Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Twisted Trilogy

Zvrátené spomienky 2.kapitola

Twisted Trilogy
Vložené: Jimmi - 24.10. 2021 Téma: Twisted Trilogy
Jimmi nám napísal:

Zvrátené spomienky

Twisted Memoirs

Autorka:    LoveBugOC

Preklad: Jimmi

Zhrnutie: POKRAČOVANIE k Twisted Love Story. „Toto je muž, ktorého pozná; muž, ktorého miluje.“ Príbeh sleduje Hermionu a Draca počas súdneho procesu a cez ich vlastné spomienky. Jednorazovka o dvoch častiach. Prístupnosť pre dospelých.

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Zvrátené spomienky 2.kapitola

Z myšlienok ju vytrhne hlasný zvuk podobný bubnovaniu, keď sa dvere v najvzdialenejšom rohu miestnosti začnú otvárať.

Všetci sa postavia.

Aj ona sa postaví, Harryho ruku použije ako oporu, a po prvý raz od vstupu do súdnej siene zdvihne zrak. Pohľad jej padne na sudcu, starého muža, ktorého meno zabudla, ako vchádza do miestnosti. So zatajeným dychom sleduje, ako prichádza k pódiu a sadá si.

Zvuk kladivka narážajúceho na stôl signalizuje, aby si všetci sadli. Takmer spadne dozadu, nohy má slabé a nestabilné kvôli váhe vlastného tela.

A keď sa začne súd, vrhne pohľad späť na svoje nervózne ruky na kolenách. Sudca prečíta väzňovi jeho práva, nahlas mu prečíta obvinenia - stovky bodov obžaloby z vraždy a mučenia, spýta sa ho, či rozumie obvineniam - jeho tichý, hrdelný hlas, ktorý hovorí „áno“, je takmer príliš silný, spýta sa ho, či chce v tejto chvíli niečo povedať.

„Nie.“

Nebráni sa. Nevymýšľa si výhovorky. Nesnaží sa obhájiť svoj prípad. [Jedna jej časť chce, aby to urobil - aby sa aspoň pokúsil, aby prejavil nejakú ľútosť, aby urobil niečo. Ale vzápätí je ďaľšia jej časť rada, že to neurobí - možno to bude pre nich lepšie, možno tým ukáže silu, možno tým prejaví viac ľútosti, než by si človek myslel. Možno sa sama len slamky chytá.]

Všetko vypne. Úvodné slovo prokurátora. Dôkazy. Svedectvá. Očitých svedkov. Ďalšie dôkazy. Ďalšie svedectvá. Ďaľšieďalšieďalšie.

A stále, počas celého toho utrpenia, ju jeho pohľad neopúšťa. A ona sa stále nedokáže prinútiť, aby sa naňho pozrela.

V žalúdku cíti nevoľnosť a v hrudi bolesť. Je otupená voči obrazom na obrazovke, fotodokumentácii tiel a obetí - akoby mala mimotelový zážitok, keď sleduje, ako na to reaguje alebo nereaguje -, ale nie je otupená voči spomienkam, ktoré sa jej prehrávajú v mysli ako film.

Nádherný pár. Katastrofálna lož. Škaredá pravda.

Nevie, čo je horšie: skutočnosť, že jej manžel nebol tým, za koho sa vydával, alebo fakt, že by bola úplne šťastná, keby sa nikdy nedozvedela pravdu. Rozmýšľa, čo si myslia - čarodejnice a čarodejníci v súdnej sieni, rodiny obetí, ktoré jej manžel pripravil o život. Zaujíma ju, čo vidia, keď sa na ňu pozerajú. Rozmýšľa, či sú z nej rovnako sklamaní a znechutení ako ona sama. Premýšľa, ako by reagovala, ako by sa cítila, čo by si myslela, keby bola na ich mieste, keď stratili niekoho, koho milovali.

Ale potom si akýmsi zvráteným spôsobom uvedomí, že sa od tých rodín až tak veľmi nelíši. Aj ona niekoho stratila.

Celý súdny proces bol pre ňu len bielym šumom. Teda až do chvíle, keď všetko utíchne. Teraz si už nemôže pomôcť a musí zbystriť pozornosť.

„Chcete niečo povedať súdu, pán Malfoy?“

„Áno.“

To je všetko. Jej pohľad sa uprie nahor, zrazí sa s jediným párom svetlosivých očí v miestnosti, ktoré sa na ňu pozerajú - a ona sa v ňom stratí.

Postaví sa, ruky si drží pred sebou tak, aby jej zabránil vidieť putá na jeho zápästiach - hoci vie, že tam sú. Urobí dva kroky k mikrofónu, ktorý sa nachádza na rímse jeho väzenskej kóje. Na chvíľu sa zamyslí, či má niekto iný problémy s dýchaním, a potom sa rozhodne, že ju to nezaujíma.

Pozerá sa priamo na ňu, tak ako posledných pár hodín. A po prvý raz dnes v ňom vidí emócie. Ľútosť. Výčitky. Vinu. Bolesť. Lásku. Vernosť. Zbožňovanie. Sebaľúbosť. Nenávisť. Nežnosť. Znepokojenie. Trápenie. Rozpoltenie. Pozoruje ho, ako si odžmurkáva vlastné slzy, zatiaľ čo jediná slaná slza zanecháva stopu na jej líci. Pozoruje, ako sa jeho ohryzok nervózne, neisto pohupuje. Sleduje, ako sa jeho telo chveje, kým stuhne. Sleduje pohyb jeho hrude - hlboký nádych, hlboký výdych.

Keby len vedeli. Keby ho mohli vidieť tak, ako ho vidí ona.

A potom prehovorí.

„Je mi to ľúto.“

Je to priznanie.

Je to ospravedlnenie.

Je to prejav ľútosti, ktorý všetci v súdnej sieni okrem nej rýchlo zmietnu zo stola.

Dych sa jej zatají v hrdle, srdce jej preskočí niekoľko úderov a má pocit, že skoro omdlie, keď sa podoprie o Harryho plece. Ten ju zachytí, podrží jej váhu skôr, ako stihne spadnúť dozadu.

Draco sa medzitým snaží pohnúť dopredu, akoby ju chcel zachytiť tiež. Aby ju stabilizoval. Aby ju podržal. Magické silové pole ho zatlačí späť a na jediný okamih v yzerá bezmocne.

„Je-je mi to ľúto.“

Kolená sa jej napokon podlomia napriek Harryho snahe podopierať ju a ona si sadne späť na stoličku. Všetci vrátane sudcu na ňu hľadia - akoby vedeli, že to ospravedlnenie bolo určené jej -, ale ona vidí len jedinú osobu.

V nasledujúcich minútach si uvedomuje len tri veci:

Prvú, sudca nariadil, aby sa jej manžel vrátil do cely.

Druhú, sudca poslal porotu na poschodie, aby sa poradila - bola tam vždy porota, alebo si to len nevšimla?

Tretiu, musí nájsť toaletu.

X

Január 2004

Hermiona sedí na záchodovom veku, nervózne si hryzie pery a pohráva sa s prstami v kolenách.

Draco sedí na okraji vane, pravou nohou nepokojne pohupuje hore-dole a strieborný pohľad upiera na červený časovač na varenie.

Sleduje jeho pohľad - zostáva 45 sekúnd. Toto boli bezpochyby najdlhšie tri minúty jej života. Podľa všetkého aj jeho. Pritiahne si nohy k hrudníku a rukami si obopne kolená.

On sa na ňu pozrie.

Ona mu pohľad opätuje.

Povzbudivo sa usmeje a cez medzeru medzi nimi sa natiahne, aby ju chytil za ruku. Nervózne mu úsmev opätuje, keď jej stisne prsty v snahe upokojiť napätie v celom jej tele.

Časovač sa rozozvučí, čo ich oboch prekvapí. Pozrú sa na seba, s rozšírenými očami a chumáčmi. Znepokojení. So strachom. Postaví sa na nohy a pritiahne ju k sebe. Zakloní hlavu k bielej paličke, ktorá leží na okraji porcelánového umývadla, a potichu sa jej spýta, či sa na ňu chce pozrieť. Ona mierne pokrúti hlavou a nespúšťa oči z jeho tváre.

Jemne ju pobozká na čelo, rukou stále zviera jej, keď druhou siahne po paličke. Sleduje, ako sa mu trasú ruky - zasmiala by sa, keby sa aj jej celé telo netriaslo v očakávaní. Pozoruje, ako zaváha, kým sa jeho prsty obtočia okolo rukoväte.

Pohľad na jeho tvár - ako sa mu zrastie obočie, ako sa mu zakalia oči, ako mu ochabnú črty - a spozná odpoveď. V jej vlastných očiach sa zbierajú slzy, srdce jej klesá do žalúdka, hrdlo sa jej zovrie okolo vzlyku a pustí jeho ruku. Keď sa okolo neho prešmykne a vyjde z kúpeľne, unikne jej pridusený vzlyk. Len matne si uvedomuje, že upustil tyčinku na poličku predtým, ako ju nasledoval po chodbe a cez dvere ich spálne.

Toto bol ich piaty pokus.

Toto je ich piaty negatívny.

Vlezie si do ich kráľovskej postele, pritiahne si tmavozelenú perinu cez telo a vzlyká do vankúša. Cíti, ako za ňou klesá posteľ, cíti, ako si ľahol vedľa nej, cíti, ako sa jeho väčšie, silnejšie telo ovíja okolo jej, ako ju istí rukami a zaborí jej tvár do vlasov.

„To je v poriadku,“ zašepká a položí jej jemný, cudný bozk na krk. „To je v poriadku.“

Odfrkne si a zdvihne ľavú ruku k tvári, aby si utrela líce. „Nie je to v poriadku,“ vydýchne.

„Budeme v poriadku...“

„Nebude to v poriadku,“ protestuje a hlas sa jej trasie, keď sa otáča v jeho náručí. Znova sa jej zdvihne žalúdok. Spýtavo sa na ňu pozrie. „Snažíme sa o to už celé mesiace...“

„Tak sa snažme ďalej. Raz sa to určite stane.“

„A keď nie?“

„Máme testy,“ pripomenie jej jemne. „Obaja sme plodní. Stane sa to.“

„Ale čo keď nie?“ spýta sa znova.

„Stane sa to,“ zašepká a jemne ju pobozká v márnom pokuse rozptýliť ju.

 

Zatvorí oči, víta jeho dotyk a dlhotrvajúce bozky, keď jej perami prechádza po krku, cez kľúčne kosti, cez krátky úsek medzi údolím jej pŕs. Zastaví sa pri jej bruchu, nadvihne jej tričko a potom si oprie čelo o jej holé, ploché brucho. Prstami mu prečeše rozstrapatené blond vlasy.

„Stane sa to,“ zašepká znova. Pobozká ju na brucho, zamrmle niečo, čo nedokáže celkom rozlúštiť, a potom sa plazí späť po jej tele. Položí jej bozk na špičku nosa a potom padne na chrbát vedľa nej.

Prevráti sa, schúli sa k jeho boku a položí si hlavu na jeho hruď. „Dievča alebo chlapec?“

„Prirodzene, chlapec,“ odpovie hladko.

Jemne sa zachichoce a hravo prevráti očami. „Dievča.“

„Chlapec. Najprv to bude chlapec.“

„Dievča.“

„Malfoyovci sa vždy rodia ako prví, Grangerová.“

„Malfoyovci si ešte nikdy nevzali Grangerovú,“ podpichne ho.

„To je dobre,“ podotkne a usmeje sa na ňu. „Máš v hlave nejaké meno?“

„Tak trochu. Scorpius, pre chlapca. A Cassiopea pre dievča.“

„Nemusíme dodržiavať tradíciu súhvezdí,“ povie jej nežne.

Mierne sa posunie a podoprie sa na lakti, aby sa naňho mohla poriadne pozrieť. „Myslela som si, že sa ti táto tradícia páči.“

„Páči sa mi. Chcem len povedať, že nemusíme, ak nechceš. Okrem toho viem, ako veľmi sa ti páči meno Rose,“ povie. Jej stará mama sa volala Rose.

„A ja viem, ako veľmi sa ti páči Scorpius,“ zašepká a jemne sa usmeje.

„Tak teda Scorpius,“ usmeje sa.

„Alebo Rose.“

„Alebo oboje.“

X

Zhlboka a upokojujúco sa nadýchne, keď sa zastaví pred dverami, zavrie oči a položí si ruky na brucho.

Uplynulo takmer 25 minút, odkedy sudca prepustil súdnu sieň na poradu. Uplynulo takmer 25 minút, odkedy sa v jej hlave začal boj: navštíviť ho alebo nenavštíviť.

Nakoniec u nej zvíťazila návšteva u neho. Je to predsa jej manžel. [A oveľa viac.]

Stojí tvárou v tvár čiernym oceľovým dverám po dobu, ktorá jej pripadá ako celá večnosť. Stráže jej s ním na Harryho žiadosť poskytli úplné a absolútne súkromie. Hoci od začiatku to nebol veľký boj, vzhľadom na to, že miestnosť, do ktorej ho umiestnili - miestnosť, do ktorej sa chystá vstúpiť, aj keď ju to zabije -, odpudzuje všetku mágiu. Vo vnútri miestnosti bude jej mágia bezmocná. Je to desivá predstava, že nebude môcť tvoriť mágiu, ale tá myšlienka je márna vzhľadom na to, že ani Draco nebude môcť čarovať.

Naposledy sa zhlboka nadýchne, otvorí oči a otočí kľučkou. Žalúdok sa jej obracia, srdce jej v hrudi bije tak silno, až to bolí, dýcha namáhavo a cíti sa taká ľahká, akoby mala každú chvíľu omdlieť. Až keď vojde dnu, nohy sa jej trasú a hrozí, že sa jej podlomia kolená, pozrie na svojho spoločníka.

Ten vyzerá prekvapený. Šokovaný. Dôkladne zmätený a potešený zároveň. Postaví sa, nohy nepohodlnej kovovej stoličky drhnú o betónovú podlahu. Stále je oblečený vo svojich šatách, hoci sú trochu pokrčené od niekoľkohodinového sedenia.

Chvíľu tam stoja, meter od seba, a pozerajú sa jeden na druhého. Prvýkrát, odkedy ho dnes vidí, si všíma jeho výzor. Nevyzerá ako väzeň, ako vyzeral včera; nie je špinavý, nečistý či zanedbaný. Vlasy má čisté, nie strapaté. Tvár má hladko oholenú. Jeho pokožka vyzerá zdravšie, hoci je stále bledá. Veľmi sa podobá na svoje staré, dobre oblečené, upravené ja. Vyzerá ako obchodník, ktorým sa stal. Vyzerá ako muž, do ktorého sa zamilovala, za ktorého sa vydala, s ktorým sa rozhodla stráviť zvyšok života.

Čo je však dôležitejšie, nevyzerá ako zločinec; ako netvor, ktorý sa v ňom skrýva.

A potom, šokujúc jeho aj seba, prebehne cez miestnosť a vrhne sa mu do náručia.

On ju chytí - tak ako vždy - a jeho ruky sa jej obtočia okolo chrbta a pevne si ju pritlačia k hrudi. Zaborí si tvár do záhybu jej krku, kým on sa zaborí do ramena a vdychuje jej jazmínový parfum a orgovánový šampón. Merlin, toto mu chýbalo. Toto.

Pevne mu uzamkne ruky okolo krku a zrazu sa bojí chvíle, keď ho bude musieť pustiť. Toto nie je správne, kričí jej myseľ. Je to smrťožrút. Je to zabijak. Vraždil ľudí ako si ty. Jej myseľ kričí tieto veci a logicky má pravdu. Ale muž, ktorý ju objíma, nie je smrťožrút. Nie je to vrah. Nie je to väzeň, ktorého súdia za vraždu.

Muž, ktorý ju objíma, je muž, ktorý ju posledných sedem rokov miloval. Muž, ktorý sa jej zasľúbil do manželstva.

Muž, ktorý ju uspával, keď bola rozrušená.

Muž, ktorý za ňu bojoval v jej bitkách, bránil ju, pomáhal jej, aj keď mu to výslovne zakázala.

Muž, ktorý sa tak veľmi snažil dať jej všetko, čo vždy chcela - vlastný domov, krásne manželstvo, rodinu...

Muž, ktorý by jej dal celý svet, keby to chcela.

„Je mi to ľúto,“ zašepká jej do krku. „Je mi to ľúto.“

„Len ma... objím,“ prosí, hlas má hustý od sĺz. „Len ma drž tak kedysi.“

Prikývne a s ľahkosťou ju zodvihne v svadobnom štýle, pravou rukou ju objíme okolo chrbta a ľavou pod kolenami. Odnesie ju do rohu malej miestnosti, oprie sa chrbtom o stenu, potom sa po nej skĺzne nadol a drží ju na kolenách.

Jej myseľ už asi prestala protestovať, pretože v jej hlave je úplné ticho, keď sa pritúli k jeho hrudi a ticho plače do látky jeho habitu. Počúva nepravidelný tlkot jeho srdca a jeho rovnomerné dýchanie, cíti teplo vyžarujúce z jeho tela. A tak ako vždy, aj jej tlkot srdca a dýchanie sa dostáva do rytmu s jeho.

On si oprie hlavu o stenu a zavrie oči, ako sa zúfalo snaží vychutnať si túto chvíľu, so svojou ženou v náručí. Pozná jej telo lepšie ako ktokoľvek iný, vrátane jej samotnej, a predsa jej prstami prechádza po rukách, bokoch, po stehnách. Bojí sa, že zabudne.

X

17. august 1998

Pozoruje ju z dverí priľahlej kúpeľne vo svojej spálni na Grimmauldovom námestí. Leží na chrbte na matraci, jej hladkú, spotenú pokožku zakrýva len tenká čierna plachta. Vlasy má rozstrapatené, rozprestreté po vankúši ako aureola a prilepené k potu na tvári. Hruď sa jej prudko dvíha a klesá, ako sa nadúva.

Vráti sa k posteli a svoje rovnako nahé, hladké telo zasunie pod obliečky vedľa nej. Podoprie sa lakťom, keď leží na boku, a prstami prechádza po dĺžke jej ruky od ramena až po končeky prstov. Ona spokojne zavrčí a na ubolených perách sa jej vyčarí lenivý, príjemný úsmev. On sa usmeje a pokračuje v skúmaní jej tela, najprv prstami a potom perami. Po jej pleciach, kľúčnych kostiach, stopách, ktoré jej zanechal na krku a hrudi. Cez jej prsia, dolu údolím, cez brucho. Po stehnách, cez lýtka...

Nad každým. Jedným. Centimetrom. Jej tela.

A keď skončí pri jej prstoch na nohách, vráti sa späť nahor.

„Čo to robíš?“ spýta sa napokon a prehrabne mu prstami vlasy.

Zastaví sa pri jej bokoch a pozrie na ňu cez mihalnice, keď sa mu na vlastných pomliaždených a ubolených perách rozhostí zlomyseľný úsmev. „Prieskum,“ odpovie chrapľavo.

„Toho si predtým nerobil dosť?“ zachichotá sa.

„Prieskumu nie je nikdy dosť,“ podotkne samoľúbo a pokračuje po jej tele.

Keď sa dostane k jej tvári, zastaví sa a pozoruje ju. Placho sa naňho usmeje a po lícach sa jej rozlieva ľahký rumenec. Je úžasné, pomyslí si, že sa pred ním ešte stále dokáže hanbiť - ale na druhej strane, dnes to bola len ich prvá spoločná noc.

„Čo?“ spýta sa ticho.

„Si krásna.“

Začervená sa ešte viac.

„Zapamätávam si ťa,“ povie jej úprimne. „Vypaľujem si každú krivku, každú štrbinu - všetko do pamäti.“

„Prečo?“ zachichoce sa.

„Aby som si vždy pamätal, aká si na dotyk, ako vyzeráš.“

Zmätene zvraští obočie a ticho si povzdychne, keď sa prevráti na chrbát a pozrie do stropu. Mierne sa posunie, prevráti sa na brucho a pritúli sa k jeho boku. Preloží si ruky cez jeho hruď, oprie si bradu o zápästia a nežne sa naňho pozrie. „Nikam neodchádzam, Draco.“

Jemne sa na ňu pozrie, zdvihne ľavú ruku a jemne ju pohladí po líci. „Sľubuješ?“

Usmeje sa, vylezie naňho so stehnami po oboch stranách jeho pása a rukami mu spočinie na hrudi. „Sľubujem,“ zašepká.

On sa usmeje a posunie jej ruky hore po stehnách a okolo bokov. „Takže si ťa môžem nechať?“

Jemne sa zachichoce, zahryzne si do pery a prikývne hlavou. „Môžeš si ma tiež zapamätať, koľko len chceš,“ zašepká zvodne.

„Aj tak som sa na to chystal,“ zavrčí, usmeje sa, keď ju prevráti na chrbát a prirazí bokmi k jej.

X

Uplynú chvíle. Chvíle, ktoré sa zdajú ako hodiny, a predsa sa nezdajú byť dosť dlhé. Chvíle, o ktorých si nie je istá, či si ich chce pamätať. Chvíle, o ktorých vie, že na ne nechce zabudnúť.

Chvíle strávené v úplnom tichu - jediné zvuky, ktoré vypĺňajú miestnosť, je ich dych a tlkot srdca. Presnejšie však zvuk jeho srdca, ktoré mu bije v hrudi. Neustále. Silné. Myslí na to, že ho už nikdy nebude počuť, nikdy ho už nebude cítiť. Myslí na to, že to malé srdce v nej bije ako to jeho.

A zrazu je toho príliš veľa. Posúva sa v jeho náručí, otáča ich, keď sa tlačí na nohy. On neprotestuje, ale ona vie, že by chcel, podľa toho, ako sa jeho telo začalo napínať a chladnúť. Pozrie naňho, ako sedí na zemi v rohu malej antimagickej miestnosti opretý chrbtom o stenu. Plecia má sklesnuté, ruky položené pri bokoch a hlavu zaklonenú dozadu. Vyzerá porazene.

Znovu sa jej urobí zle od žalúdka a ochranne si objíme ruky okolo stredu, keď sa od neho odvráti. Na koži jej naskočí husia koža, ale nie je to z chladu ani z bezútešnosti miestnosti. Je to z niečoho oveľa, oveľa hlbšieho.

„Hermiona...“ odmlčí sa, hlas má hrubý a chrapľavý. Jeho vzdych sa rozlieha po miestnosti.

„Som tehotná.“

Svoj vlastný hlas nespoznáva. Ani si neuvedomí, že prehovorila, kým sa okolo nej neotočí, na tvári má napísanú nedôveru, zvedavosť, obavy, strach, nádej. Oči sa jej zalesknú, keď sa naňho pozrie, celé telo ju bolí. Takto to nemalo byť. Takto to nemalo prebehnúť.

„T-tehotná?“

Smutne prikývne a pozrie na podlahu v medzere, ktorá ich oddeľuje.

Rukami jej prejde po pleciach, prsty jej ovinie okolo spodnej časti krku a palcami jej jemne posunie bradu nahor. Nemôže si pomôcť, ale usmeje sa a pritlačí svoje čelo na jej. „Kedy si to zistila?“

„Deň predtým, ako ťa Harry a Ron...“ Zadusí sa vzlykom, neschopná to slovo vysloviť nahlas. Zatkli. „Plánovala som ti to povedať na druhý deň.“

„Ako ďaleko si?“

„Dva mesiace,“ vydýchne roztrasene.

„Chceš si...“ odmlčí sa, hlas sa mu chveje a je neistý.

„Neviem,“ zašepká pravdivo. Pravdou je, že o tom vlastne ani nerozmýšľala.

Zamrká, raz prikývne a potom priestor medzi nimi neisto uzavrie - ako chlapec, ktorý sa prvýkrát bozkáva s dievčaťom. V okamihu, keď sa jeho pery tak nepatrne dotknú jej, zalapá po dychu. Prehltne to a prehĺbi bozk každým gramom vášne, lásky, zúfalstva a hladu, ktorý má. Ona mu bozk opätuje, rovnako, ako sa jej ruky obtočia okolo jeho krku a pritiahnu ho bližšie. Odíde s ňou dozadu a jemne ju pritlačí k stene. Zastoná mu do úst, keď sa od nej odtiahne a lapá po dychu napriek tomu, že by radšej zomrel od nedostatku vzduchu, než aby prestal. „Prosím, nechaj si to,“ hovorí chrapľavo a skloní hlavu do záhybu jej ramena, keď pritlačí svoje telo tesne k jej.

Ona zamrká a zahladí slzy, láskyplne ho pohladí po vlasoch. „Ja... neviem ako - nedokážem to sama...“

„Nebudeš na to sama,“ zašepká a odtiahne hlavu, aby sa na ňu pozrel. Oprie sa rukami o stenu za ňou po oboch stranách jej hlavy. „Nebudeš - budeš mať svojich rodičov a Pottera a Ginny a... Weasleyovcov. A v závislosti od toho, čo sa stane so mnou...“ odmlčí sa a hrubo prehltne, keď od neho odtrhne pohľad a mierne otočí hlavu nabok. „Hej,“ zašepká a nakloní hlavu, aby sledoval jej tvár, keď sa nežne dotkne jej nosa. „V závislosti od toho, čo sa mi tam vonku stane, budeš mať mňa. Vždy ma budeš mať.“

Je to zvrátená myšlienka, však? Že otec jej dieťaťa - vrah - jej sľubuje pomoc.

Pokrúti hlavou a ignoruje slzu, ktorá jej steká po líci. „Nemôžem sa na teba spoliehať, kým budeš tu.“

Vzdychne si a ticho prikývne, keď zvesí hlavu a položí si čelo na jej plecia. „Je mi to ľúto.“

Vypustí vzlyk a zdvihne ruky, aby ho pohladila po vlasoch.

„Povedz mu - alebo jej -, že... mi je to ľúto,“ zašepká. „Povedz mu, že mi je ľúto, že tam nemôžem byť. Povedz mu, že si želám... že si želám, aby bolo všetko inak. Povedz mu, že ho - alebo ju - milujem rovnako, ako som miloval teba.“

Mierne prikývne a nakloní hlavu do záhybu jeho krku. Stlačí oči a veľmi sa snaží neplakať - aj keď cíti, ako jeho vlastné horúce slzy presakujú cez látku jej košele.

„Povedz mu, že bez ohľadu na to, čo kto hovorí, či už je to pravda alebo nie... že si želám, aby to bolo inak.“

„Skutočne?“ spýta sa ticho, zvedavo.

Odtiahne sa, aby sa na ňu pozrel, a pohladí ju chrbtom prstov po líci. „Samozrejme,“ zašepká. „Ak to znamená, že by som mohol byť tam vonku, s tebou - a s...“ odmlčí sa a jemne sa jej rukami dotkne brucha.

Dvere za ním sa náhle otvoria a odhalia strážcu, ktorý si pre ňu prišiel. Stojí vo dverách, keď mu pevne ovinie ruky okolo krku a zaborí si tvár do jeho hrdla. Pretože práve teraz, práve tu, v jeho náručí... je jej to jedno. Je jej jedno, čo si myslí strážca, ktorý ju pozoruje. Je jej jedno, čo si asi myslia jej priatelia alebo čo si myslia tie rodiny. Toto je jej manžel.

Toto je muž, ktorého pozná; muž, ktorého miluje.

Nech je to akokoľvek zvrátené.

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
 0 komentárov
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Archivované komentáre


Re: Zvrátené spomienky 2.kapitola Od: sisi - 25.10. 2021
Dnes asi nedám žádný hlubokomyslný komentář, nehledě na to, že prostě nerozumím chlapskému světu - doma je Draco úplně ideálním partnerem, milujícím manželem a starostlivým hospodářem a v práci vyvádí jak kulometná likvidační rota, spíš bych pomýšlela na určitý typ schizofrenie, kler buimperius, nebo něco takového. U soudu ovšem řekne jen 3 slova a s tím čeká na rozsudek. Zrovna se jim doma zadařilo zahnízdit a najednou takové věci. Co bude Hermiona dělat? Jak se se vším vypořádá? Nemám sílu to dnes řešit, nechám se překvapit. Děkuji za krásný překlad.

Re: Zvrátené spomienky 2.kapitola Od: zuzule - 25.10. 2021
Nejak nevim, co rict... Proslzela jsem celou kapitolu, jdu hledat kapesnik. Dekuju!

Re: Zvrátené spomienky 2.kapitola Od: luisakralickova - 24.10. 2021
Děkuji za překlad, Jimmi.

Re: Zvrátené spomienky 2.kapitola Od: lenus - 24.10. 2021
Som z toho v rozpakoch… ju chápem, proste ho miluje aj keď sama vie že by mala byt zhrozená, čo za manžela mala… a on ľutuje? Ľutuje conurobil, alebo to , že mu na to prišli a nemôže byt s nou? To je veľký rozdiel a obávam sa, že to nienje ten prvý prípad… ale rozhodne to bola silná poviedka, ďakujem Jimmi :)

Re: Zvrátené spomienky 2.kapitola Od: denice - 24.10. 2021
Nejdřív velká poklona autorce - napsala to tak brilantně, a ty, Jimmi, jsi to neméně brilantně přeložila, že bych v první chvíli toho sadistického masového vraha a jeho zaslepenou manželku litovala. Samozřejmě, že si Draco přeje, aby to bylo jinak, to by mohl přijít ke své manželce, políbit ji a obejmout dítě - ovšem až poté, co by ze sebe pečlivě smyl krev umučených mudlů. Ach jo. Ale je to vážně působivě napsané. Přála bych Hermioně, aby to byl jen zlý sen, ale tak jednoduché to asi nebude, že? Díky.

Re: Zvrátené spomienky 2.kapitola Od: Octavie - 24.10. 2021
Nejdřív nemistna poznámka- dneska by si 5 negativních testů přál mít každý:-D. Ale dost vtipů. Je to smutné, že se tak snažili o dítě a nakonec se to povede v takovouhle chvíli. A jak si bude moct být jistá, že se jí dítě podaří vychovat v pohodě? Co když geny budou silnější? Při plánování jmen jsem si omylem spojila Scorpiuse a Cassiopeu do Cassiuse:-D. No dnes mě kupodivu povídka nedokázala stáhnout dolů do depresivnich nížin, ale to ji nic neubírá na síle. Děkuji, Jimmi.
Re: Zvrátené spomienky 2.kapitola Od: Jimmi - 24.10. 2021
Predpokladám, že to bolo výchovou a nie génmi... Teda dúfam, Ďakujem. PS. zajtra chcem končiť.

Prehľad článkov k tejto téme: