Lady Malfoyová
Prekladateľ : Jimmi
Názov originálu: Lady Malfoy
Autor originálu : cherrypie3601
Kapitola 39: Žiť a nechať žiť 1/2
Draco sedel v tmavej miestnosti, videl neostro a oči ho boleli. Vzadu za očnými buľvami cítil pálenie, ktoré mu vháňalo slzy do očí a nedovolilo im zostať otvorenými príliš dlho. Hruď mal stiahnutú a upchatú, naplnenú buď krvou, alebo hlienom, a nech to bolo čokoľvek, hrozilo, že to každú chvíľu vyvrhne. Svaly mu nemilosrdne pulzovali, každý pulz mu vysielal vlnu bolesti do celého tela.
A zrazu to všetko zmizlo.
Pálčivý pocit v jeho očiach sa rozplynul ako dym. Hruď sa mu uvoľnila, čo mu umožnilo zhlboka sa nadýchnuť okolitého čerstvého vzduchu, a bolesť vo svaloch zmizla, len čo počul jej hlas.
„Chýbala som ti?“
Draco cítil, ako sa mu chvejú ruky, keď ten hlas spoznal. Vedel si predstaviť nádherné pery, ktoré ten zvuk vydávali, ružové líca nad nimi, a nádherné modré oči, ktoré zažiarili vždy, keď prehovorila.
„Natalie,“ zašepkal. Nič nevidel, ale pod prstami cítil trávu a chladný jarný vzduch, ktorý ho ovieval.
„Otvor oči, Draco,“ povedala a on ju poslúchol.
Tma ustúpila obrovskej zelenej lúke, ktorá sa tiahla na všetky strany až po horizont. Zelená tráva sa veselo kolísala v jarnom vzduchu pod jasným popoludňajším slnkom. Nos mu zaplnila vôňa levandule a on sa prudko nadýchol, vychutnávajúc si osviežujúcu zmenu oproti zvyčajnému zápachu krvi a potu. A priamo uprostred tejto nádhernej scenérie ju uvidel. Sedela niekoľko metrov od neho a mala na sebe dlhé biele šaty. Blond kučery jej voľne viseli okolo okrúhlej tváre a modré oči, po ktorých túžil, sa naňho teraz pozerali so smútkom.
„Už je to nejaký čas, však?“ spýtala sa Natalie a na okraji pier sa jej vytvoril slabý úsmev.
„Ja viem,“ odpovedal. „Mám pocit, akoby všetko, čo sa medzi nami stalo, bolo v inom živote.“
„Takpovediac to bol iný život,“ povedala Natalie. „Pozri sa na seba teraz. Tak veľmi si sa zmenil.“
Draco sledoval, ako sa jej vlasy hýbu s vetrom, a neodolal, aby sa nenaklonil dopredu a nedotkol sa jej tváre. Chcel vedieť, či je skutočná, chcel vedieť, či je táto chvíľa, práve teraz, skutočná. Keď sa jeho prsty dotkli jej pokožky, cítil, ako sa teplo z jej tela prenáša do jeho ruky. Bol to ostrý kontrast s tým, keď ju videl naposledy: keď ho zavolali, aby identifikoval jej telo. Bola studená, nahé telo mala prikryté bielou plachtou a on sa presne takým istým spôsobom dotkol jej tváre, lenže tentoraz sa pod jeho dotykom usmiala a vzala jeho ruku do svojej.
„Je mi ľúto, že mi trvalo tak dlho, kým som pochopil pravdu o tvojej smrti,“ povedal. Úsmev z Natáliinej tváre zmizol a ona sa mu zadívala do očí.
„Nie je to tvoja vina.“
„Len som nemohol zniesť predstavu, že mi ťa niekto opäť vzal,“ vysvetlil. Začal mať pocit, že všetko, čo v ňom bolo uzavreté, sa dostáva von. „Keď som si myslel, že si si vzala život, myslel som si, že to bola aspoň tvoja voľba. Bolo to... je to... pre mňa neznesiteľné, keď si pomyslím, že ťa niekto pripravil o život.“
Natalie vzala Dracovu tvár do rúk a pritisla mu prsty na pery. „Nie je to tvoja vina.“
Odtiahol sa od jej prstov a pokračoval v rozprávaní, slová sa z neho sypali. „Dvakrát som ťa stratil - raz kvôli Cassiusovi a raz kvôli Lestrangeovi a v oboch prípadoch to bolo, akoby mi niekto siahol do hrdla a vytiahol mi srdce von.“
Zotrela slzy, ktoré sa mu nevedomky začali vylievať zo sivých očí. „Nikdy som ti nechcela ublížiť, Draco. A napriek tomu, čo kto hovorí, som ťa milovala.“
„Len nie tak veľmi, ako si milovala Cassiusa,“ dokončil Draco.
„Len nie rovnako,“ opravila ho Natalie. „Sú ľudia, ktorých sa rozhodneš milovať, a sú takí, do ktorých sa zamiluješ z dôvodov, ktoré nikdy nie sú celkom jasné. Ja dodnes neviem, prečo ho tak veľmi milujem a prečo som bola ochotná vzdať sa preňho všetkého. Ale milujem ho, celým svojím srdcom.“
Začala si trhať malé levanduľové kvietky, ktoré jej rástli pod prstami, keď sa Draca spýtala. „Miluješ Hermionu?“
Draco bol tou otázkou zaskočený. Po krátkej odmlke prikývol. „Milujem.“
„Viac ako mňa?“ spýtala sa Natalie.
„Inak,“ súhlasil Draco.
Pozoroval, ako sa Nataliine modré oči rozžiarili od radosti. „Ten druh lásky, ktorý ťa prinúti pozrieť sa na to, čo sme mali, a uvedomiť si, že to nebolo nič viac ako náklonnosť. Niekedy si želáš, aby si ju nikdy nestretol, pretože ťa desí, že niekoho miluješ tak hlboko, že si je nemožné život bez neho predstaviť.“
„Myslím, že je trochu neskoro na to, aby som posúdil ten rozdiel,“ odpovedal Draco a na tvári sa mu objavil slabý úsmev.
„Nikdy nie je neskoro na to, aby si si uvedomil, že si zamilovaný, Draco.“ Natalie upravila Dracovi golier a oprášila mu z pliec špinu. „Je to veľmi silná vec.“
Draco skĺzol prstami po Nataliinej lícnej kosti a cítil, ako sa pod jeho dotykom chveje. „Ty nie si skutočná, však?“
„Nie,“ odpovedala. „Som len výplodom tvojej mysle.“
„Prečo teda moja myseľ vytvorila toto?“ spýtal sa a gestom ukázal na pole. „Prečo stvorila teba?“
„Pretože ti chce niečo povedať,“ vysvetlila Natalie, odhodila okvetné lístky nabok, naklonila sa dopredu a položila ruky Dracovi na plecia. Tvárou sa mu pritisla na líce a Draco zacítil jej omamnú vôňu. Jeho ruky sa natiahli okolo nej a pritlačili sa na jej chrbát. Natalie mu odhrnula dlhé vlasy nad uchom a jej ružové pery do nich opatrne zašepkali. „Ja ti odpúšťam.“
Draco sa pri tých slovách prudko nadýchol. Natalie sa odtiahla, pobozkala ho na líce a zopakovala tri slová, ktoré túžil počuť. „Ja ti odpúšťam.“
„Ale ty nie si skutočná,“ zašepkal Draco a cítil sa zdrvený. „Si len niečo, čo som vytvoril.“
„Nikdy nešlo o to, aby ti Natalie odpustila, Draco,“ povedala. Cítil, ako mu srdce bije v ušiach, keď sa mu v hlave opakovali tie tri slová. „Vždy to bolo o tom, aby si si ty odpustil. A ja si myslím, že dnes sa ti to podarilo.“
„Nikdy som nemyslel vážne to, čo som ti povedal, tie zraňujúce veci.“ Zaboril tvár do Nataliinho ramena a ona ho objala a pritisla si hlavu k jeho. „Bol som len nahnevaný.“
„Ja viem,“ povedala a hlas sa jej chvel, keď sa jej z očí vyliali slzy.
„Nikdy som ti nechcel ublížiť, nikdy.“
„Ja viem.“ Natalie stiahla Dracovi hlavu z ramena a pozrela naňho, usmievajúc sa medzi slzami. „Si zbavený viny. Si slobodný.“
Pustila Dracovu tvár a on sa postavil, skúmajúc nekonečné pole trávy. Vietor ho šteklil vo vlasoch a on sa pozrel na Natalie. Znova trhala drobné levanduľové kvietky, a keď Draco naposledy natiahol ruku, aby sa dotkol jej tváre, už na ňu nedočiahol. Oči mu naplnili ohromujúce slnečné lúče a pole sa rozplynulo v jasnom bielom svetle.
***
Harry vstúpil do súkromnej dvojlôžkovej izby, ktorá ich čakala, keď prišli do malfoyského krídla nemocnice Svätého Munga. Honosnosť izby už preňho nebola stredobodom záujmu, keďže v posledných hodinách do tejto miestnosti neustále vchádzal a vychádzal z nej. Prešiel okolo veľkej skrine na knihy a prezrel si štyri postele v izbe - tri z nich boli obsadené.
Pansy, ktorá ležala na najvzdialenejšej posteli vľavo, pomaly zdvihla hlavu, aby sa rozhliadla a zistila, kto práve vstúpil. Keď uvidela Harryho, sklamala sa, ale stále sa snažila udržať si slabý úsmev. „Sú nejaké novinky?“
Harry pokrútil hlavou. „Liečitelia mi nechcú nič povedať.“
Ticho viselo vo vzduchu niekoľko sekúnd, kým ich pozornosť upútalo Dracovo prudké dýchanie. Hermione dali silné sedatíva, a tak spala na posteli vedľa neho, ale Pansy už niekoľko hodín nespala a okrem toho, že myslela na všetky tie hrozné veci, ktoré by sa mohli stať Ronovi, premýšľala, čo sa Dracovi preháňa hlavou.
„Takto sa správa už poslednú polhodinu,“ poznamenala pochmúrne. „Neviem, čo to je.“
„Možno zlý sen,“ uvažoval Harry nahlas. „Hovoril som s liečiteľom vonku a povedal, že teraz preňho nemôžu nič urobiť. Čoskoro by sa mal prebudiť.“
„Ako je na tom tvoja ruka?“ spýtala sa.
Harry si zdvihol ľavú ruku a stiahol si rukáv, čím odhalil desať stehov pri zápästí. „Naozaj sa nemôžem sťažovať.“ Sledoval, ako Pansy sklopila zrak a začala sa maznať s plachtou, zauzľujúc ju medzi prstami.
„Ron bude v poriadku.“
Pansy zrazu zdvihla zrak so zvedavým výrazom, na ktorý sa Harry slabo usmial. „Prešiel si už oveľa horšími vecami a je to bojovník,“ upokojil ju Harry. „Bude v poriadku.“
„A čo ak zomrie?“ spýtala sa Pansy a vyhýbala sa očnému kontaktu, keď vyhliadla z okna pri svojej posteli. Pozorovala ľudí, ktorí vchádzali a vychádzali z nemocnice, a premýšľala, čo ich priviedlo na toto pochmúrne miesto.
„Má toho ešte veľa pred sebou,“ odvetil Harry zamyslene.
Tentoraz sa Pansy slabo zasmiala. „Hovoríš to, akoby si smrť niekto vyberal.“
Harry si sadol k Pansyinej posteli a počkal, kým odtiahne pohľad od okna a upriami ho naňho. „Bojovať proti smrti je voľba,“ namietol. „Draco s ňou bojoval, Hermiona s ňou bojovala, ja som s ňou bojoval a Ron to urobí tiež.“
Dvere do izby sa pomaly otvorili a dovnútra strčil hlavu malý čarodejník. „Prepáčte, že ruším, pán Potter,“ zamrmlal. Malý muž bol oblečený v tmavomodrom habite, v ktorom ešte viac vynikli jeho modré oči. Vošiel do miestnosti a podal Harrymu kus papiera. „Myslel som si, že by ste toto možno chceli vidieť. A ešte niečo, Mathias Baringer sa práve prihlásil na hranici Malfoy Manoru.“
Harry zmätene zvraštil obočie. „Naozaj?“ pokrčil plecami. „Okamžite ho odveďte do Azkabanu a skúste do konca tohto týždňa vybaviť papiere na jeho obžalobu.“
„Áno, pane.“
Potom sa Harry pozrel na kus papiera v ruke. Bol to článok z dnešného ranného vydania Proroka. „Malfoy Manor v plameňoch,“ povedal Harry a nahlas prečítal nadpis. So znepokojeným výrazom sa obrátil na Pansy.
„Celý?“ spýtala sa znepokojene.
„Podarilo sa nám ho dostať pod kontrolu, ale nie skôr, ako sa rozšíril po väčšine severného a západného krídla. Niekto z neďalekej dediny musel dať tip Dennému prorokovi a odvtedy nás naháňajú, aby dostali oficiálne stanovisko ministerstva.“
Harry si povzdychol. „Povedzte im, že to bola nehoda,“ vysvetľoval. „Povedzte im, že došlo k požiaru, ktorý sa vymkol spod kontroly, ale nikto nebol zranený. Chcem, aby bol celý obvod malfoyovského panstva zablokovaný, kým sa Draco neprebudí a nebude môcť obnoviť kúzla, ktoré ho obklopujú. Nikto by sa nemal dostať dovnútra.“
„Áno, pane. A mám tú informáciu, ktorú ste žiadali, pane.“ Odmlčal sa a počkal na Harryho prikývnutie, kým prehovoril.
„Narcissa Malfoyová naozaj zomrela minulú noc v Azkabane.“
Harry si povzdychol a len na sekundu sa stretol s Pansyiným pohľadom, kým sa obrátil k aurorovi a zachmúrene prikývol, zamrmlal rýchle poďakovanie. Muž raz kývol hlavou a potom sa vrátil von, aby sa porozprával s reportérmi Denného proroka.
Harry zložil novinový článok a položil ho k Pansyinej posteli. Počkal, kým sa dvere úplne zatvoria, a až potom prehovoril. „Myslím, že by som sa mal vrátiť a skontrolovať Ginny na Gr-“
Harry sa zastavil uprostred vety, pretože sa Hermiona začala v posteli vrtieť. Nejaký čas sa na posteli posúvala, kým pomaly otvorila oči a chvíľu jej trvalo, kým si zvykla na jasný deň. Harry pristúpil k nej a položil jej ruku na plece.
„Hermiona, počuješ ma?“
Hermiona bola stále omámená, ale pomaly prikývla. „Kde...“ pokúsila sa prehovoriť, ale išlo jej to ťažko.
„Je na posteli vedľa teba,“ ozvala sa Pansy a odpovedala na Hermioninu otázku. Hermiona otočila hlavu a videla, že Draco leží na posteli vedľa nej, má zatvorené oči a dýcha pokojne, a s úľavou si vzdychla.
„Je to v poriadku. Už je po všetkom,“ ubezpečil ju Harry. Pokúsila sa posadiť napriek tomu, že jej Harry pripomenul, že bude najlepšie, ak bude odpočívať. Položila si ruky na posteľ a pokúsila sa odtlačiť, ale úloha to bola trochu priťažká. Harry si vzdychol, položil jej ruku pod chrbát a pomohol jej posadiť sa; od bolesti v tele sa mykla. „Si v poriadku?“
„Myslím, že áno,“ povedala pomaly a nechala svoju reč plynúť pohodlným tempom. Otočila sa k Dracovi. „Bude v poriadku?“
„Áno,“ odpovedal Harry. Sledoval, ako Hermiona skúma prázdnu posteľ na druhej strane, a dodal. „Ron je na pohotovosti.“
„Ešte stále?“
Harry sa krátko pozrel na Pansy, kým Hermione odpovedal. „Snažia sa ho priviesť k vedomiu. Je to náročné.“
„Ach, Ron,“ povedala Hermiona a po tvári sa jej rozliala nová vlna strachu. Pokúsila sa posadiť viac, ale Harry jej položil ruku na plece. „Harry, mohol by tam ležať mŕtvy a oni len čakajú, kým nájdu nejaký spôsob, ako nám to povedať!“
„Hermiona, prosím, len sa upokoj,“ naliehal. „Hermiona, prosím ťa. Viem, že je to pre teba ťažké. Je to ťažké pre nás všetkých - Ron je môj najlepší priateľ a stojí ma to všetky sily v tele, aby som prestal s tými strašnými myšlienkami, ktoré mi plávajú hlavou. Ak mám utešovať ešte aj teba, nuž potom - nemyslím si, že sa dokážem dlhšie ovládať.“
Hermiona sa obrátila na Pansy, ktorá zachmúrene prikývla. „Prosím,“ zopakoval Harry. Pritiahol si k jej posteli stoličku, posadil sa a jemne ju pohladil po ruke. „Porozprávajme sa o tom, čo sa stalo v sídle.“
Hermionino búšiace srdce sa trochu spomalilo, keď sa snažila vybaviť si, čo presne sa pred niekoľkými hodinami stalo - hoci sa zdalo, že sa to odohralo v inom živote. Pred očami sa jej začali premietať rôzne scenáre: Lestrange na podlahe, Draco v žalároch, kliatba Cruciatus, ktorou bola zasiahnutá, Nataliina spomienka, Ronove prekliatia - celý príbeh bol rozhádzaný.
Zúfalo pokrútila hlavou a pritisla si prsty na spánky. Harry stiahol Hermionine obe ruky k sebe a jemne ich stisol. „To je v poriadku. Bola to dlhá noc a liečitelia ti dali veľa upokojujúcich elixírov. Budeme to brať pomaly. Dobre?“
Hermiona prikývla. „Áno, dobre.“
„Zabila si Lestrangea?“ spýtal sa Harry. Hermiona sa naňho zvláštne pozrela. „Nikde na panstve nenašli jeho telo, ale nebol som si istý, či utiekol, alebo si -“
„Nezabila som ho,“ odpovedala Hermiona, a keď videla, že sa jej do toho chystá vstúpiť Pansy, dodala: „Draco tiež nie. Cassius ho odviedol.“
„On utiekol?“
„Dohodla som sa s ním,“ vysvetlila Hermiona. Sledovala, ako Harryho výraz znepokojenia narastá. „Mal viteál. Vedela som, že ak sa mi podarí zničiť viteál, môžeme zlomiť kúzlo, ktoré spútalo Adriu s banší, čo znamenalo, že môžeme zlomiť edaciovú kliatbu na Dracovi. Dal mi ho výmenou za Nataliinu spomienku a list, ktorý mu napísala Dracova matka.“
„A fungovalo to?“ spýtal sa Harry.
Hermiona prikývla a pozrela na Draca. „Kúzlo sa zlomilo, keď som zničila viteál.“ Pár sekúnd si pohrávala s prstami, kým sa jej informácie usadili, a potom pokračovala. „O Lestrangea by som sa nebála, Harry. Ak bude mať šťastie, bude už mŕtvy.“
Toto morbídne vyhlásenie zaskočilo Harryho aj Pansy. „Čože?“
„Lestrange zabil Natalie. To bola spomienka, ktorú Natalie zanechala Dracovi, aby ju našiel.“ Pansy si zovrela ruky na ústach a oprela sa do vankúša, keď Harry pozrel na Draca. „Nemyslím si, že sa budeme musieť Lestrangea obávať.“
„A Cassiusa?“ spýtal sa Harry.
„Ak mám pravdu s tým listom, ktorý Narcissa napísala Dracovi, potom si myslím, že sa nemusíme obávať ani Cassiusa.“
„Hermiona, je to syn Temného pána,“ naliehal Harry a odmietol jej istotu. Hermiona mu však venovala smutný pohľad a pokrútila hlavou.
„Je to človek, ktorý prišiel o rodinu. Nie je vyšinutý ako bol Voldemort, Harry. Chcel len v pokoji založiť rodinu a jeho minulosť mu v tom zabránila. Nemyslím si, že sa stane niečím, čo by sa aspoň vzdialene približovalo tomu, čím bol Voldemort - nie preto, že by nemohol, ale preto, že nebude chcieť poskytnúť svojmu otcovi zadosťučinenie.“
Harry prikývol a Hermiona sa obrátila k Pansy, ktorá sa ešte stále spamätávala zo šoku, keď zistila, že Lestrange bol ten, kto zabil Natalie. Stretla sa s Hermioniným pohľadom, vytrhla sa z myšlienok a zažiarila krátkym, ale úprimným úsmevom, preplneným smútkom. „Ty si naozaj geniálna čarodejnica, Hermiona.“
„Akoby o tom boli nejaké pochybnosti,“ súhlasil Harry a pokúsil sa odľahčiť náladu nepatrným smiechom. Pobozkal Hermionu na čelo a stisol jej ruku, keď vstal. „Pôjdem sa najesť - môžem vám niečo doniesť, ak chcete.“
„Pôjdem radšej s tebou,“ ponúkla sa Pansy. Pomaly vstala a zamierila k Harrymu. „Už niekoľko hodín som sa nehýbala a bojím sa, že ak tu zostanem dlhšie, upadnem do vegetatívneho stavu.“
Krátko pozrela na Ronovu prázdnu posteľ a potom sa obrátila na Harryho, keď obaja vyšli z izby a Hermiona zostala s Dracom sama.
Myslela na Rona a na to, čo by robila, keby sa mu niečo stalo. Bolo by to ako stratiť časť seba samej. Harry a Ron boli jediná rodina, ktorá Hermione na tomto svete zostala, a keby Ron dnes zomrel, nevedela si predstaviť, aký by bol jej život. Strata Rona by bola ako strata časti jej srdca - poškodenie, ktoré sa nikdy nenapraví. Keď stratila rodičov a Ron ju objímal a túlil, cítila svetlo na konci tunela. Vedela, že sa to nejako zlepší, a napokon, práve tým bol Ron pre Hermionu. Bol jej najlepším priateľom, ale viac než to, bol jej svetlom. Jeho nevinnosť, jeho jednoduchá povaha a dokonca aj jeho detská húževnatosť prinášali šťastie v najtemnejších hodinách jej života.
Hermiona sa nevedomky rozplakala na vankúši a rýchlo si utrela slzy. Na jednej strane jej postele ležalo Dracovo bezvládne telo v bezvedomí a na druhej prázdna Ronova posteľ. Ani jedno ju nijako zvlášť neutešilo, a tak sa s veľkou bolesťou postavila.
Siahla po prútiku, ktorý jej niekto položil k nohám postele, a pritlačila ho k malému otvoru pri dverách. Nastala krátka pauza a dovnútra vbehla malá škriatok, ktorá mala okolo svojho drobného telíčka limetkovo zelenú zavinovačku.
„Áno, slečna?“ spýtal sa malý škriatok.
„Chcela by som, aby ste pre mňa našli Seana Clavella, ak môžete. Pracuje v oddelení elixírov a rastlinných jedov na treťom poschodí. Povedzte mu, že Hermiona Grangerová s ním naozaj potrebuje hovoriť - počkám v tejto izbe.“
Malý škriatok bez váhania prikývol a odmiestnil sa. Hermiona sa zhlboka nadýchla a snažila sa zmierniť nervozitu, pokúšala sa nemyslieť na Rona ani na Draca a zároveň sa presviedčala, že to, čo sa chystá urobiť, je správne. V hĺbke duše si želala, aby škriatkovi trvalo pár minút, kým nájde Seana Clavella, čo by jej dalo čas na psychickú prípravu, ale akoby šťastie chcelo, nebol ďaleko.
Na dvere niekto zaklopal, otvorili sa a ukázali Seana Clavella, vysokého muža s gaštanovými vlasmi, ktorý jej až príliš pripomenul Rona. Odvrátila od neho pohľad, keď vstúpil a spoza obdĺžnikových okuliarov si prezeral izbu. Kedysi, keď sa s ním Hermiona učila na liečiteľa, bol pomerne príťažlivý, ale odkedy mu manželka porodila trojčatá, spolu so spánkom stratil veľa zo svojho sexepílu.
„Hermiona!“ zvolal a jeho tmavé oči sa rozšírili, akoby videl ducha. „Už sú to... mesiace. Kde, preboha, ha-?“
„Teraz nie, Sean,“ povedala Hermiona a uviedla ho dnu, keď zatvárala dvere. „Potrebujem od teba láskavosť.“
„No áno, samozrejme, čokoľvek. Čo sa deje?“
Hermiona si pretrela dlane, ako rýchlo premýšľala nad svojou formuláciou. „Viem, že si kedysi pracoval na čiastočný úväzok na oddelení záznamov na prvom poschodí, a tak ma napadlo, či by si mi nemohol zohnať nejaké informácie o jednom pacientovi.“
Sean sa na sekundu zatváril zmätene, ale prikývol. „Ehm, áno, samozrejme. Tvoj pacient?“
„Hm, nie tak celkom,“ vysvetlila Hermiona. „Záznamy by mali byť staré asi dva roky. Dúfala som, že by si mi mohol dať kópiu záznamov z jej posledných návštev.“
To, ako sa Hermiona obávala, vyznievalo veľmi podozrivo a Sean zdvihol obočie. „Môžem sa spýtať, čo hľadáš?“
„Bola by som radšej, keby si to nerobil,“ odpovedala Hermiona pravdivo. „Je to tajné.“
Sledovala, ako Seanov pohľad skĺzol na Dracovo bezvládne telo a potom na rôzne obväzy na jej vlastnom tele. Mierne prehltol. Dúfala, že uverí, že pomáha Harrymu s nejakým tajným projektom, a nechá to tak. Zahryzol si do pery a zdalo sa, že nad tou myšlienkou ešte niekoľko sekúnd uvažuje, kým sa na ňu pozrel.
Sean prudko vydýchol a prikývol. „Dobre, ako sa volá?“
„Natalie Malfoyová alebo Baudelaireová - ak ani jedno z toho nefunguje, skús Lestrangeová.“
Sledovala, ako Sean obrátil pohľad na Draca a potom na ňu. „S Malfoyovcami sa naozaj niečo deje - však? Najprv vyhorí Malfoy Manor, potom sa tu objaví Draco Malfoy a teraz táto žena.“
„Vďaka, Sean,“ povedala Hermiona a ignorovala jeho poznámku. Pochopil správu, prikývol a odmiestnil sa z miestnosti.
Hermiona podišla k stoličke pri Dracovej posteli a posadila sa, oprela sa o veľkú opierku, aby zmiernila tlak na svoje pomliaždené boky. Pozrela sa von oknom na krivolakú cestu, ktorá viedla z nemocnice k autobusu. Ľudia vychádzali so svojimi rodinami; deti s rodičmi, manželia s manželkami, sestry s bratmi a nikto z nich netušil, že Hermiona Grangerová prežila najhoršiu noc svojho života. Zatiaľ čo jej čas sa v posledných mesiacoch zastavil, všetci ostatní žili ďalej svoje životy. Ľudia sa ženili, mali deti, rozchádzali sa, získavali nové zamestnania, sťahovali sa do nových domov a všetci nemali ani najmenšie tušenie o veľkosti zloby, ktorá žila v ich spoločnosti.
Jedno z detí, ktoré vychádzalo z nemocnice so svojím otcom, bol malý blonďavý chlapec, ktorý sa až desivo podobal na Draca. Z miesta, kde Hermiona sedela, videla, ako sa v jeho svetlých blond vlasoch odráža slnečné svetlo, ako sa drží otca za ruku a smeje sa na niečom, čo mu povedal. To Hermionu vytrhlo z chvíľkového rozjímania o zlom živote a vrátila sa k mužovi, ktorý ležal vedľa nej. Rozmýšľala, na čo Draco myslí, či si pamätá niečo z toho, čo sa stalo, a čo bolo možno najdôležitejšie, čo sa s nimi stane. Spomenula si, čo jej povedal, keď včera večer odchádzala s Harrym.
„Ja tiež,“ zavolal za ňou Draco. „Ja tiež, celým svojím srdcom.“
On tiež. Z celého srdca.
Hermiona sa pozrela na Draca a všimla si, že po prvý raz po dlhom čase spí bez studeného potu, nepríjemného dýchania a pochmúrnej možnosti, že sa neprebudí. Vyzeral, akoby bol v pokoji, akoby odpočíval po dlhej celodennej ceste.
Začal sa veľmi mierne hýbať a Hermiona cítila, ako jej v hrdle uviazla guča. Svetlo, ktoré cez okná prenikalo dovnútra od popoludňajšieho slnka, dopadalo na Dracovu tvár v diagonálnych líniách. Keď mierne pohol hlavou, jeho oči zostali zatvorené. Prstami mu začalo šklbať. Hermiona so zatajeným dychom sledovala, ako sa mu začali mykať viečka, a pomaly ich otvoril. V tých sivých dúhovkách, ktoré boli predtým plné zúfalstva a smútku, sa teraz zračil zmätok.
Pomaly sa mu začali zužovať zreničky a prispôsobovali sa slnečnému svetlu. Jasné škvrny, ktoré ovládali jeho zrak, začali ustupovať konkrétnejším tvarom. Začal vidieť biele steny izby, tri prázdne postele po svojej pravici a Hermionu Grangerovú, ktorej sa veľmi uľavilo, po svojej ľavici.
Veľmi pomaly vydýchol.
„Nemal by si hovoriť,“ povedala Hermiona rýchlo. „Zotavenie si vyžiada čas.“
Z jej strany to bol zbabelý krok a vedela, že to vycítil aj Draco. Bolo tu veľa nevypovedaných problémov, ktoré si obaja museli vyriešiť, kým sa to mohlo posunúť ďalej. Ronovo zdravie, Narcissina smrť, list, o ktorom Draco nič nevedel, Cassius, Lestrange, Adria; ten zoznam nemal konca kraja. Ich životy boli práve teraz po včerajšej konfrontácii úplne komplikované a skôr než mohli napraviť svoj vzťah, museli napraviť seba.
Obťažkané ticho ustúpilo vážnosti situácie a Draco niekoľkokrát zažmurkal, aby si to uvedomil. Mlčky skúmal jej tvár a potom sa pozrel na prázdne postele vedľa seba.
„Pansy a Harry sa šli najesť. Sú v poriadku.“ Pár sekúnd čakala, aby si tú malú dobrú správu osvojil, ale z nejakého dôvodu ju Draco veľmi dobre čítal. Ešte skôr, ako začala hovoriť o Ronovi, vedel, že niečo nie je v poriadku. „Neviem, čo sa deje s Ronom.“
Tentoraz Hermiona cítila, ako sa jej do očí tisnú slzy, a cítila, ako sa jej láme hlas. Keď jej Harry tú novinu povedal prvýkrát, nahnevala sa a znepokojila. Ale teraz už hnev opadol a zostal len ochromujúci strach, že stratí svojho najlepšieho priateľa. Že ho už nikdy nebude počuť, ako škrieka, keď sa pred ním objaví pavúk veľký ako galeón. Že už nikdy nebude počuť, ako sa po dome ozýva jeho jasot, keď Kudleyovské Kanóny vyhrajú. Že už nikdy neuvidí tie jasne červené vlasy, ktoré tak ladili s jeho pokožkou, keď sa nahneval.
Cítila, ako jej Dracova ruka zovrela prsty a jemne ich stisla. Ešte stále nemal dosť síl, aby prehovoril, alebo si možno uvedomil, že žiadne slová by mu túto chvíľu neuľahčili. Žiadna fráza útechy by ju nemohla urobiť menej mučivou pri pohľade na tú prázdnu posteľ a pri nádeji, že sa čoskoro zaplní.
Hermiona, stále sediaca na stoličke, si oprela hlavu o Dracov vankúš a zavrela oči. Cítila, ako Draco pomaly dvíha druhú ruku a objíma ju okolo jej ramena, keď ju pobozkal na čelo. V jeho dotyku pocítila známy pocit útechy a želala si, aby sa bez neho nikdy nemusela zaobísť.
****