Preklady fanfiction Harryho Pottera

Zvrátené spomienky

1. kapitola

X

13. apríla 2004

8:47

Pozerá sa na seba v zrkadle. Spätne sa na ňu pozerá odraz, ktorý nespoznáva. Kučeravé, rozstrapatené vlasy, ktoré sú ako slama a vyzerajú, akoby si ich už týždne neumývala. Smutné, strašidelné hnedé oči v tmavých kruhoch, pretože nespala už akoby roky. Bledá, chorľavá pokožka, ktorá je suchá a fľakatá. Vyduté líca, vystúpené kľúčne kosti, špicaté ramená, spočítateľné rebrá, kostnaté boky.

Je len tieňom svojho bývalého ja. Obrazom opovrhnutej, stratenej ženy, ktorá sa drží života len preto, že musí.

Včera to bol prvý deň, čo sa asi po mesiaci dostala z postele. Nespí, leží tam čelom k jeho strane prázdnej postele, pohládza jeho pokrčené obliečky, plače do jeho vankúša, ktorý vonia po ňom. Leží v tme, prikrývku má vyhrnutú až po bradu - niekedy až nad hlavu, aby prehlušila okolitý svet. Je to ohlušujúce ticho, v ktorom jediným zvukom je hluk jej vlastných myšlienok - a najčastejšie zvuk jej vlastného srdcervúceho vzlykania. Jediný dôvod, prečo sa včera rozhodla vstať z postele, bol ten, že ju o to Harry celé hodiny prosil - a ak má byť k sebe úprimná, chcela ho vidieť. Chcela počuť pravdu z jeho vlastných úst, ale chcela ho aj vidieť, dokázať si, že nie všetko bola lož, zistiť, či ten muž, ktorého milovala, ešte stále niekde - kdekoľvek, v ňom, je. A on bol. Muž, do ktorého sa zamilovala, tam bol, len bol pochovaný hlboko v tom monštre, ktorým bol – ktorým je. A tá predstava budí hrôzu.

Dnes je však ten deň. A hoci nemusí ísť, pretože to nie je povinnosť a pretože podľa Harryho urobila všetko, čo mohla, vyštverá sa z postele. Musí ísť. Potrebuje to uzavrieť. Potrebuje... No, pravdupovediac, nevie presne, čo potrebuje. Ale tu nemôže byť, keď on je tam.

Naposledy sa pozrie do zrkadla skôr, ako švihne zápästím, a sleduje, ako sa sklo rozbije, ako úlomky dopadnú na poličku a do umývadla a rozsypú sa na podlahu. Nezachveje sa. Ani nemrkne. Je otupená.

Položí prútik na poličku medzi úlomky rozbitého skla a potom vlezie do sprchy.

X

1. júna 1999

Vyjde zo sprchy po tom, čo si okolo vlhkého nahého tela omotá uterák a osuší si vlasy. Utrie okraje bielej vaničky predtým, ako okolo nej zatiahne záves. A keď sa otočí, aby opustila kúpeľňu, na perách sa jej rozhostí úsmev, keď jej pohľad pristane na zahmlenom zrkadle, na ktorom je na skle nakreslené vyblednuté srdce. Nakreslil ho jej nie tak chladný a prekvapivo nežný priateľ. Napriek úsmevu na tvári prevráti oči, keď otvára dvere.

Akoby narazila do steny, zamrzne vo dverách pri pohľade na to, čo má pred sebou. Na tvári sa jej usadí zmätok, ktorý spočinie v obočí, keď sa zadíva cez chodbu na stenu oproti nej. Na stene vo výške očí visí rámik, ktorý tam nebol, keď vošla do kúpeľne. Namiesto obrazu je tam však veľká čierna šípka, ktorá ukazuje na chodbu. Pod ňou je Dracovým elegantným rukopisom napísaná otázka: Dôveruješ mi?

Zmätene zažmurká, keď sa pozrie na chodbu. O niekoľko metrov ďalej je ďalší fotorámik, ktorý tam tiež predtým nebol. Keď k nemu kráča, pridržuje si uterák. Vo vnútri rámika je ďalšia šípka a pod šípkou je ďalšia otázka: Budeš mi dôverovať, ak ťa požiadam, aby si ma nasledovala?

Zo zvedavosti sleduje ďalšie tri šípky s ďalšími tromi otázkami. Tie ju vedú do malej staromódnej kuchyne. Závesy na okne nad drezom sú zatiahnuté a dvere na malú terasu sú zatvorené. Na kľučke dverí visí za kúsok červenej stuhy ďalší fotorámik. Tentoraz je na ňom písmeno „X” - X označuje miesto - a pod ním je napísané: Ešte stále sa bojíš neznámeho?

„Draco?“ zavolá, jej hlas znie zmätene. Keď nedostane žiadnu odpoveď, stále si drží uterák na hrudi, opatrne otočí kľučkou a potiahne dvere.

To, čo uvidí potom, jej vyrazí dych a vženie slzy do očí. Stojí tam, opretý o železné zábradlie, ktoré obopína balkón, s rukami prekríženými na hrudi, v tvári samoľúby výraz a v platinovo blond vlasoch mu žiari ranný východ slnka. Vedľa neho stojí starý okrúhly stôl z dreva, potiahnutý sivobielym obrusom. Na ňom sú rozličné raňajky: košík s bagetami a chlebom, ovocie, káva a čaj, mlieko, smotana a cukor, maslo a syr.

„Čo je to?“ spýta sa ticho, keď už nájde hlas.

„Posaď sa,“ zašepká a naznačí jej, aby si sadla na stoličku, ktorá je bližšie k nej.

Obočie sa jej zmätene stiahne a vo dverách zaváha. „O čo ide?“ opýta sa znova, zvedavo a roztrasene.

Vtedy sa usmeje a hravo prevráti očami, keď ju vedie na jej miesto.

Už druhýkrát za toto ráno - a to ešte nie je ani osem hodín ráno - sa jej zatají dych. Uprostred jej bieleho štvorcového taniera leží osamelý strieborný kľúč. Pozrie sa na neho, ako stojí vedľa nej, potom sa na chvíľu vráti späť na kľúč a potom skĺzne pohľadom po stole, keď si sadne.

„Získal som ten dom,“ povie nenútene a oprie sa na stoličke.

Šokovane zažmurká, keď sa nakloní dopredu. „Čože?“

„Ten dom - ten, ktorý sme videli minulý mesiac v meste. Kúpil som ho,“ povie jej a s úsmevom zakloní hlavu na stranu.

Jej oči sa neveriacky rozšíria, keď sa pozrie na ten kľúč. Ruka sa jej trasie, keď sa natiahne dopredu a prstami prechádza po chladnom kove. „Ty... ako si...“ odmlčí sa, nedokáže nájsť slová, ktorými by opísala myšlienky, ktoré sa jej preháňajú hlavou. Krátko sa rozprávali o tom, že si kúpia dom, žartovali, že sa k sebe oficiálne nasťahujú. Ale nemyslela si, že to vraveli vážne - ba čo viac, nemyslela si, že by to myslel vážne on.

On sa usmeje, nakloní sa dopredu a vezme jej ruku do svojej. „Je náš, Grangerová.“

Usmeje sa cez slzy šťastia. „Neviem, čo mám povedať,“ vydýchne .

„Povedz, že sa ku mne nasťahuješ,“ zašepká a jeho sivé oči žiaria láskou a zbožňovaním. „Oficiálne, s niečím viac než len so zubnou kefkou a trochou oblečenia.“

Hermiona zabudne, že má na sebe stále len uterák, a vystrelí cez stôl na Dracove kolená, pevne pritlačí svoje pery na jeho a s hlbokým nádychom povie: „Áno.“

X

Všetci jej hovoria, aby nechodila. Hovoria jej, že to za tú bolesť nestojí - ale ona už aj tak trpí, tak čo je to trochu viac? Hovoria jej, že by jej nevyčítal, keby nešla, a aj keby, koho to zaujíma? Ju to zaujíma. A nerozumie.

Nerozumie, prečo chce ísť, prečo má pocit, že musí.

Nerozumie, prečo to pre ňu tak veľa znamená.

Nerozumie, prečo sa viac bojí, že tam nepôjde, než že pôjde do súdnej siene.

Nerozumie, prečo sa tak bojí, že ho sklame. [„Neočakávam, že zajtra prídeš... ale znamenalo by pre mňa veľa, keby si prišla,“ povie jej jemne. Zúfalstvo a nádej, ktoré sú v jeho hlase silné, sú také pevné, že sa ich môže prakticky dotknúť].

Stojí uprostred svojej spálne [ich spálne], snaží sa porozumieť a nedokáže to. Pozrie sa na seba do zrkadla a tentoraz vyzerá reprezentatívnejšie. Vlasy, čisté a svieže po dlhej, 45-minútovej sprche, má v mäkkých, elegantných kučerách, ktoré jej padajú cez plecia až na prsia. Vačky pod očami sú preč, červené opuchy v očiach zmizli - hoci to nevydrží dlho, tým si je istá, a rovnako ani maskara. Pridala si farbu na tvár v snahe vyzerať zdravo a energicky, ale nezdravo vychudnuté tvary jej tela dokazujú, že ani to nie je pravda.

Na sebe má čierne spoločenské nohavice, bielu blúzku a cez ňu tmavosivé sako. Jej plášť je tiež čierny spolu s kabelkou. 'Je to náhoda, že má dnes na sebe čiernu?' uvažuje morbídne.

Žalúdok jej hlasno zakručí, zaškvŕka a silne sa zachveje. Je hladná, ale chuť do jedla má takmer nulovú. A aj keď sa naje, po dvadsiatich minútach všetko vyvráti, nedokáže v žalúdku udržať nič iné ako vodu. Je to nezdravé, a to hneď vo viacerých ohľadoch.

Po inak prázdnej, tichej izbe sa ozve hlasné PRÁSK a v odraze zrkadla sleduje, ako sa za ňou zhmotňuje postava muža s havraními vlasmi. Pozerá sa na ňu cez zrkadlo, ruky má zastrčené vo vreckách plášťa. Vyzerá zachmúrene a sklamane. Tento súdny proces bude najväčším procesom, aký kedy čarodejnícky svet zažil, a ak... jej manžela... uznajú vinným - a reálne neexistuje možnosť, že by nebol -, potom sa Harry spolu s Ronom zase zapíšu do histórie.

„Nemusíš to robiť, vieš,“ povie jej ticho a pristúpi k nej bližšie. „Nič mu nedlhuješ, môžeš tu zostať. Ja...“

„Musím ísť,“ zašepká a otočí hlavu tvárou k nemu. „Musím ísť kvôli sebe.“ Je to len čiastočná lož, však?

„Si si istá, že to zvládneš?“

„Včera som to zvládla, však?“ spýta sa rečnícky a smutne sa usmeje.

Prísne na ňu hľadí, pretože dobre vie, že v okamihu, keď sa dostala do bezpečia svojho domu - už to viac nie je domov -, stratila zvyšky sebaovládania a rozvahy, ktoré jej zostali. Väčšinu zvyšku dňa strávila vzlykaním do jeho hrude, keď ju objímal, zatiaľ čo sa túlili na posteli, a keď práve nevzlykala, zvracala - a keďže na zvracanie toho veľa nebolo, zvracala nasucho. Po šiestich hodinách plaču a zvracania napokon zaspala, v tom čase ju pobozkal na čelo a odišiel domov.

Dodnes si nie je istá, čo je horšie: či prežívať nočnú moru, keď nespí, alebo znovu prežívať tú istú nočnú moru - a potom ešte ďalšie - v snoch.

„Jedla si?“ spýta sa jej.

Prikývne a pozrie na podlahu.

Tvári sa skepticky, neochotne prijme jej odpoveď a potom sa zhlboka nadýchne. „Pripravená?“

Namiesto slovnej odpovede, pretože v tomto prípade nemá žiadnu odpoveď, ho chytí za ruku. Jeho ruka, väčšia a drsnejšia ako jej, jej ju upokojujúco stisne, kým ich nepohltí hlasné PRÁSK a šklbajúci pocit premiestnenia.

V okamihu, keď sa jej nohy dotknú zeme, ju oslepí tisíc malých zábleskov jasných svetiel.

X

16. mája 2000

V okamihu, keď sa otvoria dvojkrídlové dvere do budovy ministerstva, novomanželov oslepí - nielen popoludňajšie slnko - ale aj tisíce malých bielych zábleskov. Zastavia sa na podeste pred veľkým schodiskom, ruky majú pevne zovreté.

Jej biele šaty, posiate drobnými diamantmi - ženích by sa neuspokojil s ničím menším ako nádherným, sa lesknú vo svetle, ktoré sa od nich odráža. Jej opálená pokožka žiari, pohlcuje svetlo a jej široký, perleťovo biely úsmev sa mihotá spolu s veľkými hnedými očami a žiada si pozornosť, ktorú si zaslúži.

Ženích vedľa nej stojí dokonale nehybne, chrbát vzpriamený, bradu hrdo zdvihnutú. Jeho čierny habit pôsobí akosi tmavšie a elegantnejšie, kontrastuje s bielou košeľou. Jeho biele blond vlasy sa vo svetle lesknú a bledá pokožka sa prakticky ligoce. Jeho vlastný úsmev a sivé oči žiaria nepochopiteľným šťastím.

Sú dokonalým obrazom novomanželského páru.

Sú tým najväčším, najprekvapujúcejším párom v dejinách čarodejníckeho sveta.

Paparazzi, hostia, ich priatelia a rodina sa začnú dožadovať bozku.

On sa uškrnie, skloní hlavu vedľa jej tváre a perami sa dotkne jej ucha. „Pobozkaj ma, manželka,“ zašepká.

Ona sa usmeje, otočí sa k nemu tvárou a zakloní hlavu, aby k nemu mala prístup. Na chvíľu sa zdrží, pravou rukou jej objíme pás a ľavou ju pohladí po tvári. Dotkne sa jej nosom, čo v nej vyvolá chichotanie, a potom pritlačí svoje pery na jej.

Vzduch sa naplní zvukmi povzbudzovania, kriku a cvakania fotoaparátov.

Potom sa rozbehnú davom a smejú sa, keď ich hostia začnú zasypávať ryžou a kvetmi. Ona sa hlasno a z celého srdca zachichotá, keď niekto - kočiš - otvorí zadné dvere veľkého čierneho koča ťahaného koňmi. Ona vlezie dovnútra prvá a za ňou ťahá svojho nového manžela.

Obaja sa zadýchajú a keď sa dvere zatvoria, oprú sa o konštrukciu koča - jemné trhnutie znamená, že sa pohli. Ona sa naňho pozrie zboku, milo a tak trochu placho sa usmieva, keď sa jej po lícach rozlieva ľahký rumenec. On jej úsmev opätuje a nakloní hlavu na stranu v štýle 'poď sem'.

Urobí, čo jej povie, presunie sa cez priestor medzi nimi a potom mu dosť nešikovne vylezie na kolená, a on posunie boky tak, aby to bolo pre oboch pohodlné. Jeho ruky jej skĺznu okolo pása, zatiaľ čo jej sa mu obtočia okolo krku. Oprie si čelo o jeho, roztrasene dýcha a pozerá mu hlboko do očí.

„Ahoj,“ zašepká a pozrie na ňu, keď si oprie hlavu o operadlo lavice.

„Ahoj,“ zašepká naspäť.

Prejdú sekundy. Minúty plynú. Uplynú chvíle, keď sa na seba zamilovane pozerajú.

Pohne oboma rukami, pravú jej zastrčí do vlasov za hlavou a druhou ju končekmi prstov pohladí po líci. „Milujem vás, Hermiona Malfoyová.“

Ona zbožňujúco zahučí pri zvuku jeho priezviska spojeného s jej. „Ja vás tiež milujem, pán Malfoy.“

A potom sa po tretí raz od chvíle, keď si povedali „áno“, ale po prvý raz v súkromí, pobozkajú.

X

Draca do súdnej siene vedú dvaja strážcovia v ochranných pancieroch a s prútikmi; strážcovia a sudca sú jediní ľudia, ktorí môžu mať vo vnútri prútiky. Prvýkrát po niekoľkých týždňoch si môže obliecť civilné oblečenie: spoločenské topánky z dračej kože a čierny habit s bielou košeľou - veľká zmena oproti azkabanskej čiernobielej pruhovanej kombinéze a špinavým starým teniskám, ak mal šťastie, podarilo sa mu zohnať pár špinavých, deravých ponožiek. Habit je podstatne mäkší a pohodlnejší. Umožnili mu aj očistiť sa; dnes ráno si oholil svoje strnisko, umyl si vlasy a pleť, vyčistil a vyleštil zuby. Vyzerá teraz celkom reprezentatívne.

To je však to posledné, na čo myslí.

Keď vchádza do súdnej siene, len matne si uvedomuje, že ho sledujú diváci, ktorí sa naňho pozerajú, posmievajú sa, mračia a plačú. Sú to priatelia a rodiny jeho obetí - ktoré nepozná. Sú to jeho vlastní „priatelia“ a „spolupracovníci“ a rovesníci, s ktorými chodil do školy. Sú to čarodejnice a čarodejníci, ktorí sa nevedia dočkať jeho konca.

Nevšíma si ich, pohľad upiera pred seba so zdvihnutou hlavou. A keď si sadne do väzenského boxu na ľavej strane sudcovského pódia, tvárou k davu pred sebou, ich reakcie a správanie voči nemu ho nerozhodia. Úprimne povedané, je mu naozaj jedno, čo si myslia. Keď si zloží ruky na kolená, zápästia má zviazané kovovými putami aj kúzlom, pohľad mu padne na stôl prokurátora. Čarodejník v súdnom habite so sivými vlasmi a ovisnutou pleťou mlčky čaká za stolom. Presunie pohľad na stranu obhajcu - keby si dal námahu najať advokáta, sedel by tam muž, pravdepodobne podobný prokurátorovi.

Nie je tu, všimne si.

Ešte tu nie je, povie si.

Je to z jeho strany len zbožné želanie, dúfa, že sa objaví. Lenže výraz jej tváre, keď ju včera požiadal, aby prišla, ho priviedol k presvedčeniu, že príde. A hoci jedna jeho časť nechce, aby prišla - nechce, aby musela prežívať detaily tohto procesu -, väčšia časť jeho, tá sebecká, chce, aby tam bola.

Potrebuje, aby tam bola.

Potrebuje vidieť jej tvár.

Potrebuje niečo, čoho by sa mohol držať, keď ho roztrhajú na kusy dôkazy, ktoré sú proti nemu.

Potrebuje cítiť nejakú formu šťastia, kým čaká na svoj osud. [A jej, pomyslí si smutne].

Vtom sa otvoria dvere a žalúdok mu vyskočí až do krku a srdce mu klesne do žalúdka - už len pri tej možnosti, že to bude ona. Posadí sa trochu vzpriamenejšie, pozrie sa trochu pozornejšie a čaká so zatajeným dychom.

Je to Potter, v tmavom hábite, s divokými čiernymi vlasmi učesanými na jednu stranu - Akoby si sa kvôli mne musel vyparádiť, pomyslí si Draco. Za hlavným aurorom a vedúcim aurorom na jeho prípade ide jeho manželka, pani Ginny Potterová. Aj ona má na sebe tmavý hábit, ktorý kontrastuje s jej ohnivo červenými vlasmi, a stále sa jej darí ukazovať veľké tehotenské bruško - Samozrejme, že je opäť tehotná, veď je to stále Weasleyová, pomyslí si pobavene. Za oboma Potterovcami sa skrýva najúžasnejšia bytosť, aká kedy žila. Aj ona má na sebe tmavý habit, husté kučeravé vlasy jej padajú na plecia, jej pokožka je bledá v porovnaní s čiernou látkou, ktorá ju obklopuje. Vyzerá smutne, stratene, zmätene. Nebyť toho, že jej ruka je pevne zovretá v Lasičkinej ruke, je si istý, že by sa dala na útek.

Usadí sa späť do kresla a pohľadom ju sleduje. Teraz je už vyrovnaný. Spokojný. A napriek tomu, že mu svojou prítomnosťou ukradla dych, teraz si konečne môže vydýchnuť.

X

Nemôže dýchať. Nedokáže myslieť. Sotva dokáže chodiť, nedokázala by to, keby ju Ginny nedržala za ruku a neslúžila jej ako nohy. Nechce tu byť - ale byť kdekoľvek inde je v tejto chvíli nepredstaviteľné.

Celú cestu k svojmu miestu medzi Ginny a Harrym na sebe cíti jeho pohľad. Cíti ho tlejúci a pevný; neochvejný. Chce, aby sa naňho pozrela. Rozpaľuje jej pokožku a zároveň jej po chrbte prechádza desivý mráz. Jedna jej časť sa chce obzrieť, chce ho vidieť. Ale ona to odmieta.

Príliš sa bojí.

Jeho pohľad však nie je jediný, ktorý sa na ňu upiera; všetci v miestnosti na ňu hľadia. Sledujú ju. [Dúfajúc v jej reakciu. Čakajúci, že sa rozpadne. Ticho jej nadávajúci. Premýšľajúci, ako to, preboha, vôbec netušila. Cítiaci sa za ňu zle. Snažiaci sa ju pochopiť.] Okrem toho, že jej manžel je dnes stredobodom pozornosti, je momentálne asi najobľúbenejšou osobou v miestnosti.

Najmä u novinárov.

Vie, čo o nej hovoria. Napriek tomu, že dnes je to prvý deň, čo ju niekto okrem jej najbližších priateľov a rodiny a včerajších strážcov v Azkabane videl, videla noviny. [Hermiona Grangerová: muklovská manželka vraha muklov. Vojnová hrdinka: obeť alebo komplic? Pani Malfoyová spolčená manželom, ktorý nenávidí mudlov]. Zdá sa, že na každý pravdivý článok, v ktorom sa píše, že je obeťou, pripadajú aspoň dva, ktoré tvrdia opak.

Hermiona si zvykla tieto príbehy nevšímať, rovnako ako momentálne ignoruje zízanie, pozeranie a šepkanie za chrbtom. Odkedy sa pred mnohými rokmi dostala do vzťahu s istým slizolinčanom, zvykla si takéto veci ignorovať - a zrejme toho ignorovala oveľa viac.

X

17. novembra 2001

Už dve hodiny ich špehuje - a je divné, že sa jej uľavilo a zároveň ju sklamalo, že sa nič nestalo? Nič; žiadne držanie za ruky, žiadne bozky, dokonca ani nevhodné šmátranie nohou. Vlastne všetko vyzerá skôr... profesionálne. Presne tak, ako povedal, že to bude, hovorí jej hlas vzadu v hlave. [„Dnes večer prídem neskoro. Mám večeru s Melaniou, aby sme prediskutovali nový projekt. Domov prídem okolo desiatej.“]

Nie že by mu neverila. Ide o to, že... no, zvedavosť ju jednoducho premohla.

Časopisy - Týždenník Twitch, Týždenník čarodejníc, Amortencia - už niekoľko týždňov hlásia, že istý Draco Malfoy môže (ale nemusí) mať pomer. Žartom sa ho na to spýtala a on žartoval spolu s ňou, ale ďalej sa tento rozhovor nedostal. [„Tak kto je to šťastné dievča?“ „Aké šťastné dievča?“ „Vieš, tá, s ktorou ma podvádzaš.“ „Ach, tú nepoznáš.“] Predtým nad tým mávla rukou, pretože si, úprimne povedané, nevie predstaviť, že by niekedy mal aféru - je do nej príliš sebecky zaľúbený. Nemohla však ďalej potláčať to malé semienko pochybností, ktoré jej do mozgu nasadili tie časopisy.

On je predsa dokonalý džentlmen. A „totálne“ zodpovedný. A keby bol slobodný, bol by najvyhľadávanejším starým mládencom v dejinách - so svojou slávou, bohatstvom a menom.

Netreba dodávať, že nebola pri zmysloch, keď sa rozhodla ísť za ním do tejto reštaurácie. Nebola pri zmysloch ani vtedy, keď sa rozhodla zostať a posadiť sa za stôl v rohu miestnosti tak, aby bol k nej chrbtom.

Po zaplatení účtu - za pohár vody a malý šalát - si pozbiera veci a pripraví sa nepozorovane vykĺznuť von. Aspoň taký je jej plán. Natiahne si plášť a vezme si kabelku, potom prejde dlhú cestu k hlavným dverám, aby sa vyhla manželovmu stolu. Prejde okolo ostatných hostí a obíde veľkú fontánu v strede reštaurácie.

Ruku má už na kľučke, keď počuje, ako sa cez celú reštauráciu ozýva jej meno. „Grangerka!“ Jeho hlas je jasný, pevný a samoľúby.

Zastoná a zatvorí oči, keď si v duchu vynadá. Znovu ich otvorí, keď sa otočí tvárou k nemu a nevinne sa usmeje.

Mávne na ňu a koketne nakloní hlavu na stranu.

Zhlboka sa nadýchne, aby upokojila svoje náhle nervy, a vydá sa k nim. Melanie, mladá čarodejnica, ktorá ho sprevádza, sa na ňu otočí a milo sa usmeje. Má svetločervené vlasy, hnedé oči, svetlú pleť - z uhla, z ktorého ju videla len pred piatimi minútami, má zabijacké telo. „Ahoj, zlato,“ pozdraví ho nenútene. „Som rada, že ťa tu vidím.“

„Áno, no predstav si to,“ usmeje sa, „vzhľadom na to, že som ti povedal, že tu budem.“

„Aha, naozaj? Asi som zabudla,“ rýchlo zahovára.

„Ty, moja drahá, si v živote na nič nezabudla.“

„No vieš, čo sa hovorí: všetko je raz prvýkrát,“ podotkne nevinne.

On zahundre a zdvihne jej smerom dokonalé, neveriace obočie. „Tým som si istý.“

Chvíľu na seba hľadia takmer vyzývavo, kým ona preruší ticho. „No, vy dvaja vyzeráte zaneprázdnení, takže ja už pôjdem.“ A potom sa od nich rýchlo odvráti -

„Grangerka,“ zavolá za ňou a zastaví ju v polovici kroku. „Vlastne sme práve končili. Prečo sa k nám nepridáš? Dovoľ, aby som ťa zoznámil.“

Hermiona si odkašle a otočí sa späť k nim obom, keď sa vytiahne na nohy. „Iste,“ odpovie rozpačito.

On sa usmeje, obtočí jej ruku okolo pása a pritiahne si ju k sebe. „Melanie, rád by som ti predstavil svoju neuveriteľne krásnu - a zvedavú - manželku Hermionu,“ oznámi jej, pričom spomínaná manželka naňho zboku pozrie a potom ponúkne sediacej žene zdvorilý úsmev. „Pani Malfoyová, toto je Melanie Cooperová. Je to najnovšia - a zatiaľ najlepšia - stážistka spoločnosti Malfoy Inc.“

„Tak rada vás konečne spoznávam,“ povie Melanie srdečne a s úsmevom ponúkne Hermione ruku. „Stále o vás hovorí.“

„Hovorí, vážne?“ Hermiona sa skepticky spýta. „Dúfam, že len v dobrom.“

„Nič iné.“

„No, spomenul si aj vás, takže je mi potešením,“ odpovie brunetka a jemne sa usmeje.

„Mel, keďže už končíme, nevadilo by ti, keby som sa na chvíľu porozprával so svojou ženou osamote?“ Draco sa zdvorilo opýta.

„Nie, vôbec nie.“

Usmeje sa, vezme Hermionu za ruku a vedie ju k zadnej chodbe, kde sú toalety. Previnilo ho nasleduje a premýšľa, koľko toho vie a ako veľmi sa hnevá. Vo chvíli, keď sú z dosahu, sa k nej otočí a s kamennou tvárou na ňu hľadí. Cíti, ako sa jej líca rozpaľujú od rozpakov, a nervózne prešľapuje z nohy na nohu. Pozrie sa na podlahu a zrazu jej to pripadá oveľa zaujímavejšie.

„Ty si naozaj číslo, vieš to?“

Jemne si vzdychne a zdvihne pohľad. „Draco-“ a zastaví sa, keď vidí, že sa usmieva. „Čo?“

„Vieš lepšie, než aby si naletela na ten humbuk, Grangerka.“

„Ja viem...“

„A ty vieš, že by som ti nikdy neklamal.“

„Bola som zvedavá!“ vykríkne obranne, než si zakryje ústa rukami.

Jemne sa zasmeje. „Ty si zvedavá. A tvrdohlavá. A nikdy ničomu neveríš bez toho, aby si sa o tom presvedčila na vlastné oči - čo je tvoja silná stránka aj chyba. A ja sa neviem rozhodnúť, či počúvaš málo, alebo až príliš dobre,“ povie jej a tvári sa pobavene a zlomyseľne.

Zmätene zažmurká. „Čo to znamená?“

„To znamená, že som vedel hneď, ako som ti povedal o tejto večeri, že ma budeš sledovať,“ odpovie a samoľúbo si založí ruky na hrudi.

„Ako?“

„Pretože ťa poznám. Viem, že aj keď sme si robili žarty z tých príbehov v novinách, aj tak ťa to znepokojilo.“

Zahanbene sklopí zrak.

„Nehnevám sa, Grangerka. Len chcem vedieť prečo.“

„Pretože... pretože sa na seba pozri,“ povie ticho a pozrie naňho. „Si tento skvelý človek, tento úžasný muž a tento neuveriteľný... obchodník, ktorý by mohol mať akúkoľvek čarodejnicu na svete, ktorú by chcel. Určite by pre teba nebolo ťažké mať pomer, keď ti väčšina žien aj tak stále padá k nohám. A ja som si nemusela nutne myslieť, že nejaký máš, len som si chcela dokázať, že to tak nie je - že ja mám pravdu a oni sa mýlia.“

Nežne sa usmeje, oboma rukami jej podoprie tvár a jemne ju oprie o stenu. „Prezradím ti malé tajomstvo, Grangerka,“ zašepká.

Zažmurká a pri prehĺtaní raz pokývne hlavou.

„Jediná žena na celom svete, ktorú chcem, je práve tu.“

Zalapá po dychu a pozrie sa raz doľava a raz doprava. „Kde?“ žartovne sa spýta.

Zasmeje sa, pohodí hlavou dozadu a potom ňou potrasie, keď ju odtiahne, aby sa na ňu pozrel. Smiech mu odumrie v hrdle a oči sa mu zalesknú, keď zvážnie. „Mám všetko, čo chcem, Grangerka. Všetko, čo potrebujem. Priamo tu, v mojich rukách.“

Usmeje sa a zdvihne obe ruky, aby ho objali okolo predlaktia, keď si pritiahne jej tvár k svojej a uzavrie medzeru. „Zopakuj mi, že ma nikdy nenecháš odísť.“

„Nikdy ťa nenechám odísť.“

PP. Ono sa to dá preložiť aj ako nedovolím ti odísť, fakt som váhala, čo použiť, ale zopakoval jej vetu. (I'll never let you go)