Preklady fanfiction Harryho Pottera

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov

(alebo Posledné pokušenie Harryho Pottera)

Kapitola pätnásť

Hľadaný  II.časť

Cesta do Aberdeenu netrvala ani hodinu, ale tesne minuli vlakový prípoj do Edinburgu a ďalší nešiel takmer hodinu. Znova siahli do vrecka s jedlom, každý si vytiahol trochu maslových sušienok s osladeným čajom, ktorý Harrymu začínal už liezť na nervy.

Keď dopili, zapísali do denníka niečo ďalšie, aby oznámili Riddlovi, že sú v Aberdeene. Chcel vedieť viacej o tom, akým sa stal mocným Temným pánom.

"Len mu napíš čokoľvek, čo si pamätáš z toho, čo urobil... Ach, a spomeň zmiznutie šmuklov. Toto sa mu bude páčiť." Draco prikývol, jazyk medzi zubami, kým písal. Harry ho sledoval ponad plece, aby sa ubezpečil, či už Draco nestráca hlavu a nenapíše niečo o ich skutočnom zámere: zmeniť časovú líniu. Riddle bol sám zo seba primerane ohromený, presne tak ako Harry predpokladal. Zatvorili denník predtým než nastúpili na vlak do Edinburgu. Bude po polnoci, kým sa dostanú do mesta a napätie posledných dvadsiatichštyroch hodín na Harryho konečne doľahlo. Oprel si hlavu o okno vedľa seba, Dracova hlava mu už predtým klesla na jeho hruď a znova odfukoval. Harry cítil pohupovanie vlaku, keď uháňali do noci...

* * * * *

Harry ešte nikdy nevidel veľkomesto po polnoci. Edinburg sa zdal byť ešte väčšmi mätúci než Londýn, ak to bolo možné. Ulice boli kopcovité a zatáčali sa a mnohé z nich smerom do centra boli dláždené, z čoho začínali Harryho bolieť nohy. Len sa spýtali, ktorým smerom je juh, než opustili stanicu a tvrdošijne vykročili do noci. Po čase už Harry nebol presvedčený, že stále kráčajú na juh, ale pokračovať v pohybe sa zdalo byť bezpečnejšie než zastaviť sa, nieto ešte sa odvážiť prehovoriť s niekým cudzím. Konečne sa rozhliadol a uvedomil si, že mu je niečo povedomé. Už som tu predtým bol.

"Toto je Mestská radnica," povedal pomaly, ukazujúc na niečo. Otočil sa. "A toto je Katedrála svätého Gilesa."

Draco sa oprel o stenu, unavene poklesol. "No a? Môžeme v niečom z toho prespať?"

"A toto je stĺp Mercant Cross," pokračoval zasnene Harry, ako keby Draco neprehovoril. Potom sa zaksichtil. "Spomínam si, že som tu bol. Keď mi bolo deväť. Mama s tatom nás sem vzali na prázdniny a boli sme tu... šli sme na akúsi exkurziu do nejakých podzemných priestorov poblíž Južného mostu..."

Ponoril sa do zákutí svojej mysle, snažiac sa sledovať svoje kroky, skúšajúc sa rozpomenúť na drobné detaily z času, keď boli rodinou, keď sa ho jeho matka nesnažila zmeniť a svet o ňom nepochyboval. Draco ho nasledoval, keď pokračoval v chôdzi vpred s výrazom, ako keby bol v tranze.

"Harry, si si istý-"

"Pššt!"

Keď sa tam konečne dostali, Harry prešiel rukami po múre. "Vlastne ho vedú čarodejníci, ale dovolili muklom, aby sem tiež prichádzali. Samozrejme platia za to, ale toto je čarodejnícky vchod. Počkaj..." Stále prechádzal rukami po stene, snažiac sa spomenúť, spomenúť... potom sa dotkol malého kameňa, ktorý bol upravený, aby sa dal stlačiť ako gombík. Stena sa odsunula a obaja hľadeli na kamenné schody, ktoré viedli dolu. Zažali svoje prútiky, veriac, že Edinburgh je dosť veľké mesto, aby sa ministerstvo znepokojovalo párom čarodejníkov, ktorí si potrebovali posvietiť.

"Poďme," povedal Harry Dracovi, ktorý ho rozvážne nasledoval. "Prehliadky robia ráno, takže musíme byť vonku dovtedy než začnú, ale mali by sme byť schopní prespať tu noc bez toho, aby nás vyrušili."

Stena sa za Dracom zasunula späť a oni zišli po schodoch. "Tieto priestory objavili len pár rokov predtým, než sme prišli na prázdniny. Pred niekoľkými storočiami sa na ne zabudlo."

Draco sa zamračil, pozrel sa na stalaktity, ktoré jasne naznačovali prienik nadmernej vlhkosti. "Na čo boli?"

"Na všetko možné. Dielne, pivnice, dokonca byty pre obchodníkov na Južnom moste, ktorý je teraz priamo nad nami. Myslím, že ich opustili kvôli tej vlhkosti." Prechádzali miestnosť za miestnosťou, z vysoko klenutých stropov si pripadali veľmi malí, ohniská studené a tmavé. Väčšina stalaktitov smerovala na nich zhora; Harry si spomenul, že v deviatich rokoch bol presvedčený, že sa mu každú chvíľu zrútia na hlavu. Ukázal na ne. "To je z vlhkosti." Draco prikývol. Všimli si množstvo výtvorov, ktoré tu vystavovali pre návštevníkov, taviace kelímky na tavbu kovu, zvieracie kosti z dvesto rokov starej večere, ručne vyfúkané vínové fľaše, kožené topánky. Nakoniec sa usadili v tmavom rohu klenutej komnaty. Harry zamračene vzhliadol na ten zvláštny kameň v klenbe. Zosilnil svetlo zo svojho prútika a hľadel naň. Bol starý a robustný, ako keby to bol v nejakom predchádzajúcom živote dverný preklad a tu ho len opätovne použili. Boli na ňom vyrezané slová, písmená skôr vystúpené než vyhĺbené. Draco si všimol, kam sa pozerá a prečítal ten nápis.

"Pán je mojím útočiskom a pomocníkom." Bol tam malý heraldický znak a iniciálky A.C. "Premýšľaš, o čom toto všetko je?"

Harry pokrčil plecami. "Nikto nám to neukázal, keď sme boli na prázdninách."

"Ech. Možno si to ešte nevšimli. Tí, čo robia tie prehliadky."

Harry prikývol a pomohol Dracovi rozložiť stan. Vyzeral ako hračkársky, nie viac než tri stopy vysoký, ale keď vliezli dnu, bol priestorný a Harry sa musel snažiť len trošku, aby vliezol na svoje lôžko, hoci náhodne pritom šliapol Dracovi na ruku.

"Au!"

"Prepáč!" zavolal na neho Harry dolu. Obaja zahasili svoje prútiky a teraz ich pohltila tma. Mohli počuť slabé kvapkanie vody, ktorá stále udržiavala stalaktity, ktoré videli, ale zhon veľkomesta bol preč. Zatiaľ bol Harry ochotný dovoliť  tým starým kamenným miestnostiam pod Južným mostom, aby boli jeho pomocníkom.

* * * * *

Vstali zavčasu a zanechali kamenné priestory a zvyšok Edinburgu za sebou tak skoro ako mohli. Rýchlo kráčajúc niesol Harry stan a neviditeľný plášť. Draco niesol jedlo a pitie. Čoskoro zistili, že sa mali vyhnúť cestám a  dobre udržiavaným záhradám a namiesto toho ísť krížom cez polia, pretože množstvo ľudí sa im snažilo s dobrým úmyslom zastaviť, aby im ponúklo zvezenie. Po tom, čo sa to stalo po štvrtý raz, sa Draco vzbúril.

"Do pekla, Harry, možno chceš kráčať pešo až do Londýna, ale ja krucinál nie!"

Harry zastavil, čo bola po všetkej tej chôdzi, čo zvládol včera, určitá námaha. Mal pocit, ako keby boli jeho nohy zapnuté na autopilota. "Draco, nemôžeme si to dovoliť. Po prvé, ktokoľvek nás zvezie, bude chcieť počuť náš príbeh, ktorý bude plný klamstiev a ak to zistia, okamžite nás budú podozrievať a povedia polícii, aby si na nás dala pozor. Po druhé, ktokoľvek môže byť aurorom alebo smrťožrútom; nemôžeme to riskovať. Po tretie, aj keby nás zviezol niekto, kto nie je čarodejník a nechce spoznať príbehy nášho života, ak nás smrťožrúti dostihnú, keď sme s nevinným muklom, boli by sme zodpovední za život niekoho iného. Žiadne zvezenie," povedal odhodlane. "V noci si to vynahradíme, keď budem môcť chvíľu lietať. To je program, na ktorom sme sa dohodli: kráčať od obeda do šiestej; odpočívať až do polnoci, poletíme od polnoci do šiestej, s hodinovými zástavkami, aby som sa úplne nevyčerpal, potom môžeme až do obeda znova odpočívať. A keď odpočívame, strávime trochu času zápismi do toho denníka."

Draco sa zaksichtil, odtočil vrchnák termosky a nalial čaj do jedného z plastikových pohárov, podal ho Harrymu, potom si nalial pre seba. "Áno, áno. Viem. Len je to zjavne poriadne otravné plytvať všetkými tými ponukami, ktoré dostávame. To posledné dievča vyzeralo, že sa mu celkom páčim..."

Harry prevrátil oči, dopil čaj a vrátil šálku Dracovi. "Nie sme na misii získať ti novú babu, Draco, pre prípad, že by si zabudol."

Draco vylial svoj čaj do pichľavého tŕnia a po tom, čo nasadil pohár, hodil si termosku späť na svoj chrbát.  "Viem. O to väčšia škoda..."

Na chvíľu Harry takmer spomenul Jamie, ale potom si to rozmyslel. Draco to zvládal po svojom. Otočil sa a znova kráčal vpred a bol už niekoľko yardov pred Dracom, keď sa otočil a kývol na neho. "No tak! Nemáme všetok čas sveta!"

Draco zavrčal, ale pokračoval v chôdzi.

"Čo si povedal?" ozval sa Harry, obočie nadvihnuté. "Začul som slovo ´blbec´?"

"Nadával som ti."

"To mi došlo. Je ti lepšie?"

"Nie. Sedieť v peknom muklovskom aute a uháňať po ceste by mi vylepšilo náladu."

Harry sa na svojho priateľa pozrel súcitne. "Len začíname. Nadobudneme rytmus. Bude to v poriadku, uvidíš. Máme jedlo, pitie a naše vlastné prenosné bývanie. Nikoho nepotrebujeme. Len nemysli na autá a budeš  v poriadku."

Občas zastavili, aby vpisovali do denníka tak, aby mohli priebežne informovať Toma Riddla o ich postupe k Doveru. Harry odhadoval, že každý malý kúsok informácie, ktorý môžu poskytnúť a je skutočná, spôsobí, že im bude veriť ešte viac. Takže keď prechádzali cez Duddingston a potom o pol hodiny neskôr cez Niddrie, vpisovali tieto mená, nasledovali Old Craighall a Eskbankom (vyhnúc sa veľkému mestu Dalkeith!- Už vyšli cez časť východného Lothianu z Edinburgu a teraz boli v Midlothiane. Po tom, čo prekročili South Esk, nenarazili až po Carrington na ďalšie mesto. Stále sa snažili vyhnúť sa ľudnatejším oblastiam a trvalo im päť hodín, aby šli pätnásťmíľovou obchádzkou. Pokračovali do Temple, čo im trvalo ďalšiu pol hodinu a potom strávili ďalšiu polhodinu tým, že sa plahočili pozdĺž South Esk smerom k Rosebery.

Presne o šiestej (Harry si všimol, že Draco asi tak poslednú hodinu každú minútu kontroloval svoje hodinky) sa Draco okamžite posadil na zem a oznámil: "Tak! Zvládli sme to! Kráčali sme šesť hodín, nepočítajúc zástavky. Zapíšem to do denníka. Kde tipuješ, že sme?"

Harry sa chcel dostať do Rosebery, ale vedel, že Draco neustúpi. "A čo v polovici cesty medzi Temple a Rosebery?"

Draco prikývol a vytiahol denník so slovami: "Zase ahoj, Tom, kamarát" a otvoril ho na prázdnej stránke, pripravený písať. Harry sa zamračil. Nedokázal určiť, čo pociťoval za znepokojujúce na Dracovom vzťahu k denníku. Príbeh, ktorým kŕmili Riddla, sa zdal byť uveriteľný. Robil si starosti o to, či ho Draco nezačína považovať za priateľa (párkrát, čo zapisoval miesta, ktorými prechádzal, si s mladým Riddleym vymieňal sem a tam žartíky) a či v určitom okamihu sa nebude cítiť zaviazaný povedať mu pravdu. Harry videl, ako Riddle ovládal Ginny a hoci bol rozdiel medzi jedenásťročným dievčaťom a takmer sedemnásťročným Dracom Malfoyom, stále bol trochu znepokojený tým, ako veľmi bude schopný Riddle možno čoskoro ovládnuť Draca.

Postavili stan v malom lesíku. Bola úľava byť pod strechou po celom dni chôdze. Harryho nohy a šľapy boli práve teraz veľmi, veľmi ubolené. S obrovskou námahou si vyzul ponožky  a topánky, pokýval prstami a vzdychol si. Po tom, čo si dali sendviče a čaj, vliezli na lôžka, Harry si znova vybral to horné.

"Brú noc, Draco."

"Brú noc, Harry."

Harry nejakú dobu zízal na stan nad ním, premýšľal či naozaj toto dokážu, uvažoval, či Riddle naozaj verí všetkému, čo Draco napísal... ale čoskoro nemyslel na nič a keď znova otvoril oči, bola veľká tma. Premýšľal o zažatí svojho prútika, ale rozhodol sa, že to bolo príliš riskantné; toto nebola tak husto obývaná oblasť ako Edinburg. Prial si, aby im Dumbledore dal baterku alebo aspoň petrolejovú lampu na stanovanie. Zliezol na zem; dajako mal pocit, že je okolo polnoci. Zavolal do tmy na Draca a konečne začul nejaké reptanie.

"Zavri si hubu, Harry. Snažím sa spať."

"Čas vstávať. Ty si ten, kto to  bude mať v noci ľahké. Len sa ma musíš držať, kým ja urobím všetku prácu."

"Áno, áno, ako keby držať sa ťa nebola práca..."

Harry sa už premenil na griffina; zistil, že je s griffinovými očami ľahšie vidieť v tme. Videl, že sa už Draco posadil a zotieral si spánok z očí, potom, zjavne, si jeho oči privykli na tmu a on vykríkol. Harry sa okamžite stal znova človekom.

"Draco! Čo do pekla myslíš, že robíš?" dožadoval sa zúrivým šepotom.

"Čo myslíš, že robím? Čo myslíš, že robíš ty, keď tu sedíš a vyzeráš ako lev a ja pritom napoly spím? Snažíš sa ma vydesiť na smrť? Pretože to skoro zabralo."

Harry pokrčil plecami. "Zvykneš si na to. No tak. Pobaľme sa." Čoskoro stan, vrecko na jedlo a termoska boli prehodené cez Dracov chrbát a Harry sa pripravil znova na premenu. "Koľko je hodín?"

Draco skontroloval hodinky. "Dvadsať minút po polnoci."

"V poriadku, už sme stratili dvadsať minúť. Prišiel som na to ako určiť, ktorým smerom je juh, už keď sme sa utáborili po prvý krát. Takže zamierim presne na juh, zmením smer, ak to bude vyzerať, že mierime do oblasti, ktorá je príliš zaľudnená. Povedz mi, keď bude jedna hodina."

"Dobre."

Harry sa premenil a kráčal ku kraju stromov, potom roztiahol krídla. Tejto noci mali šťastie; budú letieť ponad Moorfootovské kopce, takže si nemuseli robiť starosti s priveľmi osvetlenými mestami. O jednej si dal Harry pauzu, veľmi potešený, že pristál. Len čo sa premenil späť na človeka, odtlačil zo seba Draca.

"Zlez... Koľko vážiš?"

"Niečo cez osemdesiat kíl."   (PP: About twelve stone and ten. Našla som: 12 stone = 168 pounds. Plus 10 = 178 pounds. 178 pounds equals 80.739442 kg.)

"Bŕŕŕ," bola Harryho jediná odpoveď. Nezobral do úvahy, aké ťažké bude svojho najlepšieho priateľa niesť. Spomenul si, že Hermiona vážila ako pierko. Určite nemala ani päťdesiat kíl. Hoci panikárila a príliš silno zvierala jeho hrivu, keď sa pokúšali uniknúť z učebne Kúziel...

"Nuž," nevedel ako ďalej, "schudni. Najradšej v nasledujúcich piatich minútach." Zavrčal, posadil sa a načiahol ruku. "A podaj mi čaj."

Draco mu ho podal, znova frfľajúc hrubé nadávky, ktoré Harry ignoroval, keď si bral termosku. Potom začal hovoriť trošku hlasnejšie a teraz už Harry mohol počuť, čo hovorí. "Vždy je to takto Urob toto, urob tamto... Dokonca sa ani neobťažuje s prosím a ďakujem..."

Harry si odpil z čaju. "Sme na misii," nevrlo odvetil. "Nemôžeme sa otravovať jemnôstkami. Čo ti z ničoho nič sadlo na nos?"

"Nič," zamrmlal Draco a vstal, aby si uľavil v kríkoch. Harry znova zauvažoval, či čoskoro nebudú dvaja proti jednému, Draco s Riddlom proti nemu. Potom sa striasol; toto bolo smiešne. Budeme v poriadku. Len musíme byť opatrní, aby sa mu Riddle nedostal do hlavy...

Po odpočinku znova vyštartovali a po ďalšom odpočinku a lete dosiahli miesto menom Innerleithen. Kráčali trošku ďalej a dosiahli River Tweed a les, kde rozložili stan. Harry sa rozhodol, že tri hodiny letu je maximum, čo mohol zvládnuť tejto prvej noci. Možno zvládne viac, keď si na to viacej zvykne.

"Myslel som, že máme letieť šesť hodín?" zavrčal Draco.

"Áno, pokús sa niesť sám seba šesť hodín v kuse, len do toho..."

Draco neodpovedal. Harryho znova napadlo povedať niečo na ospravedlnenie, aby sa s ním udobril, ale to Prepáč a Odpusť mu dajako nevyšlo z úst. Znova bez ďalšej diskusie odpočívali. Harry v temnote načúval Dracovmu chrápaniu, premýšľal a znepokojoval sa. Je to môj najlepší priateľ, Riddle. Nie tvoj, pomyslel si zúrivo. Ale ako tomu zaistí trvanie, netušil.

* * * * *

Po tom, čo ďalšiu noc leteli zase len tri hodiny, Harry dospel k záveru, že bude môcť lietať len každú druhú noc. Dracovi to nevadilo, pretože to znamenalo, že mohol dlhšie spať. Harry nepočítal s tým, ako namáhavá tá cesta bude a ako dlho bude trvať. Odkedy napálili Longbottomovcov, aby nasadli do vlaku do Inverness, nevideli žiadneho prenasledovateľa.

Po ďalšom týždni si Harry začal na Dracovi všímať niečo čudné. V skutočnosti si to začal všímať, keď boli na škótskom pohraničí, ale nerobilo mu starosti, až kým neboli v Cumbrii. Na šiestu noc leteli ponad národný park Yorkshire Dales v srdci Langstrothdale Chase a keď dosadli, okamžite začalo pršať. Draco udržiaval neustály príval kliatob, kým pomáhal Harrymu rozložiť stan a potom šiel spať bez toho, aby mu zaželal dobrú noc. Harry potom ležal hore dlhý čas a premýšľal, či by mal trvať na tom, aby Draco prestal do toho denníka zapisovať; skrátka sa nezdal byť sám sebou. Harry začínal byť veľmi, veľmi znepokojený. Ubezpečil sa, aby sa nakláňal nad Dracovým plecom a diktoval mu všetko, čo do toho denníka vpisoval, lenže keď sa raz po tom, čo si bol uľaviť sám, vrátil, videl Draca rýchlo vrátiť denník späť do vrecka tvídového kabáta, ktorý si Harry počas obeda vyzliekol; bol netypicky teplý deň a ten kabát bol veľmi ťažký. Harry otvoril ústa, aby sa spýtal, či Draco nezapísal niečo bez dozoru, ale zastavil sa. Musím mu veriť, vravel si. Ak si bude myslieť, že mu neverím, toto nevyjde.

Teraz už tri dni kráčali v daždi. Keď Draco zastavil, aby zapísal do denníka, musel si najprv nájsť kryt, aby sa mu atrament nerozpil. Harry sa o Draca bál a nútil ho zastavovať častejšie než predtým. Harry sa tak bál o svojho priateľa, že si nevšimol, že sá má silnú horúčku, až kým neodpadol v Rusholme, v Greater Manchester. Keď sa prebral, ležal na spodnom lôžku v stane, ktorý Draco evidentne rozložil sám. Draco sedel za malým stolom a zapisoval do denníka. Harry zastonal a zdvihol ruku smerom k nemu.

"Čaj," podarilo sa mu vydýchnuť pomedzi popraskané pery. Draco vyskočil, ale Harry si všimol, že nie je taký čulý, akým býval. Priniesol termosku a pomohol Harrymu nakloniť k jeho ústam trochu čaju z jedného z tých plastikových pohárov. Harrymu sa točila hlava a mal pocit, že horí.

"Nerob to," zakrákal, potom si olizol suché pery a skúsil to znova. "Nepíš do toho denníka bezo mňa," nakoniec sa mu podarilo povedať. Draco prikývol; aspoň Harry si myslel, že to urobil. Všetko pred jeho očami trochu poskakovalo. Draco mohol prikývnuť...

"Nemaj obavy," povedal mu jeho najlepší priateľ. Harry znova zamdlel; jeho spomienky na nasledujúce dni boli prinajmenšom rozptýlené s nejasnými spomienkami na útek k dverám stanu, aby vyvracal čaj, čo vypil, čo bolo to jediné, čo sa vôbec pokúsil dostať do svojho tela. Potom jedného rána, keď sa prebral, začul švitorenie vtáčikov a uvedomil si, že už sa viacej necíti ubolený a lepkavý. Horúčka skončila. Pozrel sa na stôl; Draco za ním zaspal, hlavu mu podopierali ruky, jedna na zatvorenom denníku. Minimálne si Harry myslel, že spí. Rozhliadol sa, žiaden náznak, že by Riddle vystúpil z denníka. Hoci na to sa zdalo byť strašne skoro. Ako dlho bol chorý? Premýšľal Harry. Stratil pojem o čase.

Potom si všimol, že Draco mal dosť nezdravú farbu a položil mu ruku na rozpálené čelo; Draco horel. Teraz bol on na rade, aby bol chorý.

"Draco!" zvolal, zrazu vyplašený a vyburcovaný. "No tak," vrčal, ťahajúc svojho priateľa k spodnému lôžku, kde ležal on počas svojej choroby. Draco padol na matrac s ochabnutosťou, ktorú Harry považoval za alarmujúcu. Koľko toho do denníka napísal? Ako veľa svojej sily odovzdal Riddlovi? Stále sa museli dostať do Doveru a potom do Walesu. Neprospelo by, aby Riddle zosilnel príliš skoro.

Harry odtrhol kúsok z deky na hornom lôžku a opustil s prižmúrenými očami v tom jasnom raňajšom slnku stan. Draco postavil stan na malej ploche stromov v nejakom parku. Harry našiel fontánu, namočil ten kúsok deky a  zobral ju späť do stanu. Ohromilo ho, že ich nikto neobťažoval po celý čas, čo tu kempovali, ale potom si spomenul na muklov odpudzujúce kúzlo, ktoré Dumbledore použil na stan; každý mukel, ktorého napadlo priblížiť sa, by si, skôr než sa dostal príliš blízko, zrazu uvedomil, že musí poslať pohľadnicu svojej mame alebo kúpiť kvetiny priateľovi v nemocnici a potom zabudol na stan...

Sedel pri Dracovi, prikladal mu mokré plátno na čelo, kým blond chlapec sebou hádzal a mrmlal nezmysly. Harry začul meno Jamie viac než raz a začul Draca zamrmlať: "To kvôli tomu nebudeme mať dieťatko, Jamie... Ja nikdy nebudem otcom..."

Spal Draco s Jamie? premýšľal, snažiac sa potlačiť hnev, ktorý v ňom narastal. Kedy to bolo? Keď bol v Azbakane? To je proste skvelé...

Pokúšal sa na to zabudnúť. Spýta sa na to Draca, keď mu bude lepšie; toto nebol správny čas. Harry držal svoje hliadky celý týždeň, dával Dracovi odpíjať z čau, sledoval ako rozrážal dvere na stane, aby zvracal, presne ako to robil on, kládol mu studené plátno na čelo a bol teraz na rade on so zapisovaním do denníka, veľmi opatrne. Draco sa nezotavoval tak ľahko ako on. Odhadoval, že to bolo kvôli tomu, že ho zoslabil denník. Harry nechcel riskovať, že nebude môcť pokračovať, pretože mu Riddle tiež vezme príliš veľa sily. Možno by sme si to v budúcnosti mali rozdeliť. Tak sa ani jeden z nás katastrofálne nezoslabí či nebude úplne kontrolovaný Riddlom...

Vpisoval do denníka:

Mám veľké obavy o Draca. Je viac než dvakrát tak chorý ako ja. Predpokladám, že sme boli obaja zvyknutí na škole ísť do nemocničného krídla a dostali sme životabudič či čokoľvek iné, čo sme potrebovali, aby sa nám polepšilo. Hoci nemám odvahu pokúsiť sa nájsť iných čarodejníkov. Som s rozumom v koncoch.

Harry sledoval, ako tie slová miznú v papieri. Vždy to chvíľu trvalo, než sa zjavila odpoveď, ale tentoraz sa to zdalo dlhšie. Nakoniec sa objavili Riddlove slová.

Zožeň pomoc. Dokonca aj keby bola od muklov. Nemôžem dovoliť, aby ste vy dvaja zomreli skôr, než sa dostanete do Doveru, nie? Musíš urobiť, čo je nevyhnutné.

Harry bol prekvapený. Ale potom si spomenul, že Toma Riddla vychovali v muklovskom sirotinci; bolo mu jasné, že sú časy, kedy mali muklovia svoje využitie. Bola to len praktickosť, čistá a jednoduchá.

V skutočnosti, Harry napísal, poznám niekoho, kto žije tu nablízku. Možno by som ju mohol vystopovať a získať jej pomoc. Tiež sa stretla s Dracom. Len musím prekonať ten malý problém, že asi začula, že som zabil svoju matku a utiekol z väzenia.

Riddle odpísal: Myslím, že budeš schopný získať jej dôveru. Si veľmi vynaliezavý.

Harry sa zamračil. Bolo podivné získať povzbudenie od Toma Riddla; ale na druhej strane, Riddle si myslel, že sú na tej istej strane. Harry napísal, že sa pokúsi a zatvoril denník. Otočil sa, aby sa pozrel na Draca, ktorý ležal na lôžku s kvapkami potu na tvári, oči pretočené v stĺp. Musel niečo urobiť; nemohol nechať Draca stále sa takto potiť. Mať takto dlho horúčku bolo nebezpečné. Nepovedal Riddlovi, že si myslí, že je to jeho chyba, že z Draca vytiahol príliš veľa sily. Namiesto toho ukryl denník do obliečky vankúša na vrchom lôžku, nechal termosku s čajom pri Dracovom boku a vyrazil, aby našiel Ruth Peltovú.

* * * * *

Harry hľadel na vstup do synagógy. Bola v maurskom štýle, s prepracovanými dlaždicovými mozaikami, ktoré ozdobovali hlavnú fasádu. Harry začul zvnútra hudbu a opatrne otvoril dvere. Bol súmrak a svetlá osvetľovali vnútrajšok predsiene, v ktorej sa teraz ocitol. Muž stredného veku s červenohnedými vlasmi a v jarmulke (PP: zamatová čapička židov) mu podal okopírovaný papier a povedal niečo, čo zahrňovalo to slovo, šábes, nech to znamenalo čokoľvek. Harry mu niečo zamrmlal a papier si zobral, ale muž ho zastavil. "Budete potrebovať toto," povedal a podal mu malý hodvábny kúsok látky slonovinovej farby. Bola to jarmulka.

"Ach, správne," rýchlo odvetil Harry. "Svoju som nechal doma." Neisto sa usmial na toho muža, ktorý sa na neho pozeral s prižmúrenými, podozrievavými očami. Harry si neohrabane nasadil jarmulku na vlasy a prekĺzol do sanktuária a posadil sa úplne dozadu. Keď sa pozrel na papier v svojej ruke, všimol si, že bol na ňom dátum: Piatok, 18. apríla 1997. Piatková noc. Ach, Harry si uvedomil. Mali piatkovú večernú bohoslužbu. Diali sa rôzne druhy vecí, ale potom si všimol, že jedna z nich sa volala kaddiš (PP: arménska modlidba) a vedľa nej bolo meno osoby, ktorú hľadal: Ruth Peltová. Nablízku bolo aj meno Ravel.

Harry sa pokúšal mrmlať spolu s ľuďmi okolo neho, ale dokonca keď sa pokúsil svedomito čítať slová z papiera, ktorý mu dali, nedokázal dosť rýchlo hovoriť. Keď sa rozhliadol, uvedomil si, že väčšina ľudí sa v skutočnosti nedíva na sprievodcu bohoslužbou, ale zjavne poznali slová rozmanitých odpovedí naspamäť. Konečne muž s prešedivenými vlasmi a láskavou tvárou prešiel k pultu, kde predčítavala nejaká žena  a potom, čo si nasadil polmesiačikové okuliare na čítanie, ktoré Harrymu pripomenuli Dumbledora, začal kázať. Harry sa znova pozrel na papier v jeho ruke; meno rabína, ktorý kázal, bolo tiež Pelta, Jonathan Pelta. Asi Ruthin otec, pomyslel si.

"Na budúci týždeň budeme oslavovať náš Seder (PP: židovská slávnostná večera v prvý večer Veľkej noci).  "Prichystáme voľné miesto pri našom stole. Necháme dvere otvorené. Ale čakáme skutočne niekedy nečakaného návštevníka? Naozaj by sme ho privítali, keby prišiel?"

Ale Harry nepremýšľal o tom, čo vravel rabín; Harryho oči sa pohybovali po priestore a hľadali Ruth. Konečne ju našiel, blízko predku a tvárila sa nervózne.

Nakoniec, keď sa kázanie skončilo, Ruth sa postavila blízko prednej časti sanktuária. Zhlboka sa nadýchla a potom začala spievať.

Harry nikdy nevedel, že niekto dokáže takto spievať. Miloval spev svojej matky a svojej sestry, ale toto -

Sedel tam zhypnotizovaný, kým jej hlas tkal kúzlo okolo neho, noty dopadali jedna za druhou, význam nepovedomých slov nebol dôležitý. Keď skončila, otvoril znova oči. Zvuk jej hlasu sa odrážal v tom tichom priestore; Harry nikdy nevidel ľudí tak úplne hypnotizovaných spevom, ale nebol naozaj prekvapený. Bola úžasná.

Harry sotva venoval pozornosť zvyšku obradu (pripadal si viac než dezorientovaný) a potom zacítil, ako ho ženie dav do chodby ďaleko od konca sanktuária. Pecne lesklého, pleteného chleba ozdobené hrozienkami boli zdvihnuté a rozlomené a víno sa nalialo. Požehnanie sa povedalo a "Omayn" zaznel jednohlasne, keď bol koniec. To, čo sa najskôr zdalo byť pokračovaním bohoslužby, sa zmenilo na vír spoločenského života, keď členovia náboženskej obce sa zdravili objatiami a výkrikmi a úsmevmi, znova vraveli niečo, čo znelo ako "šábes šalom!". Uvedomil si, že to bolo to, čo povedal ten muž, čo ho zdravil pri dverách. Zistil, že mu niekto strčil malý plastikový tanier s chlebom do jednej ruky a papierový pohár s vínom do druhej. Ochutnal chlieb;  bol úžasné pružný a svieži a tie zlaté hrozienka v ňom boli lahodne sladké. Odpil si trochu vína, ktoré mu chutilo čudne, ale nebolo zlé. Bolo také čudné jesť niečo, čo nevzišlo z papierového sáčku či termosky na čaj. Odložil tanier s pohárom na stôl a prehľadal miestnosť, aby našiel Ruth, ktorá stále sama v rohu a zadumane sa rozhliadala. Prešiel k nej a usmial sa.

"Spievali ste úžasne. Čo to bolo?"

Namiesto vďačnosti za jeho poklonu, sa na neho pozrela, ako keby bol tým najhlúpejším človekom na zemi. "Čo to bolo? Ste blbý? Je to Ravelova úprava pre kaddiš."

Ukázala na papier v jeho ruke. "Neviete čítať?"
"Ach, hm, prepáčte. A, hm, čo je presne kaddiš?"

Teraz vážne vyzeral ako blbec. Jej výraz bol ešte horší. "To myslíte vážne? Čo je kaddiš?" Hlas sa jej zdvihol.

"Pššt!" povedal Harry, ktorý si neprial pritiahnuť ku nim pozornosť. "Prepáčte. Ja nie som - ja nie som v skutočnosti Žid."

Teraz sa uškrnula a odpila si znova z vína. "Nie! Nehovorte. Myslela som si, že ste izraelský prezident." Neušiel mu sarkazmus v jej hlase.

"Nepredpokladám," povedal, snažiac sa zmeniť tému, "že si pamätáte, že ste v poslednej dobe začuli o niekom menom Harry Potter?"

Jej oči sa rozšírili. "V skutočnosti som začula! Pred pár týždňami ušiel z väzenia. Zabil svoju matku! Nemohla som tomu uveriť. Tiež som sa sním stretla. Na koncerte pred pár mesiacmi v Londýne... Dlhý príbeh. Ale je také čudné počuť niečo také o niekom, koho ste stretli..."

Harry sa predklonil a potichu povedal: "Neurobil to."

Ruth trhla hlavou nahor. Zrazu si uvedomil, že nemala hnedé oči, ako si myslel, ale orieškové, ktoré sa zjavne náhodne čas od času menili, raz boli zelené s hnedým okrajom zvonka a zlatými škvrnkami, raz hnedé so zelenými fliačikmi a zlatou žiarou za nimi...

A teraz bola ona tá, ktorá si pozorne prezerala. "Mám-mám pocit, že sme sa už stretli..."

Prikývol. Potom prehltol a s vedomím, že riskuje, zašepkal: "To som ja. Harry. Potrebujem vašu pomoc."

Jej oči sa rozšírili, keď sa na neho pozrela; cítil sa trochu trápne, keď sa mu takto uprene pozerala do očí, ale nestrhol sa ani sa neodvrátil, kým to robila. "Vy ste -"

" - na úteku pred temnými čarodejníkmi, ktorí ma falošne obvinili," tajnostkársky zašeptal, už sa rozhodol, že toto bude najlepšie vysvetlenie, ktoré jej poskytne. "Infiltrovali ministerstvo mágie, ktoré je v akomsi vzťahu s vaším ministerským predsedom, takže keď som utiekol, povedali aj muklovským úradom, aby ma hľadali. Som v prestrojení."

Znova sa uškrnula. "To by som povedala. Jediné, čo musíme urobiť, je dať zopár kučier pred tvoje uši a modlitebnú šatku a ľudia naokolo si budú myslieť, že si sa stratil, kým si hľadal ortodoxný chrám... vyzeráš trochu nemiestne v  zreformovanej kongregácii. Plus -"

"Čože?"

"Nuž, nenávidím to povedať, ale -" Zvraštila nos. "Trochu uležane smrdíš," zašepkala.

"Ach. Prepáč. Cestoval som. Mal som na to myslieť. A tie vlasy a brada - len som sa snažil, aby som vyzeral čo najmenej ako ja. Počúvaj, je mi ľúto, že som v tebe vzbudil nádeje na Rokfort a teraz sa nič nestane..."

Pokrčila plecami. "Je to v poriadku. Skôr mi to pripadá, ako keby sa mi to snívalo. Skrátka budem pokračovať ako doteraz, učiť sa na maturitu a potom pôjdem na ďalší rok na univerzitu ako všetci ostatní a nakoniec získam A-level kvalifikáciu..." (PP: niečo ako bakalár)

"Jednako mi je to ľúto. A v skutočnosti nežiadam o pomoc pre seba. Necestujem sám. Môj priateľ je veľmi chorý. Už asi týždeň má horúčku. Ja som bol chorý pred ním, ale nie tak strašne. Mám naozaj obavy..."

Zvraštila obočie. "Kde je?"

"V stane v parku. V Rusholme."

"Kde to je?"

"Nie som si istý. Dokážem nájsť cestu späť, ale -"

"Je to v Dickensone?" Prikývol. "Musí to byť Birchfieldský park. Som prekvapená, že vám tam dovolili týždeň stanovať."

Pokrčil plecami a potichu povedal: "Na stane je muklov odpudzujúce kúzlo. Dokonca aj keby si ho všimli, ľudia skončia tak, že sú presvedčení, že majú na práci dôležitejšie veci a odídu a nechajú ho na pokoji..."

Nadvihla obočie. "To sa veľmi hodí, však?"

Harry si vzdychol. "Nemáš predstavu."

Zrazu si Ruth začala raziť cestu k dverám haly. Obzrela sa cez plece na Harryho. "No tak, poďme!"

Harry začal vravieť, "prepáčte," ľuďom, do ktorých narážal pri ceste von, uvažujúc, na čo Ruth myslela. Nasledoval ju von na parkovisko synagógy a ona prešla k vodičovej strane toho, čo vyzeralo ako desaťročný Ford, rezolútne odomkla dvere na vodičovej strane a vliezla dnu. Harry si všimol, že sa načiahla ľavou rukou a odomkla dvere spolujazdca. Otvoril ich a vliezol dnu, trochu neistý.

"Hm," povedal, keď zatvoril dvere. "Vieš, čo robíš?" Otočila sa a venovala mu znova ten pohľad ´ z ktorej si planéty?´.

"Myslím, že viem. Je to len moje auto."

"Ach," odpovedal pokorne, keď si uvedomil, že väčšina muklov, ktorí boli v jej veku, začínajú šoférovať len čo je to možné, na rozdiel od čarodejníkov, ktorí to väčšinou neurobia, pokiaľ nežijú v oblasti, kde je len zopár čarodejníkov a chcú splynúť s muklami.

"Koľko máš rokov?"

Pozrela sa na neho s jedným nadvihnutým obočím. "Šestnásť. A ty?"

"Šestnásť. Kedy máš narodeniny?"

"Štvrtého marca. Kedy ty?"

"Tridsiateho prvého júla."

"Fajn," povedala, ako keby to urovnalo nejaký spor. "Tak teda. Mali by sme ísť."

Ruth naštartovala auto a Harry obdivoval efektívny spôsob, ktorým vycúvala z miesta, kde parkovala. "Poviem Bubbe, že idem pozrieť chorého priateľa," povedala, a Harry čakal v aute, kým zašla k svojmu domu, ktorý bol len pár blokov od synagógy. Zaklonil hlavu a zatvoril oči, kým čakal. Rýchlo sa vrátila, nasadla znova do auta a bez komentára znova začala šoférovať. Nakoniec zabočila doľava na hlavnú cestu, ktorou prišiel z Rusholme. Po niekoľkých ďalších zabočeniach si všimol, že mierili do Dickensonu, a potom spoznal park, kde s Dracom prebývali. Ruth zaparkovala auto a nasledovala Harryho k stromom, kde bol čiastočne ukrytý stan. Dumala nad jeho malou veľkosťou, potom zalapala po dychu, keď sa postavila vedľa Harryho a nazrela do vnútra s tým najohromenejším výrazom. Potom zbadala Draca a šla k lôžku, znepokojený výraz zaujal miesto v jej tvári. Priložila mu ruku na čelo, potom sa mu pozrela do očí a načúvala ako dýcha.

"V skutočnosti," povedala, keď sa posadila na stehná, "zdá sa, že je z najhoršieho vonku. Ale stále má pred sebou dlhú cestu, kým sa zotaví. V tejto chvíli viem len o jedinej veci, ktorú potrebuje."

"Akej?" chcel Harry vedieť.

"Kuracia polievka."

"Kuracia polievka? Nie je to trochu klišé?"

"Práve naopak; už je celkom vedecky dokázané, že je tak užitočná ako vie, že je, každá židovská matka." Usmiala sa na neho a on jej úsmev opätoval. Páčila sa mu a mal pocit, že by mohli byť priatelia. Potom si uvedomil, koho mu pripomínala: Hermionu. Zrazu mu Hermiona strašne chýbala. Tá Hermiona, ktorá bola jeho priateľkou, tá, ktorej mohol všetko povedať. Takmer si myslel, že by jej mohol povedať o Ginny... nuž, možno to nebolo všetko.

Ruth si zasunula žiariace tmavé vlasy za jedno ucho a pozrela sa nežne na Draca. "Myslím, že som sa s ním stretla. Na tom koncerte. Ako sa volá?"

"Draco Malfoy."

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov

(alebo Posledné pokušenie Harryho Pottera)

Kapitola pätnásť

Hľadaný  III. časť

Vzdychla si a rukou zľahka pohladila krátke vlasy; počas približne dvoch týždňoch boli asi len o štvrť palca dlhšie, než keď ich Dumbledore ostrihal.

"Čo si urobil s vlasmi? Mal pekné vlasy..." zadumane prehovorila. Harry sa na okamih načertil na Draca, že od nej dostáva komplimenty, keď má horúčku, zatiaľ čo jemu sa vysmiala a povedala mu, že vyzerá ako chasid.

"Je to prestrojenie," stručne odvetil. Vzhliadla nad tým tónom v jeho hlase.

"Ty máš tiež pekné vlasy," povedala, ako keby dokázala čítať jeho myšlienky. "Len ich máš teraz príliš veľa," dodala s úškrnom. Na to sa musel usmiať tiež a to bolo čudné; v tomto okamihu si uvedomil, koho mu v skutočnosti pripomínala: Jamie. Na okamih pocítil vo svojom vnútri bolesť, keď si spomenul na sestru a potom si spomenul, že Ginny zomrela skoro v tom istom čase, spomenul si, ako ju naposledy objímal...

Ruth sa na neho teraz pozerala s obavami. "Si v poriadku?" Trhol hlavou dohora. Problém bol, že nebola ani Jamie ani Hermiona; nebola nikto, na koho by si trúfol položiť hlavu a vyplakať všetok ten zármutok  a bolesť, ktorú v sebe potláčal, hlavne tú maximálne potláčanú bolesť a zármutok, ktoré znášal...

Mami... mami...

"Môžeš - môžeš mi zohnať trochu kuracej polievky, aby som mu ju dal?" spýtal sa jej namiesto toho, snažil sa vrátiť k aktuálnemu problému.

"Samozrejme. Vždy máme doma nejakú v chladničke. Moja Bubbe robí tú najlepšiu kuraciu po-"

"Ehm, bubby?" Spomenul si, že už to predtým spomenula. "To mi znie ako domový škriatok."

"Čo je domový škriatok? Bubbe je moja babička. Nuž, technicky je to moja prababička. Je to babička mojej mamy. Ja nemám v skutočnosti starých rodičov; rodičia mojej matky zomreli v Dachau, kým Bubbe prepašovala moju matku preč z Poľska, ako malé dieťa. A rodičov môjho otca zabil Mussolini."

"Ach, ehm, je mi to ľúto?" neisto prehovoril. Prudko sa postavila, uhládzajúc si sukňu.

"Nezháňala som po súcite. To sú len fakty môjho života. Pôjdem domov a zoženiem tú polievku. Máš šťastie, že nie som ortodoxná, inak by som počas šábesu ani nešoférovala."

"Mám pocit, že mám všeobecne veľa šťastia," uškeril sa na ňu.

Rozhliadla sa. "Je tu dnu tma." Stan bol len matne osvetlený mesačným svetlom, ktoré prenikalo cez steny stanu. "Nemáš baterku alebo niečo také?"

"Nanešťastie nie. Môžeme použiť prútiky, aby sme mali svetlo, ale to by k nám pritiahlo pozornosť od miestnej pobočky ministerstva mágie, takže si na to netrúfneme."

"No, môžem priniesť aj baterku. Alebo nejaké sviečky, ak chceš. A -"

"Čo?"

"No, možno by si chcel ísť so mnou. Môžeš, hm, použiť kúpeľňu u mňa doma."

Harry od nej cúvol, pretože sa bál, že ju jeho zápach obťažuje. "Ach, v poriadku."

"A kým sme pritom - možno by sme vám mohli vyprať nejaké veci. Má na sebe niečo pod tými dekami?"

"Len spodky."

"Potom zober jeho veci, aby ich mal čisté, keď sa zotaví. Vy dvaja ste sa nezastavili v žiadnej práčovni?"

"Nie; len sme sa sústredili na pohyb vpred."

"No, pobaľ veci, čo musíme oprať; vyzerá, že zatiaľ bude pokojne odpočívať. Trochu dlhšie nič neznamená. A zajtra alebo pozajtra môže prísť a okúpať sa, ak sa bude cítiť lepšie."

Keď sa dostali k Ruthinmu domu, dotkla sa prstami pier a potom malého amuletu na zárubní dverí skôr, než vošli. Podarilo sa im vyhnúť sa jej prababičke, ktorá už šla spať; jej rodičia tiež spali. Nechali Ruth odkaz, na ktorom sa jej pýtali, ako sa má jej chorý priateľ a pripomenuli jej, aby nezabudla vyložiť mačku. Ruth vytlačila veľkého šedého kocúra von z dverí a ukázala Harrymu, kde je kúpeľňa na prízemí. Počkala, kým nenaplnil vaňu a podal jej svoje oblečenie, kým si pridŕžal uterák okolo pása. Vzala to oblečenie, krátko sa na neho pozrela a potom zmizla, jej tvár znova ružová.

Harry už zabudol na luxus kúpeľa, ponorenia sa do čistej, teplej vody. Avšak voda čistá nezostala veľmi dlho. Zhrozil sa a bol vďačný za možnosť očistiť sa. Tiež si skrátil vlasy a bradu nazad k tomu, ako zvykla bývať. Zvládol to urobiť bez premenenia, kým čakal na svoje čisté veci. Zdalo sa mu, že má hlavu ľahkú a slobodnú.

Keď sa vynoril z kúpeľne, ďalší uterák okolo svojho pása, Ruth bola v kuchyni, vyberala vlhké oblečenie z práčky. Zjavne ju jeho menej zarastený vzhľad prekvapil, ale nekomentovala to. Potom zrazu Harryho napadlo, aby sa zaujímal o to, ako tie veci usušia, ale evidentne Ruth už na to myslela. Zapla šporák a začala dávať veci do trúby.

"Čo robíš?" vykríkol a skoro mu spadol uterák.

"No, nemáme čas rozvešať ich na šnúru, nie? Toto dlho nezaberie. Len to musíme stále kontrolovať, aby sme sa uistili, že sa nechytia."

"Nechytia?" povedal so zapišťaním v hlase. Pozrela sa na neho a rozosmiala sa.

"Mám americké sesternice, ktoré si myslia, že sme hrozne pozadu, pretože nemáme elektrickú sušičku oblečenia, ale povedala som im, že poznám len pár ľudí, čo ju majú, že v Anglicku či zvyšku Európy nepoznám ani jedného. Myslia si, že sme divosi. V skutočnosti moja mama jednu chcela, ale museli sme dať opraviť strechu, tak otec povedal, že musíme počkať." Usmiala sa. Potom sa jej oči zatúlali znova k jeho hrudi. Sklopil zrak, zrazu si neobyčajne vedomý, že má na sebe jedine uterák. Odvrátila sa od neho a nakúkala cez okienko na trúbe dnu.

"Ešte nie," mrmlala, jej tvár zase červená. Harry si sadol za druhý koniec kuchynského stola než bola ona. Kým čakali na oblečenie, znova sa na neho nepozrela.

Konečne vytiahla jeho a Dracove oblečenie, ktoré začínalo dymiť, z trúby, stále slabučko vlhké. "Tu sú vaše veci," povedala, keď znova zdvihla k Harrymu oči, potom ich sklopila; jej pohľad dopadol na jeho ľavú ruku a všimla si Temné znamenie. "Ach... To spomínali v správach..."

Zdvihol oblečenie a pritisol si ho k sebe, aby ho už nebolo vidno. Oblečenie bolo teplé, cítilo trochu po spálenine. "Radšej by som sa mal vrátiť do kúpeľne, aby -"

"Áno. Správne. Samozrejme." Prehltla a on cítil na sebe jej oči, keď odchádzal.

Keď sa vynoril z kúpeľne, mal znova dlhé vlasy a bradu; chceli vyjsť von, aby sa vrátili do stanu a nemohol riskovať, že niekto uvidí, že vyzerá presne ako Harry Potter, ten vrah na úteku. Niesol Dracovo čisté oblečenie do auta, a ona niesla sklenenú nádobu kuracej polievky jej prababičky, rovnako ako baterku a nejaké sviečky a zápalky.

Keď sa vrátili do stanu, Harry zažal jednu sviečku a nakvapkal trochu vosku, aby ju ukotvil, kým ona použila malú piecku, ktorá bola súčasťou stanu, aby polievku zohriala. Harry s Dracom ju vôbec nepoužili, pretože všetko jedlo im poskytovalo vrecko. "Najčudnejší stan, čo som kedy videla," poznamenala s úškrnom. "Piecka, hrnce a panvice, nádoby..."

Harry sa na ňu usmial. "Vitaj v čarodejníckom svete."

Keď bola pripravená, pomohli Dracovi posadiť sa a dostali lyžicou trochu polievky do jeho úst. Stále bol v miernom delíriu.

"Jamie," usmial sa na Ruth, jeho oči nesústredené. "Vedel som, že sa na teba môžem spoľahnúť..:"

Neopravila ho, ale na oplátku mu venovala nežný úsmev. "Pššt. Nehovor. Buď dobrý chlapec a spapkaj svoju polievku," zľahka prehovorila, ako matka, ktorá sa stará o malé dieťa. Harry ju fascinovane sledoval v blikotaní sviečok. V skutočnosti nemal vo svojom druhom živote šancu Ruth spoznať veľmi dobre, ale teraz si myslel, že by to možno rád zmenil, keby sa mu podarilo veci napraviť...

Klesol na stôl, náhle úplne vyčerpaný a oprel si hlavu o ruky. Čoskoro začul hlas, ktorý spieval niečo nežné a tiché v jazyku, ktorý nespoznával. Zdvihol hlavu a sledoval ju, kým spievala; Draco si to zjavne neuvedomoval. Keď skončila, spýtal sa: "Čo to bolo?"

Tvárila sa prekvapene, ako keby zabudla, že tam je. "Ach, len niečo, čo mi zvykla spievať Bubbe. Myslím, že je to jidiš..."

Spomenul si na svoju matku a sestru, ako spievali Suogan (PP: Ríša slnka). "V našej rodine to bola welšská uspávanka. Mama ju spievala..."

Vzhliadla nedočkavo. "Pamätáš si ju?"

Zamračil sa. "Možno..." Pamätal si matku, ako sedela neschopná zaspať pri Stuartovej posteli a zrazu našiel slová v ústach, ako keby prešli jeho mozgom, a jeho hrdlo vysielalo spomienku na jeho matku...

Huna blentyn yn fy mynwes

Clyd a chynnes ydyw hon

Breichiau mam sy'n dyn am danat,

Cariad mam sy dan fy mron

Ni cha dim amharu'th gyntun

Ni wna undyn â thi gam

Huna'n dawel, anwyl blentyn

Huna'n fwyn ar fron dy fam.

Huna'n dawel, heno, huna,

Huna'n fwyn, y tlws ei lun

Pam yr wyt yn awr yn gwenu,

Gwenu'n dirion yn dy hun?

Ai angylion fry sy'n gwenu

Arnat ti yn gwenu'n llon

Tithau'n gwenu'n ol dan huno

Huno'n dawel ar fy mron?

PP: Doslovný preklad:

http://www.pohodar.com/preklady/SuoGan.htm

Dokonalý preklad od Elzy je v 1. časti 12. kapitoly.

Neuvedomil si, že ma vlhkú tvár, až kým nedospieval. Čupla si k jeho stoličke, obavy vytepané v jej tvári. "Ako si mohol niekto myslieť, že by si zabil svoju matku?" potichu sa spýtala. Pozrel sa na ňu a všimol si vo svetle sviečok, že mala pehy na nose rovnako ako mala Jamie...

"To je ten problém," vyslovil priškrteným hlasom. "Zabil som."

Zrazu sa postavila a cúvala od neho, zdesený výraz na tvári. "Ale povedal si -"

"Viem. Ale - bola to nehoda. Stále to bola moja chyba." Pozrel sa na ruky. "Nikdy na to nedokážem zabudnúť -"

Vrátila sa na miesto, kde bola a vzhliadla k nemu. "Samozrejme, že nedokážeš," potichu prehovorila. Znova sa na ňu pozrel a čas sa zjavne zastavil. Nebol si istý, ako dlho sedeli v tom tichu, keď sa náhle postavila, znova veľmi praktická, a povedala: "Už máš teraz trochu polievky. Ďalšiu prinesiem zajtra. Poviem Bubbe, že som vzala trochu jej polievky chorému priateľovi a že mu to hrozitánsky pomohlo. Rada takéto veci vie. Potvrdí jej to, že je na svete poriadok."

"Bola na tej bohoslužbe?"

"Nie; chodieva v sobotu ráno. Bubbe robí piatkové večery po starom, doma; matka má zažať šábesové sviečky, vedel si to? Nie otec. Potom povie modlitbu, Chvála tebe, Adonai, kráľ vesmíru, ktorý si posvätený svojimi prikázaniami a prikazuješ nám zapáliť šábesové svetlá. To je aj tak hrubý preklad."

"Čo je Adonai?"

"Ach. Prepáč, to som nepreložila. Adonai znamená Boh."

"Ach," povedal, teraz už pochopil. "To som počúval počas celej bohoslužby..."

"Správne. Hovoríme ´Adonai´ pretože musíme byť veľmi opatrní pri použití božieho mena; inak riskuješ, že to bude nadarmo. Niektorí ortodoxní židia dokonca píšu "B - H" namiesto slova "B-O-H" pretože nechcú riskovať, že berú jeho meno nadarmo." Harry sa zamračil.

"Takže nehovoríte "Jehova" alebo "Jáhve"?"

"Ach, nie. Pohadzovať tú také výrazy... Nie. Všade je to zvyčajne ´Adonai´. Ja už o tom ani viacej nepremýšľam. Je to skrátka tak."

Boh. A vyhýbanie sa vysloveniu jeho mena. Ako Voldemort. Tu sa Voldemort inšpiroval? Nazval sa Temným pánom a dal ľudom ten nápad, že by nemali vysloviť jeho meno? Naozaj chcel byť bohom, pomyslel si Harry. Keď sa snažil byť nesmrteľný, keď chcel, aby sa ľudia báli vysloviť jeho meno... Harry cítil, ako v ňom rastie hnev, ale pokúsil sa ho potlačiť; Ruth by tomu o Voldemortovi nerozumela.

"Takže ju hovorí v angličtine?" spýtal sa jej, keď sa skúsil vrátiť sa späť k téme, o ktorej sa rozprávali.

"Nehovorí po anglicky. Je to v hebrejčine. A je to skôr spievané ako hovorené..."

"Myslíš, ako keď si spievala kadiš?"

"Áno."

"Nikdy si mi nepovedala, čo to je."

Na chvíľu zastala. "Je to modlitba pre mŕtvych," potichu povedala. "Vravíme ju tak často, že je pre väčšinu židov skoro druhou prirodzenosťou..."

Prikývol. "To som si všimol. Hoci vôbec neviem, aký je ekvivalent pre tých, čo nie sú židmi-"

"To slovo je ´nežidia´. Je to ako kresťanský Otčenáš, možno. Pokiaľ ide o podobnosti."

"To by mohla byť pravda." Z nejakého dôvodu sa na seba zase pozreli a tentoraz, keď sa odvrátila, zdala sa byť o ružovejšia než predtým. Zrazu povedal: "Nauč ma to."

"Čo?" otočila sa znova k nemu.

"Nauč ma kadiš. Má-mám veľa ľudí -" zastal, slzy mu opäť priškrtili hrdlo, hoci oči mal suché - "veľa ľudí, za ktorými smútiť -"

Prikývla. "Ak chceš. Fajn. On aj tak nikam skoro nepôjde." Ukázala na Draca hlavou. "Zajtra sa vrátim. Vtedy ťa začnem učiť. A môžem priniesť ďalšiu kuraciu polievku." Pohla sa, že opustí stan. "Dobrú noc," povedala potichu.

"Šábes salom," odvetil s úsmevom. Už sa aj ona usmiala.

"Šábes salom, Harry Potter."

***

"Skús to znova," trpezlivo povedala Ruth. Harry zopakoval vetu, čo zaspievala, ale zastavila ho po dvoch slovách, aby opravila jeho výslovnosť a on to skúsil znova. Tentoraz ho nechala dokončiť a vrelo sa na neho usmiala.

"Čo do pekla robíš, Harry?" ozval sa hlas zo smeru dolného lôžka. Harry sa otočil k svojmu najlepšiemu priateľovi.

"Draco! Si v poriadku!"

Draco sa pokúšal posadiť sa, pokožku mal bledú, oči podliate krvou. "Bol by som, keby si tamto nerobil."

Ruth sa naježila. "Harry má veľmi príjemný hlas a vedie si celkom dobre."

Draco si pošúchal oči a pozrel sa na Harryho. "Kto si?"

Harry posunul stoličku. "Draco, spomínaš si na Ruth Peltovú, nie? Z koncertu. Bola by začala študovať na Rokforte, keby to znova nezakázali."

Draco na ňu prižmúril oči, potom prikývol, keď si spomenul. "Správne, správne. Ja som bol, ehm, trochu mimo." Harry si spomenul, ako ju vo svojom delíriu nazval Jamie.

"Áno, vieme. Počúvaj, teraz keď sa cítiš lepšie, máme zopár dobrých správ. Ruth nám zohnala lístky na vlak. Môžeme ísť až do Leicesteru."

"Nemala som toľko peňazí. Budete musieť dvakrát prestupovať," ospravedlňovala sa Ruth. "Raz v Stafforde a raz v Nuneatone." Pozrela sa na cestovný poriadok, ktorý priniesla. "V Stafforde budete musieť na ďalší vlak čakať len sedem minút. V Nuneatone sa čaká tridsaťsedem minút. Ale stále je to tá najrýchlejšia cesta. Len dve a pol hodiny od začiatku do konca. Mohli ste cestovať len s jedným prestupovaním v Loughborough alebo v Nottinghame, ale ísť cez Loughborough trvá skoro tri hodiny a ísť cez Nottingham zaberie skoro tri a pol, takže sa zdá, že ďalší prestup je tá najlepšia možnosť. Hlavne keby ste museli čakať hodinu v Nottinghame, aby ste nastúpili na vlak do Leicesteru."

"A potom môžeme ísť do Sywell pozrieť Aliciu," dodal Harry.

Draco sa zamračil. "Myslel som, že Dumbledore nechce, aby sme vyhľadali muklorodených. Myslel si, že je to príliš nebezpečné."

Harry pokrútil hlavou. "Vážne sme Ruth potrebovali. Mali sme šťastie, že sme ochoreli blízko miesta, kde žije. A vieš, ako dlho by nám trvalo prejsť pešo do Leicesteru? Toto nám ušetrí čas a energiu. Nemyslím, že ani jeden z nás teraz nezvládne kráčať šesť hodín denne."

Draco si pretrel tvár. "Kedy musíme odísť?"

"Nie skôr ako v pondelok v noci. Dovtedy by si mal byť ako rybička," povedala mu Ruth. Zamračil sa.

"Pomohlo by, keby som vedel, čo je dnes za deň," zavrčal. Harry dúfal, že znova nebude fňukať.

"Je nedeľa. Dnes môžeš ísť ku nám domov, ak chceš. Nikto okrem mojej prababičky tam nie je. Mama s otcom učia v židovskej škole. Môžeš sa okúpať."

Teraz sa Draco tvári, že ju chce pobozkať. "Kúpeľ," precítene povedal. "To by bolo abso-sakriš-lútne skvelé." Harry sa zasmial. Draco musel byť stále v delíriu, keď takto rozprával, pomyslel si. Pripomenul mu Rona.

"Chceš ísť hneď?" spýtala sa ho.

"Prosím."

Pobalili stan a pomohli Dracovi prejsť do auta, ktoré mu zabudli spomenúť. Harry si pomyslel, že sa Draco rozplače radosťou, keď ho zbadal. Keď zastavili u Ruthinho domu, jej prababička odchádzala. Harry sa zosunul na sedadle, aby ho nebolo vidno. Tá stará žena mala na hlave uviazanú šatku a prehovorila k Ruth rýchlo v čomsi, čo Harry považoval za poľštinu. Keď bola preč, Ruth im kývla a vyšli z auta. Znova sa dotkla pier a amuletu na zárubni skôr než vošli dnu. Keď boli dnu, Harry jej povedal: "Takže ty hovoríš po poľský?"

"Hmm? Ach, nie. To bol jidiš."

Vzdychol si. Nedokázal si predstaviť dokázať hovoriť jedným cudzím jazykom, tobôž nie dvoma či troma. Mal pocit, že latinčina na kúzla sa nepočítala. Vždy bojoval s latinčinou, keď chodil do školy v dedine.

Draco sa chcel jedine dostať do vane. Harry mu ukázal, kde je a čoskoro začul tiecť vodu a para začala unikať spod dverí. Harry sa pripojil k Ruth v kuchyni, kde pripravovala sendviče. Sledoval ju, ako sa pohybuje, vyberá horčicu a mäso  z chladničky, krája chleba, zasúva si vlasy za ucho, keď ich zacítila v tvári. Zrazu vzhliadla a stretla sa s jeho pohľadom, dobrú minútu sa neodvrátila, potom sa rovnako náhle sústredila znova na to, čo robí. Tvár už mala trochu ružovejšiu.

Keď boli sendviče hotové, naložila trochu krájanej čalamády na taniere a položila ich na stôl. Bubnovala prstami, čakala a Harry sa rozhliadol po tej malej, útulnej kuchyni. Už mu chýbala tá jednoduchá úžitková podoba typickej muklovskej kuchyne. Bol v tom niečo upokojujúce, dajako, a predstavil si Ruthinu prababičku, ako sa motká po tej malej miestnosti, pripravuje polievku a povzbudzuje Ruth, aby jedla, jedla...

Rozhodli sa, že na Draca nepočkajú; jasne mu to bude chvíľu trvať. Keď dojedli mlčky svoje jedlo, Draco sa konečne vynoril z kúpeľne. Vyzeral ružovo a čisto; oči mu žiarili v tvári. Začínali mu byť vidieť chlpy na tvári; zdalo sa, že má malú, bledú koziu briadku. Keď uvidel, že na neho čaká tanier, vrhol sa naň, sotva sa zastavil, aby prežúval. Harry sa uškrnul, trochu v rozpakoch z nedostatočných spôsobov svojho priateľa. Normálne bol Draco ten, kto kritizoval jeho spôsoby, ale po svojej chorobe sa zdalo, že sa bude musieť znova vyvinúť, aby sa vrátil tam, kde bol predtým než ochorel.

Na pulte bola malá stará telka a fascinovaný Draco sa začal babrať s gombíkmi a ovládačmi, až kým sa neukázal obrázok škeriacej sa ženy ukazujúcej na umývačku riadu, ktoré veľmi hlasno hovorila.

"Do pekla, Draco! Stlm to!" sťažoval sa Harry. Draco sa pohral s regulátorom a intenzita ženinho predaja sa zdvojnásobila.

"Stiahni to! Dole! Nie hore!" zajačal, ruky na ušiach. Draco rýchlo otočil gombík opačným smerom.

"Prepáčte," mrmlal.

Ruth sa zdvihla a pozbierala taniere, zobrala ich do drezu a pripravila na umytie. Harry jej šiel pomôcť, spomenul si, ako umýval riady s Hermionou na Privátnej ulici číslo štyri.

Draco stále hľadel na televízor, ktorý vysielal starú americkú kovbojku. Harry spoznal Johna Wayna a úprimne dúfal, že si Draco nezačne z neho brať príklad. Ruth nič nepoznamenala ohľadne Harryho pomoci s umývaním riadov, ale prijala jeho pomoc, ako keby na nej nebolo nič nevšedné. Keď skončili, odišli z izby, Draco stále pohltený filmom.

"Chceš sa naučiť viacej z kadišu?" spýtala sa Harryho, keď boli v obývačke. Posadila sa za piano, ktoré bolo zastrčené medzi stenajúce knihovničky a Harry sa k nej pripojil. Všimol si, že v tejto izbe nebola žiadna telka.

"Môžem sa tohto zase zbaviť? Na chvíľu? Ak nikto nepríde." Ukázal na vlasy a bradu. Prikývla a po uprenom sústredení mal znova krátke vlasy a nemal žiadnu bradu či fúzy.

"Páni," vydýchla. "To bolo ako sledovať film pospiatky. Také čudné... Všetci čarodejníci to dokážu?"

"Nie, všetci nie." Prešiel si rukou po tvári. "Je úľava zbaviť sa toho. Myslím, že keď skutočne budem mať na výber, nikdy nebudem mať zase bradu." Usmiala sa na neho, začala sa načahovať, aby sa dotkla jeho líca, potom ruku previnilo stiahla späť.

"Máš peknú tvár," povedala potichu. "Ľuďom by malo byť umožnené vidieť ju." Prekvapene na ňu zhliadol, ale ona sa už otočila k pianu a otvorila noty. Správala sa, ako keby nepovedala nič nezvyčajné. Harry sa pozrel na jej profil a neodpovedal.

Strávili to popoludnie za pianom spoločne a mal pocit, ako keby skutočne kadiš poznal, hoci ani by sa mu nesnívalo povedať, že bol v speve taký dobrý ako ona. Požiadal ju, aby to znova zaspievala a ona to urobila. Zaklonil sa na gauči a zavrel oči, počúval, myslel na svoju matku, sestru, svojho malého brata... myslel na Ginny...

Keď skončila, posadila sa vedľa neho na gauč a on otvoril oči. Prečo bolo také ťažké nepozrieť sa na ňu? Nevyzerala nijako mimoriadne. Bola v skutočnosti veľmi priemerná, keď ste brali všetky jej rysy samostatne. Jej večne sa meniace orieškové oči boli na nej najpozoruhodnejšie. Všedné hladké hnedé vlasy, všedný nos posypaný pehami, pekný úsmev, ale niekoľko krivých zubov... Ale akosi tá kombinácia bolo niečo, čo dokázal veľmi ťažko ignorovať.

Zrazu sa k nej otočil. "Prečo si mi hneď uverila? V piatok večer? Myslím, počula si, že som zabil svoju matku a utiekol z väzenia a nezačala si kričať a ukazovať na mňa."

Vyzerala zamyslene. "Nuž, myslím, že je to preto, že si mi dal dar. Dar pochopenia samej seba, tých vecí, čo dokážem urobiť. Nič si z toho nezískal; len si mal pocit, že urobiť to je správna vec. Dajako si nemyslím, že ktokoľvek, kto by to urobil, by urobil to, z čoho si bol obvinený."

"Ďakujem ti," úprimne odvetil.

"Som na rade s otázkou: povedal si, že musíš trúchliť za mnohými ľuďmi," prehovorila potichu. "Za kým?"

Pozeral sa na ruky. "Za mojou mamou. Za mojou sestrou Jamie. Za mojím bratom Stuom. A - a za mojou priateľkou Ginny. A akosi -"

"Čo?"

"No," zaváhal. "na chvíľu sme si mysleli, že je možno, hm, tehotná. Ukázalo sa, že nie je. Jednako -"

"Máš pocit straty," zašeptala. Prikývol.

"Mala by si ju rada. Keby si šla na Rokfort vtedy, kedy si mala, boli by ste spolužiačky. Asi aj v tej istej fakulte a potom by ste boli spolubývajúce."

Ruth sa usmiala. "Porozprávaj mi o nej."

Harry sa vyplašil. Porozprávaj mi o nej. Kde začať? Ale potom, zrazu, nemohol uveriť, že nevedel, kde začať; zaplavili ho informácie o Ginny a zistil, že jej rozpráva každú jednu absurdnú historku o tom, ako ju prenasledoval, a potom sa okolo nej zakrádal... stretnutie na Svetovom pohári v metlobale... vysvetľovanie čo je metlobal... Ginnin bozk po tom, čo prehrala stávku.... Ruth sa často smiala a nakoniec sa rozosmial aj on, hoci sa zdesila, keď jej povedal o tom, ako Ginny vtiahlo do jazera a ako ich zastihla snehová búrka...

"No, nie ste vy dvaja chutnučkí?" Harryho hlava trhla dohora a uvidel vo dverách stáť Draca. Tváril sa vyložene nepriateľsky.

"Ro-rozprával som Ruth o Ginny," chabo prehovoril. Zrazu sa postavil, keď si uvedomil, že s Ruth sedeli veľmi blízko pri sebe.

"Mali by sme sa vrátiť do parku," stroho povedal Draco. "Kedy naposledy niektorý z nás písal do ty-vieš-čoho?" Draco sa nedôverčivo pozrel na Ruth, ako keby premýšľal, či jej Harry povedal o denníku.

"Dobrý postreh," povedal Harry. Dúfal, že tým súhlasom dostane z Dracovej tváre ten hnusný výraz. "Mali by sme ísť. Môžeme si odpočinúť zajtra počas dňa, kým sa dostaneme na vlak."

Draco zavrčal odpoveď, potom sa vrátil do kuchyne. Ruth sa pozrela na Harryho so zmäteným výrazom. Pokrčil plecami. Všetci na ceste späť do parku mlčali. Ruth sa potichu rozlúčila a odišla späť k autu, kým oni rozkladali znova stan.

Keď bol pripravený, vošli a Harry zapol baterku, ktorú im dala Ruth, posadil sa s Dracom za stôl, aby dohliadal na zápisy do denníka.

"Čo mu povieme?" náhle sa spýtal Draco.

"Pravdu. V skutočnosti on bol ten, čo navrhol, aby som zohnal pomoc." Draca to prekvapilo, ale otvoril knihu a začal písať, čo mu Harry diktoval. Po pár minútach ho Harry zastavil. "To stačí. Práve sa nám vrátila sila, ale nie celkom. Odteraz sa budeme v  písaní striedať, takže nezoslabneš a nebudeš znova náchylný ochorieť."

Draco sa zježil. "Zjavne si spomínam, že ty si ochorel prvý."

"Áno, ale ty si bol chorý dvakrát dlhšie než ja."

"Ale -"

"Draco!" prerušil ho Harry. "Toto nie je súťaž. A nebudeme sa o tom dohadovať. Ja do neho budem písať tiež."

"Ach, nebudeme sa o tom dohadovať. Kto zomrel a urobil ťa kráľom?"

Harry sa postavil a vytiahol prútik. Cítil, ako mu celé telo vibruje hnevom. "Kto zomrel? Kto zomrel? Ako čo takmer celá moja rodina? Nestačí ti to? A Ginny tiež. A trčať v tomto zasranom živote a mať ako najlepšieho priateľa teba!"

Už aj Draco stál a mal vytiahnutý svoj vlastný prútik. "Tvoja sestra bola tiež moja priateľka. Ty nie si jediný, kto niekoho stratil. A zjavne celkom dobre prekonávaš Ginny. Nemohol som si nevšimnúť, že ty a Ruth ste -"

"Tam sa nepúšťaj, Draco," varoval Harry, hlas veľmi nebezpečný. "A stále je tu ten malý problém s Jamie. Povedal si zopár vecí, keď si bol chorý, kvôli ktorým si myslím, že je možné, že si spal s mojou sestrou. Takže spal si? Spal si s Jamie?"

Draco sa na neho pozrel, jeho tvár veľmi uzavretá. "To je moja vec. Ale pokračuj; spýtaj sa ma znova. Pridaj si červené vlasy a budeš verná podoba Weasleyho," uškrnul sa.

Harry natiahol ruku s prútikom. "Krucinál, Malfoy, spal alebo nespal?"

"Ach, takto je to teraz, Potter? A strkáš mi svoj prekliaty prútik do tváre!" vyštekol Draco na oplátku.

"Odpovedz mi!" Harry sa triasol, nedokázal udržať prútik rovno.

"Ty chceš odpoveď? Tu je tvoja odpoveď! Expelliarmus!"

Harryho prútik vletel do Dracovej ruky a Harry cítil, ako letí dozadu, naráža do lôžok a udiera si bolestivo hlavu o vrchné lôžko. Bol len na okamih omráčený, ale okamžite sa vyrútil vpred, prirazil Draca k zemi, vypáčil mu oba prútiky z ruky a zahodil ich pod stôl. Rýchlo pritlačil ramená chudšieho chlapca k zemi a pozrel sa zvrchu na neho, hnev v ňom stále vrel. Draco sa načiahol a udrel ho do čeľuste, čím si Harry zahryzol do jazyka; zacítil krv. Rýchlo, skôr než ho mohol znova zasiahnuť, Harry schmatol obe jeho zápästia a pevne ich pridržal.

"Prestaň! Prestaň!"

Harry sa pozrel na Draca, ktorý zrazu kapituloval. Harry mu pustil zápästia a pomaly sa postavil. Zdvihol svoj prútik a potom podal Dracovi ten jeho. Oba si zastrčili prútiky do vreciek, ťažko dýchali a zazerali na seba. Bolo to len uvoľnenie napätia; tá vojna ešte neskončila.

"Uvedomuješ si, ty blbec, že teraz musíme odtiaľto vypadnúť?" prehovoril Harry, stále zazeral. "Teraz, keď si bol dosť sprostý, aby si použil mágiu."

Draco prikývol a začali sa rýchlo pohybovať. Pobalili vrecko, karafu, denník, neviditeľný plášť a teraz sviečky a baterku než opustili stan a začali ho rozoberať. Prehodili na seba plášť a začali kráčať von z parku, presne keď sa niekto zrazu pred nich primiestnil. Bol to auror, to si bol Harry istý, podľa jeho čarodejníckeho habitu a natiahnutého prútika, ale nebol to nikto, koho by poznal. Musí to byť niekto, kto pracuje na miestnej pobočke. Premýšľal, ako dlho zostali Longbottomovci v Inverness, než si uvedomili, že nie je nikde v tej časti Škótska.

Stáli veľmi nehybne pod plášťom, sledovali, ako ten auror okolo nich prešiel po štrkovej cestičke. Vyhli sa chôdzi po tej ceste, aby sa vyhli zanechaniu stupají a hluku štrku škrípajúceho pod ich nohami. Auror stále kráčal smerom k stromom, kde kempovali a oni sa pomaly začali pohybovať smerom k ceste. Harry nemohol uveriť, ako rýchlo ten auror prišiel. Keby im trvalo len o chvíľu dlhšie nasadiť si plášť, buď by ich objavili alebo by sa museli zapojiť do plného boja s neznámym aurorom, ktoré schopnosti nepoznali. Hoci bol trochu pyšný na to, ako oklamal Longbottomovcov a poslal ich zlým smerom, nebol si istý, či by to zvládol znova proti aurorovi v súboji, a hoci mal so sebou Draca, neznamenalo to, že by to bolo dvaja voči jednému. V jeho súčasnom stave mysli si Harry nebol celkom istý, či by sa Draco neotočil voči nemu a nepostavil sa na aurorovu stranu.

Nerozprávali sa, keď kráčali po tichých uliciach. Harry štuchol Draca do boku, keď chcel naznačiť, či zahnúť doprava alebo doľava. Stále pokračoval smerom, ktorým šla Ruth z jej domu a späť a po skoro hodine sa k nemu konečne dostali. Harry opatrne otvoril záhradnú bránku, ktorá zaškrípala a on sa strhol. Znova ju zatvorili a prekradli sa do záhrady. Dali si dole plášť, keď konečne stáli pod ochranou kôlne na drevo, ktorá teraz bola medzi nimi a oknami najbližšieho domu. Potrebovali viacej miesta, aby postavili stan a Harry si všimol vysoký vtáčí zob, ktorý ich zaštíti pred susedmi. Stále mlčanlivý, okrem Dracovho občasného zahrešenia, rozložili znova stan a konečne vyliezli na lôžka v temnote.

Čo si mu urobil, Riddle? premýšľal Harry. Ale neopovážil sa na to spýtať svojho priateľa. A netrúfol sa znova spýtať na Jamie, ešte nie. Stále mali pred sebou dlhú cestu.

Dúfajme, že sa vzájomne nezabijú skôr, než dosiahnu svoj cieľ.