Preklady fanfiction Harryho Pottera

Zvrátený príbeh lásky    

X

Krv.

Slzy.

Výkriky.

Zaklínadlá a kliatby.

Krv.

Mučenie.

Výkriky.

Slzy.

Smiech.

Krv na stenách a podlahe kobiek v žalároch jeho rodiny.

Slzy množstva (stoviek, možno tisícov) obetí.

Výkriky obetí, ktoré boli buď príliš slabé, aby ich udržali v sebe, alebo prisilné, aby ich dokázali vypustiť von.

Zaklínadlá a kliatby určené na ubližovanie, mrzačenie a zabíjanie.

Mučenie... [znásilňovanie].

Smiech ozývajúci sa v žalároch a v jeho ušiach; maniakálny a zvrátený a tak, TAK zlý.

To je jediné, čo pozná; to je jediné, čo kedy poznal.

Toto je jeho domov.

X

7. apríla 2004

Jeho cela je tmavá. Chladná. Prázdna, okrem jedinej postele, záchoda a jeho samého. Niekedy je tu vlhko a steny sú mokré, presakujú od stropu nadol; akoby plakali. Je to ironické, naozaj. Až tak, že by sa mohol smiať, keby chcel; čo nechce.

Výkriky a smiech - maniakálny, zvrátený a zlý - sa šíria chodbami Azkabanu, mrežami jeho cely. Počuje to všetko jasne ako deň, akoby zdroj sedel priamo vedľa neho.

Ani sa nezachveje. Nestrhne sa. Neusmieva sa, nezasmeje, ani sa nezaškerí. Vôbec nereaguje.

Draco Malfoy nemá žiadne emócie.

Hrdzavé mreže jeho cely sa so škrípaním otvoria a potom sa s tichým cvaknutím zatvoria za jeho návštevníkom. Nemusí zdvihnúť zrak, aby vedel, kto to je; je to ten istý človek, ktorý vždy prichádza, aby ho zlomil. Tohto smrťožrúta však nikdy nezlomia. Muž, dvadsaťštyriročný, s havraními vlasmi a tmavozelenou farbou očí, vystúpi z tieňa a postaví sa pod tlmenú žiarovku zavesenú zo stropu. Ruky má prekrížené na hrudi, nohy pevne rozkročené, plášť mu splýva okolo nôh na podlahe. Prútik si nechá vo vrecku, lebo vie, že väzeň nemá v úmysle naňho zaútočiť. Všimne si polohu prepadnutého muža pred sebou, jeho svetlé vlasy sú strapaté a matné a dlhšie ako zvyčajne, padajú mu pred oči ako štít, líca má prázdne a pod bielo-čiernou kombinézou, ktorú má na sebe, mu vyčnievajú kľúčne kosti. Je špinavý a neupravený, nepodobá sa vôbec na muža, o ktorom si myslel, že ho pozná; na muža, ktorého kedysi nazýval svojím priateľom.

„Potter,“ vezme ho na vedomie väzeň, hoci nerád.

„Malfoy,“ odzdraví auror vzápätí strohým prikývnutím.

Časť vojnového hrdinu sa ho chce spýtať, ako sa mu darí a či sa tu k nemu správajú dobre, než si spomenie, prečo tu vôbec je.

„Zase, Potter? Nevyjadril som sa už tucetkrát?“ zatiahne blondiak ako jeho staré známe ja.

„Dúfal som, že si si to rozmyslel. Potrebujem priznanie.“

„Prečo? Veď máte všetky dôkazy, ktoré potrebujete, aby ste ma odsúdili.“

Harry si hlasno vzdychne: „Pozri, Malfoy... Ak mi dáš informácie, ktoré potrebujem...“

„Nemám z toho nič čo získať. Ani nemám čo stratiť, takže si myslím, že využijem svoje právo mlčať,“ posmieva sa Draco.

„Viem o jednej veci, ktorú stratiť môžeš.“

Draco Malfoy sa uškrnie. „V tom sa mýliš, Potter, tú už som stratil.“

„Tak mi z úcty k nej povedz, čo chcem vedieť.“

„Nie.“

„Malfoy...“

„Navrhnem ti dohodu, Potter...“

„Počkaj, to ja navrhujem dohody...“

„Priveď ju ku mne a ja jej poviem všetko, čo bude chcieť vedieť.“ V jeho hlase sa skrýva akási pravda, ktorú tmavovlasý muž nedokáže ignorovať.

Harry si vzdychne a pokrúti hlavou. „Vieš, že to nemôžem urobiť,“ zašepká.

„Si sakra Chlapec, ktorý dvakrát prežil, samozrejme, že môžeš.“

Medzi oboma mužmi zavládne ticho. Draco sa nehne z miesta na špinavom starom matraci, chrbtom sa opiera o stenu a pohľad upiera na podlahu. Ani raz sa nepozrie na muža pred sebou bez ohľadu na to, koľkokrát príde. Nikdy sa na nikoho nepozrie.

„Uvidím, čo sa dá robiť, ale v žiadnom prípade si nemysli, že to robím kvôli tebe.“

„To by ma ani vo sne nenapadlo, Potter.“

X

13. marca 2004

Už sú mu na stope. Čelo a podpazušie má spotené od námahy, keď sa vypotáca z krbu v dome, ktorý zdieľa so svojou manželkou.

„Hermiona!“ volá, jeho zúrivý hlas sa rozlieha po chodbách.

Obývačka je prázdna, a tak sa vrhne do kuchyne, aby ju našiel. Nikde na prvom poschodí domu nie je a žalúdok mu vyskočí do krku už len pri pomyslení, že tu nie je.

„HERMIONA!“

Vybehne po schodoch a zadýcha sa, ako sa snaží polapiť dych. Hermiona Malfoyová ako na povel vyjde z kúpeľne. Zaplaví ho úľava.

„Som tu, Draco. Čo...“

„Musíme odísť,“ preruší ju, „okamžite.“ Chytí ju okolo pása a ťahá ju do ich spálne. Zmätene sleduje, ako zo skrine vyberá dva cestovné kufre. Švihnutím prútika sa všetko ich oblečenie zošuchne z vešiakov a zloží sa do úhľadných hromádok do kufrov. Pokračuje v pohybe po izbe, zbiera množstvo ich cenností a hádže ich na posteľ. Ona sa zmätene pozerá.

„Draco, čo to robíš, čo sa deje?“ pýta sa ho. Neodpovedá jej. „Draco!“

Prejde cez miestnosť, zastaví sa pred ňou a chytí jej tvár do oboch rúk. „Musíme odísť, zlato. Musíme sa odtiaľto dostať.“

„Prečo? Čo sa stalo?“

„Musíme odísť. Musíme zmiznúť.“

„Desíš ma, čo sa deje?“

„Milujem ťa, vieš to?“ zašepká a oprie si čelo o jej.

„Áno, samozrejme.“

„Veríš mi?“

„Svojím životom...“

„Tak mi ver, keď ti poviem, že musíme ísť, a to hneď. Zvládneš to? Pretože niet cesty späť, nemôžeme sa sem vrátiť. Nikdy.“ Sivé (zúfalé) oči sa zaboria do hnedých a čakajú na odpoveď. Potom sa od nej odsunie a kráča k posteli, rukou zapína zipsy na kufroch a potom ich položí k dverám.

„Vezmi si, čo potrebuješ, všetko ostatné sa dá nahradiť.“

Stále sa nepohne z miesta uprostred miestnosti, uviaznutá v zmätku. „Draco, nerozumiem...“

Hlasná rana zdola preruší jej myšlienky. Oči sa jej rozšíria v zmätku a strachu. Draco zabuchne dvere do spálne, rukami si prehrabne vlasy a potom vykoná niekoľko kúziel, aby ich zamkol.

„Draco...“ Hlas sa jej trasie, rozochvene.

Otočí sa a ešte raz prejde cez izbu. Objíme ju pravou rukou okolo krku a ľavou okolo pása a pritiahne si ju k hrudi. „Neboj sa, zlatko, budeme v poriadku. Teraz sa odmiestníme a ja sa neskôr vrátim pre naše veci...“

„HERMIONA!“ Jej meno sa ozve odniekiaľ z domu. Hlas patrí jednému z jej najlepších priateľov. Harrymu. Oči sa jej rozšíria od šoku, keď sa odtiahne od svojho manžela. Chce sa pohnúť k dverám, ale manžel ju zadrží.

„HERMIONA!“

Draco ju pritlačí k stene a drží ju tam svojím telom. „Pšššt...“

„Ale to sú len Harry a Ron...“

„Ja viem...“

O niekoľko sekúnd sa dvere na druhej strane miestnosti vymrštia z pántov a Harry s Ronom vtrhnú dnu. Hermiona nevie, ako zareagovať, a tak si zaborí tvár do Dracovho ramena, aby ho od nej o niekoľko sekúnd odtrhli. Nedôverčivo sa pozrie na svojich najlepších priateľov, ako sa snažia jej manžela zatlačiť na kolená.

„Hermiona, zlato, počúvaj ma...“ začne Draco.

„Sklapni!“ zakričí Ron a konečne prinúti blondiaka kľaknúť si.

„Čo sa deje?“ pýta sa Hermiona, jej hlas je jemný a detský. Bojí sa. Je zmätená. Rozrušená.

„Nepočúvaj ich...“

„Povedal som, aby si držal hubu, ty chorý hajzel,“ zavrčí Ron a zviaže mužovi ruky za chrbtom.

„Povedzte mi niekto, čo sa to, dočerta, deje! Harry...“ Zúfalo sa pozrie na svojho najlepšieho priateľa, aby jej to nejako vysvetlil.

Harry sa tvári smutne, sklamane. A to ju vystraší. „Nie je tým, za koho ho považuješ, Miona. On je...“

„On je čo?“

„Stále je to smrťožrút.“

To, ako sa jej oči rozšíria a zbierajú sa v nich slzy, ako sa jej hruď dvíha od vzlykov, ktoré sa snaží udržať v sebe, ako si dvíha pravú ruku k hrudi... a potom výraz úplnej zrady a znechutenia na jej krásnej tvári, keď ho jej priatelia vlečú z domu, ho prenasleduje dodnes.

Životy oboch sa v ten deň roztrieštili okolo nich; jeho z úplne iných dôvodov.

X

Súčasnosť

12. apríla 2004

V porovnaní s lôžkom v cele je sedieť na stoličke vo vypočúvacej miestnosti ako sedieť na obláčiku. Oprie sa o chrbát, ruky si položí na kolená a čaká. Miestnosť je tmavá, až na jedno svetlo visiace zo stropu, a je prázdna okrem stola a dvoch stoličiek, z ktorých jednu obsadil on. Je to po prvý raz za mesiac, čo vyšiel z cely.

Potterovi sa podarilo splniť svoju úlohu a priviesť k nemu manželku. Úprimne povedané, neočakával, že ten muž mu vyjde v ústrety; neočákaval, že bude súhlasiť. Naposledy ju totiž videl v dome, keď ho odvliekli von, a z pohľadu jej očí vedel, že ho už nikdy nebude chcieť vidieť; ale vtedy sa jej nemohol čudovať. Koniec koncov, mala na to plné právo. Vlastne je tak trochu prekvapený, že ešte nedostal rozvodové papiere. Nepremýšľa o tom, prečo prišla, jediné, na čo dokáže myslieť, je ona. Jediné, čím sa dokáže trápiť, je ona.

X

28. júla 1999

Smiech.

Je to prvá vec, ktorú začuje - jediná vec, ktorú počuje -, keď si razí cestu cez svoj úplne nový dom a rovno na zadný dvor. Je to odlišný druh smiechu; je ako hudba pre jeho uši. Vychutnáva si ho každý raz, keď ho počuje, a zamyká si ho vzadu v mysli na bezpečné miesto; je jediný, kto má kľúč. Uzamkne ho spolu s predstavami jej úsmevu a očí, ich prvého rande, prvého milovania. Dňa, keď ju požiadal, aby sa k nemu nasťahovala.

Keď dôjde k zadným dverám, zastaví sa na vnútornej strane zásteny a zahľadí sa na veľký dvor, na zelenú trávu a krásne záhrady. Je tam ona, kľačí na zemi a vytrháva burinu spomedzi rastlín, ktoré zasadila len pred mesiacom. Niekedy akoby zabudla, že je čarodejnica; ale potom, aj keď jej to pripomenie, tvrdí, že rada robí veci muklovským spôsobom, lebo jej to pripomína detstvo. [On sa snaží na jej detstvo úplne zabudnúť].

Strčí do dverí, vyjde na terasu a do slnečných lúčov. Pri zvuku otvárajúcich sa a zatvárajúcich sa dverí zdvihne zrak a črty jej zdobí široký úsmev. Rozprúdi mu to krv v žilách a tlkot jeho srdca sa zrýchli. Zastrčí si ruky do vreciek a sleduje, ako sa odtláča na nohy a oprašuje si šaty. Kolená jej starých, roztrhaných riflí sú zašpinené od špiny, rovnako ako rukavice na rukách. Jej tričko je jedno z jeho starých zo školy a vlasy má vzadu na pravej strane hlavy zviazané do neporiadneho chvosta. Spýta sa ho, ako bolo v práci, a on jej odpovie to isté, čo vždy. Dobre. Jeho ruky sa natiahnu, aby ju chytili za pás, keď je dostatočne blízko, a on si ju pritiahne k sebe a pritlačí svoje pery na jej v bozku typu čakal som celý deň, aby som to urobil. Hladovo. Vášnivo. Akoby sa jej nemohol nabažiť. Na jeho vkus sa odtiahne príliš skoro, čo v jeho hrudi vyvolá zastonanie. Pritlačil čelo na jej a zdvihne pravú ruku k jej zátylku. Vsunie prsty do gumičky, ktorá jej drží vlasy, a jemne za ňu zatiahne, stiahne ju a nechá jej vlasy - divoké a nepoddajné kučery - poskakovať okolo ramien. Usmieva sa a odtiahne sa, aby sa na ňu pozrel.

„Oveľa lepšie...“ zašepká.

„Tvoja posadnutosť mojimi vlasmi je nepochopiteľná.“ Zachichoce sa.

Je to pravda, priznáva, pretože jeho túžba dotýkať sa ich a namotávať si ich okolo prstov je väčšinu času príliš veľká a niektoré z jeho najdivokejších fantázií zahŕňajú jeho ruky, ktoré s jej vlasmi robia veľa vecí. Neprizná však, že ona nevie ani polovicu z toho.

Odpovie s úsmevom a zdvihne druhú ruku, aby sa pripojila k jeho pravej a objala jej tvár. Prsty jeho pravej ruky sa obtáčajú okolo spodnej časti jej krku, keď ju palcom hladí po líci, a ľavá ruka jej odhrnuje vlasy z tváre, kým sa jej do nich zamotá vzadu na hlave. Pozerá sa na ňu a ona mu to opätuje, ani jeden z nich neprehovorí, ani sa nepohne. Vo vzduchu je príjemné ticho a on zisťuje, že nemá potrebu vypĺňať ho nezmyslami tak, ako to robí so všetkými ostatnými. Mohol by ju pozorovať celé hodiny; v skutočnosti to aj robieva. Mohol by tráviť deň za dňom, schúlený pri nej v posteli bez nevyhnutných vecí, ako je jedlo, voda alebo svetlo, a v pohode by to prežil. Dokázal by stráviť zvyšok života v jej svetle, topiť sa v jej teple a jednoducho byť. (Akoby on mohol len byť).

Slová sa mu vydrali z úst ešte skôr, ako si ich pomyslel. Nie je to otázka, ani žiadosť. Je to vyhlásenie. Už mesiace (technicky vzato roky) mu to leží v hlave a už týždne má vo vrecku prsteň.

„Vezmi si ma.“

Ona odpovie áno.

X

Súčasnosť

Vždy, keď zavrie oči, vidí jej tvár. Je to jej úsmev, oči a vlasy. Je to spôsob, akým jej prsty dokonale zapadajú medzi tie jeho. Je to spôsob, akým sa naňho pozerá, keď sú sami, akoby bol tou najúžasnejšou bytosťou, akú pozná. Je to spôsob, akým sa cíti ako iný človek, keď je nablízku, ako lepší človek než je.

Miluje ju - úplne a skutočne; je to jediná vec, ktorú kedy cítil, jediná vec, ktorá bola pre neho pravdivá. A predsa je to niečo viac, vlastne skôr posadnutosť. Odkedy si pamätá, je ňou posadnutý; všetkým, čo sa jej týka. Je všetkým, čo kedy chcel, čo kedy potreboval. A ona je všetko, čo kedy nenávidel a čím opovrhoval. Je to jeho predsudok, jeho nepriateľka a jeho manželka. Miluje ju tak, ako nikdy nič nemiloval. Ale jej druh sa mu hnusí. Humusáci. Muklovia.

X

Krv, na rukách, vsiaknutá do oblečenia a postriekaná na stenách.

Krik, prosby a slzy: od muža ležiaceho pri jeho nohách. Krik v agónii. Prosba o život; sľuby, že nikdy nikomu nepovie, čo urobil. Slzy za život, ktorý on drží vo svojich rukách.

Ale on necíti nič. Nič okrem spokojnosti, pretože o niekoľko minút dokončí svoju misiu. V ruke drží svoj prútik a posmešne ním krúti medzi prstami. Hrozivo sa na starca usmieva a ten stále prosí o život. Chlapec, nemá viac ako sedemnásť rokov, sa skloní  a namieri prútik mužovi na čelo, priamo medzi oči.

Jeho pery sa zvlnia do zlého, mučiaceho úsmevu, keď vysloví len dve slová.

Avada Kedavra.

Nikdy nebolo ľahšie niekoho zabiť.

X

Súčasnosť

Dvere sa pootvoria, vytrhnú ho z myšlienok a jeho pohľad sa upiera k svetlu, ktoré cez štrbinu preniká dovnútra. Potter vojde prvý v celej svojej oslavovanej hrdinskosti a vystiera ruku, aby pridržal dvere. To je ono, pomyslí si. V očakávaní sa nakloní dopredu, pohľad upretý na otvorené dvere. Obráti sa mu žalúdok a srdce mu poskočí, keď vojde. Chvíľu si ju prezrie od hlavy po päty a vníma jej krásu a eleganciu. Má na sebe čierne muklovské úzke džínsy a strieborné lodičky, ktoré tak miluje, spolu s bledým kabátom. Vlasy má v jemných kučierkach okolo pliec, ofina jej mierne padá cez oči; a on netúži po ničom inom, len natiahnuť ruku a obtočiť si tie nádherné kučery okolo prstov. Samozrejme, že sa zdrží a radšej sa postaví. Keď to urobí, všimne si, že sa zachveje a otočí sa k Harrymu so sklonenou hlavou. Odmieta zdvihnúť zrak, aj keď jej Harry prechádza rukou hore a dole po ramene. Draco zistí, že nedokáže odvrátiť svoj, aj keď ho silno zovrie žiarlivosť.

„Nemusíš to robiť, ak nechceš,“ zašepká auror brunetke do vlasov.

Draco má napoly chuť povedať tomu mužovi, aby držal hubu, ale drží jazyk za zubami. Upiera pohľad na Hermionu, ktorá sa naňho stále odmieta pozrieť, aj keď prikývne a sadne si na stoličku priamo oproti nemu. Draco sa posadí a nakloní sa dopredu s rukami prekríženými nad stolom. A stále na ňu hľadí. Keď nájde hlas, je drásavý a plytký a on musí urobiť prestávku, aby si vyčistil hrdlo, kým sa o to pokúsi znova.

„Prišla si,“ zašepká Draco.

„Neprišla som kvôli tebe, prišla som kvôli Harrymu,“ odpovie krátko.

Tie slová ho pichnú ako úder do hrude a on len ťažko zadrží zavytie. Jediné, čo ho drží pohromade, je spôsob, akým sa jej hlas chveje, čo mu napovedá, že to nie je celkom pravda.

„Ty... vyzeráš skvele.“

Jej pohľad sa na zlomok sekundy mihne, aby sa stretol s jeho, než ho opäť spustí na miesto, kde sa pohráva s prstami v lone. A na ten zlomok sekundy vidí v jej očiach zmes emócií, o ktorých väčšinou vie, že tam nepatria. Bolesť. Hnev. Zmätok. Túžba... po minulosti, po jeho hlase.

„Myslím to vážne, vyzeráš...“

Harry ho rýchlo preruší: „Neprišla sem na osobnú návštevu, Malfoy, prišla si po odpovede. Odpovede, ktoré si sľúbil...“

„A čo tu ešte robíš ty, Potter?“ zavrčí Draco. V jeho hlase je zjavný úškrn a odpor; jeho pohľad ju však neopúšťa.

„Požiadala ma, aby som zostal.“

Blondiak mierne prikývne. „Dobre.“ Sleduje, ako prehĺta, zatvára oči a mierne sa zvíja, akoby ju to fyzicky bolelo.

„Harry má pravdu, prišla som, lebo chcem odpovede,“ zašepká, sotva sa jej to podarí.

„A ja ti ich dám, stačí sa len opýtať,“ sľúbi.

„Ako budem vedieť, že sú pravdivé?“

„Pretože sa ti tie odpovede nebudú páčiť,“ odpovie úprimne.

Zhlboka sa nadýchne, prvýkrát zdvihne hlavu a pozrie sa mu priamo do očí. Tentoraz sa v jej pohľade skrýva len nenávisť a zvedavosť.

„Koľko ľudí si zabil?“ spýta sa a hlas sa jej zlomí, keď vysloví to  slovo na „z“.

„Ja neviem.“

„Povedal si, že odpovieš na každú jej otázku,“ namietne Harry.

„A ja odpovedám,“ odsekne blondiak. „Odpoveď na túto otázku je, že neviem.“ Opäť, aj keď odpovedá mužovi stojacemu pri dverách, svoj pohľad nespustí zo ženy, ktorá ich oddeľuje.

„Keby si mal hádať?“ zaujíma sa Hermiona.

„Viac ako stopäťdesiat, ale menej ako dvesto.“

Prikývne a prehltne. „Koľko z tých ľudí si mučil?“

„Menej ako sto.“

„Koľko si ich...“ Odmlčí sa, dusí sa otázkou. Zavrie oči a chce pokračovať. „Znásilňoval si?“

„Nie. Nikdy. Ani raz.“

„Ale pozeral si sa...  však?

„Áno.“

„Koľkokrát?“

„Neviem. Po chvíli začnú... splývať jedna s druhou.“

Zdvihne ruky k tvári a zakryje si ústa, ako sa snaží udržať si pokoj. Z kladenia týchto otázok jej je fyzicky zle a nechce nič iné, len zaliezť do diery a zomrieť. On nechce nič iné, len ju objať, utešiť. Fyzicky ho bolí, keď ju vidí takto trpieť.

„Kedy si si našiel čas?“ spýta sa. Je to osobná otázka, ktorá nemá nič spoločné s aktuálnym vyšetrovaním.

„Služobné cesty. Práca do neskorých hodín. Práca skoro ráno.“

Nastane ticho. Oprie sa na stoličke a ochranársky si prekríži ruky na hrudi. On na ňu naďalej hľadí, čaká, dúfa v ďalšiu otázku - čokoľvek, čo by ju prinútilo zostať.

„Hermiona... už môžeme ísť,“ navrhne Harry spoza jej chrbta v tieni.

Mlčky pokrúti hlavou, keď jej po líci stečie slza a ona zdvihne ruku, aby si ju utrela. Tmavovlasý čarodejník sa odstrčí od steny.

„Máš pre nás priznanie, to je všetko, čo potrebujeme...“

„Ale ja potrebujem viac,“ zašepká, hlas má chrapľavý, zlomený a hustý od sĺz.

„Pýtaj sa na čokoľvek chceš, odpoviem ti,“ povie jej Draco. Ani ho nezaujíma, aké otázky sa ešte chce spýtať. Chce len, aby zostala.

„Prečo? Prečo si... ako si mohol... ako si mohol urobiť niečo také?“ Ešte raz sa naňho pozrie a tá bolesť, zrada a sklamanie sú preňho takmer priveľké. Takmer.

Prehltne, s úmyslom dať jej všetko, čo potrebuje. „Bol som smrťožrút, Hermiona. Bola to moja povinnosť.“

„Ale-ale ty si zmenil stranu. Pomohol si nám, ty... panebože,“ odmlčí sa a oči sa jej rozšíria pochopením. „Nikdy si nezmenil strany, však? Celý čas si bol na jeho strane, však?“

„Áno,“ zašepká.

„Áno? To je všetko, čo povieš - áno?“ Potom sa vytlačí na nohy, stolička zaškrípe o betónovú podlahu a potom sa s uši trhajúcim hrmotom prevráti dozadu. Draco sa nezachveje a ani sa nepohne, len ju sleduje pohľadom po miestnosti, keď sa začne prechádzať sem a tam. Vidí, ako sa jej v hlave otáčajú kolieska, ako do seba zapadajú jednotlivé kúsky. Takmer sa usmieva.

„Celý čas si nám - mne - klamal, však?“ obviní ho.

„Áno.“

„Prečo?“

Jej hlas je teraz silný, náročný. Nie celkom tak, ako to znelo počas ich neslávnych hádok v škole alebo na Grimmauldovom námestí, ale dosť silný.

X

26. február 1998

Uplynul mesiac, odkedy sa pripojil k Rádu. Jeden mesiac, odkedy sa objavil na Grimmauldovom námestí číslo 12, pomlátený a dobitý a prosil o ochranu výmenou za cenné informácie, ktoré by zvrhli Temného pána. Rád bol spočiatku prinajmenšom skeptický. Nikto mu nedôveroval. Aj keď rozprával 'hororové' príbehy o nechutnostiach, ktorých bol svedkom vo svojom vlastnom dome, odkedy Voldemort začal svoju vládu, len málokto z členov ho ľutoval dosť na to, aby mu dôveroval. Nakoniec to bola Hermiona, kto zmenil ich názory, pretože ona bola prvá, kto vyslovil svoj - že je stále len dieťa, ktoré prinútili ísť nesprávnou cestou, cestou, ktorú nechcel (nikdy sa ju nepokúsil opraviť; nemohol). Keď mu začala dôverovať, rovnako ako ostatní. Avšak to, že mu dôverovala, neznamenalo, že sa už nehádali, pretože sa hádali. Každý deň. Niekedy to boli len malé nezhody, niekedy bežné hádky a niekedy to boli plnohodnotné bitky o dôvtip a inteligenciu a o to, čo je správne a čo nie. Väčšinou mala pravdu ona, čo znamenalo, že vyhrala, ale on si ich napriek tomu užíval. Bola to jedna z mnohých vecí, ktoré sa mu na nej vždy páčili.

Toto je jeden z tých prípadov. Začalo sa to celkom jednoducho, obaja sa hádali o to, kto prvý otvorí chladničku, a skôr než sa niektorý z nich spamätal, už na seba kričali a hulákali. Všetci členovia domu sa presunuli do jedálne, aby toho boli svedkami; v týchto dňoch nie je veľa iných možností na zábavu.

„Ty si taký namyslený, Draco Malfoy! Myslíš vôbec niekedy na niekoho iného ako na seba?“ vykríkne a jej hlas sa nesie celým domom.

„Samozrejme, že myslím, väčšinou keď spím,“ usmeje sa na ňu samoľúbo.

„Ty... ty si chorý a zvrhlý. Nechápem, prečo som si myslela, že má zmysel s tebou strácať čas.“ Otočí sa na päte a vypochoduje z kuchyne.

Draco jej je v pätách, odhodlaný povedať posledné slovo. „Ako sa tvoje kričanie na mňa o tej prekliatej chladničke zmenilo na urážku môjho charakteru...“

„Nejde len o chladničku! Ide o to, že si sebecký a arogantný a myslíš si, že sa všetko točí okolo teba!“

„Chceš povedať, že nie?“ Z jeho strany je to márny pokus o vtip, ktorý má odľahčiť náladu práve natoľko, aby sa na tých jej šťavnatých perách vyčaril úsmev. Namiesto toho vydá akýsi syčivý zvuk a pokračuje hore schodmi. Nasleduje ju, vôbec si neuvedomuje, že ich publikum teraz sleduje z chodby.

„Nie si o nič lepšia, vieš,“ skonštatuje.

„Čo tým myslíš?“

„Nie som jediný, kto si o sebe myslí, že je lepší ako všetci...“

„Ja si to nemyslím!“

„No ale ty si to myslíš. „

Otočí sa k nemu tvárou a stoja nosom k nosu. Jedna jeho časť by najradšej pohltila jej pery, až by sa už nedokázal pohnúť. Iná časť jeho duše ju chce zraziť o pár stupňov nižšie. Netvor v ňom chce urobiť neodpustiteľné veci s jej krvou.

„Si vševediaca malá snobka, ktorá si myslí, že vie všetko a všetci ostatní nevedia nič. Myslíš si, že len preto, že si tu najmúdrejšia, si my ostatní nezaslúžime rovnaké uznanie. Si rovnako plná seba samej ako ja - dalo by sa povedať, že sa k sebe dokonale hodíme.“

Na to sa ona usmeje a prekríži si ruky na hrudi.

„Používaš túto vetu na všetky dievčatá?“

Usmieva sa od ucha k uchu. „Len na tie pekné.“

„To je jedno, Malfoy.“ Prevráti oči a otočí sa, aby odišla, ale tentoraz jej to nedovolí. Rukou sa jej zachytí okolo ramena a pritiahne ju späť, potom ju silou pritlačí k stene a naliehavo sa jej dotkne perami. Hladovo. Zúfalo. Ona mu bozk dôrazne opätuje, prehrabáva sa mu prstami vo vlasoch a otvára pery pre jeho jazyk. Ochutnáva ju, vychutnáva si ju, poškvrňuje ju. Chutí lepšie, ako si kedy predstavoval, v jeho najšpinavších fantáziách a najdivokejších snoch. Hryzie ju do spodnej pery, keď sa pomaly odťahuje a lapá po dychu.

Ona je Zakázané ovocie a on je Adam.

Potlesk im pripomenie, že nie sú sami.

X

„Využil si ma. Využil si nás všetkých.“ Jej hlas je teraz tichý, nedôverčivý, keď si sadá na stoličku oproti nemu. On ju naďalej pozoruje a s ťažkým srdcom si všíma výraz jej totálne zničenej tváre. Ľutuje, že jej to urobil, že jej takto ublížil; neľutuje, čo urobil.

„Nikdy som ťa nevyužil. Ich - áno... ale teba som nikdy nevyužil,“ povie jej a dúfa, že to stačí, aby ju presvedčil.

„Neverím ti.“

„Povedal som ti, že odpoviem na každú tvoju otázku a že budeš vedieť, že je to pravda, lebo by sa ti to nepáčilo. To je pravda. Nikdy som ťa nevyužil.“

„Ako si to urobil? Ako sa ti podarilo oklamať nás všetkých?“ čuduje sa Harry z druhej strany miestnosti.

„Povedal som, že odpoviem na všetky jej otázky, Potter. Na tie tvoje stále odmietam odpovedať.“ Hoci jeho slová smerujú na Harryho, jeho pohľad (stále) zostáva na jeho žene - žene, ktorá sa tak zúfalo snaží udržať sa pokope.

„Odpovedz mu, Draco,“ prosí.

Blondiak si vzdychne a oprie sa na stoličke. „Bolo to jednoduché. Videl som dosť - napáchal som dosť škody, aby som vytvoril príbehy... a bol som svedkom dostatočného strachu a... zúfalstva, aby som sa správal ako obeť,“ prezradí po prvý raz. Už sa chystá do pekla, tým, že toto prizná, len mu to poskytne priamejšiu cestu.

„Prečo? Prečo si to všetko robil? Ty si všetko zničil... prečo?“ dožaduje sa ako silná žena, o ktorej vie, že ňou je.

„Je to tým, kým som. Toto som ja,“ odpovie pravdivo. Želá si, aby mal pre ňu lepšiu odpoveď. „Celý môj život bol založený na zle. Môj otec ma naučil všetko, čo vedel o temných umeniach, vryl mi to do mozgu. Vedel som, ako vykonať temnú mágiu, už keď som mal deväť rokov, a vedel som vyrábať temné elixíry ešte skôr, ako som dovŕšil šesť rokov. Predsudky mojej rodiny boli ako druhá prirodzenosť a ja som z nich prosperoval, veril som v ne. Vždy som tomu veril. Takže si vieš predstaviť moju nespokojnosť, keď som mal chodiť do školy na Rokforte s bandou humusákov a krvizradcov... Počítam, že som bol takmer rovnako znechutený ako môj otec.“ Odmlčí sa a sleduje, ako sa žena pred ním zatvári, skloní hlavu, ale nie skôr, ako zachytí záblesk bolesti v jej očiach. Kútikom oka vidí, ako Harry zatína päste po bokoch. „A potom som stretol teba, Hermiona. A mala si takú lásku k poznaniu, akú som nikdy predtým nevidel, a bola si inteligentná a vtipná. A bola si tak nadaná s prútikom, nadanejšia ako väčšina čistokrvných čarodejníc a čarodejníkov, ktorých som poznal. Napriek tvojej krvi, napriek mojim predsudkom, napriek... všetkému, čomu som kedy veril, mi to pripadalo krásne a obdivuhodné. Začal som ťa sledovať... bol som tebou posadnutý. Mal som ťa nenávidieť, ako som nenávidel všetkých, ktorí boli ako ty, ale neurobil som to. Nemohol som. Bola si pre mňa výzvou, ktorú som nedokázal zdolať, Grangerová. Bola si temperamentná a brilantná a každý deň si sa so mnou mohla pustiť do súboja dôvtipu. Rýchlejšie, ako som si kedy vedel predstaviť, som sa do teba zamiloval.“ Teraz zo seba vysype všetko, všetko jej vyloží na stôl. A len pre ňu.

„To nehovor,“ zašepká.

„...zvyšok poznáš...“ zašepká.

 „Nie...nie, zvyšok nepoznám. Neviem, prečo si si myslel, že je dobrý nápad urobiť to, čo si urobil. Neviem, prečo si ma vyhľadal, a neviem, prečo... nechápem, prečo si sa ho nedokázal vzdať. Ak si ma miloval... prečo si sa toho nedokázal vzdať?“ pýta sa, hnedé oči sa jej vnárajú do sivých. Chce vedieť všetko a zároveň nič.

V duchu zastoná. „Pretože to nebolo o tebe. Voldemort si ma vybral. Nebol som ako môj otec; nenasledoval som ho preto, že by som ho uctieval - hoci som zdieľal jeho názory. Vybral si ma a ja som ho sklamal, keď som nedokázal zabiť Dumbledora. Nemohol som ho sklamať znova. Kým ste vy dvaja - vy traja - behali po svete a lovili jeho viteály, ja som robil jeho špinavú prácu - čo som si celkom istý, že nemusím vysvetľovať. Vedel, že zomiera, cítil to, a vedel, že Pottera nemožno zastaviť. Vybral si ma, aby som po jeho smrti pokračoval v jeho vláde. Získanie dôvery Rádu bolo len súčasťou plánu, aby ma nikto nepodozrieval.“

„A ja? Bola som len súčasťou plánu?“

„Jeho plánu? Nie. Môjho plánu... odjakživa,“ zašepká. „Bola si všetkým, čo som mal nenávidieť, a všetkým, čo som miloval.“

Potrasie hlavou, po lícach jej stekajú slzy. Už si ich prestala utierať. „Ty... oslavoval si s nami, keď sme vyhrali. Prišiel si na ples ministerstva, ty...“

„Musel som. Keby som neprišiel, ľudia by mali podozrenie.“

„Takže... medzi podujatiami ministerstva, prácou a všetkým ostatným... si mučil ľudí - vraždil si ich,“ konštatuje, namiesto toho, aby sa pýtala. Odpoveď už pozná, chce len, aby jej potvrdil jej presvedčenie.

„Áno,“ potvrdí.

Prikývne a odžmurká slzy, ako sa snaží udržať si aj tú trochu rozvahy, ktorá jej ešte zostala. Z toho všetkého, čo sa práve dozvedela, sa jej točí hlava a je jej zle od žalúdka. Nakloní sa dopredu s lakťami na stole a rukami si prehrabáva vlasy.

Dracovu pozornosť upúta čosi lesklé a pri ďalšom skúmaní si všimne, že má stále na ruke snubný prsteň. Pozoruje, ako vzdychá a dych jej vychádza v roztrasených vlnách. Jeho pery sa zvlnia do malého úsmevu. „Stále ho nosíš...“

Sleduje jeho pohľad na svoju ľavú ruku, vytiahne si ju z vlasov a položí pred seba. Hľadí na prsteň dokonale obtočený okolo prsta a pred očami sa jej mihne ich život. Ich svadobný deň; jeho sľuby. Ich prvé Vianoce ako manželského páru; usporiadanie večere v ich dome. Valentín v Paríži. Rozhovory o deťoch; snaha mať deti.

Každý deň, odkedy sa dozvedela o obvineniach voči nemu, sa pokúšala dať si ten prsteň dole. Každý deň sa o to pokúša a každý deň sa jej to nedarí, pretože nech je situácia akokoľvek hrozná, nemôže zabudnúť na to, čo mali. Nemôže zabudnúť na bozky a 'milujem ťa' a navždy. Keď bola s ním, bol to iný človek, a to je muž, ktorého si pamätá; muž, ktorého miluje.

Muž, ktorý pred ňou sedí teraz, ktorý vylieva svoje najhlbšie, najtemnejšie tajomstvá, taký... bezcitný a vzdialený... nie je muž, ktorého si vzala. Nie je to muž, ktorého si pamätá. Ale to samozrejme je. A predsa si na jedinú sekundu, keď sa on pozrie na prsteň na jej prste a potom na obrúčku na svojom, všimne si v jeho matných, oceľovo sivých očiach záblesk emócií. Nádeje.

Vzduch je zrazu hustejší ako pred niekoľkými sekundami a ten odporný pocit v žalúdku sa jej vracia. „Musím odísť.“ Postaví sa na nohy, nohy sa jej mierne trasú pod náhlou váhou tela. Harry okamžite siahne po kľučke dverí.

Draco sa v náhlej panike natiahne a chytí ju okolo zápästia. Jeho stisk je voľný a jemný, no ona od toho kontaktu zalapá po dychu. Obzrie sa naňho a jeho oči sú prosebno-zúfalé.

„Prosím, neodchádzaj. Len... len zostaň ešte chvíľu...“ prosí.

Harry sa pohne, aby ju odtiahol, ale Hermiona zdvihne druhú ruku, aby ho zastavila. Stále sa pozerá na muža pred sebou, na svojho manžela, a napriek každej myšlienke, ktorá na ňu kričí, aby ho ignorovala, odišla a nikdy sa nevrátila, jej odhodlanie trochu poľaví. Oči má zatvorené a palcom jej na povrchu ruky kreslí obrazce - kruhy, štvorce, srdiečka...

Jej pokožka je pod jeho drsnými, mozoľnatými prstami jemná a hladká. A keď zavrie oči, vychutnáva si ten pocit, pretože vie, že toto už nikdy nebude mať. Zdvihne druhú ruku, natiahne ju cez stôl a prechádza prstami po jej. Potom si priloží jej ruku k perám a zasýpa jej pokožku jemnými, ako pierko ľahkými bozkami.

Hermiona prehltne hrču v hrdle, chvíľu ho pozoruje a potom zavrie oči. Ako môže byť muž taký nebezpečný, zlý a ničivý taký... nežný a milujúci?

X

10. septembra 2003

Jej finálne uvoľnenie vyvolá jeho, keď sa na ňu zrúti a stále sa v nej pomaly a jemne pohybuje. Jeho hlava padá do záhybu jej krku, jeho dych sa objavuje v záchvevoch a nárazoch. Nohy mu obopne okolo pása a drží ho tam, zatiaľ čo mu prstami prechádza po ruke a potom po pleciach, po škrabancoch od nechtov a stopách po uhryznutí. Chveje sa okolo neho a spokojne si hundre, keď zakláňa hlavu dozadu v snahe uvoľniť si dýchacie cesty. Je ťažký, ale nie bolestivo. V skutočnosti je jej celkom príjemný.

„Si mrcha, vieš to?“ Jeho hlas je chrapľavý a hustý od žiadostivosti a z jeho dychu na jej pokožke jej prechádza mráz po chrbte.

„Miluješ to.“

Usmeje sa, zdvihne hlavu a prejde jej perami po čeľusti, kým sa nezastaví pri jej perách, čím ju dráždi. „Našťastie pre nás oboch máš pravdu.“

Jemne sa zachichoce a prehrabne mu prstami vo vlasoch.

„Milujem ťa,“ zašepká.

„Milujem ťa.“

Usmeje sa, zvalí sa z nej a padne na chrbát, spokojný a vyčerpaný. Pravú ruku natiahne cez jej vankúš a druhú si zloží za hlavu. Ona sa prevráti na brucho, založí si ruky pod hlavu, prepletie si prsty s jeho a otočí k nemu tvár. Pozerá naňho a on jej pohľad opätuje. Na vyjadrenie nepotrebuje žiadne slová.

„Myslíš, že to zabralo?“

„Ak nie, skúsime to znova, to je všetko,“ odpovie nenútene.

Jemne sa usmeje a on natiahne ruku, ktorú mal za hlavou, aby jej zasunul uvoľnenú kučeru za ucho. Nakloní sa dopredu a položí jej cudný bozk na spánok. „A potom znova...“

Pokračuje v blúdení perami po jej nahom tele, po jej hladkej, spotenej pokožke, pričom sa medzi jednotlivými bozkami zastaví a znova a znova zašepká 'a znova'. Na jej ramene, uprostred chrbta, cez hrudný kôš a dolu k malej časti chrbta, kým sa presunie späť nahor. Jeho pohyby sú jemné a láskyplné; zavrie oči a užíva si tieto chvíle, ktoré zdieľa v súkromí so svojím manželom.

X

Harryho hlas ju vytrhne z myšlienok a ona si opäť spomenie, prečo je tu. Potrasie hlavou a po lícach jej steká slza, keď od neho odtiahne ruku. Vtedy sa od neho odvráti a zamieri k dverám, ale on je rýchlejší.

Zmocní sa ho zúfalstvo, keď vyskočí na nohy a ponáhľa sa okolo stola, rýchlejšie, ako ho Harry dokáže zastaviť, vyráža vpred. Tentoraz jej siahne na pás, chce - potrebuje cítiť jej blízkosť. Po prvý raz za mesiac použije kúzlo, potichu a bez mihnutia oka postaví okolo nich štít, ona ho odstrčí, keď jej odhodlanie prelomia ďalšie slzy.

„Nedotýkaj sa ma!“

„Hermiona...“

„Prestaň...“

„Bejby...“

„Nehovor mi tak!“ skričí, hlas sa jej trasie a rozlieha sa ozvenou po vypočúvacej miestnosti.

„Prosím, len... len počúvaj...“

„Prečo? Prečo by som ťa mala počúvať? Nerobíš nič iné, len mi opakuješ lož za lžou! Prečo by som ťa teraz mala počúvať?“

„Pretože v hĺbke duše... vieš, že ťa milujem. Vieš, že by som ti nikdy neublížil...“ Zúfalo zašepká a pevne ju k sebe pritisne.

„Ja... ja už neviem, čo viem...“

„Prosím ťa, Mia... prosím ťa, ešte ma neopúšťaj,“ prosí ju a používa pre ňu prezývku, ktorou jej hovoril celé roky. „Ja... zajtra ma čaká súd a budem mať šťastie, ak ma odsúdia na smrť... len, daj mi ešte pár chvíľ.“ Jeho sebadôvera sa vytratila. Preč je jeho odstup, bezcitnosť; je celý bez seba a prosí ju. Pozerá naňho, srdce jej bije tak rýchlo, že si je istá, že to počuje, a vníma jeho rozorvaný vzhľad; zúfalý, vydesený, prosiaci... prenasledovaný pohľad v jeho očiach. Vie, že to nie je kvôli nemu, pretože on už dávno prijal svoj osud. Je to kvôli nej. „Prosím, zlatko...“

Emócie v jeho hlase ju zlomia a ona proti svojmu úsudku prikývne. V priebehu niekoľkých sekúnd uzavrie zvyšok medzery a jemne ju pritlačí k stene tak, ako to robil vždy, keď ju chcel len cítiť; keď sa chcel cítiť milovaný. Jeho ruky spočívajú na stene po oboch stranách jej hlavy, jeho telo je pritlačené k nej, jeho čelo spočíva na jej. A napriek tomu, že každé vlákno jej bytosti kričí, aby ho odstrčila, napriek hlasom v jej hlave, ktoré jej hovoria, že je rovnako chorá ako on, keď mu dovolí, aby sa jej dotýkal po tom všetkom, čo urobil, jej srdce ho stále miluje; stále miluje muža, ktorým je, keď je s ňou. Po lícach jej stekajú ďalšie slzy a on ich oboma rukami utiera, len aby sa nahradili nekončiacim množstvom. Jeho oceľovo sivé oči sa zabodávajú do jej a ona vidí lásku, vášeň, zbožňovanie a túžbu, ktoré tam vždy boli.

„Je mi to ľúto...“ zašepká.

„To, čo si urobil, alebo to, že ťa chytili?“ spýta sa ho vážne.

„To, že som ti ublížil.“ Uvedomí si, že toto je jeho jediný zdroj výčitiek. Nemá výčitky za to, čo urobil, za obete, ktoré brutálne zavraždil. Má výčitky svedomia len za to, čo urobil jej. „Nikdy som to nemal v úmysle.“

„A aj tak si to urobil.“

„Áno.“

Toto nové priznanie vyvoláva novú vlnu sĺz. Zakňučí a použije všetku silu, ktorú dokáže nazbierať - čo v tejto chvíli nie je veľa -, aby ho od seba odstrčila. On jej vyhovie a so zvesenou hlavou od nej odstúpi.

Pozrie sa naňho a pripraví sa na to, čo sa chystá povedať. „Milovala som ťa, Draco... milovala som ťa nadovšetko a ty si to zničil. Zničil si všetko.“

„Ja viem.“

Roztrasie sa, pretože v hlave jej horí ešte jedna otázka. „Odpovedz mi na toto, Draco... keď si prišiel neskoro z práce, keď si ma odniesol do spálne a začal si sa so mnou milovať... zabil si práve niekoho?“

Zavrel oči. Toto je azda jediný typ otázok, na ktoré nebol pripravený odpovedať. Jediný typ, na ktorý si želal, aby sa ho nepýtala.

„Áno,“ odpovie a zostane verný svojmu slovu, že jej povie pravdu.

„A po služobných cestách?“

„Áno.“

„A tá hádka, čo sme mali minulý mesiac?“

„...áno.“

„Myslím, že mi bude zle...“ zašepká a zovrie si ústa rukami.

Skloní hlavu ešte nižšie, prejde späť okolo stola a sadne si na stoličku, na ktorej sedel predtým. Harry medzitým obíde Hermionu a vyprevádza ju z miestnosti.

„Neočakávam, že zajtra prídeš... ale znamenalo by pre mňa veľa, keby si prišla,“ povie jej jemne.

Prikývne a potom sa zdrží vo dverách.

„Mysli si, čo chceš, Potter, o tom, čo som spáchal, a o ľuďoch, ktorých som zabil.  Merlin vie, že si to zaslúžim. Ale ju milujem,“ povie blondiak aurorovi, ktorý ho pozoruje.

„Ja to viem.“

A vie to. Pretože ho navštevuje každý deň už asi mesiac a snaží sa z neho dostať priznanie a on celý čas zostával tichý a zdržanlivý - okrem občasných urážok - a bez emócií. Ale toto, toto stretnutie s jeho ženou, je maximum emócií, ktoré kedy  prejavil. Draco Malfoy svoju ženu určite miloval, akokoľvek zvrátene, to sa nedá poprieť.

„Postaráš sa o ňu za mňa?“

„Postarám sa,“ sľúbi Harry.

A keď sa dvere zatvoria a Draco zostane chladný a sám v miestnosti, ktorá nie je jeho celou, a kým čaká, kým ho odvedú späť, utešuje sa tým, že teraz to už ona aspoň vie.

Nech je to akokoľvek zvrátené.

X

Koniec 1.dielu