ho pustil. Harry chcel od bolesti kričať, ale namiesto toho sa pokúsil kontrolovať smer, kam obe metly šli. Krum na neho zazrel, jeho jastrabí nos sa v tých plameňoch z horiaceho stromu dajako podobal Snapovmu. Potom Krum zo svojho prútika na Harryho ruku vystrelil rozpálené iskry a prinútil ho pustiť metlu. Harry to urobil s výkrikom bolesti, na chrbte ruky mu zostali čierne spálené stopy.

Harry vzhliadol presne včas, aby zbadal obrovskú borovicu.

Tresk! Telo Viktora Kruma vrazilo do hrubého kmeňa stromu, ktorému by sa bol uhol, keby Harryho ruka stále riadila jeho metlu. Okamžite z metly zletel a obaja, aj metla aj Viktor Krum, sa začali rútiť k zemi. Harry sa okamžite stočil nadol, schmatol kabát s kapucňou, ktorý mal na sebe Krum. Nemohol uveriť svojmu šťastiu, keď ju skutočne zovrel. Ale potom, takmer okamžite, sa kapucňa so strašlivým trhacím zvukom odtrhla od zvyšku Krumovho plášťa a Krum padal opäť k zemi. Harry odhodil zbytočný zdrap látky, ktorá bola kedysi kapucňou a znova sa vrhol nadol, ale tentoraz to bolo príliš neskoro a Krumovo telo s nechutným zvukom narazilo na zem.

Harry pristál vedľa neho. Kľakol si, žalúdok mu urobil premet. „Viktor! Počuješ ma? Viktor!“ Spadol minimálne z dvesto stôp na obrovskú plochú skalu, ktorá trčala zo zeme.

Krum mal zatvorené oči. Nakoniec sa s chvením otvorili. „Harry?“ povedal s výrazným prízvukom.

„Viktor! Prečo... prečo si toto urobil?“ vzlykal Harry.

„Cítil som sa... taký ľahký... taký šťastný... taký slobodný,“ blúznil starší chlapec, oči sa mu v hlave pretočili.

„Ľahký? Šťastný? Viktor bol si... bol si pod Imperiusom?“

Krum znova nakrátko otvoril oči. Keď prehovoril, znelo to ako keby mal v ústach kamienky.

„Naozaj neviem. Možno. Je to... je to môj starý otec. Kvôli tomu musím... musím byť ako on. Správne, Harry...?“ Hlas mu slabol a v jeho očiach bola temná bolesť, ktorá sa Harrymu nepáčila.

„Nie, Viktor, nie je to správne. Nič to neznamená. Je to...“ Prakticky sa dusil, prial si, aby bol s nimi práve teraz Dumbledore. „To naše voľby z nás robia to, čo sme, Viktor. Môžeš byť jeho vnukom a stále sa rozhodnúť byť tým, čím chceš byť ty sám.“

Krum pokrútil hlavou. „Nie som... nie som tak silný ako ty, Harry. A... a už je príliš neskoro...“

„Čo tým myslíš? Samozrejme, že nie je príliš neskoro. Viktor? Viktor?“

Tmavé oči hľadeli, nevidiace, do križujúcich sa vetiev stromov nad nimi. Harry ním zatriasol, potom sa sklonil, aby načúval tlkotu jeho srdca. Nič nepočul.

Harry pociťoval nevysvetliteľné nutkanie plakať nad chlapcom, s ktorým sa zúčastnil Trojčarodejníckeho turnaja (v šoku si uvedomil, že už z nich zostali nažive len dvaja) a ktorého dal dokopy s Čcho Čchangovou, svojou prvou láskou. (A teraz bude Viktor druhým priateľom, ktorého za dva roky stratila). Harry ho videl padnúť na kolená v agónii, keď dostal Temné znamenie (a už vedel, aké to je) a videl ho s jeho starým otcom mučiť zo zábavy leva v klietke. Vo svojom druhom živote videl Kruma s rozrezanou hruďou a bez srdca, ktoré mu vybral Voldemort a Harry to telo ťahal ku kraju útesu, kde sa Lucius Malfoy a Barty Crouch mladší neskôr stretli s vlastnou smrťou, a hodil to telo radšej do mora než, aby nechal jeho telo skanibalizovať jeho vlastným starým otcom a zvyškom smrťožrútov. A predsa... Viktor Krum urobil množstvo hrozných vecí v tom druhom svete na príkaz svojho starého otca. Kto vedel, koľko zo smrťožrútskych útokov za posledných osem mesiacov v tomto svete tiež zahŕňalo Voldemortovho dediča? Záležalo na tom, že konal pod Imperiusom? Zjavne veril tomu, čo to znamenalo byť Voldemortovým vnukom, ako keby krv o všetkom rozhodovala...

Harry sa pozrel na dolámané telo, ktoré vyzeralo také statné a nezničiteľné. Keď spadol, musel si zlomiť chrbticu, , pomyslel si Harry so stiahnutým hrdlom. Nuž, lepší takto mŕtvy než živý a vo Voldemortových službách alebo zabitý vlastným dedkom a skonzumovaný, mäso aj kosti, už spomenutým starým otcom v snahe posilniť jeho moc.... Vedel, čo s ním možno plánoval jeho dedo urobiť? Vedel vôbec Voldemort, čo môže urobiť so svojím dedičom alebo mu to v tomto živote nikto nepovedal? premýšľal Harry a striaslo ho.

Prešiel rukou po Viktorových očiach, aby ich zavrel a spomenul si, že to isté urobil v Doveri. Zdvihol svoju metlu, prehľadal desivo ožiarenú dolinu kvôli Červochvostovi. Jeho potrebujem živého, pomyslel si zlovestne, presvedčený, že nikdy nezabudne na Viktorov výraz bezmocnosti, keď zomieral, Je to... je to môj starý otec. Kvôli tomu musím... musím byť ako on. Po zistení, že pochádzate z takého netvora musíte určite pochybovať, či ste skutočne dobrý človek alebo len klamete seba a ostatných, pomyslel si Harry. Na Viktora Kruma to malo nepochybne tento účinok. A potom tu bol Draco Malfoy, syn Luciusa Malfoya...

Harry sa pokúsil potlačiť nevysvetliteľný zármutok, ktorý cítil z Viktorovej smrti a svoje pochyby o Malfoyovi. Znova nasadol na metlu a stúpal nahor, aby pomohol tým, ktorí sa snažili zmocniť sa Červochvosta. Stále ďalšie kliatby odrážala jeho strieborná ruka. Takto ho nikdy nedostanú.

„Chovajte sa k nemu ako pavúky!“ zrazu vykríkol na ostatných, keď vyčaroval očarované povrazy z konca svojho prútika, hodil ich ako laso na prenasledovane vyzerajúceho čarodejníka a strhol ho z metly, ktorá neužitočne padala k zemi. Harry sa pripravil na extra váhu, ktorá spôsobila, že okamžite klesol asi desať stôp, telo viselo na silnom lane v jeho zovretí. Červochvost vyvalil oči. Netrúfol si premeniť sa tak vysoko nad zemou. Harry sa vzniesol ešte vyššie, kričal na ostatných: „Omráčte ho! Ihneď! Všetci!“

Štyri hlasy naraz zakričali: „Stupefy!“ a Harry cítil, ako telo visiace z lana stuhlo a znehybnelo. Bolo to, ako keby niesol kmeň v tvare Petra Pettigrewa, dokonale stuhnutého, s rukami pritlačenými k bokom magickými lanami. Budú ho takto udržiavať, aby sa nemohol premeniť.

Dym z horiaceho stromu začínal dráždiť jeho pľúca, začínal sa bolestivo nadychovať. Zvyšní členovia Klubu duelantov, ktorí mu pomáhali zložiť Červochvosta, mali šmuhy na tvári a tiež lapali po dychu . Vzhliadol, všimol si, že sa ďalšie dva stromy chytili od prvého. Jasnosť plameňov teraz takmer oslepovala a boli oveľa jasnejšie než boli svetlá fordu Anglia. Harry prehltol, keď si uvedomil, že keď bude po všetkom, budú tiež musieť zabrániť, aby sa od toho ohňa nechytil zvyšok lesa, nejako ho budú musieť uhasiť. Prečo sa zdalo, že úlohy, ktoré mal pred sebou, narastali miesto toho, aby sa znižovali?

Teraz sa rozhliadol, aby zistil, čo sa stalo s ostatnými pavúkmi a obrami. Väčšina akromantulej kolónie očividne ušla pred ohňom a Orst s Fridwulfou šli s nimi, pretože stále v diaľke počul plesk! a šplech! ako tie stvorenia narážali na stromy. Prial si, aby mal nejakú možnosť privolať obrov. Bol to tento pavúk, ktorého potrebovali premôcť. Mohlo mu byť ukradnuté, či ostatní utečú.

Nechal Parvati a Justina strážiť Červochvostovo telo, pokúšal sa nedať sa rozptýliť myšlienkou, že Sirius by mohol byť teraz očistený, kým s Erniem a Susan znova leteli do šarvátky. Harry si k sebe privolal Susan a spoločne schmatli ruky Severusa Snapa, kým ostatní sa pokúšali ovládnuť pavúka magickými povrazmi. Držali ho ako pri visutej hrazde, zvierali jeho predlaktia, kým on zvieral ich. Takto zblízka sa Harry zdesil, keď zbadal, aký vychudnutý a zoslabnutý majster elixírov vyzeral. Jeho zovretie bolo ešte zoslabené kvôli obväzom na rukách, na ktorých bolo jasne vidno, že na každej chýba malíček.

„Mocne sa držte!“ povedal aj Snapovi aj Susan, vrčal, keď nútil metlu, aby šla stále vyššie a vyššie. To nebolo dobré, neboli dosť silní, aby ho vytiahli nahor a dostali ho zo zovretia pavúka.

Počkať, pomyslel si. Toto je hlúpe. Spomenul si na vyučovanie, keď bol malý, v dedinskej škole v Malých Neradostniciach. Hodiny o jednoduchých strojov, o pákach a kladkách...

Kladky.

Vyčaroval ďalšie povrazy a oba priviazal okolo Snapovho pásu. Bolo to ťažké, pretože sa pavúk po celý čas pohyboval a hovoril k nim. To vážne Harrymu začalo liezť na nervy. Teraz hovoril k nemu. Takmer zabudol, že tie stvorenia ovládajú angličtinu.

„Aj ja musím jesť,“ prehovoril hlbokým rezonujúcim hlasom, ako keby žiadal niečo dokonale rozumné. „Ten čarodejník prišiel a hodil tieto pekné kúsky jedla do nášho stredu. Napadlo mi, že je to od neho veľmi pekné. Zvyčajne nás kŕmi Hagrid, ale dnes večer nás pozrieť nebol. Kde je Hagrid? Prečo nás nenakŕmil? Poslal tohto čarodejníka s týmito mužmi, aby sme ich zjedli? Tak to musí byť. Hagrid si praje, aby sme týchto mužov zjedli. Choď preč a nechaj nás na pokoji. Nechaj nám naše jedlo.“

Harry sa pokúsil uzavrieť myseľ pred tým hlasom. Bolo to horšie než hypnóza, zapĺňalo to jeho mozog, spôsobovalo, že bolo takmer nemožné myslieť na niečo iné. Pokúsil sa sústrediť na svoj nápad s kladkou a privolal Mariah s Tonym, Ginny a Ronom, ktorí okamžite pochopili, čo má za lubom. Mariah zaujala jeho miesto trochu nad Snapom. Susan už bola na mieste. Prehodili laná cez metly Mariah a Susan a potom Tony s Ginny potiahli za lano, ktoré prevísalo zo Susaninej metly, kým Harry s Ronom ťahali za lano, ktoré prevísalo cez metlu Mariah. Teraz mali dosť sily vytiahnuť ho z pavúčieho zovretia. Mariah a Susan nútili svoje metly neustále stúpať, takže fakt, že ich ťahali nadol, znamenal, že obe zostávali v takmer rovnakej výške. Keď nakoniec uspeli vo vytiahnutí Snapa zo zovretia, cvakol klepietkami do prázdneho vzduchu, zúrivo chňapol po svojej stratenej koristi. Šestica si nemohla pomôcť, aby nevydala víťazné pokriky a rev. Opatrne ho presunuli na zem poriadne ďaleko od doliny a horiacich stromov a Harry ho rozviazal a sklonil sa k nemu, aby k nemu prehovoril.

„Si... ste v poriadku, ta... profesor?“ Musel mu prestať hovoriť 'tati'.

Starší muž prikývol, tmavé oči mal rovnako prenasledované ako mal Viktor Krum. Mesiace ho mučili. Chýbali mu dva prsty a takmer ho zabila akromantula. V porovnaní s tým bol teraz skutočne v poriadku. Harry prikázal Mariah a Susan, aby zostali so Snapom, kým on, Tony, Ron a Ginny uháňali nazad, aby tou istou metódou oslobodili Draca Malfoya.

Ale keď sa vrátili, zistili, že sa vrátil ďalší pavúk, ktorému to jasné svetlo nevadilo. Možno bol tiež naštvaný, že ich Hagrid neprišiel nakŕmiť a myslel si, že sa na to členovia Klubu duelantov budú náramne hodiť. Šiel po študentoch, ktorí kontrolovali pavúka držiaceho Malfoya, snažili sa udržať laná... Obaja, Ron aj Harry, vykríkli, „Nie!“ , keď zbadali, že ide po Hermione. Vykríkla a pustila prútik a lanom, utiekla pred ním, potom sa potkla a spadla. Prevrátila sa a tá obluda sa týčila nad ňou. Harryho napadlo, že si musela vyvrtnúť členok, inak by vstala a znova sa rozbehla. S Ronom sa stočili k nej, ale neboli dosť rýchli. Pavúk ju nabral a ona vydala dlhý, prenikavý výkrik, po celý čas bojovala so silnými, chlpatými klepietkami. Už sa vracali aj ostatné pavúky. Čo sa stalo? čudoval sa Harry. Už si zvykli na svetlo? Bolo ich tak veľa, že si Orst s Fridwulfou nevšimli, že ich niektorí obišli? Alebo ich priťahovalo teplo ohňa? Pripomínal im ich rodné Borneo?

Ron zúfalo lietal okolo pavúka, jeho voľné klepietka sa dostávali nebezpečne blízko k nemu. „Pusti ju!“ kričal na neho, tvár červená zúrivosťou. „Vezmi si mňa! Mňa si vezmi namiesto nej!“

Akromantula odpovedala: „Ako si želáš,“ a strhla ho z metly. Už nebol červený, ale popolavý a Hermionine výkriky zosilneli.

„Ron!“ vykríkla. „Si v poriadku?“ Slzy jej stekali po tvári. „Je mi to ľúto!“

Ron sa stále snažil s tou vecou dohadovať, hoci sa začala s dvojnásobnou odmenou vzďaľovať.

„Ona je malá!“ pokúšal sa ju presvedčiť. „Sotva polovičný hlt! Ja som oveľa väčší... neplytvaj na ňu svojím časom!“

Harry bol šokovaný. Toto bol Ron Weasley, zo všetkých ľudí. Ron, ktorý nenávidel a bál sa pavúkov viac než čokoľvek iného na svete. Ron, ktorý po druhý raz vo svojom živote, bol v zovretí akromantuly. Ron, ktorý sa ochotne ponúkol miesto Hermiony.

Chcel im letieť na pomoc, ale už bol uprostred operácie na záchranu Draca Malfoya a bez Ronovej pomoci potrebovali iný pár silných rúk, aby ho vytiahli. Začali zo záchranou dvoch ľudí od pavúkov, teraz ich museli zachrániť troch. S rýchlou kalkuláciou v hlave začal byť Harry pochybovať, či svoju úlohu niekedy dokončia. Ak bolo treba šiestich, aby zachránili jedného človeka, ktorého pavúk zajal a zachránená osoba bola potom nepoužiteľná, ich počty budú rýchlo slabnúť a čoskoro nebudú mať dosť ľudí, aby vykonali záchranu v štýle kladky. A to za predpokladu, že už nikoho nezajmú tak, ako zajali Rona s Hermionou.

Tonymu sa podarilo zobrať Liama, aby prevzal Ronovo miesto a Harry naverboval Ruth a Millicent, aby leteli do výšky s lanami prehodenými cez ich metly. Potom, čo sa Ginny vznášala blízko Draca, priväzovala mu laná okolo pása, venovala mu rýchly bozk a potom Harry, Ginny, Tony a Liam potiahli za laná, kým Ruth a Millicent stále udržiavali metly v rovnakej výške. Čoskoro oslobodili Draca Malfoya z pavúčieho zovretia. Študenti na zemi priviazali pavúka ku stromu a šli vyčarovať laná, aby ovládli pavúka, ktorý držal Rona a Hermionu, kým „záchranný tím“ umiestnil Draca Malfoya na zem vedľa Snapa. Ginny sa na neho okamžite vrhla, plakala a smiala sa súčasne, kým sa ostatní vrátili na miesto, kde sa Ron stále pokúšal presvedčiť pavúka, aby oslobodil Hermionu a sústredil sa na to, aký chutný je on. Tento pavúk sa presunul do blízkosti štvrtého zapáleného stromu, všade lietali iskry, stále viac a viac, a zvuk, ktorý Harry začul najčastejšie, bol ľudský kašeľ, keď sa pokúšali dýchať v tom rozpálenom, zadymenom vzduchu. Bolo to ako bojovať s beštiami samotného pekla.

Harry nenútil Ginny, aby sa vrátila s nimi. S Dracom sa trhane objímali, plakali, kým Snape, sediaci nablízku s Mariah a Susan, sa tváril nepohodlne.

Potom Harryho napadlo, kde je Čcho a zistil, že objavila Krumovo telo. Túlila sa k nemu a šla si oči vyplakať. Harry bol presvedčený, že netušila, čím Viktor Krum prechádzal. A teraz bol mŕtvy.

Keď sa Harry vrátil do doliny, pavúk už bol bezpečne priviazaný ku stromu ako jeho kolega. Tonymu, Harrymu, Liamovi a Erniemu sa podarilo vytiahnuť Hermiona z jeho zovretia, kým sa Millicent a Ruth vznášali vo výške, laná prehodené cez ich metly. Potom to isté urobili pre Rona, položili ho vedľa Hermiony, ktorá sa na neho vrhla rovnako ako Ginny na Draca Malfoya a zovierala ho pri sebe. Harry prestal dýchať, keď nakoniec videl tú surovú vášeň, ktorú k nemu cítila, pocity, ktoré poprela na Ronove narodeniny, keď sa s ňou Harry rozišiel... pocity, ktoré možno popierala veľmi dlho. Poprela tieto city na Ronove narodeniny preto, aby ho chránili? Bola to jej zranená pýcha z toho, že sa s ňou rozišiel on, ktorá ju prinútila otočiť sa na päte a odkráčať po chodbe?

Zdalo sa, že sa ani jeden nestará, že by niekto iný na svete existoval. Kľačali na špinavej zemi, tvárou k sebe a tuho sa objímali. Hermione po tvári stekali slzy. Potom v úžase prešla prstami Ronovi po tvári, v úžase potriasla hlavou, najprv nedokázala nájsť slová, ale potom zo seba dostala: „Ty... ty nenávidíš pavúky!“

Ron pohodil hlavou dozadu a hlučne sa zasmial. Tvár mal špinavú od popola, ktorý poletoval od ohňa, pozdĺž čeľuste mal sečnú ranu a niekoľko škrabancov na rukách, ktoré značne krvácali. Teraz ju držal za tvár, hľadel na ňu s toľkou láskou, že sa Harrymu znova zasekol dych.

„To je stále pravda,“ povedal jej s úsmevom, ktorý vyzeral, ako keby prenikol priamo do jej srdca. „Ale teba milujem viac než ich nenávidím, a nie som ochotný už dlhšie bez teba žiť.“ Nakoniec pritiahol jej tvár k svojej a pobozkal ju, kým ho ona objímala, snažila sa dostať bližšie, otvorila ústa pod jeho a vyzerala, ako keby bolo treba explóziu zem otriasajúcich rozmerov, aby ju od neho odtrhlo.

Harry prehltol, cítil sa za nich šťastný, ale súčasne prázdny a úplne sám. Uvedomil si, že ostatní stoja okolo a hľadia na neho, zvedaví, ako na toto zareaguje.

„Hm,“ vysvetlil im trasľavým hlasom. Zdalo sa, že mu dym stlmil hlas. „Spomenul som... že sme sa s Hermionou minulý týždeň rozišli?“

Neisto hľadeli na nič si nevšímajúci tvar, ktorý vytvorili Ron s Hermionou Stále sa šialene bozkávali. Potom sa obaja nadýchli a všimli si, že ich ostatní sledujú. Hermiona hanblivo sklonila hlavu a oprela si ju o Ronovu hruď. Vyzerala rovnako v rozpakoch, ako keď nechtiac „odfotila“ Rona, Draca Malfoya a Ginny v deň Dudleyho pohrebu. Jeho dvaja najlepší priatelia sa na Harryho neisto pozreli a on sa prinútil usmiať, hoci cítil, ako ho prebodol nečakaný osteň osamelosti. V úľave mu úsmev opätovali, keď videli len jeho pretvárku a potom sa posadili na zem s rukami okolo seba.

Nedokázal o tom práve teraz uvažovať a otočil sa od nich, aby sa vrátil k Snapovi. Malfoy a Ginny sedeli vedľa seba v póze podobnej Ronovi a Hermione, objímali sa rukami a Ginny si opierala hlavu o jeho hruď. Keď sa Harry vedľa nich posadil, Draco Malfoy sa na neho pozrel len s náznakom neľúbosti.

„No, Potter,“ neochotne povedal. Videl, ako ho Ginny štuchla do rebier. „Vďaka, že si mi zachránil život,“ zrazu vyhŕkol, ako keby to chcel mať za sebou.

Áno, chcel Harry povedať, vďaka za to, že si bol sprostý blbec a odletel si do lesa sám. Ale namiesto toho povedal: „Niet za čo.“

Malfoy sa v rozpakoch rozhliadol. „Ak vám to nevadí, potrebujem ísť...“ naklonil sa a zašepkal niečo Ginny do ucha. Zachichotala sa.

„Ale no tak. Len choď za strom. Sú ich tú milióny. Vyhni sa obrovským pavúkom,“ poradila s lišiackym, milujúcim výrazom. Sklonil sa a rýchlo ju pobozkal, potom sa zdvihol.

„Vieš,“ láskyplne povedal. „Ty si jediný človek, ktorému dovolím, aby mu také dačo prešlo.“

So širokým úsmevom a šťastným výrazom odvetila: „Viem.“

Opustil čistinku, kráčal trochu čudne, ale Harry sa rozhodol ignorovať to a posadil sa vedľa Ginny. Nebol pripravený, že sa mu vrhne okolo krku a venuje mu bozk na líce. Potom sa obaja posadili, hľadeli na toho druhého a Harryho srdce sa pretočilo. Tak veľmi ju miloval a mal pocit, že nikdy mu nebola vzdialenejšia.

„Stále... stále nemôžem uveriť, že si toto všetko urobil. Kvôli nemu,“ povedala, to, čo myslela, jasné. Miloval ju a ona milovala Draca Malfoya a ona práve zachránil Dracovi Malfoyovi život.

„No, Ginny,“ riekol, keď si spomenul na iného mladého muža ležiaceho v hradnej ošetrovni, s očami plnými lásky a túžby, keď hľadel na Lily Evansovú. „Keby zomrel, bola by si z toho smutná.“

Nedokázal zastaviť slzy, ktoré mu stekali po lícach a otočil sa, aby zistil, že Severus Snape na neho užasnuto hľadí. Potom sa Draco Malfoy vrátil, keď si uľavil a znova sa posadil vedľa Ginny. Ešte raz sa k nemu pritúlila, ale teraz hľadela na Harryho čudne, trošičku sa mračila, ale tiež vyzerala, ako keby sa veľmi snažila pochopiť ho a zlyhala.

Harry sa zdvihol a odkráčal od nich. Potreboval sa uistiť, že sú ostatní v poriadku. Ernie a Millicent sa posadili vedľa Snapa spolu s Mariah (ktorá stále mala palčiaky) a Susan. Tony a Ruth sedeli trochu ďalej, vedľa seba, ale nedotýkali sa. Vyzerali, ako keby viedli tichý rozhovor. Možno jej hovorí, čo cíti, pomyslel si Harry a v duchu mu zaželal veľa šťastia.

Liam sa pripojil k Justinovi a Parvati, ktorí strážili Červochvosta. Harry si nemohol nevšimnúť, aký starostlivý bol Justin ohľadne Liama, ktorý hlučne kašľal, tvár mal takmer čiernu od sadzí. Nakoniec Liam pritiahol Justina do mocného objatia, schoval tvár v jeho krku, vyzeral, ako keby si myslel, že to možno nezvládne, a pripomínal si, čo je dôležité. Parvati sa od nich diskrétne odvrátila, aby im poskytla chvíľku. Harry sa na ňu smutne usmial, nevedel, či vedela o Ronovi a Hermione o päťdesiat stôp ďalej, ale čoskoro bude. Spomenul si, že celý tento rok, od septembra, stále túžobne na Rona hľadela, keď si myslela, že ju nikto nevidí. Možno vedela po celý čas, čo boli spolu, že bol zamilovaný do Hermiony, ale myslela si, že ho nakoniec prinúti zmeniť názor a sústrediť sa na ňu. Ale tiež mala hranice a jednou z nich bolo, keď Ron počas ich milovania vyslovil Hermionino meno. To bolo príliš. Parvati opätovala Harryho smutný úsmev jedným zo svojich vlastných. Pomyslel si, že je Parvati úplne v poriadku. Bojovala rovnako dobre a tvrdo ako všetci ostatní, napriek jej oddanosti Vešteniu a Sybile Trelawneyovej. Bola to statočná chrabromilčanka, schopná bojovníčka a stále dosť krásna, hoci ju pokrývali sadze.

Keď sa Justin s Liamom oddelili, konečne sa k nim priblížil.

„Musíme odtiaľto dostať Červochvosta skôr, než ho dostanú pavúky. Neoživte ho. To sa udeje na ministerstve, v peknej, pevnej cele bez nádeje na únik.“

Prikývli a odlevitovali telo. Posunuli ho medzi stromy preč od miesta, kde sa znova začali sústreďovať osminožce. Už horel šiesty a siedmy strom a Harry si pridržal pri tvári lem svojho habitu, aby sa vyhol nadýchaniu prílišného množstva dymu. V tom dymovom opare kráčal k Čcho. Hrbila sa nad telom Viktora Kruma a vôbec sa nehýbala. Vytiahol ju na nohy.

„Čcho! Musíme ísť! Zoberieme Viktorovo telo, neboj sa. Ale už tu dlhšie nemôžeme zostať. Les horí!“

Potriasol ňou a hlava sa jej kolembala na pleciach. Nedokázal ju prinútiť otvoriť oči. Ledva sa dalo rozoznať, či dýcha, rovnako ako nahmatať jej srdečný tep. Prehodil si jej ochabnuté telo cez plece a pokúsil sa postaviť. Príliš dlho dýchala dym, keď sedela ako stráž tak blízko pri Viktorovom tele. Harrymu bolo jasné, že to nezvládne, ak sa čoskoro nedostane nazad na hrad.

„Crucio!“

Bolesť ho zasiahla bez varovania. Klesol na kolená, telo Čcho spadlo na zem. Po tom, čo sa zdalo, že mu celú večnosť pokožku prebodávajú nože až ku kostiam, a potom mu tie nože tú pokožku a svaly olupujú vrstvu po vrstve, konečne cítil, ako sa odpája od svojho tela. Oči sa mu pretočili v hlave, keď zistil, že sa nad ňou vznáša. Pomaly sa otočil, aby videl, kto ho to teraz mučí.

Evan Davies nebol pokrytý sadzami, ako boli ostatní. Harry si spomenul na jeho brata Rogera na smrťožrútskom stretnutí v jeho druhom živote a ako ho sledoval na futbalovom zápase vo Fraserburghu. Spomenul si, že videl, ako sova doručila obálku s čiernymi okrajmi Rogerovi v ten rok, čo bol prefektom. Dostal aj jeho brat Evan jednu? Bol Evan smrťožrútom? Alebo bol Roger jediný skutočný smrťožrút v rodine a použil na svojho brata Imperius, aby z neho urobil ďalšieho Voldemortovho agenta na Rokforte rovnako ako bol Blaise Zabini?

Nech bol dôvod akýkoľvek, náhle sa naraz udialo niekoľko vecí. Za Evana sa postavil obrovský pavúk a zrazu ho zdvihol vo svojich pazúroch, potom s ním začal pokojne kráčať preč. Evanove ústa sa otvorili v nemom výkriku... minimálne pre Harryho bol nemý. Evanov prútik padol na zem a potom sa pomaly ten iskrivý lúč svetla, ktorý ho spájal s Harrym, prerušil. Skôr než Harryho stihlo napadnúť, aby sa vrátil do svojho tela, udiali sa ďalšie veci. Do doliny nakráčala Fridwulfa a Harry vedel, prečo sa ľudia boja obrov. V tvári mal strašný výraz, zdvihla toho pavúka a šmarila ním o najbližší strom, aby sa vzdal svojej koristi, nevediac, že Evan Davies použil na Harryho Cruciatus. Klepietka sa roztvorili a pavúk prestal zovierať Evana Daviesa, ktorý padol rovno do jedného z horiacich stromov.

Ale keď sa Fridwulfa vrátila do doliny, v pomalom pohybe sa ako veľmi obrovské, pomaly vlečúce sa netopiere vrhla do doliny vlna letiacich vecí, ale Harry po chvíli dokázal rozoznať, že sú to v skutočnosti siedmaci a tiež videl, že ich vedie niekto, kto nebol v siedmom ročníku a už v ňom nebol veľmi, veľmi dlho.

Albus Dumbledore.

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola dvadsiata

Čas vlka

III. časť

Harry vkĺzol späť do svojho tela. Riaditeľ videl, ako Evan Davies spadol do toho pekla a keď Harry znova nadobudol svoj sluch, pomyslel si, že nikdy nepočul desivejší zvuk než riaditeľov súčasne zúfalý a nahnevaný výkrik: „NIEEEEE!“. Uvidel totiž mladého muža (o ktorom nevedel, že sa obrátil proti Harrymu) postaviť sa uprostred prameňov. Chlapec v agónii behal dokola, ako mu nepredstaviteľná páľava spaľovala telo. Harry sa musel odvrátiť. Bola to hrozná smrť. Evanovi Daviesovi bolo šestnásť. Rovnako ako jemu.

Ale bolo ťažké sústrediť sa na hrôzu z Evanovej smrti. Hlasné prásk! všade navôkol oznamovali príchod škriatkov. Zrazu boli tie malé stvorenia všade. Pol tucta škriatkov obkolesilo Harryho. Požiadal ich, aby odtiahli Čcho Čchangovú a Viktora Kruma preč od ohňa. Potom vykríkol na Dumbledora, ktorý tam stál s hrôzostrašným výrazom v tvári a sledoval Evana Daviesa. „Profesor! Davies sa obrátil proti nám! Napadol Rona a odletel preč, keď mali robiť prieskum. Tesne predtým, ako ho napadol pavúk, na mňa použil Cruciatus.“ Harry sa pozrel na starého muža, ktorý zostarol ešte väčšmi, keď tie novinky počul. Len sledoval, ako Evan Davies zomiera. Keď uvidel riaditeľa, Harrymu sa chcelo úľavou súčasne plakať aj smiať sa . Ale keď hľadel tomu starému mužovi do tváre, vedel, že radosť nad tým, že ten list bol len trik, bude musieť počkať.

Harry si uvedomil, že Fridwulfa je znova preč. Videl Dumbledore, že to, čo urobila, viedlo k smrti Daviesa? Povie Hagridovi, že jeho matka bola vrahyňa?

Rozhodol sa sústrediť sa na iné veci.

„Väčšina z nás je v poriadku,“ kričal cez praskot plameňov. „Zvyšok je tamto ďalej, v stromoch. Dostali sme profesora Snapa a Draca Malfoya a Červochvost je omráčený. Viktor Krum pomáhal Červochvostovi. Je mŕtvy... zabil sa, keď spadol z metly.“

Dumbledore rozvážne prikývol, ale stále vyzeral otrasene. „Nech je akokoľvek dobre táto oblasť osvetlená,“ kývol na oheň, „myslím, že je čas dostať to pod kontrolu.“ Znel, ako keby nechcel, aby niekto alebo niečo iné zomrelo tak ako Evan, bez ohľadu na to, na ktorej strane bystrohlavský prefekt bol. „Choď k ostatným a odpočiň si, kým nám škriatkovia pomôžu vytvoriť protipožiarnu bariéru, aby sa plamene nerozšírili ďalej než chceme.“

Harry prikývol, nasledoval škriatkov, ktorí levitovali Čcho a Viktora nazad k ostatným. Počul riaditeľa, siedmakov a škriatkov pohnúť sa hlbšie do lesa, mágiou stínali stromy a potom zapaľovali porast na okraji protipožiarneho pruhu. Po tom, čo ho nechali chvíľu horieť, vyleteli poriadne vysoko nad plamene a zaliali ich vodou, až kým les nevoňal väčšmi vlhkým popolom než dymom z ihličia.

Pri snahe vrátiť svoje dýchanie k normálu sa Harry posadil vedľa Tonyho a Ruth, ktorí sa teraz o seba družne opierali a občas si vymenili malé úsmevy. Klub duelantov to zvládol. Zachránili Snapa s Malfoyom a zatkli Červochvosta. A stratili len jediného člena, zradcu Evana Daviesa.

A Dumbledore bol nažive!

Harry sa pokúšal sústrediť na toto. Prehltol, keď riaditeľ došiel k nemu so smutným úsmevom na tvári. Vytiahol Harryho na nohy, ale ruku mu nepustil. Zjavne zatiaľ prestal myslieť na Evana Daviesa.

„Veľmi dobre, Harry. Som na teba veľmi pyšný. Keď som sa vrátil do hradu, našiel som študentov na hradbách a povedali mi o tvojom pláne. Veľmi dobrá práca.“ Prikývol a usmial sa na Harryho. Harry sa pokúsil ten úsmev chabo opätovať, ale nemohol zabrániť tomu, aby za riaditeľom nezbadal, ako sa Draco Malfoy a Ginny Weasleyová bozkávajú. Znova sa pozrel do tváre Albusa Dumbledora.

„Ďakujem vám, pane,“ prehovoril škrekotavým hlasom. „Je... je všetko na hrade v poriadku? Ostatní učitelia...?“

Prikývol. „Ach, áno. Mal si dobrú intuíciu, keď si to nechal na škriatkov. Pán Zabini netušil, čo sa na neho blíži.“

„Čo sa vlastne stalo, pane? Ako pár študentov premohlo všetkých učiteľov?“

Pokrčil plecami. „Učitelia sú v podstate dobrí ľudia, ale túto chybu znova neurobia... a určite nie so slizolinčanmi. Každému jednému povedali, že je v slizolinskej klubovni smrťožrút a tak tam šiel. Len čo ich po jednom vpustili, omráčili ich, jedného po druhom. Očividne sa neobťažovali s Flitwickom. Otrávili mu čaj.“ Harrymu sa zdalo, že boli všetci v slizolinskej klubovni. Nevšimol si, že tam nie je Flitwickovo meno. „Hagrid bol náročný oriešok. Povedali mu, že niekto z fakulty našiel dračie vajce, ktoré sa práve vyliahlo a že potrebujú pomoc. Samozrejme, že Hagrid nedokázal odolať.“ Niekto určite poznal Hagridovu slabosť na draky, pomyslel si Harry. „A samozrejme, keď je spln, Remus je v Škriekajúcej búde. Škoda, že s ním nemohol byť Sirius, alebo ty, ale zrejme ste boli potrební niekde inde.“ Dumbledore sa na neho usmial, ale Harry mu úsmev neopätoval.

„Ach, nie, profesor! Kde ste povedali, že je profesor Lupin?“

„V Škriekajúcej búde, samozrejme.“

„Je búda v poriadku? A zvyšok dediny? Ako je na tom Rokville?“

Dumbledore sa tváril zmätene. „Rokville je v poriadku, Harry. Prečo?“

Harry mu porozprával o výbuchu a o Temnom znamení, ktoré predtým videli. Teraz zostal riaditeľ napätý a znova vyzeral ustarane. „Ktorým smerom ste videli na oblohe Znamenie?“

Harry to dokázal určiť len približne. Už sa doteraz muselo stratiť. Dumbledorova tvár zbledla. „Ach, nie...“ vydýchol.

„Čo je?“ Harryho hlas sa triasol.

Dumbledore si odkašľal. „Harry. Nič som nepočul o tom, že by v Rokville boli nejaké problémy. Ale znie mi to ako keby... ako keby bola napadnutá Škriekajúca búda... A je poriadne ďaleko od väčšiny dediny. Ľudia v Rokville ju nemajú radi, takže keby začala horieť, asi by ju nechali spáliť. Je príliš ďaleko, aby ohrozila dom niekoho iného...“

Harrymu sa zdalo, že má nohy z rôsolu. Ak sa dnes v noci stane ešte jedna vec... pomyslel si, zvedavý, koľko toho ešte znesie. S ťažkosťami prehltol. „Boli tam plamene. Vystrelili vysoko do vzduchu. A potom Znamenie.“

Pozreli sa na seba, ani jeden z nich nebol ochotný zobrať na vedomie, že Remus Lupin je pravdepodobne mŕtvy. Dumbledore so smutným zamračením položil ruku na Harryho plece a Harry si prial, aby mohol vrátiť hodiny, nie zmeniť čas, ale len aby si zabránil, aby sa vôbec do tohto času dostal, aby sa vyhol prežívaniu tejto hrôzy. Práve keď sa zdalo, že mŕtvymi sú len Evan a Viktor, ktorí boli na nesprávnej strane, práve keď zistil, že Albus Dumbledore nie je mŕtvy, dozvedel sa, že Remus... že profesor Lupin...

Odvrátil sa od Dumbledora a hľadel na stromy. Mal pocit, že mu to teplo z ohňa znecitlivelo oči, príliš ich vysušilo, než by dokázal plakať. Slzné kanáliky mal úplne prázdne.

„Je na čase, aby sme sa všetci vrátili,“ stroho povedal starému mužovi. Dumbledore ho znova poťapkal po pleci a začal zhromažďovať ľudí.

Škriatkovia pomáhali odlevitovať mnohých zranených a kašľajúcich členov Klubu duelantov pomedzi stromy. Snape chcel kráčať. Už bol na nohách, potkýnal sa pomedzi stromy, keď ho zbadal Dumbledore a vykríkol: „Severus!“ Došiel k nemu a objal ho ako dlho strateného syna. Harry si pomyslel, že keď sa odtiahol, skutočne videl slzu na líci Majstra elixírov. Kývol Dumbledorovi, ktorý ho po tom necharakteristickom prejave nechal samého.

Bol z nich medzi stromami čudný sprievod. Ron s Hermionou tiež nechceli od škriatkov pomoc. Harry mal pravdu. Hermiona si vytkla členok, keď utekala od pavúka a Ron ju teraz niesol, z čoho sa očividne tešila (a jemu to ani trochu nevadilo). Draco Malfoy a Ginny Weasleyová kráčali spolu, ruky mali okolo seba, tesne za profesorom Snapom. Harry kráčal viac než desať krokov za nimi dvoma, pokúšal sa nezízať. Bolo to ale veľmi ťažké.

Po chvíli sa otočil, aby pohľadal Rona a Hermionu. Ron sa pohyboval dosť pomaly, ako ju niesol a ona mala hlavu opretú o jeho hruď. Harry si nemohol pomôcť, ale spomenul si, že keď prvý raz stretli Fridwulfu, Ron niesol Hermionu v náručí bez námahy. Zdalo sa, že ani jeden z nich si nevšimol, že okrem nich existuje na svete ešte niekto iný. Hermiona zdvihla hlavu a pozrela sa na Rona. Harrymu sa z toho zasekol dych. Bol to výraz čistého spojenia, ktorý medzi nimi dvoma nikdy nebol. On videl niekoho sa takto na neho pozerať, ale len vo svojom druhom živote, keď bol s Ginny. Ron ten pohľad opätoval, oči sa mu prepaľovali do jej, keď sa sklonil a obtrel svoje pery o jej. Vyzeralo to, že mal v pláne len ten najkratší bozk, ale Hermiona ho chytila za vlasy a odmietala pustiť. Harry si všimol, ako sa jej ústa pod jeho znova otvorili, kvôli čomu Ron zastonal a zovrel ju ešte mocnejšie.

Harry vykročil k nim a nahlas si odkašľal. Ron sa prudko od Hermiony odtiahol. Vyzerala, že sa chce protestovať, ale Harry povedal: „Hermiona! Ron! Poďme. Na toto bude viacej času neskôr.“ Prinútil sa usmiať sa na nich. Ron sa zatváril v rozpakoch, ale nemohol si pomôcť, aby sa mu na tvár nevkradol vlastný úsmev. Hermiona sa na neho usmievala ako slniečko a Harry sa otočil, aby znova kráčal smerom k ostatným.

„Poďte,“ znova povedal cez plece. „Bez metiel to chvíľu potrvá.“ Ostatní už boli dosť ďaleko pred ním, kým sa rozprával so svojimi najlepšími priateľmi. Len Dumbledore - ktorý sa rozhodol kráčať - a siedmaci mali stále svoje metly. Metly členov Klubu duelantov sa zjavne stratili v zmätenom boji s pavúkmi alebo spadli do ohňa. Harry si zrazu uvedomil, že si musí zaobstarať ďalší Blesk alebo inú metlu. Niečo nové a vylepšené. To je to, čo práve teraz potrebujem, pomyslel si, intenzívne si vedomý Draca Malfoya a Ginny Weasleyovej pred sebou a Rona s Hermionou za sebou. Mysli na nové metly, najmodernejšie...

Ronove kroky za ním zneli veľmi hlasno. Keď sa obzrel, uvidel, že kým upustili od bozkávania, stále považovali za nemožné prestať na seba bláznivo hľadieť. Výsledkom bolo, že sa Ron tackal. Harry pokrútil hlavou a otočil sa znova k cestičke. Som kvôli nim šťastný. Som. Vedel, že to nie je Hermiona, po kom túži, ale že túži po tom, čo mala s Ronom spoločné. Aj on to s niekým chcel. Keď sa pozrel na Ginny pred sebou, opravil sa. V poriadku. Nie len tak s niekým...

Po niekoľkých minútach sa ostatní znova dostali na dohľad. Videl, ako sa Snape otočil a pozrel sa na Harryho, Rona a Hermionu, oči roztvorené prekvapením. Harry predpokladal, že nebol pripravený na tie jasné, nezameniteľné výrazy vášne v ich tvárach, pretože to Harry bol jej priateľom v auguste, keď Majstra elixírov zajali. Ale potom, vo svetle prútika, Harry mohol vidieť, že Snapov výraz je jasne výrazom hrôzy, najhorší výraz v jeho tvári, aký Harry kedy videl. Vyzeral smrteľne bledý dokonca na Severusa Snapa.

Potom to Harry zacítil. Dokonca keď Snape vykríkol „NIEEEEE!“, rovnako ako vykríkol Dumbledore, keď uvidel Evana horieť, chĺpky na Harryho zátylku sa postavili a začul rýchle kroky búšiť na suchú zaprášenú cestičku, začul to hlboké hrmiace zavytie. Otočil sa práve včas, aby videl vlkolakove červené oči skočiť na chrbát Rona Weasleyho a zaťať mu tesáky do pleca.

Ronov výkrik bol zem otriasajúci a príšerný. Padol na kolená, na Hermionu, vedome sa dal tak, aby bol medzi ňou a vlkolakom, hoci očividne trpel neopísateľnou bolesťou. Sliniaca tlama sa presunula k Ronovmu ľavému nadlaktiu, keď sa Harry premenil a dopadol na zem so všetkými štyrmi labami v pohybe. Vedel, že jeho premena trvala len sekundy, ale zdala sa byť večnosťou. Jeho najlepší priatelia si konečne priznali svoju vzájomnú lásku a teraz bol jeden z nich ohrozený na živote.

To sa nestane, ak mám do toho ja čo povedať, zúrivo si pomyslel Harry, keď skočil na vlka, zaťal svoje vlastné tesáky do jeho hrdla a prinútil ho uvoľniť Ronovo plece. Spomenul si, čo cítili, keď boli s Hermionou v mysľomise pri predstave, že ich pohrýzlo divé zviera. Teraz hrýzol sám. Dve zvieratá sa odvalili od Rona a Hermiony, spojené dohromady, krv sa valila - Ronova a vlkova - keď sa prevaľovali sem a tam po zemi, ako narážali na kmene a hrboľaté, prastaré korene.

Kútikom oka Harry zachytil, že Ron stále leží na Hermione, z pleca má krvavú kašu. Harry obnovil svoje úsilie potrestať toho vlka za to, čo urobil. Ale v okamihu, keď sa otočil, aby sa pozrel na svojich najlepších priateľov, vlkovi sa podarilo dostať od neho preč. Okamžite po tej beštii skočil. Obaja uháňali rozmazaným lesom. Harryho griffinove oči nemali problém v tme vlka vidieť, či držať jeho stopu, ako to urobil minulý rok pri Červochvostovi. S vlkom boli asi rovnako veľkí a tak nemohol zájsť do miest, ktoré by boli Harrymu neprístupné tak, ako to mohol urobiť malý potkan.

Harry nevedel, ako dlho bežali. Pokúsil sa nemyslieť na to, ako je unavený, keď sa nútil stále pokračovať. Musel sa uistiť, že ten vlk zostane v lese. Nemohol riskovať, že sa dostane do blízkosti nejakej muklovskej dediny v blízkosti Clashu.

Obaja v rovnakú dobu spomalili. Nakoniec sa vlk zrútil do vyčerpanej kôpky na lesnú hrabanku. Harry cítil, že sa zrútil sám, o pár krokov ďalej, ale stále obozretne toho vlka sledoval, keby sa to ukázalo ako trik. Ale vlk položil ňufák na jednu svoju labu a zatvoril oči. Konečne sa poddal svojmu vyčerpaniu. Harry bojoval s nutkaním zatvoriť svoje vlastné oči, musel dávať pozor. V mesačnom svetle si všimol, že vlkova šedá kožušina bola na pravom boku spálená a oškvŕknutá a že jeho uši tiež vyzerali oškvrčané. Možno sa v nejakom okamihu dostal do blízkosti ohňa.

Zostať na pozore bolo náročné. Jeho oťažené viečka sa stále chceli zavrieť...

Stál vo vchode do učebne. Mohol povedať, že nebol na Rokforde. Nebola ani ako triedy v dedinskej škole Malých Neradostniciach. Tie boli v budove, ktorá bola pred štyridsiatimi u rokmi upravená a nová, ale teraz bola špinavá a ponurá. Rady kovových skriniek na chodbách boli preliačené a pokryté príliš mnohými vrstvami farby, aby zakryli grafity. Znížené stropy s blikotajúcimi žiarivkami v učebniach, z ktorých vždy niekoľko panelov chýbalo, takže študenti snívajúci s otvorenými očami ako Harry mohli hľadieť na vykurovanie či potrubné rozvody, keď sa nudili.

Nie, táto učebňa vyzerala skôr z nejakého dobového filmu, ak to mohol Harry posúdiť. Tabuľa bola vyrezaná s tmavého dreva a lavice boli spojené s často voskovanou podlahou. Hrubo načrtnuté obrázky ľudí v čarodejníckych plášťoch a klobúkoch pokrývali jednu stenu a nad tými umeleckými bol nadpis: „Naše rodiny“. Rodinní miláčikovia zobrazení vrátane dosť exotických vtákov a pár hadov na dôvažok k nevyhnutným sovám a mačkám.

Tabuľu pokrývalo latinské skloňovanie. Deti, ktoré patrili k tejto učebni sa nezdali byť najstaršie na škole. Vyzerali, že im je asi tak osem či deväť rokov, ak to Harry dokázal posúdiť. Sedeli v laviciach v malých verziách čarodejníckych habitov zobrazených v oživených kresbách a recitovali latinčinu vo vážnosti, z ktorej hrozilo, že vybuchne v mimoriadne nevhodnom smiechu. Potom Harry vzhliadol a uvidel učiteľku, ktorá ukazovala na slová svojím prútikom, keď ich deti čítali. Bola to Alicia! Harry sa na ňu od dverí usmial a ona zastavila a usmiala sa na neho.

„Deti! Zajtra budeme v tomto pokračovať. Je tu teraz pán Potter, ako sľúbil, na dnešnú rozprávku. Prosím, venujte mu úplnú pozornosť.“

Harry podišiel dopredu ku stolu a Alicia mu podala knihu s príbehom, ktorý mal deťom prečítať. Potichu mu povedala: „Tak veľmi ti ďakujem, že si prišiel, Harry. Vďakabohu, že ti Dumbledore s McGonagallovou dali povolenie. Decká sú neuveriteľne nepokojné, keď prišla jar. Jediné toto je to, čo môžem urobiť, aby som im zabránila vybehnúť von a váľať sa v tráve...“

Ale to mu poskytlo nápad. „Prečo presne to neurobiť?“

Zamračila sa na neho. „Čože?“

Obrátil sa k deťom. „Ako by sa vám páčilo mať dnes svoj príbeh vonku?“

Deti sa na neho nedočkavo usmiali, ale Alicia sa na neho pozrela skepticky, jedno obočie nadvihnuté, ale potom neochotne prikývla a on obdivoval spôsob, ako deti zoradila ako malých pochodujúcich vojakov. Pred drevenou budovou na druhej strane High Street od dedinskej radnice bolo na ceste miesto na zastavenie podobné tomu v Kančom konci, takže školský autobus mohol naložiť a vyložiť deti bez toho, aby blokoval ulicu. V zatáčke príjazdovej cesty bol malý parčík s udržiavanou tvárou a kvitnúcimi stromami a púčiky práve začínali vyrastať zo zeme. Harry zaviedol rady detí do stredu tej trávy a všetci si okolo neho posadali. Bol v mori detí, hrozne sa vrtiacich a vzrušených, pretože HARRY POTTER im mal dnes prečítať dnešnú rozprávku!

Harry sa pohodlne usadil na tráve a otvoril knihu, ktorú mu Alicia podala. Začal: „Kde bolo, tam bolo, žila jedno prekrásne dievča...“

Keď čítal o nešťastnom dievčati, ktorého otec klamal a tvrdil, že dokáže premeniť priadzu na zlato a ako ju prinútil presne to urobiť, často ho prerušovali otázky od detí.

„Bol ten malý mužíček naozaj malý alebo to bol domový škriatok?“ spýtala so plaché dievčatko s tmavými lesklými vlasmi.

„Myslím, že to bol domový škriatok, ktorý oklamal svojho pána, aby mu dal oblečenie,“ vyhlásil chlapec s pieskovými vlasmi a oškretou bradou.

„Ale domoví škriatkovia nedokážu premeniť priadzu na zlato,“ rozhodne povedalo iné dievča. „Musel to byť v skutočnosti malý čarodejník.“

„Mohol to byť leplešant,“ povedal chlapec, ktorému chýbali predné zuby.

„Ale potom princovo zlato na druhý deň zmizlo.“

„Možno ho odložil do trezoru a nevšimli si ho.“

„Deti...“ Ozvala sa Alicia so zreteľným varovaním v hlase. Znova sa usadili na tráve, aby počúvali. Keď sa Harry dostal k časti o tom, ako úbohé dievča muselo hádať meno osoby, ktorá jej pomohla alebo sa vzdať dieťaťa, deti zhíkli, hoci z nich mal zreteľný dojem, že už ten príbeh počuli mnohokrát.

Keď Harry povedal : „Koniec,“ jeho publikum prepuklo do vďačného potlesku. Potom sa zrazu s hlasným BANG! zjavil na ceste školský autobus.

„Dovnútra, deti! Musíte si zbaliť tašky. Nezabudnite na úlohu z výmeny mien. Ak sa spýtam, ako inak vyjadríte štyritisíc šesťsto tridsaťosem knutov? Chcem, aby ste okamžite povedali...“

„Deväť galeónov, šesť siklov a dvadsaťsedem knutov,“ odpovedalo jednohlasne niekoľko študenov, kým ostatní sa pokúšali mumlať spolu s nimi, ako keby to vedeli.

Malé dievčatko so svetlo hnedými vlasmi a inteligentnými tmavomodrými očami vševediacky prehlásilo: „Toto je ľahké. V jednom galeóne jej štyristo deväťdesiat tri knutov, takže to bude menej než desať galeónov, pretože je to menej než štyritisíc deväťsto tridsať knutov...“

Harrymu sa točila hlava. Sám sa pýšil, že bol v škole dosť dobrý aspoň v matematike (chválil sa tým Hagridovi, keď sa stretli, pretože Hagrid naznačil, že sa Harry nenaučil nič užitočné), ale nikdy sa nemusel naučiť násobky dvadsiatich deviatich a sedemnástich.

„... takže odčítaš štyristo deväťdesiat tri od štyritisíc deväťsto tridsať,“ pokračovalo dievča komukoľvek, kto počúval. Harry sa usmial, jedného dňa bude na Rokforte budiť hrôzu. Asi už plánuje byť hlavnou prefektkou, ako bývala jej učiteľka.

„... a dostaneš štyritisíc štyristo tridsať sedem. Čo je presne dvesto jedna menej od pôvodného čísla. A z toho je ľahké spočítať, že v dvesto jedna je šesť dvadsať deviatok a zostane dvadsaťsedem knutov,“ víťazoslávne dokončila. Okamžite jej nadšenie opadlo, keď zistila, že ju nikto nepočúva, ale potom sa rozžiarila, keď zbadala, že sa na ňu usmieva Harry Potter. Ten úsmev nasledovalo jasne červený rumenec a útek do školy s ostatnými deťmi.

Harry nasledoval deti nazad do školy, túlal sa po chodbách, pozeral na kresby a eseje na pergamenoch, ktoré boli vystavené zvonka rôznorodých učební. V každej miestnosti si deti rýchlo balili tašky a čoskoro sa vyrojili prednými dvermi a zaplnili autobus, aby ich vzal kdekoľvek, kde v Anglicku, Škótsku či Walese žili. Keď bol plný, s ďalším hlasným BANG! autobus zmizol a Harry sa vrátil do Aliciinej učebne, aby sa rozlúčil. V skutočnosti to bol dosť príjemný spôsob, ako stráviť popoludnie. Podarilo sa mu získať povolenie na celý deň, keď by bol inak v žalároch na Elixíroch a vôbec mu nebolo ľúto, že neuvidí profesora MacDermina či Pansy Parkinsonovú až do budúcej hodiny. Avšak kvôli bezpečnosti mu nedovolili ísť samému. Samotný riaditeľ s ním letel do dediny a potom si šiel sadnúť na drink so starým priateľom u Troch metiel, ktoré znova postavili po výbuchu v deň ceilidhu..

Keď sa Harry dostal do učebne, začul tlmené hlasy a uvedomil si, že Aliciu prišiel pozrieť niekto iný. Zjavne si myslela, že už odišiel. Teda - nedalo sa to pomýliť. Alicia zastonala a mužský hlas vravel: „Dokončime toto v mojom byte.“ Harry sa odvážil nakuknúť cez dvere práve keď sa odmiestnili z učebne, ruky okolo toho druhého. Nestihol zazrieť, kto bol Aliciin priateľ.

„'Arry?“ ozval sa za ním hlas so silným prízvukom. Harry sa stočil, prekvapený, keď za sebou uvidel stáť Fleur Delacourovú, ktorá vyzerala bez chybičky ako vždy, hoci, ako Alicia, trávila dni učením detí. Predklonila sa a pobozkala ho rýchlo na každé líce. „Ako sa máš?“ spýtala sa so žiarivým úsmevom.

„Ach, ehm, fajn. Mám sa fajn. Čítal som rozprávku Aliciinej triede.“

Fleur sa kvôli tomu netvárila šťastne. Skrútila ústa a po prvý raz ju Harry považoval za škaredú. Prekvapujúco sa podobala na vyvádzajúcu vílu na metlobalovom svetovom pohári, ktorá sa zrazu stala desivou po tom, čo bola taká neodolateľná...

„Alicia.“ Fleur vyslovila to meno, ako keby to bolo niečo neslušné. Harry prehltol, nevediac, čo povedať. Ale potom postrehol, že Fleur vynaložila úsilie rozveseliť sa. Usmiala sa - hoci to bolo nanútené a povedala. „Nefidel si Rhogera Daviesa? Rhiaditeľka povedala, že ho prhed chvíľou fidela fstúpiť. Myslela som, že ma chce možno prekvapiť.“

Tak, pomyslel si Harry. Fleur a Roger sa stále vídajú. Počkať, pomyslel si - ten muž s Aliciou...

Premýšľal o tom, ako by asi Roger Davies mohol vyzerať zozadu a uvedomil si, že on je asi tá osoba, ktorá bola v Aliciinej učebni tesne pred tým, než sa odmiestnili...

„Je... je si istá, že videla Rogera? Možno sa pomýlila. Mali ste... mali ste v pláne sa tu dnes stretnúť?“

„Nie, nie... preto som povedala, že ma možno chcel prekvapiť.“ Podozrievavo sa pozrela na Harryho, ktorý sa snažil tváriť tak nevinne, ako sa dalo. Harry sa zúfalo modlil, aby sa objavil Dumbledore. K jeho úžasu vzhliadol a vo vchode stál riaditeľ. Harry vydýchol úľavou.

„Ach, Harry! Tu si. Ako to šlo?“

„Dobre, profesor.“

„Madamoiselle Delacour. Je mi potešením ako vždy.“

Prikývla a usmiala sa na riaditeľa Rokfortu. Harry bol rád, keď sa im podarilo dostať preč a získať ich mety z predizby pri vchodových dverách. Keď uháňali nazad na Rokfort, Dumbledore rozprával o učení malých detí (zjavne pôsobil v dedinskej škole tesne po tom, ako skončil Rokfort), ale Harry dokázal myslieť jedine na to, aké je nerozumné podvádzať priateľku, ktorá je čiastočná víla...

To bol čo za sen či spomienka? čudoval sa. Rozhodol sa, že to bola ďalšia spomienka. Bola príliš živá na sen, príliš veľa malých, jasných detailov. Odvtedy, čo obnovil časové línie, mal zjavne sklony k tomu, aby k nemu spomienky prichádzali neočakávane, keď práve zaspával alebo sa práve prebúdzal.

Harry si nebol istý, koľko času prešlo, ale na oblohe nad stromami sa začala objavovať slabá žiara a začali tu a tam štebotať vtáky. Otvoril prekvapene oči, spomenul si, že ich nemal v úmysle zatvoriť, ale pred sebou nevidel spiace telo vlka, ale chudého čarodejníka v roztrhanom, spálenom a zakrvavenom habite, ktorý potichu odfukoval. Veľa krvi mal na krku a tvári a okolo úst, ale rana na krku sa rýchlo hojila, dokonca Harrymu pred očami. Vlasy na hlave tiež vyzerali spálené.

Harry sa znova premenil na človeka, okamžite zívol a natiahol sa. Mal pocit, že by dokázal mesiac spať. A predsa si netrúfol. Niekde v lese bol smrtochvat na úteku. Hoci bolo ráno, neprospelo by im zaspať, keby prišiel.

Nakoniec sa muž pohol a zdvihol opatrne hlavu. Pozrel na Harryho, ktorý sedel s rukami okolo nôh. Tie si tisol k hrudi.

„Dobré ráno, profesor.“

* * * * *

Keby sa niekto spýtal Harryho pred dvadsiatimi štyrmi hodinami, kde bude raňajkovať, odpoveď by nebola „v krčme známej ako „Clash“ v dedinke menom Garltey, v Aberdeensire. Po tom, čo Harry povedal ´Dobré ráno´ svojmu profesorovi, starší muž sa zrútil v záchvate plaču, kmásal si svoje dotrhané oblečenie, dožadoval sa vedieť, čia krv je na ňom. Chcel, aby mu Harry povedal, čo urobil. Harry zabudol, že si nevie spomenúť na nič z noci, keď má podobu vlka, s výnimkou keď užije Vlčí mor. Elixír mu pomáhal zachovať si časť z jeho ľudského myslenia. Bez neho bol ako človek s rozdelenou osobnosťou, ktorý si nepamätal nič z činov svojej alternatívnej časti. Harry bol šokovaný a zdesený. Dospelí nemajú plakať a určite nie profesori. Noc predtým zúril, chcel toho vlka zabiť (ale chýbalo mu striebro, aby to urobil). Predpokladal, že sa ráno zobudí a nájde skôr človeka, než vlka, ale bol rozpoltený medzi tým, či chce, aby to bol Lupin (pretože to by znamenalo, že unikol zo Škriekajúcej búdy) alebo nechce, aby bol (pretože to by znamenalo, že je za Ronovo napadnutie zodpovedný niekto iný).

Ron.

Ach, bože, pomyslel si Harry.

Pohrýzol Rona.

Harrymu bolo zrazu neuveriteľne mdlo, keď porozumel tým slzám a seba obviňovaniu. Aké hrozné. To by znamenalo, že Ron je teraz...

Ach, bože, znova si pomyslel.

Harry prehltol, pozrel sa na zúfalého muža pred sebou, ktorý sa takmer celý život snažil, aby sa takému niečomu vyhol. Keby Harry musel popísať jeho povahu počas dvadsiati šiestich dní a nocí mesiaca, bol by povedal, že Lupin je duša láskavá a že by nikomu neublížil, ak by nemusel brániť seba alebo niekoho iného. A teraz urobil toto, Harrymu najlepšiemu priateľovi...

Harry prerušil jeho vzlykanie, keď sa ho spýtal, či má pri sebe nejaké muklovské peniaze. Prekvapene vzhliadol, povedal, že má, pre prípad núdze (chcel si myslieť, že vie, kde sa prebudí ráno po splne, ale radšej podnikol opatrenia). Harry premenil ich oblečenie, aby vyzeralo menej podozrievavo pre muklov a použil prútik, aby mu ukázal, kde je východ. Prešli cez les, čoskoro sa dostali ku kraju stromov a dediny Gartley. (Harry bol rád, že sa nedostali bližšie k dedine). Prešli okolo niekoľkých veľkých záhrad v zadnej časti impozantných domov, než prišli na veľkú čistinu. Hneď za ňou Harry spoznal krčmu, kde v druhom živote videl Dumbledora s jeho loveckým psom.

Teraz sedeli v útulnej kóji v Clashi, rozprávali sa tlmenými hlasmi, kým im hostinský doniesol kanvicu s čajom , rovnako ako mladému páru na medových týždňoch, ktorý si na noc zobral izbu(začul, ako vravia, že pôjdu do Inverness). Harryho žalúdok okamžite zareagoval na vôňu vajíčok a klobásy prichádzajúcu z kuchyne za barom.

 * * * * *

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola dvadsiata

Čas vlka

IV. časť

Lupin na neho bezmocne hľadel. Harry sa mu pokúšal upraviť vlasy, aby nevyzerali, ako po výbuchu, ale veľmi sa mu to nepodarilo. Vyzeral hrozne.

Jeho zapadnuté oči hľadeli do Harryho očí s prenasledovaným výrazom, ktorý lámal Harryho srdce. Spomenul si na Cedrica a Dudleyho. Vedel, aké ľahké je poddávať sa vine. A to osobne nepoužil na Cedrica smrtiacu kliatbu, či Imperius na Dudleyho a neprinútil ho tak skočiť v ústrety smrti. Lupin osobne napadol Rona a navždy ho zmenil.

Harry pátral po niečom užitočnom, čo by mohol povedať, ale jediné čo z neho vyšlo, bolo: „Počuli sme v lese výbuch zo smeru od Škriekajúcej búdy a šli sme nad stromy zistiť, čo sa deje.“

Lupin prikývol. „Šiel som tam, keď vyučovanie skončilo. Čakal som na Síriusa, ale potom ku mne priletel riaditeľov fénix s odkazom. Bolo v ňom, že Sírius je chorý a či mi tentoraz nebude vadiť, že budem len sám.“ Vzdychol si. „Napadlo mi, že ťa zoženiem, aby si sa premenil a robil mi spoločnosť, ale na rovinu, naposledy, čo si to urobil, mal som pocit, že sa trochu vnucujem, tak som sa len uložil, aby som počkal. Odvtedy... od tej udalosti spred troch rokov som radšej neriskoval, snažil som sa izolovať poriadne a zavčasu. Mala to byť ďalšia z tých podivných nocí, podobná tej, keď sme boli v Škriekajúcej búde s Petrom a ja som sa ešte nepremenil ani keď bolo po východe mesiaca...

Harry zvraštil čelo. „Ach, správne. Prečo sa to stalo?“

Lupin si vzdychol. „Spln alebo takmer spln nastáva približne v čase, keď zapadá slnko. Teraz je to asi o pol ôsmej. Ale keď je mesiac skutočne v splne - keď sa zem a mesiac priblížia na svojich obežných dráhach, takže zem je plne otočená k mesačnej strane, na ktorú svieti slnko - tak to môže byť kedykoľvek pred alebo po východe mesiaca. Pred troma rokmi v tú noc to bolo o dobrú hodinu a pol neskôr, práve keď sme vyšli z tunela pod Zúrivou vŕbou a vracali sme sa do hradu. Vedel som, že sa to čoskoro stane, ale nanešťastie som stratil v tom tuneli hodinky. Bol by som zostal v búde, keby som si uvedomil, že som tak blízko zmene. Ten večer som si myslel, že je menej hodín...“ Znova si hlboko vzdychol. „Minulú noc bol len asi štyridsaťpäť minút po východe mesiaca, keď sa mesiac a zem dostali do pozície, kedy bolo oficiálne vidieť plný mesiac. Avšak pätnásť minút predtým...“

„Zaútočili smrťožrúti.“

Prikývol, odpil si z čaju. „Zaútočili na búdu. Veľmi konkrétne. Bolo to zámerne.“ Odložil šálku a postavil prsty do vežičky. „Už sa tomu dlhšie nemôžeme vyhýbať, Harry. Máme medzi sebou dvojitého agenta a musíme zistiť, kto to je. Už dva roky sa naháňame za preludmi a odvádzajú našu pozornosť. Len agent by vedel, že treba minulú noc napadnúť Škriekajúcu búdu tesne predtým než nastane spln.“

„Prečo by to urobili takto? Pretože ťa nemôžu zabiť vo vlkolačej podobe bez použitia striebra?“

Lupin sa na neho zamračil. „To Hermiona bola jediná, ktorá poriadne urobila tú esej o vlkolakoch, čo vám zadal Snape? Je ma možné zabiť len s použitím striebra alebo odťatím hlavy, aj keď mám ľudskú podobu, Harry. Nie, osoba či ľudia, ktoré zaútočili na búdu, chceli, aby som utiekol a vedeli, kam pôjdem, kým mám ľudskú podobu. Tam, kde sa vyhnem ohrozeniu ľudí: do lesa.“

Harry prikývol.

„Okrem toho vedeli, že nás celá kopa má v pláne ísť do lesa a pokúsiť sa zachrániť profesora Snapa a Draca Malfoya.“

„Správne.“

Zmĺkli, hľadeli do šálok. O pár minút neskôr hostinský spôsobil, že nadskočili, keď prišiel s vrchovato naloženými taniermi jedla. Harry sa s nadšením začal napchávať. Mal pocit, že po udalostiach z predošlej noci umiera hladom, ale keď zbadal, ako Lupin apaticky hľadí na hromadu vajec a klobásy, spomalil, presunul kus klobásy do výdute líca, aby sa mohol spýtať: „Ty nechceš nič jesť?“

Lupin sa na neho pozrel s útočným výrazom.

„Prečo? Myslíš, že bude nejaký rozdiel, ak si zaplním žalúdok, kým som stále v ľudskej podobe? Myslíš, že budem menej zvieraťom, keď je na oblohe plný mesiac? Pretože už ti to môžem povedať - skúsil som všetko a nič z toho na mňa nemalo účinok. Nič. Jediné, čo pomáha je Vlčí mor.“

Harry sa na neho žiarivo usmial. „Tak potom sú na rade dobré správy. Podarilo sa nám dostať Snapa nazad. Takže, keď sa vrátime na hrad, mal by byť schopný ti dnes večer dodať trochu toho elixíru.“

„A človeku, ktorého som napadol.“

„Prosím?“ nezreteľne povedal Harry, ústa plné vajec.

„Človek, na ktorého som zaútočil, ho bude potrebovať tiež. Dnes v noci sa zmení. Alebo ona.“ Stále vyzeral veľmi ponuro. „Harry. Povedz mi, kto to bol. Ne-nezabil som ho, však?“

Harry pokrútil hlavou, odložil vidličku.

„Som si takmer úplne istý, že nezabil. Videl som to - pohrýzol si ho do pleca a potom do ľavého nadlaktia...“

„Koho?“

Harry prehltol, znova premýšľal o tom, čím jeho najlepší priateľ bude prechádzať po zvyšok svojho života...

„Rona.“

„Čože?“

Harry smutne prikývol. Lupin si znova zakryl rukami tvár a plecia sa mu vzlykotom triasli. Harry si všimol, že sa na nich hostinský zvedavo díva, kým stál za barom naleštených pohárov.

Harry zízal na svoj tanier, premýšľal, čo robiť, čo povedať, aby ho utešil. A predsa - tento muž napadol a navždy zmenil jeho najlepšieho priateľa. Zmenil Rona na netvora, ako bol on sám.
Ale tento „netvor“ býval tiež jedným z najlepších priateľov jeho otca, priateľom, od ktorého sa naučil premenu na animága, priateľom, ktorého tajomstvo tajil sedem rokov a priateľom, ktorému chcel zabrániť, aby sa stal vrahom. Keby James Potter nevytiahol Severusa Snapa z tunela vedúceho do Škriekajúcej búdy, Lupin by týmto prešiel vo veku šestnástich rokov. Jeho otec pri Remusovi Lupinovi stál, a on bude tiež. A tiež bude stáť pri Ronovi Weasleym.

„Vedel - vedel si, kto pohrýzol teba?“ potichu sa spýtal Harry. Lupin k nemu zdvihol zrak.

„Nie. Bol som mladý. Nikdy som nepoznal žiadnych iných vlkolakov a ani som nechcel.“

„Fajn,“ pokračoval Harry. „Potom má Ron šťastie. Chcem povedať, že samozrejme radšej by vlkolakom nebol - bez urážky -“

Lupin si skutočne posmešne odfrkol; Harry to rád počul. „Bez urážky, samozrejme.“

„...ale aspoň má niekoho, s kým sa o tom môže porozprávať. Môžeš ho varovať na všetky tie veci, čo sa mu stanú. Vysvetliť mu mesačný cyklus a to všetko, takže bude vedieť, keď sa to má udiať ako ty. Bude mať niekoho, kto vie.“

Lupin sa zaksichtil a vložil si klobásu do úst, divo ju prežúval a potom prehltol.

„Áno,“ povedal, ako keby sa hnusil sám sebe. „Má niekoho, kto to vie, pretože ja som ho urobil tým, čím som ja.“

„To nebola tvoja chyba. Keď ideš do lesa, tak sa dá normálne predpokladať, že neohrozíš človeka. V skutočnosti si robil všetko, čo si mohol, aby si si zabránil stretnúť sa s ľuďmi. Išiel si do Škriekajúcej búdy. Bola to pasca. Na nás všetkých. Vynaložil si maximálne úsilie, aby si urobil správnu vec. A k tomu mal Červochvost Snapa, ktorý ti mohol po celé tie mesiace variť Vlčí mor, keby nebol zajatý. To pravdepodobne kvôli tomu správna rada považovala za bezpečné, aby si sa vrátil, správne? Pretože ti Snape dokázal pripraviť ten elixír?“

Nešťastne prikývol. „A myslím, že vieme, že v správnej rade sú ľudia, ktorých ovplyvňujú smrťožrúti. Pri tom zákaze vstupu muklorodených študentov, o ktorom diskutujú...“

„Čože?“ okamžite vykríkol Harry. „To nemôžu urobiť! Ja to viem! Bude to katastrofa...“

„Ja si tiež nemyslím, že je to dobrý nápad, ale prečo to tak prežívaš?“

Harry si najprv zahryzol do jazyka, ale potom si nemohol pomôcť a jeho slová sa začali valiť samé. „Nuž - no pozri na Hermionu. Keby bol zákaz vstupu muklorodených skôr, než by prišla na Rokfort, čarodejnícky svet by prišiel o najbystrejšiu čarodejnicu posledných storočí. A posledná hlavná primuska bola tiež muklorodená, Alicia Spinnetová. A moja mama bola muklorodená. Nemôžu zakázať muklorodených, skrátka nemôžu. Ak im to dovolíme, ako ďalšie zmiznú úplne šmuklovia a v čarodejníckom svete nastane nedostatok pracovných síl. Ministerstvo bude tak zaneprázdnené monitorovaním náhodnej mágie muklorodených, že ho ovládnu smrťožrúti a teba s Ronom pošlú do hôr, aby ste žili v presídľovacích vlkolačích táboroch, ktoré, povedzme si to na rovinu, sú len zveličené väzenia...“

„Harry!“ vykríkol Lupin, potom stlmil hlas, jasne nemal v úmysle prehovoriť tak nahlas. „O čom to hovoríš? Bľaboceš.“

Harry prekvapene vzhliadol, zastal uprostred reči. Odpil si z čaju. „Ach. Prepáč.“

Hľadel na svoje jedlo. Zrazu už nebol hladný, hoci Lupin začal znova jesť. Harry si dokonca pomyslel, že možno vyzerá trochu ako svoje staré ja. „Čo presne sa stalo v lese, Harry?“

Harry mu poskytol skrátenú verziu. Povedal mu, že Viktor Krum bol Voldemortov dedič a že zomrel kvôli nešťastnému pádu. Že zajali Červochvosta a potom oslobodili Snapa a Malfoya. Lupin sa teraz usmieval.

„Vážne? Vážne máte Petra?“

„Pokiaľ viem.“ Harry cítil, ako aj v ňom buble šťastie a usmial sa. „Siriusa očistia. Konečne bude môcť prestať utekať.“

Lupin si skutočne pchal jedlo do úst, vyzeral rozjarene.

„Konečne môže ísť domov navštíviť svoju rodinu,“ povedal medzi hltmi. „A potom môžu znova zdvihnúť hlavy. Vieš, aké to pre nich bolo, keď si všetci v čarodejníckom svete mysleli, že majú v rodine vraha?“

Harry sa zamračil. „Sirius má rodinu? Má manželku a deti?“

Lupin si odfrkol. „Manželku? Nie, takú rodinu som nemyslel. Mal len dvadsaťjeden, keď šiel do väzenia, Harry. Lily s Jamesom sa stretli na škole, takže v tom veku už boli usadení, ale pochybujem, že by sa Sirius dodnes oženil, ak keby nebol dvanásť rokov vo väzení a štyri na úteku. Nie, Sirius mal dve staršie sestry a jeho rodičia stále žijú. Sestry sú vydaté a jedna z nich má deti... myslím, že tá druhá žiadne nemá. Cass bola vždy...“

„Kto?“

„Nuž, v skutočnosti sa volá Cassiopeia. Je najstaršia. Veľmi, veľmi panovačná. O desať rokov staršia ako Sirius. A potom tu je Uršula - tá s deťmi. Dvaja chlapci a dievčatko, ak si správne spomínam. Myslím, že starší chlapec má ísť na budúci rok na Rokfort. Sirius sa s nimi nikdy nestretol - všetci sa narodili po tom, čo šiel do Azbakanu. Ja som stále v styku so Síriusovou mamou, Callistou. Poslala mi oznámenia, keď sa jej narodili vnúčatá a občas som dostal aj fotky. Podarilo sa mi ich ukázať Síriusovi, než odišiel, takže aspoň videl obrázky svojich synovcov a netere, hoci myslím si, že ich ešte nestretol. Myslím, že už Uršula skončila s rodením detí. Callisto to naznačila, keď poslala oznámenie o narodení Mercy...“

Harry sa usmial. „To je pekné meno.“

Lupin sa zasmial. „Hádaj, z čoho je to skratka?“

Harry zažmurkal. „Nevedel som, že je to z niečoho skratka. Myslel som, že je to jedno z tých cnostných mien ako Faith a Hope a Prudence?“

„Obvykle. Toto je skratkou pre 'Mercedes'.“

„Ach.“

„Nepýtaj sa.“

„No... je to dosť ťažké...“

Lupin sa usmial. „Uršula je o sedem rokov staršia než Sirius. Obe sestry boli preč zo školy, keď do nej nastúpil a obe boli v Bystrohlave. Veľmi snaživé, veľmi bystré. Uršula sa vydala za muklorodeného čarodejníka z Bifľomoru, Alana Piersona. S Uršulou už mali Oriona a Lea a mysleli si, že už skončili, keď zistili, že je Uršula znova v očakávaní... Alan nikdy neprekonal svoju záľubu do áut, hoci od jedenástich vedel, že je čarodejník a že na hrade nie je miesto na auto, ale žil v ilúzii, že si raz kúpi mercedes. Nuž, keď sa dieťa narodilo, dostal svoj Mercedes, ale bolo to malé dievčatko, nie auto,“ škeril sa. „Samozrejme, podľa Callisto, sa do bábätka zamiloval na prvý pohľad a už viacej nehovoril o žiadnom aute.“ Harry sa usmial. Nemohol sa dočkať, až sa Sirius stretne s deťmi svojej sestry. Potom si všimol niečo iné, čo Lupin povedal.

„Na hrade nie je miesto pre auto? To si povedal?“

„Správne. Blackovci žijú na Ascog Castle, na ostrove Bute, v zátoke Clyde. Ach, historické knihy vravia, že ho zničili v bitkách medzi Campbellovcami a Lamontovcami v sedemnástom storočí, ale bol v rukách klanu Blackovcov z Lamontovho klanu od začiatku osemnásteho storočia. Vďaka muklom odpudzujúcim kúzlam a zastieracím kúzlam sa zdá nemagickým ľuďom zničený. Na pozemku je chalupa, ktorú ľudia považujú za súkromný dom, ale nie je to v skutočnosti viac než preslávená vstupná hala. Je to cesta do Ascogu. Vstupuje sa tam do dlhého podzemného tunelu, ktorý ho spája so samotným hradom. Keď som bol chlapec, tak som tam veľmi rád chodil.. Načasovali sme moje letné návštevy tak, aby som nemal žiadne problémy s mesiacom. Ale, samozrejme, keď sa Sirius sám mohol premeniť, aby ma sprevádzal, bolo obáv ešte menej. A ak prišiel aj James, všetci traja sme šli spoločne v noci na pláž a mesiac mohol ísť do čerta.“

Harryho myseľ sa stále utekala ďalej.

„Sirius vyrastal na hrade? Na ostrove?“

Lupin prikývol. „Možno nás všetkých pozve na návštevu, keď sa jeho problémy so zákonom dajú do poriadku. Budeš mať Callisto rád. Aj Siriusovho otca, Waltera. Ani Uršula nie je zlá. S Hermionou by asi dobre vychádzali. Cass, na druhej strane...“

„Čo?“

Lupin sa zamračil. „Nikto nikdy dobre s Cass nevychádzal. Nechápem, ako si našla manžela. A to dokonca zo Slizolinu. Je rovnako protivný ako ona. Dobre. Tak možno chápem - asi nikto iný ani jedného z nich nedokázal vystáť.“

„Vážne? Ako sa volá?“

„Nejako jednoducho. Johnson. Jones. Smith. Niečo také. Práve teraz si nespomeniem. Snažím sa myslieť na Cass a jej manžela tak málo ako dá. Myslím, že sa krstným volá Floyd. Ach, počkať! Volá sa Floyd Jones. To je ono. Myslím, že pracuje pre ministerstvo, ale je jeden z tých skúpych na slovo a ja nemám sklony páčiť niečo z iných ľudí. Hlavne ak ich nemám rád. Vďaka tomu menej rýpu do mňa.“

Harry prikývol a zvyšok raňajok dojedli mlčky. Keď im odniesli taniere, zaplatili účet a odišli. Hostinský sa na nich dosť čudne pozeral. Rozhliadli sa, aby sa uistili, že ich nikto neuvidí ísť do lesa, potom sa prešmykli pomedzi stromy. Došli až na čistinku. Harry si obzrezal dieru medzi stromami. Posudzoval, či je dosť veľká, aby mu poskytla dosť miesta na výstup. Lupin sa zamračil.

„Čo robíš, Harry?“

„No... myslel som, že s nami odletím nazad. Nevyzeráš taký ťažký. Ak dokážem odniesť Draca Malfoya, dokážem aj teba.“

Lupin sa zamračil. „Ty si letel s Dracom Malfoyom na chrbte?“

Harry otvoril ústa, potom ich veľmi rýchlo zavrel. Áno, prakticky sme leteli celú cestu z Edinburgu do Manchesteru... Až na to, že to bolo v inom živote.

„Ehm,“ vykrúcal sa. „Povedal som, 'ak'. Myslím, že nie je taký veľký, takže odhadujem, že ho dokážem odniesť. A ty si trochu menší, takže by si nemal byť problém.“

Lupin vzhliadol k oblohe. „Je denné svetlo, Harry.“

„Sme poriadne ďaleko od muklov.“

„Nemyslel som muklov. Ktokoľvek sa môže pozerať z okien hradu, keď sa budeme vracať a uvidí ťa.“

Harry o tom uvažoval. „Možno by som už nemal dlhšie čakať a zaregistrovať sa na ministerstve. Viem, že Dumbledore a McGonagallová povedali, že môžem počkať, ale v tejto chvíli... nie som si istý, aký to má zmysel.“

„Ak to urobíš, dozvie sa to Voldemort.“

Harry sa zaksichtil. „Už to vie. Alebo minimálne vie, že som animágus. Myslí si, že som lev, pretože to mu Červochvost povedal.“

„No, ak sa zaregistruješ, zaznamená sa tvoja skutočná podoba a dozvie sa, že nie si lev.“

Harry prehltol. „To je pravda. Možno... možno preletíme len časť vzdialenosti, potom zvyšok cesty prejdeme?“

Lupin prikývol. „To je asi rozumné. Neukazuj svoje karty, kým nemusíš, Harry, ak tomu môžeš zabrániť. Vieš niečo, čo oni nevedia. Využi každú výhodu, ktorú môžeš. Nepremenil sa si sa počas bitky, však nie?“

„Nie. Až potom, keď si...“ Zastavil sa skôr než povedal, keď si napadol Rona. „Veď vieš. Ale neroztiahol som krídla, takže ak to videl niekto, kto ešte nevie, že som animágus, bude si myslieť, že som lev.“

Krátke kúzlo premeny, ktoré Harry použil na Lupinove vlasy a oblečenie vyprchalo a znova mal na sebe spálené, roztrhané a zakrvavené šaty. Starší muž si smutne prezeral svoj zovňajšok, ktorý mu znova pripomenul, čo predchádzajúcu noc urobil. „Keď hovoríme o premene...“ povedal, s úškľabkom.

Harry mu položil ruku na plece. Bolo to také čudné, byť vyšší než tento muž, ktorý bol jedným z najlepších učiteľov, ktorých kedy mal a ku ktorému vzhliadal, keď bol tretiakom (doslova aj obrazne).

„Chceš, aby som bol pritom, keď sa budeš rozprávať s Ronom?“

Lupin sa tváril zamyslene. „Ešte neviem. Stále sa pokúšam sformulovať, čo poviem. Existuje tak veľa zložitých problémov, keď si vlkolak. Myslím, život čarodejníka nikdy nebol jednoduchý. Život čarodejníka, ktorý je k tomu aj vlkolakom - komplikácie nie sú dvojité, narastajú exponenciálne...“

Plus, pomyslel si Harry, je tu ten fakt, že je to Ron. Situácia by nemohla byť horšia, dumal, keby sa Ron dajako premenil na domového škriatka. Alebo obra. Spomenul si na Ronovu reakciu v treťom ročníku, keď zistil, že Lupin je vlkolak. Teraz bol sám stvorením, ktoré neznášal a ktorého sa bál. Ako to mohol Ron zvládnuť?

Aspoň, uvedomil si, že si s Hermionou priznali city, ktoré k sebe prechovávajú. Ona mu pomôže. Nikdy ho neopustí. V tomto nebude sám.

Harry pozrel na Lupina a povedal: „Idem sa premeniť. Už si niekedy jazdil na konskom chrbte? Je to trochu podobné, ale budeš ma musieť pevne držať rukami aj kolenami. Neboj sa, že mi ublížiš. Ak spadneš zo stoviek metrov, budeš to ty, kto si ublíži. Alebo sa zabije.“

Lupin znova pokrútil hlavou.

„Nie, Harry. Nepamätáš si? Existuje len niekoľko konkrétnych vecí, ktoré ma zabijú.“ Venoval Harrymu slabý úsmev. „Avšak by som si pravdepodobne dolámal každučkú kosť v tele a nebol by mi dopriaty luxus uniknúť z toho smrťou. A zajtra je zase spln. Nie som si istý, čo vlkolačia premena urobí s niekým, kto má dolámané všetky kosti v tele, ale odhadujem, že to bude ešte bolestivejšie než zvyčajne.“ Potom sa pozrel na amulet z baziliska na Harryho hrudi. „Čo je to?“ spýtal sa s prižmúrenými očami. „To je striebro?“

Harry sklopil zrak. „Nemyslím si. Už ho nosím takmer dva roky každý deň, dokonca v sprche a nikdy som ho neleštil. Keby to bolo striebro, už by zašlo, nie?“

Lupin vystrel ruku, na chvíľu zaváhal, potom ho rýchlo zovrel a mocne držal v ruke. Harry sa zdesil, keď uvidel, ako dym začína unikať medzi prstami vlkolaka. Odrazil Lupinovi ruku. Lupin zdvihol dlaň a Harry zbadal dokonalý odtlačok baziliskového prívesku vypálený do Lupinovej dlane.

„Len mierne popálenie, naozaj. Nie je to čisté striebro, inak by tá popálenina bola horšia, ale asi je to nejaká zliatina. Mohol by byť magicky upravený, aby sa zabránilo strate lesku.“

Harry sa zamračil, zrazu ho niečo napadlo. „Profesor, to znamená, že sa nemôžete dotknúť strieborných siklov?“

Prikývol. „A všimol si si niekedy, že na mojom mieste pri profesorskom stole je len pre mňa oceľový servis?“ Striasol sa. „Hoci asi by som si viac vychutnal jedlo, keby celá Veľká sieň nebola plná ľudí, ktorí krájajú a sekajú do jedla strieborným príborom...“

Harry si nikdy neuvedomil, že každý deň jedáva so skutočným striebrom. „Predpokladám, že sa to bude týkať aj Rona,“ povedal potichu. Lupin prikývol.

„A ak toto urobíme, ak sa na tebe skutočne poveziem, asi by som mal byť ja ten opatrný, aby som ti neublížil. Vlkolaci sú prirodzene silnejší než ľudia. Dokonca aj keď nie som vo vlčej podobe, vždy musím mierniť svoje zovretie a dávať pozor, keď robím také obyčajné veci ako je otváranie dverí, aby som nepoužil priveľa sily a nechtiac ich nezvesil z pántov. Ron sa to tiež bude musieť naučiť. Ja už som si na to za všetky tie roky zvykol. Asi si si to vôbec nevšimol. Ale on si zjavne stále neuvedomuje, aký je silný a to bolo predtým, než som ho pohrýzol. Nechcem tvojho najlepšieho priateľa uraziť, ale on práve nie je typ, ktorý by si nazval 'ladným', však? Ak nebude dosť opatrný, sám zničí Rokfortský hrad.“

Harry sa zasmial. „Nie, nie je ladný, to je pravda. Ale poriadne sa tento rok zlepšil v súbojoch. Ešte niečo iné mu musíš povedať?“

„No, určite by som ho mal varovať o...“ začal odpovedať Lupin, ale potom zatvoril ústa a skutočne sa začervenal, čím Harryho prekvapil. „Keď o tom premýšľam - nie je to nič, čo by som chcel, aby si konkrétne ty počul. Vieš, Harry - možno by som mal s Ronom hovoriť osamote. Keď... keď bude pripravený počúvať. Asi mu budem chvíľu vadiť.“

Harry premýšľal, čo chcel Lupin povedať a nechcel, aby to Harry počul. Zmenil sa na griffina, roztiahol krídla a zacítil, ako mu Lupin vyliezol na chrbát a chytil ho silne za hrivu. S rozbehom vyskočil do vzduchu a čoskoro leteli ponad vrcholky stromov a vracali sa na Rokfort k jeho najlepšiemu priateľovi.

K Ronovi Weasleymu, vlkolakovi.

* * * * *

Harry opatrne otvoril dvere na ošetrovni. Nikto nevidel, že sa s profesorom Lupinom vrátili do hradu. Lupin šiel rovno k riaditeľovi, aby sa s ním porozprával o tom, čo sa minulého večera prihodilo. Harry vedel, že zranení z tých, ktorých mal na zodpovednosť, budú v ošetrovni a tak bolo jeho povinnosťou ísť ich pozrieť. Sám sa počas bitky poriadne nadýchal dymu a keď bol v ľudskej podobe, často prepukol do záchvatov kašľa. Keď kráčal na hrad, niekoľkokrát zastal, aby polapil dych a Remus trpezlivo stál a čakal, než mohli pokračovať.

Harry sa rozhliadol po ošetrovni. Bol tu takmer celý Klub duelantov, plus profesor Snape a zopár siedmakov, ktorí, ako sa Harry domnieval, boli zranení, keď pomáhali Dumbledorovi a škriatkom zahasiť oheň, ktorý založila Hermiona kvôli osvetleniu.

Harry našiel Rona rýchlo a prekvapilo ho, keď zistil, že sa na neho pozerá. Rýchlo prešiel miestnosťou a bezmocne sa postavil k jeho boku, neschopný nič povedať. Ronove ľavé nadlaktie a plece bolo obviazané. Inak bol vyzlečený od pása nahor. Zdalo sa, že škrabance a sečné rany na tvári sa mu rýchlo zahojili. Vážne potrebuje oholiť, pomyslel si Harry. Ron mával strnisko, ale obvykle to boli veľmi nakrátko ostrihané. Teraz vyzeralo, ako keby cez noc narástlo o niekoľko týždňovú dĺžku a hruď mal určite zarastenejšiu, než si Harry pamätal.

Harry si odtiahol stoličku a posadil sa. Teraz si všimol, že Hermiona je na vedľajšej posteli a spí. Škrabance na tvári sa jej ešte nezahojili, na rozdiel od Ronových a mala obviazaný pravý členok. Tvár mala veľmi pokojnú. Videl, že Ginny je na posteli vedľa Hermioninej a Draco Malfoy je hneď na posteli za ňou. Ako väčšina ostatných študentov obaja tuho zaspali.

Harry sa pozrel na Rona. Nedokázal zaradiť Ronov výraz. Vyzeral ako kombinácia nenávisti, strachu a zúfalstva. Harry nevedel čo povedať.

„Zabil si ho?“ zrazu sa spýtal Ron, hlas veľmi tvrdý.

Harry zvraštil čelo. „Koho?“

„Toho vlkolaka, čo ma pohrýzol! Preto si ho naháňal, nie? Takže... je mŕtvy?“

„Ron... bol to Lupin.“

„Viem.“

„Vieš?“

„No, nie viem, skôr som to predpokladal. Takže zabil si ho?“

„Nie, Ron, nezabil som Remusa Lupina!“ zdvihol hlas. „On už... on už je kvôli tomu skutočne zlomený...“

„On je zlomený kvôli tomuto!“ Ron tiež zvýšil hlas. „Ach, to sedí.“

„Ron! Pripravili to na neho! Tesne predtým, ako včera večer nastal spln, niekto napadol Škriekajúcu búdu a on musel utiecť do lesa. Nevedel, že tam budú ľudia. Urobil všetko, čo mohol, aby sa tomuto vyhol, ale stalo sa a ty sa s tým musíš skrátka vyrovnať!“

„Tebe sa ľahko hovorí. Z teba sa dnes pri západe slnka nestane príšera.“

„Nie, ale budem tu pre teba. Môžem ťa sprevádzať. A...“ pozrel sa na spiace telo Severusa Snapa na druhej strane miestnosti, „... možno Snape sa bude cítiť na to, aby pre vás dvoch pripravil dva Vlčie mory, takže to nebude také zlé...“

„Pre nás dvoch? Čože, ty si myslíš, že chcem byť dnes večer s ním, pretože zo mňa urobil to, čo je z neho? To z nás nerobí kamošov. Je to posledný človek, ktorého chcem práve teraz vidieť.“

„Ron, musíš mu dovoliť, aby sa s tebou porozprával. V prvom rade je celý bez seba z toho, že sa toto stalo. Po druhé, pozná to. Veci, ktoré ti môžu pomôcť. Veci, ktoré musíš vedieť, aby si sa pripravil. Naučil sa ich veľmi ťažko, ale ty máš výhodu v tom, že ich môžeš počuť od niekoho, kto je tu, kto s tým žije takmer celý život. Dovoľ mu, aby ti pomohol.“

„Ron,“ ozval sa tichý hlas za Harrym. Prekvapene sa otočil, pretože nepočul, že sa dvere na ošetrovni otvorili. „Naozaj ti chcem pomôcť.“

Ron Weasley sa pozrel do očí Remusa Lupina s tou najsilnejšou nenávisťou. „Vypadni odtiaľto!“ zavrčal. „Nechcem ťa vidieť.“ Harry si pomyslel, že skutočne zazrel malé červené iskričky zažiariť v inak tmavomodrých Ronových očiach.

„Ron,“ znova prehovoril vlkolak. „Existujú veci... veci, ktoré musíš vedieť. Nemáme veľa času. Skôr než si to uvedomíš, slnko znova zapadne a asi štyridsať minút na to nastane spln. Pretože včera bol skoro spln, ale dnes večer bude úplný. Musíš vedieť čo očakávať, ako to zvládnuť. Ja som to musel urobiť sám, keď som bol malé dieťa. Nechcem, aby si prešiel tým, čím som si prešiel ja.“

„Ty nechceš...“ odvetil Ron hlbokým, sotva ovládaným sarkastickým hlasom. „Aké milé od teba,“ posmieval sa. „Vieš, čo som dnes večer chcel robiť?“ Oči sa mu zatúlali k Hermione, v tvári strápený výraz, z ktorého Harrymu pukalo srdce. Myslel si, že zazrel slzu zaligotať sa v Ronovom oku. „Ale... ale už s ňou nikdy nemôžem znova byť. Už nemôžem byť s nikým...“

Harry prehltol. Nevedel čo povedať. Mali pre seba len veľmi krátky okamih, kým nebol Ron napadnutý. Teraz sa zmenil naveky. Bol vlkolakom.

„Ron,“ vyrovnane povedal Lupin. „Z toho nemusíš byť zúfalý. Ak nemá... nemá odpor k tomu, že si vlkolakom...“

„Ja mám odpor k tomu, že som vlkolakom. Bojím sa, že jej ublížim... že niekomu ublížim. Ako môžem od nej žiadať, aby bola so mnou, keď...“ Zmĺkol, vyzeralo to, ako keby mu hrdlo nefungovalo.

„Ron, som si istý, že existujú vlkolaci, ktorí majú... vzťahy...“

„Áno, áno, a normálne životy a sú zdravými, prospešnými členmi spoločnosti. Blá, blá, blá,“ dokončil za neho Ron, jeho hlas mal veľmi posmešný nádych, dokonca na Rona Weasleyho. „Haló!“ zrazu znel falošne - tak falošne. „Prečo sa nespýtame tu Lupina, ako sa darí jeho žene a deťom... ach, počkať. Nemôžeme. On žiadnu ženu a deti nemá. A ani ja nebudem mať. Nikdy. Budem sám po celý zvyšok môjho nešťastného života.“

Harrymu padla sánka. „Po tom, čo si čakal celé tie mesiace, kým ma konečne trkne, že by som sa s ňou mal rozísť, po tom, čo si mi povedal, že by som sa mal s Hermionou rozísť a bol si na mňa naštvaný, chceš jej toto urobiť?“

„Harry - byť s ňou by jej niečo urobilo. Snažím sa ju chrániť. Nemám žiadne právo od nej žiadať, aby bola teraz so mnou.“ Hlas mu veľmi znežnel, keď sa otočil a pozrel na jej pokojné spiace telo. „Nemám žiadne právo žiadať od niekoho, aby bol práve teraz so mnou. Dokonca ani od priateľa.“

„Ron, nebuď hlúpy. Ak si myslíš, že prestaneme byť tvojimi priateľmi kvôli tomuto, si cvok. Teraz potrebuješ priateľov. Nemôžeš nás odstrčiť.“

Ale ten dlhý chalan sa pretočil na pravý bok, chrbtom od Hermiony. „Choďte preč. Nechajte ma, aby som si zvykol žiť svoj život sám.“

Harry bezmocne hľadel z jedného svojho najlepšieho priateľa na druhého, potom sa pozrel na Lupina, ktoré tvár bola veľmi ponurá. Toto nebude len ťažké, pomyslel si Harry. S niekým tak tvrdohlavým ako Ron Weasley sa toto bude blížiť prekliato blízko nemožnému.

Zrazu sa dvere na ošetrovni s buchotom otvorili a v nich stál neobyčajne nahnevaný mladý čarodejník, ktorý kypel zúrivosťou.

„Potter, ty bastard! Zabijem ťa!“ vyhlásil, zazeral na Harryho, ktorý prehltol a inštinktívne sa načiahol po prútiku. Nemusel sa čudovať, prečo to ten druhý čarodejník hovorí. „Kvôli tebe je môj brat mŕtvy!“ pokračoval, sliny mu lietali z kútikov úst. Prútikom hrozivo mieril na Harryho, ktorý pripravený vystrel svoju vlastnú ruku s prútikom.

Harryho už napadlo, že sa toto možno stane. Len nebol pripravený, že sa to stane tak skoro. Prútik namierený na neho sa triasol zúrivosťou. Zovrel svoj vlastný prútik tak silno, že ho boleli hánky. Srdce mu hlasno búšilo v ušiach, keď hľadel do červenej, nahnevanej tváre žalobcu.

* * * * *